ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neočakávane, len akoby mimochodom nedávno vyrieknutý neobyčajne príkry úsudok dr. P. B-ka o Timraviných literárnych prácach („Národnie noviny“ č. 201 v článku „Kultúrny život“) pobúril všetkých ctiteľov a ctiteľky Timravy — ku ktorým iste patrí všetko jej čitateľstvo. Jedni sponáhľali sa prečítať si to, čo J. Menšík o nej povedal (ktorému dr. B-k zazlieva, že vo svojich „Črtách zo slovenskej literatúry“ venoval jej toľko času a pozornosti), iní prezvedeli sa, kde by mohli dostať jej spisy, aby si ich prečítali, a istý vážny pán, ktorý i sám patrí medzi literátov, ukazoval im, že si práve prečítal v „Slovenských pohľadoch“ jej „Pomocníka“ a že sa mu veľmi páči; okrem trochu neúpravného slohu nemôže nájsť na ňom dr. B-kom vytýkaných chýb.

Z toho vidno, že prehovoriť o spisovateľoch a ich prácach oživuje záujem obecenstva o literárne veci, že teda treba o nich hovoriť. Preto i ja hlásim sa k slovu, a to v mene mnohých v tejto veci so mnou rovno zmýšľajúcich, k opraveniu nespravodlivej, u takého ináč vážneho posudzovateľa, ako je dr. P. B-k, nám nepochopiteľnej jednostrannosti v spomínanom úsudku.

Hneď pri jeho výpovedi: „V našich očiach je Timrava síce plodnou spisovateľkou, ale nie umelkyňou“ sa v údive a v nedorozumení pristavíme, a keď sa presvedčíme, že naozaj tak znie, protestujeme rozhodne. Či je Timrava plodnou spisovateľkou, alebo nie, to, pravda, nerozhoduje o kvalite jej prác, lebo boli a sú spisovatelia, ktorí mnoho dobrých prác napísali, sú však tiež i takí, ktorí napísali málo prác, a i to slabých, ale popravde Timrava nepatrí k mnoho píšucim, keďže celý počet jej prác ledva dosahuje počtu rokov, od koľkých ich uverejňuje, teda ledva pripadá jedna na jeden rok. K tomu ani jedna z nich nepresahuje rozmer novely a mnohé sú celkom krátke povesti, teda nadprodukciou neoslabuje sa ich účinnosť. Ale že Timrava nie je umelkyňou, to je už zrovna opovážlivé tvrdenie. Ak je Timrava nie umelkyňou, tak nech platí, že nie je umelcom ani jediný realistický spisovateľ. Porovnajte ju napríklad s Kukučínom a istotne nájdeme u nej všetky tie kvality, ktoré najväčšmi obdivujeme u neho. A nájdeme ich nie ako snahu napodobiť ho, lež ako samobytný, prácne na svetlo sa predierajúci súrodý talent, pravda, s istými povahovými rozdielmi medzi oboma, ktoré však neurčujú literárnu hodnotu ani jedného, ani druhého. Ak Kukučín zná dušu ľudí, ktorých nám predvádza vo svojej beletrii, nie menej zná dušu svojich ľudí Timrava; ak Kukučín tú dušu, ten vnútorný útvar svojich ľudí so všetkým individuálnym odlišovaním podľa osôb vie slovami zobraziť, nie horšie robí to i Timrava — ba aj by povedala, že jej osoby sú vnútorne ucelenejšie a navonok vypuklejšie než u Kukučína. Takto podávať osoby je vzácnym umením, akého schopné je málo spisovateľov. Iba Kukučínovho dominujúceho humoru Timrava nemá a nemá ani jeho bystrého slohu s rýdzo ľudovými zvratmi a výrazmi, ktoré tak lahodia slovenskému čitateľovi, ale preto jej sloh nie je ešte ako najhorší, badať v ňom vplyvy novohradskej ľudovej reči, i jej osoby z ľudu vždy hovoria tak proste, ako proste tvoria sa ich myšlienky, nikdy neurážajú tam falošné tóny vyumelkovaného, pseudoľudového spôsobu.

