ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iste viem, že všetky naše čitateľky, ktoré vezmú toto číslo „Živeny“ do ruky a na jeho prvej strane zazrú podobizeň Terézie Vansovej, čo by ju i neznali osobne, s potešením a láskou usmejú sa na ňu; milé im bude postretnúť sa tu s ňou, lebo je inak ani nemožno. Koho známe iba po dobrom a vieme o ňom, že pracoval za nás, snažil sa zo všetkých síl nám dobre urobiť, toho uzrieť, najmä nečakane, vždy dobre padne a vzbudí teplý pocit v srdci. Ak o ktorej slovenskej žene môžeme povedať, že všetky svoje sily, ktoré jej zbudli po vykonaní nevyhnutných súkromných povinností, venovala službe nám, svojim sestrám, tak je to práve ona, Terézia Vansová. My myslíme, že náš nový, hlavne ženám venovaný časopis, nemohli sme šťastnejšie zahájiť ako podobizňou a životopisom sestry najobľúbenejšej medzi sestrami.

Ale či predsa celkom vyhovieme, je veľká otázka. Písať životopis má svoje hodné háčky. On má podať nielen dáta a zovňajšie udalosti zo života muža lebo ženy, ale i ich vnútorné deje. Ako podobizeň podáva zobrazenie tvári, postavy, tak životopis má podať zobrazenie duše, individuality, preto mal by ho písať taký, ktorý žije v úzkom spojení často s opisovaným, alebo práve on sám — čo ináč i dosť býva. I my požiadali sme pani Vansovú o nejakú rukoväť pre jej životopis, ale ona nikam nechce byť svojím vlastným životopiscom. Odvetila nám: „Pre svoju biografiu nemám čo písať. Narodila som sa r. 1857 (už vopred oplakaná) v ,nešťastný’ deň 18. apríla. Vydala som sa r. 1875 — a ešte vždy žijem. Inšie neviem nič zvláštneho. Čo som prežila, prekonala, to je také všeľudské, že sa neoplatí o tom hovoriť.“ Toľko ona. To je veru primálo pre záujem jej ctiteľov a menovite jej ctiteliek. Ktorí ju však zblízka znajú, dokladajú k tomu, čo ona povedala, že keď sa vydala za Jána Vansu, ev. farára vtedy na Lomničke (nemeckej to cirkvi vo Spiši), zišli sa dve rovnako šľachetné duše, preniknuté čistými kresťanskými zásadami a vrelou láskou k svojmu slovenskému národu. To je síce krátke, ale obsažné vysvedčenie a my ho, znajúc ich účinkovanie, splna podpisujeme.

Tam na Lomničke dosiahla Vansová vrchol svojho rodinného šťastia, keď narodilo sa jej s radosťou uvítané dieťa, synček, ale tam prežila i najkrutejší bôľ svojho života, keď to vrúcne milované, jediné dieťa, chorobou vymučené, jej umrelo. Snáď i ju, ako mnohé iné (napr. Karolínu Světlú, Carmne Sylvu atď.), tento krutý úder pošinul na dráhu spisovateľskú, ač popri daroch k tomu musela byť u nej i vrodená náklonnosť. Vlastnou príčinlivosťou, čítaním pilno sa vzdelávajúc, nadobudla si všestranné vedomosti, akých inde dobré školy podávajú, aby mohla národu poslúžiť, oddávajúc sa vo chvíľach voľných spisovateľstvu. Od tohoto odvracali a odvádzali ju jej najbližší, ktorí, ako to riadne býva, naskrze neboli uzrozumení s takýmito jej snahami. Sám náš výtečný Pavel Dobšinský, jej švagor, odhováral ju od spisovateľstva, že popáli sa pri tom a dožije mnohých trpkostí. Charakteristické pre jej ináč mäkkú a poddajnú prírodu je, že v tomto nedala sa odhovoriť, ani odstrašiť. Išla čisto za ušľachtilou snahou, nie z ctižiadosti, ani kvôli spisovateľskej sláve.

