ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Heister dostal rozkazy, aby bez meškania odtiahol ku Prešporku, tak Rákóczi slobodne prešiel cez Spiš do Liptova, kde mu celé zemianstvo prísahu vernosti a poslušnosti zložilo krem dakoľko pánov.

Už Rákóczi poslal všetko vojsko dolu na Považie a sám chodí teraz po Liptove od jedného pána k druhému i je už všade ako doma.

Tak je dnes svadba vo Svätom Duchu; sám Rákóczi je starejším Aničky, dcéry pána Mikuláša, lebo si zamiloval smelého Stanislava; takmer pol vidieka povolali na svadbu. I spojil kňaz Stanislava s Aničkou, udelil im večné požehnanie a potom sa v dome pána Václava začali slávne hody. Starý sa len predsa hnevá na syna, že sa ženil, i vraví: „Nuž veď si mi ty vykonal, len to mi chýbalo, teraz sa ti už ani len z domu nepohne, a tak ja predsa s mojimi zlatými snami na ľade zostanem.“ Ale hnev jeho sa zasa len na radosť premení, keď si pomyslí, že sa sám pán Rákóczi do jeho poctivého príbytku uponížil, i nazdá sa, že predsa je to len nie hocaká svadba, keď je starejším taký veľký pán. A premysliac si to, vykrúti si fúzy, čiapku si nabok k uchu pritlačí a ustavične sa vystatujúc, hlavou hrdo potriasa. Pán Rákóczi ho pritom i ako starého známeho i ako vychýreného kuruca po pleci potľapkáva a on sa teší a rastie od radosti, súc tým na koňa posadený.

Po večeri išla mládež do jednej, pán Rákóczi so staršími do druhej izby. Tu sa ešte pripíja, poháre sa jeden za druhým prázdnia a hovor, výskanie, spievanie ani neprestáva. Jeden tancuje, druhý už ledva hľadí, tretí kľaje, štvrtý rozmýšľa i nakrivo klipká očami ako zajac, piaty hľadí do sklenice, či je ešte v nej niečo.

Vtom pán Rákóczi káže, aby bolo ticho, a tak daktorí z pánov skočia medzi tancujúcich a nadhadzujúcich sa, volajúc: „Ticho, páni, ticho!“

„Nuž a ktože nám rozkáže!“

„Pán Rákóczi rozkazuje.“

„No nech si ten rozkazuje doma; či vieš? My si tu rozkazovať nedáme.“ A potom zas len výskajú a drobčia; ale zasa prídu druhí volajúc: „Ale, páni bratia, dajteže si povedať, dajte, prestaňteže, prestaňte!“

„Hí! Ba neprestanem, a čo sa všetci popučíte.“

„Teda vám to v mene pána Rákócziho, ktorému ste vernosť a poslušnosť prisahali, rozkazujeme.“

„Nuž ale ty mne? — Nuž, pán brat, čože vy chcete? — Čože sa vy nazdávate? — Ja pán, ty pán. My sme mu poslušnosť síce prisahali, ale si, na môj hriešnu dušu, rozkazovať nedáme, a čo by sám herkopáter prišiel. — Ja ťa naučím po kostole hvízdať!“

„Ale čože sa vám robí, čo, dajteže si povedať, dajte.“

„Nuž a vám sa čo robí? — Aleže ma nehnevaj, lebo ak ťa otec nevedel móres naučiť, tak ťa ho ja naučím.“

I bolo by azda aj ďalej prišlo, keby pán Václav nebol daktorých najväčšmi horliacich na stranu potiahol hovoriac: „Ale zapiteže si, pán brat, zapite.“

A sebevoľník, vytrúsiac pohárik, zavolal plným hrdlom: „Vivat Franciscus Rákóczi, vivat!“

Rákóczi sa pokloní i na jednu i na druhú stranu a takto začne: „Páni bratia, slávne zemianstvo! Prišiel som k vám na žiadosť vašu, ničím vás nelákajúc pod svoje zástavy; ale tým väčšia je moja radosť, že ste ma sami požiadali, aby som vás prijal do svojho vojska. A preto povinnosť je, aby ste i vy pre mňa tak všetko hotoví boli podstúpiť, ako ja za vás hotový som umierať; lebo ja nič nehľadám pre seba, všetko, čo začínam, len k vášmu dobrému má smerovať.“

„Ach, moja duša, vaša milosť pán brat, akože vás rád vidím!“ ozve sa hlas spomedzi zhromaždených. Rákóczi sa pokloní i pokračuje ďalej: „Ja som sa celý vám a vášmu dobru posvätil, slušné je teda, aby ste ma bez všetkých výmienok nasledovali, kde vás povediem, aby ste i na život i na smrť pripravení boli, lebo darmo, ľudia sme a umierať musíme, hoc by sa nám i nechcelo, obzvlášť v čas vojny.“

Tu zastal — a zhromaždenie mu hrozne na slávu zavolalo. Potom ho daktorí na ruky schytia i dohora vydvihnú, pričom sa on usmieva a pokračuje: „No teda dobre, páni bratia, keď je tak, pozajtra sa pohneme do Žiliny a pôjdeme odtiaľ oproti Heisterovi, lebo, ako som počul, už sa hýbe od Prešporka s Rakúšanmi; treba nám teda, aby sme sa čím skôr pobrali!“

„Dobre, dobre, hoc do pekla za vami, vaša milosť!“ volajú všetci, pričom hudba zavreští a krik, hluk zavýja, akoby horelo, takže nikdy nebolo, ani nebude hlučnejšej svadby v Liptove, ako bola táto.