ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Licitácia sa pretiahne hlboko do poludnia. Iba vtedy sa stíši hluk, ľudia sa porozchodia a Hana Nechtáčka, vyobliekaná ani na krst, môže ukonanej komisii podávať v panskej obed. Nezahanbí sa. Všetkého hojne prichystala ako kedysi. Pozbierala v komore, čo ešte ostalo po kútoch, a je to. Možno naposledy…

— Tak ste šťastne skončili, pán doktor? — víta Gaby hostí, oblečená v prostunkých čiernych šatách. — Skončili ste?

— Ako vezmeme, — zmraští Merlan čelo. — Ono je to vlastne tam, kde i bolo.

— Ako to?

— Nuž, prosím, — vysvetľuje, chytajúc sa za príkladom vyhladovaných lyžíc, — požiadavku mala banka, vylicitovala to banka. Dá si to prepísať, ak sa jej oplatí. A keby to chcela speňažiť, zas jej to len nik nekúpi ako teraz.

— Podivná vec, — prikývne i fúzatý Ježiak, — podivná. Jeden druhému palec drží.

— To pekne, pán sudca, — odľahne panej kameň zo srdca.

— Pekne, pekne, — načrie sudca do šafranovej polievky, — ale čo povedia nám? Nebyť tej Dudrošovej chalupy, nezoženieme jednej zlatky za celý deň.

— A kto ju vylicitoval?

— Istý drevár — žid z Rudavky, — ochotne informuje sudca.

— On bude v nej bývať?

— Nie, — usilovne pamätá i na dobrú polievku, až sa zakvapká. — Nevylicitoval to pre seba, ale pre akéhosi žida z Podolínca, Adolfa Rosenkranza.

— Adolf Rosenkranz! — zbledne Gaby náhle.

— Áno, — pozrie sudca na zajedených spoločníkov, — myslím, nemýlim sa. Tak zadiktoval.

— Áno, Adolf Rosenkranz, — prisvedčí Berko.

— Rosenkranz, — ledva vypovie jeho sused, čo má plné ústa bielučkých rezancov. — Nátan Rosenkranz.

— Nie Nátan, — zavráti ho Berki. — Adolf. Nátan je jeho otec. Veď bol u nás starý, keď sa volalo k nám do Gelbov, viem. Tento je Adolf…

Iba Jožko Merlan nezamieša sa do reči. Zbadá, Gaby veľmi zbledla. Za tým musí čosi byť. On vie, so starým Rosenkranzom mala v Pešti boj. Porazila ho. Iste jej je nemilé, že sa tu zjavil.

— Čo ti je, Gaby? — nachýli sa k nej. — Zle sa cítiš?

— Hlava ma rozbolela, — snaží sa usmiať. Ale úsmev sa zatopí v trpkosti. — Nič vážnejšieho.

O chvíľu doktor vidí, Gaby vstane a ticho sa vzdiali. Okolo stola chodí Nechtáčka a pekne vyondulovaná, počerná Dina. Gejza a Imro starajú sa o nápoj. Nech nik nemá krivdy.

Iba starý Gáblik akosi nemá sa do jedenia. Len čo si vypije. Díva sa na hostí, ako im chutí. Počúva, čo si hovoria, a usmieva sa na nich. Oči mu tak trochu plávajú ako na vode.

— A vy, Jani báči, čo nejete? — spytuje sa ho doktor. — Nechutí vám?

— Ja som sa už najedol, — smejú sa mu detsky oči.

— A už, odhliadnuc od toho smútku, ako ste?

— Ale dobre, — vypne prsia. — Ako človek, čo sa vrátil z neba.

— A akože sa taký človek má? — zdvihnú sa pozornejšie hlavy.

— Ach, dobre… Veľmi dobre!

— Len nie lepšie ako teraz my tu?

— Ach veru lepšie, — prikývne si hlavou.

— A odkiaľ vy to viete, Jani báči?

— Odkiaľ? — vážne obzrie všetkých. — Veď som sa vrátil z neba!

— No, už zasa, otec, — obráti sa k nemu Gejza odmerane. Prítomní zbadajú, že je tu čosi nie v poriadku, a nenadpriadajú. Ale Jani báči si už nedá svoje a rozpráva, kde bol a čo zažil, ako najsvätejšiu pravdu.

