ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pavo Rázvora rozprával na salaši večer pri ohníku takto:

— Dietky božie, čo na kraj sveta pôjdete, takého chlapa nenájdete, ako je Adam Kvak, mlynár v Kozinskej. Ten vám má hlavu ako sito, brucho ani vahan a obyčajnému chlapovi by siahal iba po pupok. Okále má ako toliare a ústa, že by kapustnú hlavu — čo menšiu — ľahučko, jedným sekom prehryzol. Taký je to chlapík ten Adam. Ale zato vždy v belasých mlynárskych šatách chodí a i v lete má kapce obuté. Veru tak. Nebojí sa ten nikoho. Iba ak jeho žena Zuza, tá urobí s ním poriadok. Tá mu, keď treba, takých pár zaúch vylepí, že sa to na jeho hrinte až v susednej dedine ozýva. Nuž Zuzy sa bojí, čo je pravda, to je pravda.

Adam je statočný mlynár. Nemá ani o mačný máčik menšiu meričku ako iní mlynári, a Zuza, ako dobrá gazdiná, z dobrej noše tiež radšej vezme i do tretice, akoby len raz mala vziať.

Deti im pánboh nepožehnal a cudzie tiež nemajú radi, najmä Adam nie. A viete, prečo sa tak namrzel na tie neviniatka? Nuž prišla Otrubuľa s malým deckom na prsiach do mlyna a akýmsi činom posadila malého Miška do mlynárovej čiapky na stole. Čapurda bola taká, že by vari aj ročného chlapca v nej ukolísal. Nuž viete, stalo sa, čo sa s takými čeľadníkmi ľahko prihodí. Dieťa ako dieťa: spôsob to nemá.

No, čo vyčíňal Adam, to vám bolo hodno pozerať! Keby ho Zuza nebola skrotila a do mlynskej komory zavrela, ten by bol toho mrzko našarapatil. Iba o hodne dlho, keď už hundrúc prosil: — „No, Zuza, veď ma už pusť,“ — ho vypustila ako psíka z chlieva. Ale veru stála s omelom pri dverách, ak by ho bolo treba.

Ako viete, kozinský mlyn stojí medzi horami na lúke. Pekne je tam v lete. V zime nech boh chráni! Duní ti vetrisko, víchor len tak človeku srdce stíska. Na dostrel od mlyna stála vysoká a hrubá borovica, že by ju chlap sotva rukami obopäl. Čo sa do tej borovice hromov napáralo, to vám bol zázrak! Ale aj vyzerala ako staré brezové metlisko. Jedného dňa — ani búrky nebolo — sa blyslo, hrom zarapčal, a pác! milú borovicu vyvrátilo i s koreňmi!

Mlyn a lúka sú obecné, a tak aj borovica patrila obci. Lenže, ktože ti takú borovicu kúpi, na ktorej čerti od rokov svoje tance vydržiavali? Ktože by z nej len dosku do domu vzal? Veru poctivá kresťanská duša nie. Pri najbližšej búrke ju hrom isto-istučičko nájde a rozhádže ti; keby len dosku, ale celú chalúpku. Takého hosťa si nikto do domu nežiadal. Juro Macko, legionár, a Ondro Haluška, Amerikán, večer pri ktoromsi tom poháriku sa chlapili, a to tým väčšmi, čím horlivejšie ostatní chlapi hlavami krútili, že oni tú borovicu zajtrajším dňom kúpia. Ale ráno Juro vonkoncom nemohol nájsť návlaky do krpcov, (že mu ich vraj Mara prekryla). A kdeže ti jeden legionár môže bosý ťapušiť po obci. Ondrovi, vraj, zasa krava náramne ochorela, nuž musel tú ratovať. I veru vám tá borovica len zasa bez kupca zostala.

