ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pusté hory pri Hranovnici sa surmou ozývajú; medzi bielym snehom vatra duní a okolo nej plno vojakov stojí. Zima je, až praští, a sneh sviští pod nohami od zimy drobčiacich vojakov; stromy len tak kvitnú od mrazu a ľudia si dúchajú do dlaní i priehrštia, i otriasajú si zmeravené ruky od zimy.

A predsa nemecké, z Levoče sem poslané vojsko, aby každé spojenie medzi Muráňom a Liptovom pretrhlo, tu býva a zhrieva sa okolo vatry.

Vtom ide po ceste starý, zhrbený bradatý žobrák; len tak vzdychá pod ťarchou tanistry i obzerá sa napnutým zrakom vôkol a vôkol, akoby všetko chcel prehliadnuť, bo uši nadstrkuje, hlavou dovôkola pokrucuje, slúchajúc na všetky strany, i jeho uchu neujde ani len to najmenšie zašušťanie stromu. Kráča neistým krokom, hneď čerstvo bežiac, hneď, keď zbadá človeka, strcajúc sa i ako slimák sa vlečúc, odŕha, tvárou mršti, hrbí sa, očami klipká a žmurká.

Vojaci sa obzrú, skočia od ohňa a volajú: „Stoj!“

„Pochválen buď Pán Ježiš Kristus,“ vypovie žobrák s odŕhaním.

„Až naveky amen, kto si, odkiaľ si, kde ideš?“

„Ach, ja som, moji milí páni, chudobný človek, čo chodí po druhých ľuďoch.“

„A odkiaľ si?“

„Zo Štrby Matejovie, tamtých z dolného konca. Či ste už kedy boli, mladí páni, v Štrbe?“

„Nebľaboc, keď ti netreba. Kde ideš?“

„Ach, nuž po dobrých ľuďoch, nuž čo kto dá to vezmem. — I prosil by i vás pre milosť božskú, zmilujte sa i vy nado mnou, chudobným žobráckom. Budem sa pánu bohu modliť, aby vám dal zdravia, šťastia, hojného svojho požehnania.“

„Modli sa ty sám za seba, ty kujon; sám máš viac hriechov ako vlasov na hlave.“

„Ach, pán boh milostivý vám odpusť za túto krivdu, ktorú mi robíte,“ odpovedal žobrák fikajúc.

„A čo tam u vás slýchať,“ spytuje sa jeden vojak, „čo ľud povedá o Rákóczim?“

„Čo ľud povedá? — Čo u nás slýchať? Veru sa u nás všetko len pri starom mätie. A nuž čože my chudobní ľudia? My nevieme nič, čože je nám do toho, o tom sa pánov spýtajte, oni sa do toho starajú; chudobný človek je rád, keď môže dáko na tomto svete vyhlivieť, aby od hladu neumrel.“

„A komu by ste vy radšej slúžili?“

„Ach, nuž nám je všetko jedno, či nám tak, lebo tak psotu trieť; už my to chudobní ľudia len vždy chudobnými zostaneme. Komu pán boh nedal, tomu kováč neukuje.“

„E, ba je nie všetko jeho! My vás všetkých od vašich pánov oslobodíme a potom vám lepšie bude; ale vy nám musíte byť verní. Starý! Prisahaj nám vernosť.“

„Ach, nuž čože by ja prisahal, veď ani neviem, o čom vec ide. — Viem, že sa i vy každý deň modlíte: Nevezmeš meno pána boha svojho nadarmo.“

„Či je to nadarmo? Dolu s ním! Dolu mu tú tanistru! Zajmite ho,“ kričia vojaci jeden na druhého i strcajú ho sem-tam. Jeden mu z pliec tanistru odtrhuje, druhý ho pästikuje, tretí ho chytí za šedivú bradu hovoriac: „Prisahaj, holomok,“ i dobre ho zakváče, takže mu brada v ruke zostane. Žobrák pobral nohy na plecia i bežal, akoby ho hnal. Vojaci ho nato dosť naháňali, ale fujak im snehu do očí nahádzal a zavial žobrákove šľaky.