Zlatý fond > Diela > Sedemdesiat rokov života


E-mail (povinné):

Stiahnite si Sedemdesiat rokov života ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Elena Maróthy-Šoltésová:
Sedemdesiat rokov života

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 118 čitateľov

Sedemdesiat rokov života

Už nejeden raz bola som oslovená podať svoj životopis, ale vždy mi to padlo akosi napriek. Temer ničoho niet v mojom zovňajšom živote, čo by sa zvláštnejším spôsobom žiadalo byť zaznačeným. Celkom prostý, obyčajný život ženy zo strednej spoločenskej vrstvy, plný každodennej roboty a starosti.

Inak má sa vec so životom vnútorným. Tam by, pravda, bol dosť zaujímavý čajsi každý ľudský život, podávajúci vnútorný obraz človeka, aký vyšiel zo svojho neznámeho duchovného pôvodu a v aký vyvinul sa výchovou i všetkými vplyvmi skutočného života. Nuž chcem sa pokúsiť niečo také napísať o sebe, keďže, už žiada sa odo mňa nejaký životopis. K tomu nevyhnutne potrebné zovňajšie udania zostavím najprv čo najstručnejšie.

Narodila som sa[1] 6. januára 1855 v slobodnom kráľovskom meste Krupina, na ev. fare — a to predpoludním, práve v čase trojkráľových služieb božích. Otec môj, Daniel Maróthy, známy literát Štúrovej školy, bol tam vtedy ev. farárom. Jeho otec, Martin Maróthy, ev. učiteľ na Maškovej v Novohrade — z tých starých učených teológov-učiteľov — v svojej mladosti písaval svoje starozemianske priezvisko ešte bez dĺžňa nad o a s dvoma bodkami nad y (Marothy). Bol veľkým milovníkom kníh, a keď ako chudobný rechtor nemal peňazí kúpiť si ich, odpisoval si ich — najviac latinské — s ohromnou pilnosťou pravidelným, ľahko čitateľným písmom. Za môjho detstva na povale ľuborečskej fary bola ich celá hromada; neviem však, čo sa stalo s nimi po smrti môjho otca. Môjho otcov starší brat bol Ján Maróthy, ev. farár v Českom Brezove, tiež v Novohrade; mladší, Jozef, majúci nadanie i chuť do maliarstva, umrel mladý, nedoštudovaný.

Moja mať bola Karolína Hudcová; jej otec, Matiaš Hudec, vzdelaný samouk, rodom Lipták, správca vtedajšej, akémusi pánu Sauerovi patriacej sklenej huty na Bzovej vo Zvolenskej župe, dal ju do vtedy najvychválenejšej nemeckej dievčenskej školy Zipserovej v Banskej Bystrici. Na tie časy i na svoj vek neobyčajne vzdelaná a veľmi pekná vydala sa za môjho otca do Krupiny, ešte len šestnásťročná. Mala dvoch bratov: Maximiliána, vtedy už študenta, a Žigmunda, vtedy ešte len päťročného chlapca.

Moji rodičia sa presťahovali v auguste toho roku, keď som sa narodila, z Krupiny na Ľuboreč v Novohrade, keď môj otec bol jednohlasne vyvolený za farára. Tak všetky moje dojmy a rozpomienky z detstva viažu sa k Ľuboreči. Moja matka však žila tam iba dva roky; umrela v septembri 1857 na akúsi ťažkú chorobu zažívacích ústrojov. Sirotou po nej ostala som iba ja; dvaja maličkí chlapčekovia umreli ešte za jej života, starší ešte v Krupine, mladší i narodil sa i umrel na Ľuboreči. Mne ostalo na ňu iba niekoľko nejasných, otcovým pripomínaním živených rozpomienok.

Potom však môj otec oženil sa po druhý raz, vzal si za ženu Lujzu Bauerovú, učiteľovu dcéru z Tomášoviec, ktorá sa často bavievala u svojej na Ľuboreči vydatej sestry Karolíny Goldpergerovej. Bola ešte len osemnásťročná, keď sa vydala za môjho otca.

Moje školovanie bolo také prosté, akého v tie časy dostávalo sa okrem zriedkavých šťastnejších výnimiek akiste všetkým dedinským farárskym a učiteľským dcéram: domáca ľudová škola, ktorá, keď ich naučila čítať, písať v materinskej reči i najpotrebnejšie počty a ako najlepšie voviedla ich do povinných náboženských predmetov, vykonala svoju úlohu. Vzdelanostná požiadavka znalosti cudzích rečí, u nás najmä maďarskej a nemeckej, vtedy u dcér slovenskej inteligencie riešila sa najviac tak, že bývali na jeden rok posielané kvôli maďarčine niekam medzi čírych Maďarov, kvôli nemčine najviac do niektorého nemeckého mestečka na Spiši, kde obyčajne navštevovali maďarskú alebo nemeckú obecnú školu, a po skončení školského roku vrátili sa domov, plynule hovoriac po maďarsky alebo po nemecky, čím asi bývala ich školská výchova i ukončená. Tak bolo i so mnou. Maďarčinu nadobudla som si v Lučenci, v číro maďarskej kalvínskej rodine i škole. Ale keď na vianočné prázdniny rodičia videli u mňa zrejmý úspech v maďarčine, preložili ma, ponechajúc ma na predošlom byte, z maďarskej obecnej do súkromnej nemeckej školy Viedenčanky, slečny Janety Friedlovej, aby mi budúceho školského roku ľahší bol začiatok na Spiši, kam ma po prázdninách i odviezol môj otec a odkiaľ som sa o desať mesiacov i vrátila s plynulou nemčinou — len trochu raziacou spišským dialektom. Na dovŕšenie školskej výchovy dali ma potom ešte na jeden rok do spomenutého už nemeckého vychovávacieho ústavu slečny Friedlovej, kde v nemeckej reči (ktorú tam zjemnila som si zo spišského ladu do viedenského) dostalo sa mi prvých niečo znamenajúcich vedomostí zo zemepisu, dejepisu, prírodných vied atď., a ako internej chovanke i potrebného jemného mravu. Odtiaľ v trinástom roku vrátila som sa domov už vychovaná. Vpravde však až v tento rok, kde reč, v ktorej sa vyučovalo, už som dobre ovládala, začala sa chápavosť u mňa zjavne rozvíjať a s tým spolu hlásil sa i vždy silnejší hlad a smäd po ďalšom učení — to však bolo neodvolateľne ukončené skončením školského roku, hoci sama slečna Friedlová horlivo i srdečne orodovala za mňa, aby mi aspoň jeden rok školy ešte pridali. No ustálený plán sa nezmenil a ja som s plačom odchádzala z mojej poslednej školy, v ktorej zo všetkých mojich predošlých škôl najviac som získala.

Doma potom popri dosť ťažkej, často i nad sily konanej domácej robote čítaním kníh — i to najviac potajmým — aké mi pod ruku prišli, kojila som svoj duševný hlad a rozširovala svoj duševný obzor.

Tak pri práci, čítaní a skromných, ale milých spoločenských pôžitkoch v slovenských i maďarónskych kruhoch prešlo mi po ukončení školy osem dievčenských rokov. Roku 1875, dvadsaťročná, vydala som sa za kupca Ľudovíta Soltésza do Turčianskeho Sv. Martina, a tu popri mojich tiež dosť obťažných, všetku silu i všetok čas zaberajúcich povinnostiach i opatere a výchove mojich dvoch detí usilovala som sa účinkovať i na ,národa roli’, podľa možnosti i spisovateľstvom, ktoré ma pokúšalo už za dievčenstva, i spoluprácu v spolku Živena postupne ako jej výborníčka, podpredsedníčka a predsedníčka, hoci vrchnostensky udúšané účinkovanie tohto spolku robilo moju úlohu v ňom málo významnou, ale jednako ťažkou, keď sme spolok chceli pri živote udržať. To však patrí do monografie spolku Živena, a nie do môjho životopisu.

Priebeh môjho súkromného života po mojom vydaji neschválne zobrazený je s jeho drobnými radosťami a ťažkými údermi v mojich už zverejnených zápiskoch o mojich zvečnených deťoch, nuž netreba mi to opakovať. Ale čo som od môjho detstva vnútorne prežila, ako som postupne dosahovala svoj duševný vývin, pre načrtnutie toho chcem pozobúdzať už zaspávajúce rozpomienky.

Moje rozpomienky z detstva sú hmlisté, akoby som cez závoj hľadela na ne — ale jednako zachovali sa mi i v tej neurčitosti.

Najdávnejšia z nich tvorí trúchlivo dojímavý obraz, ktorého ťažký pre mňa význam som ja, v ňom zúčastnená, ešte ani v najmenšom necítila.

Prostredná, takrečeno veľká izba ľuborečskej fary. Nad kanapou medzi oblokmi zrkadlo čiernou šatkou zahalené, vprostred izby na podstavcoch rakva a v nej leží mŕtva mladá žena. Tvár vychudnutá, ale krásna vo svojom nedotknuteľnom pokoji. Čierne polkrúžky mihalníc nad lícami a obrvy, medzi ktorými utkvel tieň prekonaného utrpenia, ostro sa líšia od jej mŕtvej bledosti. Ku nej od bočných dverí blíži sa muž bledej, vyholenej tvári, iba od ucha k uchu okolo čeľusti obkrúženej tmavým nehustým rámcom brady, a prostriedkom jeho širokého, klenutého čela vzrast vlasov spúšťa sa do ostrého uhla. Vedie za ruku malé dievčatko. „Mama, mama!“ zvolá ono a poskakujúc ťahá otca bližšie k rakve. On zdvihne prst: „Pst! Mamka búva. Bozkaj jej ruku!“ I nadvihne dieťa tvárou k matkinej zmeravenej ruke.

Tento obraz ako vízia utkvel mi v predstave na celý život.

Prečo otec mal slzy v očiach, o tom som vtedy nepremýšľala. O mnoho rokov pozdejšie, keď ma pokladali za dospelú, pri zriedkavých príležitostiach, keď sme sa my dvaja mohli dôverne pozhovárať, rozprával mi o mojej matke, o jej vynikajúcom duchu a charaktere. Keď pred jej smrťou, akoby na rozlúčku, sa zhovárali, dodávala mu ducha, aby ani po jej smrti neustával konať svoje úlohy, pokladala za samozrejmé a nevyhnutné, že sa znovu ožení, o mne však opätovne sa vyslovila, že si príde po mňa, vezme ma so sebou na onen svet, aby som tu nezakusovala trpký osud siroty.

Ale, zdá sa, nebolo to ponechané na jej vôľu, lebo neprišla si po mňa až dodnes.

V prvý čas po jej pohrebe, ak nepršalo, otec išiel každý deň, vedúc ma za ruku, k jej hrobu. „Zas idú pán farár s Helenkou na cintorín!“ poznamenávali ľudia, súcitne za nami pozerajúci — a podobne poznamenávali v spriatelených domoch u Goldpergerovcov i Goldbergerovcov: „Ide Maróthy s malou Helenou!“ a vždy nás vľúdne, súcitne vítali, keď sme zo svojej osamelosti k nim prichádzali. Ja som sa držala otca, že ho, okrem kňazských funkcií, bezo mňa ani nebolo vidieť. I doma vo svojej izbe trpel ma okolo seba, kým som mu vo svojej detskej všetečnosti a neposednosti priveľmi v prácach neprekážala.

Keď nie pri ňom, tak zabávala som sa v našej priestrannej kuchyni. Tam panovala Marka Slotovka, ktorá slúžila u nás od nášho príchodu na Ľuboreč a opatrovala moju matku verne až do jej smrti. Nebola vdovou, ale muž jej pred rokmi odišiel kamsi do Slavónie a nevracal sa, preto išla do služby. Nebola ani stará, ale nosila nie bielu, lež čiernu pôločku — ako staré ženy — nad čelom okolo hlavy, v tyle pod skladaným dienkom bieleho čepca vo dva konce uviazanú. Bola rapavých líc, ale dobrej tvári, rezkých pohybov, robotná a poriadna. A kto sa nesprával, ako treba, ľahko si utŕžil od nej britké napomenutie.

Pod jej komandom bola i Anka Fraňovie, mladé dievča, moja varovkyňa, ktorú som veľmi rada videla, a trochu pod jej komandom bol i náš chovár (opatrovník našich kráv), báťa Jano Cibuľka, ktorého sme v tom povolaní zdedili po predchodcovi môjho otca. Ináč bol obecným ,bachterom’, čiže hlásnikom, a každé ráno po opatrení statku prišiel si sadnúť do kuchyne na lavicu, čakať na prípadné ďalšie rozkazy pána farára. V zime rúbaval i donášal drevo na kúrenie, na jar a v lete pomáhal otcovi v záhradách pri sadení, štepení, čistení stromkov i pri včelárení, na jeseň pri zberaní ovocia — slovom, bol pravou rukou môjho otca, a ja hneď všade brala som sa k nemu, kde sa mi usmiala jeho dobrá červená tvár, s plešinou nad čelom, rozprestierajúcou sa až k tylu. Opravdivé jeho priezvisko bolo Krajčí, ,Cibuľka’ bolo len akousi posmešnou prezývkou, ale zbaviť sa jej nemohol. Keď ho raz Marka Slotovka pätila, prečo ho ľudia tak prezvali, len sa usmial trochu zahanbene a trochu figliarsky, uhol plecom a neodpovedal. Popletalo sa šak nezaručené vysvetlenie, že kedysi ako mladý chasník bol komusi vytrhal v záhrade celú hriadku cibule i vzal domov so sebou, a tým že si založil svoje nové, nikým nopodpisované, ale celou dedinou mu privlastňované priezvisko.

Po matkinej smrti každé ráno, keď som sa vo svojej postieľke prebudila a nikoho v izbe nebolo (môj otec, po celý svoj život včasne večer líhajúci a včasne ráno vstávajúci, v tom čase už dávno bol po raňajkách pri nejakom písaní vo svojej izbe, ak nemal inej súrnejšej roboty), volávala som z celej sily, aby ma do kuchyne počuli: „Anka, Maňka, poďte pňe mňa?“ Vtedy ešte nevedela som vysloviť r.

O chvíľu i prišla, ktorá ma počula, vytiahla ma z postele a vyniesla do kuchyne na lavicu, na ktorej po skončenej raňajšej robote už sedel báťa Janko Cibuľka. Hneď som sa mu pridružila, neokúňajúc sa, že som len v košieľke, a pohotovo začal sa náš rozhovor, vychádzajúci z nejakej jeho otázky, napríklad: „Akože si buvičkala, Helenka? A čo sa ti snívkalo?“ Ak mal obavu, že otec predošlého dňa pri nejakej príležitosti sa prechladil, vyzvedal sa ma, či apík v noci nekašlali. (Svojho otca totižto oslovovala som apom, podľa tamojšieho spôsobu.) O tému s báťom Cibuľkom nikdy nebolo biedy, iste mal podivuhodné nadanie prispôsobiť sa detskej mysli, čo vždy bavilo i jeho samého, ako to zrejme ukazoval jeho natešený úsmev, keď na moje naivné otázky dával podobné naivné odpovede. A keď ku tomu niekedy došiel i môj apa, podržiavajúc si rukou dymiacu fajočkou v ústach, a zúčastnil sa na našej posiedke zhovievavými žartovnými poznámkami, to bol pre báťu Cibuľku radostný pôžitok.

Nie div teda, že nedala som sa bez protestu odviesť Anke, aby ma obula, obliekla, umyla a učesala. Najmä česanie bývalo pre mňa veľkým trápením, tým strašnejším, keď ma neúprosná Marka dostala do rúk. Ona ma nemilosrdne kvákavala pri rozčesávaní mojich hustých vlasov, tisla i hustý hrebeň do samej kože a, čo mi bolo najťažšie, robila mi pútec vretenom od čela hore temenom ,proti srsti’. To už bol u nej akýsi zákon. Pútec od hviezdičky naprostred hlavy vedený hrebeňom ,po srsti’ dolu, teda bez trýzne pre česanú osobu, nebol by mal ani platnosti v jej očiach. A ozvať som sa nesmela, ani len hlavou pohnúť, preto len osŕkaním a potrhávaním úst prejavovala som svoj zlý pocit. Keď už boli vlasy na obe strany do hladka sčesané, priťapkané, prípadne i vodou ,primáskané’, splietla mi ich do tuhých dvoch vrkočov, zakosídlila ich konce vpleteneou do nich tkanicou a ovinula i upevnila mi ich okolo hlavy tak priliehavo, že sa mi ani pri mojom ustavičnom poskakovaní celý deň nezviezli z nej, až do večera, bola som vraj hladká ako makovička — čo znamenalo veľkú pochvalu. Ale zato i špela mi koža na hlave niekoľko hodín po takom dôkladnom Markinom učesaní, a len pohľad do zrkadla na tú makovičkovú hlavu ma zmieril s prestátym utrpením. Moja Anka ma šetrnejšie česávala, ale vidieť ma potom so spustenými, rozpletávajúcimi sa vrkočmi, to Marka nestrpela, preto keď mohla, sama sa brala učesať ma, nedbajúc na môj úpenlivý protest: „Ni ma vy, Maňka, iba ty, Anka!“ Skôr podbala na báťu Jana Cibuľku. Keď sa on ozval za mňa: „Mariša, niže hu tak, ni! Veď ’u (ju) to bolí! Či by si tak robila s ňou, kobe jej mamka žili?“ — vtedy trochu zmiernila svoj radikálny spôsob česania. Keď bolo skončené, pohladkal ma akoby na zahojenie po učesanej hlave: „Cicúška-macúška, akáže si hladká? — Ako be nebola, kod ma každej hladká?“

Ale to Markino nemilosrdné česanie jednako malo svoj výchovný zmysel: naučilo ma, že musíme prenášať nevyhnutné nepríjemnosti života.

I to patrí ku mojim detským rozpomienkam na ľuborečskú farskú kuchyňu, že každú nedeľu ráno po druhom zvonení (vtedy, ak sa dobre pamätám, zvonilo sa dva razy na jednom zvone a tretí raz vyzváňalo sa na všetkých, zvolávajúc ľudí do kostola) prichádzali k nám kurátor a kostolník, na ktoré dve hodnosti (i kostolník bol hodnostárom) bývali volení najvážnejší gazdovia dediny. Prichádzali vážnym krokom vo svojich ťažkých čižmách a dlhých širiciach (širokých a dlhých huniach z bieleho valchovaného domáceho súkna), sadli si vždy na to isté miesto neďaleko obloka na našu patriarchálnu lavicu, na ktorej vtedy, skromne na konci utiahnutý, už sedel i báťa Jano Cibuľka, sviatočne oblečený, namastené vlasy od širokej plešiny visiace okolo šije na čistú plátennú košeľu — a sedel tam teraz nie ako náš sluha, ale ako zvonár, teda tiež cirkevný funkcionár. Takto sedeli spolu a zavše prehodili niekoľko slov medzi sebou, kým pán farár zo svojej izby nedal heslo báťovi Janovi, aby vyzváňal. Ja vtedy nevyhnutne ustanovila som sa k nim, za svet nepremeškajúc svoju zábavku: zapletať do pletencov úzke dlhé remence, ktoré každému viseli z oboch strán na vyhnutej prednej polke širice, pripevnené hore, pri remennej spinke. Bolo ich iste zo dvanásť v jednom prameni na každej strane — podivná to okrasa, v ktorej ťažko nájsť či praktický, či ozdobný zmysel. Ale mne sa náramne páčilo to prepletanie, opretá o koleno pána kurátora alebo pána kostolníka — a oni, hoci isteže nebolo im po chuti, keď im nerozumné dieťa krčilo a naťahovalo ich sviatočnú ozdobu, predsa mu ani jedným slovom nebránili, hľadiac na otca dieťaťa. Keď však potom, idúc s pánom farárom do kostola, museli si cestou remence rozpletať, nebodaj nedobre pomysleli pre také vytrvalé prejavovanie mojej priateľskej dôvery k nim — a azda mi tú zábavku konečne apa i zabránil.

No tak či tak, pána farárovej malej Helenke, kdekoľvek sa v dedine ukázala — pravda, nie sama, ale na Ankiných rukách, držiac sa jej tuho okolo hrdla v strachu pred dedinskými psíkmi — všade dostalo sa jej dobrých, nežných slov i pohľadov, i pohladkania ako sirôtke; ona cítila sa v celej dedine ako medzi svojimi a nechápala, prečo ju toľme ľutujú.

Môj otec, nakoľko len bolo v jeho možnosti, ma nezanedbával. Moje hmlisté rozpomienky ešte i dosiaľ niekedy vo sne vedú ma do jeho pracovnej izby, ktorá pozdejšie, do konca môjho pobytu v rodičovskom dome, stala sa mi najmilším útočišťom. Brával ma vždy k sebe, keď ma slúžky pre nejakú inú robotu nemohli mať na starosti. Nad jeho prostým, čierno zafarbeným písacím stolíkom bolo okolo väčšieho obrazu ukrižovaného Krista mnoho malých obrázkov, celá šírka steny nad stolíkom bola nimi ovešaná. Všetko podobizne, samé drevoryty, v cirkvi vynikajúcich mužov zo starých i nových čias. Zvedavo som sa na nich dopytovala, a môj trpezlivý apa o každom mi niečo rozpovedal, čo som i svojím detským rozumom pochopila. Najviac podivu vzbudil u mňa Ján Zlatoústy — veľmi by som bola chcela vidieť, čiže počuť tie zlaté slová z jeho úst. Na druhej strane zas, nad starou zásuvkovou skriňou, visel známy obraz Svätopluka s troma synmi a s viazanicou prútov, ktorého zmysel apa nejeden raz mi musel vykladať. Vôbec vždy s niečím som ho znepokojovala, každú chvíľu som sa k nemu pýtala, on musel vstávať od stolíka vpúšťať ma dvermi, kým som kľučku nedosahovala. Ako som sa k nemu dostala, bolo mi prvé hodiť sa mu rukami na kolená a pri rozhovore hľadieť do jeho tvári — chudej, bledej; do jeho dobrotivých zelenkavo-sivých očí, hľadiacich na mňa vždy láskavo spod klenutého, širokého čela.

I keď ľudia z dediny prichádzali pýtať radu alebo pomoc od neho, vždy som sa šmykla s nimi do jeho izby, tam som chvíľu načúvala, čo sa zhovárajú, i premýšľala, prečo sa tak dlho zdráhajú na apovo ponúkanie sadnúť si na široký, dosť tvrdý, popolavo a tmavobelasou pásikovou látkou obtiahnutý diván, na ktorom som ja i tancúvala práve v prítomnosti návštev, kým apa výstražne nezdvihol prst, aby zmiernil moju samopaš. A jeho nemý posunok nikdy neminul sa účinku: spamätala som sa bez slovného pokarhania. Ináč znaky mojej vtedajšej činnosti v apovej izbičke zachovali sa i na ďalšie časy: oboje dverí ceruzou krížom-krážom počmárané do tej výšky, akú som vtedy mohla dosiahnuť, a to tak intenzívne, že tie čmáry ani umývanie a šúchanie nemohlo vyhladiť. Pôžitkom mi tiež bývalo, keď pečatieval listy, dívať sa, ako rozpálený vosk do okrúhla roztieral po papieri a pritláčal naň pečiatku, parou z úst ofúknutú, aby sa neprilepila. Vôňu pečatného vosku vsmrkávať bolo druhým pôžitkom.

A keď po skončení roboty vstal od stolíka a povedal: „Ideme sa prejsť, dievčička moja!“ — na to som vždy s radosťou pristala. Ako zobliekol svoj popolavý, na predku atramentom pofŕkaný župan, z ktorého šnúrou a kystkou som sa rada hrávala, nepokojac otca pri písaní, a obliekol kabát, už i chytala som jeho ruku. Ale pred takou vychádzkou musela som sa, keď už bolo chladnejšie, podrobiť mne veľmi nepríjemnej veci. Najprv mi Marka kabátik obliekla, čo ešte nebola by som azda za nešťastie pokladala, ale potom s akousi dôležitosťou vyniesla odkiaľsi známu mi sivobelasú, tmavobelasými lesklými kvietkami pretkávanú hodvábnu šatôčku, a tú náramne dlho, akurátne, i aby hriala, i aby sa mi pri mojej pohyblivosti cestou nerozväzovala, uväzovala mi na hlavu, prihládzajúc ju zo všetkých strán, pričom jemné hodvábne vlákenká v ostrom šuchotaní tkaniva husto praskali pod jej od roboty drsnými, suchými dlaňami, až mne po celý ten čas naskakovali na kožu zimomriavky. Ten nepríjemný pocit ešte i teraz živo sa mi sprítomní, keď si naň pomyslím. Takto som si musela radosť z vychádzky zasluhovať, ale robila som to s akýmsi povedomím pietnej povinnosti, lebo šatôčka ostala mi po mojej nebohej mamke, preto Marka vždy ju brala s akýmsi úctivým uvážením do ruky.

Potom už, takto vystrojená, poskakovala som vedľa apu, pevne sa držiac jeho ruky. On so zhovievavým úsmevom nejeden raz mi povedal: „Ty strnádka, ty!“ Na ceste pristavovali nás ľudia na krátku zhovorku, i my sme sa pristavovali pri dvoroch, kde sme videli ľudí pri nejakej robote, a všetci, najmä ženy, vedľa apu i mne venovali mnoho vľúdnej pozornosti. Takto, apa voľným krokom a ja poskakujúc, niekedy dostali sme sa až na Ľuboriečku, čo je hodná prechádzka, navštíviť rodinu algöverovskú, z ktorej pochádzal známy novohradský Slovák Michal Algöver. Že jeho najstaršiu sestru mal za ženu v druhom manželstve môj strýc, Ján Maróthy v Českom Brezove, pokladali sme za príbuzných. Rozumie sa, že toho istého dňa tým istým spôsobom navrátili sme sa domov. Apa bol dobrý chodák, veď chodieval dosť často s báčim Goldbergerom i na poľovačku, a ja svoju malovážnu osôbku bez námahy, poskakujúc, dopravila som domov i s mnohými pre mňa náramne zaujímavými rozpomienkami na drezírovaného psíka, biele mačičky, jarabé perličky a pyšné pávy, ktoré som tam v starom kaštieli videla — a rozumie sa tiež, že všetkom rozprávala som Jankovi Cibuľkovi, Marke i Anke.