Bol to s ňou trest, a to tým horší, že ležala krížom cez lúku, a tak bol aj prístup do mlyna, najmä vozmo, veľmi obťažný. Čo si tu počať? Dobrá rada stojí groš. Richtár Ondro Krška, múdra to hlava, oj, múdra, pohol rozumom a zaratoval obec, ako sa aj patrí. Zavolal Adama do výboru a vyniesol mu takýto rozsudok:

— Ty, Adam, mlynár náš kozinský, musíš tú borovicu spred mlyna odpratať. Darúvame ti ju. Môžeš s ňou urobiť, čo chceš, ale ju akýmkoľvek činom odprac. Ak ju neodpraceš, vyhodíme ťa aj z mlyna! No, bude, či nebude?

Celý výbor ukrutečným spôsobom chválil richtára. Darmo je, čo rozum, to rozum. Ale Adam len drgol plecom a zafufnal, lebo fufne tak, že ním deti strašia:

— Poručeno pánubohu, pôjdem z mlyna ďalej. Veď mlynom ešte mater neumrela. A mne je toho vášho mlyna už beztak potadiaľto. (Ukazoval po krk.) Žijem tak ako vlk, čochvíľa budem aj zavýjať. Do dediny (myslel do krčmy) hodina chôdze. Nechcem!

Drmol čapurdou na hlave a poberal sa von.

— Ja, to tak nejde. — Richtár húkol na hajtmanov: — Hnopf! Držte ho, chlapci! — A hajtmani, Vojvoda a Genšov, chytili milého Adama ako do šrófov.

Celý výbor ustálil teraz, že richtár je sprostý ako peň. Ako by aj nie! Ktože by na takú borovicu siahol a čo by bola aj sto razy zadarmo. Veď, hľa, leží už odkedy, a keby sa jej Kozinčania nebáli, boli by ju už dávno v tichosti rozkradli!

— Ticho, — zareval zasa richtár a tresol päsťou po stole, — čušte!

Keď sa trochu utíšilo, zapukal si zo zapekačky a riekol:

— Adam, dostaneš liter rumu, keď tú borovicu odpraceš.

Adam drgol plecom a ani necekol.

Zasa sa ozval richtárov hlas:

— Adam, dostaneš jeden liter rumu, keď tú borovicu odpraceš.

Adam krátko zafufnal:

— Nechcem.

Teraz už richtár zareval ani na býka:

— Sto striel sa ti do matere páralo, tri litre rumu ti len bude dosť. Ty gágorisko rozputnené, ty!

Adam teraz zmäkol a zahundral:

— A tri kilá slaniny.

Pristali aj na troch kilách slaniny.

Myslíte, že závideli Adamovi? Ani reči. Ani Adam sa priveľmi tej veci neradoval.

Prišiel pred borovicu a obchádzal ju ako nejakú mrcinu. „Čo si len počnem s ňou, ja biedny človek?“ I vhuplo mu do hlavy: „Ľaľa, tuto je z kmeňa hodný kus nepoštiepaný. Z toho by boli znamenité dosky. Ale čože urobíš z tých dosák? Nuž truhlu (rakvu), človiečku biedny, truhlu. Ale ktože ti takú truhlu kúpi? Veď nik nechce, aby čo aj po smrti hromy doňho trieskali.“ Že by tú truhlu pre seba samého urobil, to mu ani na um nezišlo. „Ale hop! bude to truhla pre Zuzu, komótna, teplá, a nepremokne. Bude jej v nej ani v sláve nebeskej!“ Ešte si podskočil a čiapku do krku zasotil. „Hej, veru jej tam bude dobre!“

Keby bol býval Adam múdry človek, nebol by Zuze o celej veci nič hovoril. Nuž, ale blázon, vyfrflal, čo chce urobiť. Myslel si, bohvie, ako ho Zuza pochváli.

Zuza povedala, že ona nechce, aby ju, čo i po smrti hrom bil. Že keď má niekoho ohlušiť, aby to bol Adam.

— A potom, ty lagan, ty zákrt, ty vydriduch, čože by si sa ma už chcel striasť?

Chudák Adam má veľkú hlavu, ale mu ešte raz taká narástla od toho, čo sa mal napočúvať.

