E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Popoluška

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Lucia Tiererova, Katarína Mrázková, Ľubica Hricová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 151 čitateľov


 

Popoluška

10. august 189*

Už som zasa v Luči u néniky Drobnickej. Včera som sa sem vrátila z Túrova na jarmočnom voze s pani Kurtákovou. Skoro sama neverím, že som tam strávila vyše štvrť roka, a predsa je tak. Zvláštne rozpomienky som si odtiaľ nedoniesla; od rána do večera sedávala som u pani Jančíkovej pri šití a počúvala od dievčat-ševkýň mestské klebietky. Raz za ten čas hrali tam slovenské divadlo, išla som na to. To mi je jedinou zvláštnejšou rozpomienkou. Divadlo sa mi páčilo, obživilo ma preto, že bolo slovenské; ale ináč i tam cítila som sa osamelá. Nikto sa o mňa neobzrel, lebo s nikým nie som známa. Ale predsa rada by som si išla počuť slovenskú hru a vidieť poriadnu slovenskú spoločnosť, čo len raz za štvrťrok.

Stryná si myslí, že teraz mám byť už celkom vycibrenou krajčírkou; len čo to bude, ak jej nevyhoviem… Zajtra mám sa chytiť do Iloninej blúzy, hodvábna látka na ňu prišla z Viedne. Keby mi radšej na prvú skúšku boli dali niečo lacné, smelšie by som sa do toho chytila. Takto, sa mi budú vari ruky triasť od strachu, že ju skazím. Ale odkladať nemožno, lebo Ilona chce ju mať na meniny hotovú, a stryná už vydala rozkaz. Aj vzor z ,Bazaru’ je už vybratý a, rozumie sa, nie z ľahších a prostejších, ale taký, ktorý je ťažko napodobniť, aby to nikto iný v Luči nemohol mať.

Včera, keď som prišla domov, povedala mi stryná: „Nemysli si, že je to pre mňa, čo som ťa dala vyučiť šaty šiť. To je pre teba. Tým si môžeš budúcne chlieb zarábať, lebo ja nebudem vždy žiť; a keby som aj žila, nebudem ťa môcť vždy tu držať.“

Takéto reči od nej ma vždy popudia a znať to nesmiem dať. Veď je pravda, že ma osirelú pred štyrmi rokmi, keď ešte strýc žil, vzali k sebe. Strýc to urobil z dobrého srdca, z rodinnej lásky, ale že by ma stryná po strýkovej smrti bola podržala ďalej u seba z číreho milosrdenstva, bez myšlienky, že mi bude môcť hodne osoh vziať, to neverím. To by z nej nevystalo. I šaty šiť len preto ma dala naučiť, žeby som mohla na jej dcéru šiť, a nie preto, aby mi dobre urobila. Veď za jeden rok viac platievala krajčírke, ako stálo celé moje vyučenie.

Bože, ale som iste nevďačná, keď takto zmýšľam. Veď mi tým naozaj dobre urobila a právom požaduje prácu odo mňa. Lenže za prácu aj cudzí by ma držali, ešte aj platili by mi, a neosobovali by si nazývať sa preto mojimi dobrodincami… No, možno predsa lepšie je pre mňa bývať u strynej ako u cudzích. A ja by jej aj vďačne slúžila, len keby som od nej trochu rodinnej lásky zakusovala. Ale z tej som vytvorená, ako strýc umrel. Možno je to v mojej povahe, že neviem sa obľúbenou urobiť. Viem dobre, že pracovať a ústrky trpieť jednako musím, kamkoľvek sa obrátim. Vidieť, mne osud neurčil nič dobrého… Ako o tom premýšľam, hneď som strpčená. A premýšľať musím vždy, o všetkom, čo by som ako nechcela. To iste preto, že som tak celkom osamelá — vnútorne osamelá.

Kým som nebola doma, stala sa tu v domácnosti zaujímavá premena — pre Ilonu, zdá sa, veľmi dôležitá. Stryná prijala do dvoch dvorných izieb obyvateľa: novotného okresného lekára, akéhosi doktora Hlaváňa. Neobyčajne driečny mladý človek. Keď som ho včera znenazdania po prvý raz stretla v pitvore, prebleslo mi, akoby som ho už niekde bolo videla. Najmä biele, mierne oblé čelo a tmavé, krásne načrtané obrvy utkveli mi v pamäti, a po nich rozpamätala som sa, že som ho videla v Túrove na divadle. Taká tvár musí človeku padnúť do oka. Bol tam veselý s ostatnými mladými ľuďmi, zdalo sa, že robili si z niečoho posmešky. Vôbec na prvý pohľad zdá sa byť márnivý a namyslený. To mu je, aspoň v mojich očiach, veľmi na ujmu. U ženy je márnivosť odpudzujúca, ale u muža je ešte odpudzujúcejšia.

Ilone sa veľmi páči, s oduševnením spomína jeho ,duchaplné’ belasé oči a ,feš’ tmavé fúzy. Hovorí, že všetky dievčatá sú do neho zaľúbené a, rozumie sa, ubezpečená je, že sa on okrem nej do inej nezaľúbi. Sedáva u našich dám vraj každý večer aj vyše hodiny, hovorí Róza, kuchárka, i stravuje sa u nás. Hneď sa tu tuho udomácnil. Pribudlo s ním teda aj práce do domácnosti, preto stryná neprivolila, aby som aspoň za mesiac ešte zostala u krajčírky, ale súrila môj návrat. Druhú slúžku nechce vziať a Róza odudráva, keď má viac práce ako predtým, hoci jeho obslúžiť a izby mu poriadiť chodí stará Katuša z chalupy.

Len sa čudujem, že sa prebil pri voľbe, keď mal žida protikandidáta. Či to nebude hazafi so slovenským menom?… stryná ho prekrúca na ,Hlaványi’. Na jeho tabuľke je: MUDr. M. Hlaván. Mäkčeň nad posledným písmenom chýba — to tiež niečo hovorí. Môj tatuško, viem, spomínal akéhosi Janka Hlaváňa, farára v Hrúznom, svojho priateľa, a ten bol veru iste Slovák. Nebodaj doktor bude tohto syn a — Hlaváň. Tak sa to u každého začína. Vidím toho plno okolo seba, a predsa ma vždy zabolí každý nový prípad…

16. august

Blúza je hotová, chvalabohu! Dve noci som pre ňu zle spala, čo som sa bála, že sa nevydarí. Krajčírka síce našla by na nej chyby, ale stryná je s ňou spokojná, lebo je umele zberaná a rukávy celkom zvláštne pristrojené. V širokom zberanom pásiku niže hrdla každá ženíliová bodka, aké sú rozosiate po mäkkom hodvábe, padne von, že pásik vyzerá ako zo samej ženílie. Vyše pásika je nadložená riedkou čipkovanou látkou. Stojí dobre a farbou znamenite pristane k Iloniným krásnym čiernym vlasom a očiam. Ona sa tvári, že je s ňou len stredne spokojná, a vidno, ako sa jej páči. Za hodinu zvŕtala sa v nej pred zrkadlom, keď si ju hotovú oprobovala, len sa jej nikam z nej nechcelo vyzliecť. Stryná zato darovala mi Iloninu bledožltú blúzu, o ktorej táto predtým poznamenala, že ju v nej poznajú už všetky vrabce. Drahú čiernu okrasu, pravda, najprv spárala z nej, že sa jej na iné zíde. No ja by tú do očí bijúcu okrasu beztak nenosila. Vôbec mne by bola milšia akákoľvek lacná látka pre mňa kúpená než taký skvostný odhodok… Ale to je u mňa, akiste, zasa neoprávnená vysokomyseľnosť. Bolo by i lepšie i rozumnejšie, keby som sa už raz bez trpkosti vžila do toho, čo mojou trpkosťou jednako nedá sa zmeniť: že som ja len úbohá, v očiach sveta v každom ohľade nepatrná, na milosti strynej žijúca Anna Drobnická, a moja strýčna sestra že je krásna, zámožná, elegantná, obdivovaná Drobniczky Ilona. Tak.

Ale blúza z plnovyvinutej Ilony je mne veru až veľmi priveľká a prerobiť si ju, na to sotva nájdem času. Tak ju aspoň nebudem musieť nosiť.

Ilona sa tuho zaľubuje do doktora — ba je už po uši zaľúbená. On možno tiež do nej, ale ona sa jemu zalieča. Nech by bola akákoľvek mrzutá, nervózna, ako sa to okrašľujúco hovorí, hneď sa usmieva a oči sa jej blyštia, keď sa u nás ukáže. I hneď má čo hovoriť, celú záplavu. Len sa čudujem, kde berie toľko tých prázdnych rečí a živých posunkov, keď ináč je do všetkého lenivá. A ešte väčšmi sa čudujem, keď on ju, zdá sa, so záľubou počúva a jej nadráža. A stryná sa tomu teší, všetky rančeky okolo očí jej hrajú, keď ich počúva, prisviedča im a sa im usmieva. Badám, že často si nájde zámienku nechať ich chvíľami osamote. Mňa skrátka inam pošle po práci, aby som ich nemýlila. Hlaváň jej je vhod pre Ilonu, taký lekár s dobrými výhľadmi — a k tomu ešte Ilone po srdci. Ilona teraz útrpne pozerá na všetkých doterajších svojich vzývateľov, tento najnovší razom všetkých vyhodil zo sedla. Ale čo to len bude, ak sa ozaj zoberú? Škoda Hlaváňa! Zdá sa mi, že Ilona ako jeho žena nebude mu na osoh. Iné nebude vedieť, ako hovieť jeho márnivosti, i svojej, a hnať ho, aby vyrobil čím viac dôchodkov. Viem, ako to býva. A jeho je predsa škoda; tuším, že by mal schopnosti k čomusi lepšiemu. Niekoľko ráz som ho videla, keď mal pacientov u seba. Vtedy je celý pri veci, zabudne na lichosti. K najchudobnejším je vždy najlepší, trebárs nie najzdvorilejší. Dnes s chorým, maznavým dievčatkom z dediny bol nesmierne trpezlivý, musela som ho obdivovať. I stará Katuša ho zvelebuje, aj do ohňa by skočila za neho, lebo keď bola nedávno veľmi chorá, chodieval ju viac ráz do dňa pozrieť a sám jej ešte i všetky lieky poplatil. Celá je šťastná, keď jej ráno na jej pozdrav odvetí: „Dobré ráno, babka! Ako sa máte? Kašeľ vás nedusil?“ Vždy nám to potom v kuchyni referuje. Vôbec ľudia prichádzajú k nemu s veľkou dôverou. Ja by som veľmi rada vedela, či zmužnie a zvážnie, a či — —

Už zasa zbytočne prehutujem, kde ma nikto o to nepýta…

19. august

Už je po paráde. Koľké prípravy pre niekoľko hodín pôžitku! Za dva dni sme piekli pečienky, pečivá a cukroviny. Od rána do večera na nohách a v kuchynskej spare. — Včera bolo už pomerne menej roboty. Stryná s Ilonou hneď ráno odišli na koči do Túrova, že vraj na slávnostné služby božie pri príležitosti kráľových narodenín. No chcelo sa im iste len trochu previezť za krásneho dňa a ukázať sa túrovským známym. S Rózou sme nachystali na misy pečivo a chladné pečienky. Keď stryná s Ilonou popoludní prišli domov, našli už všetko pripravené, veľký stôl v jedálni prikrytý i kvetmi ozdobený.

Gratulanti a gratulantky podvečer skoro odrazu sa dostavili. Kvetných kytiek nadonášali toľko, že celý dom rozvoniaval nimi; stôl vo veľkej izbe bol ich plný. Dostavila sa samá mládež, dievčatá a mladí ľudia. Dve slúžneho dcéry, Irma a Ida, v rovnakých bledobelasých šatách, červené a žlté ruže za opaskom. Doviedli si hneď i gavalierov, pisárov zo slúžnovskej kancelárie. Ovodáška Hajnóczy Gizela a dve učiteľky Kesznerové, prišli spolu s Bérczim a Toldym, mladými učiteľmi z polgárky. Notár, dávno do Ilony beznádejne zaľúbený, rozumie sa, nechýbal. Z apatéky syn i obidve dcéry, s ktorými je Ilona najdôvernejšia. Aj švihácky prvý pomocník kupca Reitera dostal sa už do nášho krúžku ako sprievodca principálových slečien dcér, ktoré však teraz sprevádzal i brat, právnik. I z okolia prišli zo dvaja mladí ľudia, ktorých ani nepoznám. Naše dámy majú široký priateľský kruh. Najprvším gavalierom bol stoličný podnotár Malinay, ktorý naschvál, kvôli Iloniným meninám, prišiel z Túrova. Dávno sa jej zalieča a jej to lahodí, nuž zahráva si s ním. Ale za muža by ho nechcela, lebo je po uši zadlžený a chcel by si jej nádejným dedičstvom vypomôcť. Všetci hostia, ako sa schodili, šli najprv panej ruku bozkať a potom Ilone blahoželať. Bolo ich všade plno, po všetkých kútoch veľkej izby utvorili sa skupiny, odvšadiaľ znela vrava, prekáranie a žartovná zvada.

Ilona plávala v rozkoši, oči jej svietili víťazoslávou. Zatienila všetky priateľky; kde mihla sa jej ružová blúza a nakrčkaná čiernovlasá hlava, ta tiahli i mladí ľudia. Ale ona, kým doktor Hlaváň chýbal v spoločnosti, často netrpezlivo pozerala oproti dverám. Bol kdesi preč a prišiel posledný. „Kdeže je tvoj pekný doktor?“ dráždili ju kamarátky. Keď sa konečne zjavil, celá tvár jej zahorela od vytrženia. Bola rada, že sa mu mohla takto ukázať v celej svojej sláve. Hneď sa mala k nemu, zasnovala ho do rozhovoru a Malinayho prepustila slúžneho dcéram. „Ale ti je len dobre, mať takého gavaliera v dome…“ šepkali jej družky, prekáraním zakrývajúc svoju závisť. Všetky jastria po ňom, ani jedna nebola by od toho zapáčiť sa mu. On víťazí bez námahy a vidieť, ako mu to lahodí. Ale Ilona je hneď žiarlivá; nedopustí, aby sa s inými zhováral, naskutku je ona tam a hľadí ho pre seba zaujať. Ba i keď len počuje, že sa bavil v niektorom dome, kde je pekná pani alebo pekné dcéry, už sa dusene zlostí. A mladé dámy lučianske teraz vraj, nehľadiac na zdravé počasie, akosi často chorejú a konzultujú s ním. A potom vychvaľujú jeho lekársku schopnosť. Ja sa už ani nečudujem, že je márnivý, na tejto zábave som mu to spolovice odpustila, lebo vidím, ako ho dámy o závod vháňajú do toho. Blaznejú sa za ním, zaliečajú sa mu žiarivými pohľadmi a afektovane naivnými poklonami. A prečo? Preto, že je pekný. On, pravda, tiež neostáva im dlžen, navzájom lahodí ich márnivosti. Na lichotivé slová a ohnivé pohľady nie je skúpy. Ale často i dosť úsečne, ba rovno posmešne odpovedá; až priveľa si dovoľuje, keď vidí, ako si ho obchádzajú. A im ani na um nepríde pohoršiť sa preto. Mne bridí sa taká lichá, falošná hra sem i ta, o ktorej obidve strany vedia, že je falošná a nepekná, a predsa majú záľubu v nej. Ako môžu mať radosť jedni hovoriť a druhí počúvať lživé lichotenia, a najmä ešte i zľahčujúce narážky, v akých teraz vrcholí ,duchaplnosť’? Ženská jastrivosť neprestane, kým tento mrav potrvá, a mužskí, zdá sa, ani nechcú, aby prestala, hoci ju v zásade zatracujú. Často pozorujem, že ešte i dobré a rozumné dievčatá, náhle dostanúc sa do mužskej spoločnosti, chytro predstrčia si masku jastrivosti, bez ktorej, myslia si, nemožno sa zaobísť. Mňa to vždy uráža a znechucuje. Či azda len preto, že moju márnivosť nikto nepodnecuje, keďže sa mi nikto nezalieča? Neviem. Ale som presvedčená, že i keby mi zrazu bola udelená očarujúca krása a všetci by sa mi zaliečali, nesprávala by som sa k mužským tak, ako sa obyčajne správajú k nim dievčatá.

Večeralo sa nenútene, kto stojac, kto sediac, ako sa komu páčilo. Obsluhovala som temer nemo, z povinnosti, a, ako mi stryná stranou vyčítala, nevľúdne. Ja, žiaľ, nemám vrodenú ľúbeznosť a nadobudnúť si ju neviem. Doktora, ako domáceho, poverila starať sa, aby mladí ľudia netrpeli smädom. No títo i sami mali starosť o seba, poniektorí i viac, ako bolo treba. Potom v rozjarenej nálade i poetické toasty lietali na kráľovnú večera — Ilonu. Ku všetkým kvetom a hviezdam ju pripodobnili. Usmievala sa jasavo a štrngala si so všetkými. Stryná plávala v rozkoši, rančeky okolo jej očí ustavične hrali.

Po večeri rozprúdili sa spoločenské hry. Duseného chichotu, afektovaných výkrikov i hlasitého smiechu bolo dosť. Napudrované tváre parili sa a neboli pritom pekné. Ja by len rada vedieť, prečo sa ženské pudrujú. Či si ozaj myslia, že sa tým prikrášlia, a či tiež len pre módu, že vidia to jedna od druhej? Podľa môjho vkusu veru i nepekná pleť krajšia je osebe, ako keď je bielym prachom potretá a ružovou farbou pomaľovaná. To už veľmi pripomína, že ženy priznávajú si význam čírych obrázkov. Vnútro môže byť pusté, len nech je tvár natretá. I toto ma vždy uráža, lebo je tiež výrazom lži, ku ktorej sú ženy dovádzané nezmyselnou márnivosťou a dychtivosťou zapáčiť sa mužom. Lož na jazyku, lož v úsmeve, pohľade a posunku — a teda lož i na lícach… či je to zasa len neprajné odudrávanie predurčenej starej panny, za akú ma stryná vždy vyhlasuje? Neviem, ale namaľované tváre sa mi protivia ako každá nepravda.

Po iných hrách prišiel rad i na zálohovú; a keď už bolo mnoho zálohov, na ich vymieňanie. Pri tom je vždy najlepšie ,animo’. Proti bozkom sa síce zo ženskej strany tuho protestovalo — očistom. Mladí páni naproti tomu rázne tvrdili, že bez bozkov celá hra nestojí za nič. No stryná, aby nebola ohovorená, že mládeži priveľa povoľuje, zo začiatku vynachádzala rozličné iné spôsoby trestu, poťažne výmeny. Deklamovalo sa, najviac Petőfiho krátke, ohnivé básne; hovorili sa prítomným do očí príjemné i nepríjemné veci; vymýšľali sa rozličné žartovné kúsky. Ilona svoj zlatý náramok, ktorý jej po previnení Hlaváň musel odopnúť z bielej okrúhlej ruky, vymenila tým, že tancovala valčík s pánom, ktorého si sama vyviedla. Rozumie sa, že si vyviedla Hlaváňa. Hajnóczy Gizela zas musela tancovať sólo čardáš, pričom tak vyhriali sa jej líca, že prirodzená farba prerazila cez nafarbenú. Čo potom ďalej bolo, neviem, lebo na povel strynej musela som odísť do kuchyne narobiť limonády pre rozohriatu mládež. I ta bolo počuť veselú vravu, spev ,Boczi, boczi, tarka’, a zatým všeobecný smiech.

