ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[63]

Ak necháme prebiehať pred nami dejiny bez predsudkov, nemôžeme síce súhlasiť s niektorými novšími jednostrannými, Slovanov, ich reč a historikov nepoznajúcimi a slovanský život vôbec nechápajúcimi nemeckými dejepiscami (napr. Gebhardim, Rotteckom, Pöllitzom, Menzelom a i.^[64]), ktorí hovoria, že vraj „Slovania nehrali vôbec nijakú alebo len podradnú úlohu na javisku sveta, mali vedľajšie poslanie a postavenie medzi ostatnými európskymi národmi a podľa toho si sotva zaslúžili pozornosť bádateľov dejín“. — Preto títo páni vskutku zachádzajú vo svojich dielach so Slovanmi ako s nepatrnou maličkosťou alebo nanajvýš opovržlivo, urážlivo, poburujúco. Okuliare sebelásky má každý národ na nose a nimi pozoruje všetky svetové udalosti. Ale najvyššia pýcha je sestrou najhrubšej nevedomosti.^[65] Na túto nevedomosť o slovanských veciach, rečiach, spisoch, dejinách, mravoch a národoch, opretí o mäkký vankúš, pozerajú obyčajne Nemci na všetkých Slovanov, s pohrdlivým poľutovaním a urážlivou spokojnosťou so sebou samými, opovrhujú tým, čo nepoznajú a stávajú sa tým práve takými smiešnymi ako kedysi Číňania, ktorí nechceli veriť kresťanským misionárom, že Európania mali tiež svojich veľkých mužov, hrdinov, filozofov, básnikov, zákonodarcov, ba že vedia písať a čítať! O činoch a mravoch Slovanov píšu s nepotlačiteľným obdivom aj ich zaujatí nepriatelia a utláčatelia v staroveku. Ale práve Germáni nemajú veľa príčin honosiť sa svojou udatnosťou, vojnami, víťazstvami a podmaňovaním a na tom zakladať svoju národnú slávu. Sú víťazstvá, ktoré sú ďaleko horšie ako porážky a sú porážky slávnejšie ako víťazstvá. Keby Slovania nemali nijakú inú zásluhu o ľudstvo ako tú, že svojou silou zlomili historicky známy divý barbarský vandalizmus^[67] a gótizmus starých Germánov, že ho svojou trpezlivosťou a dobrotou pohltili, svojou krvou, svojou pracovitosťou, svojou „nehlučnou, tichou prítomnosťou“ zmiernili a zľudštili na taký, akým je teraz, už tým by boli veľkí a nesmrteľní!^[68]

Alebo či zaslúži pozornosť a slávu vo svetových dejinách ten, kto iné nevinné národy a jazyky po stáročia trápi, plánovite ničí alebo podmaňuje? — Výtečný nemecký spisovateľ (Welcker)^[71] nazýva toto „nemeckou samochválou, ktorá by rada pred sebou a cudzími zakryla slabosti, ba dokonca ich vyložila ako cnosť. — Neslávne je vyčítať niekomu nešťastie, do ktorého sme ho sami uvrhli. Slovanskému národu nemôžu Nemci vyčítať ani jeho zgermanizovanie a otroctvo na polovičke Nemecka, ani jeho, ako sa hovorí, negatívnu alebo pasívnu existenciu, pretože ju zapríčinili a vytvorili tamtí prví. Nijaký pravý Slovan, ba ani nijaký Herderovou humanitou oduševnelý Nemec nemôže sa ubrániť a neubráni sa bolestného pocitu pri spomienke, že taký nádherný strom Slovanstva, bujnosť a presila susedov olúpila o jeho korunu a kvety, pripravila o jeho vzrast a plody. Iba pomocou Slovanov stalo sa Nemecko tým, čím je, nimi sa zväčšilo a posilnilo.