E-mail (povinné):

Mikuláš Dohnány:
Dumy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Katarína Šusteková, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Ján Gula, Renata Klímová, Andrea Minichová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 99 čitateľov

Básne

Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia

[1]


Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia
a od nich zarána mladí orli letia,
nie sú to orli, lež sú naši bratia,
oni sa po svete širokom roztratia!

Oj, tam na brehoch Dunaja tichého
za veľa rokov v časoch búrnych, divých
stála svätyňa rodu slovenského,
ako tá skala pri vlnách búrlivých;
nad ňou sa čierne mrákavy zháňali,
lež posvätenci do nej sa schádzali;
kde synov rodu velebný kňaz Slávy
k obetám svätým statne pripravoval,
pod slovenské ich spojoval zástavy,
srdce zahrieval, ducha rozpaľoval!
Tam sme my, bratia, naše dni trávili,
jeho slová nám tajomstvá odkryli.

Na pustých brehoch Dunaja tichého
stál veľa rokov tábor rozložený,
bojovník statný rodu slovenského
v ňom bojovával duchom ozbrojený.
Slávne sme, bratia, v tábore válčili,
nepremôžení hradby sme spálili.

On bol náš vodca na širokom moru,
v zbúrených vlnách, v blesku a mrákote,
plávali sme s ním v hlučnom, veľkom sboru,
bol našou hviezdou v smútku a samote;
s veľkým veslárom slávne sme plávali,
lež vlny búrne loď nám rozkmásali!
Smutno ma brehoch Dunaja tichého,
zanechali rodu svojmu verní,
už nad mohylou rodu slovenského[2]
vietor podúva tichý a večerný,
veliký vodca sám v smútku sedáva,
odtiaľ vám teraz požehnanie dáva.

— — —

Vy sa zberáte, bratia roztomilí,
svetom širokým k letu vysokému,
spolu sme rástli a v láske sme žili,
lúčenie ťažké srdcu braterskému.
Oj, veď my svoji v diaľke zostaneme,
aspoň v spomienkach spolu žiť budeme!

V prsiach mládenca svätý oheň horí,
on ako orol k slnku vyletuje,
on svety borí a nové si tvorí,
on si budúcnosť a slávu hotuje.
Aj vo vás, bratia, svätý oheň horí,
nech svety zborí a nové vytvorí!

Pusté to pole, kde sa poberáte,
veliká práca na vás očakáva,
ľud, ku ktorému sa vy obraciate,
v otroctve stoná bez slobody práva.
Prebúdzajte ho blesky a hromami,
by už raz ožil a kráčal za vami!

— — —

Zbohom putujte, bratia premilení,
vy ste k nešťastiu, biede naučení,
naučení ste ku slnku pozerať,
za slávu statne, hrdinsky zomierať!

Aj vy choďte, čo ste nás prijali,
núdznych svojich bratov bratersky objali,
ruka v ruke leťte od Tatier k Dunaju,
nový deň zvestujte slovenskému kraju!

Dumka nad Váhom

(1844)


Na brehoch Váhu smutný šuhaj stojí,
smutný pozerá na bystrú vodičku.
Srdiečko jeho osud nepokojí,
ktorý mu stíha nevinnú matičku.
On zadumaný na vlnky pozerá,
ak’ do večnosti každá sa poberá.
Darmo sa naňho Považie usmieva,
hory, doliny, slávika spev krásny,
ani slniečko, čo svet rozohrieva
smutné mládenca čelo nevyjasní -
on do vĺn hľadí - srdce ho rozbolí
a hlas takýto rozošle po poli:
„Oj, bystrý Váhu! Kdeže sa tak valíš?
Kde sa ponáhľaš z Považia pekného?
Tam sa v nevernom Dunaji zakalíš,
tu si miláčkom ľudu slovenského.
Urob tú radosť, rozkáž vlnám tvojim,
by sa vrátili ku rodákom svojim.
Ja bych každučkú pilne pozoroval,
čo by sa v tvojom brehu ukázala,
až by tá prišla, v nejž sa odleskoval
meč svetoborný Svätopluka kráľa,
a ktorou otcov náš Metod kropieval,
keď ich ku pravde nebeskej vodieval.
Oj! Tú bych knihu vzal čarodejnícku,
dlho bych čítal, čítal len a čítal,
až by Svätopluk mocú kúzelnícku
ožil a mňa by s svätým plukom vítal.
Ja bych kolenačky o pomoc prosil
a slzami bych zem aj jeho zrosil:
»Pomoci, kráľ náš; pomoci prosíme!
meča ostrého, štítu ohromného,
tvojho šišaka, ktorým rozplašíme
nepriateľa vpád, nátisk bezbožného.
Tvoj pohľad skrotí jeho závisť špatnú,
zrazíš ho jak hrom silu preudatnú«.
Oj, ty len bežíš, vlna vlnu ženie,
nečuješ prosbu, ani môjho bôľu.
Nevidíš líca, oči zaslzené
a len utekáš ta dolu, ta dolu!
V tejto nádeji duša moja žila,
ale ju chytro - chytro opustila.
Choď teda, Váhu, kde ti zákon káže,
môj hlas je slabý - túžby vetrom letia,
zo smrteľníkov nik to nedokáže,
zapadlé znovu nevzkriesi stoletia.
Zapadlé veky nikdy sa nevrátia,
ako tie kvety čo vody uchvátia!“

Zakliata krajina


Široké, pusté a ohromné pole
od mora k moru sa tiahne, rozkladá.
Ak’ v cintoríne kopce sú tu holé.
Taká je pustá bez kvetu záhrada.
A v tej pustej ohromnej krajine
od tisíc vekov tmavá noc panuje.
Len keď zahrmí, zablysne v doline,
ľudí a hroby smutne osvecuje.
To kraj zakliaty, skamenelí ľudia,
tu zlí duchovia a mátohy blúdia.

Už tisíc rokov aj druhých minulo,
všetko ak’ predtým, v krajine strašieva -
ani len na vlas nič sa nepohnulo
a len po nociach dakedy hrmieva.

Hrom a blýskavica,
vietor a víchrica
z neba zahučí,
hrozne zaskučí.

Duch boží v blesku, v ohni svätom letí,
kraj ten zakliaty ak’ slnko osvieti.

Utíchli hromy a blesk nekrižuje,
lež tajná svätosť nad krajom panuje.
Vtom jeden starec z hrobu von vystúpi,
ktorý od večnej kliatby ľud vykúpi.
Velebný starec, milá to postava,
tvár jeho jasná, v očiach svätosť pláva,
hrom huhle a blesk križuje,
duch sa k nemu približuje -
dá mu kropidlo aj so svätou vodou,
ktorým by mŕtvych k životu priviedol.

Duch boží zmizol, starec stál bez seba,
v smútku, v radosti pozeral do neba.
Na hroboch stojí on sám, samučičký,
nieto tu viacej ani len dušičky.
S tichou modlitbou začne kropiť hroby
a kde pokropil, sotva krok urobí -
už von stávajú zo spania večného
ľudia zakliati, von z hrobu tmavého.

Nad mŕtvou krajinou slniečko vychodí,
slniečko vychodí a viac nezachodí.

Keď takto všetkých z kliatby vyslobodil,
potom sa bohu nábožne pomodlil:

Sláva ti večná,
duchotvoriteli!
Od večnej kliatby
vysloboditeli!

Sláva, sláva tebe,
ty jediná spása!
Osudy národov
tvoju slávu hlásia.

Nádeja


Grék sa oslávil jak hviezda nad svetom,
triumfovali hrdinskí Rimania,
syn Rénu[3] venčil seba slávy kvetom,
vo sne driemali len biedni Slovania.
Či oni večne budú len driemati?
či slnko Slávu nikdy nepozláti?

Nádeje istej, viery skalopevnej
buďte, synovia rodu slovanského,
že Germán Sláve matke našej spevnej[4]
berlu vladárstva odovzdá slávneho.
Rod náš nevoľný, ale čerstvý, nový,
nesmrteľnosti chrám si vyhotoví.

Zájdu tie mraky, čo Slovanstvo kryli,
ono jak slnko zanechá temnotu.
V Herkula[5] prácach sprobuje si sily
a prichystá sa k slávnemu životu.
Trúba sa ozve, meč sa zaligoce,
v ruke Slováka šabľa zabrinkoce!

Jánovi Kollárovi


[6]Zaleť, holubička,
z slovenského kraju
cez hory, cez doly,
k tichému Dunaju.

Od poludnej strany,
z velikého mesta
prichodí náš otec -
slávna jeho cesta.

Keď sa bude mesiac
s Dunajom milkovať,
vtedy si on bude
dumku vyspevovať.

Zašum tichým letom
nad jeho hlavičkou,
pozdrav ho od synov
takouto pesničkou:

Vitaj že nám, vitaj,
z ďalekého kraja
otec náš premilý
na brehoch Dunaja.

Vo dne sme, aj v noci
túžili po tebe,
všetky naše prosby
vyslyšalo nebe.

Zavial tichý vetrík
z poludňajších krajov,
šeptal, že sa vraciaš
z tých myrtových hájov.

Na nebi slniečko
jasnejšie svietilo,
preveľkú radosť
Slávstvo pocítilo.

Matka naša Tatra
čelo vyjasnila,
deň príchodu tvojho
slávne zasvätila.

Aj v synovských srdciach
láska splápolala,
láska tá s radosťou
v piesni sa ozvala.

Slniečko sa ľahko
za oblaky skryje,
matku našu Tatru
ľahko hmla zavije.

Ale v srdciach horí
láska nekonečná,
z tejto pieseň šumí,
pieseň večná, večná.

Jankovi Rimavskému na pamiatku jeho mena dňa 24. júna 1845


[7]Vodca hrdinský! Duch náš ohňom horí,
zápalom, túžbou - sám si ju roznietil;
s hlbokou úctou pre tebou sa korí,
čo si sa rodu, Slovanstvu posvätil.
Ohnivé slová ducha zapálili,
že sme sa lietať s tebou odvážili.
Tys’ naše zraky k zemi nachýlené,
naučil zdvihnúť k nebesiam s radosťou.
A mysle naše duchom zapálené
za rod náš drahý naplnils’ hrdosťou.
Ty si nás viedol po búrlivom mori,[8]
za tebou večný oheň v srdciach horí.
Prišiel si z brehu Dunaja tichého
k nám opusteným ako posvätenec.
Hodil si iskru do srdca mladého,
odkryl si slávy nesmrteľný veniec.
Za naše meno viac sa nehanbíme,
ale ostatnú krv zaň vycedíme.
Také sú hlasy srdca mladuškého,
prijmi ich vďačne, vodca máš premilý!
Čímže poctíme miláčka božieho,
ktorého blesky zory ožiarili?
Kto pridá slnku ešte väčšej krásy,
keď ono samo velebnosť si hlási?

Michalovi Miloslavovi Hodžovi dňa 29. októbra 1845


[9]Kto poznal túžby slávy a večnosti,
ktoré ku chórom anjelov lietajú,
ducha zatriasa hromom výrečnosti,
pred ktorou brány pekelné pukajú.
Miláčik duchov, ty s ľuďmi obcuješ,
slovom ich kriesiš, bleskom osväcuješ.
Na Tatry chmúrne sa smútkom pozeráš,
často ťa Váhu zarmúti šumenia.
Len keď tajnosti svetov skúmaš, zberáš,
tu sa ti žiale vo vieru premenia,
chmáry sa stratia, zora sa červenie
a Váhu bystré teší ťa šumenie.
Syn je večnosti, kto len duchu žije,
v spojení svätom nikdy nezahynie;
prach jeho lipa slovanská prikryje,
ktorá zavieva po sveta šírine.
Kto pojme ducha v jeho velikosti
a v jeho večnej svätej velebnosti?
Veky zahrmia spevom rachotiacim
a Sláva trúchli nad génia hrobom,
duch jeho večný večne je tvoriacim,
zostavá hviezdou budúcim národom.
Zory raňajšej blesky ťa vítajú,
ony ti pieseň večnosti spievajú.

Orol


[10]Slnko zapadlo, ešte mesiac svieti
a s ním hviezdičky kus sa ligotajú;
krajinou šarkan búrlivý preletí -
mesiac sa tratí, hviezdy sa skrývajú:
vtom sa privalia búrlivé oblaky
a noc je strašná ako čierne mraky.

Noc bola strašná ako čierne mraky,
noc bola hrozná ako vlnobitie,
noc bola búrna ako krupobitie
a v noci vidno strašidlá, zázraky.

Či tá noc strašná chytro pominula?
Či tá noc búrna chytro sa stíšila?
Či tá noc hrozná chytro zahynula?
Či po nej zora skoro zasvietila?

Nieto človeka na svete žiadneho,
ani starčeka už tak bieluškého,
čo by pamätal počiatok tej noci,
hrozný, búrlivý - bože, daj pomoci!

Dlho, predlho táto noc trvala,
celé stoletie plášťom prikrývala,
na ľudí oheň a hromy metala,
do pekných dolín skaliská rúcala!

Bože, zmiluj sa, pošli nám pomoci!
Či nieto konca tejto strašnej noci?
Blesk jasný, ohnivý - už zora vychodí,
zlatnú hory, doly, skaliská a vody,
stoletie prechádza a časy sa menia,
krajinka sa celá pomaly zelená.
A keď sa pomaly už rozvidnievalo,
nad Kriváňom čosi krielami strepalo,
blesk to bol náramný - ľudia pozerajú -
všetci zadivení k Tatrám sa dívajú,
blesk to bol náramný Orla tatránskeho
od vekov na skalách tvrdo zakliateho.

Slobodný vyletel - vysoko -
ani ho nepozná každé ľudské oko;
slobodný vyletel nad čierne oblaky
a mnohí už bežia, letia na diváky.

Ale Orol bystrý, keď kriela sproboval,
pomaly sa k svojmu zas hniezdu zbližoval
a z Kriváňa pozrel na všetky doliny,
po ktorých bývajú pobožné rodiny.

On z Kriváňa pozrel na západ ohnivý,
odtiaľ sa podíval na východ búrlivý,
slobodný vyletel znovu nad oblaky,
pod ním blesk a hromy, čierne pod mím mraky.

Orol, bystrý orol, nebojíš sa mrakov?
Nebojíš sa čiernych, škaredých oblakov?
Že tak bystro lietaš od Tatier k Dunaju,
kade tvoji dobrí rodáci bývajú.
Neleť tak vysoko, ešte si mladušký,
preletuj len malé a nizunké vŕšky.

Nebojím sa búrky ani čiernych mrakov,
ani špatných, hustých podo mnou oblakov;
po dlhom zakliati už túžim za svetom
trebárs som mladušký, bystrým dám sa letom.
Keď mi na oblohe zasvietila hviezda,
chcem si ja vyhľadať moje skaly, hniezda.
Mojich drahých bratov po širokom svete
chcem vidieť, navštíviť v mojom bystrom lete,
nebojím sa búrky, strely ani hromu,
veď je usúdené, čo sa má stať komu.

K Životu!


Podajte ruky, bratia roztomilí,
ktorí cítite nebeské nadšenia,
ktorí cítite mládenecké sily,
slávu a krásu veľkého tvorenia!
Sila mládenca v rannej zory kráse
brinkotom meča pol sveta zatrasie.
Sem ruky, bratia, pri zorách raňajších!
Dočkáme sa dňov krajších a šťastnejších.