V kuchyni bolo zo šesť slúžok, čakajúcich na svoje slečny, aby ich domov odprevadili. Dala som im koláče, aby trpezlivejšie čakali, lebo pred polnocou ani pomyslieť, žeby sa spoločnosť rozišla. Keď som bola s limonádou hotová, dala som ju do bachratej krištáľovej fľaše a niesla som ju na tácni i s pohármi dnu — netušiac, do čoho tam vbehnem. Ako som ju totižto niesla cez veľkú izbu, v ktorej sa bavila rozkrákorená spoločnosť, vyhýbajúc každému a dávajúc pilný pozor na tácňu pred sebou, zrazu začujem Ilonin hlas „Anna, nechoď tade!“ a hneď nato viacerí mladí páni sa ozvali: „Neslobodno upozorňovať!“ Zastala som zarazená, neznajúc, čo to má byť, i videla som, že všetci napnute hľadia na mňa, dámy výstražne a páni s úsmevom očakávania. Mňa rozpálilo. Nadišiel ma pocit nepríjemnej neistoty, tušenie nastrojeného klepca, ktorý všetci vidia, iba ja nie. Ale i nahnevalo ma, že mňa, ktorá ináč vylúčená som z ich zábaviek, chcú teraz tí rozihraní mať za terč svojich vtipov. Zdvihla som hlavu. „Prosím, ja sa nehrám, vidíte, že len obsluhujem…“ riekla som vzpurne a pokročila som rovno napred smerom k jedálni. Ale oni nedbali na moje ohradenie sa. „Už je tam!“ „V kruhu je!“ volali víťazným pokrikom, a doktor Hlaváň s rozjareným úsmevom zastal mi cestu. „Ľutujem vás, slečna, ale najvyšší súd nasúdil mi, ak chcem svoj prsteň naspäť dostať, že musím tú dámu pobozkať, ktorá sa prvá dostane do tohto kruhu. (Ukázal na kruh, na dlážke kriedou poznačený, v ktorom skutočne práve som stála.) Vás, ako vidíte, zastihlo to nešťastie, niet vám teda pomoci…“

Toto hovoril s neskromným, samoľúbym úsmevom, ktorý znamenal, že ja to ,nešťastie’ popravde mám považovať za veľké šťastie. Mňa znova ešte väčšmi rozpálilo a môj pohľad iste nebol vľúdny, lebo zdalo sa, že ho zarazil. Úzkosť a zloba stiesnili mi hlas, ledva som mohla vyriecť: „Už som povedala, že sa nehrám, že —“

„To je jedno!“, „To nerozhoduje!“, „Prepadli ste výroku!“ ozvalo sa zo všetkých strán, pričom sa najväčšmi rozhadzovali slúžnovskí pisári. A vtom som i pocítila doktorovu ruku okolo pliec, hneď nato protivný, vlhký vínový zápach jeho dychu a — krátky, tuhý bozk na ústach.

„Bravó!“, „Podarené!“ schvaľovali hlučne doktorovu ,vydarenú’ produkciu. Pisári najdlhšie kričali z celého hrdla: „Éljen! Éljen!“ a tlieskali.

„Preboha, fľaša!“ vykríkla som ja medzitým zdeseno. Cez všetok príkry pocit tej chvíle u mňa prerážal strach o drahú hladenú fľašu, lebo vtom, keď sa doktor nahol ku mne, obľahčela mi tácňa a ja som myslela, že fľaša padá. No, tu ju len on opatrne zachytil druhou rukou, za čo jedine som mu povďačná pri celej tej veci.

Všetci sa smiali, neviem, či môjmu zbytočnému strachu, a či preto, že som po slovensky vykríkla. Ja, nepekne pozrúc na nich, s červenou tvárou ponáhľala som sa do jedálne. Doktor niesol fľašu za mnou, a vidiac ma nahnevanú, začal sa vyhovárať, že on za to, čo sa stalo, nemôže, že musel sa súdu podrobiť atď. Neriekla som nič, iba pobrala som sa bočnými dverami von do pitvora a na dvor. Tam som sa prechádzala, utišujúc si pobúrenú krv. V tú chvíľu som nenávidela všetkých tamdnu s ich hlúpou rozjarenosťou, ktorá mne, bezbrannej, pripravila urážku. Oni, pravdaže, urážku v tom nevideli — ba slečny iste mi to ešte i závideli. Ale on, Hlaváň, mal sa zachovať šľachetnejšie a nemal ma bozkať, keď videl, že to nechcem. Nezachoval sa mužne, ale roztopašne, ako hociktorý samopašný mladý človek. To ma na celej veci vari najväčšmi hnevá. Keby bol odstúpil, keď videl môj odpor a moje sputnané ruky, tak by som si ho ctila. A takto — — strasie ma, keď si pomyslím, ako páchol vínom…

Zo dvora som odišla do záhrady, tam som si sadla na lavičku a oprela hlavu o peň jablone. Otvoreným oblokom videla som do kuchyne i počula som, že ma stryná zo dva razy volá. Ale neohlásila som sa, nech si robia reku, čo chcú…

Bolo vidno a teplo, celkom bez vetra. Tôňa stromu nehybne ležala na sivom chodníku i na šerozelenej pažiti v bledom mesačnom svetle. Táto tajná samota mi čudno lahodila, tíšila moju pobúrenosť. Ale pokoja mi jednako nedodala, lebo z utíšenia povstávala akási hlodavá nespokojnosť a neurčitá túžba. Či uprela som oči do diaľky, mesačným svetlom pretkávanej, a či až hore ku hviezdam, vždy sa mi predstavovalo, že on, ktorý ma pred chvíľou urazil, musí zastať tu predo mnou a odprosiť ma. Nie pre moje zadosťučinenie, ale preto, aby som jeho — aby som o ňom mohla dobre zmýšľať… Táto predstava ma neústupne prenasledovala, hoci ju rozum zavrhoval. Prečože má odprosiť, hovoril rozum. Veď to, čo urobil v tom položení, nebolo nič neslušné alebo práve pohoršujúce, to mu len nakladalo pravidlo hry. Veď je pravda; ale mňa to neuspokojilo. Premýšľala som, prečo ja vec inak chápem ako ostatní, ale o tom iste budem márne hútať.

Z toho ma vyrušilo búchanie dverami, vrava a ruch v dome: hostia sa odoberali. Až vtedy som nepozorovane vkĺzla do domu. Doktor ma zočil v kuchynských dverách.

„Kde ste boli, slečna? Ja som —“

Chvatne zatvorila som za sebou dvere, zmocnil sa ma náhly strach, že ma ozaj chce odprosiť, a to, v čudnom protirečení s predošlou žiadosťou v záhrade, nechcela som dopustiť… Ešte jedno treba vyznať: chvalabohu, že on to bol tam, v kriedovom kruhu, a nie niektorý iný z tých, čo boli v spoločnosti.

Od strynej, rozumie sa, dostala som hrešenie. Po prvé preto, že som doktorovi tak nevhodne nadbehla do toho kriedového kruhu, a po druhé preto, že som sa potom nafúkala a nebola poruke, keď ma potrebovali. Ale nemôžem povedať, že by sa ma to bolo veľmi dotklo.

Teraz je už poludnie a stryná s Ilonou ešte spia. Vstala som, ako obyčajne, pred šiestou a vyriadila som s Rózou veľkú izbu i jedáleň. Po doktora prišli až z Ľupčian, obedovať teda nepríde, nuž nám netreba ani variť. Máme v komore toľko zvyškov, že by sme s tým mohli odbaviť ešte jedny malé meniny. Sedím si teda na pokoji v doktorovej izbe a píšem, a pochvaľujem si tento poldeň prázdnin. Keď odchádzal, obzeral sa po všetkých dverách, neviem, koho vyzeral. Ja ho ešte nechcem na oči, hoci viem, že ho tým nepotrescem. Ale konečne sama neviem, prečo chcem, aby bol lepší od iných. Čo mňa do neho? A Ilona je veru až veľmi spokojná s ním — pokiaľ on na inú nepozrie.

25. august

Už sa týždeň minul od našej zábavy, a ešte som nebola na slove s doktorom. Niekoľko ráz som zbadala, že chcel by so mnou prehovoriť bez svedkov — nemôže to byť iné, ako že ho omína ten nedávny prípad — ale ja sa tomu vždy vyhnem. Protiví sa mi počuť ho ospravedlňovať sa a ešte väčšmi sa mi protiví, aby ma za odpustenie mal prosiť v tejto veci. Vyrovná sa to i bez odpýtania. Mne je dosť, keď vidím, že badá svoju vinu a že ho to mrzí. Vidím i to, že nie je taký nevšímavý, že by vycítil, s ktorou ako smie zaobchodiť. Dosiaľ mal sa ku mne s akousi dobrodušnou blahosklonnosťou, odvtedy pozdravuje ma vážne, úctivo. Možno sa trochu i hnevá, že som ho k tomu priviedla. Zato však mňa už opúšťa hnev, najmä čo sa dnes predpoludním stalo niečo, čo nás, myslím, už pomerilo bez odpýtania a bez výslovného odpustenia. Prišla totižto zblednutá, bedákajúca žena s malým, zostrašeným a fikajúcim chlapcom na rukách, majúcim rúčku hrubo naobkrúcanú bielymi šatkami, cez ktoré miestami premokala krv. Bola som rada, že z jednej strany zastihla doktora doma a z druhej strynú s Ilonou nie (boli na gratulačnej vizite u slúžnych, kde i otec i syn je Lajoš), lebo tieto nerady majú bedákajúcich pacientov u doktora. Ženino jajkanie zo zatvorenej doktorovej izby počula som do otvorenej kuchyne, potom strašný výkrik a za ním chlapcov plač. Ja som sa zľakla, hnalo ma bežať ta na pomoc, ale v polceste som zastala, nechcejúc byť všetečnou. O chvíľu stíchol chlapcov plač, dvere sa otvorili a doktor, držiac na ruke k sebe privinutého chlapca, vyšiel von. Ako ma zazrel, zamračené čelo sa mu vyjasnilo.

„Slečna, prosím vás, poďte sem, ak môžete! Buďte láskavá a pomôžte mi. Matka tohto dieťaťa je bez seba, omdlela od strachu pred operáciou. A lepšie tak, nebude mi prekážať.“

Vošla som ochotne za ním do izby, páčilo sa mi, že mal ku mne toľko dôvery. V samom kúte kľačala chlapcova matka, tvárou i rukami na stoličke zahodená, a nehýbala sa.

„Vezmite ho, prosím vás, posaďte sa s ním sem a držte ho pevne,“ nariaďoval určite. Chlapček so strachom, ale poslušne dal so sebou nakladať, len keď si pozrel na obviazanú ruku, nakrivoval ústa do plaču. Posadila som si ho na lono a jednou rukou pevne pritisla som jeho hlávku k sebe, nadstaviac dlaň tak, aby si nemohol vidieť tú dokaličenú rúčku, ktorú som druhou rukou rovnomerne držala. Doktor mal už poruke všetky potrebné veci, umývač s čistou vodou postavil ku mne na stoličku a potom pozorne snímal posledný obvinok zo zakrvavenej rúčky. Ja nevdojak som zosŕkala, zazrúc tri zdanlivo rozmliaždené pršteky. Na prostrednom ostatný stavček držal sa už iba na samej kožtičke. Dieťa sa nepokojilo a skunkalo od bolesti, i možno od strachu.

„Vy blednete; nedívajte sa sem. Ak mi aj vy omdliete, ostanem bez pomoci,“ napomenul ma doktor dôrazne, a to účinkovalo. Zobrala som sa a sama sa chvejúc, začala som chlapca všelijako zahovárať, opytujúc sa ho, ako sa volá, kde býva, s kým sa hráva atď., a potom som mu začala rozprávať o Jankovi Hraškovi, čo si v hore pod hríbom plátal krpček. Bez súvisu povytrhávala som jednotlivé udalosti z povesti, ako mi v trapiech prišli na um, a o chvíľu sa mi i podarilo odvrátiť Jožkovu pozornosť od obrábanej ruky.

Medzitým prebrala sa i jeho matka z mdloby a zdesene obrátila sa k nám. Doktor jej hneď prísno zahrozil, aby sa ticho držala, žeby chlapca zasa nesplašila. Pokrčila sa na zem a, skľúčené ruky pritisnúc na oči, udúšala stenanie, neborká. Doktor zručne konal svoju prácu a s takou spokojnou, ba skoro veselou tvárou, akoby mu táto Jožkova nehoda bola k zvláštnej radosti. ,Akí bezcitní sú tí lekári,’ pomyslela som si. Ale Jožko, zdalo sa, ani necítil už prílišné bolesti.

„No, všetko je už v poriadku,“ riekol po chvíli doktor, vpravujúc Jožkovu obviazanú rúčku do slučky, zo šatky spravenej a cez šiju prevesenej. Potom vzal ho odo mňa a postavil na zem. „Tak, vojakom už sotva budeš. Ale preto neplač!“

„Žobrák! Takého žobráka nešťastného budem chovať! Keby to bolo aspoň na ľavej… môj premilý chlapec, veruže, som si ťa uvarovala!“ vykladala mať, utierajúc si slzy a berúc Jožka na ruky. Doktor jej podal odstrihnutý konček pršteka a ona znovu začala vykladať. Mňa tiež mráz prešiel a odišla som. Celú hlavu som mala omámenú, i od trápneho dojmu, i vari od tuhého jodoformového zápachu.

Potom na chodbe pristavila som odchádzajúcich a podala som Jožkovi kus cukrovinky do zdravej rúčky za prestáte útrapy. Opýtala som sa matky, čo urobí s tým kúskom prsta. „Pochovám ho niekde pod strom a svätým krížom prežehnám,“ odvetila mi.

Na uhle domu, na moje nešťastie, stretli ju stryná a Ilona, domov sa vracajúce, a prvá hneď z príchodu ma s hnevom napadla, že kto mi dovolil rozdávať cukrovinky všetkým do domu prichádzajúcim cudzím ľuďom. Aby som to druhý raz neurobila, lebo ináč bude musieť všetko predo mnou zamykať. Ale mňa dnes ani toto neurazilo. Celý deň trvá mi akýsi teplý pocit, že stala som sa užitočnou pri dobrom diele aspoň tým, keď som držala a zabávala neboráka malého pacienta pri operácii. A k doktorovi zrazu čujem hodne sympatie — sama neviem, prečo. Zdá sa mi, že je predsa oveľa lepší, ako som myslela, nuž preto. Ale čo mi má na tom záležať, aby bol lepší, ako som myslela? To už sama neviem. Do neho jednako ma nič, najmä ak je odrodilec. Len či je odrodilec — len tým keby nebol!…

Pri obede bol veľmi dobrej vôle. O svojich lekárskych veciach nikdy nehovorí, tak nespomenul ani dnešný prípad, ani voči mne. Ilona ho zabávala, stryná potisla mu najlepší kus mäsa, aby si ho vzal — vždy mu takto očividne praje — a on sa celkom dobre cíti, keď sa mu tak lahodí. Mne by sa lepšie páčilo, keby sa proti tomu trochu ohradil. Rada by vedieť, ak sa stane Iloniným mužom, či ho aj potom budú takto rozmaznávať…

31. august

Naskrze nestihnem písať do tohto zošita, stryná vždy dáva pozor, kde som a čo robím, takmer nemám v celom dome miestečka, kde by som si ho pred ňou schovala, a predsa žiada sa mi aspoň raz do týždňa nakrátko zaznačiť do neho, čo mi búri myseľ. Keby som mala rodičov, brata, sestru alebo priateľku, s ktorými by som zdieľala všetko, čo sa ma týka, nepriamila by som sa na toto. Ale keď tých nemám, tento úbohý zošit musí mi byť dôverníkom. Kedykoľvek zaznačím niečo do neho, je mi tak, akoby som sa nejakého bremena zbavila.

Včera ráno zasa príbeh s doktorom. Čudné, že vždy o ňom musím písať.

Ja totižto včera ráno, ako obyčajne o tomto čase, keď on už býva preč z domu na svojich lekárskych návštevách, šla som do jeho ordinačnej izby prach poutierať. To mi sama stryná uložila za povinnosť, lebo stará Katuša nie je na to súca. Po vrchu stola prešuchne handrou a tvrdí, že už všade poutierala. Chytím sa teda utierať ten prach, počnúc od knižnej skrine, v ktorej cez sklo každý deň znova prečitujem chrbtové nápisy tých hrubých lekárskych kníh. Sotva som prešla od skrine k veľkej, voskovým plátnom obtiahnutej leňoške, do ktorej, tuším, usádza pacientov, keď tu zrazu: krok — dva v bočnej izbičke — — dvere sa otvoria a — doktor stojí v nich… Siahol si rukou do vlasov a usmieval sa trochu vzdorovite, trochu v rozpakoch a trochu márnivo i ubezpečene, ako obyčajne. Ja som bezpochyby náramne udivene pozrela na neho, lebo som bola uverená, že pred štvrťhodinou videla som ho vyjsť pitvorom v klobúku a s palicou.

„Vítam vás tu, slečna,“ riekol, usilujúc sa k nenútenosti. Ja nevdojak pošla som ku dverám, ale spamätajúc sa, že taký útek bol by veľmi smiešny, pristavila som sa. No on jednako bol ma už niekoľkými krokmi predišiel.

„Prosím, neutekajte. Vy síce — a nie celkom bez príčiny — máte ma, tuším, za človeka veľmi nezvedeného; ale ja práve o tej nešťastnej príčine chcel by som konečne s vami prehovoriť — preto i vydobyl som si túto príležitosť.“

Iste veľmi nesmelo pozrela som na neho, lebo sa dobrodušne usmial.

„Vidíte, čo som aký, ale luhať neviem. Zúmyselne som čakal v druhej izbe, kým vy sem prídete — viem, kto sa staráva o poriadok tu, keď som preč — nechcem to tajiť. Vy sa hneváte od poslednej zábavy a nepripustíte, aby som sa ospravedlnil pred vami, nuž ľsťou musel som si u vás vymôcť výsluch. A teraz, prosím vás: odpusťte mi i toto, i vtedajšiu moju vinu, ak ozaj bola vinou. Prosím…“

Otvorenosti a dobrodušnosti v jeho spôsobe nebolo možné odolať, bola by som mu chcela ruku podať. Ale ubezpečená namyslenosť, ktorá neskryte prerážala z jeho pohľadu a úsmevu, akoby mi hovorila: Len sa vzdaj, maličká: mne, neodolateľnému, veruže ani ty neodoláš — zarážala ma. Práve u neho ju nemôžem vystáť. Hnevám sa, že ho spotvoruje. Preto i v tú chvíľu držala ma tiesniaca napätosť: cítila som, ako jedno na druhé mením farbu, a nemohla som preriecť úprimné slovo. On to videl a akosi sa zarazil. Samoľúbosť z jeho tvári zmizla, ale i pekná jasnosť.