Tento čas môjho života utvoril mi v detskej duši asi pochop, že Ľuboreč je iste najinakšia dedina na svete, ktorej ani jedna iná nemôže sa vyrovnať; všetci ľudia v nej sú dobrí, na prvom mieste, pravda, báťa Janko Cibuľka — a na všetkých nielen na Ľuboreči, ale iste na celom božom svete je môj apa.

A z tohto detinského náhľadu kúsok nejakého skrytého základu ostal mi azda na celý život.

Rozhranie, v ktorom potom prestal tento vdovsko-sirotský stav v našej domácnosti a nastúpila vláda novej mladej mamky, ničím zvláštnym nezaznačil sa v mojej pamäti. Bez zmeny bežného života našla som sa v tom, že nová mamka bývala v ,našej’ izbe i brávala ma so sebou na návštevu ,do pánov’ (Goldbergerovcov), kde som mala kamarátku Aranku a kamaráta Kalmíka, a častejšie ešte ,do notárov’ (Goldpergerovcov), kde sa cítila doma a ja som si tam našla novú, odo mňa staršiu, ale i hodne múdrejšiu sesternicu Emu, i jej mladšie sestry.

Doma okrem mamkinej prítomnosti, ktorú tiež nepriaznivo som nepociťovala, zostalo pre mňa všetko skoro pri starom. Báťa Janko bol i naďalej mojím dôverným spoločníkom v kuchyni, čajsi každé ráno chodila som mu do apovej izby po ,bagov’ (ohorené tabakové výtrusky z fajky), aby ho dotieraví cigáni od apu nevydreli; on si ho pekne preosial od popola cez sitko v stajni odložené a vzal si ho domov, aby si ho večer po robote mohol pohodlne z fajočky vyfajčiť. I Marka Slotovka, iste pre pohodlie mladej, ešte neskúsenej panej, bola i naďalej u nás a robila všetko tak ako predtým. Ja, keď som Anky už nemala, pri každej robote tmolila som sa okolo nej a svojou všetečnosťou iste nejeden raz vyniesla som ju z trpezlivosti. Raz, keď ma veľmi hlasno pookrikovala, ba hádam mi i nejako nadala, vyšla z izby mamka a zakázala jej to pre druhý raz veľmi rozhodne. Toto jej vystúpenie urobilo na mňa veľký dojem, získalo jej moju dôveru. Ale zato Marka cítila sa náramne urazená a dala to svojej novej panej i na vedomie. Ona osobovala si právo mňa i vyhrešiť, keď sa toľko so mnou natrápila a ma svojím spôsobom i rada videla.

Keď išla do dediny po nejakom vykonávaní, brávala ma so sebou, a ak bolo chladno, nezameškala uviazať mi najprv šuchotiacu-praskajúcu hodvábnu šatku na hlavu. A kade sme išli, všade sa nás ženičky vyzvedali, či sú mi ,títo maminka dobrí’. Osud pána farárovej Helenky neprestával ich zaujímať. Bez tohto všeobecného záujmu hádam ani nebola by som vedela, že mám nevlastnú matku.

Kde sme prišli do domu, naisto ma nejakou lahôdkou obdarovali. Tu lieskovcov mi nasypali do fertušky, tam na niť nastýkané zavesili mi ich na hrdlo. Inde zas gazdiná alebo na jej pokyn nevesta vzala ma za ruku, odviedla cez vysoký prah do komory, naddvihla vrchnák vyrezávanej skrine z dubových štiepov, siahla medzi sviatočné ,háby’, vytiahla odtiaľ červené jabĺčko a, nahnúc sa ku mne, podala mi ho s tým zvláštnym ľudovým gestom, ktoré vyráža celú vďačnosť dávania.

„Veznikajže si, veznikaj, Helenka!“

Pozriem na ňu, potom na Marku, beriem okúňavo jabĺčko a mlčky pritúlim ho k sebe. Oproti neznámejším bývala som dosť plachá.

„Akože zaďakuješ?“ napomenie ma strmo Marka.

„Ďakujem ponížene.“

I vo mlyne som bola s Markou a dali mi tam kus akéhosi tľapkavého, sladkastého mlynského koláča, a to bola dobrota neopísateľná! Užívala som ho s dojmom, že vôbec ani nemôže byť ešte i niečo lepšie na svete. Ale zato i len čierny sedliacky chlieb vždy som rada jedla — a ešte najmä bryndzovník z ťažkého chlebového cesta, do ktorého zaviazli mi všetky zuby. To jabĺčko z vyrezávanej dubovej skrine vytiahnuté rozhodne malo pre mňa i zvláštnejšiu vôňu i lepšiu chuť než naše jemnejšieho druhu jablká, čo vo viazaniciach viseli v komore z podpovalových hrád. Mala som akúsi vrodenú chuť a lásku ku všetkému, čo bolo ľudové — vlna demokratizmu zabrala ma najprv z inštinktu, až pozdejšie pridalo sa k tomu i presvedčenie.

Pozdejšie Marka Slotovka odišla od nás, prišli iné miesto nej, iba báťa Janko Cibuľka trval s nami, ani nepomysliac na nejakú inú možnosť.

V dome začal sa hýbať trochu i spoločenský život, keď nová pani upevnila sa vo svojom postavení. Po prvých návštevách rodičov navzájom prichádzali k nám návštevy z okolitých fár i škôl a s niektorými i naďalej udržiavali sa priateľské styky. V novohradských vrchovských farách so slovenskou rečou udržiaval sa ešte ako-tak i slovenský duch. Čím ďalej však na juh, tým zrejmejšie ustupovalo obidvoje silnému maďarskému náporu. Mne, rozumie sa, bývalo vždy veľkou udalosťou, keď vhrkotal vozík do farského dvora a zaznelo heslo: „Hostia prišli!“ Na uvítanie som sa i ja ustanovila, aby po srdečných uvítacích slovách rodičov, keď sa k tomu s prichádzajúcimi vo tri vrhy pobozkali, i ja som urobila svoju povinnosť: pobozkať ruku báčimu i nénike.

Mne zo všetkých návštev, ktoré v tom čase k nám prichádzali, najostrejšie utkvel v pamäti už i svojím zjavom zvláštny Ondrej Bodický zo Senného, apov priateľ a pozdejšie i kmotor. Vytrvali v stálom priateľstve, hoci boli podstatne rozdielnych pováh. Obaja od prírody bystrým vtipom nadaní i nadobyčajne vzdelaní, majúci mnoho zmyslu pre vyššiu kultúru, i v tej zhodnosti sa líšili. U môjho otca bolo to všetko presiaknuté nekonečnou dobrotou srdca, prostou úprimnosťou, i jeho humor bol vždy dobrodušný, nikomu neubližujúci; Bodický naproti tomu viac bol diplomatom, vytríbenými slovami nie vyjadrujúcim, ale podľa potreby utajujúcim svoju pravú mienku, i pohotovo narábajúci veľmi ostrou satirou. Ako kedy koho zoslabol ňou, o tom kolovala nejedna anekdota. Ale zato vídali sme ho i v citovom pohnutí. Ináč zo súkromnej pasie bol i výborným záhradníkom, priamo z prostrednej izby svojej fary mal východ do záhrady, ktorú obdivoval každý, kto ju videl, lebo pestoval v nej i ovocie najlepších druhov, i výborné zeleniny, i ešte bohatstvo rozmanitých kvetov. S mojím apom, tiež pilným ovocinárom, i písali si o stave svojich stromov, najmä mladých štepov, i posielali si navzájom prvé ovocie z niektorých novo sa vyskytnuvších druhov na ukážku a koštovku. Keď taká zásielka prišla zo Senného, mne sa až zbehávali slinky v ústach. I keď prišiel na návštevu, neobišlo sa bez nejakej dobrej obnôšky; mal veľkú radosť v obdarúvaní iných. Mamke, milovníčke kvetov, vždy doniesol nejaký zvláštny kvet v kvetníku, mne zas v škatuľke nejakú cukrovú figúrku, oddajúc mi to vždy s nejakým primeraným poznamenaním, napríklad ak bol zajačik: „Pozor — aby ti neušiel!“ — ak jahniatko, vtedy s nežným úsmevom: „Pohladkaj ho pekne, aby ti nebľačalo!“ a podobne. Nie div, že vždy som sa zaradovala, keď vchádzal k nám vo svojom dlhom čiernom kabáte, so šálom okolo hrdla, na ktorý splývali jeho dlhé vlasy, a s úsmevom na prepadnutej tvári, s hlbokými vrážmi pozdĺž líc, ktorý nedopúšťal vyčítať z nej niečo hlbšie. Ako hostiteľ býval neprevýšene vďačný, ochotný a vyberane zdvorilý. Jeho žena Eva, tiež rodená Bodická, krstná mať môjho brata i mojej sestry, bola tichá, skromná pani, temer nevychádzajúca z domu. S jeho synom Ondríkom, málo starším odo mňa, bol ma môj otec listovne zveril o krátky čas po mojom narodení, teda bez môjho vedomia a súhlasu, ale môj prvý verenec umrel ako malý chlapec. Tri dcérky ostali potom otcovi, ktorý skoro zatým i ovdovel.

Okrem krátkych priateľských návštev mávali sme i návštevy dlhšie, rodinné, najviac deti po strýkovi Jánovi a mojej matkiných dvoch bratov — jedni i druhí ostali bez otca.

Starší, z prvého manželstva strýcovi dvaja synovia, Ján a Miloslav, tento v maďarskej škole na Emila prekrstený, boli už gymnazisti, keď im otec umrel; dvaja mladší, z druhého manželstva, Daniel a Bohuš, boli prijatí do sirotinca, tam však po maďarsky vychovávaní (Bohušovo meno zmenilo sa tam na Bogyoszló) a dcéra Milka po smrti matkinej, ktorá nemnoho rokov prežila muža, zdržiavala sa najviac u nás. Pozdejšie vydala sa za učiteľa Osztrosku na Vaňarec v južnom Novohrade, kde jej brat Emil bol farárom.

Môj starý otec Hudec umrel o krátky čas po vydaji mojej matky a jeho vdova ostala v dosť krušných pomeroch s dvoma nezaopatrenými synmi. Začali stavať dom v Lučenci, pri obilnom trhovisku, určený hlavne pre sklady obilia, lebo tam bývali veľké obilné trhy a priekupníci platili dobré nájomné od takých skladíšť, ale keď starý otec ochorel a odumrel nedokončenú stavbu, stará mama, nechcejúc uvaliť sa do dlhov, dokončila ju v zakrpatenom spôsobe a dostávala teda len skrovné nájomné za nedokonalé miestnosti. Avšak ona bola súca, usilovná žena, držala kravy a predávala mlieko; hydina vychovala sa jej na trhovisku, kde po každom trhu ostalo mnoho narozsypaného zrna, a predávala ju po dobrej cene — tak všemožnou usilovnosťou umožnila i mladšiemu synovi Žigovi navštevovať gymnázium, hoci vtedy ešte i na staršieho Maxa, ktorý vyrastal v krásneho šuhaja a chcel hrať svoju úlohu i v spoločnosti, musela mnoho nakladať. On (a podobne i moja matka) až pod vplyvom môjho otca nabral národného povedomia, lebo starý otec Hudec pod vplyvom sauerovskej rodiny, žijúcej veľmi po pansky (čo ju i na mizinu doviedlo), u ktorej bol mal svoje postavenie, bol viac nemecky orientovaný.

Raz Maxi, iste po nepilne strávenom školskom roku, mal veľmi krušné vakácie. Stará mamka, ktorej miláčikom vždy býval, robila mu ťažké výčitky pre zlé vysvedčenie, i plakávala pre bezúspešne zmárnený rok, nuž aby jej odstúpil z očí a nemusel počúvať nepríjemné výčitky, zobral sa ku švagrovi na Ľuboreč, kam beztak chodieval cez prázdniny. Ale teraz i tu krušne sa mu povodilo. Môj otec, iste od starej mamky uvedomený o jeho priestupkoch, prijal ho tiež s dohováraním, vstupoval mu do svedomia svojím tichým, ale účinným spôsobom. Maxi bol pritom i skrúšený, ale i rozľútostený, lebo ako to temer vždy býva, necítil sa taký vinný, za akého ho mali jeho najbližší. Spomínaval pozdejšie, že nikdy dosiaľ necítil sa taký nešťastný ako vtedy pri tomto prijatí na Ľuboreči. Srdce mu bolo ťažké od ľútosti a nevládal sa vzchopiť na nejakú obranu proti rešpektovanému a jemu vždy dobrému švagrovi. Tu vraj zrazu, keď už nevedel, čo má so sebou urobiť, ja malá, všetečná, nikým nevšímaná svedkyňa, pritiahla som sa k nemu, sediacemu na apovom tvrdom diváni, na ktorom v kútiku utiahnutá som dotiaľ čupela, a, vycítiac krušnosť chvíle i vyčítajúc ťažobu srdca na Maxi báčiho tvári, objala som ho okolo hrdla a potešovala som ho detským prostým citom diktovanými slovami, aby sa nebál, veď on je dobrý a ja ho mám veľmi rada a tak podobne. A to vraj neopísateľne zaúčinkovalo na neho, spadol mu kameň zo srdca, pritisol ma k sebe, slzy mu padali na moje šaty — a dohováraniu bol koniec, lebo i apa bol dojatý. V nasledujúcom roku napravil i zmeškané, i skončil nasledujúcu triedu. Na tento výjav sa ja sama nepamätám, ale pozdejšie mi ho pripomínaval Maxi báči s obnoveným dojatím.

Jeho mladší brat Žiga, vtedy ešte len chlapec, tiež nemal milšej veci, ako keď môj otec, ktorý často chodieval po vykonávaniach do Lučenca a zosadúval vždy u starej mamky Hudcovej (ako i vôbec všetci Ľuborečania vťahúvali s vozíkmi do jej priestranného dvora, a že bola testinou ich farára, inak ju nepomenovali, ako ,pani maminka’, hoci bola mladšia od nejedného z nich), vzal ho so sebou na Ľuboreč, aby sa tam pobavil, kým sa zas nepôjde do Lučenca. Keď ho nepojal, bol sklamaný a smutný, lebo doma bol často okrikovaný pre svoju nedôvtipnosť i zovňajšiu nemotornosť, a i pre tiesnivý hmotný stav starej mamky zavše dostávalo sa mu zakusovať osudu postrkovanej siroty. Toto smutné detstvo potom zle účinkovalo i na jeho osobný charakter, zakrpatela v ňom odvaha, náramne ťažko niesol, keď ho spolužiaci vysmievali i pre ošúchaný odev, i ešte pre slovenské priezvisko, ktoré mu potupne spotvorovali. Z tejto citlivosti nikdy sa nevymanil, ani bojazlivosti sa nezbavil do konca života. Nuž ako chlapcovi aspoň na Ľuboreči rozjasnil sa mu trochu svet, stával sa vodcom nás, ľuborečských detí, vymýšľajúc nám všelijaké hry, pri ktorých nám niekedy až veľmi mušky ožili. Najmä na jeden prípad sa pamätám. Rodičia boli odišli hádam na blízku farskú lúku, tu on použil vhodný čas, povyťahoval všetky apove kabáty zo skrine v jeho izbe, poobliekal do nich nás, dievčence, na seba, ako na najväčšieho, navliekol najdlhší z nich, navystrihával masky z čierneho papiera, čo cukor bol v ňom obalený, s dierkami na oči, ústa a nos, pripevnil nám ich na tváre — a nastal hlučný smiech, krik, behanie. Lomoziac naháňali sme sa pavlačou popred obloky, on, dlhú trúbeľu z apovej fajky držiac vztýčenú, nás komandoval, a keď to prechodilo už do opravdivého jašenia, zjavili sa na konci pavlače rodičia — a chudák rozjarený Žiguško dostal veľké hrešenie, že on, ktorý mal mať najviac rozumu, lebo je už dosť starý na to, dovádza nás, deti, do takejto nezbednosti a tak podobne. Masky, pravda, razom boli strhané z tvárí, on zahanbený a skrúšený začal dávať do poriadku, čo sa bolo naruby obrátilo, my sme zastrašené pozerali na neho, vyhrešeného za nás, súcitili sme s ním, lebo nám iste všetkým bolo po vôli tak sa vyzúriť v tej divej zábavke.

Ináč moji rodičia boli mu dobrí, moja macocha dokazovala v tom zriedkavo šľachetné zmýšľanie, že ako mužových príbuzných, tak i príbuzných svojej predchodkyne rada opatrúvala dlhšie u seba. A Žiguško jej bol i vďačný za to, poslúžil jej ochotne svojím nemotorným spôsobom čím mohol, a bol šťastný, keď ho ,nénika’ za jeho ochotu pochválila.

Mali sme my vtedy v dvornej záhrade niže kostolnej ohrady oskorušový (skorušový) strom — iste samojediný na celej Ľuboreči, ba možno i na celom okolí, lebo nikde nepočuli sme o niečom podobnom — a keď blížil sa čas dozrievania jeho drobného, ako kamienky tvrdého a jedovate trpkého ovocia, podoby štíhlych, jemno zelených hruštičiek, vtedy každé ráno bývalo mi prvou starosťou bežať ta a popozerať, či cez noc nenapadali oskoruše. Ale ak Žiga bol u nás, hľadel ma v tom predbehnúť, nebodaj sme kvôli tomu i včaššie vstávali. Náhle sa oskoruše pod stromom zjavili, vymyslel kopať pivničky, to jest vyhrabávať podmoly do briežku pod kostolnú ohradu od nášho dvora a potom do nich, slamou vystlaných, ukladali sme si oskoruše na uhniličenie, lebo tým uhniličením zázračným spôsobom zmenili i kvalitu: dostali prevýbornú chuť a maslovitú jemnosť, vôbec boli pre nás, ľuborečské deti, vrcholom delikátnosti nad všetko iné ovocie, ktoré sme si donášali na spoločné vzájomné okoštúvanie a posudzovanie z rodičovských sadov. Nie div teda, že sme netrpezlivo číhali, kedy to už bude. Každý deň i so všetkými kamarátkami, ktoré sa mi v oskorušovú sezónu najvernejšie pridružovali, vyhrabávali a mäkušili sme ich prstami, chcejúc tým urýchliť proces hniličenia. U mňa pritom trval úprimný úmysel, že prvými zavďačím sa mamke, ktorá ich tiež rada jedla, ale v tom ma Žiguško pohotovo predstihol: on už pri otriasaní oskoruší najzrelšie a najkrajšie povyberal, uložil ich kdesi na ohradový múrik pod striešku do slamy, čo o tom nik nevedel, a odtiaľ, kým naše ešte neboli súce na jedenie, donášal mamke krásne a dobré exempláre na pochúťku.

Tejto prežiadúcej ovocnej lahôdky môjho detstva nevidela som odvtedy, ani nepočula o nej, iba jediný raz tu v Martine zazrela som ju u predavačky ovocia z ďalšieho kraja, a hneď som si ich i kúpila. Pravda, neposkytli mi takého pôžitku ako za čias detského lakošníctva; boli i prehniličené a potlačené — ale ich chuť sprítomnila mi kúsok zlatých detských čias…

I ešte jedna žalostne pamätná pre mňa vec udiala sa bola za ktoréhosi Žigovho pobytu u nás: znenazdania zdochol nám v noci náš krásny, dobrý pes Sultán, práve keď otec bol dlhšie preč z domu, pri chorom bratovi v Českom Brezove. Zvesť o tom rozletela sa po dedine, ani keď umrie nejaká významná osobnosť. Veď Sultán bol známy v celej dedine, chodieval za pánom farárom, akoby na jeho ochranu, psi sa ho báli, že bol veľký a silný, ale ľuďom neurobil nič, lebo bol veľký dobrák. Bolo mnoho rečí o tomto prípade a všetkých domnienka sa na tom ustálila, že Sultána otrávila istá žena, bývajúca neďaleko fary, ktorá mala kozy. Bolo to tak, že môj otec, keď prišiel na Ľuboreč, v snahe nabádať ľudí pestovať dobré ovocné stromy a ukázať im, že každý neupotrebený kus pôdy môže sa takto zužitkovať, vysadil bol ovocnými stromkami kúsok šikmého úbočia medzi cestou a kostolnou ohradou. Stromky sa prijali, rozzelenali, ale keď už prerastali ochranné pletivo, stali sa veľkým lákadlom pre kozy spomenutej ženy, a Sultán iste z pánovho príkazu odháňal kozy od nich, a preto ich gazdiná vraj reptávala pred susedmi, že hľa, ako svet platí: ona, keď farára volili, najväčšmi kričala: Maroudiho! Maroudiho! (Maróthyho) a teraz Maroudi hucká svojho psa do jej kôz. Tak bola veľmi blízka myšlienka, že týmto spôsobom pomstila sa na psovi i na jeho pánovi a spolu svojim kozám poistila slobodu obžierať stromky. Želeli sme všetci za Sultánom, ale nad všetkých bez miery, bez útechy želela som ja. Bol mojím verným sprievodcom a priateľom: mohla som sa s ním prechádzať, držiac sa rukou okolo jeho krku; mohla som mu zvisle uši zakladať na oči, srsť prečesávať, večer ospanlivá i zaspávala som na jeho šiji — on to všetko strpel s prevahou dospelého tvora oproti nedospelému.

Báťa Jano Cibuľka stratil hlavu od úžasu, keď ho ráno našiel zdochnutého.

„Ľem čo povedia pán farár, kod prídu — čo si pomeslia… Kobe ja bou vedeu, na čo tá planina hútala, bou be je merkovau na Sultána ako na moje oči!“ horekoval.

Nevedela som, kde sa podieť od ťažkej ľútosti, keď som videla Sultána vystretého, stuhnutého, jeho dlhá biela srsť s čiernymi šmuhami okolo neho akoby k zemi prilipnutá — odviedli ma od neho plačúcu, nemohli ma nijako uspokojiť. I keď potom prišli, zdá sa mi, cigáni, naložili ho na nosidlá a niesli ho cestou popri stromkoch, ktoré obhajovával, ja so stupňovaným hlasitým nárekom za ním, Žiguško pri mne, chlácholiac ma — a za nami kondukt ľuborečských detí iste z celého horného konca dediny. Zastali sme neďaleko cigánskych chalúp, kde už bola jama pre Sultána vykopaná. Mne malo sa srdce puknúť, keď ho z nosidiel do nej hodili a zemou nahadzovali pred očami detí v kruhu stojacich; nechápala som, že mohlo sa udiať niečo také smutné; vtedy iste po prvý raz uverila som, že sú i veľmi zlí ľudia na svete, ako tá žena, ktorá túto nepochopiteľne úžasnú vec spáchala proti nášmu dobrému, milému Sultánovi len preto, že nedovolil jej kozám kaziť stromky, čo mali ľuďom úžitok donášať. Ťažký dojem z toho zostal mi navždy v pamäti, i to, že Žiguško trval so mnou v tie ťažké časy.

Pozdejšie, ako gymnazista, menej chodieval k nám. Stará mamka z núdze, aby jej lepšie dochodilo nakladať na synov, vydala sa za istého staršieho stolára, Bána, ktorý mal svoj sklad náradia v jej dome, v prenajatých miestnostiach. Jej bolo vhod pomôcť si hmotne, jemu bolo vhod dostať sa do jej riadnej opatery, a tak pomaly dochovala i mladšieho syna do samostatnosti. Keď vyštudoval práva, usadil sa ako advokát v B. Ďarmotách. Zostal však vždy utiahnutým, bojazlivým — ani nikdy nemal odvahy priznať sa za Slováka, len s utajovaným záujmom sledoval osud slovenskej veci: Jeden z prepočetných podobných prípadov.

Za svojho detstva rada som chodievala s rodičmi do Tomášoviec, k mamkiným rodičom. Mamkina macocha, rodená Dianišková z Tisovca, okrúhlastá, zhovorčivá mamička v bielom, nad bradou uviazanom čepci, musela byť milovnicou detí, lebo mňa viac ráz ponechala si u seba na dlhšie, a tam mi bolo dovolené baviť sa po svojej chuti, i keď som trochu neporiadku narobila, hoci ináč, práve že nebolo detí v dome, panoval tam nenarušený poriadok. No ešte i jej bolo zábavkou, keď som si ja v kúte medzi pivničným žriedlom a pavlačou zariadila izbičku a navláčila do nej klátiky a doštičky z kôlničky, kde starý apa Bauer, pracovitý a praktický človek, pílil, strúhal a zbíjal si všelijaké pre včelárenie potrebné prístroje, alebo keď som zo všetkej chuti miesila hlinu na dvore, váľala z nej okrúhle bochníky a ukladala ich do riadku na slnce, aby sa piekli, pri čom, pravda, i obuv i šaty som si umazala. I do susedov som chodila, ba s mendíkom Mišom i do ďalších domov, i videla som, že v Tomášovciach sú krajšie domy a vidnejšie chyže než na Ľuboreči, ale Ľuboreč bola mi bližšia srdcu, nedala som sa starému apovi Bauerovi preškriepiť, že Tomášovce sú krajšie. Lokálny patriotizmus je človeku vrodený.