Kto cítiš silu ducha nadšeného,
ktorého túžba v búrach sa zjavuje,
kto poznal iskru zápalu božského,
spasenia sa mu hviezda ukazuje.
Koho krv kypí, duch sa nepokojí,
ktorého rany svetský liek nezhojí,
ten poznal život pri zorách raňajších,
tomu sa sníva o časoch šťastnejších!

Pred ním sa zľaknú ohnivé potvory,
suché škeletá[11] ako hmla sa stratia,
on smelo skáče cez zarastlé hory,
kde slávy blesky čelo mu pozlátia!
Ktorý si meno ma oblohu píše,
keď ako hviezda v bleskoch sa kolíše —
ten musel poznať života nadšenia,
večného činov hrdinských tvorenia!

Pohľad na Považie


Považie, Považie,
ty rajská dolina,
tajnou mocou vábiš
slovenského syna.

Neraz som už schodil
tvoje vŕšky, hory,
videl, obdivoval
hrúzyplné tvory.

Ešte raz vybehnem
na vrch Bukoviny,
odtiaľ rád pozerám
na mestá, dediny.

Obzriem sa na Turiec,
na Turiec peknunký,
z tej strany sa ženú
Váhu bystré vlnky.

Osvietené vrchy
rannými zorami,
stoja ak’ veľmoži
s zlatými hlavami.

Oj, vy vrchy modré
kraja čarovného,
k vám sa túžby nesú
srdca žalostného.

Hen, Lietavský zámok
vábi moje oko,
na kraje pozerá
ďaleko-široko.

Pod ním dobrý starček
vo smútku sedáva,
biedy a neresti
naše oplakáva.

Nehorekuj, starký!
Prídu pekné časy,
zjaví sa hrdina,
čo Slovákov spasí.

*

Prv akoby zišiel
dolu do Diviny,
ešte sa obzriem
do zlatej doliny.

Oj, aká spanilosť
a velebná krása,
každý kvietok, stromček
tvoju krásu hlása;

tie klasnaté polia,
tie vrchy menisté,
kde sa krížom ženú
vlnky Váhu čisté.

Mestá a dediny
v nich sa odbleskujú,
vrchy, skaly, zámky
vo Váhu zjavujú.

Tie spevy čarovné
ľudu považského,
prenikli by srdce
aj skamenelého.

Vy zrutné skaliská,
modré hory, háje,
vám sú pod ochranou
tieto pekné kraje.

Pyšné rumy zámkov,
vy drahé pamiatky,
sily a mužnosti
slávne pozostatky.

Oči moje, oči,
či sa nasýtite?
Či sa na Divinu
viac neobrátite?

Keď stato pozeráš
po považskom kraji,
svet sa s tebou točí,
myslíš, že si v raji.

Už musím zanechať
okrasu spanilú,
ale nie na večnosť,
len na malú chvíľu.

„Vitajže nám, vitaj,
drahý Závodníku,[12]
vzdialený v hôrce
od svetského kriku.

Ty si prvší otec
ľudu zverenému,
ako ku sirote
tak sa chováš k nemu.

Nepočúvaš márnych
a daromných hlasov,
máš nádeju pekných
v budúcnosti časov.

Aj Dlhopol chová[13]
syna hrdinského,
čo pocítil túžby
ľudu slovenského.

Duch tvoj, Slávy synu,
lieta v vysokosti,
rád by sa vyšinúť
z nízkej pozemskosti.“

*

Ešte sa v Z…[14]
za chvíľku zabavím,
čo som tu uvidel,
nech to aj oslávim.

Oj, ale tu darmo,
darmo sa namáhať,
bár by aj dač’ začal,
musel by tak nahať;

nech to radšej svetu
zostane ukryté,
čo len mojim očiam
bolo odokryté.

Trebárs by som knihu
napísal veršami,
neoslávil by to
iba so slzami…

*

Už mrká, už je noc,
buď pán boh každému
šuhaju statnému
na pomoc, na pomoc.

„Prevez, prevez, prievozníčku,
k druhej strane na cestičku.“
Šuhaj mladý, mladuštičký,
v člnôčku si spieva:
šlup, šlup, nad vodou rybičky,
on len ďalej spieva:

„V hájičku zelenom, pekná javorina,
pod širokou lipkou zaspala dievčina.
Nespi dievča, nespi, veru obanuješ,
či svojho šuhajka viacej neľutuješ?
Letí Janík, letí, na vranom koníčku,
ale nezobúdza tú švárnu Aničku,
obdivuje pekné a ružové líčka,
či sa červenajú ako tá zornička.
Tie oči milostné, ak’ sníčky anjela,
dušička pobožná do neba letela.
Už ďalej nemôžem, sivá holubička,
dobrú noc, dobre spi, premilá Anička…“

Vtom člnok na brehu,
šuhaj von vyskočí,
na krásnom Považí
pasie bystré oči.

Už pod vami stojím, vy hrúzy súľovské,
úctu vo mne budia, potvory obrovské.
Vy ohromné veže, divy a zázraky,
už na vás upieram s úctivosťou zraky.
Ako dáke bašty, ba mocné pevnosti,
vari tu stojíte od samej večnosti.
Vy obry a hrúzy sveta slovenského,
dač’ v sebe chováte tajného, svätého —
hrdinov slovenských, zakliate postavy,
čo až ku nebesám vypínate hlavy.
Tu stoja oltáre hodné Hospodina,
zohni sa koleno pozemského syna!
Tamto sa od vekov kňaz za ľud modlieva,
ktorý svoje k bohu s ním túžby vylieva:
milý, večný bože, kde koniec trápenia?
Zvestujže nám z neba deň nášho spasenia!

Trenčianska studňa


Poviem vám povesť minulých století,
rodáci moji, z času bojov dávnych,
ktoré už hasnú v potomka pamäti,
bo si neváži svojich otcov slávnych.
Trenčianske rumy, slávy pozostatky,
chováte v sebe velebné pamiatky!
Polnočné ticho panuje nad vami,
kto ho pretrhne — zatrasie múrami?

Aké to prachy na ceste stávajú?
Aký to dupot zďaleka zaznieva?
Z vojny sa smelí víťazi vracajú,
už zďaleka zástava zachvieva.
Zápoľa[15] víťaz už sa domov vracia,
v tureckej vojne bola jeho práca,
lebo mal chlapov mocných ako bukov;
ktorých nezmárnil, nepobil vo vojne,
zajal ako väzňov, vzal im zbroje, kone;
vstupuje hrdo na zámok vysoký,
čo pred dakoľko začal stavať roky
a väzni za ním smutno vykračujú,
ako keď lotra na šibeň šikujú;
v strede ich kráča milostná postava,
ona v záclone — sklopená jej hlava;
všetkých pohľady k nej sa obracajú,
všetci s podivom na ňu pozerajú.
Ešte nik nevie, čo má o nej súdiť,
každý si darmo hlavu bude trúdiť.
Ako tá srnka, ktorú strelec ranil,
bolestne kráča — a kto by ju hanil?
Pán sňať reťaze sluhovi rozkáže —
a sluha ich hneď z nôh väzňov odviaže.
Potom mu povie, aby tú postavu
k nemu doviedol z kniežacieho stavu,
k nemu doviedol do veľkej paloty
a druhých poslal všetkých do roboty.
Sluha poslúchol — osobu privedie
do siene veľkej po slávnom obede.
Knieža ju pojme — manželke predstaví:
„Anjel môj predrahý!“ — takto potom vraví.
„Tu ti darujem jednu otrokyňu,
ochotnú, pilnú a dobrú dievčinu!“
A vtom odtiahol záclonu z jej tvári,
z ktorej spanilosť, božská krása žiari.
Všetci utíchli, ako ju videli,
knieža sa usmial z obdivu veselý.
Oči jej čierne ku zemi sklopené,
horkými slzami od žiaľu sperlené,
ako dve hviezdy, tak sa usmievajú,
z nich dolu slzy čo päste padajú;
v celej tvári sa blesky ukrývajú,
ktoré sa v zore ružovej kúpajú.
Jej vlasy čierne, k zemi sa vinúce,
túžobné znaky a slzy horúce,
lež kto by vedel jej krásu predstaviť?
Musel by vedieť anjela osláviť!
Hedviga vľúdne Fatmu privítala,
čo s svojou dcérou, tak s ňou zachádzala;
od toho času na zámku bývala,
slúžila verne — lásku si získala.
Zápoľa ďalej stavať pokračoval,
múry obzrel a sám rozkazoval.
Už pyšné hradby zhotovené stáli,
len studňu mali vyrúbať do skaly.
Všetci vraveli: stáť to bude mnoho,
ale ver’ neviem, či dač’ bude z toho?
Predsa na rozkaz k práci sa priberú,
skala nemäkne, čo jak na ňu perú.
Za dlhé časy nič nevykonali,
až naostatok tak všetko nechali.

Nevoľná Fatma strašné noci máva,
často sa vo sne najtuhšom strháva.
Časy predošlé často si spomína,
i dom otcovský, krajinu pri mori,
bo tam ľúbila bojovného syna,
za ktorým posiaľ vrelou láskou horí.
Vtom slza blysne v jej túžobnom oku,
lebo miláčka nevidí pri boku.
Šumenie Váhu často počúvala
a malou rybkou byť si zažiadala,
žeby po Váhu prišla do Dunaja,
z vodičky tejto do svojského kraja.
Chcela by letieť s modrými oblaky
a slnka bystré nasledovať šľaky,
ale ju darmo schytujú sny sladké,
ach, veď marenia chvíle sú bárs krátke!

Ku brehu Váhu cudzinci prichodia
z ďalekých krajov, kde sa figy rodia.
Źe sú to Turci, každý poznať môže,
veď ak chcú vojnu, šabľa nám pomôže!
Turci slobodný sprievod si zjednajú,
zrovna na zámok k pánu ponáhľajú.
Ich príchod sluha oznámi pánovi,
ktorý ich prijať zaraz je hotový.
Omar dnu vkročí, vážne sa pokloní —
(a s ním vyslanci) — potom tak hovorí:
„Knieža hrdinský, premôhols’ nás vlani,
a preto každý pred tebou sa korí;
lež ak sa ti páči, väzňov bych vymenil,
vyplatiac najprv, čo by si zacenil.“
„To stať sa môže,“ odpovie Zápoľa
a služobníka do siene zavolá,
vydať otrokov Omarovi káže,
keď sa ich Omar vymeniť zaviaže.
Turci výskajú „Alah“ bohu k chvále,
všetci sa tešia, či mladí, či starí,
do siene vstúpi Fatma nenadále
a akoby oheň šibol jej do tvári,
Omar ju zazrie, mráz mu prejme kosti
a túžba horí v nádeji, radosti.
Zabudne všetko a ku Fatme skočí,
ktorá sklopila k zemi čierne oči.
Nastala chvíľa dlhého mlčania
a dvojich milencov vrelé objímania.

Po dlhej chvíli Omar sa obráti,
vstane — premýšľa — ako ju vyplatí?
„Koľko chceš za ňu, pane, striebra, zlata,
ktoré prináša krajina bohatá?
Či chceš kamene, či perly východu,
za čo ju pustíš so mnou na slobodu?“
„Zadrž si zlato, striebro a kamenia,
lebo nepustím ju z môjho väzenia!“
„Panovník slávny, vyslyš moju prosbu,
v mene profétu môjho ťa vyzývam,
ktorý národom strašnú nosí hrozbu,
ktorého meno darmo neužívam!
Prepusti Fatmu, môj život jediný,
bez nej niet pre mňa radostnej hodiny.“
Smelo a hrdo pozrie dookola
a pyšno povie Turkovi Zápoľa:
„Dokiaľ z tej skaly vody nevyvedieš,
dotiaľ si Fatmu stato nepovedieš!“
Mládenca oči plameňom zaiskrili
a prsia jeho nádejou ožili.
„Sem ruku, pane, zostaň slovu stály,
ja ti vyvediem vodu z tej skaly!
Oddávam sa ti zatiaľ s mojím ľudom
a budeš pánom nad mojím osudom,
ale keď vodu zo skaly vyvediem,
potom si drahú do domu povediem.
Šuhajci moji!“ — ozve sa k družine,
„smelo do práce, veď vás plat neminie,
na tomto zámku dotiaľ zostaneme,
kým z tvrdej skaly vodu nenačreme.“

Tí sa prichytia ku ťažkej robote,
do skaly začnú dlabať, rúbať, sekať,
ale to veru ide len po psote,
trebárs pot z čela neprestáva stekať,
vŕtajú, dlabú do tej tvrdej skaly,
a predsa im to ubýva pomaly.
Vo dne pracujú pri božom slniečku
a v noci robia pri tichom mesiačku.
Omar pri studni k robote prizerá,
či ešte voda z hĺbky nevyviera.
Prejde rok celý, čo sa moria, trápia
a už na spodku nevidno viac chlapa.
Prejde rok druhý, lež nik sa nezmáča,
bárs tri rebríky na spodok nestačia.
Prejde rok tretí — už sú tak hlboko,
ako od zeme k oblakom vysoko.
Omara smútok, žiaľ a bolesť zjedá,
vädne jak tráva, vädne a obledá.
Tri roky prešli — voda nevyviera,
ach, smutným okom do hĺbky pozerá.
Necítia bôle tie tvrdé skaliská,
keď v duši túžba a zúfalstvo blýska,
už ho ostatná nádeja necháva,
ani od žiaľu nevie, kde mu hlava.
Čo počnúť teraz a kde sa obrátiť,
s hanbou bez milej domov sa navrátiť?
Keď zadumaný z hradieb Trenčína
ku vlasti svojej žiaľny zrak napína,
vtom hlas radostný „voda!“ mnohých ľudí
ho zo smutného dumania prebudí.
Obzrie sa, beží, a sám sa presvedčí.
Na zámok letí najdrahšiu uvítať,
líca jak ruže začnú im prekvitať.
Vstúpi k pánovi trenčianskeho hradu
a drahú žiada od neho náhradu.
Knieža v radosti slovu ostal verný,
oddal mu drahú aj poklad nádherný.

Syn Tatier


Kto sa to hýbe tam medzi Tatrami,
aký nevoľník sa budiť počína?
Či chce vystúpiť medzi národami,
že svoje oči do sveta napína?

Od tisíc rokov on v temnosti hnije,
nedajúc žiadne znamenie života,
mučí sa v práci a predsa nežije,
strašlivá, smutná tam býva pustota.

Biedny syn Tatier! Či počúvaš hlasy,
ktoré sa k tebe takto ozývajú:
zašli už dávno tvojej slávy časy,
rodáci tvoji už dlho driemajú!

Svetu neznámy žil si bez činnosti,
žil si v poddanstve, v biede a mrákote,
preto svet dostal tak veľkej smelosti,
nazdal sa, že už po tvojom živote.

Tajný syn Tatier! Neznámo to svetu,
čo ti boh súdil, aká tvoja práca,
kde ty vyletíš v bystrom slávnom letu,
ale sa bojí a oči odvracia.

Máš ty dač’ tajné v hlbokostiach duši,
slávu a veľkosť budúcich století,
svet o tom nezná, ani to netuší,
až v blesku zlatom z duše von vyletí.

Večná to láska, čo teba oslávi,
to je moc božská, ktorá svety spáli,
to moc tvorenia, čo svety vystaví
a pred oltárom obete zapáli.

V srdci ti večný svätý oheň horí,
ktorý rozožral sám tvorca nebeský,
on na prach spáli svet tento a zborí;
ty v ruke držíš: plameň, hrom a blesky!