„Vari mi ozaj vôbec nechcete odpustiť —?“

„Ale veď ja sa už nehnevám. Viem, že to vtedy nevdojak prišlo. Ja vôbec ani takého slova som vám nepovedala, z ktorého mohli by ste sa môjho hnevu domýšľať…“

„Veď práve. Ani slova ste mi nepovedali, ale vaša nevôľa na mňa citeľne zaľahla. Myslíte, že som taký tupý, že by som ju nebol pocítil? A či vari môžete povedať, že ste sa nenahnevali na mňa po tom výstupe v kriedovom kruhu?“

„To nemôžem. Ja som očakávala, že ma ušetríte, keď vidíte môj odpor. Bola by som vám bývala vďačná, tým boli by ste si získali moju úctu a dôveru.“

„Ale svoje právo bol by som si znevážil — a nebodaj každá iná na vašom mieste to zneváženie v tomto prípade bola by pokladala za urážku…“

„Ja nie; lebo k tomu bola by vás viedla šľachetnosť.“

„Vy inak chápete vec ako my ostatní. Ja som vtedy myslel, že vy z nepravej skromnosti sa vzpierate, i domnieval som sa poslúžiť vám, keď nedopustím, aby ste sa za menej stavali od tamtých. Teraz viem, že vy ste sa ohradzovali z hrdosti, a viac nedovolil by som si postúpiť tak voči vám — proti vašej vôli totižto…“

„Tak sa už nemám čo hnevať, rada odpustím.“

Jeho tvár naskutku zasa úsmevom sa rozjasnila. Bystro mi podal ruku.

„Ale istej zatvrdlivosti predsa musím sa ešte priznať, nedá mi to inak. Ja ten svoj ,nešľachetný’ skutok v kriedovom kruhu popravde ešte ani na okamih som neoľutoval, hoci som si ním pritiahol váš hnev, a, tuším, ani ho nikdy neoľutujem…“ hovoril potmehúdsky, keď držal moju ruku, a namyslenosť zasa hneď zablysla mu v očiach.

„Nebolo treba povedať mi to,“ riekla som odmerane a odtiahla som ruku. Tento jeho spôsob ma popudzuje, zdá sa mi zľahčujúcim. Cítila som, ako mi do líc vbehla krv.

On zasa zvážnel.

„Máte pravdu; to sa týka výlučne mňa.“

„Tak načo ste ma odprosili a ako vám mám odpustiť, keď ste neoľutovali?“ pýtala som sa s hnevom, nedajúc sa mýliť, že on, hoci sme v rozopre, hľadel na mňa čudno priateľsky.

„Ja som vás podľa vášho pochopu urazil, preto som povinný odprosiť vás. Ale podľa môjho pochopu som vás neurazil, teda nemám sa prečo kajať a mám oprávnený nárok na vaše odpustenie,“ vyložil mi vec. Nevedela som, čo proti tomu namietnuť, a sklonila som hlavu.

„Vy mi síce nemusíte odpustiť, najmä že moja nekajúcnosť má ešte aj iné príčiny, ale ja vás predsa —“

„Veď sme to už skončili,“ prerušila som ho a pobrala som sa ku dverám. Ešte ďalej preťahovať tento rozhovor tu, v jeho izbe, nevidelo sa mi. Ale on ma v polceste pristavil.

„Ešte jedno prosím. Dosiaľ som sa vám nepoďakoval za pomoc nedávno (kývol hlavou k miestu, kde nedávno Jožkovi naprával ruku), čo iste tiež nenapravilo vašu mienku o mne. Ale vy ste mi i vtedy tak náhlivo unikli, že —“

„Za to žiadať vďaku mi ani len na um neprišlo,“ riekla som proste, popravde.

„Ale ja vám predsa ďakujem. Držali ste sa statočne a viem, že vám to nepadlo ľahko. Nebolo vám mrzuté, že som vás o to popýtal?“

„Naopak. Rada som, že ste mi dôverovali, že nemáte ma za nervóznu a maznavú.“

„To už celkom nie. Bol by som slepý, keby som nevidel, že je vo vás mnoho sily — najlepšej sily. Nebál som sa ani zamak, že nevydržíte, hoci pri celej tej procedúre ste vy, tuším, viac trpeli ako sám pacient.“

Nadišla ma hrdá radosť, že tak o mne súdil.

„To len pre nezvyklosť. Druhý, tretí raz by som bola otuženejšia.“

„Týmto teda pririekate mi svoju pomoc prípadne i na druhý raz?“

Tu som už prišla trochu do rozpakov.

„Ja, podľa mojej vôle, rada by som vám alebo tým chorým poslúžila, príjemné povedomie mi je môcť byť v niečom užitočnou, ale — viete, že mne stryná rozkazuje, nemôžem robiť to, čo chcem…“

V porozumení prikývol hlavou. Medzitým šla som ku dverám a siahala som po kľučke. Ale on už bol svoju ruku položil na ňu, moju však tiež pridržal tam i rýchle nahol sa k nej a pobozkal ju. Potom mi otvoril dvere, uklonil sa a zatvoril ich za mnou. Ja, celá pomútená, vošla som do kuchyne a tam som si sadla, kým som prišla trochu k sebe.

O chvíľu som ho videla náhlivo odchodiť a šla som dokončiť, v čom ma prekazil. Na jeho stolíku videla som obálku z listu so slovenskou adresou: Dr. Miloš Hlaváň. Iste od jeho otca. Dosiaľ som ani nevedela, že je Miloš.

So mnou samou hovorí vždy po slovensky a pred domácimi ma neoslovuje. Azda cíti, že mňa zabolelo by od neho slovo v cudzej reči, a slovenčinou on nechce urážať milostivé domáce dámy. To je tá osudná slovenská ,šetrnosť’.

Ako badať, spriatelil sa tu už s celou spoločnosťou a hrá v nej značnú úlohu. Viem, ako bude: čím ďalej, tým viac sa tu udomácni a viac odtiahne sa od svojich — až napokon tu bude celý, tam neostane z neho nič… A najmä ešte, keď si našu Ilonu vezme za ženu — na čo tá čaká ako na vec, ktorá ju nesmie minúť. Už začína byť od nedočkavosti nervózna, keď sa on len nič neosvedčuje. Ale konečne sa osvedčí a bude tam…

Blázon som, že s trasením sledujem jeho odštiepovanie sa. Je to prvý taký prípad? Alebo azda posledný? Nemám moc zachrániť ho a každý deň ma bolí pre neho srdce. Vidím, všetky okolnosti berú ho ta, je obecaný strate, a predsa trniem o neho… neviem, čo by som dala za to, keby som ho mohla zachrániť… ja blázon! Len prečo? Či pre vec a či že jeho nechcem poznať podlým?

Keby som bola Ilonou, to jest keby som bola v jej výhodnom postavení a mala jej krásu, ale pritom dušu túto svoju vlastnú, nuž by som ho zachránila…

Bláznivé myšlienky!

19. september

Niet času písať. Moje veliteľky nevychádzali z domu dva týždne, lebo neprestajne pršalo. Až včera sa vyjasnilo. Za ten čas, popri domácich prácach, ušila som Ilone nový kostým. Netrpezlivo dudrala mi kvôli nemu každý deň, že je ešte nie hotový, i ponosovala sa, aké je to odporné, keď jeseň tak prikvačí človeka, že nemá poriadne jesenné šaty, hoci ona má ich na výber od lanska i predlanska. Dnes prišli jej priateľky na kávu. Od slúžnych, od Reiterov a z apatéky. Všetky sa bavia v záhrade pri besiedke a stryná s nimi. Pilne besedujú, vidím to z ich posunkov. Ja som totižto odbehla prácu a prišla som sem, do doktorovej izby (on odišiel kamsi na vozíku), niečo napísať. Odtiaľto vidím, čo sa robí v záhrade, nuž nedám sa strynej prekvapiť. Je to trochu čudné, ale v tejto izbe cítim sa najvoľnejšie, ako v nejakom útočišti — hoci i teraz je tu plno cigaretového dymu. A oblok nechcem otvoriť, aby ma zo záhrady nevideli.

V doktorovi sa vyznám čím ďalej, tým menej. Že vpravde nie je taký, akým sa obyčajne ukazuje, mám za isté. Do toho svetáckeho spôsobu odieva sa voči svetu, kde sa to vyžaduje. Ináč, tuším, badám v ňom čosi dobré. Či azda len preto, že si tak prajem?… Ilone dvorí ako aj predtým, lenže čím diaľ prázdnejšie. Znie to tak povrchne a nútene. Vyčerpáva sa. Ja na jej mieste by som v tom nič ani príjemné, ani sľubné nevidela. No, ja sa tomu iste nerozumiem. Ona je so spôsobom celkom spokojná, ako badať; len nespokojná, ba nahnevaná je, že sa jej ani na piaď nezbližuje. Ale ona ho nevypustí, priveľmi sa priami na neho. Len ako bude potom, ak sa zoberú? Veľmi trniem, že ak je čo dobré v ňom, to zostane zakliate… Tie dve ženy ho potom chytia a zapriahnu do svojej vôle. A ak konečne on zrevoltuje, bude to kríž!… Ja, blázon, so strachom myslím na to, a on samovoľne, veselo lezie do toho. Možno mu ani nebude protivné…

Keď ja niekedy, v nevyhnutnom prípade, sa mu prihovorím, urobím to vždy po slovensky, a stryná čudno pozrie na mňa. Dnes pri obede som mu oznámila, že v pitvore ho čakajú ľudia. Ako vyšiel, Ilona sa hnevno oborila na mňa: „A čo sa ty doktorovi vždy po slovensky prihováraš? Máš ho za pansláva, či čo?“ A nato hneď stryná: „Potom, pravda, i on ti po slovensky odpovie. Človek pred cudzími ozaj musel by sa zahanbiť, neviem, čo by si pomysleli o našom dome…“

„A kým nebohý strýčik žil, jednako sme všetci v dome po slovensky hovorili.“

„Ty si hlúpa, zaťatá stvora!“ ohriakla ma nahnevane. „Radšej by si to povážila, že i keď ti strýc umrel, nedala som ťa preč z domu, ale podržala som ťa pod svojou opaterou; a že teda máš aspoň mať toľko vďačnosti ku mne, aby si mi naschvál protiveň nerobila. Na to mysli!“ Oči jej zlostne iskrili a viečka sa stiahli do ostrého uhla ako vždy, keď sa rozjeduje. Sklonila som hlavu, nechcejúc ju protirečením väčšmi podpichnúť, ale umienila som si, že sa doktorovi radšej v jej prítomnosti nikdy viac neprihovorím, ako mala by som — Beda! On ide!

Ešte 19. september

Dnes po štvrtej popoludní prišiel som domov z Dúbravky. Bol som znechutený, domrzený hlúposťou tých chudákov, ktorí ma doviezli k chorému, aby som pomáhal, keď už umieral. Dotiaľ liečili ho zelinami a čarami. A nebodaj bolo by sa mu dalo pomôcť, keby neboli premeškali.

Môj príchod, zdalo sa, nikto v dome nespozoroval, čo mi bolo vhod. Oblokom som zazrel v záhrade veniec slečien v pestrých šatách. Tá v ružových je naša domáca krásavica, kráľovná ostatných — poznám ju i zďaleka. No naskrze nechce sa mi medzi ne; človek nie je vždy naladený dámam dvoriť — najmä ešte jeden toľkým. Umienil som si ticho sa držať, aby nezvedeli o mne. Zhodil som zvrchník, zapálil som si cigaretu a vystrel som sa na pohovku. To bolo znamenité. S dymom uchodila pomaly i moja namrzenosť. Z takého položenia padne môj pohľad častejšie na moju knižnicu i príde mi na um, že chcem čosi pozrieť v jednej z tých hrubých kníh za sklom. Ale nechcelo sa mi rušiť pohodlie, z chvíle na chvíľu odkladal som zájsť si po patričnú knihu. Bol by jej býval veľmi vďačný, keby sama bola prišla ku mne. Čo takto úpiem pod mocou milej vlastnej liene, zrazu rýchle, ale celkom bez hluku otvoria sa dvere od pitvora a náhlivo vojde do mojej izby — slečna Anna Drobnická. To mi, pravda, v okamihu pomohlo na nohy. Ale aj ona ma v okamihu zbadala, hoci široký prúd z nízka padajúceho slnečného svetla, cez ktorý vlnil sa hustý cigaretový dym, delil a oslepoval nás. Ona zrejme sa zarazila a cúvla, hodiac akýsi úzkostlivý pohľad na moju knižnicu. „Odpusťte, nevedela som…“ riekla v rozpakoch a už bola preč. Hľadel som na zatvorené dvere, musím sa priznať, nie s potešením. Hnevalo ma, že tak zdesene pozrela na mňa a že tak náhle zmizla. Či ešte vždy má o mne mienku, že sa ma treba strániť? Už dávno cítim úprimnú žiadosť získať si jej priateľskú dôveru, a ona o tom nechce vedieť. Ale ja si ju predsa získam — veríte to, slečna Anna?

Teraz už neťažilo sa mi ísť po knihu. A pri tej príležitosti zbadal som po prvé, že dvere knižnej skrine boli len prichýlené, a nie zamknuté, a po druhé, padol mi do oka uhlík akéhosi zošita v samom kúte na veľkých knihách, ku ktorému som sa nepriznával ako známemu. Vytiahol som ho a — nakukol som do neho. Naozaj som to urobil. Názov som nemohol nájsť, písmo však ženské v reči slovenskej — — hm… Zrazu rozpomenul som sa na úzkostlivý pohľad, ktorý zaletel z očí slečny Anny k mojej knižnici, i uhádol som, s čím súvisel…

Teraz bolo mojou čestnou povinnosťou diskrétne zavrieť zošit, položiť ho na predošlé miesto a čím skôr vytratiť sa zo svojej izby, aby si úzkostlivá vlastníčka bezpečne mohla prísť poň. Uisťujem vás, slečna Anna, že skutočne chcel som tak urobiť, ale — ale — nuž: človek mieni a — človek zasa mení… Ako som tak po študentskej obyčaji popod palec prepúšťal listy zošita, zrazu tam kdesi šibne ma po očiach — dr. Hlaváň. Viete, na svoje meno človek má vždy neobyčajne bystrý zrak i sluch. Potom nastal u mňa krutý zápas. ,Čítaj, čítaj!’ naliehala moja zvedavosť. (Tejto užitočnej vlastnosti totižto my mužskí máme tiež poriadne namerané, hoci ju obyčajne len ženám privlastňujeme. Iste nám je ona materinským údelom.) ,Neopováž sa!’ zbraňovala česť i hrdosť. To bolo, uznáte, krušné položenie. Tu na šťastie odmerane prikročila chladná rozvaha a takto riešila: ,Slečna Anna Drobnická, ktorá tento zošit písala, je jediná deva z tvojho kruhu, ktorá ti nikdy nepolahodila ani slovom ani pohľadom, lež naopak, v jej rečiach i očiach vždy spozoroval si ráznu prísnosť, kedykoľvek dostalo sa ti zriedkavého potešenia prísť s ňou na slovo. (Rozpamätaj sa len, ako zlostne zablysla na teba očami v kriedovom kruhu, že si sa skoro spätil a temer o svoje právo prišiel — a ako ťa nedávno porážala slovom i pohľadom tu v tvojej izbe, keď si ju donútil postaviť sa s tebou zoči-voči!) Je teda veľmi pravdepodobné, že ti ona ani v týchto zápiskoch nelichotí, ale iste povie ti niektoré veci, ktoré môžu ti byť na zdravie. Teda: zápisky treba ti prečítať.’

Tak vidíte, slečna Anna, čo som mal robiť? Rozvahu vždy treba poslúchať, a k tomu poslúchol som aj pokyn osudu, ktorý to tak narafičil, že ste si museli zápisky práve sem uložiť, do mojej skrine — i prečítal som ich od kraja do konca. Ba prečítal som ich veru až dva razy. A rád som, že som ich prečítal — nedal by som to za nič. Cítim už síce váš zlostný pohľad a čujem váš odmietavý hlas: ,Nebolo potrebné mne to povedať!’ — ale teraz ani len to ma nemrzí. Tváriť sa, akoby som vaše zápisky nebol čítal? To zo mňa nevystane. Vyspovedať som sa vám musel, či sa mi nahneváte, či nie.

Že vo vás mám prísnu posudzovateľku, tušil som od začiatku, ale že mám vo vás aj utajenú — dovoľte vysloviť — vrelosrdcú priateľku, o tom som celkom nevedel, ani len moja nešťastná namyslenosť sa to nedovtípila. Že som sa to teraz predsa dozvedel, nechže vás, prosím, nemrzí. Povážte, že nakoľko by hádam vás mohlo mrzieť, natoľko mňa musí tešiť, a poprajte mi tej potechy.

Teraz ešte niektoré poznámky, alebo, ak chcete, odpovede na to, čo tu o mne píšete.

Som skutočne syn Jána Hlaváňa, farára z Hrúzneho, Slováka, a som, rozumie sa, i sám Slovák. Ak ste to dosiaľ ešte na mne nepoznali, dúfam, poznáte neskoršie. Že na mojej vývesnej tabuľke chýba mäkčeň nad posledným písmenom, je chybou remeselníka, čo ju zhotovil, ktorej som nepripisoval toľkú dôležitosť, žeby som ju bol mal dať zvlášť opraviť.

Pravda je, že tunajšia spoločnosť ma vychytila a, podľa mojej povahy, som sa v nej ľahko udomácnil, ale to mi, uvidíte, z môjho presvedčenia, nič neujme. Keby som sa náhodou, a to v porozumení s mojím otcom, ktorý, ako viete, je priateľom Drobnických, nebol dostal do domu vašej strynej, iste nebol by som tak rovno vhupol do stredu tunajšej spoločnosti. Takto, čo sama azda uznáte, nedalo sa tomu vyhnúť, najmä mne ako lekárovi. Avšak pritom všetkom celkom zvláštne dokladám: rád som, že som sa dostal práve do tohto domu. Prečo? To sa neopovážim povedať vám bez opýtania, lebo sa bojím vašich prísnych očí.

Že by som ozaj bol v nebezpečenstve odnárodniť sa, čoho sa vy obávate, o tom neviem. Ja ani zjavne neodvrhnem, ani ukryte neodvrátim sa nikdy od svojho národa, i keď to vo veselej spoločnosti nestaviam práve na obdiv. O tom vás ubezpečujem. Keby som si vzal za ženu vašu sesternicu, čo vy takmer za isté pokladáte, vtedy, pravda, musel by som sa pustiť do ťažkého a bezpochyby neúspešného domáceho boja, alebo, dajúc prednosť pohodliu, pomaly by som zaspal národne, ako sa stáva s nejedným z našich. No, ani tohto nebezpečenstva pre mňa niet, lebo ja dosiaľ nepomýšľam na sobáš s vašou sesternicou. Píšem toto v bázni, lebo už jasne vidím vaše prísne oči, ako sa ma pýtajú: ,A prečo jej teda dvoríš, utvrdzujúc ju v domnienke, ktorej sa ona oddáva?’ Nuž, nejdem sa na licho vyhovárať. Zvinil som — veď vy máte pravdu, že som márnivý. Lichotila mi priazeň vašej sesternice a jej družiek. Zo začiatku i oslnila ma jej krása, ale z toho dosť skoro som vytriezvel. No preto ešte nemohol som sa hneď očividne odtiahnuť. Dvoriť peknej mladej dáme je konečne obyčajnou vecou u mladých ľudí a neberú ich preto hneď na zodpovednosť. Ale uznávam, že mal som byť opatrnejší práve preto, že ma vyznačovala.

Vidíte, že takto do seba vstupujem, to mám ďakovať jedine vášmu upozorneniu, ktoré som vyčítal z vášho denníka. Ďakujem vám zaň! Uvidíte, že sa polepším v každom ohľade, a to bude celkom vašou zásluhou. Trápenia si už viac nerobte, že sa ,odštiepujem’, ale preto, prosím, neprestávajte sa o mňa starať — lebo veľmi cítim úspechy vašej starosti. Vy tam hovoríte, že keby ste mali výhodné postavenie a krásu vašej sesternice, ale pritom dušu svoju vlastnú, zachránili by ste ma… (Dovoľte mi povedať, že pri tomto bode som zastal a nemohol som sa od neho odlúčiť, i neviem ani, koľko ráz som si ho prečítal.) Ja vám na to: Ak vôbec treba ma zachrániť, tá vaša vlastná duša má celú, plnú moc na to, bez prispenia akýchkoľvek iných výhod a inej krásy, ktorá jednako stratila by sa popri nej…

Nateraz len toľko.