Veci stáli na rázcestí, keď prišiel poobede richtár s hajtmanom, ktorý v košíku doniesol rum a slaninu.

Teraz už bolo všetko vykrúcanie daromné. Vykoštovala sa jedna fľaša rumu a strovilo sa za kilo slaniny. Adam hľadel smelšie do budúcnosti. Richtár veľmi chválil jeho úmysel, že truhlu spraví pre Zuzu, lebo jej z duše doprial ktorýsi ten hrom, čo aj po smrti. Takto ju hľadel upokojiť tým, že pri pohrebe pán farár truhlu pokropí a požehná, a to je vraj v takých prípadoch osožnejšie ako najlepší hromozvod.

Zuza zasa myslela, že keď je to také isté, že by to richtár mohol vyprobovať prvý. Pre ňu aj za živa.

Konečne sa o veci dohodli. Bolo dobre pre richtára, že priviedol so sebou hajtmana, lebo by bol najskôr v rázštubni pri kolese nocoval bez neho.

Druhý deň sa Adam s pomocou dvoch Cigánov prichytil do borovice, aj ju rúče rozpílili, pokálali na siahovicu a jeden klát na pílu odviezli. Siahovicu Adam dobre predal židovi „Zamrvankovi“, do ktorej skutočne hrom udrel, lenže nie takým spôsobom, ako by ste si to mysleli. Z kláta vyšlo šesť dosák, krásnych ako hodváb. Adam urobil pre ne, obďaleč od mlyna, striešku a uložil ich pod ňou, aby vyschli.

V jeseni Zuza prala na primrznutom potoku. I veru ochorela: omrštela, kašeľ ju hrtmanil, dych lapala, bol by jej dušu vlasom zapchal. Pila lipový kvet, pľúcovník a čo už staré baby vedia poradiť. To akosi všetko nič nepomáhalo, i zavolal Adam múdru babu Majduľu z Havranej, aby tá poradila.

Majduľa prišla s batôžkom kadejakého haraburdia, vyhnala Adama z izby a rozložila svoje krámy: byliny, kostičky, skalky, handričky a strapčeky papiera na prikrytom stole a potom už vyčíňala svoje zázraky. Chodila okolo stola, dvíhala skalky, kosti, krútila nimi v povetrí, krčila sa a ustavične hundrala čosi. Vzala zelinu a tou robila kruhy okolo Zuzy, ktorá sa vyjavene dívala na ňu a potila sa od strachu, že cícerkom tieklo z nej. Potom sa pustila do Zuzy a namastila ju tak, že jej mala dušu z tela vypučiť. Zuza len achkala a stenala; kričať sa neopovážila.

Napokon zobrala zasa svoje haraburdy do handry a pýtala sa, kde je Adam.

Adam počúval za dverami, i vošiel dosť skrúšene, ešte aj čiapku strhol z hlavy. Pýtal sa veštice, čo bude s tou Zuzou. Veštica povedala, že je v zlej moci, ale že je tá zlá moc, ako keby si nechtom zaškrabol, už naštrbená. A najtiaž len naštrbiť, teraz už dobrá moc bude mať kadiaľ vniknúť do nej. Ináč, že bude, ako pánboh, najsvätejšia Panna Mária a archanjel Michal usúdia.

Adam z tohto zostal taký múdry, ako bol a spýtal sa jej, čo chce za svoju prácu.

Majduľa pozrela na neho prísne a odvrkla, či nevie, že ju len pánboh zaplatí. Ale, že merička múky by sa jej zišla, i vytiahla mierové vrece. Adam jej povedal, aby išla za ním na mlynicu. Baba šla. Adam i zlej múky slabo dával. Baba ho obšívala jazykom. Adam chytil babu za krk a vyhodil ju von, že sa tak rozčapila ako žaba. Ešte sa nezozbierala, keď vyletel za ňou aj jej batôžtek, ktorý sa jej búšil do chrbta a rozsypal.

Môžete si pomyslieť, čo Majduľa pred mlynom vyčíňala. Vyprískala všetky Adamove hriechy a nenechala na ňom dobrého vláska. Jaj, ako ho tá čistila! I Zuzu odsúdila na smrť.