— Hej, ja som videl, čo ste nevideli… Viete čo? Svoj vlastný mozog. Videl som svoju lebku ako popolničku. Aj som si otriasol do nej cigaru. Ale príde mi vtom na um, ako budeš rozmýšľať, keď tam bude popol? Aj som si ho pekne povyberal… — vykladá, spytujúc sa, i odpovedajúc si sám. — A naraz len umriem. Počujem i piesne na svojom pohrebe. Jedni ma chvália — bol to dobrý človek! Druhí hania — darebák vraj, neprajník a lump! No, dobre! Počujem i kázeň. Taká je dojímavá… Počúvam, počúvam, iba keď sa nájdem v nebi pred Pánom Bohom. Všade svetlá, anjeli a teplo je tam. Predvedú ma pred súdnu stolicu a tu povie Pán Boh svätému Petrovi: — Nože pozri, či už dohorela svieca života tomuto krčmárskemu kráľovi? — Peter ide a príde o chvíľu: ba vraj ešte kúsok bliká. — No tak, syn môj, — povie mi Hospodin, — ešte ty pôjdeš späť do Žajdlíc. Ešte si sa dosť nenatrápil — marš! — No, čo mám robiť? — usmieva sa na jedákov. — Poslúchnem a idem. Idem takou dlhou chodbou. Už zďaleka počujem akúsi peknú hudbu. Zídem na zem a tu vám ma vítajú s vojenskou muzikou. No, nie je to pekné?

— Je, Jani báči, — prikývne Merlan, objedajúc kuraciu nôžku. — Ale čo, ak pôjdeme do pekla?

— Kto ta pôjde, nech si poradí, — usmieva sa žičlivo, upíjajúc si zo svojej nezbytnej pollitrovky. — Nech!

— Starý pán, — pošušká mu Nechtáčka diskrétne, — volajú vás. Prišiel ktosi. Starý pán…

— Koho volajú, Hana? — vypne sa a zadíva sa na ňu. — A som ti ja starý pán? Kto som ja, Hana? Povedz týmto pánom! Ale hneď…

— No, krčmársky kráľ, — pochopí žena, o čo ide.

— Tak ako mi povieš?

— Vaša krčmárska kráľovská jasnosť, — spustí i pred ctenou spoločnosťou, keď už má tiež v rožku, — nech sa vám ráči páčiť von! Čaká vás pán minister…

— To-to, Hana, — vstáva Jani báči, usmievajúc sa na hostí dobrotivo. — Tak je to správne, — pohne sa v širokom rozkročení, akoby sa bál o rovnováhu. — Teraz už idem.

Keď vyjde, chvíľu je ticho pri stole. Iba praskot kuracích kostí počuť v mastných rukách Berkiho a suchého exekútora. Ostatní len pozrú jeden na druhého a starajú sa o seba.

— To je už s naším otcom tak, — preruší Gejza mĺkvotu, nalievajúc hosťom.

— Ach, bohuprisahám, — nezdrží sa Merlan ďalej, — veď je to zábavná choroba! Človek by si jej skoro žiadal.

— Ešte by vám bolo skoro, — nadloží mu plnú misu husaciny počerná Dina, zaváňajúca akýmsi nepríjemným parfumom. — Nech sa ľúbi!

— No, vám, Dinuška, — zaje sa do jej orechových očí, — vám už nedám kôš, — vezme si užiarený kus husacích pŕs. Aj by ju chytil pod chutnú briadku. Ale proti nemu sedí Imro. Bledne a rozkašle sa. — Čo, si žiarlivý?

— Je zavše, — uškrnie sa Gejza.

— Ale choď, — osopí sa na neho brat a v chvíli sa rozpáli. — Nie mi je dobre.

— Poď, Imro, — zložiac misu na stôl, prikročí hneď Dina starostlivo k nemu, — ľahneš si trochu. Prejde ti… — a podopiera ho z panskej.

Znova nastane ticho pri stole. Hostia cítia, akoby neviditeľný duch nebohej panej prešiel miestnosťou.

— Čo je s tým mladým človekom? — divia sa všetci.

— Nedal pozor na seba, — ponukuje Gejza. — Chodil po nociach, a teraz chrchle. Dinu si chce vziať. Je na ňu žiarlivý.

— No, za frajerku je, — poznamená Berki. — Ale za ženu by som ju nechcel.