Roku 1881, keď D. Z. Lauček bol z píľanskej fary brachiálnou mocou odstránený, prišiel na jeho miesto, do svojho rodiska, Ján Vansa, a tak i naša Vansová dostala sa na čisto slovenskú pôdu, čo možno tiež nebolo bez vplyvu na jej chuť písať. Veď práve jej práce, ktoré vyrástli priamo z tejto pôdy, sú najlepšie, naozaj vzácne a cenné.

Ale nadanie a isté lesklé strany javili sa už hneď pri jej prvších prácach, ináč nemajúcich ešte pečať vlastnej pôdy, uverejnených v „Slovenských pohľadoch“. Je ich tam pekný rad v rokoch 1884 — 1898. Už tam bola rutina, ľahkosť a ohybnosť reči, neznajúca habkania a potkýnania sa na novom, neobrobenom ešte poli. Čo podávala, bolo pre ženské čitateľstvo zaujímavé a jej spôsob podania bol vždy milý, lahodiaci, ako v drobnejších prácach, tak vo všetkých, i v samom románe „Sirota Podhradských“. A miestami i v týchto viac salónnych kusoch zazvučali našské tóny, nám k srdcu hovoriace. V práci „Ohlášky“ („Pohľady“, 1892), žartovnom obraze z dedinskej fary už badateľne vkročila na našu korennú pôdu a v nasledujúcich potom krátkych rozprávkach z ľudu a o ľude už ukázala sa v krásnom, rýdzo slovenskom rúchu. Podala ich tak, ako ich ľud podáva, krátko, plno, s naivným peľom ľudovej fantázie a poézie i podarenou ľudovou rečou — s malým dialektickým prifarbením. Behom rokov 1893 — 94 — 95 vyšlo ich v „Pohľadoch“ pod súborným označením „Z našej dediny“ spolu osemnásť — a keby Vansová vo svojom živote ničoho iného nebola napísala, nimi samými by si bola vydobyla čestné miesto v slovenskej literatúre.

Pod tým istým názvom („Z našej dediny“) uverejnila ešte omnoho pozdejšie, v I. a II. ročníku „Nášho Slovenska“ dve („Žaba“ a „Uľa“) podarené, bystro odpozorované a zručne podané črty z dedinskej fary, poťažne zo života dedinského ľudu. Kreslenie ľudu je výtečné, menovite v poslednej.

„Pani Georgiadesová na cestách“ („Pohľady“, 1896 — 97) je originálny, značne humoristicky zafarbený opis cestovania tisovskej slovenskej skupiny návštevníkov pražskej národopisnej výstavky z roku 1895, ktorý číta sa ľahko, zábavne — a predsa pod ľahkou ruskou podáva mnoho poučného. Potom len ešte jednu novelu, „Starú pieseň“, uverejnila Vansová v „Pohľadoch“ (1897), zaujímavú menovite pre ženské čitateľstvo.

I prišla doba „Dennice“.

Založením „Dennice“, ženského zábavno-poučného časopisu, Vansová ozaj heroicky podujala sa na ťažkú úlohu. Známo je, ako sa odpláca vydávanie slovenského časopisu alebo knihy: často peňažnou stratou. Tiež známo je, ako ťažko je u nás dostať dobré spisovné práce (vyjmúc básní): na požiadanie často ani odpovede nedajú, nie ešte práce. I Vansová to znala. K tomu obavy a výstrahy dobroprajných, prekážky a zneuznávania od bližších i ďalších — a ona predsa zase nedala sa ani odhovoriť, ani odstrašiť! Táto známka mravnej sily u nej sa nikdy nezaprie, keď príde opravdivá próba. Ona, v povedomí svojej čistej snahy, vidiac, že naše ženy, ktorým cudzie časopisy nie sú dostupné a pre ktoré týchto si ani nežiadame, nemajú pre seba primeranej, ľahkej, pod zábavnou rúškou zošľachťujúcej a poučujúcej lektúry, neobzerala sa ani vpravo na výstražníkov, ani vľavo na posmešníkov, ale založila, ako si to vopred prehútala, maličký, skromný a — čo bolo dôležité — veľmi lacný zábavný časopis, určený a nameraný ta, kam iné závažnejšie časopisy neprenikajú, a nazvala si ho — nomen-omen — „Dennicou“.