Ináč odpusťte mi, že som sa takto vmiešal do vašich zápiskov. Odstrániť nedorozumenie medzi nami bolo mi nevyhnutné, a s vami nemýlene hovoriť je, ako viete, čírou nemožnosťou, trebárs každodenne sa vídame. Neostávalo mi teda iné ako písať — a tak prečo nie hneď sem? K prívetu patrí odveta.

Kým som čítal vaše zápisky, slečny sa bavili v záhrade; kým toto píšem, vy ich obsluhujete pri olovrante a pritom každá druhá myšlienka vám je: ,Len či sa mu, tomu márnivému namyslencovi, môj zošit nedostane do rúk?’ — a trniete. Tak je? Ale keď potom večer, kým budem u vás pri večeri, prídete si sem poň a zazriete, čo sa stalo, prosím, nenahnevajte sa, že vaša obava sa splnila. Vidíte, ja by som vám z plného srdca ďakoval, že moju izbu zvolili ste si za útočište a že svoj denník zabudli ste si tu — len či smiem? —

Akže sa mi za toto všetko nahneváte, dobre ma vyhrešte — uznávam, že pre tento svoj druhý ,nešľachetný’ skutok si to zasluhujem — len ma zasa nemo neobchoďte ako nedávno. Lebo ak splníte svoju, dnes tú napísanú hrozbu: ,— radšej sa doktorovi nikdy viac neprihovorím’, sľubujem vám, že si ja zasa nájdem spôsob vyhľadať vás a dostať vás k slovu. Uverte toto
namyslenému a márnivému
M. Hlaváňovi.

24. september

Ani neviem, ako ešte ďalej písať, keď mi je toto jeho písmo pred očami… Každú chvíľu mi je na mysli, že všetko prečítal, i musím myslieť na to, čo dopísal. A hnevať sa nemôžem, lebo nie je na vine on, ja som na vine. Načo som ta chodila a denník si tam nechala? Malo sa to stať? Viac to neurobím.

Ale ani neviem, čo ma má tak trápiť na celej veci, veď v istom ohľade je to dobre i pre neho, ako sám uznáva, a mne odpadla ťarcha doterajších obáv o neho. Ale celkom nie, chvíľami vracajú sa pochybnosti. A pritom ma omína, že všetko čítal — len aspoň niektoré veci keby som nebola tam popísala… Nemôžem sa uspokojiť!

Keď som sa na druhý deň po prvý raz s ním stretla, na šťastie v prítomnosti strynej, cítila som, ako mi krv podliala celú tvár. Ani neviem, ako som mu odvetila na pozdrav. Ale zato dobre som zbadala, ako jemu tlmený úsmev zaihral v očiach. Bolo vidieť, že má radosť z mojich rozpakov. Tak ešte i ja voľky-nevoľky napomáham jeho domýšľavosť. A nemôžem sa zobrať, zakaždým, čo znenazdania postretnem sa s jeho pohľadom, zacítim si tvár ako v plameňoch. Je to nevýslovná protiveň. Len sa bojím, že to už musí aj ostatným padnúť do očí.

Na šťastie včera sa stalo niečo, čo nám všetkým trochu vyrazilo myseľ. Prišiel sem jeho otec, po prvé navštíviť syna-doktora. Krásny, dobrý starý pán! Srdečný, naivno prostoreký, veselý. Ani neviem vysloviť, ako mi je po srdci. Ale doktor je aj hrdý na neho, tak si ho po synovsky zaobchodil. Hneď po zovňajšku ich poznať, že sú otec a syn, len v spôsoboch starý pán je prostejší, menej vycibrený.

Zosadol v hostinci, syn išiel k nemu a doviedol ho sem na svoj podnájom, neskoršie i k nám na krátku návštevu. Bolo tu ochotnej radosti! Stryná ho krásne po slovensky vítala a rozplývala sa v priateľstve. Pospomínala strýca i môjho otca a každým slovom hľadela mu byť po vôli. I to neomeškala mu rozpovedať, ako sa nado mnou zmilovala.

Aj Ilona vyhľadávala najvyberanejšie slovenské výrazy a upravovala ich — doktorovi. To sú tuhé znamenia, to ešte u nás nebolo… Doktor šibol na mňa očami, akoby bol riekol: ,Vidíš, ty myslíš, že mňa ony obrátia, a ono, hľa, obrátim ešte ja ich…’

Mňa, ako dcéru známeho, starý pán vyobjímal, a aj ja jeho. Pocítila som u neho kúsok tej drahej, mne dávno chýbajúcej otcovskej teploty a od šťastia mi slzy prišli do očí. Doktor sa usmieval tak, akoby bol otcom a jeho syn stváral by kúsky pred jeho očami. Ilona krivo hľadela na nás, žiarlivosť ju nadchodila. Stryná tiež nemilostivo pozerala, viečka sa jej stiahli do ostrého uhla — zlé to znamenie. Potom však s najsladšou tvárou prosila starého pána, aby bol jej hosťom, i nedala mu pokoja, kým nezvolil, že môže dať jeho veci z hostinca sem doniesť. Nocoval teda tu, i obedoval dnes u nás. Môžem povedať, že som ešte nijakého stryninho hosťa tak zo srdca rada neobslúžila. Už to, že rozhovor po celý čas šiel po slovensky, priviedlo ma do šťastnej nálady; zdalo sa mi, že som naozaj doma. A to všetko vyčaril ten milý, dobrý starý pán. I mne sa často prihováral, menoval ma sestričkou, a ja voči nemu stala som sa takou zhovorčivou, že som sa čudovala sama sebe. O rodičoch, o mojom zašlom domove musela som mu rozprávať a pri tom predmete rozohrialo sa mi srdce.

Aj doktor, bolo vidieť, cítil sa výborne. Mne čudno bolo počuť ho s Ilonou po slovensky besedovať. On naposledy správal sa k nej zdržanlivo, nuž ona, v strachu, vyrukovala už s poslednou zbrojou čiže lákadlom: so slovenčinou. Vidím, všetkého sa chytá, nechce ho prepustiť. Už i Slovenkou by sa stala jemu kvôli — aspoň na chvíľu. A on? Isteže mu to zasa lahodí. Či sadne na lep? Ja trniem… A prečo? Veď keď sa mu ona vzdá, nie on jej, nuž jeho nestratíme a ju vyhráme. Neviem, neviem — bude to pochybná výhra… Ale nesmiem premýšľať. — —

On cez obed sedel pri nej, keďže mu tam bolo miesto vykázané, a niekoľko ráz víťazoslávne pozrel na mňa. ,Vidíš, ty pochybuješ, a ja víťazím!’ hovoril mi jeho pohľad. Teraz už chápem, prečo napísal, ako je zvláštne rád, že sa dostal práve do tohto domu. Napísal síce, že na sobáš s Ilonou nepomýšľa, ale to iste len kým myslel, že ona nepodá sa za ním. Teraz však, keď sa podáva… Bože môj, čo na tom prehutujem! Ja len to jedno viem, že aj potom budem mu všetko dobré želať. Ale najlepšie by mi bolo, keby som mohla odtiaľto odísť…

Keď sa starý pán odoberal, musela som slziť. Láskavo ma pohladil po vlasoch a bozkal ma na čelo. Ja som sa nahla a z plného srdca pobozkala som mu ruku, tým som si urobila po vôli. Keď odišiel, utiahla som sa do bočnej izby a usedavo som plakala. I za ním, ktorý po rokoch prvý preukázal mi láskavosť, ale i pre akúsi čudnú clivosť, ktorá ma opanúva…

Doktor šiel vyprevadiť otca na stanicu do Túrova.

Keď sa moje veliteľky vracali z odprevádzania do izby, zo svojho úkrytu začula som, ako stryná hovorila:

„Starému sa u nás páčilo, vidieť, celý bol očarený. Taký naivný dedinský dobrák. Toho si ľahko získaš, keď budeš chcieť. A syn veľmi hľadí na neho…“

„Ale ja by som starého nechcela tu mať. Taký nemiestny…! Naši známi by sa smiali z nás, keby sme sa tak podľa neho mali riadiť. Na nijaký spôsob nepripustím, aby prípadne sem prišiel bývať, ak sa mu natoľko tu pozdalo…“

„Načo? Nech si zostane tam, v svojom kruhu, a zďaleka môžeme byť dobrí. Ale dotiaľ musíme sa ukázať v každom ohľade povoľnými, lebo ináč — — obávam sa, akosi, že doktor skrútne…“

„Neviem, čo chce s tým otáľaním, taký nedomyseľný! Dievčatá vždy dorážajú na mňa, či sme už zasnúbení. Ale ak sa nahnevám, skrútnem. Budem vľúdna k inému, a jeho si nevšimnem. Však sa potom poponáhľa!…“

Mne tento ich rozhovor padol ťažko na dušu.

Keď ma stryná našla vyplakanú, nemilosrdne ma vyhrešila. Že čo mi je, čo mám za krivdu? — a zasa mi vyčítala všetky svoje mne preukázané dobrodenia. Bola nahnevaná, že starý pán mal sa tak ku mne, akoby ma bol ľutoval pre moju sirobu. Z reči do reči povedala som jej, že radšej idem preč, sama budem sa starať o seba, ako by som jej mala i naďalej padnúť na ťarchu. Tu, pravda, ešte len bolo výčitiek pre nevďačnosť, že teraz, keď sa natrápila so mnou, chcem sa jej takto odsluhovať. Ja som sklonila hlavu ako obyčajne. Veď zostanem, zostanem, čo ma ako bude srdce bolieť pre neho…

Bože môj, už ani neviem, čo vravím…

25. september

Dnes ráno, kým stryná s Ilonou ešte spali, zišla som sa s doktorom v pitvore. Hneď prišiel ku mne a podal mi na dobré ráno ruku a s takým teplým zásvitom v očiach, že ma to prehradilo.

„A viete vy, slečna Anna, že sa môj otec náramne zaľúbil do vás?“

Ja som sa náhle začervenala i od radosti pre to, čo povedal, ale i pre čudno natešený úsmev, s akým to povedal. Z tých rozpakov nemohla som iné vyriecť, ako: „Aj ja do neho.“

„Oj, oj! Proti tomu by som mal závažný protest…“ mienil pomaly, prízvukujúc každé slovo a záhadne hľadiac dolu na mňa.

Ja som sa skoro nemilo podivila. Proti jeho predošlému úsmevu teraz takéto slová! Bola by som sa ho chcela opýtať, prečo to, ale nedalo sa mi.

„Vo vašich očiach vidím otázku: Prečo — či dobre viem v nich čítať?“ Sklopila som oči. On ďalej: „Preto, že môj otec je vdovec a — vás za macochu by som nechcel… práve vás nie a nie!“

Mne všetka krv vrazila do tvári, ale teraz od hnevu.

„Vy ste — vy ste urážlivý! Dobre môžete vedieť, že som to tak nemyslela. Rada ho ako otca, a nie inak — viete!“ skríkla som nahnevane. Ale on sa nezľakol, len zasa tak záhadne hľadel na mňa. Potom mi podával ruku.

„Nehnevajte sa, bol to len hlúpy žart.“

Mňa to neudobrilo. Odvrátila som sa od jeho ruky.

„Také nemiestne žarty, keď už mňa nechcete ušetriť, aspoň ohľadom svojho otca nemali by ste si dovoľovať. Akže ma on naozaj rád vidí, nuž ma rád vidí ako dcéru — čo ja považujem si za veľké šťastie — a vy to obraciate na posmech!“ Od hnevu a ľútosti hlas sa mi zadrhával i slzy natisli sa mi do očí a začali dolu padať. To ho dojalo. Znovu pokúsil sa dostať moju ruku.

„Uznám, že som zvinil, iste i otec by ma pokarhal, keby bol počul moje hlúpe slová, ale by on to tak nebral ako vy. Našiel by tomu iný zmysel… Viem, že si vás zamiloval ako dcéru, hovoril o tom celou cestou. A ja práve od radosti nad tým — viete — —“

Mne, neviem prečo, slzy tým väčšmi tisli sa do očí, preto, chcejúc nemilému výstupu urobiť koniec, postupovala som ku dverám a už som sa chytala kľučky. Ale on bol zápäť za mnou a prichytil moju ruku.

„Anička, naozaj sa mi hneváte?“ opýtal sa takým prízvukom, že som sa zachvela. (Aničkou ma niekoľko ráz pomenoval včera i jeho otec.) Teraz nebolo u neho ani znaku po tej ľahkosti, ktorú ja nerada.

„Prosím vás, stryná už vyjde — —“ riekla som v úzkosti.

„A čo nás po tom! Nech sa jej páči! Ja —“

Nasilu som otvorila dvere a ušla som.

Odvtedy som ešte nebola s ním na reči. Obedovať neprišiel, vopred oznámil, že nebude doma. Pri večeri som sa neodvážila zdvihnúť pohľad k nemu a on, tuším, tiež nepozrel sa na mňa. Iste teraz už on sa hnevá. No ani nemal času na mňa sa obzerať, lebo stryná mu ustavične rozprávala, ako je rada, že bol tu jeho otec, aký je to roztomilý človek, ako si váži jeho priateľstvo, ako ožili s ním jej minulé časy, keď ešte jej nebožký žil atď., a všetko by vari prišlo do starých koľají, keby býval nablízku alebo častejšie chodieval sem — dodala mnohosľubne, lebo bez takej mužskej opory samotné ženské vraj neodolajú spoločenskému prúdu…

Doktor na to poznamenal, že jeho otec nemôže častejšie odchodiť z domu, čo je starší, tým ťažšie sa niekam vyberie. Vcelku bol málovravný, i včaššie sa odobral ako obyčajne. Keď sa už odberal, Ilona mu zvestovala, že veľká spoločnosť mladých, starých, chcejúc ešte využiť pekný čas, pozajtra vystrája sa na vychádzku do hory a že počítajú doista i s ním. Odvetil, že už počul o tom, a ak bude môcť, ak mu totižto dovolia pacienti, zúčastní sa. Tým bola vec dohovorená a Ilona spokojná v nádeji, že doktor pri výlete bude jej gavalierom. Zajtra jej mám vyčistiť flanelovú vyšívanú blúzu.

Teraz ona a stryná už spia a ja sedím v bočnej izbe pri sviečke a píšem toto. Clivosť ma neponecháva a vždy predo mnou otázka: Čo urobí?… Ale veď iné ani nemôže ako vziať si konečne Ilonu. I svet to už tak žiada, i najvýhodnejšie mu je z mnohých ohľadov. Mne je zle na to pomyslieť — radšej by nebol mal sem prísť… Len jedno by som mu poradila: aby jej popredku postavil určité podmienky a dal jej znať, že on od svojho nikdy neodstúpi, že ona má sa riadiť podľa neho. No, ak ju vezme, iste si i dôveruje, že si dá s ňou rady — čo sa teda miešať.

Ale už dosť. Viem, že nebudem spať od starosti a spomôcť si nemôžem. Omína ma i to, čo sa ráno stalo medzi nami — ale prečo ma naschvál uráža? A načo sa vôbec začína mnou zaoberať? Pripravuje ma o posledný pokoj, a taká nerozumná predsa nie som, že by som si robila nádeje na — na niečo, čo je pravde nepodobné…

1. október

Bože, akože písať? Veď sa to opísať nedá, nedá! A predsa musím písať, lebo preplnené mi je srdce, nuž musí niekam prekypieť…

Bolo to v deň vychádzky. Bolo jasno a teplo, slnce sa znízka vtieralo do samých očí. Spoločnosť sa dohovorila vyviezť sa o desiatej a spoločne obedovať v hore. Hostinský mal dávať len guláš a nápoje, pečivo alebo pečienku viezli účastníci so sebou z domu. I my sme nachystali deň predtým jedno i druhé.

O desiatej koč stál už pred domom, Róza v naškrobenej sukni a v bielej, presne do ostrých záhybov skladanej zásterke napakúvala naň kôš s potravinami. I ona išla na výlet k obsluhe svojho panstva a bola tomu rada. Dávala sa kočišovi do susedstva.

Aj doktor sa dostavil načas zo svojich lekárskych návštev a vyšiel na chodbu, aby dámy nemuseli za ním čakať. Tieto, ako ho oblokom zazreli, hneď sa pobrali. Ilona ešte idúcky pristavila sa pred zrkadlom a natiahla si závoj cez tvár. Jej veľké čierne oči, vari v záľube nad sebou, čarovne svietili spod neho, i každá črta tvári sa zdala ešte pôvabnejšou.

Vysadli do koča, stryná s Ilonou spolu a doktor na malé sedadlo oproti nim. Pohodlne mu tam síce nebolo, ale zato mohol sa celou cestou dívať na krásnu tvár oproti sebe, pod bielym závojom.

Dala som Róze do opatery plášte dám, ktoré som bola za nimi vyniesla.

„Len všetko poriaď a neodchádzaj z domu,“ nakladala mi stryná, pokývnuc mi hlavou na rozchod. Ilona chválila počasie a neprestajne upierala čarovne cez závoj svietiace oči na doktora. Tento naddvihol klobúk proti mne, tiež na odobierku, a jeho čelo pritom nebolo jasné. Už koč hrčal, obrátila som sa dnu, a ešte som mala pocit, že na mňa hľadí.