— Keby ťa len ona chcela, — hrkne ho lakťom sused.

Dobré vínko zdvihne stlmenú náladu. Keby tu nebol nedávno pohreb, aj by si zaspievali. Ale takto len fajčia ako Turci a statočne požívajú, čo im Nechtáčka i oberučná Mara predkladajú. Pisár Berki a exekútor cítia sa už v siedmom nebi. Ježiak je tiež pod forgom. Rozpráva klzké historky medzi mužmi a ženami zo svojej praxe. Iba Merlan nemôže akosi nájsť svoju rozmarnú vôľu. Ktosi mu chýba v tomto dome, komu sa najviac tešil. Príde mu na myseľ báječný večer, keď tu bol revanš. Ako to bolo len všetko inak. I Jani báči bol ešte pri sile. Iba pani Eva čo nebola s nimi. Ale aká nálada! Všetky oči prezrádzali povedomie nevyčerpateľnej hojnosti. A Gaby, tá nádherná mladá ženská, keď ho pripustila diskrétne do svojej izby! Naložila mu úlohu vykutať, koho má tamhore doktor Gelb pri ministrovi financií. On i spravil, čo sa dalo. Prišiel i na Rózu Samlerovú. Ale čo len to! Ale keď nastala tá dráždivá chvíľa! Ona sedí vo foteli. Preoblieka sa. Oči jej horia, belosť jej vnadného tela svieti. Môže ju objať. Smie ju bozkať… A na trojramennom svietniku horia sviece. — Máte odvahu zhasiť z nich jednu? — pokúša ho. Zhasí… — I druhú ? — Zhasí i tú. — Tretiu už nemám odvahy zhasiť ja, — vrhne mu celý omamujúci pôvab svojej bytosti do zbláznených očí. A potom chvíle pri Kaštieli, vôňa hory, objatie, bozky!… Kto by to zabudol? Vtedy bol on len Gelbov koncipista. Dnes je samostatný advokát, ktorý prevzal Gelbovu advokátsku kanceláriu so všetkými, i s Berkim. Vyplatil pani Irén a môže si spraviť, čo chce. Môže sa i oženiť. Popýtať hoci Gaby, ktorá sa ľahko rozvedie s mužom. Kamo i tak nestojí za nič. A z nej by bola žena, keď i s minulosťou. Ale ktorá dnes nemá minulosť?

— Čo sa tak zamýšľaš? — vyruší ho Gejza, prihrknúc si pohár k jeho.

— Kde je Gaby?

— Šla domov. Iste pre tú hlavu, — lesknú sa mu oči.

— Myslíš, príde?

— Odpočinie si a príde, — uisťuje sused. — Veď sa tešila na tvoj príchod.

— Tak vieš čo, braček — odtiahne ho. — Vybavme si, čo máme ešte dnes. Mohli by sme sa dať do tej vašej dedičskej veci. Mám tu pisára. Ak ste sa dohovorili, všetko pôjde ľahko.

— Ale, Jožko, čo máš náhliť! — usadí ho kamarát. — Vidíš, ako je u nás. Otec leží, Imro leží, Gaby možno tiež leží… A potom vieš, do toho majú vážne slovo i naši Hrvoľovci. Zajtra sadneme na koč i s Imrom a pôjdeš s nami do Marušova k ujcovi Paľovi. Tam to spravíme, a bude!

— Dobre, keď chceš, — uspokojí sa Jožko.

Hrkne si, i zapáli, ale vôľa mu len neprichodí. Spod hustých obŕv hľadí na priateľov. Aj sa zasmeje, aj zažartuje, ale myseľ jeho Gaby nebezpečne pripútala k sebe. Vypité víno len čo mu rozplamení i tak bujnú fantáziu a súri rozhodnutie. Dlho váha. Napokon, keď vidí, druhovia sú rozzabávaní a dobre im bude i bez neho, vstane. Nebadane rád by sa vytratiť.

— Kam ideš? — všimne si ho Gejza.

— Na návštevu, — odpovie. — Pozriem, čo je s Gaby.

— Choď, — súhlasí brat. — Možno ťa i čaká.

