ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na radnom dvore vo Viedni sudcovia sa zišli, na ich čele Bátory za vrchstola zasadol. Bude to iste súd prísny a dôležitý, lebo Viedenčania hlavy zvesujú a tváre si pretierajú. Len Bátory povzniesol hlavu, jeho oko zahorelo žiarou prezrádzajúcou nedočkavosť.

Desiata hodina odbila, radcovia umĺkli, Bátory povzniesol hlavu, i tak začal: „Páni! Bude pred váš súd predvedený Jaroslav Bozkovický, muž, ktorého si kráľ a pán náš nanajvýš dakedy vážil a miloval, ktorý si ale spolu od dlhšieho času podozrivosť jeho milosti pritiahol. No teraz zoznamujúc sa so zradami jeho, keď je už miera naplnená, odovzdáva ho vášmu súdu. Máme teda súd vyniesť nad jeho najnovšími, najhanebnejšími činy. On dovážal živnosť Ebersdorfským a stál s nimi v porozumení z času obľahnutia. Druhý zločin jeho je, že nastrojil a preplatil vojakov, aby strelili do kráľovho šiatra za času držania tam rady, chtiac tak kráľa a pána nášho usmrtiť.“

Bátory sadol na svoju stolicu; všetci sudcovia hlboko mlčali, lebo nepočuli nič o týchto udalostiach, a zadivili sa veľmi, že majú súd držať nad takou vznešenou osobou. Naostatok preriekol najstarší sudca: „Nové sú nám reči vaše, i dobre by bolo súd alebo odložiť, alebo docela nedržať, obzvlášte že podobné záležitosti neprislúchajú pred súd občiansky a nám teda ani nesluší nad tak vysoko postavenými pány a ich skutky, v obore mesta nášho nespáchanými rozhodovať.“

Bátory sa zaškaredí, obzrie sa dookola zrakom divého tigra i vyrečie: „Či vám vec tá nová, či nie, na tom mnoho nezáleží, tým vám ale menej do osoby, bo je zločin vždy zločinom, či ho ten, lebo onen, či ich tu, lebo tam spáchal — to je vôľa kráľova.“

Prv hovoriaci sudca sa opytoval po dôkazoch; Bátory odpovedal: „Máme,“ kývnuc na sluhov, aby priviedli i obžalovaného i svedkov.

Objavili sa vtom z jednej strany dvaja vojaci, z druhej Jaroslav s Dobešom. Tento posledný, zanechajúc milovaných čiernych bojovníkov, čo ako duby stáli a teraz za vodcami plakali, nasledoval svojho bratanca.

Bátory hovoril k usadlému Jaroslavovi: „Muž, čo sa Jaroslavom Bozkovickým nazývaš, obvinený si u kráľa z dvojej zrady: najprv, žes’ stál v porozumení s Ebersdorfskými za času obliehania, potom, žes’ sa usiloval kráľa usmrtiť.“

Jaroslav so začudovaním počúval príčiny obvinenia, uväznenia a súdu svojho, i uprel zvedavé oko svoje na Bátoryho so zarazením. Nie tak bratanec jeho. Známa nám je už prostorekosť Dobešova, známa i jeho náruživosť; teraz ale táto dočiahla najvyššieho stupňa pri neslýchanom osočení bratanca jeho, ktorého svojou dušou nazýval. Nestratil ale pritom ani na okamih bývalú svoju smelosť, ale odhodlaným krokom predstúpil a dôrazne odpovedal: „Dobre je známe, že tys’ to, hanobník, spriadol úklady na hlavy naše. Vyvolil si si bratanca môjho za obeť znajúc, že on sa nezvykol púšťať v zápasy s podlosťou ľudskou; prečo si si radšej mňa nevyvolil? Škaredíš sa na tento môj meč? Áno! Ten by ti odpovedal na tvoje podlosti!“

Bátory rozkázal nepovolaného Dobeša odviesť, ale rozdráždeným pohľadom tohoto zastali stráže ako začarované a neopovážili sa ruku naňho položiť. — Jaroslav povie: „Uspokoj sa, brat môj! Nech uvidíme súd nado mnou. Boh dá, že sa očistím od hanebných činov, o ktorých som nikdy nechyroval!“

„Dobre! Budem i ja očakávať s tebou, ako vypadne súd.“ I posadil sa Dobeš s hrdosťou k svojmu bratancovi.

Ako potom Bátory na dvoch privedených vojakov ukázal hovoriac, že jeden z nich videl vozy, sprievodným listom Jaroslavovým opatrené, do Ebersdorfu tiahnuť, druhý ale že strelil na kráľa z Jaroslavovho návodu. Tu upäli na tohoto oči všetci prítomní s nedočkavou zvedavosťou, on ale povstane a povie: „Ľudí týchto som nikdy nevidel.“

„Lebo sa nepamätáš viac, lebo sa rozpamätať nechceš,“ preriekne Bátory zľahka a na kývnutie jeho predstúpi vojak i obrátiac sa k Jaroslavovi, preriekne: „Pán môj, či sa nerozpamätáš, žes’ mi sľuboval zámok rytiersky i dostatok peňazí, ak kráľa zavraždím?“