“ Pomyslime si, aké by bolo Nemecko malé bez všetkých zgermanizovaných Slovanov od ostrova Rujany a Pomoranska a k Meisen, Lužiciam, Bambergu atď. Helmhold a Adam Bremský^[72] vymenúvajú viac ako 30 zgermanizovaných slovanských kmeňov a národov. Od r. 800 do r. 1190 pracovalo na ich odnárodnení dvadsaťtri nemeckých cisárov, počnúc Karolom Veľkým až k Henrichovi IV., okrem nespočetných kráľov a kniežat. „Smutným osudom Slovanov je,“ hovorí nemecký spisovateľ Woltmann^[73] vo svojom diele Geschichte der Deutschen, Gôttingen 1798, diel I., „že im Nemci, Maďari a Normani prekazili dotvoriť kultúru, ktorá sa tak svojrázne u nich vyvinula“. Gréci, hovorí sa, táto zmiešanina kmeňov a nárečí, dali napriek svojej rozbitosti a nepočetnosti ľudskému pokoleniu taký bohatý dar svojím umením a občianskymi cnosťami, svojím básnictvom a rečníctvom. Pravda! Ale Grékov nepútala vedno len literárna vzájomnosť, ale aj spoločný chrám v Delfách, spoločný amfiktyónsky súd, spoločné olympijské slávnosti a bojové hry, achajský spolok, ktorý spájal v prípadnej núdzi všetky kmene: naše delfské chrámy Retra a Arkóna — zbúrali, náš achajský spolok za Sama a Svätopluka roztrhali sčiastky európske, sčiastky ázijské hordy.^[74] — Chybné je pri večnej rozmanitosti času a kultúry žiadať rovnaké podoby a opakovania krásneho: ani Grécko ani Rím neožije po starom; ba nevkusné je, ak národ povie národu: „Kde sú vaši Shakespearovia, Voltairovia, Racinovia, Cuvierovia, alebo kde sú vaši Wielandovia, Schillerovia, Goetheovia, Fichteovia atď.“ Nemáme ich, povieme; ale kde máte našich Koperníkov, Komenských, Gundulićov, Deržavinov, Woroniczov, Dobrovských, atď.?^[75] — Svetové dejiny majú iný väčší význam a určenie, ako rozprávať nám o bitkách, vojenských ťaženiach, krviprelievaní, opanovaniach a podmaneniach; majú dokazovať božskú vládu nad svetom, to znamená, ukázať, ako ľudské pokolenie, stojace pod večnou vôlou božou, musí kráčať vždy k lepšiemu, to znamená, k dobru; majú dokázať, že v nich všetko zlo a bezprávie, ktoré pripustili ľudia alebo národy, padá aj na nich samých (Nemezis),^[76] čím je potom daná možnosť, aby sa slobodne prejavilo dobro; majú predstavovať neistotu, vnútorný a zovnútorný rozklad takých spoločenských alebo národných pomerov, pri ktorých založení a utváraní nezvíťazilo právo a spravodlivosť, ale len jedna strana nad druhou a násilie ustúpilo len násiliu. Ako Homérov Zeus zo svojho Olympu^[77] aj ony pozerajú zrakom rovnako spravodlivým na skrvavené a korisťou obťažené, ako aj na uznojené národy, ktoré sa ticho a neškodne živia plodmi svojich polí a mliekom svojich stád. V užitočných zamestnaniach a tichých umeniach, v zákonoch a mravoch, v hrách a spevoch poznáme národy iste hlbšie ako na bezútešnom bojisku alebo na klamnej ceste politických dejín. V týchto vidíme zriedkavo viac, než ako národ vraždil alebo nechal sa vraždiť; v tamtých spoznáme, ako žil, myslel, cítil, tešil sa; tu vidíme viac telo národa, tam môžeme uzrieť jeho dušu. Časy sa ohromne zmenili, vzduch novšej, začínajúcej kultúrnej epochy ovial svet už zdiaľky. Podľa anticko-germánskeho kultúrneho princípu za slávne považovali, ak niekto mnohých z ľudí urobil otrokom a sluhom, taký utláčateľ stal sa hrdinom alebo rytierom, jeho čin nazvali hrdinstvom, rytierstvom; o svoju slobodu olúpený sluha alebo otrok bol opovrhovaný, vysmievaný, potupený: teraz je to naopak, podľa terajšieho, ak chceme slovanského svetonázoru a kultúrnej vyspelosti, stihne hanba nie tak otroka ako toho, ktorý ho ním činí, nie tak potlačeného ako utláčateľa a lupiča slobody.^[78]