Aj stará mama Bauerová chodievala k nám i na dlhšie návštevy a potom u nás i umrela zo zdrava, na porážku srdca. Milo sa na ňu rozpomínam.

I ešte čosi z môjho detstva. Zo zabudnutia ožíva mi scéna s Evelínou, Petényiho dcérou, predchodcu môjho otca, ktorú, úplne osirelú, moji rodičia boli na dlhší čas k sebe prijali, a, zdá sa mi, že potom i vydala sa od nás. Evelína, žltovlasá, mnoho rozprávajúca a mnoho sa smejúca, išla raz predpoludním z kuchyne cez pitvor von na pavlač, nesúc v jednej ruke mosadzný mažiarik a druhou idúcky tĺkla v ňom čosi. V tú chvíľu som bežala zo dvora pavlačou tiež ku pitvoru; ona pre hluk tlčenia nepočula moje kroky, ja, ako nepozorné dieťa, nemyslela som na nejaké nebezpečenstvo — tak sa stalo, že v pitvorných dverách sme sa zrazili, ja prudkým nárazom tvárou rovno do mažiarika, že ma hneď krv zaliala i odpadla som na zem. Evelína, pravda, v úžase vykríkla, celý dom sa zbehol, bolo kriku, obviňovania, strachu, že sa mi oči poškodili a tak podobne. Evelína nariekala, lebo Marka Slotovka ju hrešila, či bola slepá, keď ma takto ožobráčila, i mamka jej dohovárala, že nemá viac rozumu ako ja; ja som zas plakala i od bolesti pre rozrazený nos, i pre strach, že ma na dodatok ešte i potrescú, i konečne mi bolo ľúto Evelíny, ktorá vyhorela pre moju vinu, že v šialenom behu búšila som sa do mažiarika. A do tejto nešťastnej surmity prišiel môj apa, prehliadol situáciu, tíšil dohováranie, zastal Evelínu, že prípad nemôže sa jej dávať za vinu, mňa vzal na ruky a odniesol ma do kuchyne, kde mi šetrne poumývali zakrvavenú tvár a dokaličený nos, a potom, uplakanú, ufikanú, isteže odniesol ma apa do svojej izby na diván, kde som najľahšie zabudla na svoje nešťastie. Ako mi potom ranu hojili a vyhojili, na to sa už celkom nepamätám, ani neviem, či forma môjho nosa tým nebola poškodená (z veľkosti aspoň mu rozhodne ničoho neodbudlo) — ale že utišujúci účinok apovho zakročenia razom vyzdvihol ma z hlboko nešťastnej nálady a dodal mi nádej, že sa zlo napraví, to oživuje sa mi v blaženej a vďačnej rozpomienke, i ešte mnoho iného, ako hľadala i našla som u neho útechu a uspokojenie vo svojich žiaľoch alebo pochybnostiach. Jeho slová padávali u mňa vždy do úrodnej pôdy preto, že som im sväto verila, lebo nikdy nepovedal mi niečo, čím by ma, hoci v dobrom úmysle, bol chcel podviesť.

Tiež bývali pre mňa veľmi zaujímavé chvíle, keď som sa mohla vo včelíne tmoliť okolo apu, pripravujúceho si prázdne úle pre nádejné roje, pričom cítila som sa veľmi užitočná, že mu pomáham, keď som mu tu spadnuté dlátko podala, nebožiec v truhličke vyhľadala a doniesla, tam s napnutím síl celý úľ v náručí podržala — všetko podľa jeho žiadosti. Potom ma vodil k plným úľom a dal mi načúvať pritknutým uchom, ako v nich spieva tenuškú, jemnú, nekonečnú nôtu matka-kráľovná svojej čeľadi, i rozprával mi o včelách a ich zriadenosti zaujímavé veci.

To všetko sú rozpomienky z mojich predškolských čias, zastreté síce hmlou, avšak i pod ňou presvietené detským optimistickým pozeraním na všetko, na čom sa zachytili, i na maličkostiach, ktoré zdanlivo nehodno pripomenúť. Rozpomínam sa napríklad, ako môj apa, keď sme mali na stole zajačinu, zo svojej porcie vždy obkrájal si hrubšie mäsko na tanier a drobnejšie okolo háčkovitých koštialikov chrbtoviny ponechajúc tam, podal mne, aby som si to pooberala — a živo predstaví sa mi pôžitok, aký som z toho mala nielen pre dobrú chuť mäska, ktoré som spomedzi koštialikov vyštipkávala, ale hlavne pre vedomie, že mi toho dožičil môj vždy na mňa pamätajúci apa. I druhý príklad: Prišla som zo záhrady, kde bola i mamka, do obývacej izby, kde apa ležal na diváni, lebo že veľmi včasráno vstával, musel si každý deň popoludní podriemať. Videla som však, hoci v izbe bolo šero pri polozavretej okenici, že muchy mu sadajú na vlasy i na tvár. Hneď som si vyniesla z kúta svoj ,kanapétik’ (vypchávaný stolček pod nohy s bočnými operadielkami), usadila som sa do neho pred diván a odháňala som doliepajúce muchy od apovej hlavy — nebodaj i znepokojovala som ho svojou veľkou horlivosťou. Ale bola som náramne šťastná, že ho ochraňujem pred ich dotieravosťou, a i uspokojená, že sama domyslela som sa tak urobiť — a blažený pocit, spolu s obrázkom, aký sme asi tvorili, utkvel mi v predstave. I tiež keď znenazdania nadišla ma rozpomienka, ako raz mamka, keď prišla som si zastať k nej, s niekým sa zhovárajúcej, položila mi ruku na hlavu, i hneď sprítomnil sa mi milý, upokojivý pocit, ktorý to vo mne vzbudilo, až usilovala som sa ani nehnúť hlavou, aby som jej ruku neodpudila, hoci mi tam i hodne zaťažela.

Takéto subtílne duševné hnutia musia mať svoju zvláštnu moc, keď pretrvajú v pamäti človeka i mnohé významné zovňajšie udalosti. Čo v týchto tu pripomenutých, i mnohých podobných, mnou už zabudnutých poukazuje na vrodené duševné založenie a ako pôsobia na ďalší duševný rozvoj, ťažko je určovať, ale to viem iste, že už v tie časy, ako i pozdejšie, vplyv môjho otca, i schválne výchovný i nevdojak povahovými vzťahmi medzi ním a mnou sa uplatňujúci, bol veľmi silný. Zrejme nachádzal v mojom optimistickom, dobro pudovo vyciťujúcom, zlu neporozumejúcom duševnom nastrojení vždy pohotovú pôdu. A najlepším pomáhačom porozumenia medzi nami, pravda, bola jeho otcovská a moja detinská láska, ktoré sa všade postretali.

Že taká láska sama v sebe, bez vypočítania, má zošľachťujúci účinok, ukazuje i nasledujúce.

Od svojho detstva počula som o sebe spomínať, že sa veľmi ponášam na môjho otca, ktorý telesnou krásou nevynikal. Starú mamku to i mrzelo, že nezdedila som krásu po jej dcére, mojej matke. A v čase, keď sa začala vo mne prebúdzať dievčenská márnivosť, i mne by sa tej krásy bolo žiadalo. Ale veď som sa podobala apovi! A zrkadlo mi ukazovalo, že okrem mohutného čela je to, čo tam na mňa hľadí, zmenšená podoba jeho bledej, nevyplnenej tvári — tvári však mne najmilšej na svete, z ktorej vždy hľadievala na mňa samá dobrota. Nuž túto podobnosť zrazu som pochopila ako dar od boha — a už za svet nebola by som sa dopustila takého hriechu proti svojmu otcovi, proti svojej oddanej láske k nemu, že i len v pomyslení nevďačne by som bola niesla jeho podobu na svojej tvári, v žiadosti niečoho krajšieho — a to uchránilo ma na celý život od nemiernej ženskej márnivosti, dychtiacej po zovňajších úspechoch, že nedostatku krásy a z neho pochádzajúcej nespokojnosti nikdy som nepociťovala.

Tu, hľa, hotové poučenie, že prekonávať márnivosť láskou donáša bohaté dary.

Na svoje prvé školské dojmy sa nepamätám. Náš učiteľ, Csipkay, pre mňa školský báči, ktorý nikdy nedal mi zlého slova, bol mi známy z každodenného videnia. S jeho dvoma dcérami, Tilkou a Adou, tiež každý deň som sa bavievala, či už ja u nich a či ony u mňa, strachu pred školou som teda nemohla mať. Do ich malej chyžky, v ktorej ony dve spávali, i potom viaceré žiačky rady sme sa uchýlili, aby nám Tilka vypomohla v nejakých pre nás ťažkých úlohách, alebo i len aby sme sa spolu pobavili. Učivom však naskrze neboli sme preťažené, ale mne i to málo zdalo sa náramne ťažkým, čajsi neprekonateľným. Naskrze nebola som do učenia nadaná, a čo horšie, ani len pilnosti nebolo ešte u mňa. Tilku, o dva roky staršiu odo mňa, videla som vysoko-vysoko nad sebou a blahorečila som jej, že vedela už čítať, pomaly síce, ale nezasekávajúc sa, so známym rovnomerným prízvukovaním slabík, i pesničky (nábožné piesne) spievať, na tabuli rátať — a katechizmus naspamäť rectovať. Mala som veľké pochybnosti, že by som to ja vôbec niekedy mohla dosiahnuť. My, prváčence, a ešte veru i druháčence, museli sme byť ťažkou próbou pre chudáka pána rechtora, keď, do veľkého kolesa postavené, automaticky posúvali sme sa radom k nemu, aby nás učil písmená poznávať alebo do slabík skladať. Pri katechizme bývalo mnoho utrápených, tvrdých hláv, v ktorých sa to ťažko ujímalo — nejednej oči úzkostlivo blúdili dokola, žiadajúc pomoci pošepnutím nenaučenej lekcie, alebo zaseknutej vety — a tých bystrejších sa chytila pýcha i posmievačstvo, ako to už býva u ľudí. A to písanie na tabuli a smrkanie pritom a stieranie napísaného dlaňou! Ale keď Tilka písala do „škripty“ pomaly a poriadne, tupo škrípajúcim brkovým perom, ktoré jej vždy na žiadosť zastrúhal jej otec z viazaničky husacích pier, deťmi nadonášaných, bola by som sa jej za hodinu prizerala, ako poslušne ukladajú sa jej okrúhlasté i končisté tvary písmen do vyznačenej linaje. Keby ja už tak vedela! — bolo mojou vrelou žiadosťou. Ale ja ani pre pekné písmo nebola som stvorená.

No školu jednako som si obľúbila, oživila mi myseľ všeličím novým, keď o krátky čas oboznámila som sa s toľkými deťmi. Dostávalo sa mi i mnoho problémov na rozlušťovanie, lebo napočúvala som od nich mnoho drobných dedinských udalostí, podávaných od každej referentky inak, podľa toho, v akom rodinnom alebo priateľskom pomere bola jej rodina k rodine udalosťou postihnutej. Stávalo sa, že sa malé referentky i samy povadili pri referovaní, čo mňa vždy rozladilo a ponúkalo ďalej premýšľať o veci. Už vtedy skrsalo vo mne akési tušenie, že pravda ukrytá je pred ľudským zrakom: človek sa nazdáva, že ju drží, a jednako nie je to nikdy ona. Preto ostáva mu len stranícke posudzovanie. Vôbec taká ľudová škola, také spoločenstvo všetkých miestnych detí má svoju výchovnú moc i samo v sebe, okrem toho, ku čomu učiteľ vedie deti. Predovšetkým je i bez schválneho namerenia napomáhateľkou demokratizmu, lebo deti v nej cítia sa rovnocenné i rovnoprávne; s vrodeným pravým zmyslom nerešpektujú ešte stavovské rozdiely. My ,pánčence’ (panské deti) nezaujímali sme nejaké uprednostené miesto v nej, posudzovaniu i posmeškom svojho spolužiactva tak sme boli vystavené, ako i sedliacke deti. Zato však i tuhé priateľstvá uzatvárali sa medzi panskými a sedliackymi dcérkami, i ja mala som za čas takú svoju najmilšiu kamarátku čiže kamajku.

Ale dávajúcimi boli vždy ony, dcéry ľudu, i v tejto škole, a nie my, ,boháčky’. Bolo to tak, že každá žiačka skromnú zásobu svojich školských knižiek donášala si uviazanú v nejakej farbistej, kvietkovanej šatôčke do pohodlného štvorhranného batôžka. Za základ slúžila bridlicová tabuľka s griflíkom na niti visiacim, na nej písanka, šlabikár, katechizmus — u treťo a štvrtoročných žiačiek už i hrubý Kancionál — a navrchu na tej hromádke vždy závažný okružok počerného sedliackeho chleba. Chlapci svoj chlieb a k nemu i skladací nožík s drevenými črienkami nosili si v podviazanom, oháňajúcom sa rukáve kabanice, prevesenej cez ľavé plece. Knižky nenosili zviazané v šatke, ale slobodne v ruke, a keď sa po ceste do školy naháňali, pasovali alebo i bili, mali pre ne miesta v druhom rukáve. Pre tie okružky chleba my, panské dcérky, vždy blahorečili sme svojim sedliackym družkám, lebo to bolo pre nás niečo nedosiahnuteľné, keďže naše mamky nedovolili nám nosiť so sebou jedenie do školy. Podľa nášho zdania sedliacke mamky boli lepšie, keď týmto spôsobom po starom zvyku spríjemňovali svojim deťom to školské trápenie.

Deti však vedia si spomôcť, vyrovnávať nezrovnalosti svojím spôsobom. My, panské dcérky, neviem, akým starým právom mali sme v úžitku dobrovoľnú dežmu z tých školských okružkov našich sedliackych družiek. Ale i to malo svoj poriadok. A síce keď nadišla príhodná chvíľa, čo sa stalo vtedy, keď pán rechtor na dlhšie odišiel zo školy nadýchať sa čistejšieho vzduchu, dievčence vytiahli svoje okružky zo šatiek, rozlámali alebo rozkrájali si ich nožíkom od chlapcov vydrankaným na písanku. Nožík však jeho majiteľ nepožičal zadarmo, ale ktorá ho posledná upotrebila, vrátila mu ho, hore koncom nesúc, s napichnutým naň kúskom chleba a podala mu ho s povedankou: „Tu máš, na koni!“ Tento poriadok musel sa zachovať pre udržanie ďalšieho kreditu. „Ak mi nedáš ,na koni’, druhý raz ho nepýtaj!“ znelo závažné napomenutie požičiavateľa. Ktorá túto prípravu náhle dokončila, prvé jej bolo pozvať niektorú z nás, pri obloku sediacich panských dievčeniec, či slovom, či kývnutím prsta. To znamenalo, že chce patričnej udeliť zo svojich rozlámaných kúskov chleba, čo boli každý práve na raz do úst. A my sme na pozvanie išli — ale nie uchytiť si kúsok chleba a položiť do úst. Inak sme si to museli vyslúžiť. Zastanúc si pred pozývateľku, museli sme spraviť kunšt: obe ruky na kríž chrbtom spolu zložiť, spliesť malík s malíkom, prstenkový s prstenkovým, vynechať prostredný, ale založiť zasa ukazovák za ukazovák a potom už, prostredný s palcom na každej ruke do taktu spolu stýkajúc, odriekať tiež do taktu:

Pýtam, pýtam na organe, prsty sa (sú) mi dolámanie, iba’ eden zostau, do neba sa dostau, tu je ňebe, tu je raj, kúštik že mi chleba daj!

Pýtaná dala po úkrajku alebo úlomku chleba obom párom pýtajúcich prstov, obdarovaná niesla si ich pozorne k obloku, kde na širokej, doskou krytej obločnej ploche mali sme my, pánčence, už na to pripravenú priehradku, čo kolibku z našich knižiek, do ktorej priamo, spustiac spletené ruky jednou, potom i druhou stranou k nej, ukladali sme napolazované kúsky chleba. Až keď sme už všade, odkiaľ pozvanie prišlo, povyberali túto dobrovoľnú daň, začali sme si vyťahovať kúsky chleba z priehradky a s chuťou si ich ujedať. Naše patrónky pozerali na nás s akýmsi hrdým uspokojením, že to z ich lásky požívame, a ako by nám bez tohto pýtania a požívania sedliackeho chlebíka pôvabnosť školy aspoň spolovice bola prepadla, tak i ony, ak by sme ich boli ohrdli, boli by to zatracovali ako pýchu a nelásku i neoprávnené rušenie starého zvyku.

Takéto veci zväzujú srdcia živo cítiace azda na celý život. U mňa vždy pri pohľade na sedliacky chlieb, ktorý dosiaľ rada jem, ak sa môžem k nemu dostať, ožije láska k tým, ktorí ho v potu tvári dorábajú toľko, aby ho mali dosť i všetci inak pracujúci, a pritom vždy prídu mi na um moje družky z detstva, ktoré nám ho z lásky dávali. Ale zato i my, keď doma či už zvláštne sme si vypýtali a či hoci potajme vzali hodný kus nášho panského chleba, sme ho v škole podelili medzi ne, zavše ,na ruvačky-mačky’, hľadiac však, aby sa dostalo z neho všetkým tým, ktoré nám zo svojho dávali. Vzácnejšími vecami, nejakými sladkosťami alebo ovocím, obdarúvali sme iba svoje vyvolené ,kamajky’. Nejeden raz som striehla na svoju v záhrade pri lese (lesa, plot zo štiepaných dubových týňov, dolu i hore opletený lieskovým, brezovým alebo iným prútím), aby som jej mohla dať svoju ,havránku’ (olovrant). To je vzájomnosť podľa neporušeného detského citu. Keby mu ľudia i v dospelosti zostávali vernými, nenastupovalo by ich štiepanie sa na rozličné stavovské strany, v ktorých každej prvou a hlavnou požiadavkou je nenávisť proti všetkým ostatným, z čoho akživo nemôže vyplynúť blaho a spokojnosť ani jednej.

Pravda, my pánčence, i mimo školy sme sa riadne priatelili. Školská Tilka nám bývala najlepšou radkyňou i pomocnicou, i prípadné rozpory medzi nami ona vyrovnávala; jej gaštanovými vrkočmi obrúbená, sivooká, viac dobrá ako pekná tvár všetkým sa nám páčila. Ináč Aranka od ,pánov’ (Goldbergerovcov) a ja sme si v ten čas najlepšie rozumeli. Ona zavše chodievala ma vypýtať od mamky, aby som išla k nim baviť sa s ňou na ,mamu a diovku’. Mamou bývala vždy ona a diovkou (dcérou) ja. Stalo sa však i tak, že keď prišla odvádzať ma k nim, našla ma internovanú pre nejaký prečin v kútiku za pecou, čo ju veľmi zarážalo, lebo u nich panovala voľná výchova; deti medzi sebou sa vždy hašterili, ale trest nedostávali, iba ak chlapcov niekedy vylátal otec, keď ho konečne vyniesli z trpezlivosti, alebo ak ho už prv niekto iný dopálil. Lebo báči Kálmán Goldberger bol prchký, ale pritom spolu i veľmi dobrosrdečný. V jednu chvíľu zvlhli mu oči citovým dojatím, v druhú sršali hnevom. A že niekedy počuli sme ho i po maďarsky kliať, my deti — okrem jeho vlastných — mali sme ho za strašného človeka, hoci nám nikdy v ničom neublížil. I počítal vždy po maďarsky, po slovensky mu to ťažko padlo, hoci bol synom slovenského farára na Dačovom Lome a jeho sestra bola vydatá za Nátanom Petianom, zakladateľom Matice slovenskej. Bol vôbec maďarskej mentality, ešte tej porevolučnej, ohnivogavalierskej, ku ktorej pristal i jeho zovňajší zjav: štíhla, strunistá postava a pekná, rasovitá tvár, s plnou tmavou, pestovanou bradou. Nosieval vždy maďarské čižmy, nohavice za sáry a atilovitý kabát. Jeho druhou ženou bola sestra Fraňa Trsztyénszkeho, ev. farára bratislavského, vzdelaná, ale tiež po maďarsky cítiaca, okrúhlastá pani, milujúca panské maniere. Ako mladušké dievča zaľúbila sa bola do neho, mladého vdovca, a on vraj raz bez dovolenia jej matky (neviem, či vtedy žil ešte i jej otec, farár na Kalinove v Novohrade) uniesol ju na svojom koči, aby si prišla pozrieť jeho domácnosť, ktorej paňou mala sa stať. Pravda, hneď poprosil k sebe tetu Godbergerovú, ako gardedámu i hostiteľku, a ešte toho dňa, nešetriac svoje ohnivé kone, odviezol ju naspäť k matke. Tento gavaliersky výčin verejná mienka sotva odobrila, ale pre neho bol charakteristickým, i potom vždy v jeho správaní sa k svojej žene vynikala jeho gavalierska šetrnosť. Sám tvrdo robotoval so svojimi ľuďmi pri obrábaní svojho značného pozemkového majetku, ale ju vždy uchránil od namáhavej roboty, ku ktorej však beztak i pre stále pribúdajúce deti i pre slabé zdravie nemohla sa dostať. V pomerne mladom veku vyvinul sa u nej záduch, na ktorý po rokoch utrpenia i predčasne umrela. Prv však ešte prišiel i majetkový úpadok rodiny, nebodaj zavinený i tým, že jeho pani bývala viac paňou než gazdinou.

No keď jej najstaršia dcérka, Aranka (staršia bola Adela, dcéra po prvej žene), chodievala ku mne a ja k nej zabávať sa, takéhoto smutného konca ešte nik sa neponazdával. Keď ma tak našla v spomenutom otupnom a trochu i zahanbujúcom položení v kútiku za pecou, zastala si ku mne, verne trvajúc tam so mnou. Ja som s pôžitkom vdychovala sviežu zimu a snehovú vôňu, ktorá ma ovievala z jej šiat. No a o chvíľu i mamka cestou milosti skrátila trest a čosi-kamsi, zabudnúc na prestátu nepríjemnosť, bežali sme s Arankou, kĺžuc sa po snehu dolu hrboľatou cestou, do Goldbergerovcov. Tam v ,dlhej chyži’, čo mala jeden oblok do ulice a druhý priamo oproti do dvora, mali sme my deti svoje pôsobisko, v ktorom mohli sme všetko naruby poobracať. A to sme ani nezmeškali. Zo ,slepej kasne’, vpustenej do steny a zastretej záclonou, porozvlačovali sme všetko šatstvo podľa potrieb hry, ktorej Kalmík, Arankin, nám vekom najbližší brat, dodával trochu mužského rázu cválaním čiže pošmykujúcim oštŕňaním sa na drevenom kolísavom koni. Arankinou silnou stranou zas bolo hrať úlohu mamy. Sadla si na nízke pódium, pripravené pod uličným oblokom, ja, ako jej dieťa, musela som si sadnúť jej na lono a ona ma ,varovala’, láskala, nežné mená mi vymýšľala, kŕmila ma z prázdnej šálky, utierala mi slzy, ktorých nebolo, prípadne ma i vyhrešila a s pátosom sa ponosovala, čo so mnou vystojí, i vyhrážala mi, že ma pošle do hory, kde sa mi vtáčky zahrabú do vlasov, ak sa nepolepším, a tak podobne. Pre túto úlohu slúžila jej fantázia vždy novými prejavmi. Ale i do notárov (Goldpergerovcov), kde tiež bolo niekoľko dievčeniec, rady sme sa dohrnuli, keď z tesného ,pokojíka’ (malého domu na hornom kraji dediny, vystaveného predošlým farárom Petényim pre jeho ženu a po jej smrti od jeho dcéry odkúpeného Goldpergerovcami) prešli bývať do nového priestranného domu na dolný koniec. Tam i sám Joži báči Goldperger (odvodzujúci svoj rod od pánov zo Sachsensteinu pri Kremnici), keď mal čas, rád sa prekáral s nami, i zahral nám zavše na husliach, ktoré hádam v mladom, poetickejšom veku pestúval, nejakú skočnú ,jabelovskú’, a potešenie mu svietilo z belasých očí, keď drobná čamrva okolo neho popustila sa do tanca. Ak sme sa v tej námahe postrapatili, vytiahol svoj vreckový hrebienok, pohládzal nás ním radom, sľubujúc nám, že budeme pekné ako makovičky — a keď my, žiadostivé vidieť svoju peknosť, tiež radom sme vyvracali oči i hlavu nahor, vytiahol ešte i kefku so zrkadielkom z vrecka a dal sa nám zasa radom každej do neho nazrieť, aby nám srdce bolo na mieste. Tieto toaletné prístroje nosieval u seba kvôli svojej hodnej brade, ktorú podľa našej mienky bol by si mohol radšej obstrihať. Ale i s ňou sme ho rady mali, lebo z jeho očí, keď sa s nami zapodieval, vždy sme vyrozumievali, že naša zábavka je zábavkou i pre neho, mali sme teda k nemu veľkú dôveru. Takéto spoločenské radosti mali sme my, ľuborečské deti; zdá sa mi, že nikdy nemohli sme sa ponosovať na otupnú nudu.

A v tie časy u nás na fare ešte prišla i udalosť nebývalá: narodil sa nám maličký chlapček, Lajoško, na ktorého krstení mali sme plnú izbu hostí, medzi nimi bol najveselejší, ak sa dobre pamätám, môj strýko z Českého Brezova. Bola som vtedy osemročná a bola som veľmi pyšná, keď mi malého bračeka, v perinke ovitého, dali niekedy varovať, ale i bývalo mi ho veľmi ľúto, keď plakával: „Uvá, uvá, uvá!“ a nevedeli ho upokojiť.