— Skape, skape, a ty hrtman, ty anciáš, i ty s ňou! Adam sa akosi neľakal, že by Zuza umrela. Ako dobrý kresťan oddal sa do vôle božej.

„Ale tú truhlu jej už musím spraviť, aby bola naporúdzi.“ I začal vám tú truhlu robiť, ale len tak, že kde robil, kde nie. Keď Zuza väčšmi stenala, robil, keď sa zdalo, že jej je lepšie, nechal tak: odišla mu vôľa. Myslel si: „Ani čert jej nebude.“

V tom čase vošiel aj do mesta čosi kupovať. A vari to bol papierový zlatý kríž a zlaté čipky na tú truhlu. Akiste to bolo. Keď už bol v meste, vošiel aj k doktorovi, lebo mu Pavo Jurákovie povedal, že darmo je, môže sa hovoriť, čo chce, ale že aj doktor dakedy — zriedka — ale predsa len dakedy pomôže.

Doktor sa Adama spytoval, čo je Zuze.

Adam mu povedal, že je celkom-celučičkým, od päty po hlavu chorá do skapu. Nespí, neje, leží, stene, kašle. Bolí ju všetko. Nahovoril doktorovi toľko, že mu bolo na desať chorôb dosť. Pýtal medicínu tú najmocnejšiu, proti tej najtuhšej chorobe.

— A ak by nevydržala tú medicínu? — spýtal sa doktor. — Nuž tak poručeno pánubohu, nech sa netrápi, — riekol Adam.

Doktor povedal Adamovi, že je napitý ani kanón, aby prišiel zajtra, keď bude triezvy.

Adam bol doťahaný, darmo tajiť. Kdeže, v meste byť, a ani si nevypiť. Vošiel ešte na skusy k apatekárovi, ak by mu ten dal nejakú medicínu pre Zuzu. Apatekár si mnoho hlavu nelámal, namiešal akýchsi prachov a oddal Adamovi za drahé peniaze.

Keď prišiel Adam domov, vyrozprával žene, čo sa pre ňu nachodil a omaľoval doktora.

— A ktorý to bol, ten vysoký s okuliarmi? — spýtala sa Zuza.

— Ten, ten, ten. To je kôň a trup. Ten len posmech robí z človeka. Ani zdochnutého koňa by mu nedal odrieť.

Zuze potom dal naraz dva či tri z tých práškov, lebo boli malé, a on jej doprial.

— Uži, Zuza, nech sa míňajú, keď som ich zaplatil. Zuze od práškov v ušiach hučalo, hlava sa jej krútila a počula anjelov spievať. Celú noc tak šarapatila, že sa Adam ráno s celou chuťou pustil do tej truhly. „Teraz je už po nej,“ fufnal Adam a hobľoval dosky, že sa mu len tak kečka parila.

Lenže Zuza mala tiež svoj rozum a nechcela viac ani zavoňať z tých práškov. V dedine jej duchovnej kmotre ochorelo päťročné dievča, nuž tomu poslala tie prášky. Nech sú mu na úžitok. Na šťastie ich užil otec dieťaťa. Boli mu sladké, nuž vysypal si všetky naraz na dlaň a preglgol. Drichmal vraj potom zo tri dni a tri noci. Katra, jeho žena, hovorila, že nikdy nebol taký pokoj v dome ako vtedy.

Na jar sa Zuza vykrochala z choroby, práve vtedy, keď aj truhla bola hotová.

Raz v pekný deň šibla Adamovi zaucho, len tak, skoro bez príčiny, akoby probovala, či to už nejako pôjde.

Adam zaucho dosť spokojne prijal.

— No, ľaďže ti ju, ľaď! Už ti nič nebude. To som ťa podaromnici neprezimoval, — a potriasol kotrbou ako kôň, aby muchy odduril.

