ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto vie, aké je to velebné divadlo ten náš Liptov, ten mi prisvedčí na to, keď poviem, že nieto krajšej prírodnej velebnosti ako vidiek liptovských Tatier. Ale čože mi povie ten, ktorý bol už raz v Korytnici, keď očuje, že vravím o nej, že je dolina zdravia, kút uspokojenia, studnica života, voda zabudnutia na rany a biedy, komôrka budúcich veselých a čerstvých dní. To viem, že mi na to každý povie:

— Nože, braček, prosím ťa, nevrav radšej nič o Korytnici, keď nemáš reč anjelskú, tajnú reč duchov, jazyk nových svetov, ale napíš len veľkými písmenkami KORYTNICA, pridaj k tomu hrubé znamienko výkričníka (takto!) a za ním dlhú pauzu a bude dosť!^[13]

To je síce pravda, lebo nie je možné Korytnicu primerane pochváliť, ale také hieroglyfické chválenie^[14] by až veľmi ***činou zaváňalo. A akokoľvek Slováci nemajú radi dlhé články, predsa by ani takúto lakonickosť a dlhé pauzovanie nepriam bez pár stobohov a dakoľko sto tristoparomov prijali. A zas by aj to mali len za satiry a frčky.

Korytnica je prekrásna dolina na liptovskom vidieku v susedstve Zvolenskej stolice do jedného kúta tak stisnutá, že musíš pochybovať o tom, či by sa ešte ďalej mohla vytisnúť a či tam za ňou nie sú už tie dosky, ktorými je svet zadebnený. Od východu (aspoň sa mi tak videlo, keď som si to značil) zavalená je táto dolinka veličizným, ohromitým vrchom, ktorý ale ženské meno má. Proti čomu by som síce nič nemal, že je ten vrch a má meno ženské, keď aj mnohý ten muž je veľká tá baba. To by teda ani tu nič nebolo. Ale tá vlastnosť tohto mena mi v rozume vŕta — a nechcem ho tak zrazu pomenovať, aby daktorej paničke zle neprišlo.^[15] Radšej sa dakedy zmýlim a meno toho vrchu poviem, lebo chyba nič neplatí, a ja budem in salvo!^[16]

Zôkol-vôkol je Korytnica vrchmi obkolesená a má tie svoje osudné, a síce dve studničky, hojnou medokýšovou vodou vriace. Lenže pravda, pod tým menom „medokýša“ nesmiete myslieť na hocktorú medokýšnu studničku v Trenčianskej alebo Zvolenskej, alebo v ktorej tretej a štvrtej stolici!

Korytnická voda je medokýš, aký iný nikde inde, a to ani tu v Ungerlande, ani tam v Auslande^[17] niet. V tejto vode jesto veľa čiastočiek práve tak, ako aj človek z veľa čiastočiek je zložený, a zato je to voda kath’ anthrópon.^[18] Tieto čiastočky sú soľné, aj kysličné, aj uhličité, aj železné, a čo ja ešte viem aké (ale pálenkové nie, o tom dobre viem). Keby som bol doktorom (pravda, riadnym, lebo to doktorstvo, aké vykonávam, keď — ma brucho bolí, alebo má kto veľa samopašnosti, nepostačuje až na dno týchto korytnických studničiek), keby som bol — hovorím — takto riadnym doktorom, len by som skusoval tie vody, či by sa reku takto v nich nenašli aj daktoré duchovné čiastočky a živly, napríklad proti pýche, proti bláznivosti spisovateľského furore,^[19] proti ziskuchtivosti pri geniálnych filistroch!^[20] Tých by sme potom do Korytnice posielali. Proti tým sa zaiste ešte doktori, ani kúpele, ani liečivé pramene nevynašli.

Korytnická voda lieči zapchaniny a vnútorné zatvrdliny. Kto by teda takto dačo tvrdé v sebe mal, nech sa len sem do Korytnice obráti, menovite tí, čo veľa sedia, už či s perom, či s ihlou, a zas tí, čo píšu pre večnosť, čiže pisári bankrotových procesov, či tí, čo píšu pre časnosť, a to pleno titulo^[21] páni spisovatelia. Keď sa ale kto v spisovateľstve samom zatvrdí, ten nech už len do Lednice alebo do Dijonu ide;^[22] Korytnica všetko rozpustí v človeku — ale zatvrdlivosť spisovateľstva v človeku rozpustiť, na to ešte nedozrela. Lež koho srdce bolí, komu sa nechce jesť, a najmä kto má v chrbte a krku zlatú žilu — ten nech sa len do Korytnice zavčasu poberá.

Nota bene: Keď má pršať alebo keď skutočne prší, korytnická voda veľmi oslabne a ani tak v nose nevŕta, ani také revolúcie v človeku nerobí. Zato, kto si ju chce do fliaš brať, nech si ju berie za jasného neba, najlepšie, keď je slnko najveselšie a zrána. A kto je sám svojou osobou v Korytnici, pije ju zavčas rána, hodne pred raňajším, či ako vravia Slováci, pred fruštikom, potom zas polhodinu alebo hodinu pred obedom. A daktorí pijú ju aj pred večerom. Za každým pitím sa musí hodne chodiť, to znamená, po každom poháriku trochu behať, a takých pohárikov desať-šestnásť vypiť. Alebo po takej porcii zas už ďalej trochu ako len okolo studničky ísť sa prechodiť!

Takýmto spôsobom korytnická voda prečistí vnútornosti, posilní žalúdok aj iné čiastky tela. A kto bol kedy v Korytnici, na tamtie pripomenuté choroby nemocný, ten sa s potešením bude rozpomínať na ňu. Ja mám hneď aj obraz tej milej Korytnice nad mojím písacím stolíkom, na ktorom tieto poháriky píšem, a tak vidíš, drahý môj čitateľ, že ja Korytnicu v pamäti nosím.

— A… no to sa nám páči takéto deškripcie;^[23] ale také tam frčky — sa veru nikomu páčiť nemôžu! Lež čože chcete s tými pohárikmi?

Tu aby som zas odpovedal.

Tento pohárik nebol taký silný — že pršalo. Zato nám aj viac čitateľov odišlo od studničky. Nuž ale tak je to vždy: komu hus, komu prasa. Zato ja nemôžem ináč robiť ako tak, keď také poháriky dávať budem, aká bude chvíľa. Dajedny budú vŕtať v nose, dajedny sa len tak prešmyknú dolu do brucha. A veď viem, že sa všetko ani tak, ani tak páčiť nebude. Nuž teda, keď som sa už dal do korytnických pohárikov — budem už len tak písať, ako budem sám najlepšie vedieť.

A tým, čo chcú všetko vedieť, hovorím, že sú to také korytnické nezábudky, ktoré som časť v Korytnici nazbieral, časť potom z týchto povyháňané na lístky a do kníh usušené povkladal a teraz všetky už na slnko verejnosti vyložil. Lenže týmto sa tiež ešte každý múdrym nestane, zato bude najlepšie len všetko čítať — a už potom, „illam opinionem“ alebo „sententiam“^[24] súdu a odsúdenia pripojiť. Ja som už odhodlaný, bár sa mi aj dač na chrbát dostane.