Jeho narodenie zasa dalo ženám v dedine podnet zaujímať sa o mňa, či mi mamka nebude horšia ako dosiaľ, keďže už má vlastné dieťa. Najmä zaujímala sa o to moja niekdajšia obľúbená varovkyňa Anka Fraňovie, vtedy už vydatá, i Marka Slotovka, ktorá pozdejšie, keď prišlo jej ,písmo’ o smrti vzdialeného muža, vydala sa za vdovca Rakytu, majúceho jedinú malú dcéru. Predbiehajúc čas, dokladám nakrátko, že tejto svojej pastorkyni stala sa Marka Slotovka, potom Rakytovka, veľmi prísnou, ale i veľmi dobroprajnou macochou, muža chorľavého opatrovala ako najlepšie, keď on umrel a dcéra dorástla, vzala k nej prístavka a nažívali pekne spolu, mladí vždy v úcte k nevlastnej matke. Tak sa mi pochvaľovala, keď som ju bola navštíviť už ako vydatá v jej vždy čistej domácnosti. I v mojej vďačnej rozpomienke podržala si svoje čestné miesto, aké i zaslúžila si svojím statočným charakterom. Vždy dobre mi padne, že mala potom pekný, spokojný život.

Z rodičovského domu, z rodácky svojského ovzdušia ľuborečskej školy, i z dôvernej spoločnosti svojich družiek, s ktorými som sa i hrávala i všetkými vzájomnými vzťahmi, pre deti náramne dôležitými s nimi bola som spútaná, bola som vytrhnutá, keď som štyri roky dedinskej školy mala za sebou. V mojom desiatom roku dali ma rodičia do Lučenca tiež len do obecnej, ale číro maďarskej kalvínskej školy (evanjelická bola vtedy ešte prevažne slovenská), aby som si nadobudla zbehlosť v maďarčine. Po odchode rodičov nemohla som sa v plači zastaviť, až kým som večer nezaspala; i v nasledujúci deň cítila som sa nevýslovne nešťastná v tej cudzej škole, kde ani počutému, ani čítanému slovu som nerozumela; do plaču mi bolo každú chvíľu, hoci učiteľ bol prívetivý a netrápil nás veľkými požiadavkami. Mojím šťastím bolo, že boli sme i v škole, i na byte v číro maďarskej domácnosti dve spolu, lebo i moju sesternicu Emu Goldpergerovú, ináč z breznianskej školy svojho strýca Daniela Goldpergera, vo všetkých v tie časy bežných školských vedomostiach i v nemčine celkom zbehlú, tiež dali do Lučenca kvôli maďarčine. Jej som sa držala, vo všetkom, i podriaďovala som sa jej duševnej prevahe, s ňou vôbec ľahko mi bolo privykať v cudzom ovzduší. Zavše sme sa i poškriepili, medziiným i na tom, keď som tvrdila, že naša zvonica na Ľuboreči je taká vysoká ako veža kalvínskeho kostola v Lučenci — až keď som sa potom na Vianoce doma našej milej, spola drevenej zvonici hodnovernejšie prizrela, mlčky som uznala pravdu Eminho úsudku, taxujúceho ju len na polovicu tej výšky — avšak nie bez ľútosti. My dve, pravda, zhovárali sme sa vždy po slovensky, za čo sa nám dostávalo bežného pokarhania: „Megint povedáltok?“, ale pri stálom obcovaní s domácimi dvoma slečnami a ich matkou-vdovou, ba i so slúžkou Maďarkou, na Vianoce jednako už natoľko boli sme zbehlé v maďarčine, že doma za zbytočné uznali, aby sme kvôli nej ďalej chodili do ináč nám zbytočnej maďarskej školy a podľa spoločnej porady obidvoch rodičov, zostanúc na predošlom byte, prešli sme z obecnej maďarskej školy do nemeckého ústavu Viedenčanky slečny Janety Friedlovej, susediaceho práve s naším bytom. Sesternica Ema našla sa tam výborne, uzavrela priateľstvá s ,vyššími dcérami’, ovládala všetky učebné predmety, ale ja, nevedomá dedinčanka, za polroka zápasiaca už s druhou cudzou rečou, isteže pramálo zisku som mala z toho školského roku — iba ak by sa mohlo pokladať za zisk, že som sa oboznámila s mestskými dievčencami, ktoré boli iného zmýšľania, iné veci ich zaujímali než moje dedinské družky. Tu otázka širších alebo užších krinolínok, túžba po hodvábnych kapišónoch s kožušinkovým prámikom, aké mali iba dcéry najzámožnejších rodičov, tam mestské udalosti, ale i študenti z blízkeho kalvínskeho gymnázia, s ktorými poniektoré už koketovali a slečna Janeta sa preto rozčuľovala.

Raz prišla do školy elegantne oblečená dáma, ktorá zdala sa mi pod vzdušným závojom taká krásna, akú som vôbec ešte nevidela, a náramne ľúbezne prosila slečnu Janetu za odpustenie, že vyrušuje, ale chce ju o niečo poprosiť. Slečna odviedla ju do izby; neviem, o čom sa zhovárali, ale čo mi zostalo v pamäti, je, že náhle slečna zmizla za dvermi, hneď ,mali myši hody’: ruch a vrava medzi dievčencami, že toto je tá povestná pani M-ová, ktorá má pomer s pánom N. N., tiež krásavcom, ale naskrze nie je taká pekná, ako zdá sa byť, lebo už nie je mladá, veď i slepý môže vidieť, ako má tvár nahrubo napudrovanú i namaľovanú, a tak podobne — a ja, naivná dedinčanka, mala som to za rýdzu krásu. Takéto veci náramne zaujímali mestské slečinky, mne však otvárali prvý pohľad do mestského života, nad ktorým musela som premýšľať.

Najmilšie bývali nám dvom, Eme a mne, nedeľné popoludnia, lebo vtedy sme riadne chodievali k mojej ďaleko bývajúcej starej mamke, na kávu so žemľou (vtedy dva razy takou veľkou, ako je teraz), kde sme sa mohli do chuti po svojsky pozhovárať.

Po prázdninách, cez ktoré bavil sa u nás istý mladý Pešťan, študent Zsigmondy Jenő, štíhly, belavý, vážneho jemného chovania, ktorý sa sprostredkovaním novohradského seniorálneho inšpektora k nám dostal, ktorý sa po celý čas pilne učil po slovensky a s apom sa rád zhováral (slovensko-maďarský slovníček, ním značený dlho sa u nás zachoval), odviezol ma môj otec na nemčinu do Spiša, do mestečka Veľkej, po nemecky Felka, kde pred rokmi za tým istým cieľom absolvovala svoj rok i moja nevlastná mamka, mňa teda mali ta akoby po starej známosti.

Cesta ta vtedy išla ešte vozmo a trvala nám, zdá sa mi, dva dni. Z nej som si nič nezachovala, iba akýsi hmlistý obrázok, že v Radvani zastali sme s vozíkom pred ev. farou, apa vystúpil z neho, že na chvíľu vojde dnu, a mne naložil len zostať sedieť. Potom sa mi zdalo, že pridlho tam mešká, a v detskej netrpezlivosti mrzela som sa na tých, čo tam bývajú, že ho iste oni tak dlho tam zdržiavajú. Keď však potom vyšiel, vyprevádzaný domácim pánom, v priateľskom rozhovore s ním, ktorý mal takú predobrú tvár, vľúdne sa mi prihovoril i pohladkal ma, náramne som sa v sebe zahanbila pre svoju predošlú mrzutosť oproti nemu. Keď sme sa s ním rozlúčili, apa mi rozpovedal, že je to náš najväčší básnik Andrej Sládkovič, šľachetný človek, dobrý duch svojho národa — a tomu podobne. Otcove slová vyšumeli mi z pamäti, ale dojem, ktorý vo mne vyvolali, zostal mi navždy v nej, i moja ešte zostrená kajúcnosť, že proti tomuto vznešenému človeku pocítila som akési nepriateľské hnutie. Keď roku 1872 umrel, ešte som ho v duchu skrúšene odprosovala preto.

Viem, že mi môj otec na tejto ceste rozprával mnoho poučného, vzdelávateľného, a často prihováral sa i nášmu kočišovi, majiteľovi koní, čo náš vozík ťahali, rozprávajúc mu všeličo miestopisného, hospodárskeho i dejinného o krajoch, ktorými sme sa viezli, aby i on mal svoj mravný zisk z tejto cesty.

Vo Veľkej dostala som byt i celé zaopatrenie u istej pani Weissovej, vdovy, obývajúcej so svojou už staršou slobodnou dcérou celý poschodový dom — vpravde však len jednu izbu okrem veľkej kuchyne a komory. Poschodie bolo vôbec neobývané, akoby ani nedohotovené, a dolu bolo niekoľko miestností neupotrebených. Tam iste neznali bytovej núdze, lebo takto mali sa veci temer v každom dome, čo i mne, neskúsenému dieťaťu, bolo čudné, keď som sa v tom rozhľadela.

Apa, keď už bol vo Veľkej, išiel a i mňa so sebou pojal i do blízkych Batizoviec navštíviť ev. farára Andreja Dianišku, mamkinho príbuzného, u ktorého, vtedy ešte neženatého, žila i jeho mať a sestra Marička, všetko milí, nekonečne, priateľskí ľudia. ,Andi’, tuším, viac rokov pobudol v Nemecku, mal akúsi jemnú vážnosť v belasých očiach; Marička, ružová blondína okrúhlastých tvarov, mala sa ku mne, hlúpej dedinčanke, s takou pôvabnou láskavosťou, že som bola ňou celkom očarená. Povodila ma po celom dome i gazdovstve, že som sa cítila hneď ako doma. A stará tetuška, nízka, počerná, náramne živá a pohyblivá, šírila okolo seba dobrú vôľu. Pri našom odchode bola moja odobierka od nich iste veľmi clivá, ale keď mi Marička prisľúbila, že v niektorú sobotu príde do Veľkej po mňa, aby som nedeľu tu u nich strávila, a že i na celé vianočné prázdniny vezmú ma k sebe, clivosť ma prešla. Keď však otec odchádzal z Veľkej, napomínajúc ma ku všetkému dobrému a prosiac moje domáce o lásku a trpezlivosť pre mňa, jednako zasa v žalostnom plači lúčila som sa s ním, len mi žalosť kratšie trvala než vlani v Lučenci. Na druhý deň už ma začali zaujímať miestne veci a minulý polrok v nemeckej škole slečny Friedlovej zanechal mi dobrodenie, že so svojimi domácimi už som sa vedela ako-tak po nemecky dorozumieť.

Starú pani Weissovú nemala som v láske pre jej niektoré slabosti — nedospelí sú odmietaví proti tomu, čo nechápu — i pre jej nekrášlený spišský dialekt, mne veľmi protivný, ale s jej dcérou, slečnou Reli (Aurélia), ktorá bola postavy temer nie vyššej ako ja vtedy, zakrpatenej pre chorobu v detstve, ale mala krásne, milé tmavé oči, pre ktoré som ju ja celú mala za peknú — hneď pocítili sme vzájomnú sympatiu, hoci ona vtedy už mohla byť vyše tridsaťročná a ja ešte nie celých jedenásť. Bola značne vzdelanejšia než matka, prečítala mnoho kníh i čistejšiu nemčinu užívala — a bola dobrej duše. S materou, so svojou ,Mutusch’, zaobchádzala vždy s nevyčerpateľnou nežnosťou a trpezlivosťou, že som ju v tom musela obdivovať. Mala i brata, advokáta, ale ten býval osobitne vo vlastnom dome, v druhej ulici. Mal za ženu Liptáčku. Ich zo štrnásťročná dcéra, Etelka, často chodievala k nám a mňa vodievala k nim. Od slúžky, ktorá každý deň, keď ma samotnú postihla, súcitne sa ma opytovala, či sa mi už necneje, učila som sa poznávať spišskú slovenčinu.

Iba strážkyňa domu, vypasená žltá sučka Noska, v prvé dni bola mi postrachom, lebo tisla sa ku mne, falošne sa uškľabujúc. Mala totižto obyčaj skrčiť vrchný pysk, akoby zuby cerila, preto som sa jej bála, ale o krátky čas spriatelila som sa i s ňou, keď som nahliadla, že ten úškľabok u nej znamená práve akýsi priateľský úsmev. Zato do konca svojho pobytu tam nezmohla som sa na nijaké priateľské hnutie k Pujze, do ťažka vypasenej, tmavo a jasnosivej pásikavej domácej mačke, ktorá každé ráno, keď svoju porciu čerstvo nadojeného mlieka v kuchyni užila, nástojčivým miaukaním pred izbenými dvermi vynútila si, že jej ich otvorili, vošla vážne dnu, nepoďakujúc sa za úsluhu, zamierila rovno ku kredencu na druhej strane izby, vyskočila najprv na dolnú jeho časť, pozrela, či tam niet niečoho pre ňu zaujímavého, a po krátkej pauze, pri jej mnohovážnosti iste nie bez námahy, škriabala sa hore uholnou doskou navrch jeho hornej časti, odtiaľ prešla ešte na vyššiu pradedovskú šatnú skriňu, v ktorej mohlo mať miesto šatstvo hoci celej rodiny — a z tej konečne, po dlhšom opatrnom mierení, preskočila na širokú zelenú kachľovú pec, tam sa pokrútila do mrváňa[2] a ležala tak v najväčšom teple až do poludnia. Na obed však nezabudla na seba. Ako sa taniermi zaštrkalo, tou istou cestou, spúšťajúc sa hladko dolu kredencom, ustanovila sa k nám a miaukaním hlásila sa o svoj podiel. A naša prajná Tante Reli oddieľala jej zo všetkého, o čom vedela, že jej bude po chuti, na jej mištičku a odnášala jej to do tmavej komôrky, cez ktorú chodilo sa z izby do sklepeného priechodu (Durchfahrt), deliaceho dom od ulice na dve rovnaké polovice. Pujza za ňou, otierajúc sa lichotivo o jej šaty. Takto tučnela od dobrých pokrmov na teplej peci, miesto aby bola išla do stajne drhnúť potkany, ktorých vraj bolo tam plno, že každú chvíľu vychádzali spod mostoviny. Ale Tante Reli bola k nej nadmieru zhovievavá. Raz pridalo sa Pujze, že si zle vymerala skok z pece na ,kvadropkasňu’ — a už i rútila sa dolu. Vo mne blysla škodoradosť, že sa azda trochu udrie — ale zaznel výkrik Tante Reli: „Pujz! Pujz!“ a už i zastala tam, do vystretej svojej zásterky zachytiac padajúcu Pujzu. Moja sklamaná škodoradosť zhasla, nepriateľsky pozrela som na zachránenú, ktorá však nebodaj i bez priskočenia Relikinho bola by, mačacím spôsobom, bez ublíženia padla na rovné nohy.

Ku vtedajším mojim antipatiám patrila tiež ,Eňchina’ (Ännchen), stará zvráskavená žena, Nemka, pre protivnú svoju obyčaj, že často prichádzala do Weissov napoludnie, že nikdy nešla do kuchyne pýtať si niečo zjesť, ale, akoby chcela donútiť, aby sa jej zo všetkého dalo, čo páni majú na stole, prichádzala nepozorovane do tmavej komôrky, zastala si ku skleným dverám medzi izbou a komôrkou a dívala sa žiadostive na nás, že mne zakaždým prešla chuť do jedenia, keď som ju tam zazrela. A tety, ani stará, ani mladá, nikdy ju preto nezavrátili. Relika vzala tanier, nabrala naň hodne jedla, aké sme práve mali, a dala jej to ta, do tmavej komôrky. Ktožvie, či Eňchina niekedy, keď vyskúmala, že máme niečo, čo ona nerada, i neodišla potichu do iného známeho jej domu sprobovať šťastie, či by sa jej nedostalo tam niečo pre ňu, čo rada.

Tety Weissové boli dobré kresťanky, nedarmo rady chodievali do kostola, čajsi každú nedeľu, a i mňa brávali so sebou. Na jeseň, kým ešte boli, a na jar, keď zas začali sa rozvíjať kvety v malej dvornej záhradke, každú sobotu podvečer uvili sme si s Relikou pestré, tuho voňajúce kytičky na nedeľu do kostola, hotové pofŕkali sme vodou a zaveseli sme ich na noc do neobývanej izby dolu hlávkami niekde na klinec. Tak sa to tam dialo iste od nepamäti. Temer každá ženská niesla si do kostola podobnú voňačku a všetkým od všetkých venovaná bola pozornosť, ktorá ako, z akých kvetov je uvitá. Ja som pozorne počúvala nemecké kázne, s nemeckými náboženskými piesňami sa oboznamovala a nemecký otčenáš som sa čochvíľa naučila.

S nemeckými deťmi v škole, hoci nepovedome cítila som ich povahovú odlišnosť — boli pri nemeckej malomeštianskej tradícii hodne filistersky a materialisticky napáchnuté — akosi ľahšie som sa spoznala i skamarátila než vlani v Lučenci s maďarskými, i že som odvtedy svoju dedinskú plachosť už trochu prekonala, i že som po nemecky dosť dobre rozumela. Ani učenie nerobilo mi už ťažkosti, aké ma trápili v Lučenci. Po Novom roku posadil ma náš učiteľ, bledý, štíhly starý pán Adriany, ku prvej žiačke, čo vraj bolo veľkým vyznačením, lebo prvé miesta mávajú vraj iba ,hiesige Mädchen’ (tunajšie dievčatá).

Vianoce strávila som v Batizovciach, kde som poznala zas nových ľudí (čo pre mňa bývalo vždy udalosťou), pána i dámu, príbuzných Dianiškovcov z Levoče, zo starej patricijskej rodiny, ktorí zo začiatku trochu cudzo pozerali na mňa, naivnú dedinčanku, ale pozdejšie sa rozohriali a Maričke naložili, aby i mňa pojala so sebou, keď na jar pôjde k ním do Levoče.

Pozdejšie v zime som ochorela na akúsi veľmi silnú chrípku s veľkým kašľom, dlho ani do školy som nemohla chodiť; dobrá, starostlivá Tante Reli ma vo dne i v noci opatrovala, všelijakými horúcimi odvarkami ma liečila — a i vyliečila.

Na jar už celkom otvoril sa mi tamojší svet, oboznámila som sa už i s dievčencami zo školy už vyšlými, k čomu dala príležitosti veľká udalosť: tanečná škola šťúpleho, pohyblivého pána Schmala, do ktorej prihlásiť sa dostala som dovolenie z domu a ktorú skončila som na veľkú spokojnosť mojej Tante Reli, ktorá sa presvedčila o mojom úspechu, keď ma na ,próbabále’ gardírovala a pochvaly učiteľa vypočula. Ona brávala ma so sebou i ku svojim známym, od nej znala som ich rodinné kroniky i neškodné romániky tamojších dievčat s maďarskými študentmi, ktorí v tie časy tiež chodievali do spišských miest učiť sa po nemecky. O nich Relika rozprávala s akousi láskavosťou, i rada zarecitovala maďarské veršíky a piesne od nich počuté — pravda, s prevrátenou výslovnosťou — i so záľubou rozprávala o maďarských magnátoch, čo v nejakých románoch o nich čítala. Obraz ktoréhosi grófa Károlyiho v magnátskom obleku, u ktorého jej brat, ktorý umrel v mladom veku, bol úradníkom, s pietou opatrovala. Vôbec na Spiši už vtedy javila sa hodná maďarománia, hoci v obecných školách ešte nebolo slychu o maďarčine. Naproti tomu slovenský živel som vo Veľkej vôbec nepobadala, akoby sa všetci slovenskí ľudia, ktorí sa ta dostali, hneď dobrovoľne boli ponemčili. Slovenského slova vari za celý ten rok okrem od slúžky dedinčanky nepočula som iba u Dianiškovcov v Batizovciach.

Do Levoče ma Marička podľa sľubu pojala, ale v rozpomienke ostalo mi z toho veľmi málo. Zo zovňajšieho obrazu rovnaké poschodové, poriadne do radu stavané domy s končitými štítmi, všetky asi jednakej bledožltej farby. Dnu, kde sme boli, pochmúrno-skvostné vystrojenie, tmavý lesk na všetkom, bezchybný poriadok a nerušená tichosť. Hľadajúc viac svetla, vytratila som sa do záhrady, z troch strán múrom ohradenej, v ktorej chodníky boli pieskom vysypané, hriadky rozličnej podoby poriadne upravené — ale mne sa zdalo, že i tie kvety musia sa tu cítiť stiesnene ako ja. Vtedy nevedela som nič o bohatej minulosti Levoče.

Školský rok sa skončil a o niekoľko dní po skúške zasa prišiel po mňa sám môj otec. Jeho láske nebola to priveľká námaha, hoci bol slabého zdravia. Zaradovala som sa mu, túlila som sa k nemu — ale spolu i nadchádzala ma ľútosť, že je koniec môjmu pobytu vo Veľkej, kde mi bolo dobre medzi dobrými ľuďmi. Medzi najlepších zo svojich spišských známostí pokladala som Dianiškovcov v Batizovciach, s ktorými však potom v živote som sa nestretla, lebo žili odtiahnuto od slovenského sveta.

„Ich geh’ schon nach Haus’!“ oznamovala som každej kamarátke, s ktorou som sa stretla, s radostným úsmevom, ale i so slzou v očiach.

Tete Relike sľubovala som svätosväte, že budem jej často písavať, presvedčená, že oproti nej iste ustúpi moja i v tomto roku dokazovaná nechuť do písania listov (z Lučenca i za mňa písavala domov Ema), a prosila som ju, aby len i ona mne písavala o všetkých známych, lebo som mala za isté, že všetkých osud do konca života bude ma zaujímať.

Na spiatočnej ceste v Liptovskom Sv. Mikuláši navštívili sme Michala Miloslava Hodžu, nad ktorým už viselo jeho tešínske vyhnanstvo.[3] Na jeho dumno-vážne oči, z ktorých hľadela na nás zastretá beznádej, nikdy nezabudnem. Zato z návštevy u Matúškov ostala mi jasná rozpomienka na peknú, mladuškú ružovú devu, Marienku Matúškovú, ktorá bola veľmi milá ku mne a dala mi na pamiatku všelijaké ozdobné drobnosti, s ktorými som sa doma rada pochválila.

Doma našla som si maličkú sestričku, Belušku, v ružovej kabanke, dotiaľ mi ešte neznámu, narodenú o niekoľko týždňov po mojom odchode do Spiša. Pýtavala sa k apovi, aby ju varoval. Mňa i dojímalo, keď ju vinul k sebe, dávajúc jej všelijaké nežné mená, i nadchádzala ma tajná žiarlivosť.

Na svoj minulý spišský život spočiatku stále som myslievala — a v mysli zavše i naspäť do neho sa žiadavala. Býva to iste v mnohých prípadoch a je i dosť vysvetliteľné, že rodičia, majúci dieťa stále pred očami, nezbadajú včas pomaly postupujúce fázy jeho duševného vývinu, a teda ani nemenia svoje obcovanie s ním, ale stále narábajú prvotným spôsobom karhania a napomínania. Naproti tomu cudzím, ktorým normálne nadané a výchovou nezanedbané dieťa dostane sa do rúk, hneď zrejmejší je stupeň jeho vývoja a skôr sú hotoví prajne hodnotiť jeho dobré vlohy než vychovávatelia-rodičia, ktorí prípadne mnoho podstúpili, kým ich výchovou v dieťati priviedli k platnosti, preto sa niekedy stáva, že dieťa u cudzích nájde viac ocenenia než u vlastných. Niečo podobné zakúsila som i ja po svojom návrate zo Spiša. Tam nehľadane dostávalo sa mi uznania právoplatného člena domácnosti, ktorého mienka alebo žiadosť brala sa do úvahy, i zdôverovali sa mu veci pre rodinu dôležité, pred cudzími však zamlčované a tak podobne, že nevdojak začala som cítiť u seba akúsi osobnú hodnotu, čo spolu i pobádalo ma utvrdiť ju v sebe. V tom bol nevypočítaný, dobrý výchovný vplyv, ktorého sa mi za môjho pobytu vo Spiši dostalo. Doma však tiež akosi nevdojak, bola som od mamky bez ohľadu na pokrok minulého roku postavená do položenia ako predtým: byť čím viac karhanou a napomínanou a mať vždy na mysli, aby som vyhovela jej požiadavkám. Kriticky som vtedy o tom neuvažovala, ale cítila som ponižujúci stupeň, na ktorom som sa doma našla, a len z lásky k domovu, najmä k otcovi, s ktorým na spiatočnej ceste zo Spiša zažila som mnoho povznášajúcich rozhovorov, nechcela som si ani v mysli priznať, že tam u cudzích cítila som sa šťastnejšie než tu doma.

No nestačila som sa dlho pre to trudiť, prázdniny mi rýchlo prešli pri obnovených stykoch s družkami, a začiatkom septembra vystrojili ma rodičia ešte ostatný raz do školy — do ústavu slečny Janety Friedlovej do Lučenca, kde som mala v tom roku dovŕšiť svoju školskú výchovu. Šla som ta rada, clivosť a plač pre odchod z domu už stali sa mi prekonaným stanoviskom. Tam bola som i na byte a privykla som ľahko, keď som sa spriatelila s Izabelou, najmladšou sestrou slečny Friedlovej, asi tri roky staršou odo mňa, ktorú vychovávala. Učenia v škole bolo mi skôr primálo ako priveľa, keď mimoriadne predmety neboli mi povolené. Zvyšný čas strávila som čítaním kníh, ktoré mi sama slečna vyberala zo svojej knižnice, najprv len povesti o vílach a piadimužíkoch, ale rýchlym postupom dostávala som sa k záživnejšej strave: v nemeckých básnikoch, najviac v Schillerovi som sa kochala, najprv lyriku, potom dramatické diela a konečne i všelijaké poučné veci — iba k románom som sa nedostala.