Pravdu má dr. B-k oproti opačnému tvrdeniu dr. Menšíka, že Timrava nikdy nebola naschvál „umlčovaná“. Viem, s akou radosťou ju prijal Škultéty, keď mu prvú prácu do „Slovenských pohľadov“ poslala, a vidím srdečný, natešený úsmev pani Škultétky, keď mi o tom hovorila. Umlčovaná bola len tak ako i temer všetci naši spisovatelia, že u nás nebolo ľudí, ktorí by sa boli pravidelne zaoberali literárnou kritikou — a teda nie ani preto, čo pritom hovorí dr. B-k, že by v jej spisoch nebolo umenia, že nemá nás čo zohriať a upútať v nich. Ja môžem tvrdiť nielen za seba, ale ako redaktorka i za široký kruh čitateľstva, že Timravine novely a povesti mocne pútajú pri všetkej svojej zdanlivej chladnosti. Kto vezme do ruky niektorú z jej prác, neodloží jej, ak nemusí, kým jej nedočíta, lebo upúta ho tam každá osoba, pretože každá zrejme žije a nie je len na papieri prilepená. Tým silnejšie púta ho celý kruh osôb tam dejstvujúcich s ich prirodzene osnovanými vzájomnými vzťahmi, kde zaujímavosť nepodáva sa okázale, ale ukryte účinkuje. Keď diela, ktoré nie sú ani fantastické, ani senzačné, ani nelahodia sladkým citom, ani nedráždia náruživosti, tak mocne pútajú, je isté, že musí byť v nich niečo opravdivo cenného, nad všetky blýskavé efekty povzneseného — a to musí byť práve umenie v niektorom svojom tvare. A to musí byť i v Timraviných dielach. Márne je tu hovoriť o fotografiách. Jej ľudia sú opravdivými ľuďmi od vnútra, nielen navonok, zo všetkých strán celí a svoji, s istotou podaní, ako sú v nekonečnom odlišovaní sa medzi sebou umiestení v samom živote, zaujímaví i v najväčšej próze tým, že nám ich autorka ukazuje práve zo svojho umeleckého hľadiska. Kto má preň pochopenia, ten má vždy i živý pôžitok z jej prác.

Čo sa týka toho chladu v nich, potrebovala by som len citovať niektoré miesta z nich, kde prediera sa ich vnútorné, pod chladom objektívnosti utajené náteplie, a nevytýkal by sa im ten chlad. Aká vnútorne pravdivá je napríklad v novele „Strašný koniec“ („Živena“ 1912) tá stále živá, v zlatých nádejach a snoch si hovejúca túha po láske „ideálneho“ muža v naivnej dievčej duši, a ako z druhej strany tiež životne pravdivé sú sklamania, jej túhu na posmech obracajúce — až do nich musí sa utiekať naspäť k tomu, ktorým pred nastúpením púti za ideálom a zo svojej ohromnej namyslenej povýšenosti vytrvale pohŕdala. Tento psychologický proces skrýva sa pod virtuózne nakresleným, v každej podrobnosti zaujímavým obrazom tej spoločnosti, v ktorej žije spisovateľka, a nemožno mu uprieť umeleckosti, ako nemožno jej uprieť vo väčšej-menšej miere veľkej väčšine jej diel vôbec. Posledné uverejnené z nich, „Hrdinovia“ (v „Živene“ 1918), dr. Menšík nepredarmo pokladá, že je pre poznanie psychológie slovenského ľudu za vojny vôbec najlepšou slovenskou prácou. V nej od počiatočnej scény nočného bubnovania kvôli vyhláseniu vojny, keď zo sna vyplašení ľudia vyliezajú z domov počúvať, čo sa bubnuje, až do konca, kde sa už cez všetky fázy falošného oduševnenia u maďarónskej inteligencie a opravdivého utrpenia u ľudu doveslovalo k ochablosti a oželenosti, verne, ako z vlastného prežitia načrtané je všetko, čo hýbalo mysľou nadužívaného ľudu a mysľou nadužívajúcej ho moci, predstavenej tu v osobe samovládneho notára — mnohé scény sú zrovna klasické. Ako veľmi dojemnú pripomeniem len jednu, navonok z najnepatrnejších, kde stará Demáková, chorá od ľaknutia, že jednako i jej syn musí rukovať, na posteli ležiac, vystrája toho syna, nesmelého a nezvratného, aby sa pred odchodom išiel odobrať do fary i do školy a do všetkých spriatelených a kmotrovských rodín, keď to už otec namiesto neho urobiť nemôže — ako sa mu s nekonečnou materinskou láskou prizerá, keď sa pred jej očima podľa jej úpravy riadi, umýva, do všetkého čistého preoblieka. Je to scéna tichá, temer nemá; mať prežíva v sebe bolesť nastávajúceho rozlúčenia, pripomínajúc si blízku možnosť, že svojho syna nikdy viac neuvidí takto pred sebou — a syn v trpezlivej rezignácii ticho konajúci to, čomu vyhnúť nemôže, v tú chvíľu myslí s nechuťou iba na najbližšiu ťažkú úlohu mnohonásobnej odobierky, kde iste všade mal by povedať nejaké pekné, uhladené slová, čoho necíti sa schopným. To neokázalé vnútorné zažitie so špecifične slovensko-ľudovým nádychom núti obdivovať jemný zmysel, s akým je to i poňaté, i podané. A takého je mnoho i v tejto, i v iných prácach Timravy.