Sadni si na rumy svetom spráchnivelých,
syn Tatier, ako Marius trúchlivý,[16]
pozri v predošlosť, do tých časov skvelých,
slzu vyroníš, pútnik zádumčivý.

Kde sláva Atén jak ranná zornica,
svetovládny Rím a jeho krajiny?
Slzu vyroníš a zblednú ti líca,
to všetko smutné, dávne zboreniny.

Sadni si na rumy svetom spráchnivelých,
večný syn Tatier, odvráť smutné oko:
pozri v budúcnosť do tých časov skvelých,
v ktorých sa vznesieš, vyletíš vysoko.

A tu uvidíš krásu svetov nových,
na zboreninách nové, krásne mestá,
zotrieš si slzu z smutných očí tvojich,
lebo pred tebou nová slávna cesta.

Na krídla, synak, vyleť už z popola,
pusti sa bystrým ako orol letom,
kde ťa hlas boží a duch svätý volá,
vznes sa nad dlhým a širokým svetom.

Zapáľ na Tatrách oheň večný, svätý,
nech už osvieti svet ten preširoký,
nech ho rozpáli, lebo je zakliaty
a nech rozleje ohnivé potoky.

Vylož červenú na Tatry zástavu,
nech sa zachvieva už raz na znamenia,
bratia sa zídu bojovať za slávu —
a deň sa zjaví nášho oslávenia.

Podaj už ruku verným tvojim bratom,
vystúp pred svetom vo spojení svätom,
obojmi duchom a srdcom svet celý,
by tebou ľudia spasenie videli.

Bratia, priatelia, svätý oheň horí
v prsiach mládencov zapálených slávou,
oheň ten švihá, rozpaľuje, tvorí
činy hrdinské pod svetozástavou.

Na krídla, synak, pusti sa do letu!
Zmôž sa z popolu, v ktorom si sa bavil,
zvestuj nebeskú svätú lásku svetu,
by ťa boh večný na večnosť oslávil.

Moja žiadosť


Chcel by byť spevákom s zlatými strunami,
ktoré by hýbali tvrdými srdcami.

Chcel by si požičať z bleskov rannej zory
a nimi ožiariť naše temné hory

a nimi ožiariť duše rodákove,
by už raz poznali tajné sily svoje.

Oj, chcel by mať hromy, ktoré podpaľujú,
srdcia, ruky ľudské k jednote spojujú.

Chcel by prút čarovný dakde si odkúpiť
a ním zo zakliatia smutný rod vykúpiť.

Všetkých by dovedna zlatou stužkou spojil,
rany tisícročné naveky zahojil.

Chcel by vziať na krídla rodáka drahého,
ukázať mu slávu - deň spasenia jeho!

K rodu môjmu


Hynú stoletia, časy sa míňajú,
slávu a veľkosť zvestuje tvorenie,
národy večné pomníky dvíhajú,
národy žijú bleskom ožiarené.

Národ môj drahý, kde tvoje pomníky,
deje činnosti, slávy veľkosti?
Ktoré stoletie, ktorý vek veliký
svedčí o tvojich skutkoch a mužnosti?

Darmo pozerám veky minulosti,
na slávu otcov darmo sa spytujem,
všetko zapadlo v dávnej predošlosti
a len v nádeji dáku radosť čujem.

Národ môj drahý, bol si opustený
ako sirota, ktorú svet zabudol,
útržkám sveta bol si vystavený
a z jeho slávy vymknutý osudov.

Sám si sa neznal, kto ťa mal ľutovať!
Svet ťa nevidel v národnom spojení,
ktoré mal skutky, deje obdivovať,
ktoré budúce potomstvo ocení?

Kde tvoje zväzky národnej veľkosti,
kde schôdzky, rady o spoločnom diele,
o všetkom žiadnych nepočuť povestí,
sám si sa neznal, ani svoje ciele.

Bože národov, pozri na nás z neba,
pošli jednoty národnej anjela,
ktorý by oltár vystavil pre teba
a spojil srdcia do jedného cieľa!

Jednota, láska, zápal ducha rodu
v nádejných túžbach budúcej veľkosti
a deň z jasného vystúpi východu,
duše sa spoja v svätej národnosti.

Vrchovce Tatier blesky ožiarili,
trebárs v hlbinách ešte tma panuje,
šťastní, čo blesky prvé pocítili,
lebo im hviezda spasenia zvestuje!

Národ môj drahý, žil si bez spojenia
dlhé a smutné, trúchlivé stoletia,
kedy už svitne deň tvojho spasenia,
kedy ti blesky slniečka zasvietia?

Spoj sa v národnej reči tvojej zvukoch,
priviň ju k srdcu ako poklad drahý,
trúba sa ozve v nadzemských oblakoch
a deň ti skvitne nový, krásny, blahý.

Slovo


V lone boha slovo odpočívalo,
keď mraky husté priestranstvom vládnuli,
nad nimi sa ak’ iskra vznášalo,
keď tma s pustotou dovedna tonuli.

Z neho sa nové iskry sypať začnú
a v nekonečnom tratia sa obzoru,
dostanú silu a veľkosť zázračnú
a nových svetov obliekajú kôru;
hviezd myriady cestu nastupujú,
slnká temnotu večnú osvecujú
a prvú vidno ligotať sa zoru.

Slovo na zemi v svetle sa zjavilo,
na ktorej vatru bohu zapálilo;
ľudstvo tajné spoznalo vnuknutie,
najvyššie túžby a božské nadchnutie;
zatúžilo ono po svätom oltári,
obdivujúc krásu vo zlatom požiari.
A sny božskosti ducha zapálili,
keď raz pocítil tajné svoje sily,
po kráse túžil, tajnostiach prírody,
v ktorých hynuli a hynú národy!

Slovo sa vznieslo druhý raz na zemi
v žiari plameňov božského nadšenia,
slovo i človeku — a svet ostal nemý,
deň sa priblížil národom spasenia,
lež hlavu jeho oni nepoznali,
a preto dlho v zakliatí zostali.

Meč podal svetu, aby rúbal, boril,
lásku dal svetu, aby raj otvoril
a síl človeka napnutie ohromné
zatriaslo svetom a jeho poľami,
ale nie lásky utíšenie skromné,
špatná nenávisť hnala národami,
až sa zem triasla pod jejich nohami!

Žiare vyhasli, ochladli plamene
a veky letia bez lásky v chladnosti,
ale sa nové pokolenie ženie
a pri hraniciach stojí velikosti.

V ňom oheň lásky najčistejšej horí
a ľudstvo celé horúco objíma,
ktorým si cestu do sveta otvorí
a sebou celý k zmiereniu pojíma.

Očakáva tajné zjavenie sa slova,
ktoré zvestujú nadzemskí duchovia —
pekne zodratá a tvrdá okova
a priblížia sa spanilí poslovia.
Plameňam lásky svet mŕtvy oslovia.

Slovania, nové sveta pokolenie,
od tvoriaceho slova sa voláte,
vy jeho silu, nebeské nadšenie,
najhlbšie v duši a mysli poznáte,
poznáte jeho svetytvoriacu moc
a v ňom je naša silná viera, pomoc.

Zvestujte svetu večnú jeho vládu.
No na vás čaká, po vás sa obzerá,
roztopte tvrdé, chladné prsia z ľadu,
až vás ožiari svätá slova viera!

Pieseň I


Oj, Tatry naše, v oblakoch stojíte
a čierne mraky nad vami sa ženú.
Aj či skoro, skoro vyjasníte
k veľkej radosti slávskemu plemenu?
Už sa prvý blesk nad vami zjavuje,
ten čo vrcholce vaše pozlacuje.

Velebná sláva nad vami sa vznáša
a horká slza naše vody kalí,
sláva je drahá, milá matka naša
a nad synami nevernými žiali;
dlho-li nič svet o nej nemá vedieť,
či ešte dlho v smútku bude sedieť?

Bože, k oltáru tvojmu prichádzame
v čistote srdca, nadšenia svätého.
Od teba svoje spasenie čakáme
a do kráľovstva vstúpime nového;
v ňom spanilé dni a láska dovedna
zviaže rodákov srdcia reťaz jedna.

Pieseň II


Letia hlasy, letia po slovenskom kraju,
že synovia jeho
života nového
blesky poznávajú!

Poďme, bratia drahí, v čistote, mravnosti,
život posväcovať, rodákov milovať
v smútku a radosti.

V mládeneckých prsiach k rodu láska horí,
v divokej víchrici
hromov blýskavici
ona činy tvorí.

Bleskom prebudzujme rod náš biedny, spiaci,
spojme mladé sily,
by čo skôr ožili
tatranskí Slováci.

Svitne nám deň nový slávy a veľkosti
a pekelné brány
puknú na dve strany
oproti mravnosti!

Minulosť a budúcnosť


Už vietor povieva
zimný a studený,
padá lístie z dreva
a farbičku mení.

Boli časy, boli,
keď sa zelenalo,
na peknom topoli
dušu tešievalo.

Padá ľudstvo, padá,
ktoré krásne kvitlo,
hviezda jeho bľadá,
slnko zimné skvitlo.

Ale v novej jari
lístie sa zelená,
slnko svieti, žiari,
časy sa premenia.

Aj ľudstvo ožije
v kráse a novosti,
hodina odbije
života radosti!

Improvizácia


Večná pieseň v duši mojej hučí,
len tu i tu v slovách vybĺkne:
keď v nej víchor náramne zaskučí
a pomaly tíchne a umĺkne.

Ach, ale duch môj okovaný stoná
v túžbach a smútku ak’ lístok v jeseni;
cestu ku hviezdam a za hviezdy koná,
lež kto videnia, túžby v slová zmení?

Večné varenie, ohnivé požiare,
večné plamene, duchov bledé tváre!
Večné tvorenie! Potokov hučanie!
Duše búranie a nemé spievanie!

Ktože počúva mojej piesne nôtu?
Ach, ja samučičký — a večerné zory
v túžbach bolestných a v krvavom potu,
keď oheň v prsiach rozožatý horí!

Piesne moje, hlasy moje!
v slzách sa rodíte —
kvety moje, hviezdy moje,
na hroby svietite!

Duch môj! Duch môj! ty ohnisko sveta!
Ako sa v tebe celý odbleskuje,
tvoje krídlo po výšinách lieta
a v duši krása svetov sa maľuje!

Ty sa kŕmievaš rannými rosami,
nesieš sa, krútiš búrnymi vlnami.
Orol ťa sebou k nebu vychvatuje,
hviezda ťa k sebe pohľadom prikuje!
Blesky a hromy tebe vyhrávajú,
keď ohnivé strely do skalísk metajú.

Vietor a víchricu,
hrom a blýskavicu
v sebe prechovávaš —
v zbúranom mori,
v iskriacej zori
zaľúbenie mávaš!

Aj ta za hviezdy vyletíš vysoko
a zem ak’ hrudu vidí tvoje oko,
tvoríš si svety v nezmeranom kraju,
kde ani hviezdy viac nevychádzajú.

Vidíš minulé, predošlé stoletia
a ľudstvo celé v duši ti ožije —
anjeli boží bleskom ťa posvietia
a sláva večnosť svätú odokryje.

Pri boku mojom najväčší syn sveta —
posiaľ načúvam diel jeho hrmenie,
z ktorého prachu nádeje vykvetá
a večné ľudstva a sveta spasenie!

Lež k trónu toho blížiť sa obávam,
ktorého otcom národov voláme —
v jeho sa dielach teším a zabávam,
kde my na rumoch povstať znovu máme
a vzniesť sa k jeho svätej velebnosti
a poznať svetov ukryté tajnosti.

K Dunaju


Dunaj slovanský, stará naša rieka,
prijmiže vrelé syna pozdravenie!
Oj, často duch môj ku brehom uteká,
kde rád počúvam tajomné šumenie.

Na tvojich brehoch neraz som blúdieval
v dumkách večerných, v hlbokom nadšení,
keď poľahučky vetríček zavieval
a prvá hviezda stála na sklepení.

Ostatný požiar červánok ružových
na brehoch tvojich v kráse som vídaval,
hviezd kolimbanie v modrinách vlnových,
v ktorých sa bledý mesiačik kúpaval.

A pri odblesku slnka večerného
tvoje mi vlnky pesničky šepkali,
počúval duch môj teba hučiaceho
a struny pieseň za tebou spievali.

Keď sa vzbúril a o brehy plieskal,
aj v mojej duši city sa búrili —
bol by rodákov okovy roztrieskal,
aby slobodní vstali a ožili.

Keď sa tichučko čapkal, podunieval,
aj dušu prejal sladký pokoj celú,
pesničku tichú o rode som spieval,
sťa jeho láska, hlbokú a vrelú.

Ako tie vlnky, tak moje pesničky
hneď sa hrmotom ozvali a žiaľom,
hneď ako jasné na nebi zorničky,
hneď zas horeli ohňom a zápalom.

Dunaj slovenský! Kde sú tvoje deti? -
Neraz som volal - ktoré tu bývali,
celá minulosť okolo mňa letí,
vidím ich slávu, ktorú tuná mali.

Na tvojich brehoch našli svoje sídla,
privábili ich tiché vody tvoje.
Dunaj a Tatry, deti Slávy bydlá -
z nich sa hrnuli po svete ak’ voje.

Vidím ich strašne, hrozné války, boje,
cítim ich smútok, žiale a radosti,
vidím nanávisť bratov a rozbroje,
čo mám priniesli bôle a žalosti.

Dunaj slovanský! Prvý blesk života
na tvojich brehoch poznal som, pocítil,
tam sa mi posiaľ velikosť ligotá,
kde sa na kriela Orol bystrý schytil.

Priateľstva božskú, najsladšiu útechu
v plameňoch svätej lásky som okúsil,
na tvojich brehoch a pod jednou strechou
s miláčkom mojím vyššie lety skúsil.

Prijmiže, prijmi pozdravenie syna
od tajných Tatier k tebe nesúce,
ktorý si často na teba spomína
a tvoje deti objíma horúce.

Lipa


Od vekov šumia vetry nad vodami,
od vekov hučia nad širokým svetom,
preháňajú sa večne národami
a neuvädlým posypú ich kvetom.

Od vekov sem-tam ticho povievajú,
na svojich krídlach nosia slávu večnú,
z rumov stoletia život vynášajú -
duch sveta im dal službu nekonečnú!

Oj, lipa svätá rodu slovanskému!
Od vekov víchry nad tebou hučali,
ty v kráse stojíš, div svetu celému,
nad tebou ony posiaľ nezastali!

Tajomné ticho po svete panuje,
prestali vetry na chvíľu podúvať,
ale v tichosti sa varí a kuje,
čo sa má svetu budúcne zvestuvať.

Lipa slovanská, rozložená stojíš
v širokých sveta ďalekých končinách;
smutné ty srdce krásou uspokojíš,
ty sa na večných chveješ rozvalinách!

Zašumia vetry, zašumíš ty s nimi,
šum tvoj zahučí horami, dolami
od mora k moru všetkými -
deň slávy našej svitne nad Tatrami.

Národy všetky pod teba sa zložia
a popod krídla holuba sivého.
Láska je večná, svätá vôľa božia,
láska je zväzok sveta širokého.

Zašumia piesne ľudu slovanského,
ak’ ranné zory milo a srdečne,
v objatí lásky sveta ohromného
duch nekonečný sa má sláviť večne!