Zvesť o podivnej kúpe Dudrošovie chalupy rozruší Gaby natoľko, že sa musí utiahnuť. Najprv ide do spálne. Ale keď sa ani tu neutíši, zoberie sa domov, t. j. do štvrtého a najúhľadnejšieho domca Gáblikovie kolónie. Tu má svoj najpokojnejší kútik, kde sa narozmýšľa neraz, najmä od maminej smrti. V svojich vkusne upravených dvoch izbách snovala si kedysi svoje rozmarné plány. Dnes tu uvažuje ako odvrátiť pohromu, rútiacu sa na celú Gáblikovie rodinu. Stav je ťažký, ale ona sa vie vynájsť. Čím sa jej ukazuje úloha ťažšou, tým ju viac dráždi. Vpraví sa do toho, ako sa vpravila prekonať všetky ťažkosti v Budapešti, čo stavali rafinovane vypočítavé hlavy i jemné ženské rúčky do cesty krčmárskeho kráľa. Myslela, kapitola s Gelbom, Rózou a s tým starým židom sa skončila. Vedomie tohto ju uspokojovalo, dodávalo sily.

Samlerová našla si svoju úlohu, i nových priateľov vo Viedni, Nátan Rosenkranz zas vrátil sa k svojmu povolaniu do Podolínca a po prehranej bitke nemyslí viac na ňu. A tu sa naraz dozvie: tento hrozný človek nespí. On myslí i ďalej na Ryčavu, na Žajdlice, na krčmárskeho kráľa, i na ňu, krčmársku princeznú. Načo by inak vylicitoval jeho človek Dudrošovie chalupu, ak by si pre Adolfa netrúfal vydobyť licenciu? Gaby je spočiatku vyrušená z koľaje. Ale keď si vec lepšie rozmyslí, uspokojí sa. Veď tu je ešte gróf Arnold Galassy. Tu sú i jej peštianski ctitelia. Kým jej pôjde o to, Rosenkranz nevyhrá…

Práve myslí vrátiť sa k hosťom, keď počuje zaklopať.

— Ach, ty si, Jožko? — víta prichádzajúceho. — Práve som chcela k vám. Ale môžeme ostať i tu. Sadni si.

— Už ťa hlava nebolí? — hľadí na ňu starostlivo.

— Nie, — vystúpi jej na tvár vľúdny úsmev. Prešlo mi.

— Ak sa smiem spýtať, — chytí ju za obe ruky a pritlačí k ústam, — od čoho bol ten bôľ?

— Starosti, Jožko, starosti, — neodťahuje ruky. — Vieš, mama umrela, teraz je všetko na mne, — vzdychne si zhlboka. — Pre mňa je to nový život. A keď potom človeka rozruší všeličo…

— Viem, čo ťa rozrušilo, — pohládza jej ružové pršteky. — Rosenkranz.

— Uhádol si, Jožko, — prizná sa mu. — Zle mi bolo počuť, že jeho človek vylicitoval tú chalupu pre Adolfa Rosenkranza. Perec sa pre to obesil a nechal tu kŕdeľ detí. Nech sa stará o ne, kto chce…

— Čo ťa to má rozčuľovať, Gaby? — hľadí jej mäkko do belasých očí. — Keď i má chalupu v Žajdliciach. Ty zas máš priateľov, čo mu vždy zatnú cestu. Tu je gróf Galassy. Tu sme my.

— Jožko, ty nepoznáš Rosenkranza, — krúti ona hlavou. — To je nie človek. To je prízrak. Keď on raz tu dal chalupu vylicitovať, to je znak, že svoju porážku nepokladá za definitívnu. On myslí na vec ďalej a snuje svoje pavučiny ako pavúk na muchu. Predstav si, vedel by si o človeku, čo v noci nemôže spať a snuje plány, ako ti nohy podraziť. Nájde si paragraf pre svoje právo — ospravedlniť svoje počínanie. Odrazil by si ho raz, dva, povedzme, i posadil, a on vstane znova a ide proti tebe. Nerozčuľovalo by ťa to?

— Ale iste, — prisvedčí Jožko a ruky sa mu zachvejú. — Na to už treba lepšie nervy. Ale ty ich máš. A musíš mať.

— Musím, to je pravda, — blysne jej v očiach oheň. — Aj ich mám, neboj sa! Veď kto by ich mal u nás, keby ja nie? Otec — troska! Gejza len čaká, kedy môže ufujazdiť za Hildou do Pešti. A Imro? Neviem, či nepôjde za mamou. Na nich tu už nič neleží. Ja som vlastne ich kasakurátorom. Ja, slabá žena!