Zuza truhlu videla. Akože by nie. Bola veru rúča. Adam ju zafarbil tmavoorechovou farbou, navrch pribil krásny, veľký zlatý kríž a okolo vrchnáka bola zôkol-vôkol prilepená krásna zlatá čipka. Zuza sa zadívala na ňu. Bola široká, dlhá, tam by ťa nikde nič netlačilo. I povedala:

— Ty, Adam, tú truhlu mi nikomu nedávaj. Vezmem si ju do izby.

Adam čosi hundral popod nos, ale tak, aby ho Zuza nerozumela. Hovoril:

— Myslíš, že sa o to hromom pootĺkané truhlisko niekto perie? Keď chceš, nuž kap v ňom.

Zuza si truhlu postavila do kúta izby na dva stolčeky a prikryla čistou plachtou, aby sa jej nezaprášila.

Nuž, hľa, také sú ženy. Raz tak, raz zas inak. Parom sa v nich vyzná!

Zuza sa každú nedeľu poobede z knižky modlievala. Do kostola chodiť jej bolo priďaleko, ta šla s Adamom len na výročité sviatky. Zuze bolo v nedeľu ďaleko do kostola chodiť, ale Adamovi nie. Darmo je, chlap je len chlap. (Pravda, že Adamko si po kostole vždy zašiel do krčmy k Telnému.)

Zuza sa tak modlievala, že si odkryla truhlu, sadla pred ňu a skrúšene obracala svoju hriešnu dušičku k pánubohu. To sa jej stalo takým milým zvykom, že keď stihla, aj v stred týždňa sa modlila. Hovorila ženám, že by tú truhlu nedala ani za kozinský mlyn. Tak ju chválila pred tými, že im len tak sliny tiekli na ňu. V takéto chvíle aj Adam spokojne pohmkával a šúchal si čapurdou svoju kotrbu.

V jedno popoludnie pribehol Adam celý vyznojený k Zuze a kričal jej už zďaleka:

— Zuza, Zuza, poberaj sa s tým plátnom k Telnému, tam sú akísi kupci, vezmú ti ho všetko. A zaplatia, čo pýtaš. Že vraj bude zasa vojna, nuž treba plátno.

Zuze nebolo viac treba. Zvrtla sa, pohádzala plátno do plachty — bola ho dobrá noša — a hybaj s ním k Telnému, čo je dobrá hodina chôdze. Telný je, ako viete, bruchatý Žid, krčmár. Má také brušisko ako kapustný sud, nuž ho preto tak pokrstili.

Dokiaľ Zuza bola u Telného, nuž ti vám, dietky božie, milý Adam tú truhlu predal.

V Havranej zomrel bohatý Kôpka. Zostal po ňom len akýsi vnuk, ktorý pred krátkym časom bol prišiel z Ameriky. Truhle z kozinského mlyna šiel chýr široko-ďaleko. Vnuk sa ti tam mnoho o to nestaral, či budú do starého Kôpku hromy biť, či nie, hlavná vec mu bola, aby ho odpratal. Nuž ten vám tú truhlu kúpil. Zaplatil Adamovi bez jednania, čo si zapýtal, a hneď zobral truhlu na voz, ktorý čakal v hájiku neďaleko mlyna, a hybaj!

Adam vedel, že by Zuza truhlu nijakým činom nepredala, preto ju takým huncútskym spôsobom odpratal z domu.

Hej, ale ju doma nečakal! No, to už nie! Odpratal sa ten dobre.

Zuza prišla domov a zhodila nošu. Bola od chôdze celá vyzváraná. Kdeže by nie, vliecť z pol centa dve hodiny na chrbte. A podaromnici. A ten posmech s tým bruchatým Židom! Nebola by to prijala ani za teľnú kravu.

Ale keby len to! Ale keď vošla do izby, tu truhly niet!

— Pre päť rán Kristových! — vybehla ako šialená a kričala, akoby horelo. No, darmo ty kričíš, dievčička, nemáš tam ani človiečika široko-ďaleko, čo by ťa zaratoval.