Spevec


Predo mnou harfa! Či mám po nej siahnuť?
Či mám preberať strunami?
Či ich k božskému spevu mám vytiahnuť
a naplniť tónami?

Srdce mi horí a ruky sa trasú,
ústa by rady spievali,
cítim akordy vnútorného hlasu,
ktoré v ňom driemali.

Cítim nebeské, sviatočné nadšenie,
ducha zápal uchvacuje,
vidím budúcich století spasenie,
ktoré prorok predzvestuje.

Nuž, či mám spievať - a komuže spievať! -
Pustá tu, nemá samota;
ohnivé túžby pred kým vylievať
horúcej lásky života?

Kto mi dal spevy - tomu zaspievam,
tu pod holým nebom jeho,
tu, kde s prírodou často hovorievam
pri lampách neba tvojeho.

Poď - lež a harfa, ak si mi súdená,
ak nemá spev môj zahynúť,
nech duša zaspieva zbudená,
ak sa má v túžbach rozplynúť.

Spevec po harfe roztúžený siahol,
začal preberať strunami
k spevom ich božským, hlbokým natiahol
a naplnil ich tónami.

A spieval piesne svätého vnuknutia,
ktoré mi v duši horeli.
Pred ním sa svety nevidené krútia,
v nich žije celučký celý.

O viere, láske, nebeskom zápalu,
o sláve ducha večného.
Spev sa odrážal o žulovú skalu,
spev stoletia budúceho.

Kto ho počúval a či mu rozumel?
Na to sa on nespytuje;
prírodou celou tajný hlas zašumel,
tvorca mu veniec hotuje.

Fialôčka


Ja

Fialôčka malulinká,
drobulinká, peknulinká,
čo tak skoro vykukávaš?
Či sa mrazov neobávaš?

Veď sa chmáry nebom snujú,
zimné vetry poľom dujú,
oči tvoje, sivé očká,
zanesú až do potôčka.

Zbľadneš, zvädneš, hlávku skloníš
a slzičku
jak rosičku
z očiek vyroníš!

Fialka

Milšia mi teraz chvílečka,
kým jarné dni trvajú,
kým prvé blesky slniečka
líčka mi zahrievajú.

Nechcem ja dňov prežiť mnoho,
dosť mi jedna pekná chvíľka.
Nuž a či kto môže z toho,
že sú krátke dni motýľka?

Ja

Presadím ťa, fialôčka,
páčia sa mi tvoje očká
a podám ťa bratom mojim,
keď srdce ukojím.

Génius slovanský


V ohnivom blesku slnka večerného
okúpal sa On v hromu blýskavici,
hudba a streľba pluku slovenského
pestovali ho v búrke a víchrici.

Na krídlach zory raňajšej vystúpil -
rozožal svetlo nad východe krajom,
spustil sa na zem, aby svet vykúpil
a zastavil sa nad tichým Dunajom.

Zastal na brehoch - založil svätyňu,
v nej posvätencov rodákom odchoval
on ich naučil umrieť za rodinu,
on ich zahrieval - on ich rozpaľoval.

Stoletie stíchlo, pred ním sa utiahlo
a veky nové na rozkaz čakajú;
stoletie stíchlo, zvädlo a zapadlo
a veky nové zligotať sa majú.

On hodil blesky po svete širokom,
zapálil obeť na svätom oltáre
a svet pozerá napnutým už okom
a svet sa diví podtatranskej žiare.

Povedal slovo - a to sa rozlietlo
ako hrom neba po končinách sveta -
z tmavej mrákoty On vyvolal svetlo -
sláva budúcich století vykvetá.

Čímže ho poctiť na deň našej slávy?
Zaslúžil by On veniec s bleskom zory!
Tým ho len sláva Slovanstva oslávi -
my máme pieseň, ktorú láska tvorí,

pieseň tá skromná, prvší jarný kvietok,
ktorá uvädne, ak’ lístok na jeseň,
aj k sláve Jeho a Slovanstva dietok
zahučí večná, svetotvorná pieseň!

K M…


[17]Obdivoval som slávu krásy Tvojej,
keď si nad Váhom zadumená stála
a do tichého srdca, duše mojej,
hromové blesky krás Tvojich metala.

Obdivoval som slávu krásy Tvojej,
keď si jak anjel po lúkach behala,
ruže do venca Sláve matke svojej,
aj nezábudky nebeské splietala.

Obdivoval som slávu krásy Tvojej,
keď si pod lipou v svätosti kľačala,
pozemskosť zmizla z pamäti nadšenej,
srdce i myseľ v nebesách lietala.

Teraz už vzývam slávu krásy Tvojej,
do národnosti keď vstupuješ chrámu,
keď v ňadrách svätých hlasy túžby dvojej
zo sveta podlého vytrhli Ťa klamu.

Teraz už vzývam slávu krásy Tvojej,
sťa hviezdu neba, ktorú svet spomína —
oj, lež necíti krásu, velebnosť jej —
tak Ty mne svietiš tajomne Marína!

Ohlas


Zabudni, rod môj, na predošlé veky,
ktoré v pamäti tvojej sa maľujú,
oni minuli ako vlny rieky —
a nové sa ti osudy zjavujú.
Zabudni, rod môj, na hanbu stoletia,
novým sa vekom synovia posvätia.

Pocíť ľudskosti iskru v srdci svojom
a poznaj ducha velebné obrazy,
ktorý sa nedá udusiť pokojom,
lež on otroctva roztrhá reťazy.
Vzmuž sa a spoj v braterskom náručí,
až ťa svet sláviť dni nové naučí.

Hoj, omrzlá je tá vekov prázdnota,
v ktorej hmla život národa prikryla;
ako je hrozná hrobová pustota,
ako je smutná temnej noci chvíľa.
Mlčal si, rod môj! Nauč sa hovoriť,
nauč sa večné slávy skutky tvoriť!

Do práce, bratia, na spoločnej roli,
prítomnosť veľká činom sa oslávi;
pri mužnej, stálej, vytrvalej vôli
jasná budúcnosť čaká synov Slávy.
Prácou rodákov veky oslávime,
večné pomníky mužne postavíme.

Spojte sa, verní národa synovia,
láskou a vôľou, pevnou ako skaly;
spojiť sa naši zabudli otcovia,
preto tak dlho v nevoli driemali.
Jedna myšlienka veď nás k svätým cieľom,
jednota, láska buď naším anjelom.

Adieu, France! Adieu!


[18]Na mori búrnom v nepriateľskej lodi
plaví sa cisár k miestu osudnému;
on je tu väzňom a keď okom hodí,
všetci sa koria, úctu nesúc jemu.

Či snáď za svojho pána ho zvolili?
Či je tisícmi vojska otočený?
Či pred víťazom sa snáď pokorili,
súc jeho ostrým mečom podmanení?

Niet pri ňom vojska — padlo ako kvieťa,
sám je on — verní tiež ho opúšťajú,
lež v jeho oku víťazstvá mu svieťa,
vojská a bitky, triumfy lietajú.

Ako tak plavia, na východnej strane,
hmla sa pretrhne a Bretagne[19] sa zjaví;
cisár ju zazrie, dumno si zastane,
klobúk dol’ sejme — a s nadšením vraví:

„Zbohom, Francia! Vlasť čarovnej slávy,
hrdinských mužov, veľkosti otčina,
národy stali pod tvoje zástavy,
svet ich s trasením, s podivom spomína!

Zbohom, Francia! Panovnica sveta,
vládni a panuj po jeho končinách,
nech tvojej slávy krása po ňom lieta
a ja ťa spomeniem pri mora tíšinách.“

Cisár hovoril a sväté nadšenie
z tvári a z očú jasne mu svietilo,
stalo sa slávne v lodi utíšenie,
všetko sa v svätom mlčaní korilo;

Angličan, Francúz, stáli vo vytržení,
s odkrytou hlavou pred veľkým cisárom,
bo v tomto svätom zápale, nadšení,
zdá sa, že ešte on je sveta pánom!

Na deň 5. mája


[20]Dnes sa rozlúčil veliký syn sveta,
stúpil on slávne do lona večnosti,
duch s Alexandrom[21] i Caesarom[22] lieta,
mohyla tvrdá skryla jeho kosti.

Svet zrazu stíchol, celý sa zatriasol,
keď taká povesť prišla od Heleny[23]
a nechce veriť, že pán jeho zhasol,
že je už novým bleskom ožiarený.

On mocne zastal v búrke i víchrici
a veky prešlé pred ním sa sklonili,
žiaril sa svetu v hromoch, blýskavici
a veky nové pred ním vystúpili.

On v strede zastal ako Tatier skaly,
jak pyramída večne trvajúca —
a v strede vekov žiari, svieti, páli
a tvoriac nové, staré veky rúca!

V žiare večernej vstúpil na oblohu,
železnou rukou vence si uchvátil,
svet sa pokoril, kde položil nohu —
a blesk ho v zorách večerný pozlátil.

Chcel sa on skúpať v žiare Moskvy svätej,[24]
lež tu sa stopil veniec jeho slávy,
dotkol sa prstom krajiny zakliatej —
ďalej nevládze, a tu sa zastaví.

Potom sa v búrach pomorských tešieval,
tam na Helene v predošlej sláve on —
na vlny morské večerom hľadieval,
tam v smútku hroznom zhasol Napoleon.

S ním slnko zašlo — či už viac nesvitne?
Či zora nová svetu nezasvieti —
či na východe nádeja nekvitne?
Či už mládenec z hrobu nevyletí?

Poďte, rodáci, ku skalám Heleny —[25]
zložíme úctu bojovníkovi;
nech je deň tento večne svätený,
sláva slávnemu slávy synovi!

Pútnik


Smutno hučia smutné zvony všade,
na východe priam ak’ na západe;
či niekoho do jamy dávajú,
keď tak smutno zvony vyzváňajú?
Či kráľovi hviezdička zapadla?
Či mu pekná jeho dcéra zvädla?
Ej, nezvonia v jednom azda mieste,
tiež po celej krajne, v každom meste.
Smutno hučia smutné zvony všade,
na východe priam ak’ na západe;
čiernym súknom všetky zatiahnuté
mestá, zámky dumné, tiché, smutné.
Milý bože, čo to má znamenať?
Tamhľa vzdychať, tu zas počuť stenať!
Tak hovorí jeden pútnik mladý,
ktorý na tie smutné kraje hľadí.
Lež tu ide dáky starec práve,
vlasy majúc ako srieň na hlave,
on sa, tuším, modlí potichučky,
hneď sa žehná, hneď zas zloží rúčky,
spýtam sa ho, azda mi on povie,
ako sa tá smutná krajna zovie?
V ktorej smutno hučia zvony všade,
na východe priam ak’ na západe.
Ej, povedz mi, starec striebrovlasý,
načo sú tie hrobové ohlasy?
Prečo zvony takto smutno hučia,
ak’ keď duše do neba sa lúčia?
Prečo mestá smútkom obtiahnuté,
kraje mŕtve sťa hroby spustnuté?

„O tom dietky malé ťa poučia,
prečo zvony všade smutno hučia —
lež ako sa krajna tá zovie,
na to posiaľ nik ti neodpovie.
Neznámy kraj nemá v svete mena,
naša krajna tiež je utajená.
Lež poviem ti, prečo zvony hučia,
ak’ keď duše do neba sa lúčia:
Náš kráľ je už, syn môj, veľmi starý,
ktovie, či on dožije do jari.
Hej, bože môj, a jeho syn v kvete
tam kdesi túla sa po svete.
Už deväť ráz hora opadala,
čo ho naša krajna nevídala;
už kukučka deväť ráz kukala,
čo ho ruka otca neláskala.
Za ním voždy starý kráľ túžieva,
za ním horké slzy on vylieva;
oj, lebo má dedičom byť slávnym,
on nástupcom jediným a právnym,
priletieť má na bystrom koníku,
na koníku, oj na tátošíku.
Na znamenie preďalekej púti
nesie on tri ligotavé prúty;
jeden nesie z vrchu medeného,
druhý nesie z vrchu strieborného
a ten tretí v bielej ruke jeho
nesie z vrchu, oj, z vrchu zlatého.
Prvým on má šibnúť brány pekla,
by moc diablov zo zeme utiekla,
druhým zase krajny našej skaly,
by už mŕtvi poddaní jej vstali,
a tretím zas zavďačiť sa matke,
by v srdečnej mala nás pamiatke:
líca jej by radosťou sa smiali
a jej oči nás požehnávali:
Dotiaľ kraj náš, synak, nezakvitne,
kým tento deň radostný nesvitne,
a my tichým po dolinách krokom
a nesmelým bojazlivým okom
po tom kraji, po našej vlastnosti
máme chodiť v smútku a žalosti.“

Tak hovoril starček striebrovlasý
a tak smutné dal duše ohlasy.
Ale pútnik zaiskril očami,
dupnul nohou, zalomil rukami
a šiel ďalej krížnymi cestami!

Trenčín


Trenčín smúti nad pádom Matúša,
hrobovým smútkom zastrený.
V ňom mu zhasla čistá, pekná duša —
a život jeho bez ceny!
Počúvaj hlasy tajného zvonu,
ktorý predchodcom vyzváňa:
jedným on zvoní k žiaľnemu skonu —
tebe hlási zmŕtvychvstania!

Lež tvoje hradby len nemo stoja,
ešte nedali ohlasu.
Či sa hučania strašného boja?
Či k nim prichodí zavčasu?
Zlož čierny smútok časov stoletia,
ber sa k novému životu;
veky sa nové sláve posvätia —
nekor sa zlata štrngotu!

Syn časov, počuj, čo Váh šepoce,
keď brehy tvoje umýva:
že sa nad Tatrou slnko ligoce,
teba hmla hustá prikrýva.
Hľaď na slávy tvojej vrstovníkov,
nespi už, nespi tvrdý sen,
vstúp do radu statných pobratníkov,
vyhoď z pŕs nečistoty hlen!

Mesto Matúša, spomeň si slávu,
ktorou teba osvietil on,
vyves na hradby žitia zástavu
a počuj tajný sveta zvon.
Príjmi posvätné nadšenie viery,
až hlasom mocným zahučíš
a synov svojich, spanilé dcéry
rodákov ľúbiť naučíš!

Mesto nádeje, budúcich vekov,
Považie hlasom Váhu kries!
Keď vlny časov zahučia riekou,
život ľudu spasenie nes!
Nad tvojím hrobom nádeje skvitnú
keď hrdinský vytvoríš čin,
keď časy slávy nad tebou svitnú,
v nich sa ty ligotaj, Trenčín!

Váh


Váh môj, v krištáľoch jasných sa tešievam,
ktoré v koryte bystro letia tvojom!
Po pustých brehoch samotný blúdievam,
zmorený sveta nevoľným pokojom,
k tebe si chodím čerstvosti načierať,
keď prestávajú zo srdca vyvierať
túžby k novým slávy bojom!

Rád ja počúvam vĺn tvojich šumenia
a tebe ňadrá bolestné otvorím,
že tichú pieseň svätého nadšenia
v duchu a mysli čujem, skladám, tvorím.
Uchvacuješ ma so zlatými zorami,
posilňuješ ma búrnymi piesňami,
keď s šumom tvojím hovorím.

Aká to sila, keď sa vzopneš zrazu,
vyleješ vody po tichých dolinách:
všetko navnivoč privedieš, na skazu,
len to zostáva, čo je na výšinách!
Akoby si chcel podlú nízkosť rodu
zahrúžiť v búrnom a šumiacom brodu
v špatných, hlienistých barinách.