— Čím ti môžem pomôcť, Gaby? — pritiahne sa k nej bližšie. — Povedz, čím?

— Predbežne si pomôžem sama, — stisne mu ruku. — Viem, v čom som, ale sa nedám. Dúfam vytiahnuť náš voz z blata. Len keby prišlo na to najhoršie…

— Čo myslíš pod tým?

— Keby nás predávali ako Maca Dudrošovie.

— Ale choď…

— Všetko je možné, Jožko.

— Tak čo spraviť? — díva sa na ňu ako na oltárny obraz.

— Popros v mojom mene grófa Galassyho, a ty sprav sám, čo vieš, — vyhŕknu jej slzy už druhý raz od maminho pohrebu. — Neprepusťte Gáblikovie majetok do rúk Nátana Rosenkranza!

— Ale, Gaby, — sadne si na kraj fotela a privinie ju plačúcu k sebe. — Nemaľuj si veci horšie, ako sú!

— Máš pravdu, — utiera si oči ručníkom. — Ale vieš, — snaží sa ovládať, — musela som ti to povedať. Odkedy mama umrela, mám slabé chvíle.

— Iná si, celkom iná, ako si bola, — pohládza Jožo jej zlatisté, skučeravené vlasy. — Kde sa podela tvoja pôvabná ľahkomyseľnosť?

— Človek sa mení.

— A odkedy sa to vlastne datuje u teba? — vyvetrieva Merlanovi víno z hlavy. — Od pohrebu, a či už i v Pešti?

— Jožko, — pozrie na neho dôverne. — Si mojím priateľom. Poviem ti všetko otvorene. Ja mám gáblikovskú krv, samopašnú, búrnu. Ale som žena. A v normálnej žene, hoci by bola na najnižšom stupni, ozve sa aspoň raz: stoj a späť! Aký je to hlas? Boží, či nejaký záchranný signál prírody — neviem. Rozumieš?

— Povedz mi viac, — uľpie práve na jej vážnosti advokát. — Zaujíma ma to.

— Tak počuj, — zníži hlas, akoby nechcela hovoriť pre druhého, — ja som sa posledný raz besnila s vami pri Kaštieli. Od tých čias som hrala. I v Pešti som hrala. Róza Parížanku, ja Žajdličianku. Ale i táto hra ma omrzela napokon. Predstav si, Jožko, hľadať priazeň dobrých starých pánov pre licencie a trpieť ich rozmary! Div, keď sa to stane ženskej odporným…?

— Ty vlastne začínaš nový život…

— Aj iná by ho začínala v mojom postavení a pri mojich skúsenostiach.

— Mieniš ostať doma?

— A ako inak?

— Myslím, i keď dáš veci do poriadku?

— Iste.

— Život veľkej dámy ťa nevábi? — spytuje sa Merlan, uvažujúc pritom i o sebe.

— Život dámy? — usmeje sa Gaby. — Tá večná otázka, čo zjesť, ako sa obliecť a kto ma pobaví? Do dvadsiateho roku môže to byť zaujímavé. Ale napokon sa musí stať nudným programom bez čísla. Môj program je takto bohatší a o toľko zaujímavejší.

— Divná si, Gaby.

— Prečo?

— Tak sa zmeniť! A, — zadíva sa na ňu významne, — nájdeš, kto ti porozumie?

— Hlavné, aby som si rozumela sama.

— Máš pravdu, — diví sa Jožko, ako ho dnes táto krásna dáma disciplinuje. — Ale ja, odpusť, keď chcem rozumieť sebe, musím myslieť na iného.

— Na koho?

— Na teba, Gaby!

— Ako to?

— Veľmi prosto, — privinie ju k sebe náruživo. — Z Kama, viem, nemáš veľa. Tomu len jeho rudy a pece. Ja som už advokát. Keby si sa rozviedla s mužom a pristaneš, budeš mojou ženou. Chceš?

— Nemožno, — pokrúti hlavou, vzdychnúc po dlhšom mlčaní. — Ne-mož-no!

— Prečo? — snaží sa jej vyčítať z očí odpoveď.

— Koloman sa mi priznal, keď som všetko stratila. Pred niekoľkými mesiacmi áno — dnes by som ho nemohla opustiť.

