ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri Trnave sa rozložili i Rákócziho i Heisterove vojská; vo vnútornostiach i jedného i druhého vrie obapoľná nenávisť.

Raz večer sedí Rákóczi pod holým nebom na veľkom kameni, zavalenom pri jeho šiatri. Celé vojsko odpočíva, len Václav a Stanislav sú sami pri ňom, neopúšťajúc svojho vodcu a pána ani vo dne, ani v noci. Pod plášťom šedivej noci premýšľa Rákóczi, premýšľa, pozerá do jasných hviezd, akoby od nich očakával zvestovanie budúcich čias.

I ďalej len sedí a sedí, ale oko jeho nebdie, jemu sa sníva i tratí sa v hviezdach, svietiacich za tmavej noci. Naostatok kývne rukou i zašepce: „Stane sa, moji drahí, stane sa i vykvitne zajtrajšieho dňa alebo kvietok slávneho víťazstva i ovenčí moju hlavu, alebo výkope pre mňa hrob hlboký až naveky.“

„Maj nádej, pán môj, mocné sú naše sily,“ prehovorí Stanislav, „zvíťazíš, len sa chráň Bercsényiho a Ocskaya. Tí ľudia sa mi nepáčia, neosmelia sa dákosi smelo pohliadnuť ani na teba, ani na nás.“

„Buď pokojný, syn môj, nesúď ľudí pred časom. Oni sú mi verní, veď som ich ja pozdvihol na ten stupeň slávy, na ktorom sa teraz nachádzajú.“

„Bol by hrom,“ ozve sa Václav, „aby mal zeman zemanovi byť neverný. Nuž a čože, keby i dačo kovali, či nemáš šable zničiť zlých ľudí? — Daj si pokoj, tni a rúb, i budeš taký statočný kuruc ako tvoji predkovia, a nestar sa o ľudí, čo sú ti nie ku golieru prišití.“

Rákóczi pokývol, Václav odišiel s ním do šiatra a Stanislav beží do poľa vždy ďalej a ďalej. Duša jeho ho ženie ku Váhu, i jeho myseľ stratí sa potichu v šumiacich vlnách i v obraze mesiaca, ľúbezne sa lisknúceho na hladine vody.

Medzitým sa ozvú za ním dákesi hlasy, v čom on, za ker sa utúlivší, pozná hlasy Ocskaya a Bercsényiho, jedného s druhým sa zhovárajúceho. Onen hovorí: „Daj sa, daj prehovoriť; čože máš z toho víťazstva, hoc bude i Rákóczi navrchu? Čím sa ti môže odmeniť? A cisár sľubuje grófstvo s hodnosťou i s majetnosťou. A či vieš, ako nás Rákóczi uráža? — Predtým sa len nám pchal, nám sa líškal — a teraz si sedí s tými Liptákmi. My môžeme robiť, čo chceme, nič na to nedbá a opovrhujúc nami, nás si ani hore nevezme.“

Bercsényi odpovedá: „On ma pozdvihol na vodcovskú hodnosť a dosť mi je na tom, hoci by sa ani viac neodhodilo; ale to ma bolí, že nás zanedbáva — dobre — i my ho môžeme zanedbať.“

„Dobre, dobre, brat môj,“ ozve sa Ocskay, „dnes Rákóczi, zajtra my budeme panovať. Už sme beztoho bezpeční, odpustenie cisárske už mám v ruke a ešte k tomu hodný závdavok. Dobre, dobre, padneš a nezdvihneš sa viacej.“

„Ale, prosím ťa, prečo tak žiadaš jeho pád?“

„Hm, mohli sme s ním prehrať a boli by nás s ním zajali i všetko naše pobrali. Prehrať musí, bo vidíš zriadenie zemianskych plukov, vidíš neporiadok, samopaš, sebevôľu, ktorá každého musí priviesť navnivoč; a mne môj život milší ako cudzí, keď vidím, že by som i s obetovaním seba nič nevykonal.“

Medzitým sa priblíži tretia osoba, tuším Böckl, i spýta sa: „No ako je, páni?“

Ocskay radostne odpovedá: „Dobre, dobre,“ i všetci traja ubiehajú z poľa do svojich šiatrov.

Stanislav sa zamračí, oko jeho sa ohňom hnevu zablysne a noha letí do šiatra svojho vodcu i budí ho: „Pane, vstávaj a hľaď na zrady, ktoré sa páchajú v lone tvojho tábora.“

„Ľahni si, syn môj, nemaj o mňa toľké starosti,“ odpovie vodca, „duch tvoj sníva o zajtrajšom dni a tvoja myseľ je nalákaná starosťou o môj život. Neboj sa nič — tvoja vôľa je šľachetná a ja ťa milujem a budem ťa milovať.“

„Pán môj, pán môj!“ zažalostí šľachetný muž; ale Rákóczi nepočúva i neodpovedá. — Stanislav si sadne von pri šiatri, bdie na stráži s bledým mesiačikom, svojím priateľom, pri príbytku svojho pána.

Ráno svitá, búria sa tábory, i jeden i druhý ako vlny Váhu rozdráždené vetrom. Jazdci vyskakujú na kone, na vyhasnutých pahrebách sa zapaľujú ohne a za malú chvíľu hrmia delá, až sa zem otriasa i povetrie zaduní hrozným hrmotom.