Tu i tichému Jaroslavovi prešla trpezlivosť, obzvlášte ale keď privedení vojaci položili svoje prsty na kríž, prisahali o pravdivosti výpovedí svojich a Bátory posmešne vyriekol: „No, pán Jaroslav, či máte ešte vôľu ďalej tajiť činy už prísahou potvrdené?“

„Áno,“ odpovie tento dôrazne, pyšne a vznešene, „tí nevedia oceniť vážnosť prísahy; ja sa ale k tým činom nikdy nepriznám, a čo by ste i tisíc podobných holomkov priviedli.“

„Len pomaly, len pomaly, učený pánko,“ odvetí s pohrdou a úštipkom Bátory, potom ale všetku vážnosť sudcu na seba vezmúc, ľahostajne pokračuje: „Keď po dobrom sa k vine priznať nechcete, prinútený som z vás pravdu mocou vynútiť.“

Kývol a drábi odviedli Jaroslava do bočnej komory, obsadiac ju vojskom; káže sudcom, aby ho nasledovali, títo ale vediac, čo nastáva, krútili poľakaní hlavami, až jeden vyriekol: „Pane! Hanebne zachádzaš s mužom takým vznešeným, keď viac veríš zakúpeným, ani mena, ani poctivosti nemajúcim oplanom, ako výpovedi človeka, čo vždy býval kráľovou pýchou.“

V Dobešových prsiach zatrepotalo hrdinské srdce; i bôľ i žalosť i zanevrelosť, i všetky búrlivé city prebiehali, preletovali jeho dušou. Zavolá trasavým hrozným hlasom ako zúrivý lev: „Nie, nie, nie! Nemáš ho mať, pokiaľ mňa neumoríš!“ I vytiahnuc ťažký, široký svoj meč, začne si cestu kliesniť do susednej komory, raniac ale niekoľko vojakov a spamätajúc sa, preriekne: „Nie! Tí sú nevinní a musia plniť rozkazy svojho náčelníka.“ Potom sa obrátil k Viedenčanom i opýta sa: „Kto káže tak hanebne nakladať s bratancom mojím?“

„Bátory v mene kráľovom.“

Pri menovaní posledného opustila zúrivosť starého, pred kráľovskou hodnosťou a vôľou vždy sa klaňať naučivšieho sa bojovníka; zostal teda Dobeš ako skamenený, meč mu z ruky vypadol, ruky zakryli kŕčovite zhŕždené líca a dutý z najhlbšej útroby sa vinúci hlas: „Splnilo sa teda moje proroctvo prednesené na budínskom moste!“ zavisol na jeho ústach. Potom pohrdlivo pozrel na Bátoryho a uteká von ako šialený z radnej paloty.

Čím ale väčšmi zalomcoval tento výjav chladným mrazom dušami prítomných, tým hroznejší nastával pre nich pocit, keď sa dvere komory otvorili a pri nich uhliadli Jaroslava vytiahnutého na škripcoch, stroji to máram podobnom, na ktorý nešťastník priviazaný súc, mal na nohy a na hrdlo kosílky pripravené, že po pritiahnutí a zavrtení kolečiek celé jeho telo sa do dĺžky naťahovalo.

„Povedz, teraz po tretí a posledný raz sa ťa pýtam, pán Bozkovec, či sa priznávaš k činom, z ktorých si obvinený?“ opýtal sa so surovým úsmechom a s divokou pýchou a pohŕdavosťou Bátory.

„Rob, ty kat, čo chceš,“ odpovie Jaroslav s takým opovržením, že zo zvuku tých slov ucho prítomných porozumelo, že by sudca na mieste obete ležať zaslúžil, „ale netráp ma,“ pokračuje ďalej Jaroslav, „svojimi otázkami, bo ti ja na ne nikdy neprisvedčím.“

Bátory zakýval zas rukou a kati i z jedného i z druhého konca potiahli, kolečká zavŕzgali; hrdlo Jaroslava sa naťahuje, on sa metá, zuby zatína, ani slovka, ani jednej žaloby neprednášajúc. Viedenčania sa s hrúzou na muky dobrodinca svojho dívajú, odvracajú sa, až jeden z nich zavolá: „Priznajte sa, pán môj drahý, priznajte! Však čo je mukami vynútené, pravdou byť nemusí.“ — A slovíčko „priznávam“ sa vymklo z úst zmyslov už pozbaveného Jaroslava.

Bátory dal Jaroslava odviesť, zasadol znovu na súdnu stolicu svoju i opýtal sa: „Akou pokutou trestávate obyčajne velezradu, páni moji?“

Najstarší sudca odpovie: „To sa rozumie, že smrťou; ale v tomto páde —“

I nedal mu dohovoriť predsedník, ale sa opýtal každého osobne to isté, a od všetkých tú istú odpoveď dostanúc, vyriekol: „Ja teda, v mene kráľa a pána môjho Matiáša, kráľa uhorského a českého, pána Moravy, Rakús, Štajerska a Korutánska, vyslovujem tu, ako plnomocník a námestník jeho, na spáchanú velezradu Jaroslava Bozkovického pokutu — smrti.“