— Máš ho azda i rada? — díva sa na ňu celý prekvapený. — Povedz, Gaby, máš ho?

— Neviem, — skloní hlavu. — Hádam i mám. — Próbny kameň manželstva je často v nešťastí, — šepce pomaly a presvedčivo.

— A čo teraz s nami? — zronený nechá ju odtiahnuť sa niečo od seba. — Čo?

— Budeme dobrými priateľmi. Však?

Večer sa Merlan napije, ani Gaby nepozná. Uložia ho s otcom do spálne. Ten mu rozpráva celú noc, ako ho čerti posadili na stolicu a chceli mu vypichnúť oči. Jožkovi sa pritom sníva celkom o inom.

Žien dosť!

Druhého dňa predpoludním vysadnú na koč vypočinutí Merlan, Berki a bratia Gáblikovci. Beluše ženu do Marušova, k Paľovi Hrvoľcovi, kde sa má zísť celá hrvoľcovská rodina. Privíta ich ujec Paľo, chlap ešte dobrého koreňa. I zhovorčivá tetka. Všetci sú doma.

— A Gaby prečo neprišla? — zvedavá je hneď domáca.

— Keď je miesto mamy, — odvetí Gejza. — Musí všetko dozrieť.

— Veď, veď, deti, veď, — zabožeká tetka. — A otec sa ako má?

— Ešte ta! Spokojný je.

— No, práve máme dobrý obed, — usadzuje hostí. — Husičku. Dobre, že ste tu!

— Ale viete, ujec, prečo sme prišli? — naráža trochu reštaurovaný Imro pri obede. — Čo by sme si spravili s tým hrvoľcovským poriadok.

— Dobre, — usmeje sa ujec. — Času jest. To vám neskape. Teraz jedzme! A na zdravie! — hrknú poháriky.

Tak sa oni hostia, pijú, fajčia, rozprávajú. Merlan je dobrej vôle. Berki — rozumie sa — tiež. Gáblikovci sú neposednejší. Vyjdú, raz Gejza, neskôr zasa Imro, čo je s tými zhora?

— Idú? — spytujú sa vždy od stola. - Čo by šli!

— Keď nejdú, ako chcú, — poznamená dobrodušne hostiteľ. — Možno ich práca zašla. Odkážem Petrovi, prídeme zajtra na obed všetci k nim, na Rudavku. A teraz, priatelia, nemyslime na smutné veci. Život je krátky. Na zdravie!

Hostina trvá do noci. Druhého dňa vyhrčia už na dvoch záprahoch.

— Ach, vitajte, vitajte, priatelia! — prijíma ich Peter Hrvolec s otvoreným náručím. — Praží sa, pečie sa — dobre, že idete!

Zopätuje sa, pravda, všetko ako v Marušove. Tí z Gelby nejdú, čo bez nich? Odkáže sa bratovi Gustovi, na druhý deň prídu k nemu všetci na obed. Na šťastie páni sú už nie súci nezabudnúť na nervózu. Času dosť!

Iba u Gusta Hrvoľca na Gelbe, kde je ešte najväčšia hostina, odtiahne Gejzu doktor Merlan do kúta.

— Kamarát, — vraví mu, — veď už robme niečo s tým poriadkom!

— A nie nám je dobre? — smeje sa mu Gejza do očí.

— O tom ani reči, — hľadí advokát nástojčivo. — Koncipienta mám síce v kancelárii, ale nemôžem sa tu u vás hostiť celý týždeň. Teda robíme čo, či nerobíme?

— Nuž, vieš, Jožko, — odtiahne ho teraz on ešte hlbšie do kúta od veselej spoločnosti. — Čo tu spravíš? — stisne plecami bezradne. — My sme sa vlastne už nateraz vyrovnali. Dali nám niekoľko tisíc preddavku. A že sa to všetko, až bude na to čas, poráta a vyrovná…

Ráno hrčia z Gelby tri koče. Jeden zastane v Rudavke, kde zosadnú Petrovci, druhý v Marušove, kde ostanú Paľovci. V treťom hrdo sa nesú Gáblikovie beluše. Zostanú na chvíľu v Žajdliciach. Len čo ich nakŕmia, zaberajú dolu Ryčavou s panstvom do Klátovca. To je ich posledná cesta z Gáblikovie dvora. Keď sa vrátia domov, sú už predané.