Zo začiatku, pravda, najviac zaujalo moju pozornosť živé štúdium: poznávanie spolužiačok, čo pre mňa malo vždy mnoho pôvabu. Niektorí, najmä ženy, že ich pozornosť od detstva býva odkazovaná na zovňajšok, i pri poznávaní ľudí najviac zaujímajú sa o ich zovňajšok, a tak i dievčatá o to, akej podoby sú ich družky a ako sa šatia. Veď už detské povesti budia v nich predstavy o krásnych, utešených princeznách a vílach. Pamätám sa, že pri čítaní takých povestí tiež žiadavala som si aspoň raz živo môcť vidieť takú prekrásnu princeznú. No že taká čudesná krása môže byť daná iba princeznám alebo vílam, pokladala som za niečo samo sebou sa rozumejúce, a tak nie o ňu mi išlo u družiek — a otázka šiat už vôbec nikdy nebola mi dôležitou — ale veľký, vždy živý záujem som mávala o povahu ľudí, s ktorými prichádzala som do styku, o to, aká je asi ich duševná osoba.

Pozdejšie, pravda, keď z toho pozorovania iných i seba ľudskú prírodu asi známe a ničoho nad jej medze povznesené neočakávame, opadne záujem, ale že je človeku vrodený, je šťastie pre neho; otupný bol by život, ak by v človeku nebolo záujmu o človeka.

U mňa hodne ho bolo i v detstve, i pozdejšie v dospelosti. Keď v prvé dni u slečny Friedlovej pozerala som po svojich nových družkách — sedávali sme tam nie v laviciach, lež okolo veľmi dlhého stola, za ktorého vyšným koncom sedávala sama ona, nepatrná, zvädnutá, majúc nás vždy všetky na očiach — bolo by sa mi chcelo zvedieť, čo sa v ktorej skrýva. S mnohými som sa bližšie spoznala, spriatelila, i zdali sa mojej detskej vnímavosti veľmi pozoruhodnými, jednako však časom vymizli mi z pamäti. Boli tam maďarské dievčence, neznajúce inej reči, učiace sa po nemecky a po francúzsky; boli tiež dcéry majetných remeselníkov slovenského pôvodu, ale deti už nechceli po slovensky vedieť; boli i dve Juhoslovanky, dcéry tam usadivších sa kupcov-Srbov, a bola i jedna Židovka. Nemkýň vari bolo najviac, všetko dcéry dôstojníkov tamojšej posádky — teda dosť rozličného živlu pospolu. Na niektoré ako-tak sa pamätám. Najväčšmi obdivovala som aristokraticky jemnú, peknú, na svoj vek veľmi vzdelanú Irmu, dcéru kapitána českého mena, jedináčku, matkou-Nemkyňou starostlivo vychovávanú. Jej protiva zas bola Marča, tiež kapitánova dcéra, ale maďarského mena, zanedbaná výchovou i odevom, tupá do učenia, ešte i jazyk neobratný, akoby mu pritesno bolo v ústach, ale slová ním vyrieknuté bývali dobrodušné, často naivne žartovné. Ľutúvali sme ju, bola z nezriadenej domácnosti, kde rodičia žili vo vzájomnej nenávisti. Nepekné, ale sympatické boli Iza, Mici a Berta, dcérky plukovného lekára, ktorých matka krásne hrávala na klavíri, že ľudia na ulici zastávali počúvať ju. Mať i dcéry boli bledej pleti, bledých vlasov i — okrem čiernookej Berty — bledých očí. Po štyroch takých dcérkach prišiel chlapček čiernooký, čiernovlasý, podobný peknému otcovi, a stal sa miláčikom celej rodiny. Z Maďariek na jednu sa pamätám, zemianku pyšného mena, blondínku-krásavicu, ktorá nehľadala priateľstvo, ani sa jej neponúklo. Zato Otilka, ináč tiež vzácna jedináčka bohatého garbiara so slovenským menom, bola i pekná, i do všetkého napodiv nadaná i dobrosrdečná, a teda u všetkých nás obľúbená. Rada prekladala poviedky a iné veci z francúzštiny do maďarčiny a dávala nám ich čítať. O niekoľko rokov veľa ju spomínali a obdivovali ako vzdelanú elegantnú mladú dámu, rozdávajúcu košíky pytačom, konečne však sa vydala, ale skoro zatým i umrela.

Okrem správkyne slečny Friedlovej mali sme učiteľa iba jedného starého pána profesora z gymnázia, čo nás učil počtovedu a zemepis Uhorska, a učiteľa kreslenia, pána Georgiadesa, chudej tvári a dlhých, riedkych, od čela do tyla začesaných vlasov. Natrápil sa, chudák, s nami, kým nás ako-tak naučil kresliť pekné ruže s pukmi, ľalie, bazičku a iné kvety — ale v tom nijako nechcel mi robiť kvôli, že by ma bol učil kresliť ľudí, čoho som si veľmi žiadala, lebo na to vraj musela by som mať viac predbežnej prípravy. Bláhala som Izabele, že už mala prvé stupne prekonané, ale ona sa ďalej učiť nechcela, lebo jej učiť sa nielen kresleniu, no i všetkým literárnym predmetom bolo vecou najprotivnejšou. A učiť sa musela, keďže mala sa stať tiež učiteľkou. Najmilšie jej bolo uniknúť od svojich osobitných lekcií do kuchyne k našej gazdinej, okrúhlastej a pekných očí, slečne Julči, aby jej pomáhala pri varení a iných domácich robotách. V tom bola jej radosť, hoci vedela, že dostane sa jej od sestry trpkého dohovárania, keď sa s ňou trápi a sama si nedbá o svoj prospech. Vďačne by som si bola stala na Izabelino miesto a bolo mi otupno, že dopustené sú také konflikty medzi vrodenou náklonnosťou a medzi tvrdou nevyhnutnosťou v živote človeka.

Keď zima prešla a jar sa ukázala, chodili sme na prechádzky do okolia mesta so slečnou Friedlovou, a i vtedy vždy rozprávala nám nejaké vzdelávateľné veci. V tom čase som čítavala Schillerove drámy, a o Panne Orleánskej a ešte viac o Márii Stuartovej mala som ustavičné otázky k slečne, čo ju primälo opisovať nám i samé predstavenia týchto aj iných drám, ako ich vo Viedni vídala. Na pamiatku týchto nenútených prednášok nazvala som jej čierne hodvábne šaty so širokým zamatovým lemom na dolnom okraji stuartovskými šatami, hoci ináč malá, neúhľadná postava i celá osoba našej správkyne naskrze nezodpovedala mojej skvelej predstave o Márii Stuartovej.

Trochu vzrušujúcou udalosťou bol pre mňa v ten čas majáles ev. škôl, na ktorý s privolením rodičov išla som s priateľkou Otilkou, pod záštitou jej mamy, a to v bielych, nejakých ,mulových šatách, ozdobených ružovými stužkami — predtým i zatým jediných, kvôli tanečnej zábave krajčírkou mi ušitých. Že na tom majálese neprestajne vyvádzal ma do tanca istý urastený, dobre chovaný študent, mala som z toho moc prekárania od spolužiačok do konca môjho pobytu s nimi.

A ten koniec — koniec školského roku — i prišiel čosi-kamsi. Ale ja, znajúc, že je to môj posledný, netešila som sa mu. U mňa až v tom roku dostavila sa veľká chuť do učenia; videla som, že toho je veľmi málo, čo som sa dosiaľ naučila, a toho nekonečne mnoho, čo mala by som sa ešte naučiť. Nepotešila ma ani so zdarom odbavená skúška, ani pekné školské vysvedčenie — s duševným plačom lúčila som sa so školou a s jej správkyňou, keď ma rodičia odvádzali domov. Slečna Firedlová zo všetkej možnosti usilovala sa presvedčiť ich, že treba ma dať ďalej do školy pri mojej chuti do učenia, a veľmi sa prehrešia proti mojej budúcnosti, ak to neurobia. Ak už nie viac, aspoň na jeden rok aby ma dali ešte, že by som nezaviazla v samej polovičatosti.

No márne bolo všetko, pôvodný skromný plán môjho školovania sa nezmenil, keďže vtedy v našich kruhoch nevyžadovalo sa nijakej základnejšej všeobecnej vzdelanosti od žien, a o odbornom ich vzdelávaní pre určité povolania — okrem zriedkavých prípadov učiteľstva — ešte vôbec nebolo počuť. Musela som sa teda odtrhnúť od svojich školských radostí, ktoré v poslednom roku hlavne ma oživovali, a s hodne skľúčenou mysľou, vžívať sa do úlohy domácej dcéry a pomocnice pri všetkých robotách, ktorých u nás najmä v lete bývalo mnoho od svitu do pozdného večera, keďže moji rodičia okrem cirkevných, za pomoci cirkevníkov obrábaných zemí mali vtedy už i svoj súkromný, mamke patriaci pozemkový majetok, ktorý zakúpil jej otec, starý apa Bauer, a rozdelil obom svojim na Ľuboreči vydatým dcéram, tete Goldpergerovej a mamke.

Tak som svoju poslednú, mne veľmi milú učiteľku, ktorá ak i nebola vynikajúcou vychovávateľkou, bola vždy dobroprajná k svojim žiačkam, videla som už iba vtedy, keď sme ju v tie prázdniny na niekoľko dní doviezli k nám, aufs Land. A ani to nebolo mi na radosť, pretože nemohla som jej poskytnúť taký príjemný pobyt u nás, ako by sa bolo žiadalo a ako som si ho vopred predstavovala. Keďže s hosťom pribudlo, ako to býva, i roboty v dome, mamka žiadala i odo mňa väčšiu výkonnosť, nemohla som sa teda ani dôverným rozhovorom, ani prechádzkami do okolia venovať slečne Friedlovej, ako by to i ju i mňa bolo tešilo. Ak som odbehla k nej do záhrady, kde ju apa povodil a zabával, nakoľko mu čas stačil, alebo i sama tam sedela s knižkou v ruke, a čochvíľa zaznelo mamkino prísne volanie na mňa, so slzami v očiach odchádzala som od nej, sprevádzaná jej súcitným pohľadom, a trápilo ma tiesnivé vedomie, že ona sa musí u nás zle cítiť. Keď potom odchádzala, vyprevádzala som ju s plačom; bol mi žiaľ i za posledným šťastným rokom u nej, i za všetkou jej láskavosťou ku mne, na akú viac nemala som úfnosti, a uvedomila som si celú svoju oddanosť k nej, ktorú však skutkami jej dokázať nikdy viac sa mi neudalo. Iba čo som jej niekoľko ráz napísala nejaký lístok vďaky, ako ,Ihre ewig dankbare Schülerin’, na ktorý mi i ona odpovedala listom.

O rok po mojom odchode z jej školy odsťahovala sa z Lučenca, kde zúžilo sa jej pôsobisko, lebo ,Eliz kisasszony’, majúca tam podobnú súkromnú školu, vydala sa za istého vychváleného učiteľa a spolu s ním s veľkou reklamou založila nový vychovávateľský ústav pre dievčatá, v ktorom vyučovacou rečou mala byť maďarčina.

Slečna Friedlová aj Izabela i potom niekedy ozvali sa mi listom, Izabela raz ma i navštívila, keď som už viac rokov bola vydatá. Žili skromne, ale dosť spokojne vo Viedni, kde mali i viac rodiny. Vždy s vďakou sa rozpomínam na túto svoju učiteľku, hoci bola príslušníčkou národa nám nepriateľského — a bola vždy i ,kaisertreu’. Keď si pomyslím na moju vrelú oddanosť k nej, stáva sa mi celkom pochopiteľným, že deti oveľa úprimnejšie cítiace, než životným vplyvom poučení dospelí, tak ľahko podliehajú i odnárodňujúcemu vplyvu svojich učiteľov, ktorí si ich láskavosťou získali. Pri mne toto nebezpečenstvo sa neuplatnilo preto, že prvotné domáce dojmy, najmä otcov vplyv, trvali vo mne ako silný základ, ktorý pozdejšie, pomerne krátko trvajúce protivné vplyvy nemohli odvrátiť.

To leto, keď som sa zo svojej poslednej školy vrátila domov, stalo sa ostrým rozhraním v mojom živote, lebo vtedy nielenže som prestala byť žiačkou, ale i svoje v tom veku ešte neprekonané detstvo musela som akoby odhodiť od seba a postúpila som za slečnu, hoci mi bolo minulo ešte len dvanásť rokov. Už som bola vychovaná, nárok a právo a nejakú nedospelým poskytovanú zhovievavosť som stratila, mamka žiadala odo mňa i poznanie i plnenie povinností dospelej, najmä žiadala ustavičnú fyzickú robotu v dome, v záhrade a podľa potreby i na poli — a nakoľko by tá nechala voľný čas, mal sa vynaložiť na ručné práce, ktoré znamenajú oddych, a nie robotu. Čítať vraj v nedeľu. Ale v nedeľu ráno prešlo tak ako každý deň, s riadením izieb a pomáhaním v kuchyni; predpoludním treba bolo ísť do kostola a popoludní riadne bývali schôdzky nás štyroch spriatelených rodín (Goldperger, Goldberger, škola, fara), ako po poriadku každú nedeľu u inej, a trvali najmenej do desiatej večer. Nuž kedyže čítať? A čítať mi bolo takou žiadostivou potrebou, ako hladnému jesť a smädnému piť. A keď mi mamka práve toho nedožičila, majúc to (iste preto, že sa v takej priveľkej miere u mňa javilo) za priamo škodlivé pre mňa, že ma odvádza od pravých povinností a dovádza k záhaľke i priveľkým nárokom, cítila som sa nevýslovne nešťastná, ani otrok v ustavičnej nútenej robote. K tomu tiež na nešťastie do robôt, do ktorých som bola nútená, nemala som nielen chuti, ale ani potrebnej zručnosti, akú pozorovala som u svojich družiek a im pre ňu som bláhala. Zo začiatku som mnoho vecí naopak bez zmyslu porobila, i škodu spraviť sa mi zavše pridalo, čím som si pritiahla mnoho hnevu a karhania od mamky, i trudievala som sa celé dni a preplakala mnoho bezútešných hodín, kde ma nik nevidel. Celý život zdal sa mi náramne otupný, ak nemal mi nič iné poskytnúť, ako to, čo mi je tu doma súdené.

Mamka okrem hlavnej pohnútky, aby sa čím viac roboty vykonalo domácou, neplatenou silou, zaiste i preto nútila ma stále do nej, aby ma priučila povinnostiam, ktoré v živote čakajú na mňa, a keď, ešte necvičená, nebola som schopná vyhovieť jej priveľkým, často i nesprávnym požiadavkám, pokladala to za schválnu neposlušnosť, neochotu, lenivosť; samé zlé pohnútky mi podkladala, hoci ju otec podľa pravdy presviedčal, že chyby stávajú sa z neskúsenosti a z nedorozumenia, nie zo zlovoľnosti, ktorej u mňa dosiaľ nik nenašiel. Len trochu trpezlivosti musí mať so mnou, kým sa všetkému naučím, čo sa odo mňa vyžaduje. Nežalovala som sa mu ani v najpríkrejších prípadoch, aby som mu ešte viac trápenia nenarobila, lebo som videla, že mamku nič tak nerozčuľovalo, ako keď ma zastával a jej hoci najšetrnejším spôsobom niečo za vinu dával, no videl i bez toho, ako sa veci majú. Tak naše domáce pomery, dotiaľ vždy dosť uspokojivé, vtedy stávali sa hodne nešťastnými a trpeli sme pritom všetci traja — ja nielen za seba, ale i za otca, ktorého láskavému srdcu táto nevraživosť bola veľkou ranou. No časom, ako vo všetkom, i v tejto veci dorozumela som sa s ním po jeho múdrom spôsobe; naučila som sa uznať, že chyby sú i u mňa, nielen u mamky, teda i na mne je prispieť k zlepšeniu pomeru, nielen na nej, ktorá, hoci zdanlivo ona vyvoláva nezhody, i sama trpí pod nimi a musí byť v nej niečo, s čím sama nevie si rady, mám jej teda aspoň zhovievavosťou prispieť na pomoc. Lebo ak z tejto pre mňa iste ťažkej skúšky ničomu inému sa nenaučím ako ľutovať seba a jeho, nikdy nedosiahnem pravej mravnej sily a nenadobudnem prevahy nad ťažkosťami, ktoré život donáša. Po takýchto uvažovaniach občasná príkrosť jej zaobchádzania so mnou ani polovicu ma tak nebolela ako dotiaľ, a pomer medzi nami, zdanlivo nezmenený, časom sa vnútri značne uvoľnil.

Ale i bez toho chmáry nebývali vždy zaľahnuté na našej domácnosti, bývali i dni slnečné, lebo mamka, keď ju netrápila jej zlá vôľa, bývala i veselá a vtipná, a vtedy sa v dome všetko lepšie darilo. Keď prišli hostia, bola milá, a hostia prichádzali dosť často. Práve v to leto, keď som sa zo svojej poslednej školy vrátila domov, bývali na Ľuboreči dlhší čas niekoľkí katastrálni inžinieri, akí vtedy vari po celej krajine vymeriavali plochy zeme, hory-doly, nuž i tí boli vovedení do nášho kruhu a bývali v ňom príjemnými, vítanými hosťami. Ale nad toto všetko potešil moju vtedy skľúčenú myseľ môjho apov sľub, že na zhromaždenie Matice slovenskej, ktoré malo byť vtedy v Martine, vezme so sebou i nás dve, sesternicu Emu Goldpergerovú a mňa. I mamka odhodlala sa ísť.

On podľa svojho zo Štúrovej apoštolskej školy vyneseného poslania budil lásku k národu schválne i neschválne u všetkých, s ktorými sa stýkal, alebo aspoň miernil nepriateľstvo u tých, ktorí neboli už na získanie, a tak i my, deti, nielen jeho vlastné, no i goldpergerovské, boli sme k nemu v tejto veci priťahované ako k hrejúcemu svetlu. Najmä bystrého a vznetlivého ducha Ema Goldpergerová ľnula k nemu s oddaným porozumením, nemala milšej veci ako dostať sa s ním do rozhovoru, či už veselo žartujúc a či vážne sa oduševňujúc za nejakú ušľachtilú vec — a jeho slová nevymizli z jej pamäti, vyťahovala si ich z nej do konca života, s láskou si ho pripomínajúc a vždy doznávajúc, že od nikoho na svete neprijala toľko dobroprajnej láskavosti, vôbec všetkého duševného dobrodenia ako od neho. A takto požehnane účinkoval on svojou beznáročnou, vždy živou dobrotou nie iba na ňu, no i na mnohých zatvrdlivejších.

Nuž i v tomto prípade v jeho dobrých očiach zračilo sa číre potešenie, keď videl našu veľkú radosť nad tým, že nás vezme so sebou na zhromaždenie do Martina, aby sme tam videli čisto slovenskú spoločnosť, náš slovenský svet, a utvrdili sa vo svojskom duchu, čoho sa nám v Novohrade dostať nemohlo. Šaty, táto ženským účastníčkam v podobnom prípade najdôležitejšia otázka, nám ani našim mamkám nenarobili veľkej starosti; nebodaj boli len nejaké už upotrebené, letné, lebo veď my dve neboli sme ešte hodnovernými, povšimnutia hodnými členmi spoločnosti; nemali sme nároky, aby sa nám niekto prizrel, len my sme sa chceli všetkému poprizerať.

Už sama vari dvojdňová cesta do Martina bola nám v peknom letnom čase skvostným pôžitkom; nevychádzali sme z uveličenia nad krásami kraja, kade sme sa viezli, i náš kočiš, ľuborečský gazda, najmä v kraji okolo Kremnice, každú chvíľu dával tomu výraz: „Toto je rozdiv — rozdiv! Nikdá som ja to ešte nevideu — nikdá!“ keď sa díval na tie čudesné hory-doly, o akých dotiaľ mal predstavu hádam iba z povestí, a keď sa nám ukázal v tej živej zeleni starý, šedivý Sachsenstein, ktorý Ema (podľa toho, pravda, obrodilá Nemka) s hrdosťou reklamovala pre goldpergerovský rod, bol náš báťa-kočiš od úžasu celý preč, ako to ľudia len mohli tam vystaviť, a načúval s nesmiernym záujmom, keď mu apa porozprával kus histórie, ako asi postavali u nás starodávne pevné hrady.

Mamka s Emou vtipkovali o závod, my tri sme zo smiechu nevychádzali, celá nálada bola šťastlivá. A čím viac sme sa blížili k Martinu, tým viac všelijakých povozov, panských i prostých, k nemu namierených, našlo sa na ceste, hrkotajúc pred nami i za nami — a Martin musel to potom všetko ubytovať. I my našli sme ubytovanie v skromnej meštianskej domácnosti, kde nám domáci prepustili svoju izbu a sami utiahli sa iste niekde do komory.

Na priebeh, na jednotlivé momenty zhromaždenia a k nemu pridávaných spoločenských pôžitkov nemôžem sa už rozpomenúť, ale že na nás, dve mladé duše, dojem z nich bol silný a trvalý, to viem, s Emou sme si ho za dlhé roky pripomínavali. Bolo nám to akési objavenie nového sveta, kde v ľuďoch žije sama bratská a sesterská láska a hotoví sú i na obete, i do boja, i na smrť za spoločnú národnú vec. V rečníkoch na zhromaždení videli sme samých slovenských hrdinov a slovenské divadlo bolo pre nás niečo čarodejné. Čo nám predtým apa rozprával o prvých matičných zhromaždeniach, z ktorých prichádzaval domov v radostnom uveličení, toho podobu videli sme teraz na vlastné oči.

Z vytrženia spamätali sme sa až na spiatočnej ceste, ktorá ináč bola tiež družná a veselá, kým mnoho vozíkov hrkotalo radom za sebou po ceste opačným smerom ako pred dvoma dňami a v nich sediaci pokrikovali na seba sem i ta, až kým sme v hostinci kdesi Pod obrázkom všetci nezosadli nakŕmiť seba i koníky. Tam ešte len nastalo živé besedovnie medzi starými známymi, ktorí sa tu zišli.

Doma v každodennej próze ešte dlho preberali a obnovovali sme si rozpomienky na radostné dni a kochali sme sa v nich, nedbajúc na posmešky mojich dvoch strýčnych bratov, Janka a Mila, ktorí po strýcovej smrti zväčša u nás trávievali prázdniny a boli už maďarskými školami hodne zmaďarčení.

Zdá sa mi, že i príkru robotu zbierania, triedenia, ukladania ovocia, viazania jabĺk do viazaníc, varenia lekváru, spratúvania kukurice z poľa atď., pričom všade musela som byť, ľahšie som prekonala pri milých rozpomienkach na zhromaždenie — a pri nich už vtedy utkvievalo mi v duši akési akoby predvídanie, že keď budem dospelá, i ja tak sa budem musieť radiť a starať o veci národné, ako radili a starali sa o ne všetci naši dobrí ľudia na tom zhromaždení, a tá predstava i v nasledujúcich rokoch niekedy znenazdania sa mi dostavila ako nejaká hlásiaca sa povinnosť, alebo ako nejaký ešte hmlistý pokyn osudu.

V mesačné jesenné večery chodili sme spriatelené rodiny pomáhať si navzájom lúštiť kukuricu, to jest ošupovať, zo šúp zvliekať veľkú hromadu na dvor navozených vylámaných kukuričných šúľkov a zväzovať ich ponechanými listmi po dva spolu, aby sa pre lepšie vysušenie mohli povešať na žrde na povalu. Ak bolo kukurice mnoho, povolali sa i susedy a známe dievčence na pomoc, a zo dvaja mládenci zas vynášali na pleci a ruke dovysoka naložené olúštené a pozväzované šúľky na povalu. V kuchyni medzitým varili sa na sporáku vo veľkých hrncoch šúľky mladej kukurice, ktoré sa hneď pri vylamovaní osebe hádzali, nakoľko sa ešte našli medzi dozretými. To malo byť na počastovanie celej okolo kukurice pomáhajúcej spoločnosti, a možno sa k tomu pridal ešte i nejaký koláč. Pri takom lúštení kukurice v poetickom svetle mesiaca príjemne sa beseduje — ak tomu temperovaný spev dievčeniec, i keď je neškolený, najmä ak sa počúva z istej vzdialenosti, účinkuje zvlášť lahodne. U Goldbergerovcov mávali sme ešte zvýšenejší pôžitok, ak sa nám podarilo uprosiť domácu néniku, aby nám zaspievala svoje vyberané maďarské piesne, ktoré spievala príjemným, mäkkým hlasom. Ak ona s úsmevom prikývla, vtedy jej muž už poberal sa do izby vziať si z klinca svoju z mladých čias opatrovanú gitaru, prevesil si ju na belasej stužke uviazanú cez šiju, sadol si v primeranej dištancii k svojej žene a melodickým brnkaním sprevádzal jej spev. My sme mali pritom dvojaký pôžitok: i dať sa unášať mäkkému, k srdcu idúcemu spevu o hrdinovi padlom vo vojne, ktorého už mŕtveho vyhľadala tam jeho žena a spieva o tom svoju žalobnú pieseň, i dívať sa na tento už nie celkom mladý, vencom detí okrúžený manželský pár, pohrúžený do svojej harmonickej, umeleckej produkcie. I to lahodilo srdcu.

Nuž takto si vedia dedinčania oživiť svoju dedinskú jednotvárnosť a cítia sa pritom i dosť spokojní.