Že niekto musel ostať doma, opatriť domácnosť, a že ten niekto nemohol byť iný ako ja, rozumelo sa samo sebou. Inšie som ani nečakala, veď tak bývalo vždy. Mňa sa nikdy nikto neopýtal, či sa mi nežiada zabaviť a vyhodiť si z kopýtka; nikomu neprišlo na um, či nie som nešťastná, že nie mi je dovolené zúčastniť sa na radovánkach mládeže, keďže azda i ja mám teplú mladú krv a iste i túžim po nejakom šťastí… Ja v dome svojej strynej vždy bola som akoby vytvorená zo spoločnosti, aspoň nebola som rovnoprávnym, lež len akýmsi jej podriadeným členom, a i sama správala som sa k nej uzavrelo, prípadne i odpudzujúco. Ona mi zostala cudzou a práve azda preto nepociťovala som dosiaľ svoju vylúčenosť z nej ako krivdu. Ale v tú chvíľu, keď som sa samotná vrátila do izby, zrazu prikvačilo ma bolestné povedomie, že som nepatrná a bezmocná, že som vo svete opustená a zabudnutá. Prečo dosiaľ som to cítila len tupo a prečo teraz zrazu s ostrým bôľom?…

Vtiahla som sa do samého kúta za stolík a, skľúčiac naň ruky, ponorila som si tvár do nich i sedela som tak, sama neviem dokiaľ. Čo som dosiaľ zmeškala precítiť, to ma teraz návalom prepadlo. A najväčšia muka mi bola, že ku každej horkej myšlienke pripojila sa mi skoro hmatateľne zreteľná predstava toho, ako Ilona, sediaca oproti doktorovi, hľadela na neho svojimi krásnymi očami… Zreteľne som videla každú črtu jej tvári, ako sa musela javiť jeho zraku, a napadla ma prudká, bolestná závisť: nerozumne som závidela Ilone jej krásu…

Posledne už viac ráz, keď k tejto kvitnúcej kráse prirovnala som svoju bledú, úzku tvár a nevyplnenú postavu, reptala som v srdci, že boh jednej dáva v hojnosti všetky podmienky šťastia a inej všetky ich ujme, ani len trochu krásy, tohto najžiadúcejšieho výstroja ženy, jej neudelí. Dosiaľ s chladným odsudzovaním hľadela som na to, že podľa mužského názoru žena bez krásy takrečeno nemá právo jestvovať; teraz trpko vyčítala som svojmu osudu tú nespravodlivosť, že mne nebolo krásy nadelené…

A teraz už ani nemohla som viac utajiť pred sebou, prečo som sa stala odrazu takou žiadostivou tej krásy — —

Prerývala som sa vo svojich bôľoch, lebo nemohla som ich udusiť. Neblahému človeku i to je potrebou. Že bola som v celom dome samotná, že nikto ma nemýlil, ani vidieť nemohol, bolo mi jediným dobrodením. Pokoj a tichosť mi dobre padli. Nevedela som, o akom čase mohlo byť — záclony bola som spustila, lebo jasné svetlo ma urážalo — keď konečne zvonku bola som vyrušená. Dve ženy prišli do pitvora, hľadali doktora. Jedna z nich, s opuchnutým lícom, chcela si dať zub vytrhnúť. Keď som jej povedala, že ho niet doma a že akiste príde až večer, jajkajúc a ponosujúc sa odišla i so svojou sprievodkyňou. Zatvorila som dvere za nimi, skoro rozmrzene, že ma vyrušili, a vrátila som sa do šerej izby. Bola ešte len jedna hodina popoludní, jas slnca tamvon v plnej sile. Chcela som sa odtrhnúť od trudných dúm a nikde sily! Držali ma ako v kliešťach…

Čítať nedajbože — myseľ nedala sa vyraziť z toho, do čoho celá zaviazla. Utiekla som sa teda k jedinému, čo chcelo sa mi čítať: k svojmu denníku, vlastne k zápiskom z 19. septembra, ktoré on ta vpísal. Viem ich už síce naspamäť, ale to mi neprekáža. Preto si ich čítam vždy znovu so sladkobôľnym pôžitkom. Pri všetkom premýšľam, čo tým chcel povedať, čo tam a tam mal za lubom, a keď si všetko po svojom srdci objasním, nadám si do bláznov, slzy ma zalejú a zavriem zošit. No to neodstraší ma vziať ho o chvíľu znova do ruky.

Keby on bol vedel, keď to písal, ako sa ja nad tým budem mučiť, nebol by popísal tie záhadnosti. On bol vtedy dobrej vôle, jasná myseľ svieti mu zo všetkých slov, ako svietieva z jeho očí, a ja, neblahá, predsa plačem pre ne… Nemôžem uveriť, že si Ilonu nevezme, veď všetka pravdepodobnosť je pri tom, všetky výhody sú pri nej… Čudnou potechou mi je, kde hovorí, že niet síce potreby ,zachrániť’ ho, avšak ak by i bola, že na to stačím ja, aká som… Áno, na priateľstvo som konečne dosť dobrá, aká som, a on hovorí, že chce si vydobyť moje priateľstvo, i skutočne uchádza sa oň. A či nie je krásne byť s ním v priateľstve? Keď som si to prvý raz prečítala, bola som šťastná a hrdá. A teraz? Teraz mi to už nestačí — — Bože môj, zmiluj sa!…

Takto totiž premýšľala som i trápila som sa, keď som vtedy samotná sedela pri stolíku a poznove čítala jeho slová i poznove plakala nad nimi. Vtom ale ozvalo sa na dverách tiché klopanie. Skočila som zostrašená, ako prichytená pri zlom skutku, zatvorila som zošit a utrela som si napochytre tvár. Hnevala som sa na seba, že som pred chvíľou za ženami nezamkla dvere, aby ma nik nemohol mýliť.

Tiché klopanie sa zopakovalo a sotva odznelo moje neochotné ,voľno!’, v otvorených dverách stál — on!! Dosiaľ nechápem, že som vtedy ani nevykríkla, ani neomdlela alebo čosi iné podobné nevyviedla. Tuším i srdce sa mi pristavilo v náhlom prekvapení. Bolo to zľaknutie i radosť pod jedným, ako iskra prelietlo mi, že ho sem dotiahla moja túžba.

„Vy — ?!“ bolo všetko, čo som mohla vyriecť z toho vzrušenia. Stála som za stolíkom a nemohla som sa pohnúť z miesta. On tiež postál chvíľu vo dverách, kým z vonkajšieho jasna rozhľadel sa tu v pološere. Ale mňa videl, lebo napnuto hľadel na mňa, ako sa mi blížil. I ja som napnuto hľadela mu oproti. Nikdy ešte jeho tvár v každej jej črte tak zreteľne som nevidela ako v túto chvíľu, hádam preto, že bola preblednutá a takého sústredeného výrazu, a — neviem, že je to možno — v tú chvíľu myslela som: „Aký je krásny!“

Už stál predo mnou z druhej strany stolíka, a ešte mi okrem pozdravu nič neriekol. I v jeho tvári zračilo sa vzrušenie.

„Čo sa stalo, že ste vy tu?“ pýtala som sa napokon.

Napnutosť u neho povolila, preliačené obrvy sa vyrovnali a znak úsmevu objavil sa mu v očiach.

„Čo sa stalo? Nič. Iba to, že som tam nemohol vydržať, lebo silou-mocou ma čosi ťahalo sem, k vám…“

Chvela som sa, rýchly tlkot srdca skoro ma udúšal.

„A nechcete vedieť, prečo som vás vyhľadal teraz tu, osamote?“

Nemohla som slova preriecť. S čudnou istotou tušila som čosi veľké, blažené pred sebou, a to napĺňalo ma chúlostivou bázňou. Nevdojak sadla som si na pohovku, pred ktorou som stála.

On iste mi z tváre vyčítal, čo sa vo mne deje. Rýchlo sa podal ku mne, v očiach živá nezaobalená neha. Vstala som a v poslednej, mimovoľnej obrane vystrela som ruky proti nemu. Ale to nestálo nič. On ich vzal a pomaly, neodolateľne pritiahol ma celú k sebe…

Bože môj dobrý, aká je to veľká moc, ktorá nepripustila, aby som sa vzpierala jeho ruke…! V sladkom chvení som cítila, ako privinul k sebe moju hlavu, ako svojimi poľubkami prešiel z ruky na tvár — len čo pomedzi v krátkych prestávkach hovoril mi nesúvislé slová, nežné mená…

Pri všetkej omamujúcej slasti neprestávala som si byť vedomá, že ja mám držať jej mieru, že treba mi tomuto urobiť koniec, a nemohla som sa k tomu dostať. Konečne však predsa pokúsila som sa odtisnúť jeho tvár.

„Prosím vás…“

„Nepros, neposlúchnem! Vieš už, prečo som prišiel — vieš?“

Mne sa točila hlava. Celý svet obrátil sa mi na jasnú stranu, pocit náhlej blaženosti ma oslepoval. Ale i tohto som si bola vedomá, preto silou-mocou som sa usilovala zachovať si rozvahu i jeho k nej priviesť.

„Ale čo z toho má byť?… Veď vy nemôžete… veď ja nemôžem od vás žiadať…“

„Ty všetko môžeš i máš odo mňa žiadať — vieš!“ riekol skoro s hnevným dôrazom. „Jediná otázka je tu: ľúbiš ma?“

,Či ťa ľúbim? Bože môj, a ako!… Vypovedať sa to nedá. Len či som ja dosť pre teba?’ myslela som si a pred jeho spýtavým pohľadom sklopila som oči.

„Povedz mi, že ma neľúbiš, a ja odstúpim… Môžeš mi to povedať?“

„Nemôžem… to by bola do neba volajúca lož!“ vyznávala som v blaženej smelosti, nad ktorou som žasla.

„A nazdáš sa, že by som ti uveril, keby si mi to i povedala?“ riekol mi ten nenapraviteľný namyslenec, a ja predsa ani za svet nemohla som sa nahnevať. Veď dobre videl, že som v plameni. Zakryla som si rukami rozpálenú tvár a sklonila som ju k jeho plecu. Dorozumenie medzi nami bolo úplné a jasné, slov k nemu nebolo treba. Slová sú tu malicherné. Pochybnosti, ktoré sa mi do posledku natískali, v tú chvíľu načisto odpadli. —

Potom sme sedeli spolu, ani neviem ako dlho. Čo sme si rozprávali, ani to neviem doslovne, ale hlavným predmetom bolo, čo teraz najbližšie urobíme, ako si voči domácim i voči spoločnosti zastaneme. On chcel čím skorej nájsť iný, väčší podnájom, a náhle by do neho prešiel, oznámiť svetu naše zasnúbenie. Ale proti takému náhleniu som sa rozhodne, postavila ohľadom na strynú a Ilonu. Pre ne bol by to taký citlivý úder, že by nám ho nikdy neodpustili, keď vieme, čomu sa ony úfajú a čo aj ich celý priateľský kruh očakáva.

„Veď to je môj trest!“ hneval sa i netrpezlivo začal sa prechádzať po izbe. „A taký som ani nezaslúžil. Väčšmi sa odtiahnuť, ako som sa už odtiahol, ťažko ide. Ruku by som bozkal tvojej sesternici, keby už raz rozchýrila v spoločnosti, že mi dala náležitý košík.“

„To žiadaš prirýchlo. Musíme jej nechať čas pripraviť na to ešte seba, potom spoločnosť.“

„A čo my dotiaľ?“ zastavil sa predo mnou.

„Musíme tak byť, ako sme boli. Ani v najmenšom nesmieme zmeniť svoj zovňajší pomer, ak nemá byť zle.“

Pokrúcal hlavou, obrvy mal stiahnuté, oči zamyslené.

„Mám sa pretvarovať? To dlho nevydržím…“

„Nie pretvarovať, ale úplne zaprieť sa musíme, kým treba,“ riekla som. Pred mojím zrakom jasne stála táto nevyhnutnosť a ani najmenej som nepochybovala, že dá sa bez úrazu splniť. Hľadel na mňa v nedorozumení.

„Ako si to predstavuješ?“

„Tak, že my dvaja naozaj nesmieme udržiavať nijaké ani zjavné ani tajné styky, nesmieme sa vidieť, iba v prítomnosti domácich, ako dosiaľ, kým sa Ilona konečne nepresvedčí, že nemá sa ti čo úfať, a kým sa neodvráti od teba. Inšie robiť nemôžeme.“

„A zdá sa ti to takou ľahkou úlohou?“

Nevdojak som sa trúchlivo usmiala.

„Vždy som sa musela cvičiť v sebazapieraní, pôjde mi to. Ale ty nie si naučený. Avšak ak ma naozaj rád vidíš, nuž sa mne kvôli pocvičíš — už aj preto, aby nebolo povedané, že máme tajný vzťah, pričom, môžeš si myslieť, mňa by zo všetkých strán posudzovali i odsúdili…“

Toto ho dojalo.

„Dobre, nedám sa ti zahanbiť. Staneš sa mojou učiteľkou v sebazapieraní — veď sa to jednako od prvej chvíle začalo… Ale neviem, či predsa nebolo by nám obidvom ľahšie, keby som odišiel na druhý podnájom?“

Mne bolo zle na to myslieť. Keď odíde na druhý podnájom, kedy ho budem môcť vidieť, keď z domu nevychádzam? A keď ho nemám vidieť, ostanem ako bez svetla… Ale nesmela som na to ohľad brať, keď som chcela byť jeho učiteľkou v sebazapieraní.

„Bolo by dobre. Tak aj s Ilonou dalo by sa najľahšie pretrhnúť…“

Obaja sme mlčali, každý o čomsi premýšľal. No mne starosť nedala pokoja.

„A teraz už choď. Musíš naspäť do hory. Azda si budú myslieť, že si sa len tam na prechádzke omeškal. Iste ťa už hľadajú…“

On, pokrúcajúc hlavou, pozrel na mňa. „Neviem, neviem, ako to pôjde u mňa s poslúchaním… vôbec, vieš pri celej tej veci si ty trochu nemilosrdná, nesľubujem ti bezpodmienečnú poslušnosť.“

Vzal klobúk a pristúpil ku mne. Len trochu sa nahol a pozrel mi do očí — oj, vie dobre, akú má moc v tých svojich očiach!… Sklonila som hlavu, až kým nespočinula na jeho prsiach. Otočil ma najprv jednou, potom ešte i druhou rukou — — a ja som pritom myslela, že takto ešte i umrieť bolo by sladko…

„Iď už!“ zmrmlala som napokon, dvíhajúc hlavu.

„Už ísť —?“

„Už, prosím ťa.“

Nechcelo sa mu, ale o chvíľu šiel. Nesmela som sa za ním obzrieť, aby som ho očami späť neprivolala.

Postál pri dverách.

„Teda od tejto chvíle už má nastúpiť tá trvalá skúška?“

„Áno, ako sme sa dorozumeli.“

Hľadel na mňa cez pološero, jeho oči ma láskali.

„Choď, prosím ťa!“

„Idem k jednému ťažko chorému, tam ma tvrdo čakajú. Aspoň nebude hrubá nepravda, keď potom poviem, že som bol v meste za lekárskou povinnosťou…“

Nepohla som sa, kým jeho kroky neodzneli na chodbe. Potom som si kľakla na zem a modlila som sa, ak sa to môže nazvať modlitbou. Pred hodinou na tom istom mieste trpko vyčítala som svojmu osudu nespravodlivosť, teraz bez slov, samým jasavým citom ďakovala som bohu za šťastie, ktoré ma nečakane zastihlo a zaplavilo jasnou blaženosťou. Posledne prežitá hodina nahradila, vyrovnala všetky moje doterajšie strádania. Keby som teraz bola musela umrieť, bola by som posledným dychom vyznávala, že pre túto hodinu bolo mi hodno žiť…

Keď som vstala, vytiahla som záclony. Teraz ani najjasnejšie svetlo nebolo mi prijasné. Potom som sa z chuti dala do práce. Hydu na dvore nasypala som zrna v hojnosti, mačke v kuchyni dala som mlieka a potom som riadila izby. Práca mi išla od seba, nijakú námahu som necítila. Ešte nikdy som s takou čírou ochotou neukladala na poriadok Ilonine rozhádzané šaty ako teraz. Ilona… keď som si ju pripomenula, bodlo ma svedomie. Myslí si, že ho drží, a tu razom som jej ho urvala… A tak za chrbtom, čo ona o tom nevie… Na kom je vina? Na ňom, či na mne? Na obidvoch, ale ja hoci aj sama vďačne ju vezmem na seba…

Vidíš, Ilona, prečo si chcela hneď toho najlepšieho? Neskromnosť ťa nespasila. Nemáš ty dosť iného, primeraného šťastia? Prečo sa upriamuješ práve na neho? Že je pekný, štíhly, ohybný, to lahodí tvojej márnivosti, to ťa láka… Inšie nevieš si na ňom ceniť, čo v ňom najlepšie, to zatracuješ a zavrhuješ. Preto, vidíš, nehnevaj sa, že on ľúbi nie teba, ale tvoju nepatrnú sesternicu. Tá, vidíš, ľúbi ho celkom inak než ty. Tak ho ľúbi, že by sa ho aj zriecť vedela, ak by mu tým lepšie poslúžila, hoci by tým seba umorila — pochopíš to? Ale, chvalabohu, nepotrebuje sa ho zriecť, lebo, pováž si to, i on ju ľúbi celým srdcom! Všetko na svete ti žičím, Ilona, iba jeho lásku ti nedám, lebo tá ani nie je pre teba…

Výletníčky prišli domov neskoro, len stredne uspokojené výletom. Odprevadil ich domov, ale hneď potom odišiel niekam medzi pánov.

Po celý večer spomínali svoju zábavu, o doktorovi hovorili, že bol nechutný od samého rána, i málo ho tam bolo vídať, že muselo mu niečo na nos sadnúť.

Na druhý deň cez obed i v mojej prítomnosti predniesol, ako ho veľmi mrzí, že čím ďalej častejšie nútený je byť domácim dámam na obtiaž tým, že nemôže riadne prichodiť na obed, keď ho často po dedinách rozvážajú. Riešil teda s budúcim mesiacom obedúvať v hostinci, nechcejúc využívať dobrotu a trpezlivosť domácej panej.

Pochopila som, že sa pomaly uvoľňuje. Strynej skutočne nebolo po vôli, keď neprichodil k obedu a museli sme mu ho pohotove držať; ale, ako jemu, bola by to i naďalej trpela, najmä keď nepohodlie z toho pripadalo najviac na mňa, ktorá mám kuchyňu na starosti. Odvetila mu, že nebolo jej to na obtiaž, ale ak mu je vhodnejšie v hostinci obedovať, nemá nič proti tomu.

Odvtedy ešte väčšmi zachladol pomer. Ilona sa fúka a durdí — a plače, keď vidí, že ho to neranilo. Musím ju vtedy ľutovať, veď ona ho na svoj spôsob predsa ľúbi. On pokojne, vždy rovnako sa správa, akoby nič nepozoroval. Cez večery najviac sa zhovárava so strynou a — podivno! — teraz domácou rečou u nás je slovenčina. Pravda, len keď sme bez hostí.

Pri tej pošmúrnej domácej nálade iba ja som šťastná; môj svet je jasný, ako nikdy nebýval. Len každú chvíľu trniem, že moje šťastie mi niekto vyčíta z očí, čo ako ho utajujem. Na neho neopovážim sa pozrieť, tak ani neviem, či pozerá na mňa. Len cez oblok ho vídavam, keď chodbou odchádza alebo prichádza. I vtedy mi zajasá srdce. Niekedy pochytí ma prudká túžba za ním, ale uspokojím ju šťastnou nádejou… Zdá sa mi, že aj roky vedela by som na tom žiť, také vnútorné blaho je nesmierne výdatné. Potom sa len chytám práce, aj dva razy toľko urobím ako inokedy, takže ešte i stryná zdá sa byť so mnou spokojná.

Dnes po prvý raz neprišiel na obed. Ilona bola rozladená. Pomaly skúma, či inam nezachodí, ale nemôže nič vyskúmať. Odo mňa najďalej je so svojím podozrením, veď som najnepatrnejšia z jej možných sokýň. Popoludní odišli obidve do apatéky, tam je spoločnosť pri káve. Preto mám čas písať. Iste budú tam rozprávať, že doktora nechcú už ďalej stravovať, lebo je to priobťažné. A dobré priateľky budú z toho ďalej rozpriadať svoje domnienky, pomaly sa začne pošuškávať, že to s Ilonou a doktorom vari predsa len nebude nič.

On (bože, keď teraz poviem „on“, ohlási sa v tom celý môj svet…!), kým ja toto píšem, sedí v svojej izbe; videla som ho pred hodinou domov prísť. Vidím ho v duši, ako sedí samotný a — myslí na mňa… Vidím, ako by vzplanul radosťou, keby som tak na chvíľočku — bôže môj, pol sveta by som dala, keby som len na chvíľku mohla položiť hlavu na jeho prsia, ako vtedy, a pocítiť jeho pery na mojom čele… Ale nesmiem… nie, nie!

17. október

Stryná a Ilona sa na neho veľmi hnevajú, väčšmi, ako by sa videlo. Prvá aspoň naoko je zdvorilá, ale Ilona správa sa k nemu práve pred inými pyšne, uštipačne. On naproti tomu pokojne, zdvorilo, že niekedy naozaj obdivujem jeho trpezlivosť. Keby nevedel, v čom je vec, nejeden raz by ju zreteľne zavrátil.