Tuším, by si chcel len tie duše nechať,
ktoré sa k skalám výsosti pribili,
ostatnú luzu bys’ chcel snáď zašpliechať,
čo by ju hlieny na večnosť ukryli.
Búr teda, Váh môj, a nízkosť zašpliechaj,
len výsosť duchov slobodných zanechaj,
čo sa tebe posvätili.

Búrno sa ženieš dolu dolinami,
z krajov Považia velebno-pekného,
kde sa objímaš s cudzími vlnami,
v vodách sa tratíš Dunaja tichého.
Národ môj drahý, preto ty omdlievaš,
keď do cudzieho život svoj vylievaš,
ako ten Váh vlny jeho.

Po brehoch Váhu často ja blúdievam,
tešiac sa v búrnych vôd jeho výlevoch,
po brehoch jeho slzy ja ronievam,
keď žiale čujem, rod môj, v tvojich spevoch.
Tie spevy sväté mohutnosť ti chránia
a pred ostatným úpadom ťa bránia
v rozjedených sveta hnevoch.

Lež aký to div? — Slovák samostatne
na novú koľaj života vstupuje!
Už sa popúšťa — stojí nepodvratne
a vlastnej slávy blesky si hotuje!
On sa rozlúčil s cudzími silami,
vlastnými sa už ligotá dúhami
a mohutnosť v srdci čuje.

Búrno letí Váh dolu dolinami
z krajov Považia velebno-pekného
kde sa objíma s cudzími vlnami.
V vodách sa tratí Dunaja tichého!
Bež sa len, Váh môj, uvítať s Dunajom,
ale ty, rod môj, teš sa vlastným krajom,
padaj do mora našeho!

A teraz, Váh môj, to tvoje šumenie
prorocké vo mne tajno budí hlasy
a krištáľnych vĺn vzbúrené vlnenie
neznámych svetov zvestuje mi krásy.
Ľud nový, šťastný predo mnou povstáva,
ktorého hrady ožiarila sláva,
čo sa k tebe, rod môj, hlási!

Čože znamená táto skromná slávnosť?


Čože znamená táto skromná slávnosť,
ktorú slovenské duše uvítali?
Či tá srdečná v každej tvári radosť,
ktorú v slovenskom oku nevídali?

Aj časy krajšie i nám nastávajú;
hlas boží i nás k životu zvoláva,
Slováci sa už predsa poznávajú,
národ náš tichý okovy strháva.

Boli sme cudzích ničomní otroci,
bez práva, vlasti, opovrheľ sveta!
Blúdil náš národ ako slepý v noci
a už o našej smrti povesť lieta!

Vtom akoby hrom uderil na Tatry,
hlas boží strašný ozýva sa z neba:
„Slováci, strojte, zapaľujte vatry,
i vy žiť máte, i vám život treba.“

Lež málo duší hlas tento počúva,
trebárs rachotom hromu sa ozýva:
sestry a bratov blesk sveta uchvátil
z ktorých sa zriedka daktorý navrátil!

Vítam vás teraz tu v priateľskom kolu,
drahí vlastenci a vy dcéry Slávy,
čo k slovenskému sadáte si stolu,
ktorí pod naše stávate zástavy!

Bratia! Rodáci! Tu sú pre nás časy,
v ktorých má národ skvitnúť, jestli chceme,
teraz dni nové svitnú našej spásy,
a my pred svetom slávne zastaneme.

Ale nie vtedy, keď v nízkej podlosti
ako červíci plaziť sa budeme,
cudziu reč v zácti, našu v ošklivosti
pred veľkým svetom mať neprestaneme!

Sú krásy v reči, lež ich poznať treba!
Je hojnosť v reči, lež sa má vzdelávať,
bez potu práce nič nepadá z neba,
čo sa má veľkým a krásnym volávať.

Milujte národ i vy, sestry drahé,
s rečou buďte úprimné vlastenky,
len tak nám skvitnú dni krásne a blahé,
keď vy budete horlivé Slovenky.

Ešte ku koncu pripime rodákom
a všetkým hodným, úprimným Slovákom:
sláva Fraňovi Jozefovi,[26] sláva —
pod ním Slovákom vek nový nastáva!

Mladému Staroslovákovi


[27]Dokiaľ v literách pravdu ducha hľadáš,
telesným okom skúmajúc dejiny,
vieru v vonkajších zjavoch sveta skladáš,
nevidiac vlastnej pod Tatrou rodiny;
dokiaľ v prírode vidíš len prírodu
a deje ľudstva zhony sa ti zdajú,
bez tušenia, že Slovania v priechodu
od šliamov cudzích očistiť sa majú,
do toho času drž sa mojej rady,
neber do ruky „Slovenské pohľady“![28]
Dokiaľ nehorí v tebe viera živá,
že v svojom chráme u nás druh boží býva.

XXX


Všetka pozemskosť v srdci vyhorela,
duša zmorená pokojom okrieva —
myseľ sa znovu schytuje na kriela
a pieseň vrúca na rtoch posmieva.
V horúcich ňadrách sviatočná tíšina
búrok a ostňov miesto zaujala;
či svätoducha láska svojho syna
pod krov blaženstva večného posiela?
Sladká pamiatka pozemskej ľúbosti
nerozduchuje žravý plameň v duši,
sťa hmly utiekli hrýzavé starosti,
žiaľ ani smútok môj pokoj neruší.
Či duchaláska ňadrá posvätila
a mňa za svojho spevca si zvolila?

Návšteva


Čo som ťa videl, len dumám a spievam,
v samote sem-tam bez cieľa blúdievam.
Toľko tajomných zas do duše svetov,
myšlienok, túžob vsypal pohľad milý,
že keď by všetky do venčeka vplietol,
tie by sťa hviezdy po Tatrách svietili.

Čo som ťa videl, po tebe túžievam,
dumám a spievam, horím, v plápol stlievam —
a kto mi povie, aká moja vina,
skadiaľ tie bôle, búrne nepokoje?
Že som ťa videl, nebeská dievčina —
za to ma trescú pekné oči tvoje!

Hoj, ale dobre, nechže sú tie bôle,
nech horia ňadrá vo večnom plápole!
Krása bolesti, tieto pieseň tvoria,
a hlasy pekné junáctvo chovajú —
piesňou mládenci po skutkoch zahoria,
ktoré národu slávu prinášajú!

Nechže sú teda tie ohne a bôle,
nech horia ňadrá vo večnom plápole —
a keď napokon na popol zotlejú,
tento slzami tvojimi skropený
vetry po Tatrách slovenských rozvejú,
a nimi bude kraj náš obživený!

Sestrou ti zostanem


Chvíľa mlčania, vtom na tvári Tvojej
vidím nevinné anjelské zardenie —
oči sklopené, boj v duši vzbúrenej
a ňadier búrne, úzkostné vlnenie.

V očiach sklopených nadzemskosť mi zjaví
a v rukotisku city sa preliali
a Tvoje rtíky ticho mi šeptali:
Sestrou ti zostanem!

Sestrou ti zostanem! Čujte, anjelovia,
čujte tie hlasy, vy noční duchovia,
vy lásky našej jediní svedkovia!

Sestrou ti zostanem! Ó, nebeské zvuky,
vy mne svet na raj radostný meníte.
Vitajte búrky, žiale, túžby, muky,
pri nej mi život iba osladíte.

Sestrou mi zostane! Čujte, hory, rieky,
aj skaly, vetry, slová šepotajte,
stíšte sa v svete, bolestné nároky,
čujte, vy vetry, doliny poznajte!

Sestrou ti zostanem až po večné veky,
aj vy, slávici, sladko mi spievajte —
sestrou ti zostanem!…

Ku Géniu


V tichých a dumných polnočných hodinách,
Génius! ty mňa často navštevuješ,
ducha po jasných vodíš výšinách,
a svätý plápol v ňadrách vzbudzuješ;
peknej mladosti sám spravujúc kroky,
spanilé pred ňou odkrývaš kvety,
a keď posvätí rodu mladé roky —
jej bystré, smelé požehnávaš lety.

Do duše mojej sladké túžby vlievaš,
po búrach pokoj milostný sľubuješ,
v ligotných zorách ľúbo sa usmievaš —
po hrudách zemských Ty so mnou putuješ;
májové voždy všemohúcim krielom
predo mnou sypeš kvetiny ľúbosti,
dumkami kážeš lietavým anjelom
dumného syna baviť v samotnosti.

Navštevuj teda syna bezsenného,
ktorý u Teba hľadáva úlevy
a poteš spevca v bojoch ustatého
a nezábudkou venči jeho spevy!

Naše storočie


Vo veľkom, bratia, žijeme storočí
a dňov pamätných hynúce hodiny;
kam sa len pohľad zrenice zatočí,
ľudské skutkami venčia sa rodiny;
stoletie naše v búrach je zrodené
a tieto posiaľ utíchnuť neznajú,
v ňom velikána meno zvelebené,
v ňom jeho slávy blesky nás vítajú.
Nie to tak dávno, čo hrdinské pluky
k rozkazu stáli cisára veľkého;
nie to tak dávno, čo sa chválozvuky
niesli ku pocte víťaza slávneho;
nie to tak dávno, čo slovenské Tatry
diel rachotenia počúvali,
ohňov vojenských rozložené vatry,
úžas i hrúzu predzvestovávali.
A Tatrám žiara Moskvy zasvietila,
pred ktorou všetky národy strnuli,
tá v synoch slávy mohutnosť vzkriesila
a oni tajný Tatier hlas počuli.
A ten hlas sa nesie od mora k moru,
kade bývajú slovanské plemená
a žiara Moskvy sťa ligotná zora
na nebi slávskom krásne sa červená.
Vo veľkom, bratia, žijeme storočí
a dňov pamätných hynúcu hodinu,
kto v svetle zmätkov túto zem zočí,
beží objímať tatranskú rodinu!
Sokoli v búrach bystro lietavajú
a na výšinách v kolesách sa točia
a deti Tatry v dumách uspávajú,
či svojho veľkosť uvíta storočia?

Ku pamiatke dňa 19. marca 1852 J. M. Hurbanovi


[29]V pokore tichej pred Géniom Tvojím
zradená Múza pieseň Ti priniesla,
pieseň, čo duchom zatriasla spevcovým —
keď jeho myseľ ku Tebe sa vzniesla.
Tatry sú plné Tvojimi dumami,
čo si nad Nitrou, Devínom nôtieval,[30]
i po ktorých si horúco túžieval,
slávy slovenskej zhaslými časami!

Mysli Tvojej sa duchovia zjavili[31]
Slávie dávnych víťazných hrdinov,
a Tvoje dumy ich slávou kriesiii
Tatrám, Slovenstvu odrodených synov.
Mocný Svätopluk, Matúš, pán Trenčína,
myseľ ohnivú často schvacovali
a dumy Tvoje povesti snuvali,
v ktorých sa sláva minulá spomína.

Piesňami Tatier, ľudu povesťami
súc vykrmený spevec i hrdina,
spievaš, boriac sa s sveta potvorami,
tak mohutného Kriváň nemal syna!
Slovom zatriasaš srdcia skamenelé,
perom života chvíle naznačuješ,
vekov budúcich slávu nám maľuješ,
v ktorých sa rana Slovenstvu zacelie.

V mračnách a búrkach, v snežnej chumelici
života piesne milostné Ty spievaš,
v hvižďaní vetrov, mrazivej víchrici
ohne zápalu po Tatrách rozlievaš,

vek si opustil a nový svet si stvoril,
a v tomto žiješ s búrnymi dumami,
v zámku povesti s zlatými hradbami,
ktoréhos’ brány Slovenstvu otvoril!

Moje ideály


Ach, poznal som Vás, ideály moje —
tajomnej ríše sviatočné nadšenie!
Odkiaľ tie búrne duše nepokoje,
srdca i mysle vzdychy a tušenie.

Mladosť na výške pri oltári stojí,
na ktorom láska čistú obeť páli,
dumami bôle, rany duše hojí —
v tichej samote myslí, sníva, žiali.

Nízkemu svetu tajné sú jej slová,
smiešna detinskej mysli je prostota —
len duša pekná cítiť je hotová
krásu, blaženstvo božského života.

Mladosti, kriela žiadna moc neviaže,
bo tá zákonom nie je podriadená,
keď plní zákon — kto jej čo rozkáže?
V ktorom je večná pravda zaznačená!

S večerným zvonom myseľ sa schytuje,
letiac do ríše tajných duchosvetov,
myšlienka v duši slová v pieseň snuje,
voňačky nesie rajskej vône kvetov!

A v tejto slasti, v tejto blaženosti
žiť, snívať, spievať srdce Ťa naučí,
keď sa prebiješ cez sveta nízkosti,
a v duši tvojej harmónia čučí!

Dobrovoľník slovenský


Pri zelenej hore, kamennom chodníčku
orie mladý šuhaj otcovskú roličku.
Od bieleho rána brázdy preoráva,
na pekné koníky čerstvo povoláva,
slniečko vždy vyššie, vyššie postupuje,
pilného oráča chrbet opaľuje;
lež on sa zatáča, trebárs umorený,
od práce a slnka celý uznojený.
Na veži poludnia dávno odzvonili -
už by sa ver’ údy rady občerstvili.

Po chodníčku akás’ ženská sa zbližuje
a za ňou v klobúčku chlapec pobehuje,
od chodníčka krížom uchýlená cesta,
rovno k oráčovi ponáhľa nevesta;
je to jeho vďačná a úprimná žena,
príduc k nemu povie ešte zadychčená:
„Sadni si, mužu môj, tu na tie trávničky
i ty si odpočiň i tvoje koníčky,
občerstvi si údy kratunkým obedom,
prichystala som ti trochu kaše s medom.“
Martin pluh zanechá, pozdraví ženičku,
oba sa ma mäkkú posadia trávičku;
otec si ujedá, syn bič pochytuje,
okolo koníkov behá, popleskuje;
Martin sa občerstvil kratunkým obedom -
po práci chutnala dobrá kaša s medom.
Pozrie milej žene do radostnej tváre:
„Žena moja, dobrej donieslas’ mi váre!“

Vtom očima hodí do šíreho poľa,
akoby dač’ hľadal, pozerá dokola.
Cez myseľ ohnivú dačo preletelo —
jeho líce, oko plameňom horelo:

„Žena moja drahá,“ — povie tak o chvíľku —
„Hoj, tie časy každú rozihrajú žilku,
keď si na slovenské spomeniem ťaženia,
var’ by ťa chcel nechať, moje potešenia!
Bol to život, keď sme v táboroch ležali
a vojenské piesne na maršoch spievali,
za pána cisára a národa práva,
keď po poliach viala slovenská zástava!

Tie brezovské zvony dumno vyzváňali,
keď sme sa prvý raz na Maďarov hnali,[32]
my prvý raz stáli v boji ozbrojení,
pred nami utekal Maďar naplašený.
Tri ráz napadnutí od gardy i vojska,
vždy nás ochránila veliká moc božská.
Mesiaca septembra v deň dvadsiaty druhý
odrazený bol ten útok hrozný, tuhý.
Koľko tam Maďarov po úbočiach padlo,
povedalo by ti to vysoké Bradlo;
lež i naši chlapci miesto, kde sa bili,
svojou drahou krvou tiež zapečatili.