Ani v dlhé zimné večery neponosovali sme sa na dlhú chvíľu. V nedeľu zišli sme sa tak či tak, každý raz v inom dome — na každý jeden teda asi raz za mesiac pripadol taký ,žúr’ — a že sme sa schádzavali, okrem detí, celé rodiny, mužskí i ženské, býval rozhovor všeobecný, pri ktorom mužskí neupadúvali do neslušného spôsobu besedovania a ženské nie do jednostrannosti najužších ženských tém. Najlepšie sa rozprúdilo pri večeri a po nej, keď sa i témy vyčerpali, rozdelila sa spoločnosť, páni s fľašou vína utiahli sa k osobitnému stolíku ku nejakej hre v karty, zhľadúvajúc po vreckách grajciare, a potom už podchvíľou zaznieval od ich stolíka veselý smiech. Dievčatá, keď domácim družkám pomohli spratať zo stola, zasadli si spolu k nižnému jeho koncu a dali sa do svojho osobitného, horlivého rozhovoru, a aj panie za vrchstolom využili príležitosť pohovoriť si o veciach, v ktorých si samé najlepšie porozumeli, a týmto spôsobom trvalo nenútené priateľstvo medzi všetkými členmi krúžku. Schôdzka sa nezmeškala bez neodbytnej príčiny. Ani zlý čas neprekážal. Vtedy dalo sa zapriahnuť do vozíka, v zime do sánok, a odviezli sme sa do určitého domu, poriadok sa zachoval. Najpozdejšie dochádzaval môj apa, lebo sa rád pozhováral s ľuďmi, ktorí ho na ceste pristavili, i najskôr odchádzal, aby si včas mohol ľahnúť do postele.

My ženské i okrem nedele zišli sme sa niekedy večer na posiedky s nejakou ručnou prácou. Ak sme zostali doma, plietli sme, podľa starého zvyku pančuchy, keďže si ich vtedy každé dievča vlastnoručne muselo napliesť do výbavy (okrem bežne potrebných) niekoľko tuctov. Mne sa to páčilo najviac preto, že pri pletení bolo dovolené i čítať. Oči, hlava čítali, ruky plietli. Len keby ruky neboli tak často odvádzali hlavu od čítania pri tých všelijakých ,furmičkách’, ,ranftlíkoch’, pätách a ukončievaniach pančúch!

Okrem týchto domáckych spoločenských schôdzok, pravda, mali sme všetci i svoje do širšieho okolia zasahujúce spoločenské styky. My najčastejšie sme sa schádzali so slovenskými farárskymi rodinami, s nimi cítili sme sa po svojsky. Ja už ako malé dievča pridávala som sa do spoločnosti pánov farárov; držiac sa pri apovi, počúvala som ich rozhovory a rozmýšľala o nich, alebo, ak boli v humoristickom prúde, smiala som sa s nimi. I pozdejšie, keď som už bola dorastajúcou slečnou, nejeden raz opustila som spoločnosť mladých a išla som si sadnúť do blízkosti vážnych pánov, najmä ak boli zabratí do nejakej diskusie, kde mohla som nájsť viac duševného pôžitku.

Ale bývali spoločenské schôdzky i väčšieho slohu. Keď napríklad v niektorej fare vydávali dcéru, bývala to pomerne skvelá zábava pre celý široký kruh priateľov; i deň svojho mena slávievali niektorí páni farári hojnou hostinou, k čomu riadne dostavila sa i cigánska banda z najbližšieho mesta — a strhla sa animovaná zábava, o ktorej šiel chýr po celom vidieku. Dobehol na ňu každý, kto bol domácim akou-takou prípletou, a že priateľstvo a príbuzenstvo bolo nasnované krížom-krážom medzi slovensko-panslávskym a maďarónsko-maďarským táborom, boli na týchto zábavách zastúpené oba elementy, ale pri takejto príležitosti nikdy sa nezrazili. Konverzačná reč u starších bola prevažne slovenská, u mládeže však výlučne maďarská, lebo to všetko boli už deti maďarských škôl, a k tomu bývalo na tých zábavách i mnoho mladých úradníkov, juristov, pisárov a tak podobne z Ďarmôt alebo z Lučenca, teda zo zmaďarčeného sveta, ktorí sa dušili, že jednu takúto dedinskú zábavu nedajú za desať mestských bálov. Bývali vítaní ako oživujúci element, ich prispením bývali zábavy vydarené i všetky dievčatá zabezpečené, že nebudú ,petržlen predávať’.

Na tieto zábavy sme i my chodievali a tiež dobre sa tam cítievali. Lebo treba priznať, že táto maďarónska spoločnosť bola v priateľskom obcovaní príjemná, nenútene dobrodušná, vypestovala u seba vo svojom uprednostnenom postavení istú bezpečnú prostorekosť, otvorenosť povahy, aká sa darí iba u ľudí, ktorí necítia nad sebou nepriateľskú moc a sú uverení, že sa im všetko musí podariť. Nie div, že tomuto jej čaru podľahli mnohí u nás a utonuli v nej. Nás sa však to čaro nechytilo preto, že sme videli pod ním úplnú odcudzenosť od svojeti a spolu i od pravdy, ktorú sme milovali a jej prvé miesto prisudzovali. Tak nám nepriateľ nemohol uškodiť, hoci sme žili v blízkych stykoch s ním, len sme práve z tej blízkosti pre jeho pekné oči vtedy nespoznali ešte celú jeho nebezpečnosť.

Ináč sme na maďarské zábavy, okrem týchto rodinno-priateľských, nechodievali. Ale zato chodili sme po viac rokov na revúcke gymnaziálne majálesy, a raz išli sme i na revúcky tanečný ples, ktorý, neviem už, akým činom, zriadil sa bol v Tisovci — pravdepodobne pričinením Daxnerovcov. S revúckym gymnáziom stáli sme v blízkych stykoch nielen ako národovci, ale i tým, že jeho žiakmi boli i niekoľkí nám blízki novohradskí mladí Slováci (Bodickovci, Laciakovci), a tí k nám privádzali na sviatky aj inokrajových svojich druhov, ktorí u môjho mládež milujúceho otca zakusovali mnoho láskavosti a povzbudzovania k dobrému a cítili sa u nás ako v rodičovskom dome.

A tie cesty na revúcke majálesy už samy v sebe bývali nám najväčšou regráciou. Viezli sme sa z Novohradu riadne na viacerých vozíkoch; už v tom bolo niečo sviatočne radostné. My dve s Emou, rozumie sa, vždy spolu na ich vozíku s peknými koňmi a vždy dobrej vôle, že sme boli z domácej uzdy pustené. A ešte keď sa nám podarilo veci tak nastrojiť, že si i môj apa k nám sadol, vtedy sme obidve boli prešťastné. On nesťahoval našu veselosť, ale ešte dával k nej podnety, lebo i on sám rád býval veselým, i vedel rozveseliť prípadne celú spoločnosť, v príhodný čas rozjasňujúc náladu okolo seba. A my dve s Emou sme na to vždy pohotovo reagovali. Keď sme sa raz s ním viezli do Revúcej, hneď na začiatku cesty, ako náš kočiš, pyšný na svoje kone, chcel sa predbehávať s vozíkom strehovského báťu Sontaga, tiež do Revúcej vystrojeného, apa nám vyrozprával svoj podobný prípad pre výstrahu a poučenie, že netreba sa predbehávať.

Stalo sa to bolo, keď ho náš známy dedinský gazda, báťa Ondriš, viezol na svojich koňoch na trh do Lučenca, že kdesi okolo Haliče dohonili akýsi plachtou krytý jarmočný voz, na ktorom sedel hodný chlap v slamenom klobúku, iste majiteľ voza i koni, ktorého voľný oblek, dlhé plátenky i dlhá na ne padajúca košeľa, poukazoval, že nepatrí do nášho kraja. Báťu Ondriša mrzí jeho pomalé tempo, vybočí teda z čiary a popchne kone, chcejúc ho predbehnúť. Ten však razom tiež pošibe svoje a jeho voz, podhadzujúc sa na skalkách, s rachotom bral sa napred, nechcel byť horším, čo zas báťu Ondriša primälo citeľnejšie pošibať svoje kone.

„Ondriško, nešibte ich, máme miesta i vedľa seba, nemusíme sa predbehávať,“ napomína apa.

„Ej, dvojctihodná milosť, ved sa hádam nedáme zahanbiti! To ľem ťentoka odsebnej má taký mrcha kalakter,“ odvráva báťa a tým horlivejšie šibe toho odsebného, čo má ten ,mrcha kalakter’, i podarí sa mu predbehnúť jarmočný voz a nezdrží sa, keď ho za sebou necháva, podudrať si s opovržlivým pohľadom na plátenkára:

„Ešte kobe to voľagdo — ale takýto ľochman!“

Ten počul nadávku, zasršal zlostne očami i natiahol krk a „Ty si ľochman!“ hodil mu ju naspäť ohromujúcim hlasom.

Báťovi udrela krv do tvári, chcel niečo pádneho povedať, ale apa mu to prekazil:

„Dajte pokoj, Ondriško, niekto musí byť múdrejší.“

No i tu sa dokázalo, že pokojamilovnosťou nie každý dá sa odzbrojiť, lebo od plachtového voza hneď zas doletelo: „Ľochman si aj s otcom!“ a apa mal ešte krušnejšiu robotu utíšiť báťu Ondriša, päsťou vyhrážajúceho sa nadávajúcemu a bol rád, keď ten zastal a zišiel z voza niečo na ňom napraviť, že hádke tým už je koniec. Ale veru i to ho sklamalo.

„Aj s pánom si ľochman, ešte aj starý otec ti bol ľochman!“ dorazilo im k sluchu s neoslabenou silou, a keď sa obzreli, videli plátenkára rozhadzovať rukami a uhýbať sa, aby uľavil zlosti, ešte vždy v ňom zúriacej, pričom sa mu i plátenky i košeľa nadúvali vo vetre.

Báťa Ondriš bol zhrozený.

„Ale, prosím ponížene, dvojctihodná milosť, či totoka ľem tak naháme?! Veď ťem aj ich znešenú osobu…“

„Ondriško môj, vy ste začali, on vám len vracal s úrokmi a pritom som i ja niečo utŕžil. A keby sme ho zažalovali, mne sa tak vidí, že ,ľochman’ nepatrí pod kriminál, darmo by sme sa s ním naťahovali.“

Nuž urazený ľochman (táto nadávka platila hlavne jeho ,neogabanému’ obleku, ktorý báťovi Ondrišovi nijako sa nepáčil) s uspokojením, ba s triumfom mohol zaostať za nimi, keď až vo tri vrhy on podržal posledné závažné slovo.

A nám toto apovo dobrodružstvo, najmä ako nám ho svojím humoristickým spôsobom a s príslušnými gestami rozprával, postačovalo na pol dňa smiechu, keď sme si ho opätovne pripomínali. A nadávku ,ľochman’ sme odvtedy prijali do svojho slovníka — pravda, nie do toho salónneho, aký sme si v tie časy my dve s Emou usilovne tvorili pre výrazy, ktoré nám v slovenčine akosi chýbali.

Milé, radostné nám bývali tie cesty na revúcke majálesy — milé bez vypočítavosti, lebo tam ani ženby-vydaje ešte nemohli sa navliekať, ani prepychu v šatách nemohli sme si hovieť, vôbec ničomu tomu, čo obyčajne býva pohnútkou navštevovať spoločnosť; bývala v tom iba temer detinská radosť, že po svojsky, pri tanci a slovenskom speve (vždy donášali sme si odtiaľ u nás neznáme piesne) okrejeme medzi svojimi, lebo revúcki profesori aj ich žiaci v takom duchu zriaďovali tieto svoje majálesy, že cítievali sme sa tam všetci jednou rodinou.

Dva razy za môjho dievčenského života dostalo sa mi odísť z rodičovského domu na dlhšiu návštevu, po oba razy k ujcovi Maximu, ktorý už v mojich detských rozpomienkach má svoje významné miesto. Po prvý raz bola som u neho roku 1869, keď bol farárom v Púchove a mal za ženu Ľudmilu Hodžovú. Pobudla som tam dva mesiace, a zdá sa mi, že za ten čas som u týchto dvoch ľudí duševne mnoho získala. Ľudmila Hodžová-Hudcová, dcéra Michala Miloslava Hodžu, bola jedna z najušľachtilejších slovenských žien, duchom i srdcom vzdelaná, a veľká národovkyňa. Jej vplyv na mňa, vtedy mladistvo vnímavú, bol blahodarný. Hoci vo veku bol medzi nami hodný rozdiel, bolo to vážne priateľstvo, ktoré sme za ten čas uzavreli. Mnoho premýšľať nútil ma vnútorný, duševný pomer týchto manželov. Oba boli veľmi nadaní, ona po svojom otcovi hlboká idealistka pevného rázu, hotová trpieť za svoje presvedčenie; on, skúsenosťou i zo škôl i v živote poučený, že vždy prehral, keď za národné veci priamo a do krajnosti sa zasadzoval, bol by chcel vynájsť nejakú šťastnejšiu taktiku pre vydobýjanie národných práv, s ktorou zas ona nemohla súhlasiť. Že mu žena v tom — a iste v mnohých veciach i okrem toho — neporozumela, alebo hoci porozumejúc, s ním nesúhlasila, robilo ho nespokojným a dráždivým. Mal v sebe čosi z neporozumeného génia, ktorý nevládze vyviesť na svetlo svoje dielo, pasuje sa s ním bez úspechu, až konečne ostane mu zo všetkého iba rozháranosť.

Prvé ich dieťa, krásny malý Vladko, malo už vyše roka, keď som bola u nich. Obaja ho náramne radi videli.

O nej, keď som k nim išla (vzali si ma so sebou, keď boli v Lučenci navštíviť starú mamku a potom i nás na Ľuboreči), mala som mienku, iste z úsudkov v rodine nadobudnutú, že je síce veľmi vzdelaná a ušľachtilá, ale vychovaná len za dámu do jemnej mestskej domácnosti, a teda nesúca znášať všelijaké nepríjemné starosti i namáhavé roboty, akých vyžaduje chudobná domácnosť farárska a tak podobne, preto som si úprimne zaumieňovala, že ja, vo všetkej domácej robote i proti svojej vôli pocvičená, budem i jej výdatne pomáhať, budem robievať ako doma, aby som bola užitočnou. Ale keď som potom tam bola, dialo sa to inak. Jej domácnosť viedla sa svojím pekným poriadkom i bez môjho prispenia a ja som pritom ešte získala, lebo od Ľudmilky naučila som sa niektorým novým veciam, praktickým spôsobom čistenia a tak podobne, veď je to neobyčajné, že v inej domácnosti lepšie si všímame všetky poriadky, viac zvláštností im pripisujeme než vo svojej vlastnej.

Rodičia mi dovolili zostať v Púchove do zhromaždenia Matice slovenskej, ktoré i toho roku sa strojilo v Turčianskom Sv. Martine a na ktoré mali ísť i moji Hudcovci z Púchova. Z Martina domov mala som sa dopraviť so známymi Novohradčanmi.

V určený deň začiatkom augusta 1869 vybrali sme sa z Púchova do Martina, ujec Maxi, Ľudmilka a ja, zanechajúc malého Mirka (Vladimírka) do opatery istej mladej Ľudmilkinej priateľke, a že ja som sa nemala sem navrátiť, Ľudmilka už tam v Púchove tak dojímavo sa lúčila so mnou, že ma to veľmi preniklo — bolo i dosť sĺz — a ujec, hoci tiež dojatý, pokúsil sa vysmievať nás trochu, že sa tak lúčime, akoby sme sa už nikdy viac nemali vidieť.

A ono potom i tak bolo, že sme sa nikdy viac nevideli.

No vtedy okriali sme cestou krásnym Považím i porozprávali sme si všetko, čo sme mali na srdci. V Martine potom ruch hostí, schádzajúcich sa zo všetkých strán Slovenska, zaujal nám pozornosť i tvoril tú neopísateľne povznesenú blaženú náladu vzájomnej lásky a ušľachtilých spoločných túžob, akú v úprimných slovenských dušiach vyvolávali matičné zhromaždenia v prostom, nebohatom, a jednako tak obdivuhodne pohostinnom Martine. Len nádejí do budúcnosti bolo čo rok menej na tých zhromaždeniach, a práve vtedajšie bolo až smútkom zastreté pre smrť biskupa Moysesa.

My sme mali šťastie podľa príbuzenstva Ľudmilky Hodžovej s pani Mudroňovou byť očakávanými a potom i srdečne uvítanými hosťami práve v mudroňovskom dome, vtedy ešte starom, nízkom, ale milom a útulnom oproti Matici, Mudroňovské deti už boli odpratané k starej mamičke do Kašov, aby nám, hosťom, nezavadzali, a statná, vľúdna domáca pani mala plno roboty pre nás od rána do večera, najmä že chodili tam na návštevu temer všetci známejší či jednotlivci, či celé rodiny, že nepohnúc sa z domu, mohli sme sa oboznámiť čajsi s celou vtedy do Martina priputovavšou slovenskou spoločnosťou. Z oblokov od Mudroňov mohli sme pozorovať, ako sa prichádzajúci vlnili pred Maticou, vchádzajúc dnu i vychádzajúc von spod brány, často vyprevádzaní Viliamom Pauliny-Tóthom, ktorého rutinovane nenútené pohyby a posunky upútali moju pozornosť. Obdivovala som ho v mysli, že bol taký rezký pod váhou týchto dní, z ktorej iste najväčšia časť pripadala na neho, ako na podpredsedu, v podobe všelijakých slávnostných prívetov, odviet a tak podobne, keďže stolec predsedu bol prázdny pod čiernym závojom.

Hádam pre tichý smútok tohto zhromaždenia — a možno i pre dva odvtedy pribudnúce mi roky života — ostali mi z neho vážnejšie dojmy, než z toho pred dvoma rokmi zažitého spolu so sesternicou Emou — viac uvažovania a menej vysokolietajúceho oduševnenia.

Z inoslovanských hostí najlepšie zapamätala som si ruského novinára, menom, zdá sa mi, Guvina, pretože podchvíľou obracal sa ku mne s nejakými otázkami — on po rusky, ja po slovensky — a dorozumenie sa darilo. Veľmi sa zaujímal o naše zhromaždenie, i vôbec o naše pomery, o všetkom chcel byť poučený.

Bolo vtedy i zriaďujúce valné zhromaždenie Živeny, ak sa dobre pamätám, pod lipami pred ev. kostolom, pri ktorom dostala som veľmi peknú predstavu o dobroprajnosti slovenských mužov k slovenským ženám, lebo i sám Viliam Pauliny-Tóth, i najmä Ambro Pietor a Jozef Nedobrý mali pri zakladaní tohto prvého národnovzdelávacieho spolku slovenských žien činnú, ba vodcovskú účasť. Horlivo prízvukovali, že Slovenky nesmú vo vzdelanosti zaostávať za ženami iných národov, ale majú sa vzdelávať tak, aby ich to nespreneverilo ani vlastnému národu, ani vlastnej ženskej úlohe a tak podobne, a ešte živšie v podobnom zmysle hovorila práve Ľudmila Hodžová-Hudcová. Nakladala slovenským ženám, že majú sa uskromniť vo všetkých osobných potrebách a miesto toho obetovať čím najviac na Živenu, žeby čím najskôr mohla zriadiť slovenskú dievčenskú školu a tak, vychovávajúc a vzdelávajúc Slovenky po slovensky, konala svoju veľkú úlohu v národe atď. Jej reč prijali s oduševnením, za členom Živeny zapisovali sa i muži, nielen ženy. A tá iskra posvätného ohňa, vložená do jej začiatkov, najmä čisto oduševnenými slovami Ľudmily Hodžovej-Hudcovej, zdá sa, zostala v nej utajená za všetkých päťdesiat rokov maďarského zakliatia, a po odkliatí roznietila sa k novému životu. Vtedy silno som verila, že ona, Ľudmilka, bude držiteľkou Živeny, vedúcou ju k rozvoju, i umieňovala som si, že ju budem v tom všemožne podporovať, lebo neopúšťala ma idea, že starať sa o také veci mi je súdené, hoci zatvorená mi je ešte možnosť k tomu. No Ľudmilke nebolo súdené povzniesť Živenu — umrela na jar nasledujúceho roku. A ja o roky pozdejšie stala som sa predsedníčkou Živeny, hoci vtedy, i ešte dlho potom nemohla som plniť svoju úlohu.

Potom zo slávností martinských dostala som sa do Novohradu pod starostlivou ochranou báťu Molnára zo Senného a báťu Laciaka z Turého poľa. Na Turom poli u Laciakov zabavila som sa dlhšie a zažila som tak pekné, milé dni s priateľkou Milinou Laciakovou, teraz vdovou po dr. Ivanovi Br. Zochovi, vtedy veľmi peknou i veľmi nadanou, rýdzo slovenskou devou, ktorej som nie bez závisti bláhala, že mala takú neobmedzenú voľnosť vzdelávať sa čítaním dobrých kníh, ktorú ona i hodne využívala. Odtiaľ konečne dostala som sa domov na Ľuboreč ku nemilej mi robote, ktorú som sa však už naučila konať z povinnosti.

Dlhšia oddialenosť z rodičovského domu a pobyt medzi inými ľuďmi, pod inými vplyvmi iste má zosilnené účinky na duševný rozvoj nedospelých — pocítila som to po každej takej oddialenosti. Nevdojak stavalo sa mi do pamäti, čo som od koho získala v rozhovoroch s ním, najmä keď sa nám názory nezhodovali, čo vyžaduje revíziu vlastných a uváženie protipostavených, a zachovala som patričnému za to istý pocit vďaky. To je také vzájomné využitkovanie ľudí, z ktorého obe strany majú zisk, ak sú rozumné.

Keď som prišla domov, našla som tam svojho strýčneho brata, Janka Maróthyho, vtedy už teológa. Prišiel k nám na prázdniny, ako i dotiaľ chodieval, lenže teraz prišiel chorý, už hodne hlboko v suchotách. Užíval lieky, aké len kto naradil, odvarky zelín, najmä islandského pľúcnika, stáli vždy pohotove, i mastičky (psie sadlo) na belasý papier natierané a na prsia i chrbát prikladané — o klimatickom a inom pozdejšie zavedenom liečení tuberkulózy sa ešte vtedy nevedelo. A choroba zrejme pokračovala zo štádia do štádia, bližšie ku koncu — a my, celá domácnosť, boli sme ním zaujatí. Ako sa blížilo 25. augusta, neodbytne si žiadal ísť ku svojej tetke, sestre svojej nebožkej matky, do strhárskej fary, kde v ten deň — na Ľudovíta — každoročne slávili sa jej mužove meniny vo veľkej, z viac stolíc poschádzajúcej sa spoločnosti, s hojnou hostinou a do bieleho rána trvajúcou tanečnou zábavou. My sme ho, pravda, všemožne odhovárali, že si tým ešte zhorší zdravie, lebo sme vedeli, že so svojou osudnou chorobou nikomu nebude vítaný, ale on tvrdohlavo, silou-mocou žiadal si ísť: i žiadalo sa mu premeny, i chcel vidieť zábavu, na ktorej dosiaľ vývodieval ako príjemný, vtipný a každému milý člen mladej družiny, a chcel sa i po zábave dlhšie pobaviť u tety. My však sme vedeli, že ešte niečo i okrem toho ťahá ho ta — vedeli sme, že bude na zábave isté pekné dievča, do ktorého bol šialene zaľúbený, s ňou sa chcel zísť. Tak v určený deň odviezli sme sa, on, mamka a ja do Strhár, kde on potom biedny, pokašlávajúci, schúlený vo svojom už priširokom mu tmavom obleku z utiahnutosti sa díval, ako jeho belasookú, zlatovlasú krásavicu obletujú iní, a ona žartuje, smeje sa s nimi, ako to vlani robila s ním. Teraz sa pri ňom ledva na krátky pozdrav pristavila. Bolo nám ho nevýslovne ľúto, takého na smrť smutného protikladu ku tejto veselej spoločnosti. Potom, keď sa už nevládal hore držať a v preplnenej fare miesta pre neho nebolo, prišiel k nám a zaujal sa ho nevyčerpateľne dobrý starý báťa Benedikty, strhársky učiteľ, typ pokorného, ale húževnato verného Slováka, z ktorého nezbední maďarónski chlapci, medzi nimi iste i náš Janko, radi robievali si posmešky. Teraz on poskytol Jankovi pokojného miesta pre odpočinok na noc u seba.

Keď na druhé ráno nevyspatí viezli sme sa domov, bol skľúčený i rozľútostený, lebo „ona“, o ktorej si myslel, že musí ho tak ľúbiť, ako on ju, neprišla sa s ním pozhovárať, ani odobrať sa od neho. To ho bolelo nadovšetko. A ku tomu ešte ani jeho teta ani jediným slovom ho nezdržiavala, aby zostal načas u nich, a pri odobierke mu ešte všeličoho narozprávala o mnohej svojej robote a starosti, aby mu nejako neprišlo na um ponúknuť sa jej. Vôbec nik z jeho maďarónskych príbuzných a predtým dobrých priateľov sa mu teraz nepriznával. To ho rozhorčovalo. Musel sa len naspäť utiecť ku tomu ,panslávovi’, ľuborečskému strýcovi, ktorý, sám slabého zdravia, po smrti brata verne sa staral o jeho osirelú rodinu a i teraz celá jeho domácnosť starala sa o chorého bratovca, trpezlivo znášajúc jeho chorobnú podráždenosť, nespokojnosť a rozmary. I deti, Lajoška a Belušku, držali sme — iste hlavne zo zdravotných ohľadov — oddialené od neho, ale i keď len zďaleka začul nejakú hlučnejšiu ich zábavku, už sa pohoršoval a chcel, aby boli pre to trestané. Mamka sa po celý čas napodiv zhovievavo chovala k nemu, nikdy ani v najmenšom nedala mu znať, že nám je na ťarchu. Najradšej bol, keď sesternica Ema prišla k nám a ho rozhovorila, vtipným žartovaním osviežila. Ak dlhšie neprišla, mrzel sa a nakladal nám odkázať jej, aby prišla, ba i sám sa pobral do Goldpergerovcov. Nejeden raz nám vykladal, ako ju rád vidí, ako bohato by ju odmenil za tú milú pozornosť, ktorú mu venuje. A predtým, za zdrava, sotva si ju všímal, už i preto, že bola známa ako veľká ,panslávka’.