Zuza sa napochytro utíšila. Veď čože budeš vrieskať, keď ťa ani živá duša nepočuje. Pomyslela si: „No, počkaj, veď mi ty prídeš. Veď ťa ja počastujem. Dám ti ja vojny!“

Adam prišiel len na tretí deň. Vkradol sa zadnými dvermi do kuchyne, kde skrúšene sedel a pohladkával cifrovanú šatku, ktorú doniesol pre Zuzu.

— Pozri, Zuzka, akú šatôčku som ti doniesol, — zafufnal a natriasal šatku pred ňou.

Zuza si naložila ruky na bedrá a spustila, čo mala nasypané. Bolo toho do vôle božej.

Najviac ju škrelo, že takého blázna urobil z nej a že ju s tou nošou tak prehnal. Aj Žid ju napálil. Len akoby na posmech, ponúkol jej akúsi maličkosť za plátno. Povedal jej, žeby sa za vojnou rozbehla až do Ázie, tam že jej zaplatia lepšie.

— A truhlu si mi ukradol, ty zbojník, teraz mi takou handričkou chceš oči vytrieť, ty lotor, ty šibeník!

Pristúpila k nemu so zdvihnutou rukou. Videla, že sa jej bojí, nuž udrela ho.

— Zuzka, nebi ma.

— Nie ťa? A či nezaslúžiš, nie? Tu máš, na, na, na!

Ako sa bránil, nuž ju nevdojak búšil do brucha.

— Ach, ty obluda, čože ma ešte chceš aj zabiť?

I pochytila váľok, ktorý jej bol naporúdzi, a tresk ho ním po hlave.

Adama zaliala krv i spadol na zem.

Zuza sa viac oňho neozrela, pochytila šatku na hlavu a hybaj do mesta. Išla k fiškálovi na žalobu. Vpálila k starému Ondrejčákovi. Sedel za stolom, s okuliarmi na nose, a prezeral písma. Veď ho poznáte všetci. Ten ti len skriví tých pol úst, akoby sa smial a počúval ťa, čo melieš. Len tu i tu podhodí otázku, že sa ti len v očiach ziskrí: „Ľaľa, veď ten všetko vie!“

Ten starý vlkolak zakrátko všetko vymäkušil zo Zuzy. Všeculinko. Že jej Adam ukradol truhlu a že — čo chcela odtajiť — ho tak ovalila, že zostal ležať ako mŕtvy.

— Dievčička — začal on potom vykladať, — dievčička, tebe Adam truhlu neukradol, lebo si nedokázala, že tá truhla bola tvoja. Ale keby aj bola tvoja bývala, tak ti ju súd nedá z hrobu vykopávať a z nej mŕtvoly vyhadzovať. Najviac, ak ti prisúdia jej cenu, a tú ti Adam iste chcel aj beztoho dať, okrem tých niekoľkých korún, ktoré od strachu prepil.

Ale o truhlu je sem-tam. Fígeľ je, čo si ty s ním urobila? A ak si ho zabila? To musí byť mocná kotrba, ktorá by vydržala úder dubovým váľkom od takej oberučnej baby, ako si ty bez toho, aby nepraskla! A ak si ho nezabila, tak si ho iste ťažko poranila.

Dievčička, zvrtni sa a bež, hohó, nie tak chytro, najprv mi zaplať štyridsať korún za poradu.

Teda bež domov a vezmi so sebou hneď aj doktora, lebo mne sa všetko tak zdá, že si si ty mrzkej kaše navarila s tvojím Adamom.

Zuze sa tak činilo, že sa všetko obrátilo v nej čím hore, tým dolu. Prišla taká, že by Adama v zuboch bola roztrhala a teraz sa všetko v nej od strachu triaslo, ak mu nejako veľmi ublížila. Vyložila fiškálovi peniaze na stôl a utekala na ulicu. Tak sa jej dobre podarilo, že i doktora, starého Steinera, zachytila na ceste a aj Mišo Kurnota z Kozinskej sa jej s koňmi naďabil.

Mišo dobre duril, ale sa Zuze predsa činilo, že sotva ide.