Na to prišla zima, prišli tuhé mrazy,[33]
a my národ chceli varovať od skazy.
Na mostoch sme v Sliezsku v táboroch ležali
a po dlhých nociach pri ohňoch sedali,
stáli v šírom poli vonku vystavení,
keď zavíjal, hvižďal vetrisko studený.
Na deň Mikuláša na Čadcu sme prišli —
Maďari pred nami v hroznom strachu ušli,
potom nás videli novomeskí páni,
ako sme stúpali pod ich mesta brány.

Svitol jedenásty a my k Budatínu
po tíšku a vo hmle išli na hostinu:
budatínske kopce veľmi sa divili,
keď slovenskí chlapci Maďarov prášili,
veľmi sa divili, lebo neslýchali,
žeby kedy chlapci v hunkách bojovali,
žeby kedy delá tu boli durkali,
od ktorých hrmotu vršky sa striasali.

Lež Maďarov sila, a nás bolo málo,
nás proti tisícom len pár sto tu stálo;
odtiahli sme teda pri jasnom mesiaci
a šli bez oddychu až ku samej Čadci;
potom na hraniciach Sliezska postavení
čakali sme, až bol sbor náš posilnený;
prišla pomoc, delá najjasnejším kráľom
poslané s cisárskym pánom generálom;
s novým teda rokom na pochodnej ceste
nestavili sme sa len v Kysuckom Meste,
a druhého ladňa[34] chlapci poskákali,
ozbrojení úzkou dolinou kráčali —
čo vidiac Maďari ohňom ich vítali —
a cisárske delá naň odpovedali.

Bórik,[35] Zach[36] a Bloudek[37] s chlapci slovenskými
prišli úbočiami zarostlými
a potom Maďarom do chrbta vrazili —
ktorí naplašení v útek sa pustili;
slovenskí šuhajci im zas za pätami,
sťa krupobitie s čiernymi mračnami.
Maďarov ráňali, cez most prehrmeli —
a za nepriateľom sťa ohnivé strely —
jedni na štvrť míle za týmto pálili
a druhí na rínku zástavu rozvili.
Zástava slovenská na Trojici viala,[38]
víťazstvo Slovákom slávne zvestovala.

Lež koníčky, ženo, dlho mi už stoja —
by sa občerstvili, podám im nápoja.“
Žena dobrá potom muža zanecháva
a on zadumený brázdy preoráva!

Dobrovoľnícka


V kolu našom Slovák verný, stály,
kde sme my králi, rodu život obecali![39]
Tmy hrozné Tatry kryjú,
už blýska, hromy bijú!
Poď, braček, tu je už čas,
z neba sa ozval hlas!

Vrahovia nás chcejú diví zničiť,
poď, Slovák, králi verný, do boja sa cvičiť,
poď, každý synu Slávy,
nech sa nám rod oslávi,
poď, braček, tu je už čas,
z neba sa ozval hlas!

Čo život nám drahý odopreli,
že slávne žiť budeme, aby uvideli,
zasvieťme už Slovákom,
ak’ hviezda nad oblakom,
poď, braček, tu je už čas,
z neba sa ozval hlas!

Poďme teda, bratia, poďme, poďme,
na Tatrách, Hrone, Váhu, novú slávu zroďme!
Bár’ tu v boji zahynieme,
však v rodu žiť budeme,
poď, braček, tu už je čas,
dvojorol vedie nás!

Odporníkom


Či nebolo dosť nášho utrpenia,
ktoré búrne prinášali časy -
čože sa ľudské hnevy zas penia,
keď syn Tatier ku svetu sa hlási?

Či on pri druhých bude len psotáriť,
žiť a nežiť bez vyššieho cieľa?
Či v dome svojom nemá hospodáriť,
za ktorý dal obetí už veľa?

Myslíte, hrozbou vašou pokorený,
zabudne on na svoju úlohu?
Nie; pri hrdobe vašej opustený,
najvyššiemu poručí sa bohu!

Či zhasol zápal mohutnej mladosti,
ktorý ženie ducha v tajné svety
a či mládenec v chvíli nadšenosti
nemá nové z neba nosiť kvety?

Darmo na orla skaliská volajú,
by neletel ku nebies výšinám,
jeho sa kriela voľne roztáčajú
ku slnečným sveta končinám!

Tajný syn Tatier, ako vôľa božia,
nes sa svetom v neznáme krajiny,
ľudia bezdušní v temnote mátožia,
osvieť nízke, zakliate doliny.

V bolesti svojej dušu koj piesňami,
keď ťa žerú ohne svetoslávy,
mŕtvoly chladné spáľ duše bleskami
a stúp na svet s palmou novej slávy!

Tajný na Tatrách života blesk drieme,
o ňom ešte svet ani nesníva;
o ňom si spieva len slovenské plemä
a v hlbinách duše ho ukrýva!

Dumy


1

Rodina moja, kto ti dá života,
keď nechceš lieky od synov prijímať?
Dlhá ver’ pustej už smrti driemota,
či cudzí ti má reťaze z nôh snímať?
Kto chce žiť, musí sám ich poodpínať,
vlastným roztrhať mohutným ramenom,
v ohni života stáť, mužne sa trímať:
takto česť, sláva človečským plemenom
preletí s povestným, slávnym jeho menom.

2

Život prichodí ako svetlo z neba,
v srdci ho čuješ, vidíš ho v prírode,
jeho pálčivosť hreje, morí teba,
teraz v rozkoši, a hneď zas v nehode;
dnes trháš ruže, zajtra ťa tŕň bode.
Život je mesiac oblakmi zastretý,
hviezda na búrnej i na tichej vode:
šťastný, komu tá zavčasu zasvieti,
hoj, lebo jej svetlo ako blesk preletí.

3

Kde nájdeš pokoj vo svete širokom!
V ňom ustavičné panuje hemženie;
niet ho na zemi, niet v mori hlbokom,
živlov stvorených večné je brojenie;
v prírode tiché i búrne tvorenie:
šum, hrmot, treskot, rachot sa ozýva,
všetky sa veci, ktoré vidíš, menia,
len duša čistá nie je priemenčivá,
len v skrúšenom srdci pokoj boží býva.

4

Svätá je slza, ktorú láska rodí
v oku pekného na zemi anjela,
keď na hrob matky večierkami chodí
a tiché vzdychy do neba vysiela;
slza podáva jemu nové kriela,
zaletujúc s ním ku čarovným krajom,
tam, kde života, nádeje sú žriela;
tu ukojená nevädnúcim májom
jeho duša, srdce pokojným je rajom.

5

A čo je radosť na tvári zjavená,
čo slza v oku ako perla čistá?
Oblakov para na kvapky stopená,
ktoré priniesla chvíľa chmúrna, hmlistá
a radosť v oku dúha je menistá
úsmechom slnka po búrke zrodená,
pred ktorou žalosť uteká hlenistá;
príroda búrkou, ďažďom obživená
a duša slzami býva občerstvená.

6

Spevy sú čisté, pekné duše kvety,
šarlátom ruže a zory krášlené,
vzdychy a túžby, tajné ducha lety,
duši i srdcu nášmu predložené;
súzvuky neba sú v nich odhalené,
krása v nich večná ukrytá spočíva
a jej lúčami samy sú farbené;
v nich sa hlas tajný prírody ozýva,
v nich sa život ducha zjavuje, ukrýva.

7

Spievanky našli dievky a mládenci
v hájoch slovenských a ponad riekami,
pozbierajúc ich ako klásky ženci
a čarovnými naplniac tónami;
pod lipou dolu pršali s lístkami
Sály spevcovi,[40] tíšiac mu náreky;
ten, čo slávika sladkými hlasami
obdaril, šumom hory, húšte, rieky,
budí, tvorí v dušiach i spev večnoveký.

8

Krásny je ligot ružošatej zory,
májových kvetov vôňa a úsmechy,
hrkot potokov a šumenie hory,
vábivé Tatier húšte, skaly, strechy,
a hlas slávika sladké má útechy;
bludice, slnká, mocné lampy, tône,
túžobné srdcia vylúdia ti vzdychy;
ale spojenie všetkých okrás tône,
v najslávnejšej ducha a duše záslone.

9

Anjeli duše, čo ma vždy vediete
do ríše, ktorú ľudia snárstvom zovú?
Vy, pravda, že to skutočnosť, poviete
a túžbu po nej budíte zas novú;
cítim jej krásu, spanilosť ružovú,
čo vždy celého prekvapí, zatrasie!
Preto opustiac skutočnosť tŕňovú,
kde pán najvyšší nízkych ľudí čas je,
pohľad môj po ružiach nebeských sa pasie.

10

Rád ja mám bôle, horkosladké túžby,
čo bez prestania v duši plápolajú,
bo oddanému do ich sladkej služby,
tajomstvá svetov, duchov odkrývajú;
príbehy ľudstva pred oči stavajú,
minulých vekov veľké skutky, zjavy,
z ktorých pred nimi záclony padajú;
blesky budúcej zjavujú mu slávy,
a nového boja, pokoja zástavy.

11

Nadšení spevci, duše miláčkovia,
kto vaše vzdychy a bôle uhádne?
Vy krásy večnej na svete svedkovia -
kto vo vás vyšších poslov božstva zhliadne,
ten vašou piesňou ožíva i vädne,
bleskami krásy a lásky ranená
duša po vašich hlasoch túži, smädne,
plápolom srdca vášho rozohnená,
je do vyšších svojich svetov prenesená.

12

Oči, vy tajnostné nebies svetlá,
ktorých plameňom duša sa vyvára —
i mňa do tajných osudov zaplietla
táto nadzemských ohňov vašich žiara!
Či taká býva pekných očí kára,
že toho smelca, čo ich rád vídava,
viac nevylieči zelina lekára?
Po nich on vo dne i v noci vzdycháva —
či takého bolesť, túžba neprestáva?

13

Vitaj mi, vitaj, krajina čarovná,
ty môjho ducha vábiš, uchvacuješ!
Tvojej sa kráse žiadna nevyrovná,
v akej sa zraku môjmu predstavuješ;
sladkou rozkošou srdce naplňuješ
a keď v nízkosti vädne a omdlieva,
novú v ňom silu tvoríš a vzbudzuješ,
ktorá do čistých zvukov sa vylieva
a o tvojej sláve, tvojej kráse spieva.

14

Pekné sú hory i doliny naše,
po ktorých bystré hrkocú potoky,
čo priam ich sila brehy rúca, kmáše,
keď rozpovodnia sa ich striebrotoky:
v nich sa kúpava mesiac bledooký,
hviezdy ligotné, slnka tvár ohnivá,
jelše í vŕba i topoľ vysoký,
skadiaľ sa vtáčka sladký hlas ozýva, —
ale pustý človek ku všetkému zíva.

15

V prírode človek ako tvorca stojí:
po nej sa oko, duša jeho baví —
milostný pohľad jeho rany hojí
a vzdychy vetrík odnáša ihravý;
pri vodopádoch búrnych sa zastaví
a jej mohutnosť v divých živloch čuje
a jej milostnosť kvietok mu zas javí;
chvíľami od nej k nebu zaletuje,
bo v ňom duchosvetov reťaz sa spojuje.

16

Láska v samého svieti boha lone:
života bitia všetkého súc žriedlo,
ona vládnula na nebeskom tróne,
kým slovo večné na zem ju uviedlo
a tu jej svetlo chvíľami obledlo;
lež večne trvá jej živá studnica,
ktorej je srdce opravdivé siedlo,[41]
nie iba kostol a kazateľnica;
preto ona žiari z oka, tváre, líca.
kto s duchosvetov krásou sa pohráva,
toho pieseň nech je nebe, zeme, sláva!

17

Jedni hrdinstiva slávu vyspevujú,
a druhí lásky ohne a plápoly,
tamtí videnia múdrosti zvestujú,
iná svojom každý zbiera klásky poli;
toho si sláva za miláčka zvolí,
medzi ohnivé ženu ho zápasy —
jeho víťazstvo hučí po okolí;
v sochách sa pekných umelec k mám hlási
a ja vyspevujem o tajomstvách krásy.

18

Krása nebeská nie je sama jedna,
ona z prírody i z ducha nám svieti,
z tajných nákresov zotkaná dovedna,
do oka, duše odrazu tí letí:
nesú ju spevy minulých století,
ktoré príroda rozkošne pretkáva,
čo prvé ľudstva zabávala deti;
krása más večným súzvukom zabáva,
v svojom svetle dobro i pravdu podáva.

19

Vy, ktorí spevcov snármi prezývate,
necítiac duše vznešené nadšenie,
tajomstvo krásy a lásky neznáte
ani večného života tvorenie;
v piesni sa javí proroctvo, tušenie,
pred ňou sa dejov odkrýva záclona,
v nej tichý pokoj i diel rachotenie;
ako hlas dumný raňajšieho zvona
nový deň ľudstvu predzvestuje ona.

20

Studení spevcov obdivovatelia,
ktorí len hladkosť mŕtvych slov čujete,
telesných zrakov zemskí čitatelia,
do hlbín spevca vy nenahliadnete!
Že spev len pekný klam a sen, poviete,
rodený túžbou slávy, vyznačenia;
či zdusiť ohne vulkána môžete?
Hučanie mora a vetrov šumenie?
A také je piesní nebeských tvorenie.

21

V Helade spevcom sami do úst kládli
bohovia spevy sladkopekných hlasov,
čo na Olympe povýšení vládli:
múdrosťou, silou, velebou a krásou;
a keď sa Olymp bunkami zatriasol,
keď v Nazarete syn boží sa zrodil,
pekný svet Grékov a Rimanov zhasol,
z Madony očí nový spev vychodil,
ktorý človečenstvom zatriasol, vývodil.

22

O pekných očiach, o požiaroch lásky
spevci západu s nadšením spievali,
šípom čarovnej ranení súc krásky
v nevýslovných sa túžbach rozplývali.
Hnaní bolesťou v zúfalstve a žiali,
kade v povetrí orol divý pláva,
po húšťach, skalách pokoja hľadali;
kto s duchosvetov krásou sa pohráva,
toho pieseňnech je nebe, zeme, sláva!

23

Znám už, Petrarca,[42] tvojich sĺz studnicu,
čo ti pohnútku k žiaľnym dala steskom,
Laury tie božská vzbudila zrenica,
očarujúc ťa tajným krásy bleskom,
ako bohyňa na tróne nebeskom.
Cítim Kollára plamenné výlevy,
budiace Tatry slova hromotreskom,
Byrona búrne sťa orkán hnevy,
Miekiewicza nášho zápalisté spevy.

24

Pieseň sa vznáša nad chaosom sveta,
ako duch boží nad hmlistou pustotou,
z nej život jarý, nádeja vykvetá,
deje sa rodia z jej tajných šepotov.
Keď tá zahučí vekovou driemotou
zvukami svety nevídané tvorí,
kde mrak, pustota bývala s nemotou:
v nej čistá žiara slávy ľudstva zorí,
lebo budúcnosť slovami hovorí.

25

Pieseň šumivá, tys’ moja útecha!
Keď bolesť ňadrá, srdce túžby moria,
ku tebe duch môj okrievať pospiecha;
a keď pozemské živly sa s ním boria,
tvoje v ňom hlasy novú silu tvoria:
pred harmóniou tvojeho pokoja
búrky i ohne i žiale sa koria,
rany sa srdca i duše zahoja
a duch len silnejší vychádza von z boja.