Začiatkom školského roku nemohol sa vrátiť do Prešporku, ale zato každý deň vyslovoval nádej, že už skoro príde obrat k lepšiemu a že pôjde skladať kandidatikum, i naliehavo spomínal potrebu nového, čierneho obleku z tej príležitosti. Prežil takto medzi nádejou a zúfaním celú jeseň. Obľahol v decembri a umrel ešte pred Vianocami, čo sa viac nevidel s priateľmi a príbuznými. Ľuborečské družice ledva mohli zozbierať kvety na veniec na jeho truhlu. Jedna z nich, Adela Goldbergerová, ľúbila ho, čo o tom nevedel, a blúznila, že najradšej by s ním umrela. Keď mu na jar dala veniec na hrob, halúzka pelargónie z neho pustila korienky do zeme a o krátky čas našli sme ju rozzelenenú i rozkvitnutú v rade ostatných suchých kvetov. To Adelka prijala ako nejaké zázračné znamenie, ako priamy pozdrav od nebožkého. O roky pozdejšie vydala sa za jeho mladšieho brata. Mne z jeho choroby a smrti, tak bezprostredne prežívanej, ostali ťažké dojmy a hodne pesimistické nábehy v názore na ľudský život, keď som videla, ako Janko chcel žiť s celou prudkou túžbou mladosti, chcel by bol čokoľvek zlého podstupovať, len aby žil. Vzpieral sa uveriť, že by mu bol daný nemilosrdný údel zapadnúť do hrobu, keď sa mu mal život otvoriť. Vtedy som nevedela, že pre mňa bolo to akousi predbežnou ukážkou toho, čo ma o mnoho rokov pozdejšie neúprosne zasiahlo v najbližšom osobnom vzťahu.

Hneď na jar po tomto trúchlivom prípade v rodine doletela nová, a to celkom nečakaná zvesť o smrti Ľudmilky Hudcovej. Ona, dajúc život dcérke, pobrala sa ta, odkiaľ niet návratu, za svojím otcom, za ktorým hlboko želela. To ma ohromilo a predložilo mi nerozlúštiteľnú záhadu života a smrti o niečo z inej strany. Prečo dopustená je smrť predobrej matky, po ktorej ostávajú deti-siroty? Ako mohla byť dopustená smrť tejto šľachetnej ženy, ktorej život bol iba dobru zasvätený, ktorej smrť bola stratou pre muža i deti, ale i pre celý národ?

Množili sa mi nerozlúštiteľné záhady, ktoré otriasajú v človeku dôveru k životu i vieru v možnosť jeho nápravy. No on nehľadí na to, neúprosne núti každého do zápasu s ním — a my nebadáme v takýchto prípadoch nijakú záštitu proti jeho krutosti. Ja Ľudmilkinu smrť dosiaľ nemôžem oželieť.

Jej smrť mala potom nepredvídané následky v jej opustenej rodine. Ujec Maxi zo svojho prudkého žiaľu zrazu sa rozhodol zanechať svoje kňazské povolanie a uchádzal sa o profesorské miesto na vnove utvárajúcu sa vtedy štátnu učiteľskú prípravovňu do Levíc, a to miesto i dostal. Tak pred začiatkom školského roku, opustiac púchovskú faru a zanechajúc maličkú osirelú Marienku i ďalej v opatere u istej mlynárskej rodiny pri Púchove, odsťahoval sa i s malým Mirkom a s potrebným domácim náradím do Levíc, kde našiel si dosť dobrý dvojizbový byt u prostého, číromaďarského mešťana. Keby bol býval samotný, bol by si poradil so sebou, ale malý Mirko potreboval stálu opateru, preto ujec uprosil svoju mať, aby prišla k nemu spravovať mu domácnosť a vziať si na starosť Mirka. A ona, hoci jej i ťažko bolo zanechať vlastnú domácnosť v Lučenci, urobila mu po vôli. Ale aby zasa jej bolo ľahšie poradiť si i s domácnosťou i s deckom, vypýtala si od mojich rodičov mňa so sebou, a že bolo proti zime, kde u nás bývalo značne menej roboty než v lete, pustili ma.

Tak som sa i odviezla v nevľúdnom jesennom čase so starou mamou vo veľkom, všemožnými potrebnými vecami naloženom, plachtou krytom voze z Lučenca do Levíc a môj pobyt tam pretiahol sa až do jari.

Nebol to taký milý pobyt ako ten v Púchove za Ľudmilky, ale jednako nebol mi na škodu. Že ma i stará mama karhávala, keď som niečo neurobila načas, alebo nie po jej spôsobe, i že som viac lipla za knihami ako za robotou, zmierovalo ma v mysli s mamkou, začala som nahliadať, že akiste v mnohom mala pravdu, čo sa jej u mňa nepáčilo, keďže podobne má sa ku mne i moja vlastná stará mať, ktorá mi iste len dobre chce.

S malým Mirkom mnoho sme sa zaoberávali, i býval nám dobrý i milý, kým ujca nebolo doma. Ale ako začul otcove kroky na pavlači, už sa od nás odvrátil, hodil sa k prichádzajúcemu, o nás sa viac neobzrúc, ba ani nás k sebe nepripustil. A keď popoludní ujec zas odchádzal, ak sa nám nepodarilo Mirkovu pozornosť inde upútať, bolo mnoho plaču a nepokoja, kým mu žiaľ prešiel. Chlapček bez miery lipol na otcovi, ktorý všetku nežnosť srdca na neho vynakladal, chcejúc mu tým nahradiť i matkinu lásku. Bolo to zavše dojímavé, ale dobrú výchovu nie vždy napomáhalo. I dcérku ,Marienočku’ často si pripomínal, a ako dostal svoju mesačnú gážu, prvé mu bolo poslať peniaze Marienočkiným pestúnom na jej opateru.

Ja som z domu nevychádzala, okrem niekoľko ráz do kostola a niekoľko ráz k zrúcaninám zámku, pamätným mi z histórie o Kláre Zachovej. Ale k nám prichádzavali niektorí slovenskí preparandisti, ktorí v ujcovi badali svojho dobrého priateľa a prípadne i zástancu. Najčelnejším medzi nimi bol Adolf Svätopluk Osvald, vtedy pilno prispievajúci do Orla svojimi veršovanými prácami, človek už nie mladý, ženatý, s ktorým mávali sme čulé literárne diskusie, čo v neprebudených ešte chlapcoch budilo tiež záujem o vec. Ujec, iste v rozpomienke na svoje núdzne prežívané žiacke časy, rád videl týchto svojich žiakov, a oni navzájom vinuli sa k nemu s veľkou dôverou, cítili sa u neho po svojsky, keď mohli sa s ním po slovensky zhovárať, a videli u neho na stene podobizne niektorých vynikajúcich slovenských mužov i obraz Svätopluka s troma synmi a viazanicou prútov. Iných hostí sme za celú zimu nevideli u seba, ani z ujcových kolegov nik neprišiel, keďže iste ani on nebol u nich na zvyčajnej prvej návšteve.

Ja túto zimu podľa možnosti využila som na čítanie. Prečítala som kníh z ujcovej knižnice, koľko som len stačila, a to nie romány, no všelijaké poučné i náučné knihy. I jedinú filozofickú knihu, ktorú som vo svojom živote prečítala, udalo sa mi tam prečítať. Bola to Kantova Kritik der reinen Vernunft, hoci ma ujec odhováral dávať sa do toho, lebo že tomu bez nejakých prípravných stupňov rozumieť nemôžem. Ale chuť do vážneho čítania u mňa bola veľká a vtedy skrsla vo mne myšlienka i vzmáhala sa žiadosť, aby som sa súkromne pripravovala na učiteľstvo a skladala skúšky na niektorej učiteľskej prípravovni. Tej myšlienky som sa i držala a tým pilnejšie čítala som knihy do toho vpadajúce, i prejavila som ju, keď potom prišiel po mňa môj apa, ako chodieval po mňa do Lučenca a do Spiša, keď som ešte bola malou žiačkou. Ujec prisviedčal, že dalo by sa to dosiahnuť, veď dávajú sa už dievčatá na učiteľstvo, ale starej mamke zdalo sa byť veľmi nezmyselnou vecou, že mala by som sa trápiť s učiteľovaním, keď sa môžem vydať. A môj apa nebodaj myslel to isté, hladkal ma láskavo po hlave a odvrával, že neradno je púšťať sa do takých nebývalých vecí, že to, čo teraz zdá sa mi takým žiadúcim, môže ma veľmi sklamať, nepodá mi opravdivého uspokojenia a tak podobne, a na druhý deň, keď sme sa viezli domov, cestou mali sme ešte ďalšie vážne rozhovory o tom i o inom. Predostieral mi, že síce nevidí v tom nič zlého, keby som sa stala učiteľkou, ale pri súkromnej príprave potrvalo by mi to viac rokov, keď nemám požadovanej predprípravy — a na prípravu v škole, v ústave nemožno pomýšľať pre veľké finančné náklady, ktoré by to vyžadovalo. Ale i keby nebolo prekážok a mohla by som hladko dosiahnuť svoj cieľ, či iste budem spokojná v učiteľskom povolaní, ktoré je ťažšie, ako sa nazdávam, vyžaduje napínavú trpezlivosť, svedomitosť a vystavené je neuznanlivosti, nevďaku? Či, keď potom uvidím svoje súveké priateľky povydávané a iste i dosť spokojné, nebude mi ľúto, že i ja radšej som sa nevydala? Ja, pravda, mala som odpovede pohotove, lebo o všetkom tom som už i sama popremýšľala, hoci som bola ešte len šestnásťročná. Vydať sa, len aby som bola vydatá, a byť potom ako vo večitom väzení? Vôbec ak sa mám vydať nie po chuti, len zapriahnuť sa do starostí, trápení a večitej roboty, volím radšej nevydať sa. A keď sa nevydať, radšej byť učiteľkou, užitočnou svojím povolaním, majúcou význam i vážnosť medzi ľuďmi, než byť závislým, vedľajším, hádam i na ťarchu, a teda nevďačne trpeným členom rodičovskej alebo inej príbuzenskej domácnosti. Takto začali vtedy zmýšľať už viaceré — spontánne emancipačné zjavy udávali sa i tam, kde sa o strojacom emancipačnom hnutí žien ešte nič nevedelo, a tak bolo to i u mňa. Lenže niektorým iným v prajnejších okolnostiach podarilo sa svoje úmysly i uskutočniť, u mňa však možnosti na to nebolo. Na riadnu školskú prípravu na učiteľstvo nebolo pomyslenia pre peňažné náklady, najmä že tá príprava na učiteľstvo nevytvárala možnosť prípadného vydaja, ktorý vyžadoval by druhé nie menšie trovy — a na súkromnú prípravu doma rovnako nemohlo byť pomyslenia, lebo od mamky nemohlo sa žiadať, aby ma za ten dlhý čas v dome obchodila sediacu pri knihách, miesto aby som konala obvyklú domácu robotu, ktorej bolo vždy vyše miery. Musela som teda s trpkosťou upustiť od tej myšlienky, ktorá ma bola živo zaujala. Trpkosť však miernená bola povedomím, že tým usporila som svojmu predobrému otcovi, ktorý pre mňa už mnoho podstúpil, nové trápenie, a najmä i obavy, ktoré jeho srdce nepokojili, že ak sa stanem učiteľkou, budem tým odvrátená od vydaja, vôbec od rodinného života, v ktorom jedine videl on možnosť spokojnosti pre ženu.

A tak po návrate z Levíc zasa nastúpila som úlohu robotnej domácej dcéry, ktorú som ani viac neprerušila do svojho vydaja.

Život išiel ďalej svojou koľajou, v zime ticho, v lete rušnejšie. Ja však v zime predsa lepšie som sa cítievala, lebo mala som viac pokoja od ťažších robôt než v lete. V nepríjemný čas, kde len svitá a mrká, podvečer, kým sa lampa nezažala, posedeli sme si i v kuchyni. Apa fajčil si zo svojej večernej fajočky, báťa Jano Cibuľka sedel na svojom írečitom mieste na lavici a omieľal kukuricu zo šúľkov pre kŕmne bravce, pritom rokovali o vykonanej robote a ustaľovali poriadok pre zajtrajšiu. Ja lúštila som bôb (fizolne) zo strukov, ktorých hromada sušila sa na povale, niekedy i priadla som konopné povesná — čo pre mňa bola jedna z najpríjemnejších robôt — lebo toto sa dalo robiť i naspamäť, pri svetle, čo blikalo cez priedušné dierky na železných dverciach sporáka alebo cez nejaké pukliny na ňom. Po vyfajčení fajočky šiel si ju apa vyškrabať a na miesto uložiť do svojej izby. Mamka medzitým v izbe pri teplej peci zhovárala sa s deťmi, rozprávala im všeličo, aby sa im bez svetla čas minul. Ale môj malý brat sa s tým neuspokojil. Každý večer vyžiadal si odo mňa aspoň len jedinú povesť. A kým som mu, bôb lúštiac, rozprávala o tých princoch a princeznách, drakoch, Lomidrevách a zlatých pannách, sedel nepohnúc sa, pohrúžený do čarovných predstáv, až keď som skončila, vypukli prejavy súhlasu alebo nesúhlasu, nadpriadanie iných možností i nekonečné otázky. Vtedy boli mi ešte v sviežej pamäti všetky naše dotiaľ tlačou vyšlé ľudové povesti, za ktorými som za detstva i ja bola taká omámená, že som chodievala so zošitom povestí za našou slúžkou, Marikou od Tkáčov, ktorá dosť plynule vedela čítať, aby mi ich čítala, nehľadiac, či jej to robota dovoľuje alebo nie. Nuž potom brat Lajko mňa podobne prenasledoval pre ne, lenže ja som mu ich rozprávala, nie čítala.

A keď sme, už v izbe sediaci, počuli z kuchyne krátke kroky a ošuchovanie podošiev predo dvermi, tváre sa nám hneď k úsmevu nastrojili.

,Ide Linka!’, ,Nénika školská!’ napovedali sme si s mamkou — a už sme i živo vítali zjavivšiu sa vo dverách malú, v nejakom ,vikleri’ alebo teplom šále ukrútenú a ešte i na prahu podošvy ošúchajúcu postavu našej bodrej susedky, pani rechtorky. Ona nehľadela, aby sme jej každú návštevu vrátili, prichádzala k nám často, v zime čajsi každý večer, a vždy sme sa jej zaradovali.

„Jaj, dobrý večer vám! Len som vás na chvíľku prišla pozrieť, reku, čo robíte, či ste zdraví, keď som vás už dávno nevidela…“ uvádzala sa svojím obvyklým spôsobom, rýchlo sypúc slová a žmurkajúc krátkozrakými očami.

„Veď sme ťa už včera vyzerali, reku, čo je s našou Linkou, keď nechodí! A, ľaľa, nový šál…?“ na to mamka.

„Bola som na Maškovej, počula som od Flórky, že báčiho veľmi bolela hlava, nuž som sa vybrala, reku, pomôcť, ak by bolo treba — ale už mu, chvalabohu, prešlo. A nénika mi dala tento šál: Na, vraj, vezmi si ho; tebe, mladšej, lepšie pristane, ja si kúpim čierny, vraj.“

My omakáme a poobdivujeme dobrý, praktický dar a ona, upokojene žmurkajúc, vyrozpráva nám všetko, čo na svojej vychádzke skúsila a napočúvala. Mala plno známych i príbuzných po celom okolí a vždy o všetkých vedela, ako sa majú. Okrem toho od nich počula, čo sa deje zasa u iných im známych rodín, tak vždy bola v pohotovosti rozprávať novinky celého okolia. Dostať sa k známym jej nerobilo ťažkostí. K bližším zašla si pešo, a nikdy sa na ustatosť neponosovala, k ďalším išla, keď sa jej trafila nejaká príležitosť odviezť sa. A všade ju radi videli, lebo donášala so sebou akýsi občerstvujúci vánok. Zvesti ňou donášané nikdy nestavali patričných, o ktorých zneli, do zlého svetla, lež skôr naopak, pri svojom nevykoreniteľnom optimizme išla ona vždy s krajším navrch. Nuž nie div, že sme ju i my na Ľuboreči radi videli. Vždy vďačná, k úsluhám ochotná, dobrosrdečná, pri všetkej umovej prostote bola veľmi cenným členom našej spoločnosti — iba jej muž nerád znášal jej neposednosť, že bola na ujmu ich hmotnému stavu. Ale jej pastorkyne, Tilka a Ada, nemohli mať na ňu ponosy, a i veľmi rady videli, najmä dobrosrdečná Tilka, jej vlastnú dcéru, malú Ilonku. A Tilka bola raz dlho a ťažko chorá, vtedy sme ju chodili my dievčence opatrovať, najmä ja, najbližšia, sedávala som pri nej po celé večery, lebo sme vedeli, že školská nénika strašne sa bojí choroby i u seba, i u iných a už smrť kohokoľvek bola jej niečím úžasným. A Tilkina smrť bola vtedy taká blízka, že sme ju už za istú mali. Ale na náš údiv a na našu radosť Tilka pomaly sa zotavila — a ostali nám iba rozpaky, čo urobiť s bielym umrlčím rúchom, ktoré sme jej už boli do truhly nachystali. Pozdejšie vydala sa za ovdoveného učiteľa Bazovského na Závadu, stanúc sa takto macochou terajšieho dr. Ľ. Bazovského i jeho brata, a dožila sa dosť vysokého veku.

Naše nedeľné schôdzky stále trvali; takto prechádzali nám dlhé zimy, čo sme sa z Ľuboreči temer nepohli, okrem Goldbergerovcov, ktorí častejšie chodili do Lučenca. Iba ak sa spravila dobrá sanica, to nás vylákalo na návštevu niekde do druhého-tretieho chotára. Vtedy apa napísal Eme veršované pozvanie, aby išla s nami; a bola cesta veselá, na dlhší čas nás osviežila. Ale môj apa pri svojom slabom zdraví i v zime musel prekonávať krkolomnú cestu na dosť vzdialenú fíliu Lentvoru, kde každú tretiu nedeľu musel odbavovať služby božie. Hoci ináč slabý, bol v tom napodiv otužený, a niekedy, keď vozom nebola cesta možná, odpravil sa ta na vrchovom koni, sprevádzaný niekým na druhom koni, kto mu niesol i potrebné veci.

Ja na nudu zimných časov vari nikdy som sa neponosovala, už i preto, že v zime predsa niečo viac som mohla čítavať než v dlhé, robotou vyplnené letné dni, lebo večer, keď som sa odobrala na noc z obývacej do apovej izbičky, v ktorej som spávala a v ktorej, že bola na druhom kraji fary, cítila som sa bezpečnejšia pred dozorom, potom som ešte čítavala pri svieci — učupená v kútiku medzi apovou starootcovskou zásuvkovou skriňou a železnou pieckou — knihy, vyťahované z vysokej a širokej, tmavo zafarbenej dvojdverovej skrine, čo stála v našom pitvore od strýcovej smrti, v ktorej bolo ich plno napchatých odspodku dovrchu. Čítala som skrčená, lebo svoju skrýšu odvrchu zastrela som si apovým županom alebo nejakým kobercom, aby ma svetlo neprezradilo, že som ešte vždy hore, kým som od zimy neskrehla. Mamka nebodaj i pobadala niečo, ale hádam trochu i ustávala v boji so mnou.

V lete za dlhých dní o čítanie bývalo mi najhoršie. Pre večitú robotu nedostávala som sa k nemu okrem toho kúska nedeľného odpoludnia — ak sme my hostí nečakali. Vtedy, ak bol pekný čas, najradšej utiahla som sa do kostolnej ohrady pod veľkú hrušku do kúta pri sakristii, kde nikdy nik sa neukázal; tam kochala som sa v Sládkovičovi a Chalupkovi, čítajúc si nahlas ich básne, a hoci som ich konečne, Chalupku celého a Sládkoviča z veľkej časti, vedela naspamäť, predsa mi na chvíľu neprestali na mňa mať svoj oduševňujúci účinok. Horšie mi bolo nájsť si pokojný kútik na čítanie, keď bolo daždivo, lebo v izbách okrem apovej, bývali špaletne (drevené ohýbavé okenice) v lete cez deň pozatvárané, aby sa muchy dnu netisli, a my vtedy i jedávali i všetku domácu a ručnú robotu konali sme okolo okrúhleho stola vo výpustku pavlače pred pitvorom, kde sa každý pristavil a si posedel. Keď som si však ten pokojný kútik predsa našla, najradšej v apovej izbe, potom pohrúžila som sa do svojho čítania, že zabudla som nielen na nedeľnú spoločnosť, lež čajsi na celý svet okrem svojej knihy — za čo, pravda, tiež dostávalo sa mi pokarhania — ak Ema neprišla alebo niekoho neposlala odtiahnuť ma od nej, aby som vraj pri nej nesplesnela.

Ale čítať som musela, bez toho som nemohla žiť. Keď nešlo s povolením, muselo ísť potajme. Čítavala som i pri riadení izieb a pri inej robote, ak mamky tam nebolo. I ona čítavala romány zo strýcovej knižnice, najviac nemecké preklady francúzskych viaczväzkových (Dumas, Hugo, Sue), a tie i mňa priťahovali. V tie časy vymyslela som si tiež všiť si do sukne hodne priestranné vrecko, nosiť v ňom brožovanú knižku alebo zošity a vytiahnuť si to v každú príhodnú alebo i v nepríhodnú chvíľu (napríklad i pri mútení masla: jednou rukou potápať topárku, v druhej držať pred očami knižku). Ako presídlil sa bol z Tomášoviec do Ľuboreči mamkin otec, starý apa Bauer, zanechajúc svoju kantorsko-učiteľskú stanicu, aby mu i napokon nechýbalo pohodlie samostatnosti, bol pre jeho potrebu zariadený spomenutý už domec, Pokojík, na hornom konci dediny, neďaleko fary, pri ktorom bola z jednej strany zeleninová záhrada, z druhej trávnik so stromami; bývalo mojou úlohou držať v poriadku tú jeho zeleninovú záhradu, teda od včasnej jari do pozdného leta, nakoľko iná robota neprekážala, musela som podľa potreby tam chodievať plieť, chodníky vyškrabovať a tak podobne, nuž taká skrčená, od slnečnej pálčivosti unavená, tiež nejeden raz som si išla pred odchodom domov, kde iste už bola pohotove pre mňa iná robota, oddýchnuť do chládku za susedov dom, vytiahnuť z rečeného vrecka starú nemecko-francúzsku mluvnicu, vykutanú tiež zo strýcovej knižnice — a učiť sa a cvičiť francúzske slovka i vety aspoň hodinu. Naučila som sa z nej dosť dobre rozumieť čítanej francúzštine a bolo by mi bývalo ešte na lepší osoh, keby ma pri tom bol mal kto učiť i správnemu vyslovovaniu.

Niekedy našiel ma apa pri tom študovaní, keď prišiel navštíviť starého apu a spolu si vyšli poprechodiť sa po trávniku a záhrade.

„Oddychuješ, dievčička moja?“ usmial sa mi apa.

„Veď už, ľaľa, kopu zeliny vyšklbcovala!“ doložil starý apa, akoby ospravedlňujúc moje oddychovanie.

„Nechže si trochu pohovie v tej knižke, veď sa jej toho dostáva dosť málo.“

„Veď škoda, že nie je študentom — nedávno našiel som ju čosi škribcovať do akejsi písanky, či diktanda,“ poznamenal žartovne starý apa.

Škribcovať, totižto písať ma našiel v nedeľu popoludní, keď mamka už bola u Goldbergerovcov a apa ešte nebol doma z Lentvory. Vtedy som sa s pôžitkom uvelebila k jeho stolíku, a to ,čosi’, čo som škribcovala, bol nebodaj jeden z mojich začiatočníckych spisovateľských pokusov, lebo tie udávali sa pri apovom stolíku, lenže inokedy až pozde večer, keď všetci v dome už spali.

Tá môjho otcova izba — na nej iste spočinulo božie požehnanie. V nej zmierňovali sa mi zavše strašiace ma obavy, uľavila sa mi žalosť, utíšilo sa trpké rozčúlenie a hlásila sa útecha, akoby môjho otcov duch vždy bol v nej prebýval, i keď jeho samého tam nebolo. Lebo vyhľadávala som ju vtedy, keď on bol v spoločnosti iných, alebo keď nebol doma. Bol tuhý fajčiar, nehľadiaci na svoj pľúcny neduh, tak jeho izba so všetkými vecami v nej naskrz bola presýtená tabakovým dymom, ale mne i to bolo milé, keďže už k nej patrilo; bez toho vari ani nebola by som sa jej priznala. Len vojsť do nej a prechádzať sa pozdĺž nej medzi oblokom a dvermi, už sa hlásil jej blahodarný uspokojivý účinok na mňa, aký nikde inde by som nebola našla. Tu som dávala výsluch svojim voľným dumám, i mohla som sa pomodliť zo srdca iba tu. A tak ani moje prvé spisovateľské pokusy nemohli inde vznikať ako v nej.