Založila, ho i vzala na seba ťarchu všetkej práce okolo neho; bola mu redaktorkou i spisovateľkou, nakladateľkou i administrátorkou. Zbierala a vnášala do neho všetko, čím mohla k osohu poslúžiť svojim čitateľkám, vysvetľovala, poúčala a vychovávala zo všetkých síl, úprimne a láskavo. Podávala, čo len mohla, a mala pritom taký spôsob, že sa podávané ochotne a s dôverou prijímalo. Z tohoto pochádzal i pomerný úspech „Dennice“. Ona ticho prenášala pochvaly i kritiky, a kým sme sa my to s obavou, to so zvedavosťou dívali, či a ako sa udrží, milá „Dennica“ nielenže sa udržovala i pevne udržala, kýmkoľvek bola v rukách svojej zakladateľky, ale ešte i vzrastala z roka na rok, a to nielen objemom, lež i hodnotou, ako rastie a silnie dieťa pod matkinou pečlivou opaterou. Prenikla ona medzi naše ženy do všetkých vrstiev a stala sa im tak milou, že keď posledne vyše roka sa zdalo, akoby bola celkom zanikla, zapríčinilo to celý rozruch medzi nimi. Ba netreba zamlčať, že mala naša skromná „Dennica“ značný počet milovníkov, ktorí ju s radosťou vítali a čítali i medzi mužskými, akože mala medzi nimi aj spolupracovníkov. Z tohoto ide nám naučenie, že zábavné časopisy netreba rozlišovať a umele rozdeľovať na všeobecné a na špeciálne ženské. Dobrý zábavno-poučný časopis slúži všetkým, v ňom pestované záujmy nemajú ani nemôžu sa týkať iba jedného pohlavia. Že si „Dennicu“ obľúbili i mužskí, je len dobrým vysvedčením pre ňu.

Svojich prác umiestila Vansová v „Dennici“ mnoho, väčších novelistických, životopisných atp., i drobných poučných a zábavných, doplňujúcich, opravujúcich — ako to už redaktorstvo so sebou donáša. Všetky sú v svojom spôsobe cenné a zaujímavé, ale dľa mojej mienky spomedzi všetkých predsa hodne vysoko vyčnievajú dve z nich: „Paľko, drobnokresby zo zalazinskej fary“ (1903 — 4) a „Danko a Janko, dobrodružstvá malých dedinských hrdinov“ (1905).

Prvá je milým, zručne, verne, intímne podaným obrazom dedinskej fary, chudobnej na zemské majetky, bohatej však v idealistickom, úprimne kresťanskom ponímaní života. Detí v nej plno, každé zaujímavé v odlišnosti svojej povahy, ale jednota ducha, panujúceho v rodičovskom dome, patrná v celku. Rodičia tých mnoho detí ani za minútu neváhali vziať si ešte k nim za svoje Paľka, farársku sirotu, ktorého hneď pri jeho príchode zaodeli do vlastného synových šiat a pozdejšie zo svojej chudoby dali ako najlepšie vychovať s vlastnými synmi. Pán farár rozhodol o veci bez najmenšej obavy, že by mu jeho žena v tom nejaké prekážky robila, a ona bez váhania privinula osirelého chlapca k sebe — i dojemný je pomer, aký sa pozdejšie vyvinul medzi ním a jeho druhými rodičmi i bratmi a sestrami. Vôbec dotklivý je celý tento pohyblivý, rozličnými drobnými príhodami a pripomienkami poprepletaný, a predsa súladný obraz, ktorý pre nás má trochu už i akéhosi kultúrnohistorického závanu, hoci vzatý je len asi z počiatku druhej polovice minulého storočia. Mimovoľne vzdychneme si: Škoda-preškoda, že tento duch mizne už z našich fár. Tam opísaná fara so všetkým, čo je v nej a okolo nej, je rodičovským domom Terézie Vansovej, jej rodné hniezdo, z ktorého vyniesla si na celý život teplotu srdca a v duši zápal za všetko, čo je pekné a šľachetné.