26

Stál som na Holi času raňajšieho,
podo mnou hmliská sivé sa točili,
nado mnou jasnosť klenutia modrého
a hôr končiare pohľady vábili:
v tejto rozkoši a nadšenia chvíli
poznal som, že tá hmly sivej mrákota,
ktorou doliny pred okom sa kryli,
je každodenných starostí pustota,
a to jasné nebe poezis života!

27

Kde moji bratia, kde sú vrstovníci,
ktorých sa túžby nad zemskosť vznášali?
Kde sú tí roduverní milovníci,
ktorí nad hrobom jeho plakávali?
Rečami v schôdzkach často hrmievali,
do vody, ohňa skočiť súc ochotní,
aby svoj národ z poroby vyrvali!
Tuším driemajú, šuhajci robotní,
veď sa mi pozdáva, že som len samotný!

28

Samotný? Oj nie! Prví stoja statne,
tí, čo rozžali v srdci tie požiary;
nevďačnosť, neresť znášajú udatne,
nadšenie svieti v ich oku i tvári,
teraz, ako vždy, pri Tatier oltári
nezaklátení hroznými búrami,
duše i srdca nesú hojné dary.
Obri, nad ktorých jednako hlavami
čas, pokoj i vojny letia s kúrňavami!

29

Život je iskra nadzemského bytia,
v stvorenstvách sveta plápolom tlejúca;
a čo je naše v pozemskosti žitia,
ktorého krása i sila hynúca?
Večným ho láska urobí horúca,
čo celé ľudstvo sťa slnko zahrieva,
a stavia vtedy, keď sa zdá, že rúca.
Život je svetlo, čo blesky vylieva,
pieseň, čo hrmoty nových dejov spieva!



[1] Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia. Pôv. odpísal P. Dobšinský v Dejoch Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 (rkp. v LAMS, II. diel, s. 37—38; v ďalšom odkazujeme len skrátene Deje II). Dobšinský odpisuje báseň bez názvu, uvádzajúc pod textom toto vysvetlenie: „V lúčivom zasadnutí v Levoči dňa 24. júna 1844 rečnil Mikuláš Dohnány na bratislavský Ústav ako svätyňu a Ľ. Štúra ako jej kňaza, potom ako na tábor a na Ľudovíta ako vodcu, pri tom na opustenie Ústavu a na prijatie v Levoči spomínajúc, — ako tu z pôvodného rukopisu opisujem.“ Dohnány sa vtedy lúčil s viacerými kamarátmi, s ktorými prišiel z Bratislavy a s niektorými levočskými kandidátmi (Makovický, Hostinský, Kučera, Jurecký, Nedobrý a i.).

Dumka nad Váhom. Podtitul 1844. Pôv. Považie, č. XXIII, s. 195—196. P. Dobšinský na 30 zvyšných strán nasledujúcich po XX. čísle rkp. zábavníka levočských študentov Považie (redigoval ho M. Dohnány a vychádzal od októbra 1847 do 12. marca 1848) opísal verše z druhého ročníka Života, ktorý redigoval J. Lacko a ktorý Dobšinský spálil cez revolúciu, jednak preto, že nesúhlasil s Lackovými názormi a jednak, že sa bál možnej perzekúcie. Dobšinský sem opísal svoje lepšie („výbornejšie“) básne, Bottove a Dohnányho, ktorého päť básní zhrnul pod titul Spevy od M. Dohnányho z r. 1844—1845.

Zakliata krajina. Pôv. Považie, č. XXIII, s. 192—193. A. Pražák uverejnil báseň Zakliata krajina vo svojej práci Literární Levoča (1939) na str. 77—78 dosť nepresne (menil významy slov, resp. ich vynechával a p.). P. Dobšinský v rukopisnej práci Mládež slovenská v Levoči (ďalej Deje I) v prehľade o ročníku 1844—1845 podáva túto báseň celú (Dohnány ju recitoval „v IV. zasadnutí“) a na konci reprodukuje jej ohlas: „Dohnány už tu bol spevcom národa. V jeho piesni zneje myseľ mládeže — myseľ národa. Na dosvedčenie stojí súd Minichov, ktorý vraví: čítal a čítal som túto báseň s veľkou pozornosťou. Ľúbila sa mi. Človek má svoje isté myšlienky, s ktorými sa rád zaoberá, ktoré mu v smútku potešenie dávajú, v ktorých temer celý žije a keď tieto myšlienky vyslovené vidí, musí sa mu duša zaradovať. Tú radosť mi urobil brat Dohnány. — Uznali ho už tu za hodného, aby sa do väčších výtvorov púšťal“ (s. 22).

Nádeja. Báseň sa zachovala v rukopise pod týmto názvom. Okrem toho ju Dobšinský prepísal do Považia, č. XXIII, s. 193—194 bez názvu. Do svojich rukopisných Dejov II ju prepísal pod názvom Naša nádeja a viera (str. 32). Podtitul znel: „Pieseň Mikuláša Dohnányho z Považia v zmysle jeho prednášok historických roku 1845 zložená.“

Jánovi Kollárovi. Báseň sa zachovala v rukopise na liste, na ktorého jednej strane je báseň Nádeja.

Jankovi Rimavskému na pamiatku jeho mena dňa 24. júna 1845. Pôv. Považie, č. XXIII, s. 194.

Michalovi Miloslavovi Hodžovi dňa 29. októbra 1845. Pôv. Považie, č. XXIII, s. 194-195.

Orol. Pôv. Orol tatránsky I, 1846, č. 17, s. 129.

K Životu! Pôv. úvodná báseň 1. čísla I. ročníka rkp. zábavníka Život. Zábavník od a pre levočských Slovákov, 1846. Zachovala sa i v rkp. sborníčku „Básne 1846“, obsahujúcom básne Bottu, Dohnányho a M. Ferienčíka. Prvé dve osemveršia z nej uverejnil Sv. H. Vajanský v stati Nad predčasným hrobom (Mikuláš Dohnány), Národnie noviny 1891, č. 92—95, pozri i jeho State o slovenskej literatúre, 1956, s. 341. Celú báseň prvý raz publikoval P. Vongrej vo výbere Orol vták, 1964, s. 63.

Pohľad na Považie. Slovenský pozorník VI, 1847, 114—116. Pôv. v Živote 1846, č. 2. Odpísaná je i v rkp. sborníčku „Básne 1846“. Dohnány nebol spokojný s pravopisom, ako bola uverejnená báseň v Slovenskom pozorníku. V liste bratovi Ľudovítovi z 3. XI. 1846 píše toto: „O tej mojej básničke, ktorú v Pozorníku vytlačenú pripomínaš, vedz toto: že nemohol byť väčší jed pre mňa, ako keď som ju tam medzi takými spanilými hviezdami zazrel, a to bez všetkej mojej ortografie tak skazenú. Bol som ja toto ešte v 18. roku, teda pred troma rokmi urobil; Franciscimu akosi prišla do ruky a ten ju iste vlani s tamtými dvoma, čo sú v predošlom ročníku vytlačené, poslať musel.“ V Slovenskom pozorníku sú okrem toho poprehadzované verše, slová a p.

Trenčianska studňa. Pôv. v Živote 1846, č. 5, pod nadpisom Povesť o trenčianskej studni. Neskôr vyšla viac ráz. V Slovenskej čítanke Emila Černého II, 1865, s. 83—87; v osobitnej knižočke s dvoma inými (bez udania roku) „Knižnica zábavného a užitočného čítania“, usporaduje a vydáva Ján Bežo, zošit 8, s 10-16. Publikujeme text zo Života, keďže ostatné texty sa značne (celé verše i slohy) odlišujú od rukopisného znenia.

Syn Tatier. Pôv. v Živote 1846, č. 7. Zachovaná i v rkp. sborníčku „Básne 1846“.

Moja žiadosť. Pôv. v Živote 1846, č. 8. Uverejnená i v Lipe I, 1860, s. 137, v Slovenskej čítanke Emila Černého I, 1864, s. 137, vo Venci slovenských národných piesní, zostavenom Jozefom Škultétym (v 5. nezmenenom vydaní — 1923 — na str. 72), V antológii Slovenská poesie XIX. století publikoval Fr. Frýdecký (Praha, 1920, 237—238). V antológii Súcit a vzdor (1949, s. 73) zostavil Ct. Štítnický. Báseň publikoval i P. Vongrej, c. d., s. 62.

K rodu môjmu. Orol tatránsky I, 1846, č. 22, s. 169. Publikoval K. Rosenbaum v antológii Bije zvon slobody, 1949, s. 45—46.

Slovo. Rukopis na konci s dátumom 5. III. 1846.

Pieseň I. Deje II, s. 73. Piesňou sa otvárala 29. III. 1846 slávnosť levočského Spolku miernosti. Dobšinský uvádza, že sa spievala ako „Zašlo slunéčko“… (Známa vtedy a obľúbená z Bratislavy donesená melódia, voľná, zádumčivá, v posledných dvoch riadkoch slohy živú odhodlanosť vyjadrujúca.) Pomenovanie Pieseň I je naše.

Pieseň II. Rukopis. Dobšinský ju podáva v Dejoch II, s. 87, udávajúc, že sa spievala ako „Nad Tatrou sa blýska“ na záver slávnosti Spolku miernosti 29. IV. 1846. Pomenovanie Pieseň II je naše.

Minulosť a budúcnosť. Rukopis (s opravami). Pôv. v Živote 1846, č. 16. Zachovaná i v rkp. sbor. „Básne 1846“. Uverejnil P. Vongrej, c. d., s. 64.

Improvizácia. Pôv. v Živote 1846, č. 17. Prvý raz uverejnil St. Šmatlák v antológii Život v piesni, 1961, 109—111. Na margo textu v Živote pripísal v neskorších rokoch Dobšinský poznámku: „Raz zavčasu rána objavil sa M. Dohnány neočakávane na našej hospode, kde sme s Jankom Lackom a Imrichom Mikulášom bývali. Doniesol nám túto pieseň, aby sme ju posúdili. Hovoril nám, že ju práve zložil nakvap, a to ráno, hnutím ducha a citmi svojimi zo sna zobudený. My obdivovali sme pieseň i spevca, na jehož tvári ešte vždy pohnutie a zápal poetický patrno sa pramenil a nás tým do väčšieho podivenia privodil.“

K Dunaju. Pôv. Život 1846, č. 19. Uverejnil St. Šmatlák, c. d., s. 112—114.

Lipa. Rukopis. Pochádza z jari 1846 (porov. R. Brtáň, c. d., s. 192).

Spevec. Pôv. Zábavná príloha k Životu 1846, č. 5 (začala vychádzať 3. mája, vyšlo šesť čísiel — posledné 8. júna).

Fialôčka. Pôv. Zábavná príloha k Životu 1846, č. 5. Publikovaná v Lipe III, 1864, s. 354. Publikoval i Fr. Frýdecký, c. d., s. 238—239.

Génius slovanský. Nitra III, 1846, s. 158-159. Podtitul: K 5. brezňu.

K. M… Orol tatránsky II, 1847, č. 61, s. 481.

Ohlas. Pôv. Považie 1847, č. 3.

Adieu, France! Adieu! Rukopis. Pôv. v Považí 1847, č. 6. Vajanský uverejnil báseň (c. d., s. 345—346).

Na deň 5. mája. Rukopis. Časť uverejnil Vajanský (c. d., s. 343—344). Záver šiestej slohy u Vajanského znie: „Ďalej nevládze, sám ho boh zastaví!!“, kým v rukopise: „Ďalej nevládze, a tu sa zastaví,“. Báseň je z r. 1846 (porov. R. Brtáň, c. d., s. 192).

Pútnik. Orol tatránsky III, 1848, č. 85, s. 673.

Trenčín. Orol tatránsky III, 1848, č. 97, s. 767. Publikoval K. Rosenbaum, c. d., s. 47—48.

Váh. Orol tatránsky III, 1848, č. 97, s. 767-768. Odtlačená v Sokole, 1860, č. 1. Uverejnil K. Rosenbaum, c. d., s. 49-51. Pôv. v Považí 1848, č. 16 s nadpisom K Váhu; text v Považí má viacej lexikálnych odchyliek a posledná sloha z Orla v Považí vôbec nie je. Je pravdepodobné, že Dohnány báseň upravoval a doplnil.

Čože znamená táto skromná slávnosť? Rukopis. Vpravo hore: „V B. Bystrici d. 23. sept. 1849.“

Mladému Staroslovákovi. Pôv. v denníku od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera. Báseň je datovaná 19. májom 1851. Pôvodný nadpis Viktorinovi, mladému Staroslovákovi, bol napísaný perom. Ceruzou je „Viktorinovi“ prečiarknuté.

X X X. Pôv. v denníku od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera; dátum nad incipitom: 12. júna.

Návšteva. Uverejňujeme z denníka M. Dohnányho od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera. Báseň je datovaná 1. septembrom 1851. V Kultúrnom živote, 1964, č. 48, s. 6 ju uverejnil P. Vongrej. V poznámke dodáva, že ju publikuje z nepodpísaného, ťažko čitateľného rukopisu so zápisom rozličných inšpiračných záznamov a p. Oproti textu Vongrejom publikovaného prvopisu je v texte v denníku, ktorý je zrejme neskorší a vlastne čistopisom, niekoľko lexikálnych odchyliek.

Sestrou ti zostanem. Uverejňujeme náčrt — fragment, ako sa zachoval v denníkoch. Publikoval ho R. Brtáň (c. d., s. 205). Okrem tohto je tu aj iný variant, dlhší, s častými opravami a miestami nečitateľný, preto sme sa rozhodli pre prvý variant.

Ku Géniu. Slovenské pohľady… diel II, zv. 4, 1851, s. 143.

Naše storočie. Pôv. v denníku M. Dohnányho od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera. Dátum: 18. decembra.

Ku pamiatke dňa 19. marca 1852 J. M. Hurbanovi. Prvý raz uverejnil J. Škultéty v SP XXXI, 1911, s. 124—125. R. Brtáň ju uverejnil v c. d., s. 213.

Moje ideály. Pôvodne vyšla posmrtne za cyklom dúm, ktorý Hurban nazval Jeho dumy spolu s básňou Odporníkom v Slovenských pohľadoch 1852, III. diel, č. 26, s. 209—210. Uverejnil ju i R. Brtáň, c. d., s. 218. Datovaná je tu 27. marcom 1852. Okrem toho sa zachoval i samostatný rukopis básne, ktorý je už bez niektorých opráv v denníkoch.

Dobrovoľník slovenský. Slovenské pohľady 1852, III. diel, č. 21, s. 169—170. Publikoval K. Rosenbaum, c. d., s. 107—110.

Dobrovoľnícka. Slovenský pozorník 1854, s. 124. Chronologicky patrí iste do revolučných čias, uverejňujeme ju v tomto poradí pre významovú súvislosť s predošlou i pre jej až posmrtné publikovanie. Presnejšie zaradiť nevieme.

Odporníkom! Slovenské pohľady 1852, III. diel, č. 26, s. 210. Rukopis v Denníku z 3. mája 1851.

Dumy. Pod tento názov zhrňujeme básne M. Dohnányho, ktoré tvoria celý cyklus a vyšli na tri pokračovania v Slovenských pohľadoch. Prvých 12 čísel vyšlo ešte za Dohnányho života pod názvom Dumy v Slovenských pohľadoch, diel II, zv. 4, 1851, s. 142—143. Ďalších 10 čísel vyšlo posmrtne pod názvom Jeho Dumy (pohrobnie piesne M. Dohnányho) v Slovenských Pohľadoch 1852, diel III, č. 25, s. 201—202; ďalších sedem pod tým istým názvom v Slovenských pohľadoch 1852, III. diel, č. 26, s. 209. Uverejňujeme ich pod jednotným názvom a s číslovaním od 1 do 29, ako jednotný cyklus, ktorý tvorí umelecké i myšlienkové vyvrcholenie Dohnányho básnickej tvorby.