Včera hneď po obede odišli do Túrova. Malo tam byť večer akési slávnostné divadelné predstavenie, usporiadané poprednou spoločnosťou stolice, a po ňom i tanečná zábava. Keď pred týždňom prišlo pozvanie, stále nahnevaná Ilonina tvár značne sa vyjasnila. Hneď sa vrhla na to, predovšetkým ju tuho zaujala otázka šiat. Do divadla sa len niečo prešívalo, a na zábavu šila som jej skvostné, nové biele šaty. A s akou opravdivou ochotou! Niekoľko dní od rána do večera sedela som pri nich a neomrzelo ma. Hádam už nikdy viac nedám si tak záležať, aby sa mi šaty vydarili, ako pri týchto. Aj sa vydarili, a neviem, ktorá mala z toho väčšiu radosť. Je presvedčená, že koľko ráz som sa ja do krvi popichala, keď som ich šila, toľko ráz zapáči sa ona v nich niekomu. Každé také pichnutie riadne som jej oznámila, aby som ju rozradovala.

Včera teda išli a dnes až popoludní sa vrátia — mám čas písať. Išli vraj odtiaľto viaceré pozvané rodiny, apatekárovci a slúžnovci iste. Doktor tiež bol pozvaný, ale nešiel, lebo celý deň bol kdesi po dedinách. Aj dva vozíky ho odrazu tu čakali.

Mala som celé popoludnie robotu, lebo Róza, využijúc neprítomnosť panej, vyprosila sa domov na Dúbravku, že má si so sestrou, vydávajúcou sa, podeliť veci po rodičoch, nuž i jej práca mne pripadla.

Keď on prišiel domov, práve som chystala večeru. Po celý čas bola som rozčúlená myšlienkou, že pri tej večeri sami dvaja budeme — od rozčúlenia nemohla som ničomu ani chuť poznať.

Keď som sa s kuchyňou odbavila, rozžala som v izbe lampu a pripravila som všetko na stôl. Potom so silne klopajúcim srdcom šla som k jeho dverám, čo ináč Róza vybavovala, a na tesnú škárku som ich odchýlila.

„Nech sa páči večerať!“

Hneď zastal v nich a obzeral sa po tmavom pitvore.

„Kto tu bol?“

Vtedy som už stála v izbových dverách a otvoriac ich dokorán, že plný prúd svetla padol do pitvora, zopakovala som svoje pozvanie.

Vošiel dnu, poobzeral sa po izbe a potom s jasným úsmevom pristavili sa jeho oči na mne.

„Teda naozaj sami dvaja — —?“

V rozpakoch sklopila som oči a zašla som na druhú stranu stola. Zastal pri svojom stolci, držiac ruky na operadle.

„Polhodinu som sedel v svojej izbe a so zvedavosťou myslel som, čo teraz reku urobí moja Popoluška: či ma samotného usadí k stolu a dá Rózou obslúžiť, či mi pošle večeru do mojej izby; a či reku, až — nedaj to bože! — odkáže mi pekne-rúče, aby sa mi dnes páčilo do hostinca na večeru, lebo panstvo nie je doma — — a ona, hľa, lepšia je, ako som si myslel, keď ma takto nad všetko očakávanie potešila… Smiem sa jej za to poďakovať?“

Nahol sa oproti mne ponad stôl. Pokrútila som hlavou.

„Načo ďakovať, keď som tým aj seba potešila? Ale jedz, prosím ťa, kým nezachladne, po toľkom vození sa budeš iste i hladný…“ zahovárala som svoje čudné rozpaky. Tak dávno nebola som s ním na reči, aspoň mne tak dávno sa to videlo, že musela som si celkom znova smelosti k tomu dodávať. Odvetil, že dnes zaobišiel by sa bez takého prozaického úvodu, ako je jedenie, ale pretože vie, že rada mám vo všetkom poriadok, podrobuje sa nariadeniu.

Sadli sme si jeden oproti druhému, on si zavrzol servítku za golier, kým som si ja nadelila z misy na tanier. Potisla som mu misu a on sa mal bodro k nej. Boli halušky s jesennou bryndzou, čo on rád. Chválil ich, iste aby mi radosť urobil. Mne sa však naskrze nechcelo jesť, ledva som mohla niečo požiť. Išla som do kuchyne po druhé jedlo, potom do pivnice po fľašu vína, zasa s nepotrebným riadom do kuchyne. Vždy som si našla zámienku odchodiť z izby; bolo mi pričudno tak sedieť oproti nemu, až mi napokon pre to odchodenie i dohováral. Potom žartoval, bol nespokojný, že nič nie je presolené, že je to pre neho mrcha znak. Víno nechcel piť, aby som vraj zasa do svojho denníka nepoznačila: ,— strasie ma, keď si myslím, ako vínom páchol —’ až keď som si i ja dala naliať a s ním som si štrngla, vypil si aj on svoje.

Usmievala som sa na jeho prekáranie a vtipkovanie, ale ja mu nikdy neviem podobne odpovedať. Je rád dobrej vôle, a ja vždy len sama na seba ponechaná, navykla som byť neveselou. Či mu to nebude protivné?…

Keď som po večeri riad vynášala a trochu v kuchyni zostala, už ma netrpezlivo čakal i pohrozil mi, že zamkne dvere a nevydá mi kľúč, iba keď sám bude chcieť.

„Ale tak by som musela veľmi ľutovať, že — že som na tento večer vyzdvihla náš dohovor, podľa ktorého —“

„Nie, neboj sa! Ak som ti nie po vôli, ty ma môžeš odtiaľto vypovedať. Ale bola by to veľká nemilosrdnosť, keď si ma už týždne, tak prísne držala. Či som nedodržal svedomite tvoj príkaz?“

„Veď je to nie môj príkaz, ale sama nutnosť — veď vieš…“

„Bez tvojej výslovnej vôle neviem, či by som to uznal za nutnosť. Aspoň by som sa jej nedržal tak prísno.“

„Inak neviem, vidíš…“

„Ty si celkom zvláštne dievča. Konečne aj uznám, že tvoja prísnosť nie mi je na škodu; ale pováž si, čo je to byť každý deň s tebou a chladno sa ťa strániť, nesmiem ti ani slova povedať z toho, čo v chvíľach samoty sa nazbiera a veľmi žiada sa byť povedaným… Ty nikdy nebudeš vedieť, koľko ma to stojí hrdinstva!“

„Ba všetko viem, veď nám je to spoločné. I mne je niekedy veľmi clivo, že nemôžem byť pri tebe a nemôžem ti povedať, čo by som chcela… Keď prichádzaš, ťahá ma silou-mocou k tebe, keď odchádzaš, ťahá ma za tebou a — nesmiem, nesmiem…“

On ma už držal v objatí.

„Vidíš, vidíš, ty nemilosrdná! A ja sa niekedy skoro obávam, že si zabudla na mňa, keď tak tichučko sedíš so sklonenou hlavou a nikdy na mňa nepozrieš…“

Posadil ma na pohovku i sám si sadol ku mne.

„Rozprávaj mi ďalej, všetko, čo by si chcela, budem načúvať aj do samého rána!“

Hľadel na mňa s neopísateľným úsmevom, ktorý mi razom všetko vyhnal z pamäti.

„Nie… teraz už neviem nič. A niekedy v mysli až do noci zhováram sa s tebou…“

„Opakuj mi to všetko!“

„Nedá sa. Iba to viem, že často nechápem, ako si sa ty mohol mne oddať… Keď všetko uvážim, nemôžem to skoro ani uveriť…“

„Blázonko! Rozumom to nevystopuješ, ale veriť, veríš?“

„Tebe verím sväte, ale z druhej strany často sa trápievam, či pre teba nie je to nehoda, že práve ja som ti prišla do cesty…“

„Teda? A prečo asi?“

Ťažko mi padlo vysvetľovať mu, ale žiadalo sa.

„Veď je isté, že ty si mohol dostať inakšiu… všetci ti budú zazlievať, že si si zvolil práve mňa, najnepatrnejšiu… možno i odvrátia sa mnohí od teba…“

„Čo nás po nich! Oni jednako skoro nahliadnu, že nemali mi čo zazlievať. Akže ozaj tak bude, bez nich sa zaobídem, bez teba však nie. Ty si mi nad všetkých.“

Vzal moju ruku, pritiahol si ju okolo krku a prihol sa, aby som sa lícom mohla oprieť o jeho líce. Tak sedeli sme bez slova, nežiadalo sa nám hovoriť. V tú chvíľu som cítila jedine oddanosť k nemu a žiadosť, aby som sa mu mohla za jeho lásku odmeniť.

Neviem, koľko času prešlo, keď sa ma konečne opýtal:

„A teraz ti už prešli všetky zbytočné pochybnosti?“

„Pochybností si ma zbavil, ale žiadosti predsa ešte ostávajú…“

„To nemôže inak byť. Kým človek žije, žiadosti nemôžu prestať. Ale aspoň netreba sa moriť takými, ktoré sú nesplniteľné,“ poúčal ma láskavým tónom ako skúsený neskúsenú. Lenže jeho napomenutie mi neosožilo: mňa predsa i v tú nešťastnú chvíľu omínala nesplniteľná žiadosť, ktorá už predtým bola ma viac ráz potrápila.

„Ľahko to povedať — ale tie nesplniteľné práve sú najneústupnejšie. Práve že ich nemožno dosiahnuť, neprestávajú moriť…“

Odtiahol si hlavu, aby mohol spýtavo pozrieť na mňa. I ja som hľadela na neho, ale neisto, ako v povedomí viny. A — podivno! — v túto chvíľu zasa s čudnou, skoro trápnou rozkošou videla som krásu jeho tvári, črtu za črtou vnímala som očami a každú bola by som chcela poľúbiť v neopísateľnom pôžitku…

„A teba vari naozaj morí taká nesplniteľná žiadosť?“ Prikývla som hlavou a zvesila som ju. V tú chvíľu ma ťažko skľučovalo vedomie svojej telesnej chatrnosti, ktorá popri jeho mužnej kráse musela byť tým viditeľnejšia.

On ešte vždy spýtavo hľadel na mňa, a mne ozaj bolo bôľne okolo srdca.

„Čo by to mohlo byť? Ak ti ja môžem pomôcť —“

„Ani ty, ani ja, nikto mi v tom nepomôže… ani si to nevymodlím, a čo by som si dušu v modlitbe roztopila, lebo zázraky sa nestávajú!…“ pretrhla som ho trpko, oželene. On už so skutočnou starosťou hľadel na mňa, až sa mu obrvy napnuto preliačili.

„Veďže aspoň povedz, čo si tak strašne žiadaš?“

I hanbila som sa vyznať, i nutkalo ma podeliť sa s ním o moju súžbu.

„Krásu, krásu by som si žiadala — — a nikdy jej neobsiahnem!…“ Slzy sa mi natisli do očí.

V prvom okamihu zmeravel.

„To ty hovoríš —? Ty si taká márnivá — —?“

„Veď ja to nie pre seba! Pre seba nedbám, nech som, aká som, ale pre teba, tebe kvôli žiadala by som si krásy — vieš!“

Zrazu sa srdečne rozosmial. Mne to zle padlo.

„Nesmej sa, mne nie je do žartu… Viem, ako vy mužskí pri žene hľadíte predovšetkým na krásu, ste v tom omnoho náročnejší ako my ohľadom na vás, a tu medzi nami dvoma je naopak, proti našej vôli. Môžeš si predstaviť, že mňa to musí trápiť…“

„To si ja veru naskrze, neviem predstaviť, odpusť! Ale musím povedať, že u mojej rozumnej Anny nebol by som ani len pomyslel na takú nerozvážnosť! Či ty ešte nevieš, že som až nadmieru spokojný s tebou takou, aká si? Zabúdaš, že nechcem nijakú krajšiu od teba?…“

Šťastná, ale nie presvedčená, prichýlila som sa k jeho plecu.

„Veď práve preto by si zaslúžil, aby som bola krajšia, než som,“ nezdržala som sa podotknúť.

„Mne sa vidí, že ty súdiš o veci, do ktorej sa nerozumieš — odpusť! Poďže trochu sem!“

Zdvihol ma z pohovky, ako ma jednou rukou držal okolo pása, do druhej ruky vzal lampu zo stola a postavil sa so mnou pred zrkadlo.

„Podívaj sa tam!“ Kývol hlavou proti mojej podobe, držiac lampu tak, aby som bola v plnom svetle. Poslúchla som zdráhavo a — — v tú chvíľu skoro bola by som mohla myslieť, že sa moja nerozumná žiadosť ozaj splnila. Tvár, ktorá zo zrkadla placho na mňa pozerala, nebola už bledá a nepatrná; líca rozohriate zdali sa vyplnenými, pery horeli červenosťou a z očí svietila celá záplava šťastia. To všetko vyčarili jeho slová a poľubky — v takom rozpoložení, pravda, ľahko je byť krásnou…

Trochu zahanbene som sa odvrátila. On sa usmieval.

„Vidíš, že sa stávajú zázraky! Popoluškina tvár ukázala sa spod myšacej bundičky — obyčajne bývajú von len samé oči… ale ja po prvý raz uzrel som tú tvár už vtedy v kriedovom kruhu, keď som jedným nedožičeným mi bozkom zrazu upadol pod jej moc. Vtedy vzplanula hnevom, a predsa bola ladná, krásna, pravdivá — medzi tými pomaľovanými a úsmevnými… Poznáš tú povesť o Popoluške, čo vždy chodievala v myšacej bundičke zakuklená, aby utajila svoju krásu?“

Prikývla som hlavou. Všetky naše povesti poznám ešte z detstva.

„Ty si ona sama, tá Popoluška. Ako ťa poznám, vždy mi tá povesť prichodí na um.“

Pokrútila som hlavou.

„Popoluške sa nevyrovnám, lebo —“

„Lebo Popoluška mala zlaté hviezdy tuším po šatách, a ty, ty máš živé hviezdy v očiach — vieš!“

Zakryla som si rukami rozohriatu tvár a šla som si sadnúť do najtmavšieho kúta konča pohovky. On postavil lampu zasa na stôl a prišiel za mnou. Pokúsil sa odtiahnuť mi ruky od tvári.

„Nechaj ma, prosím ťa…“

„Vari sa mi hneváš, že som sa opovážil dokázať ti, že nemám mrcha vkus —?“

Oj, o hneve nebolo u mňa ani chýru! Ale bola som pomútená všetkým, čo som zažila. Toľko slasti a blaženosti odrazu bolo pre mňa, navyknutú uťahovať sa, primnoho. Musela som sa trochu spamätať. Sadol si na koniec pohovky, cez bočné operadlo nahol sa ku mne a hladkal ma po vlasoch. Pod každým pohladkaním zachvela som sa v čudnom, blaženom pocite, akoby v tej jeho ruke bola čarovná moc. Napokon vzala som ju do obidvoch svojich, pobozkala som ju a podržala u seba.

Rýchle sa pohol, chcel vstať.

„Nehýb sa, dobre nám je!…“ zaprosila som.

Usmial sa a oprel si hlavu naspäť. Prižmúrila som oči. Tichosť a pokoj pri jeho boku boli mi pôžitkom — čiže pôžitkom mi bola jeho blízkosť, ktorú som pociťovala akoby elektrický prúd. Tichosť a pokoj len dovolili mi ju nemýlene požívať.

Ale v tej tichosti nevdojak upozornila som sa na jednostajné tikanie hodín, na ktoré sme pozabudli po celý večer. Pozerala som na ne: išlo už na samu desiatu. Kde sa len vzala! Veď sa mi videlo, že od večera sotva je polhodiny…

„Skoro desať hodín…“ pripomenula som. Pozrel na ne, potom vytiahol svoje porovnať.

„Tak je — tie hodiny dohovorili sa proti nám. Podľa môjho zdania nemalo by ešte byť ani deväť. Dnes nepozerajme na ne!“

„Ale jednako je už časť rozísť sa; ja ani na takto dlho som nemyslela, keď som ťa sem volala…“

„Nebuď neprajná; dnes je náš výnimočný večer.“

„Už bol — nesmieme nadužívať…“

„Ako nadužívať? Je ti i to nadužívaním, keď chcem si trochu dlhšie pri tebe posedieť, znajúc, že zasa nastáva mi zriecť sa toho ktovie dokedy?“

Mne, pravda, zdalo sa to nadužívaním, keď verejne sme sa inak tvárili. A pritom i z ohľadu na obyčajnú slušnosť napomínalo ma čosi nesedieť s ním tu dlho do noci. Ale ťažko sa dal nakloniť, aby bral na to ohľad. Konečne predsa neochotne vstal z pohovky.

„Teda dobrú noc, Popoluška moja! Kedy ťa zasa uvidím bez myšacej bundičky?“

„To sama ešte nemôžem vedieť. Ale rada by som, keď sa naskytne zasa vhodná príležitosť…“ preriekla som klopiac oči. V mysli som sa totiž zahanbila, že tak povoľujem.

Schvaľoval to v radostnom oduševnení, doznávajúc mi, že som lepšia, ako sa zdám byť, zdvihol moju tvár k sebe a — odobral sa. A tá odobierka, to je ťažká vec: potrvala nám skoro štvrť hodiny. Raz jemu, raz mne prišlo ešte niečo na um, čo bolo treba povedať. Konečne predsa dostal sa ku dverám a položil ruku na kľučku.

„Ale ak ma ty dlho budeš držať na slove, nezaručím sa ti, že sám nevezmem si tú ,vhodnú’ príležitosť, keď dámy nebudú doma,“ obrátil sa ešte ku mne.

„To nerob, prosím ťa, lebo by to mohlo zle vypáliť. Nech by len Róza niečo pobadala, hneď mohla by klebiet narobiť, a to by ma veľmi mrzelo…“

„Ty malý filister, keď sa ešte aj čeľadných klebiet bojíš! Mne to ani za jedno pomyslenie starosti nenarobí. A, možno, jednako sme už v tej nehode: Róza už bude mať svoje domnienky i pre tento večer — ba bol by zázrak, ak by nebola pri dverách načúvala a cez kľúčovú dierku kukala…“

Sama neviem, z akej opatrnosti na okamih som váhala povedať mu, že Rózy niet doma, že teda v celom dome sme sami dvaja — ale už v druhom okamihu premohla som to ako nehodnú nás nedôveru.

„Rózy niet doma, príde až zajtra. Niet nikoho, kto by nás strhol, strážime sa sami…“ riekla som bezpečne.

Vnímavo hľadel na mňa — pri takom jeho pohľade vždy mám pocit, že jasne vidí, čo si myslím — nechal kľučku a vrátil sa ku mne. Nebolo mi nepríjemne, čosi dobrého vyčítala som z jeho oživenej tvári. Neriekol nič, len vzal moje ruky a pobozkal ich jednu za druhou, akýmsi zvláštnym spôsobom. Neviem, či mi chcel zvláštnu úctu preukázať, a či chcel mi za niečo ďakovať. Potom ich ešte raz pobozkal, želal mi dobrú noc a odišiel skutočne. —

Dlho som nemohla prísť k pokoju. Kľačala som pri svojej posteli, ale modliť som sa nemohla, lebo jeho obraz napĺňal mi celú myseľ a vyhnať ho odtiaľ nedajbože! Boh dobrý mi to odpustí. Musela som prekonávať všetky blažené dojmy, ktoré ešte potom na mňa doliehali, kým ma zomdlenosť nepremohla.