Nehľadiac na to, sami Slovania musíme priznať pravdu, a to smutnú pravdu, lebo bez nej nie je možné blahodarné dorozumenie a zlepšenie nedokonalostí. My, Slovania, sme obri v zemepise a na mapách: ale trpaslíci v umení a literatúre. Dva veľké nedostatky a chyby lipli doteraz na Slovanoch, po prvé, že sa navonok považovali za celkom izolovaný národ a mysleli, že sa vytrhli zo všetkej svetovej súvislosti, veď predsa ani jeden národ nemá viac práva a schopnosti tesne sa pripojiť k veľkej rodine európskych národov a zúčastňovať na spoločnom vývine a vytvorení vyšších životných prvkov; po druhé, že aj kmene a nárečia Slovanov (samozrejme, často vinou a spoluúčinkovaním cudzincov) vo vnútri a medzi sebou nemali nijaké národné spojenie a vzájomný vplyv, ale každý, hocaký malý kmeň považoval sa za osobitný národ. Už Jozef Woltigi si na to sťažoval vo svojom Ričoslovniku, str. 11: „Hoc esse Slaviae exitiale fatum videtur, quod unusquisque ex ejus populis se a reliquis et a genere primigenio prorsus sejunctum, et omnem dialectum esse linguam falso putet.“^[80] („V tom, zdá sa, je zhubný osud Slovanstva, že každý jeden z jeho národov sa chybne považuje za odlúčený od ostatných a od praplemena a svoje nárečie za jazyk“. Pozn. prekl.) Z toho vyplýva tá okolnosť, že nemáme dejín, ale len udalosti a udalôstky 40 — 50 rozličných slovanských kmeňov; až keď vzájomnosťou založíme a budeme mať národnú literatúru, pôjde tkanivom našich dejín súvislá niť, ktorá spojí čiastky v celok; preto je tak mnoho ľudí medzi Slovanmi, ktorí sú len nečinní diváci chodu historických udalostí a nechávajú všetko ísť po svojom, lebo myslia, že nie sú povolaní zasiahnuť do kolesa času a európskeho života; preto je u mnohých kmeňov nízky, prázdny náhľad na svet a život, lebo šľachetnejší, slobodnejší tvorí sa len na určitej úrovni a vo vznešených pomeroch, totiž keď jednotliví ľudia a kmene sa povznesú v duchu nad potrebu vlastného života a živo sa ujmú verejného záujmu vlastného národa. V úbohom egoizme nepriateľskej kmeňovitosti a rozhraničovaní na všetkých stranách musela sa každá vyššia idea a životná sila zadusiť, pretože príslušníci kmeňa všade chceli vkladať len malosť a malichernosť, ktorá im bola vlastná. Keby boli všetky tieto malé štáty a kmene splynuli v jeden väčší, hoci nie v politický, ako Nemci pod cisárom, aspoň v duchovný a národný zväzok ako Gréci, potom by boli všetky javy medzi nimi dosiahli väčší charakter, impozantnejší dojem, a preto i mocnejší vplyv na Európu. Národ musí prejsť dejinami, miesto aby im dovolil prejsť sebou; pri rozdrobení síl je však toto nemožné. Život veľkého národa nemusí mať za predmet len hmotnú podstatu a s ňou spojené pôdohospodárstvo a priemysel, ale aj vyšší kultúrny život. Podľa toho miesto, ktoré doteraz vo všeobecných dejinách sveta zaberáme, má približne tento obsah: „V Európe žije prastarý, preveľký národ, viac ako 70 miliónov duší, ktorý sa vyznačuje medzi všetkými druhými miernymi mravmi a láskou k slobode, usilovnosťou a pracovitosťou, priemyslom, roľníctvom a baníctvom, má dobré hlavy v nemalom počte a vo vojne patrí k najudatnejším; ale tento národ je rozdelený a roztrhaný na nekonečné atómy, sám seba nepozná a necíti sa, vnútorne sa nenávidí a bojuje stáročia kmeň proti kmeňu a nič iného nerobí, ako vždy a večne lieči z toho vzniknuté rany; chváli, kupuje a napodobňuje len cudzie; obdivuje len Neslovanov, neslovanských autorov číta a prekladá, voči svojim deťom správa sa chladne a macošsky. Práve pre tento nedostatok šľachetného sebaocenenia a pre tieto malicherné ponímania seba samého stali sa mnohé slovanské kmene vo svetových dejinách zaháľačmi s ťažkopádnym spôsobom myslenia, nemali síl, pre verejný hlas, spreneverili sa svojmu určeniu, pretože pri ich rozkúskovanosti nemohli sa podujať na niečo veľké, malé zas nechceli; prechovávali ono zbabelé zmýšľanie, ktoré pred cudzími národmi sotva sa odvažuje vysloviť slovo človek, národ a právo.“