[2] …už nad mohylou rodu slovenského — P. Dobšinský pripísal pri prepisovaní tejto básne do Dejov k tomuto veršu poznámku (Deje II, s. 38): „Bratislavu sme považovali vždy ako mohylu slávy slovenskej, ako miesto a pole bitky r. 907 medzi Maďarmi a synmi Svätoplukovými zvedenej a pre Slovensko záhubnej. V básni narážka, akoby zaniknutím Ústavu a či pohromou, ktorá naň uvalené bola „sa stala Bratislava mohylou rodu slovenského, aspoň mohylou národného života na tú dobu“.

[3] …syn Rénu — syn Rýna (symbol germánstva)

[4] …že Germán Sláve matke našej spevnej / berlu vladárstva odovzdá slávneho — Ľudovíta Štúra (i ostatných jeho súčasníkov) „provokovala najmä tá stať z Heglovej Filozofie dejín, v ktorej hovorí, že Slovania dosiaľ nevystúpili vo svete »v rade rozmyselných foriem«, totiž že ešte nevytvorili svoju vlastnú kultúru a umenie. O tom, či sa to stane v budúcnosti, nechce rozhodovať (Hegel, Filozofia dejín, Bratislava 1957, 348—349). Tento Heglov skeptický postoj k Slovanom vyvolal v Štúrovi búrlivé úsilie dokázať, že Slovania sú povolaní vystúpiť na svetové javisko dejín s novou a vyššou kultúrou, s vyššími formami štátu a spoločnosti. Štúr vo svojich prednáškach vedel tak nadchnúť poslucháčov touto predstavou svetodejnej úlohy Slovanov, vedel ich natoľko presvedčiť o jej nevyhnutnosti, že tieto myšlienky priam prenášali do svojich básnických výtvorov. To už nebola priama zásluha Heglovej filozofie, ale Štúrovej osobnosti“ (M. Pišút, K otázke hegelizmu v slovenskom literárnom romantizme, Sborník FFUK Philologica, roč. XV., 1963, 106—107).

[5] Herkules — hrdina gréckych povestí, symbol nesmiernej sily.

[6] Jánovi Kollárovi — báseň je môžbyť reminiscenciou na Kollárovu návštevu bratislavského Ústavu v októbri 1841, keď sa vracal z cesty po hornom Taliansku cez Bratislavu do Pešti.

[7] Ján Francisci Rimavský (1822—1905) — bol v školskom roku 1844—1845 námestníkom prof. Hlaváčka a hoci koncom roku 1844 mu konvent zakázal činnosť, mládež na čele s Franciscim pokračovala v činnosti v súkromí; od polovice februára 1845 dali svojmu novému spolku meno Jednota mládeže slovenskej, pridali sa k nej i ostatné študentské spoločnosti slovenské a Francisciho si zvolili za predstaveného. Dohnány mu venoval báseň, chtiac ho iste v mene všetkých priateľov a žiakov uctiť.

[8] Ty si nás viedol po búrlivom mori — Dohnány naráža na Francisciho činnosť v Bratislave i na jeho odchod do Levoče a spomínanú činnosť ako Hlaváčkovho námestníka i správcu levočskej Jednoty a hlavného správcu Jednoty.

[9] 29. októbra 1845 — pravdepodobne ide o omyl. V Dobšinského zápise je 29. rujna, čo nasvedčuje, že môže ísť o tzv. malý rujan, ktorým štúrovci označovali september, čo Dobšinský pri neskoršom prepisovaní mohol popliesť s českým říjnom. Ak je táto domnienka správna, potom ide o 29. september, čiže Michala — meniny M. M. Hodžu.

[10] Orol — názov časopisu Orol tatránsky rozvádza Dohnány aj ako v štúrovskej poézii známy symbol slobody.

[11] škeletá — kostry, prízraky

[12] Drahý Závodníku — Štefan Závodník (1813—1885), slovenský národný dejateľ, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolkov miernosti (Dohnány o tejto jeho činnosti aj písal), v tom čase farár v Pružine.

[13] Aj Dlhopol chová / syna hrdinského — narážka na Eugena Geromettu (1819—1887) alebo Fraňa Tagányiho (1816—1894), nadšených katolíckych kňazov, ktorí v tomto čase pôsobili ako kapláni v Dlhom Poli (por. Listy Ľ. Štúra II, 1956, 428 a 498 — pozn. J. Ambruša. Z týchto poznámok sme prebrali i niektoré ďalšie údaje). Dr. J. Ambrušovi ďakujeme za viaceré údaje, ktoré nám pomohol identifikovať.

[14] Ešte sa v Z… — v Záriečí? — Tam bol vtedy vychovávateľom Samuel Dobroslav Štefanovič.

[15] Zápoľa, Štefan — palatín uhorský. V početných vojnách, ktoré viedol kráľ Matej so svojimi susedmi, osvedčil sa ako znamenitý bojovník a obratný diplomat. Nádhera jeho dvora v Trenčíne ďaleko prevyšovala kráľovský dvor.

[16] …ako Marius trúchlivý — Marius Gaius (156—86 pr. n. l.), rímsky vojvodca

[17] K M… — Nejde pravdepodobne o adresnú báseň, skôr o vyjadrenie všeobecných myšlienok, iste aj pod vplyvom Sládkovičovej Maríny.

[18] Adieu, France! Adieu! — (franc.) Zbohom, Francúzsko! Zbohom! Na rukopise básne je Dohnányho poznámka: „Gróf Montholon, miláčik Napoleonov, vypráva, že ako šli na Helenu, naraz vystúpiac akoby ostatný raz vidieť chcejúca Francia veľkého svojho cisára, nastala chvíľa, v ktorej ostatné »Zbohom« dal Napoleon Francii.“ V Považí je pod čiarou básne tento text: „Zbohom, Francia! Zbohom! — Odoberanie sa Napoleona od Francii, keď išiel na Helenu.“ Báseň spolu s nasledujúcou je dokladom rozšíreného kultu Napoleona v štúrovskej poézii. Napoleon I. Bonaparte (1769—1821), francúzsky cisár. Po prehratých vojnách a bitkách utiekol do Anglicka, ktoré si však vymohlo súhlas veľmocí a odviezlo ho loďou „Northumberland“ na ostrov sv. Heleny, kde dňa 15. októbra 1815 pristál a mal tu dokonať svoj život. Dňa 5. mája 1821 umiera. R. 1840 jeho telo previezli do Francúzska.

[19] Bretagne — (Bretónsko), severozápadný francúzsky poloostrov, hraničiaci na juhozápade a západe s Atlantickým oceánom, na severe s kanálom La Manche.

[20] Na deň 5. mája — deň smrti Napoleona (1821)

[21] Alexander Makedónsky, nazývaný Veľký (356—323 pr. n. l.) — jeden z veľkých vojvodcov a panovníkov staroveku

[22] Caesar, Gaius Julius (100—44 pr. n. l.) — jeden z najvýznamnejších štátnikov, vojvodcov, spisovateľov a rečníkov starovekého Ríma

[23] …od Heleny — z ostrova sv. Heleny, kde Napoleon umrel

[24] Chcel sa on skúpať v žiare Moskvy svätej — narážka na vojnu s Ruskom. 14. septembra 1812 obsadil Moskvu, ale Rusi, zapáliac mu ju nad hlavou, vzali mu možnosť tam prezimovať. Štyri týždne sa zdržal v Moskve, očakávajúc stále ponuku na mier; keď neprišla, nastúpil 19. októbra spiatočný pochod, ktorý sa skoro premenil na zmätený útek, prehrajúc totálne celú vojnu.

[25] Poďte rodáci, ku skalám Heleny — telesné pozostatky Napoleona pochovali na osamelom skalisku uprostred Atlantického oceána (r. 1840 prevezené).

[26] Fraňo Jozef (1830—1916) — od r. 1848 do smrti rakúsky cisár a uhorský kráľ.

[27] Staroslovák — po revolúcii tak volali predstaviteľov konzervatívneho krídla slovenského národného hnutia, reprezentovaného predovšetkým okruhom okolo Slovenských novín, vydávaných vo Viedni. Išlo v podstate o jazykový spor medzi viedenskými Staroslovákmi, reprezentovanými Lichardom, Záborským, začas i Radlinským, ku ktorým sa na chvíľu pridal Palárik s Viktorínom, so štúrovcami, ktorí stáli pevne na stanovisku slovenčiny. Boj vyvrcholil v čase, keď bol Dohnány v redakcii Slovenských pohľadov.

[28] …Slovenské pohľady — obnovené po revolúcii. Prvé číslo vyšlo 25. IV. 1851.

[29] 19. marca 1852 — báseň je venovaná Hurbanovi pri príležitosti jeho narodenín a menín.

[30] …čo si nad Nitrou, Devínom nôtieval — básnik naráža na výlety, demonštrujúce národné povedomie, pri ktorých sa recitovalo, spievalo a p. Na devínskom výlete (24. IV. 1836) prijal Hurban slovanské meno Miloslav.

[31] Mysli Tvojej… — Dohnány naráža na Hurbanovu tvorbu, predovšetkým na epickú báseň Osudové Nitry (1842), reflexívne Spevy (1846), dramatickú báseň Divadlo duchov nad Tatrami (1847), prózy Svadba krále velkomoravského, obrazy ze století devátého (1842), Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské (1844), povesť Olejkár (1846) zo začiatku 14. storočia, z doby Matúšovej a i.

[32] …keď sme sa prvý raz na Maďarov hnali… mesiaca septembra v deň dvadsiaty druhý — Dohnány v tejto slohe evokuje prvú výpravu slovenského povstania, keď slovenskí predstavitelia 18. sept. 1848 prekročili moravsko-slovenské hranice a vtiahli na západné Slovensko do západnej časti Nitrianskej župy. Dňa 19. sept. sa konalo zhromaždenie na Myjave, na ktorom Štúr vyhlásil nezávislosť Slovákov a vypovedal poslušnosť peštianskej vláde. Slovenskej dobrovoľníckej výprave (3.000 mužov) sa podarilo získať pre povstanie proti Maďarom časť chudobného roľníctva v Hurbanovom brezovskom kraji, narazila však na odpor nielen župných a miestnych orgánov, národných gárd, niekoľkých miest, ale i niektorých pravidelných vojenských jednotiek. Povstanie — začalo sa 22. sept. — zostalo obmedzené na niekoľko evanjelických obcí. Po niekoľkých menších úspechoch stretol pri Senici dobrovoľníkov neúspech, ktorý síce nespôsobil vážne straty na životoch, ale zanechal silne demoralizujúci dojem. Z vojenského hľadiska mala sept. výprava len miestny význam. Už po niekoľkých dňoch sa skončila ústupom za moravskú hranicu. (Porov. Přehled československých dějin II, zv. 1, 1960, 114—115; tiež M. Dohnány, História povstania…, 1850, s. 94 a n.).

[33] Na to prišla zima… — v tejto a nasledujúcich troch slohách popisuje autor časť druhej, tzv. zimnej výpravy slovenskej, ktorá sa uskutočnila v rámci cisárskej armády. 3. decembra 1848 obsadili dobrovoľníci Jablunkovský priesmyk a skupina jazdy prenikla ešte toho istého dňa k Svrčinovcu, kde rozptýlila väčšiu skupinu maďarskej gardy, ktorá potom zalarmovala Čadcu, kde skupina vedená podplukovníkom Frischeisenom prenikla až na druhý deň, naraziac na odpor majora Ruttkayho, ktorý potom ustúpil až k Budatínu. K slovenskému obyvateľstvu prehovorili po príchode do Čadce Štúr a Hurban a k ľudu vydali ohlas podpísaný vojenskými vodcami, ako aj Štúrom, Hurbanom a Bórikom s dátumom 6. decembra. Ohlas vysvetľoval, prečo Slováci bojujú. Frischeisen postupoval 7. dec. dolu Kysucou a 11. dec. dosiahol ústie Kysuce. Maďari čakali cisárskych a Slovákov, ktorí obsadili Budatín, kde Csákyho kaštieľ im slúžil ako stredisko. Cez Váh sa dobrovoľníci nedostali, lebo Maďarom sa podarilo ubrániť drevený most. Z obavy, aby ich Maďari neprepadli, stiahli, sa cisárski a dobrovoľníci nazad k Jablunkovskému priesmyku. Ústup bol zavinený i tým, že pomocné sbory nedošli včas. Gen. Windischgrätz po tomto čiastočnom neúspechu posilnil pomocný sbor, ktorému velil generál-major Götz. Nový útok na Čadcu sa začal cez Jablunkovský priesmyk 31. dec. 1848. Druhého januára 1849 narazili už oddiely gen. Götza na nepriateľa pri Brodne. Dobývali Budatín a vtedy zasiahli aj slovenské oddiely Bloudkove, ktoré sa zmocnili mosta cez Váh a vnikli do Žiliny. Tu sa konalo (bez väčšieho úspechu pre slovenský odboj) ľudové zhromaždenie, kým maďarské oddiely unikli cisárskym. (Porov. Fr. Bokes, Dejiny Slovákov a Slovenska, SAV 1946, 183 a n.; tiež Přehled…, s. 116 a n., D. Rapant, Slovenské povstanie 1848—49, diel tretí, 1. časť, SAV 1956).

[34] druhého ladňa — druhého januára.

[35] Daniel Jaroslav Bórik (1814—1899) — ev. farár, v roku meruôsmom sa stal prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii zanechal kňazský úrad.

[36] František Zach (1807—1892) — účastník Slovanského sjazdu, viedol výpravu na Slovensko.

[37] Fridrich Bloudek (1815—1875) — c. k. dôstojník, organizoval prvé dve dobrovoľnícke výpravy.

[38] Zástava slovenská na Trojici viala — podľa účastníka udalostí, „keď nepriateľ zazrel blížiť sa také husté zástupy, zvrtol sa do Žiliny a rýchlym pochodom ďalej do Turčianskej stolice. Prvej ako prešlo vojsko a vydali rozkaz stíhať nepriateľa, vzal Bloudek zo 20 svojich chlapov a vtiahol do Žiliny. Na námestí vyvesil cisársku zástavu so slovenskou stužkou, postavil k nej stráž a prenasledoval nepriateľa.“ (Matej Mikšíček, Koleda 1852, cit. z knihy Na revolučnom Slovensku 1848—1849, usporiadal K. Goláň, 1931, s. 42—43)

[39] …kde sme my králi, rodu život obecali! — narážka na povstanie 1848—49, keď slovenskí dobrovoľníci bojovali za národné práva, ale aj v cisárskom vojsku.

[40] Sály spevcovi — Jánovi Kollárovi

[41] siedlo — osídlo, slučka

[42] Francesco Petrarca (1304—1374) — slávny taliansky básnik Spevníka, v ktorom vyjadril svoju lásku k provensalskej madone Laure, ktorú poznal v Avignone, nie ako k vysnenej, ale skutočnej žene.




Mikuláš Dohnány

— básnik, dramatik, historik, literárny kritik a teoretik, Hurbanov spoluredaktor Slovenských pohľadov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.