Keď som potom išla zamknúť pitvorné dvere, z jeho izby som počula ohlas jednotlivých krokov. Ani on ešte nespal, prechádzal sa po izbe.

Ráno som vstala včas a rýchlo som si porobila všetky nevyhnutné práce, aby som potom mohla písať. Jemu som po starej Katuši poslala raňajky do jeho izby. Ale keď potom odchádzal z domu, zastihol ma v pitvore, ako som, šatku na hlave, rukávy vysúkané, išla z kuchyne do izby. Pozdravil ma svojím najjasnejším úsmevom, ktorý na mňa účinkuje ako slnečný lúč, v okamihu bol pri mne, zovrel ma do náručia a priľnul ústami k moje ruke.

„Neslobodno! To je proti dohovoru — —“ namietla som priduseným hlasom, aby ma stará Katuša, v kuchyni umývajúca riad od včerajška, nepočula. On však nedal sa tým pomýliť, až o chvíľu odtrhol sa a náhlivo odišiel.

Ja, pre poriadok, mala by som sa zato hnevať, ale nemôžem sa k tomu dostať…

28. október

U nás sa čosi kutí, to vidieť zo všetkého. Od túrovskej divadelnej zábavy stryná s Ilonou majú často dôležité tajné rozhovory, a keď niekto vojde do izby, razom zamĺknu. Róza doniesla z mesta chýr, že Ilona má bohatého pytača, a ona ozaj dostáva z Pešti rekomandové listy — dnes, tuším, došiel už tretí — i sama nedávno rekomandovane písala ta akémusi doktorovi Neszmélyimu. Teda doktor, náhrada za doktora.

K nášmu doktorovi správa sa stryná blahosklonne, akoby ho ľutovala pre úder, ktorý mu ide jej dcéra zasadiť. Táto ešte vždy má sa k nemu pyšno, zvysoka, vidieť, že rada by mu úder zasadila. No i málo je s ním, večeru mu zväčša posielame do jeho izby a od prvého i tú mu stryná vypovedala. Budeme vraj zaneprázdnené šitím, nebudeme stačiť ,vyvárať pre cudzích ľudí’, povedala mi raz v kuchyni. V kuchyni totižto sa zhovárame po slovensky, ale v izbe už zasa nepočuť slovenského slova.

Takto stoja veci. Čo z toho vykvitne, neviem. Či on má o všetkom tušenie, tiež neviem, ale iste sa napočúva o tom dosť v meste, medzi známymi. Ja teraz nikdy nemôžem s ním byť, len čo ho cez oblok vídavam. To je skúpe potešenie, avšak predsa lepšie ako nič. Ale niekedy sa mi zdá, že už nevydržím… Len šťastie, že sa Ilona vydáva, to i pre nás znamená vyslobodenie.

5. november

Už zasa týždeň tam, a ja som len nemohla s ním byť. A už nielen pre svoju žiadosť, ale aj o našich záležitostiach mala by som s ním hovoriť. Koľko ráz cez deň zdá sa mi, že mám mu povedať to i to, a jednako každý večer so všetkým nazbieraným musím ísť spať. On je už tiež na samom kraji s trpezlivosťou, vidím to na jeho pohľade, keď sa náhodou stretneme. Ja v strachu uhnem pred ním očami — a popravde najradšej by som k nemu letela. Nedávno v pitvore prejdúc vedľa neho, riekla som mu: „Netrať trpezlivosť, už skoro všetko bude dobre!“ „Skoro?“ Rýchle prikývla som hlavou a stratila som sa. Ale čo by len za akú chvíľočku, nemožno mi s ním byť osamote, lebo stryná vždy je doma a ja vždy som v práci zapriahnutá, vo dne i večer. Teraz už ani jeho izbu nesmiem riadiť, stryná ani ten kúsok práce nechce mu darovať.

Predvečerom bol tu už sám Ilonin verenec. Bol pri obede a, rozumie sa, najväčšia časť ťarchy pripadla na mňa. Stryná strašne sa usiluje voči nemu, tuším, stavia sa i majetnejšou, ako je. Je to človek nie mladý, s čelom plešinou nadvýšeným a s bledobelasými vypuklými očami, ktoré majú obyčaj nehybne zahľadieť sa na niekoho z bledej plnej tvári. Pre jeho osobu nešla by ona za neho, ale lákajú ju dobré postavenie, skvelé dôchodky. Je vraj kúpeľným lekárom v S., cez zimu býva v Pešti a má ako lekár dobré meno. Po akejsi známosti bol nedávno v Túrove, práve keď bola tá zábava. Tam videl Ilonu, zaľúbil sa do nej i hneď začal sa o ňu uchádzať. Šatí sa solídne, elegantne, všetko, čo mu náleží, je skvostné a jemné, to mu dáva istý veľkopanský náter. To aj Ilone imponuje najviac. Hladko jej rozprával príjemné veci, zakuklené poklony, nespúšťal z nej svoj vytrvalý pohľad i každou vetou staval jej do výhľadu príjemný život. Ona milostivo prijímala jeho hold, ale aj svoju cenu dala mu pocítiť. O láske u nej ani reči, ale rada robí si s matkou predstavy, aký skvelý, panský život bude mať, keď sa vydá. V zime v Pešti, v lete v kúpeľnom mieste a vždy v kruhu ,najlepšej’ spoločnosti, v ktorej svojou krásou iste bude na čele. To je už niečo pre ňu — oči jej hrdo iskria, keď o tom hovorí.

Bola by som rada, keby to pre ňu naozaj dobre dopadlo.

9. november

Ešte som nemohla s ním byť; už pomaly ani jeho hlas nepočujem. A keď ho počujem, zimnične sa zachvejem. Je to krušná skúška. Žijem ako vo tme, iba myšlienka na neho ma oživuje. Ako kvet za slncom, tak sa za ním obraciam každou svojou myšlienkou.

Šijem od rána do večera, ba až do noci; varí teraz sama stryná, aby som ja šitie nemeškala. Ilona prezerá hromady cenníkov a vzoriek. Šaty si dá šiť v Pešti, pôjde ta o krátky čas s matkou. Aj ozdobnú bielizeň kúpia hotovú, len jednoduchšiu pošijem ja doma. Svadba bude po Novom roku.

Včera boli jej blahoželať priateľky, ako podostávali snubné lístky. S hrdosťou vravela, ako je rada, že ujde tomuto fádnemu, malomestskému životu. Ony jej to vďačne veria a začínajú, aspoň naoko, už i to veriť, že ona nechcela nášho doktora. Keď sa na neho pýtali, čudujúc sa, že sa neukazuje, podotkla: „Ako sme mu kost vypovedali, nemá už k nám prístup a možno aprehenduje. Ale my veru teraz naskrze nemáme čas zapodievať sa s ním, to by mohol uznať.“ Všetky jej prisviedčali, ale medzi sebou trochu zvláštne popozerali jedna na druhú.

Dnes pred obedom i on prišiel na krátku gratulačnú návštevu, odvolávajúc sa tiež na snubný lístok, ktorý dostal. Ilona očervenela, keď vošiel, v jej očiach zjaví sa ešte vždy nenávisť a urazená pýcha, keď ho zazrie.

Celkom nenútene vyslovil jej svoje, zaiste úprimné, blahoželanie, ona ďakovala trochu nervóznym tónom. Potom zhováral sa výlučne so strynou; s tou lepšie vychodí. Tá teraz už naozaj nehnevá sa na neho, lebo nastávajúci bohatý zať ju celkom zaujal. Skláňala som hlavu nad šitím, neopovážila som sa ani pozrieť na neho. Je to hlúpe odo mňa, má on pravdu, keď sa preto hnevá, ale ja inak nemôžem. Mám čisté svedomie, a predsa mám pocit, akoby som sa svojím šťastím na iných bola prehrešila.

Keď odišiel, poznamenala stryná:

„Videl sa mi akýmsi bledým a zroneným — nie?“

„Ja som sa mu neprizerala,“ odvrkla dcéra a kývla plecom.

„No, nech sa pokoná sám so sebou. Ak banuje, už je pozde…“

„Dievčatá aspoň budú rady, už striehnu na neho až strach! Najmä Irma u slúžnych,“ hodila Ilona s opovrhnutím.

„Uvidíš, teraz bude hľadať peniaze, partiu…“

Ilona kývla plecom a odišla do druhej izby.

Vo mne vrelo, že som nemohla za neho slova pozdvihnúť, až sa mi pri šití ruky triasli.

12. november

Včera, konečne, konečne sme boli spolu!

Večer bola v apatéke veľká čajová spoločnosť, celý deň som bola rozčúlená v očakávaní, či pôjdu ta stryná s Ilonou. No, išli, chvalabohu! Ilona ešte chce sa dať trochu poobdivovať, kým ulietne z tunajšej spoločnosti. Vedela som, že aj náš doktor bude ta pozvaný, len som nevedela, či prv ešte príde domov. Ako sa zotmilo, v nepokoji šla som pozerať, či svieti sa z jeho oblokov. Po druhý raz sa už svietilo cez spustené záclony, bol teda doma.

Naše dámy vybrali sa skoro potom. Bolo tma a snežilo, po prvý raz tejto jesene. Róza s lampášom šla s nimi. Z doktorových oblokov ešte vždy sa svietilo, teda ešte neodišiel, chvalabohu — vhodná príležitosť tu — —

Za našimi zamkla som pitvorné dvere, znajúc, že Róza nepríde hneď domov, keď sa tam kdesi tiež medzi kamarátky dostane.

Keď som sa presvedčila, že sú dobre zapreté, obrátila som sa — k jeho dverám. Vedela som, ak teraz nevyužijem príležitosť, ktovie kedy sa mi zasa naskytne, a dlho potlačovaná túžba skoro neodolateľne ťahala ma k nemu. Ale zrazu napadla ma akási chúlostivá bázeň a nedala mi ďalej kročiť… No, neísť k nemu už nebolo mi možno: v tuhom zápase predsa dostala som sa na jeho prah. Tu som zastala, tlačiac ruky na prsia v strašnom rozochvení — — —

Dnu úplná tichosť, akoby nikoho tam nebolo. Premohla som čudné zdráhanie, donútila som sa otvoriť dvere i — — — Zastala som pri dverách, srdce mi bláznivo trepalo…

Cez hustý cigaretový dym, ako cez hmlu, videla som na jeho písacom stolíku nízku lampu so širokým zvonom, pod ňou roztvorenú knihu a okolo rozličné veci ponechávané v neporiadku. Neutretý prach sivel sa na všetkých predmetoch. A neďaleko pece vo veľkej leňoške sedel on chrbtom do dverí, majúc hlavu vyvráteno opretú o vrch mäkkého operadla, a fajčil cigaru, dohora vyfukujúc dym… Na vrznutie dverí len trošku pohol hlavou nabok, a keď sa nikto nehlásil, opýtal sa krátko, temer mrzuto: „Čo je?“ mysliac iste, že prišli ho volať k chorému a Róza chce mu to oznámiť.

Z celej jeho tváre videla som iba pol čela a jedno obočie pôvabne k sluche zabiehajúce — a na tom lipli moje oči ako prikované, a to ma priťahovalo neodolateľnou mocou… Bez šumu zblížila som sa mu od chrbta a sklonila som sa nad neho, pritisnúc ústa k jeho čelu. Zvolal čosi, čo znamenalo náhlou vlastnou prudkosťou dusiacu sa radosť, zároveň odhodil cigaru, vyšinul sa a chytil ma do náručia. Proti jeho prudkému láskaniu napokon som sa mohla iba tak obrániť, keď som ho tuho objala okolo hrdla, že skoro nemohol hlavou pohnúť. Zato ma zahŕňal nežnými menami od výmyslu sveta, ďakujúc mi, že som prišla, a bol celý vo vytržení. Musela som trpezlivo prečkať, kým sa trochu utíšil.

„Či si rád, že sa Ilona, ani čo by nám kvôli, tak náhle zasnúbila?“ opýtala som sa ho, chcejúc jeho myseľ inam obrátiť.

„Čo nás po tom?“ odvetil netrpezlivo. Posadil ma do leňošky a posunul ma i s ňou oproti svetlu.

„Povedz mi radšej, prečo si ma zasa tak dlho trápila? Musím to trpieť?“

Odstúpil na krok a prekrížil si ruky cez prsia. Pritom hľadel dolu na mňa s tým neopísateľným výrazom zdržiavanej nehy, pod ktorým vždy sa zachvejem. Dnes jeho oči žiarili neobyčajne, i celú tvár mal vyhriatu, iste od toho netušeného prekvapenia. Pred jeho žiarivým pohľadom musela som oči sklopiť.

„Zodpovedaj sa, ak môžeš, ty skúpa osôbka, ty svojvoľná Popoluška, ktorá, keď sa mi raz ukáže, potom ,predo mnou vidieť, za mnou tma’ zmizne, vtiahne sa do svojej myšacej bundičky a ja, v tom istom dome bývajúci, môžem po nej túžiť, ona na to nedbá… Počkaj len, počkaj, príde čas: zaplatíš mi to aj s úrokmi!…“

Kým takto karhal a vyhrážal sa, vzal moju tvár do svojich dlaní, a hoci z jeho hlasu znelo prekáranie, spoza toho všetkého jednako hľadela na mňa skutočná výčitka.

„Veď som nemohla, vidíš… keby si vedel —“

„Nevyhováraj sa, to nestojí nič. Nielenže som slova nedostal od teba, ale ešte i tvoje oči vždy boli na úteku predo mnou — na to mi bolo najťažšie hľadieť. Týždne som ich iba vo sne vídaval…“

Nevedela som sa brániť a nemohla som na neho pozrieť. Ale nenechal mi na to ani času: sadol si ku mne, obtočiac ma rukou. Ochotne som sa utisla, aby mal dosť miesta.

„Vieš ty, že som sa najprv len do tvojich očí zaľúbil? Už samý prvý raz, keď, neznajúc ešte nič o akejsi domácej príbuznej, znenazdania postretol som v pitvore akési štíhle mladé dievča, dotkli sa ma neobyčajne jej tmavými mihalnicami obrúbené sivé oči, ktoré z jej bledej tváričky počudovali sa na mňa spýtavo i skúmavo s takým čistým, každej jastrivosti prostým pohľadom, že ešte po chvíli sám seba som sa spytoval: Čo je v nich, v tých očiach…?“

Usmiala som sa v rozpomienke na naše prvé stretnutie; teraz sa mi videlo, akoby sa to bolo stalo už kedysi pred rokom.

„A hádam sám nevieš, že keď počudovali sa na teba, ty si sa samoľúbo usmial, akoby si bol riekol: ,Dobre, maličká, popraj si len toho pôžitku; na mňa, vieš, rady dívajú sa dievčatá, už som na to navyknutý,’“ riekla som.

Krútil hlavou.

„Ty mi vždy vyčítaš samoľúbosť a ja uznám, že nie som bez nej — veď nás to obyčajne nenapráva, keď nás ženy priveľmi zahŕňajú svojou priazňou — ale práve ty si neskúsila jej odo mňa, lebo tvoje správanie ju odprvu odstrašovalo. Ty si inak hľadela na mňa ako ostatné ženy, tak i ja som hneď našiel sa na tom, že inak hľadím na teba ako na tie. V prvé dni, keď si obsluhovala okolo stola alebo keď som ťa videl konať dosť nepríjemné práce s tvrdým sebazapieraním, pri čom však prirodzená úhľadnosť pohybov vždy prekážala, hneď som zbadal, že mám pred sebou Popolušku, v sebe ani inak som ťa nemenoval, a čím ďalej, tým lepšie som začal prehliadať cez myšaciu bundičku…“

Neveriac pokrútila som hlavou.

„Neviem, ako to mohlo byť: veď ty si sa vtedy tuho zaoberal Ilonou. Tam už si mohol pozorovať skutočne krásne oči — a nie u mňa…“

„Nuž krásne sú, to sa im musí dať. Netajím, že i mne sa páčili. A tú krásu vedel by som ti fyziologicky dopodrobna vyložiť — ak totižto chceš — ale na tom je aj dosť. Že som sa mnoho zaoberal ňou, i to je pravda. Ale popritom, proti svojej vôli, musel som sa čo deň viac zaoberať i tou malou úhľadnou osôbkou, ktorá sa nikdy nezamiešala do našich rozhovorov, ale jej oči, iste bez jej vedomia, často zahovorili… Musel som to zakaždým vidieť, keď sa zaskveli v bledej tváričke, a vždy som si zopakoval: Čo je v nich…? Chápal som pomaly, že je tam čosi, čo fyziologicky sťažka dalo by sa vyložiť… Najprv som si odpovedal: ,Myšlienky sú v nich’ — a to ma pritiahlo. Pozdejšie videl som v nich nielen myšlienky, lež aj city — to ma ohrialo. A napokon vo vzácnych chvíľach videl som v nich celú tvoju dušu — ale vtedy už aj vedel som, že mi je súdené ľúbiť ťa…“

Už dávno túlila som sa k nemu, s blaženým pôžitkom načúvajúc každému jeho slovu. Začal ma bozkávať po očiach, kým som si ich na jeho pleci neochránila. Takto bola by som zasa presedela trebárs celý večer, každým dychom, každým úderom srdca čujúc a vnímajúc jeho prítomnosť… Ale čudné je, že pritom nikdy nemám úplný pokoj. Teraz mi už prichodilo načúvať, či Róza nebúcha na dvere.

„Ale ja nemôžem dlho tu ostať. Róza už príde a ty tiež máš ísť do apatéky…“ nadhodila som, dvíhajúc pomaly hlavu.

„Nech príde — zamknem pred ňou dvere! A do apatéky nie mi je náhlo,“ vetil strmo a s chvatnou prudkosťou pritiahol ma naspäť k sebe. Trochu som preto stŕpla, ale znovu som sa pri ňom uhniezdila. Predbežne som sa neopovážila pripomínať svoj odchod, lebo som cítila, že je silne znepokojený. Strmo dýchal a držal ma tak, akoby ma nechcel nikdy vypustiť. Začalo mi byť trochu i tesno.

Ale po chvíli zrazu ma vypustil, vstal a prešiel sa po izbe. I ja som vstala. Išla som za ním odobrať sa, ale zarazene som sa pristavila, lebo sa mi zdal veľmi zmenený. V tvári mal akýsi napnutý výraz, obočie stiahnuté.

„Chceš odísť?“ pýtal sa ma akýmsi nesvojím hlasom. Ja, mysliac, že azda preto sa hnevá, odvetila som neisto:

„Chvíľku ešte zostanem, ak si žiadaš…“

„Môžeš odísť,“ on zasa tým istým hlasom.

Obrátila som sa ku dverám, ale srdce mi nesmierne oťaželo. Čo sa mu stalo? Hnevá sa, a či trpí niečím?… Nemohla som takto odísť, obrátila som sa naspäť k nemu. Stál pri stole a napnute hľadel na mňa.

„Prosím, choď!“ potvrdil ešte raz, ukážuc rukou ku dverám.

Ale to malo opačný účinok. Vo mne vzbudil sa vzdor, pochádzajúci viac z ľútosti ako z hnevu.

„Nejdem, keď sa hneváš!“

V jeho tvári napnutosť povolila o malé poznanie.

„Nehnevám sa,“ podotkol s pokusom o úsmev, ale vždy ešte tým samým nesvojím hlasom. Mňa zarmútil ten nútený úsmev.