Ona je rodenou umelkyňou v svojom vlastnom spôsobe, od ktorého nemôže odstúpiť, i keby chcela, preto nie je vytríbená a vyhladená podľa vzoru iných. To môže jej byť pripočítané za vadu od tých, ktorí ju nepochopia, ale v tom je i jej pravá sila. J. Menšík ju pochopil, keď hovorí o nej, že jej kresby sú nahorklé, prísne a vážne — a vzbudzujú svojou technikou neraz dojem hrubých drevorytov, ktorých cena a vzácnosť sa zvyšuje oddialením od oka, ale má ona popri tom i svoje umelecké jemnosti, ktoré lahodia vkusu, i keď si ich myseľ nevšíma pre ich ukrytosť. Ukrytý je i jej nehlasný, ale účinlivý humor, i tá jej jemná irónia, ktorú Menšík dobre vycítil.

Kto by silou-mocou chcel tvrdiť, že jej práce sú púhymi fotografiami, musel by aspoň len dopustiť, že také fotografie sú už spolu i zvláštnymi umeleckými dielami. Lenže fotografie sa tak nevyrobia, ako sa tvoria Timravine práce. Ona ich vypracúva so všetkým trudom tvorenia, vypracované zavrhuje s prísnosťou samokritiky — a prepracúva znovu, kým prácu nemôže uznať za obstojnú. Ona patrí k autorom seba zneuznávajúcim, ktorí vôbec neznajú samospokojnosti, preto tvorenie im je vždy mukou, ale k nemu predsa núti ich vnútorný popud. A chvalabohu, že je u nej tento vnútorný popud, lebo bez neho nevzala by pera do ruky (pre zárobok, pre honoráre nepísavala, lebo tých u nás vôbec nebývalo), a my by sme veru nechceli byť bez toho, čo ona darovala našej spisbe.

Nech len ďalej tvorí týmto svojím spôsobom, každému jej dielu sa zaradujú početní milovníci jej samobytného umenia, lebo pôžitok z neho vyplývajúci je vždy znovu svieži, hoci deje jej povestí odohrávajú sa asi v jednom kruhu. Práve však i toto svedčí o jej zvláštnej tvorivej sile.

Čo som ja tu o nej ako ohlas na dr. P. B.-kove slová napísala, tým iste nie je vyčerpaná jej charakteristika, no čo je pristručné a čo chybuje, to časom rozšíria a doplnia dôkladnejší jej oceňovatelia.

(1920)