Druhá práca — „Danko a Janko“ — podobne podáva nám obrázky z minulosti — tu z dedinskej školy a jej okolia. Zase teplá intimita, vernosť k dobe i vernosť v líčení osôb, len osoby sú iné, iná i celá obstanovka. Tu nepodávajú sa príbehy úzkorodinné, lež „dobrodružstvá malých hrdinov dedinských“; ale osoby učeného, hudby a kníh milovaného, prísne svedomitého, no i starosťami skľúčeného učiteľa Tomoviča a jeho kmotra farára (markantná, trochu čudácka postava z doby, kde u učených panovala ešte latinčina) sú také vypuklé, že utkvejú čitateľovi v mysli, akoby ich žijúcich bol poznal, hoci sa málo o nich hovorí. I dobrá, robotou a starosťami utrápená pani rechtorka, „mamika“, úzkostlivo pozerajúca za svojím najmladším miláčkom, ktorý, či uradostený, či užalostený, utieka sa do jej náručia, je priamo zo života vzatá.

No rozumie sa, že ťažisko celej rozpravy je na tých malých hrdinoch, a je ono plnej váhy. Človek ani nevie ako, vedený zručnou líčiteľkou, vnoruje sa s pôžitkom do tých sviežich, bodrých, zdravých, zurvalských chlapeckých duší. Porozumieva im, cíti s nimi, obľúbi si ich — a musí obdivovať spisovateľku, že tak jasno rozlišuje ich malé osobnosti a pohotove stavia čitateľovi pred oči, počnúc od farského Danka, s jeho náruživosťou a svojvoľnou prírodou, a mäkkého, snivého „Janka Školovie“ až po vždy hladného Miška Kvačku, mendíka, a Samka mäsiarovho, čo tak „rrapčal“ pri vyslovovaní litery r. Mnoho výtečných popisov, hojnosť nenúteného humoru a vcelku verný, svieži obraz zo slovenskej dediny, s hlúčkom bystrých chlapcov v popredí, ktorý trvalým dojmom utkvie v mysli čitateľa. V ňom i zvláštna a ctihodná postava nášho ľudového veršovníka, slepého, a predsa jasnozrakého starčeka Hrebendu, našla svoje čestné miesto, aby celkom nevymizla z krátkej pamäti nových pokolení.

Tieto dva z drobných kresieb zostavené obrazy sú, myslím, najpôvodnejšie, najsamorastlejšie zo všetkých prác Vansovej. Mnoho krásy a ceny ukrýva sa pod ich ľahkou, beznáročnou formou. Rovnocenný je s nimi ešte tiež drobný obrázok „Nové šatočky“ („Letopis Živeny“ II.). Neobyčajný výčin dievčatka ísť si potajmo v noci pred exámenom pre nové šatočky, k pani krstnej do mesta, je psychologicky úplne odôvodnený. Nočná púť Milušky, s celou scenériou v mesačnom osvetlení, so všetkými drobnými príhodami a desivými predstavami, je obrázok veľkej umeleckej hodnoty.

Tieto tri práce, i ešte napr. „Životopis Terézie Medveckej rod. Lange“ („Dennica“, 1900) a „Zo zašlých časov“ („Kalendár Tranovský“, 1910) dokazujú i zvláštnu spôsobnosť Terézie Vansovej preniesť sa mysľou do prešlých časov, utvoriť si jasný obraz toho, čo chce podať z nich, a podať to s celým oddaním sa svojmu predmetu. Keby slovenskej spisovateľke vôbec bolo rady a pomoci v tom, aby sa mohla s najlepšími svojimi silami venovať spisovateľskému povolaniu, ja by som našej Vansovej celkom vážne radila, aby sa oddala štúdiu našich kultúrnohistorických prameňov, nakoľko ich len máme, a z nich vo forme beletristických diel vyvádzala na svetlo obrazy zo života zašlých pokolení, o ktorých my tak pramálo vieme. (Či napr. nie je interesantné oboznámiť sa v rozprávke „Zo zašlých časov“ s richtárkou Marišou, ktorá ešte v dobe poddanstva, nezanedbajúc svojich gazdinských a obchodníckych prác, de facto prevádzala úrad richtársky — a akou pevnou rukou! — bez toho, žeby sa bol niekto na tom pozastavil?) To pole u nás leží vari úplne ladom a Vansová by bola veľmi uspôsobená pracovať na ňom. Aspoň započať, dobrým príkladom predísť ďalším pracovníkom.