Ako klasy na poli, podsekávané koscami, padajú mŕtvi i z jednej i z druhej strany; vojská sa ako rozdráždené sršne rútia na seba. Rákóczi lieta na koni i volá, dáva rozkazy, strašlivá hudba zahučí zasa i zasa a Nemci postupujú nazad.

Rákóczi kričí: „Ľavé i pravé krídlo, obtáčaj nepriateľa!“ a Stanislav letí so strašnými rozkazmi, bo Rákóczi chce vohnaf do vody nemeckú silu, ktorú káže obtočiť.

Obe krídla sa priblížili k Nemcom i sekajú ich — ale pomaly sa tak odtrhli od svojho stredu, kde rozkazuje Rákóczi; a tu káže Ocskay na jednom, Bercsényi na druhom krídle obrátiť sa proti svojim a zbrojnou rukou uderiť na svojho pána.

Hoj, zatrasie sa hnevom Rákóczi, zablyští očami starý Václav, až iskry z nich pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú; zaseká zubami, zavolá strašne, zakričí hrozne, až sa všetko len tak ozýva, i rúti sa ako vietor na Tatrách, odhodiac strelivo i na nepriateľa i na zradcov, i ako šialený lieta medzi nimi, kričí ako rozjedovaný medveď i rúbe šabľou ako hrozný pomstiteľ. Ale pritom zabudnúc i na seba i na položenie boja, zatratí sa medzi nepriateľom; krv z neho potokom tečie, takže by ho ani nebolo poznať dorúbaného, keby ešte rukou nehýbal, nevyvíjal strašným mečom, i keby sa smrť všade nerozmáhala, kade postupujú jeho kroky. — Naposledok spadne z koňa, šabľa mu vypadne z ruky, zazvoniac mu pohrebnú pesničku, a keď už tak leží, posledný raz zavolá: „Syn môj, tni, rúb zradcov i Nemcov a buď ako tvoj otec dobrým kurucom!“ i vypustí ducha. Nepriateľ rozseká na drobné kusy jeho telo.

Rákóczi opúšťa stanovisko hlavného vodcu i pracuje ako prostý vojak, nesúc nepriateľovi smrť; Stanislav zas napomína i povzbudzuje svojich. Medzi vojskom sa však začínajú klátiť mysle, takže jeden zavolá: „Ale, pán brat, darmo je, načo máme bojovať nadarmo.“

„Azda nám kráľ odpustí,“ volá druhý.

„Smrť na nás čaká, ak sa poddáme.“ zavolá Stanislav.

„Ale, pán brat,“ povedá tretí, „však to len sprostejším tak hovoríte, ale medzi nami, medzi štyrmi očami len povedať môžete, že je odpor daromný.“

„Hanbite sa, pane,“ odpovie Stanislav a potom zavolá: „Smrť utekajúcim!“ Načo všetci traja prvší zavolajú: „Smrť utekajúcim!“ pritom však pomaly nazad zostávajúc a preč z poľa utekajúc.

„Ja, veď som ja to nevedel, že to tu tak naozaj bude,“ povedá jeden, druhý zasa: „Ej, veru to tu nejde do žartu,“ načo tretí: „Vidíte, či som vám to nepovedal, a nechceli ste radu múdreho človeka počúvať,“ štvrtý: „Na môj hriešnu dušu sa ja tu nikomu kvôli zabiť nedám, doma žena, deti, ktože ich bude opatrovať, keď ja zahyniem.“

— „Hrom sa mu do duše i s dragúnom, veď ma tak začiahol tou dlhou šabľou ako všetci čerti, veď to tu na nič inšie nehľadia, len z človeka kaliku urobiť — hej, veru si ja nedám ani len frčku vylepiť, veď som nie blázon.“

— „Vari nás to všetci čerti nahovorili, aby sme sem kapali.“ — „Jaj, jaj, ruka moja!“ — „Ešte by nás naostatok pobili, poďme radšej domov.“ — „No už nás vezú — ľaľa, či vidíš, ako sa na nás ženú.“ — „Utekaj, utekaj!“ kričí jeden za druhým i vtom sa ako včely na všetky strany rozpŕchnu, čo im nohy stačia. Prenasledovníci, nemeckí železníci, ich skoro nemôžu dohoniť.

Rákóczi však stojí ako skala v prostriedku svojich dakoľko sedmohradských plukov i rúti sa na nepriateľa ako rozdráždená búrka na horách; Stanislav rúbe odporníkov mečom ako rubač jedle na Tatrách, skáču hlavy ako makovice, ľudia padajú ako tôňa, krv sa leje ako dážď nebeský i ako stotisíc hromov hučí povetrie od vzdychania umierajúcich, od kriku vojska i cvendžania zbrane. — Ale pomaly zahynulo to pekné, krásne vojsko pána Rákócziho, ktoré predtým, ako keď rieka vystúpi zo svojho koryta, bolo pokrylo považské okolie; teraz už oko len ťažko uvidí kde-tu zúfanlivého vojaka smrť svoju desiatimi smrťami odkupujúceho. Rákóczi len seká a tlčie, Stanislav stojí verne pri jeho boku. Obidvaja sú zakrvavení a keď ich vojsko nepriateľské zo všetkých strán obstúpilo, tu uchytí Stanislav uzdu Rákócziho smutného koníka i ubieha z poľa a tak unáša nasilu svojho pána z nebezpečenstva.