„Prečo ma teda preč posielaš?“

Zložil ruky cez prsia a prešiel sa po izbe. Temná žiara v jeho očiach, akú som dosiaľ tam nevídala, ma i desila, ale ešte viac ma bolela. Čo za zlý duch ho opanoval? I otupno mi bolo, že mi neodpovedal. Cítila som, ako sa mi slzy tisli do očí a krv do tvári. Odhodlane zastala som mu cestu.

„Čo som ti urobila? Schybila som, že som sem prišla? Veď som prišla k tebe, do tvojej izby, skoro s posvätným pocitom… kamže na svete mám prísť s čistejšou dôverou?! A ty… ja neviem…“

Rozhorlenosť i ľútosť pristavila mi reč, nemohla som ďalej. Líca i oči mi horeli, hoci poslednejšie i slzami boli zaplavené. No napriek slzám i rozčúlenosti nemohla som nespozorovať náhlu zmenu na jeho tvári. Pochmúrna žiara preč, napätosť preč, a akýsi celkom nový výraz nadchnutia i prejatosti tam. Vystrel po mne ruky.

„Prekrásna ty moja!“

Nevdojak som ustúpila, prekvapená tým novým, jasavým výrazom na jeho tvári, ktorý mi hovoril: Premohla si ma, oslobodila si ma! Podal sa za mnou a zrazu som mala jeho hlavu nízko pred sebou: bol na kolenách. Ako zdvihol tvár, videla som na nej všetko, všetko, čo by bol chcel povedať. Pokrútila som hlavou, nedopustila som, aby preriekol. Kľakla som si k nemu a položila som si hlavu na jeho prsia.

Keď som o chvíľu odchádzala, dohovorili sme sa, že si budeme písať, keď si budeme mať niečo dôležitejšie povedať. Dal mi kľúčik od svojho stolíka, aby som prípadne do zásuvky uložila svoj list a i jeho listy tam si vyhľadala. Ináč uzavreli sme v tomto spôsobe dočkať do Iloninej svadby. Potom stryná dá do prenájmu svoj terajší podnájom, ako už sama spomínala, a ona sa utiahne do tých dvorných dvoch izieb.

Po Iloninej svadbe ani my so svojou nebudeme dlho odkladať. No, teraz je ešte hrúza práce predo mnou s Iloninou výbavou. Povedal, že mi ako lekár zabráni šiť, že strynej naloží na svedomie, aby mi tým zdravie nenivočila, ale ja som ho prosila, aby to nerobil, i ubezpečila som ho, že to bez škody vydržím, lebo som silnejšia, než sa zdám byť. Ušiť chcem všetko, čo na mňa pripadá, aspoň sa tým odplatím strynej za to, čo som od nej prijala.

Usmial sa, pohladil ma po hlave a osvedčil, že o mojej sile nepochybuje. Do svadby (do našej totižto) že ešte strpí takúto neposlušnosť odo mňa, ale po svadbe naskrze nie, potom že bude požadovať poslušnosť.

Dobre, nech ju len požaduje; viem, že bude ju požadovať len v dobrom. Budem ho poslúchať s radosťou, dobrovoľne.

S takou jasnou mysľou hľadím do budúcnosti, že keby mi pánboh len polovicu tej jasnoty, totižto podmienok k nej, ponechal, museli by sme sa my dvaja stať veľmi šťastnými ľuďmi.

Bože môj, buď nám ty sám prítomný svojou milosťou!

Dodatok o dva roky

Za dva roky nič som nedopísala do tohto svojho dievčenského denníka, ktorý vtedy, v mojej osamelosti, bol mi jediným dôverníkom. Včera pri prezeraní iných písomností padol mi pod ruku a prečítala som si ho. Pri takom živom spomínaní vtedajších udalostí zažiadalo sa mi zaznačiť, čo som prežila, iste to bude niekedy moje deti zaujímať.

Do denníka potom ďalej som nepísala preto, že keď som si niekedy, i to dosť zriedkavo, mohla hodinu bez práce ustriehnuť, obyčajne keď naše dámy niekam odišli, tú využila som napísať ,jemu’ písemko a uložiť ho do známej zásuvky, od ktorej kľúčik nosila som na hodvábnej šnúročke okolo hrdla a z ktorej i ja často vytiahla som si písemko od neho, vždy s veľkou radosťou, hoci by iné ani nebolo obsahovala ako:

„Dobré ráno, Popoluška moja! Dnes budem mať dobrý deň, lebo nad ránom snívalo sa mi s Tebou. Celú históriu už neviem, to obyčajne pri prebudení zmizne ako hmla, ale toľko mi utkvelo v pamäti, že dlho som Ťa hľadal medzi neznámymi ľuďmi, ktorých som na všetkých stranách postretával, a nemohol som Ťa nájsť. Mal som trápenie preto. ,Už tu bude, toto bude ona!’ myslel som si zakaždým, a zakaždým len cudzia, neznáma tvár. Kde ich tá obrazotvornosť vo sne toľko a takých hodnoverných doberá, to Ti ja ani pri svojom doktorstve neviem vysvetliť. Až konečne, keď som sa už vzdal nádeje nájsť Ťa, zbadal som vedľa seba akúsi maličkú šedivú postavu. Ale v druhom okamihu, ako som sa lepšie prizrel, už nebola malá, bola mi po samé plece — a bola to ona, moja Popoluška! Poznal som ju po očiach, ako na mňa pozrela, a pod tým pohľadom celý som okrial. ,Hľadáš ma, a všade som s tebou chodila…’ riekla mi. Hlas som síce nepočul, ale vedel som, že mi to riekla. Privinul som ju k sebe a — vtom som sa prebudil… Tak sa mi skrátila radosť, vidíš. Ale ten pohľad utkvel mi v predstave a bude ma po celý deň sprevádzať — ďakujem zaň svojej Popoluške!“

Takto asi písaval z okamžitého vnuknutia, ale ináč aj vážnejšie listy sme si vymieňali. Práve on v svojej nenútenosti bezúmyselne zašiel často i na vážne otázky a ja som sa pri tom rada pristavila i odvetila som mu podľa svojho zmýšľania. On mi v nasledujúcom liste dohováral, že som v predošlom primnoho ,mudrovala’, ale preto znovu zašiel na patričný predmet tak, že i mňa primäl ešte naň zájsť. A medzi riadkami viac ráz priznal, že tie moje listy sú zaujímavé.

Takto rýchle míňal sa nám čas a ľahko nám bolo znášať umelú rozlúčenosť — ale pri tom písaní denník obschol.

Do Iloninej svadby bola som ustavične do práce zapriahnutá; po jej odchode stryná presťahovala sa do dvorných izieb a Miloš do jej doterajšieho bytu. Náradie pre svoju potrebu si vybrala a ostatné odkúpil od nej, aby nemala s tým ťažkosti. Hľadela všetko speňažiť, čo sa dalo, lebo pri Iloninom výstroji sa celkom vytrovila.

Ilona rada odchádzala z Luče so svojím veľkomestským mužom, od ktorého náročite požadovala všetky možné zdvorilostné úsluhy. Od matky odlučovala sa bez zvláštneho pohnutia, čo som nemohla pochopiť. Vždy všetkým oplývala, preto nič si necení, ani materinskú lásku. Išli na cesty do Talianska; to jej vtedy zaujalo celú myseľ. Stryná bola celá uvelebená, ťažkať si pre dcérinu chladnosť jej ani na um neprišlo.

Miloš už nechcel dlhšie čakať. Na druhý deň po Iloninom odchode písomne oznámil strynej, že sa so mnou zasnúbil, i prosil o jej zvolenie. Bola náramne udivená, nešlo jej to do hlavy. Ba skoro sa nahnevala. Zaobalene i upozornila ho, že nebude to pre neho veľké šťastie, keď si mňa vezme. Iste v mysli už bola mu obecala niektorú z Iloniných priateliek. I mne radila, aby som sa priveľmi nechápala za tým šťastím, lebo on možno sa len prenáhlil. Bola uverená, že to urobil v oželenosti za Ilonou, keď sa mu až teraz rozležalo, že je pre neho už stratená. Na druhý deň trochu privykla na tú myšlienku a na tretí, štvrtý pomaly sa s ňou i spriatelila.

Ja svojím tútorom dala som si vyzdvihnúť svoje skromné dedičstvo, aby som si mohla zaopatriť do výbavy potrebné veci. Potom prišla Milošova najstaršia sestra, Mariška, ktorá otca opatruje, a odviedla ma ,domov’ do Hrúzneho. Tam som strávila ostatný čas do svojej svadby a s Mariškinou pomocou pošila som si svoj skromný výstroj. Stolovú bielizeň a posteľné veci mala som po matke hotové.

Tam som našla opravdivý domov — len s tou neobstojnou chybou, že nebolo v ňom Miloša. (Ale jeho listy mi aj sem doletovali a v každom sa sťažoval, aký mu je strašne pustý dom, keď Popoluška už celkom vymizla z neho.) Otca mala som už získaného — ten hneď stal sa mi pravým, dobrým otcom — a Marišku získala som si pomaly. Ona je kritickejšia, treba si ju zvláštne zaobísť. Miloš je jej miláčikom, nuž, tuším, trochu i žiarlila na mňa pre neho, kým sa presvedčila, že jej ja jeho bratskú lásku neodoberiem. Dve mladšie, vydaté sestry i s rodinami prijali ma dobre, lebo Miloš iste už vopred vyžiadal si to od nich, vôbec vyše zásluhy narobil mi dobrý chýr medzi svojimi.

Svadbu sme oslávili na ostatné fašiangy v najužšom rodinnom a priateľskom kruhu. Sobášil nás sám náš otec. Po svadbe pobudli sme spolu celá rodina ešte niekoľko dní. Miloš ma povodil po všetkých miestach, ku ktorým ho viažu milé rozpomienky. Sestry ho ustavične prekárali so zaľúbenosťou, a že tak mu treba, že mu je to trest, čo dosiaľ toľkým dievčatám hlavy pomútil. Keď mohli, prekryli ma niekam do druhej-tretej izby, ba raz i do šatovej skrine, pričom im ešte aj otec pomáhal, a mali zábavu, keď Miloš potom chodil, vyhľadávajúc ma: „Kde je moja žena?“ alebo: „Kde ste mi už zasa to žieňa podeli? Hneď bude s vami zle!“ Vtedy žili sme na samých žartoch.

Z Hrúzneho šli sme navštíviť obidve vydaté sestry, každú do jej domova, a potom konečne vrátili sme sa do svojho vlastného hniezda, do Luče.

Tu sa začalo moje gazdovstvo ,na svoju ruku’ a zo začiatku veľmi čudno mi padlo, že ja tu už nemusím strynej robiť a na jej rozkazy čakať. No, páčilo sa mi to veľmi, celkom s inou chuťou a mysľou ako predtým konala som teraz svoju domácu úlohu.

Stryná mala sa k nám trochu zdržanlivo, ale neskoršie sama uznávala, že jej je lepšie s nami v dome, ako bolo by jej s cudzími. Ináč z dlhej chvíle vzala si do obyčaje skoro každý deň chodiť k niektorým svojim známym a rozprávať im o Iloninej sláve, najmä keď sa prvý raz vrátila z dvojtýždňovej návštevy domov z Pešti. Tam vraj samé divadlá, koncerty a bály. Ilona vovedená je do najlepších kruhov a pre svoju krásu má plno obdivovateľov. I s každým listom od Ilony pochodila stryná obyčajne po všetkých spriatelených domoch — tuším, preto už i posmešky si z nej robia.

Ilona raz od svojho vydaja bola v Luči. Prišla na niekoľko dní, a už ohromný kufor šiat doniesla so sebou — všetko také, aké sme tu ešte nevideli. Celá Luča sa na ňu dívala, keď sa ukázala na ulici. Blazeovane rozprávala o peštianskom i o kúpeľnom živote, a niekoľko ráz chladne spomenula i svojho muža. Luča jej je teraz už celkom malicherná, nič ju sem netiahne. Prvé dieťa jej umrelo hneď po narodení.

My skoro po svadbe, keď sme sa trochu v svojom dome usalašili, odbavili sme si povinné prvé návštevy, čo mne bolo dosť nemilou úlohou. Bola som oboznámená s poprednou lučianskou spoločnosťou, veď nejeden raz obrátila sa celá u strynej, ale nikdy som sa v nej necítila doma, ani dosiaľ nepestujem s ňou bližšie styky. Od strynej viem, že bolo veľké prekvapenie a počudovanie, keď vychytený doktor Hlaváň zasnúbil sa bol so mnou, ale to sme si my nevšímali. Pri prvých návštevách prijali nás všade, ako sa patrí, mladé dámy so zvedavosťou, hoc ináč ich záujem o ,pekného doktora’ značne opadol. Ale v celom kruhu on pre svoju šľachetnú povahu zostal obľúbeným, hoci je teraz už všeobecne známe a potvrdené, že patrí medzi panslávov. Viac však ešte ako lekár nadobúda čo deň väčšie závažie, lebo oddáva sa so všetkou svedomitosťou svojmu povolaniu. Som preto na neho hrdá, ale i mnoho strachu mám o neho, lebo je často i nebezpečenstvu vystavený pri svojom povolaní a vôbec má veľmi namáhavý život.

Žijem, nakoľko možno, utiahnuto, len na nevyhnutných spoločenských schôdzkach zúčastňujeme sa s Milošom. So susedmi som zadobre, na tom mi je dosť. Najmilšia rodinná slávnosť nám je, keď sa s príbuznými poschodíme u nás alebo u nich.

Dosiaľ som celkom spokojná s takýmto stavom, ešte len teraz som vďačná strynej, že ma privykla ku všetkým prácam, lebo preto od začiatku ľahko mi padlo i menej ma stálo riadiť si domácnosť. Keď je Miloš nie doma, prácou prechodí mi čas, a keď je doma, jednako nežiadam si inú spoločnosť. A on, tuším, tiež nie. Spoločne znášame starosť o najchudobnejších pacientov, keď jesto takých; varievam im polievku a posielam im ju po starej Katuši. Po denných námahách (ba niekedy ani v noci nedajú mu chorí pokoja) rád má svoj domáci pokoj a podľa svojej chuti viac by si ho želal. Nikdy som nezbadala, že by sa bol doma nudil. V prvý rok čítavali sme si spolu niektoré dobré knihy, ale tohto roku, ako máme našu malú Vieročku, niet času a pokoja na čítanie, lebo Vieročka je až dosiaľ veľmi náročná maličká osôbka. Chce byť vždy pri mne, či mám času pre ňu, a či nie. Varovkyňu okrikuje svojou vlastnou zvláštnou rečou, keď ju tá chce odo mňa brať. A keď je u mňa, nesedí ticho, ale chce, aby som ju vždy ako najlepšie zabávala. Keď sa jej zachce tancovať, aj päťdesiat ráz poskočí na dúštek, vždy v jednom tempe, nezdvihnúc nožičky z miesta.

A keď sa chce k otcovi dostať, tak sa aj dostane, čo by to on i nechcel. Dotiaľ sa mu všelijako zalieča, kým ju nevezme. Potom obyčajne posadí si ju na jednu dlaň pred seba, druhou rukou pridŕžajúc ju popod pazušku. Ona veselo oháňa nožičkami a medzitým sa čudno zhovárajú. On jej nadáva, že je guľka, ťažká hrudka, straka-rapotačka; ale čo ona jemu päť ráz toľko odpovie, to ešte nikto nerozumie. Pritom hľadia jeden na druhého rovnakými belasými očami, vôbec ona sa mu tváričkou celkom podobá. Najmä čelo s krásnymi obrvami, o ktorých dokonca neviem pochopiť, ako môže byť v nich toľko pôvabu, dostalo sa jej navlas po otcovi. Keď jej niečo chýba, ešte i tie svoje jemnušké obrvy práve tak stiahne ako jej otec, keď je tiež v nedobrej nálade. On pre jej nepovedomú milotu už dávno jej odpustil, že je len dcérou, a nie synom — lebo že bol by si želal mať radšej syna ako dcéru, to sa vie.

Keď sa dosť s ňou nazabáva, potisne ju mne. „Choď si už k mame,“ povie jej, čo ona zavše aj zaprehenduje, keď ešte mala by chuti u neho byť. Keď sa narodila, dlho potrebovala otcovu lekársku opateru, bývala slabá a chorľavá, obidvaja mnoho sme s ňou vystáli. Až po polroku sa vzchopila a zosilnela. Teraz je už okrúhla a ružová až radosť a mušky jej ožívajú až strach. Otec je i veľmi hrdý na ňu. Za seba už prestal byť márnivým, len v nás dvoch sa teší, že vraj rozkvitáme. Na leto máme ísť na niekoľko týždňov do Hrúzneho, na dedinské povetrie, hoci ani lučianske nepáchne mestom.

Týmto spôsobom si my nažívame, neopovážim sa ani vyriecť, že veľmi šťastne, aby som si to šťastie ,neoriekla’. Ale také je ono nie, akým si ho človek vopred predstavuje. Nie je horšie, ale je inakšie. Nevtopila som sa tak do Milošovej bytosti, do jeho vôle a náhľadov, ako som si myslela, že sa stane, keď som bola jeho verenicou. Na šťastie on to ani nežiada, ani nechce. Keď v niečom určite rozhodne, bez protirečenia a vďačne podrobím sa jeho vôli. Ale niekedy sa stane, že po svojej vyvediem niečo, keď som si istá, že je tak dobre. A že sme nie vo všetkom jednej mienky, to sa u nás často javí.

Či ma on tak rád vidí ako pred dvoma rokmi, to by som nevedela určiť. Ale myslím, keby prišlo na próbu, lásky ani teraz nebolo by menej, len je iste usadenejšia. A zvláštne je, že najživšie javí sa vtedy, keď sa v mienkach rôznime, z toho sa pohádame — a potom zrazu sa dohodneme. Viem iste, že málo by som ho uspokojila, keby som mu bola slepo oddanou ženou. Jemu sa vždy lepšie páči, keď si hájim svoju mienku a keď viem na pravom mieste svojej vôli platnosť vydobyť. (Pravda, keby som sa na nedobré veci upriamila, vtedy bolo by po jeho záľube z mojej neohrozenosti a nastal by nepriateľský boj.) A to považujem u neho za známku pravej mužnosti, týmto vždy znovu stáva sa mojím vládcom, lebo práve tú nehľadanú veľkodušnosť, to nedomáhanie sa nadvlády cítim vždy nad sebou ako moc, ktorej sa neodolateľne poddávam. A pre ňu ľúbim ho celkom zvláštnou, duševnou láskou, vždy sviežou, ktorá nemôže zovšednieť. V tomto je celé tajomstvo nášho šťastného pomeru. Ale takýto pomer je nemožný, kde i len u jednej strany niet porozumenia pre druhú — môžu ho utvoriť iba rozdielne síce, ale v dobrých popudoch, v jemnosti i čujnosti duše úplne súrodé si strany. Nám, zdá sa, dostalo sa toho zriedkavého vyznačenia. Sme dvaja, každý za seba, ale vcelku jeden pre druhého. K takémuto rozpoznaniu nášho pomeru dospela som za dva roky. Dva roky sú síce krátky čas, možno sa my ešte ani teraz do najhlbších záhybov duše nepoznáme; ale predsa viem, že čokoľvek by sa medzi nami stalo, nevystúpi z týchto medzí. Bludné nedorozumenie nemôže medzi nami povstať, i keď sme len krátkozrakí ľudia.

Vcelku teda takto sa máme dosiaľ. Čo nás ďalej čaká? Zaiste nie samé dobré veci, ale i mnoho krušného, na to som pripravená. Ak príde, boh dá sily preniesť — len nech my jeden druhému zostaneme vždy tým, čím sme si dosiaľ.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.