No, ako sa posiaľ veci majú, sú toto len zbožné žiadosti, aspoň ohľadom na nás, slovenské spisovateľky. Z nás vari ani jedna nemôže sa úplne oddať nejakému literárnemu štúdiu. Každá, len keď jej naliehavé domáce povinnosti trochu času nechajú, prečíta, čo môže. Rada je, ak okrem bežných časopisov ešte vystačí jej čas na prečítanie takých vecí, ktorých známosť vyžaduje sa od každého koľko-toľko vzdelaného človeka. A písanie ide len úchytkom — kto sme v tom, vieme si uznať.

Avšak práve Vansová zase slúži nám za príklad, že i pri týchto závažných prekážkach dá sa literárne pracovať. Pekný rad jej prác a jedenásť rokov redaktorstva sú živým dôkazom toho. Lebo veď známo je, že i ona má svojich rozličných súkromných povinností dokonalú mieru nameranú. Rozsiahla domácnosť dedinskej fary so záhradami a poľným hospodárstvom už sama v sebe vyžaduje od svojej správkyne ustavičné napružovanie nielen fyzických, lež i duševných síl, i ubíja tieto starosťami a mrzutosťami. Obcovanie s ľudom, ačpráve je pre spisovateľku vďačným štúdiom a hojnou pašou, berie tiež čas do nároku, menovite keď ešte i zástoj v ľudovej vzájomnej pomocnici berieme na seba, ako to bola urobila Vansová. Ani rodičovských zaneprázdnení, starostí a opatrovaní v chorobách si neusporila. Keď nebolo jej dopriate vychovať vlastných detí, ona vychováva prijaté; vari nikdy nebola bez toho, žeby niektorú sirotu nebola túlila k materinskému srdcu, i vychovala si prijatú dcérku tak verne a pečlive, akoby bola jej vlastná. Ba ešte i na rozličných štvornohých a krídlatých miláčkov stačí sa rozprestrieť jej láskavosť. V záhradníctve, zvlášte v pestovaní kvetov, má veľkú záľubu; jej kvetnica a obloky skvejú sa vždy vyberanými kvetmi, ktoré vyžadujú pečlivú opateru. Pritom je píľanská fara hosťom vždy otvorená. Vansovci sú milí, vďační hostitelia, obľúbení a rešpektovaní v priateľskom i nepriateľskom spoločenskom kruhu; sú i obetaví, spoľahliví priatelia v hlbšom zmysle.

Keď si toto všetko pripomíname, mimovoľne zvoláme: „Nuž ale, kedyže ona teda stačí ešte čítať a písať?!“ Ja na to odpovedať neviem, len musím obdivovať jej zriedkavú silu a pružnosť, tým viac, že je telesne slabá a chorľavá. U nej to iste ide z božieho požehnania, s božou pomocou, lebo vo vansovskom dome vládne duch čisto kresťanský, nechlúbiaci sa slovami a frázami, ale javiaci sa v každom skutku. Kto ju zná v celej jej bytnosti, ako ženu a spisovateľku, ten iste upustí od zakoreneného, ovšemže, nie v každom prípade neoprávneného predsudku, že spisovateľstvo neomylne odvádza ženu od jej zložitých domácich povinností. Ona celým svojím životom dokazuje, že možno je zlúčiť oboje, kde sú k tomu dary odhora a sila vôle i sebazapierania.

My jej a sebe z úprimného srdca želáme, aby ešte dlho v nezlomnej sile mohla pracovať na spisovateľskom poli a tak prenášať dary jej udelené k dobru národa, v ktorom meno Terézie Vansovej rod. Medveckej je i bude navždy v láske a úcte zachované.

(1910)