— Miško, Mišíčko, len dur, preboha ťa prosím, poháňaj.

Zakrátko prišli k poľnej ceste, ktorá sa od hradskej odráža ku mlynu. Zuza skočila z voza a bežala peši. Keď prišla na vŕštek s hájikom, len ti zazrela, ako sa vo dverách mlyna čosi červenie.

— Ratujte, ľudia, — zakričala zúfalo, — veď je to četník!

Utekala s trasúcimi sa kolenami a vykladala cestou, akoby Adam bol už mŕtvy.

— Jaj, bože môj, bože, Adamko môj krásny, už som si ťa doriadila! Ktože mi bude putne poprávať a papuče obšívať? Už ma nebudeš jedovať, už ti horúcou kašou nebudem ústa obárať! Adamko, Adamko!

Pribehla k mlynu. Vo dverách skutočne stál četník.

— Preboha, čo je s Adamom?

Četník jej porozprával, že šiel s kamarátom popri mlyne a že podľa svojej obyčaje vošli dnu. Mlyn bol prázdny, iba v izbe našli zmŕtveného Adama ležať v mláke krvi. Prebrali ho, zaviazali mu ranu na hlave, ako sa patrí, a uložili ho do postele.

Zuza vletela do izby. Adam ležal na posteli pod perinou, hlavu mal zaviazanú obväzmi, iba jedným okom kukal na ňu, lebo druhé mal zababušené.

— Zuzka, mne je už nič, páni četníci ma rúče obriadili.

— Čo som strachu vystála pre teba! Ani si ho nie hoden, ty naničhodník!

Prišiel čochvíľa aj doktor, pozrel ranu, pochválil četníkov a povedal, že o dva týždne bude Adam zasa chlap. Keď četník počul „dva týždne“, povedal, že je to chyba.

— Takhle to musím oznámiti a vás, mlynárko, sebrati se sebou, — povedal ten nemilosrdný samaritán.

Zuza povedala, že ona muža neopustí, veď by sám bez opatery zostal v celom mlyne, že ona vie, že zle urobila a že sa previnila, za to že odtrpí. Ale že sa najprv musí jej muž vyliečiť. Ona že nevyjde nikde.

Četník vrkol:

— Jojo, — zobral flintu a šiel s pánombohom.

Nuž koniec všetci viete.

Adam sa napochytro vyliečil a Zuzu pekne-rúče zavreli na štyri týždne do šupy. Peniažky, čo vytŕžili za borovicu, sa minuli na chorobu a na súdy. Ba ešte aj doložili.

Môže povedať, kto chce, čo chce, ale si to raz nešťastie berieš do domu, keď si ta vezmeš také drevo, do ktorého hrom udrel.

Valach, starý Matúš Kodrčka, si tabak v zapekačke nechtom popotláčal a poznamenal chrapľavým hlasom:

— Ja som vykúril dva hodné buky, čo hrom pováľal, a neohlušilo ma, a zjedol som tri ovce, čo hrom zabil. A paromhovie, nerozpučilo ma ani od jednej z nich. Len ich sem, čím viac.

Ondro Špikala z Kozinskej sa ohlásil, že je to vonkoncom nie sväté Písmo, že by tie ovce bol hrom zabil, že tie veru inou smrťou zišli z tohto sveta.

Matúš dosvedčil, že tie ovce hrom zabil, čo je veru také isté, akoby si to na dlani videl, lebo aj bača jedol z nich, a to že je vraj svedok spoľahlivý, lebo aj písať vie.

Špikala podotkol, že i Matúš, i bača sú na jednom brde tkaní a vrana vrane oko nevykole.

Matúš je vraj človek bez boha, ktorý dobrého konca nedôjde. Matúš poľahky odvrkol:

— Ako bude, tak bude. Sťa kedy skapať, a teba na ceste do pekla môže ešte lepšie usepkať ako mňa, lebo ty si tiež len vtedy dobrý, keď drichmeš.

Nuž, ktože ho tam vie, čo je pravda? A opatrnosti veru nikdy nie je dosť.