Keď mi pri robote skrsla nejaká myšlienka, o ktorej som sa nazdala, že dalo by sa z nej vyviesť niečo pekné, udržiavala som si ju v mysli do večera, a keď som sa odobrala na nocľah, oprobovala som to ale temer vždy s tou samou obnovenou skúsenosťou, že pojať myšlienku je ľahká vec, veď ona prichádza bez nášho pričinenia, ale potom vyviesť z nej to, čo zjavil v nej ten prvý záblesk, je celkom iné. To stojí veľkú námahu umu a výsledok zväčša neuspokojuje. Aspoň u ľudí opatrených potrebnou mierou sebakritiky. U mňa však tých pokusov nebolo mnoho už i preto, že ma večer, najmä v lete, morila umdlenosť, keď až veľmi pozde večer prichádzala som k pokoju, lebo valachovi dlho trvalo, kým podojil celý kŕdeľ oviec, a ja som potom ešte musela mlieko preciedzať a do pivnice upratúvať — a ráno zas veľmi zavčasu vstávať, mlieko vynášať, v kotle hriať, kľagať, syr z neho robiť a žinčicu variť. To muselo byť hotové, kým mamka vstala, a až potom do všetkej ostatnej roboty. Celé letá som bývala nevyspatá a bolo by sa mi chcelo driemať v popoludňajšej horúčosti. Ale vydržať som musela — a v cvičení tužila sa sila.

Čo sa však týka tých mojich prvých spisovateľských pokusov, prepadli všetky pod vlastnou kritikou. Najľútejšie mi bolo najsmelšieho môjho nábehu: zdramatizovať S. Chalupkovho Starého väzňa. Chytila som sa bola do toho v presvedčení, že nemôže byť lepšieho, pôsobivejšieho námetu pre tragédiu, ale viazla som potom pri každom obrate pre neznalosť kultúrnej histórie a všetkých tých ,vedľajších’ požiadaviek dramatickej práce. Odvtedy som sa ani neosmelila viac k nej.

Okrem spomenutých namáhavých, viac gazdovských robôt i šitia a vyšívania hodne sa mi dostávalo, a to všetko pre mňa samú, lebo vtedy bolo ustáleným zvykom, že každé dievča vopred pomaly chystalo si bielizeň do výbavy, aby potom pred svadbou nebolo nakopené i veľa roboty i všetky náklady.

V jedno leto za viac týždňov bola mamka v kúpeľoch, vo Vyhniach, a vzala so sebou i malú Belku. Vtedy som sa priúčala samostatne gazdovať v celej domácnosti — pričom veru tiež nedostalo sa mi času na čítanie, hoci som bola bez mamkinho dozoru.

V lete vždy býval u nás spomínaný už strýčny brat Milo, čiže Emil Maróthy, a v posledné roky, po smrti strýcovej vdovy, i Milka, najstaršie jej dieťa, prešla celkom k nám bývať a so svojou poddajnou povahou bez ťažkosti vmiesila sa medzi nás. Mladší dvaja chlapci, Danko a Bohuš, prijatí do sirotinca, zdá sa mi v Asóde, umreli ešte ako menší žiaci, obaja na nešťastné suchoty. Mila, najmä keď vymanil sa z prvotnej tvrdohlavosti a drsnosti v spôsoboch, mali sme radi, nehľadiac na jeho tuhé maďarónstvo, aké do vrcholnej miery, až do fanatizmu vypestúvali u svojich chovancov maďarské školy, lebo bol ináč šľachetnej povahy, ktorá sa zbavila svojich trosiek, najmä keď dlhší čas bol vychovávateľom detí u Rudnayovcov vo Vacovských Chrťanoch, s ktorou ušľachtilou, ale tiež tuho maďarsky vlasteneckou rodinou zostal potom dlho v priateľských stykoch. U nás pobudol dlho, kým sa pripravoval na kandidatikum, a ešte i potom, ako vysvätený, pod titulom kaplána. Vtedy bývalo u nás veselo, všetky dievčatá museli sme bývať pohotové odpovedať mu vtipom na vtip, v čom, pravda, zase Ema bola najschopnejšia. A charakteristický bol náš vzájomný pomer v národnostnej otázke: my, u ktorých vždy požíval dobrodenie, nerobili sme pokusy obrátiť ho na našu stranu, vediac, že bolo by to márne; on proti nám síce aspoň vyzývavo neprízvukoval svoje maďarónstvo, ale nevdojak dával príležitostne najavo svoje oduševnenie zaň, a iste bolo mu nepochopiteľné, ako my môžeme dávať prednosť pred ním niečomu takému neslávnemu, neuznávanému, ako je slovenská národná vec. My, ako dobrodinci, nepoužili sme toto svoje postavenie pre mravný nátlak proti nemu — on však, v opačnom prípade, isteže nebol by dokazoval takúto bezhraničnú veľkodušnosť. Akoby vždy iba najukrivdenejší mal z čoho dávať.

I jeho kaplánstvo u nás bolo také, že vari za celý čas jeho trvania neodhodlal sa kázať v našom kostole preto, že neovládal dobre ani bibličtinu, ani slovenčinu — ale zato nepribral sa pocvičiť v nej. Jediný raz, čo sa pamätám, dal sa nám nakriatnuť na to, ale i vtedy si vymienil, že iba ak báči (môj otec) nepôjde do kostola. Jeho sa hanbil, ale svoje maďarónske názory si neskorigoval ani jemu kvôli. Šli sme teda iba my ženské, a všetkým sa nám veľmi páčila jeho kázeň. Ale jej vypracúvanie stálo ho veľkú námahu, a jednako nepodarila sa mu tak ako by bol chcel. Takto to bývalo s maďarsky vychovanými teológmi, hoci boli určení za kňazov pre slovenské cirkvi.

Náš Milo bol vyvolený, iste nie bez vplyvu blízko bývajúcich Rudnayovcov, za farára do Vaňarca v južnom Novohrade, kde ľud už vtedy bol pomaďarčeniu obecaný a začínali sa mu natískať maďarské služby božie, jeho kňaz teda nemusel sa už veľmi namáhať, aby si osvojil správnu slovenčinu. Žil tam do svojej smrti, umrel vyše šesťdesiatročný, on jediný zo strýcových detí, čo nepodľahol suchotám. Za ženu mal Adelu Goldbergerovú, ktorá tak smútila za jeho bratom Jankom, a po jej predčasnej smrti jej najmladšiu sestru Gizelu. Ich deti, celkom po maďarsky vychované, žijú v Maďarsku. Ale omnoho príčinlivejším maďarizátorom Vaňarca bol jeho švagor Osztroska, učiteľ tam, majúci za ženu jeho sestru Milku. Ten priamo svoju slávu hľadal v maďarizovaní ľudu i dosiahol v tom veľké úspechy.

Ujec Maxi Hudec, zdá sa mi, že už o rok po mojom pobyte u neho dal sa preložiť do Lučenca, kde tiež bola štátna učiteľská prípravovňa. Vzal si medzitým za ženu najmladšiu sestru nebohej Ľudmilky, Oľgu Hodžovú. Keď sme ich tam niekedy navštívili, vídali sme síce v bočnej izbe na stene obraz Svätopluka s troma synmi a viazanicou prútov, ale keď sa ujec raz dal do maďarskej štátnej služby, tým i prestala jeho platnosť ako slovenského národovca, za takého nesmel sa viac priznávať. Žil teda v tomto ohľade akýmsi beztvárnym životom, ale hoci sa potom nikdy viac za slovenské veci nezasadzoval, najviac ak v niečom napomáhal slovenských preparandistov, dôvery nikdy nepoužíval u tých, čo do ich služieb vstúpil. Medzi kolegami vždy sa našli, ktorí ho upodozrievali a osočovali, lebo za maďarskej vlády bolo najzaslúženejšou vecou vyňuchávať ,nespoľahlivých’ ľudí. Tak on i pre tieto neblahé pomery a nebodaj i pre svoju rozháranú povahu nemohol dosiahnuť spokojnosť. A nebolo mu jej dané ani v rodinnom živote. So ženou nežil v súlade, až po mnohých rôzniciach sa celkom rozišli a konečne i rozsobášili. Syn po Ľudmilke, Mirko, umrel ešte malý v Leviciach, dcéra Marienka vyrástla v hodné dievča a vydala sa na Dolnú zem za ev. farára Doleschalla, tuhého Maďaróna. Oľgine deti, tiež syn a dcéra, žijú v Maďarsku, a ona s nimi. Maxi, ako penzionovaný, neviem, či pre nedostatočnú penziu a či aby mal užitočné zamestnanie, administroval po smrti Juraja Petényiho faru na Budinej v Novohrade, potom kaplánoval v Bratislave, vtedajšom Prešporku, a posledné roky života žil u dcéry Marienky Doleschallovej v Padinej, kde i umrel. Podľa svojej poslednej vôle po smrti prevezený bol do Púchova, aby bol pochovaný k Ľudmilke — až tam potom našiel svoj konečný pokoj. Na nezrozumiteľnosť jeho zmýšľania poukazuje i to, že už v hodne pokročilom veku — iste bol už vtedy na penzii — zmenil si po otcovi zdedené meno Hudec na meno Bán (tak menoval sa druhý muž jeho matky), a urobil tak spolu s mladším bratom Žigom, advokátom v Ďarmotách, pochvaľujúc si, že tým si nepomaďarčil meno, lebo slovo bán spolu so svojím významom nie je maďarského, lež slovanského pôvodu. Jednako však potomkovia týchto dvoch bratov Hudecovcov stratení sú pre slovenský národ.

V nešťastnom 1874-tom roku, keď pohon proti slovenským gymnáziám bol už nastrojený a zlé tušenie znepokojovalo nás i ohľadom našej Matice, vybrali sme sa — vtedy už po železnici — na jej valné zhromaždenie, ktoré i stalo sa posledným v tom prvom jej období, lebo už nasledujúceho 1875-teho roku po zrušení gymnázií zrušená bola i Matica slovenská.

Ako ľahko sa teraz vysloví, tak ťažko sa vtedy prežíval tento otriasajúci, na samé naše korene zamierený úder. Vtedy sme najkrutejšie pocítili, ako sme vydaní do moci vrahovi; každá povedome slovenská domácnosť cítila to tak bezprostredne, ako asi smrť niektorého svojho drahého člena. I deti boli zostrašené a ustrnuté; moja malá sestra Belka plakala bezútešne, nedala sa upokojiť, že naši žiaci boli nemilosrdne, vprostred školského roku vyhnaní zo škôl i so svojimi profesormi, ktorí boli im takí otcovsky dobrí — a to bez previnenia, vo vedomí, že konali svoju najlepšiu, svätú povinnosť.

Tento ohavný výčin maďarskej bezuzdnej politiky nech je na večné veky zaznačený v dejinách nášho utrpenia pod ich vladárením.

Na tom poslednom zhromaždení Matice, pravda, ešte neznali sme celý dosah prenasledovania, ale podľa nedobrých znamení iste skleslejšia bola celá nálada než na predošlých, hoci ináč v Martine dobre sme sa cítili i v širokej spoločnosti, i v milej, rýdzo slovenskej domácnosti šimko-klanicovskej, v ktorej môj malý brat, navštevujúci martinské gymnázium, bol minulého školského roku ubytovaný a udomácnený.

Ale potom, práve následkom nášho zúčastnenia sa na tomto zhromaždení, stalo sa, že ja ešte v tú jeseň zverila som sa s Ľudovítom Šoltésom, kupcom v Turčianskom Sv. Martine, s ktorým vtedy v šimko-klanicovskej domácnosti po prvý raz sme sa videli. Rozhodla som sa k nemu z rozumových dôvodov, po vážnych rozhovoroch so svojím otcom.

V Novohrade slovenská spoločnosť sa zužovala a maďarská rástla. Podľa toho i kandidátov ženby v tejto bolo nepomerne viac než v našej, a keď z maďarskej hlásil sa bol môj prvý pytač, istý mladý farár, pojal ma nevýslovný strach, že rodičia si budú žiadať, aby som išla za neho, keďže proti nemu ináč nebolo nijakých závažných dôvodov. Ako mi to môj otec oznámil — lebo patričný sa na neho listovne bol obrátil — hneď som ho úpenlivo prosila, aby mu záporne odpovedal. On svojím láskavým spôsobom ma upokojil:

„Nestrachuj sa, moja dievčička, nútiť ťa nik nebude. Ja si síce nadovšetko prajem, aby som dožil teba zaopatrenú pri boku dobrého, statočného muža, ale pritom i mojou žiadosťou je, aby to bol Slovák.“

A potom ani zo strany mamky nepadlo slovo, ktoré by ma bolo chcelo prinútiť k tomu vydaju.

Iné bolo položenie, keď oslovenie prišlo z Martina. U mňa i tu najprv prevládala nechuť. Isteže, po dievčensky, iné predstavy som mala o osobe svojho prípadného budúceho, a ani ku kupeckému stavu nemala som chuť. Hoci život v rodičovskom dome zdal sa mi byť veľmi ťažkým, predsa keď mi prišlo stratiť slobodu, viazať sa k mužovi, za ktorého srdce sa neozvalo, radšej chcela som zostať ďalej u rodičov — i ďalej písať si o slovenských literárnych veciach s niektorými našimi veršujúcimi študentmi.

Ale môj otec inak hľadel na vec.

„Nezabúdajže, moja, že mňa tu vždy nebude. Dnes-zajtra som tu, o pol roka, o rok môžem byť pod zemou. Ak sa dotiaľ nevydáš, potom nezostane ti iné, ako vydať sa za prvého, kto príde, hoci za Neslováka, ak ti ťažko bude žiť u mamky alebo u ujcov,“ pripomínal, keď videl moju nechuť. „Rozmysli si, či nebudeš potom viniť i seba, ale bezpochyby viac ešte mňa, že nerozmyslene odpravili sme človeka poriadneho, čestného, v každom ohľade spoľahlivého — a k tomu Slováka z Martina!“

Môj otec totižto bol sa listovne u niekoho v Martine dopytoval na Šoltésa, a dostal o ňom samé pochvalné správy.

Musela som uznať závažnosť týchto dôvodov, premýšľala som o nich, a tak sa vec pomaly dostala k prajnému riešeniu. A keď potom môj budúci prišiel k nám na dlhšiu návštevu, videla som, že je i rozumný, i dobrých zásad, i najmä že je za veci národné veľmi zaujatý, nuž to uľahčilo mi vec, vzalo mi tiesnivý pocit, že rozhodujem sa pod tlakom okolností, a rozjasnilo náš pomer. A že som sa mala dostať do Martina, kde budem môcť nielen žiť v slovenskej spoločnosti, ale azda i nejakým spôsobom účinkovať v prospech národnej veci, to, rozumie sa, malo svoju veľkú váhu.

Svadbu s veľkou svadobnou spoločnosťou, v ktorej najvzácnejší nám boli dvaja martinskí, mladým zaťom dovedení hostia, Pavel Mudroň a Ján Kunay, mali sme potom 12. januára 1875 a o niekoľko dní prišli sme do Martina — teda práve v ten smutný čas, keď dovršoval sa osud našich gymnázií: žiactvo i učiteľstvo bolo z nich vyháňané do nepriateľského sveta.

Odvtedy, teda od polstoročia, som stálou obyvateľkou Turčianskeho Sv. Martina.

Bola som práve dvadsaťročná, keď som sa vydávala, a myslela som si vtedy o sebe, že som i duševne už celkom vyvinutým, dospelým človekom. Takou skúsenou zdala som sa byť sama sebe, znajúcou toľkých ľudí podľa ich povahy, s koľkými dotiaľ prišla som do styku, mnoho premýšľajúcou i mnoho počítajúcou o všetkých človeku sa naskytujúcich veciach, že cítila som sa byť celkom pripravená postaviť sa do života, o ktorom už vtedy, práve z tých skúseností a premýšľaní, nerobila som si nijaké skvelé predstavy. Vedomie povinnosti bolo u mňa vyvinuté až do ťažiacej miery, i pevná vôľa plniť tie povinnosti v akýchkoľvek obťažujúcich okolnostiach. Utvrdilo sa to bolo vo mne iste už tým, že od svojho detstva musela som neúprosne konať, čo sa mi za povinnosť nakladalo, ale vyšší zmysel toho pochopila i prisvojila som si hlavne pod jasným a spolu i vážnym, zmysel života v konaní dobra hľadajúcim výchovným vplyvom môjho otca, ktorého duša bola plná lásky a úprimnej, vrúcnej náboženskej viery. Jeho viera v dobro prešla i na mňa, podľa toho i svoje manželstvo uzavierala som v presvedčení, že nemôže sa stať nezdarným, keďže vstupujem do neho so súhlasom a s požehnaním svojho otca. Toto presvedčenie posilňovalo ma i potom pozdejšie, keď prišli skúšky a všelijaké ťažkosti života, aké v rozličnej nečakanej podobe nájdu hádam každého človeka, stavajúc jeho mravné sily na ustavičnú skúšku. V nich silnejší mravný základ sa utuží, slabší sa rozruší; mýli sa teda mladý človek, dosiahnuc vek dospelosti, keď si myslí, že je už hotovým človekom. To sú ešte len dokončené základy, a šťastie je, ak sú pevné.

V Martine vo svojom zmenenom poriadku života privykla som bez ťažkostí preto, že doma nebývala som v ničom rozmaznávaná a že nemala som nijaké nesplniteľné očakávania. Svojmu budúcemu ešte ako verenica som sa osvedčila, že do roboty v obchode — do zaobchádzania s tovarom, obsluhovania kupujúcich a tak podobne — nemám ani chuti, ani nadania, a aj on sa mi osvedčil, že si ani nežiada, aby som v obchode pracovala, tak svoj voľný čas, zvyšujúci mi od domácej roboty, ktorej však bola hodne i s pomocnými silami v obchode, mohla som vynakladať podľa svojej chuti. Zábavná i poučná lektúra neprestávala mi byť nevyhnutnou potrebou, ale našla som sa v nečakanom položení, že ani keď som sa stala samostatnou, nepodliehajúcou mamkinej nadvláde, nedostávalo sa mi na čítanie viac času, ako i predtým v rodičovskom dome. Mýlila som sa, keď som sa nazdávala, že mestská domácnosť potrebuje len polovicu času a námahy ako spravovanie domácnosti dedinskej, aká bola u mojich rodičov, a tým viac začala som v mysli uznávať mamke, že mala pravdu, keď ma pridŕžala — hoci proti mojej vôli — k robotám, ktoré i ďalej mali patriť k mojim úlohám, keďže blahobytu umožňujúceho zariadiť si pohodlnejšiu domácnosť málokomu sa dostáva, a skúsenosti so slúžkami a najatými pomocnicami ukazujú, že bez stáleho dozoru a zasahovania samej gazdinej domácnosť sa nedarí uspokojivo. Bolo v tom pre mňa akési sklamanie, ale za vinu som to nemohla dávať nikomu.

A keď na čítanie nemala som dostatočného času, tým menej bolo ho na písanie, ktoré vyžaduje nerušeného pokoja. Chuť do neho prichádzala mi zhusta, keď pri robote zrazu vynoril sa mi v mysli nejaký vhodný námet, ale chuť ostávala len chúťkou nesplnenou, lebo mne nebolo dané ľahko, bez dlhšieho rozmýšľania perom narábať. A keď potom prišli deti, dostavil sa s nimi i známy, od opatery detí neodlučný, matke úplného oddychu a celkom bezstarostných chvíľ neprajúci nepokoj — na písanie u mňa nemohlo byť pomyslenia. Vtedy zdalo sa mi, že možnosti k dospelosti, a či dotiaľ nestratím chuť i schopnosť k nemu, bolo mi tiež neisté. Pokoja mi to však jednako nedalo, začali sa mi zbierať náčrtky, na ktorých vypracovanie nikdy nebolo stihu.

Až roku 1881 na súbeh, vypísaný v prvom ročníku nových, nádeje i chuť do písania budiacich Slovenských pohľadov, podala som beletristickú prácu Na dedine, ktorá potom, vyhrajúc vypísanú cenu (50 frankov v zlate) i bola v nich uverejnená. Nasledujúceho roku tiež do Pohľadov podala som prácu Prípravy na svadbu. Zatým však, že po presťahovaní sa do vlastného domu pribudlo mi primnoho roboty s obrábaním veľkej záhrady, i najmä že mi nastala potreba pomáhať i v obchode, spisovateľka musela vo mne zas temer celkom na viac rokov umĺknuť. Až roku 1891 vyšla v Slovenských pohľadoch moja poviedka V čiernickej škole, potom roku 1894 vlastným nákladom román Proti prúdu a potom kratšia beletria v Letopisoch Živeny: roku 1896 Prvé previnenie, roku 1898 Popoluška, roku 1902 Za letného večera. Niektoré drobnejšie veci v Dennici, Teréziou Vansovou redigovanej, nejaké príležitostné úvahy a články i v Národných novinách a niečo roztrateno i v iných slovenských i českých vydaniach. Vcelku nebolo toho mnoho.

Medzitým však vytrvale, obyčajne večer, keď deti pospali a muž odišiel do kasína, zaznačovala som si do zošitov denné príbehy s deťmi, až mi nejeden raz vypadlo pero z ruky od únavy a ospanlivosti. Pri tom vytrvalom zapisovaní, ku ktorému neodolateľne pokúšala ma roztomilosť a originalita detí a ňou vyvolávaný živý záujem o ten čudesný, pred mojimi očami sa dejúci vývin ich dušičiek, pôvodne u mňa nebolo iného cieľa ako zachovať to pre samé deti, prípadne ako rodinnú pamiatku i pre ich deti. Ale súdené bolo inak. S našimi deťmi ukončil sa náš rod; predčasne odišli ta, odkiaľ niet návratu, ostali tu iba moje zápisky o nich, mne na žiaľ i na potechu. Úryvky z nich uverejnila som po smrti oboch detí (úryvok o Elenkinej chorobe a smrti ešte roku 1885 v Almanachu Živeny, ale po smrti Ivanovej i ten, kratšie spracovaný, pojala som do celku) v časopise Živena, ktorý som jedenásť rokov redigovala a za ten čas v ňom uverejňovala som svoje rozličné drobné práce. Zápisky o mojich oboch deťoch posledne vyšli knižne vo dvoch zväzkoch v rade mojich zobraných spisov, ktorý rad, pravda, bude hodne krátky. Určené pre rodinu, zanechávam ich pre národ.

V týchto dvoch zväzkoch neodlučne asi obsiahnutý je i môj vlastný prostý životopis od toho času, ako som ich začala písať, preto s touto životopisnou rozpravou tu už mohla by som i prestať. Niektoré veci však ešte prichodí mi pripomenúť.

V Martine, keď som sa sem dostala, našla som zasa pre mňa v niečom nové spoločenské pomery. Slovenská spoločnosť bola dosť početná, teda na nejakú osamelosť nik nemohol sa ponosovať. Práve predchádzajúca doba trvania gymnázia s viacerými mladými, národno-spoločenský ruch všemožne napomáhajúcimi profesormi bola živo spomínaná, že v nej nebývalým spôsobom vzrástol a rozvíjal sa spoločenský život Martina, lenže ja som prišla už na jeho pohorenisko, keď po rozchode žiactva i profesori začali sa rozchádzať, každý kam ho osud viedol, čo zanechalo ťažiacu otupnosť nálady v Martine. Ale zato vnove pribudnutí členovia, akým bola som i ja, boli prijímaní s priateľskou vľúdnosťou, pričom však uznať treba, že také prosto úprimné priateľstvo, aké po všetky roky môjho dievčenstva trvalo na Ľuboreči medzi našimi štyrmi spriatelenými rodinami, isteže nemohlo sa utvoriť medzi spoločnosťou omnoho širšou, ktorá síce v národnom zmýšľaní bola zajedno, ale v spoločenskom ohľade vrstvila sa dosť zrejme. Už i samo korenné domorodé meštianstvo necítilo sa na rovnakom spoločenskom stupni — boli významnejšie i nepatrnejšie rodiny — a z neho pochádzajúca inteligencia zasa líšila sa v niečom od inteligentov z iných strán Slovenska, ktorí sem prišli, priťahovaných práve osvedčeným národným rázom Martina, ktorý ráz zasa oni svojím účinkovaním stupňovali. Domorodí boli konzervatívnym živlom spoločnosti, s dobrými i nedobrými toho dôsledkami; tí, ktorí sa dosťahovali, zas boli viac pokrokoví ľudia svetskejšieho ducha, tiež i s dobrými, ale prípadne i s nedobrými dôsledkami toho.

Mne takýto stav bol sprvu akýmsi sklamaním, lebo vo svojom dedinsky nedotknutom, naivnom idealizme som očakávala, že kde je národná jednotnosť, tá sama sebou musí vyrovnávať všetky rozdiely a tvoriť i jednotnosť spoločenskú, ale pomaly naučila som sa hľadieť na to ako na prirodzený, iste všade asi rovnaký spoločenský vývoj. Martin od začiatku svojho národného dejateľstva, najmä ako Matica slovenská v ňom našla svoj domov, bol v národnej myšlienke taký upevnený, že i v prípade nejakých spoločenských alebo medzirodinných, i hoci osobných roztržiek za národnú vec postupoval vždy jednomyseľne, čo svedčí o pokročilej vyspelosti. V kultúrnom ohľade však pomáhali mu napredovať práve tí pre napomáhanie národno-kultúrnych vecí sem prisťahovalí sa, vzdelanostne zväčša vynikajúci ľudia. Tak sa to stalo, že v istých veciach pri všetkých ináč nepriaznivých okolnostiach Martin dospel ďalej než iné, pôvodnými pomermi jemu rovné mestá na Slovensku, a tak prirodzeným spôsobom dostal sa do svojej vodcovskej úlohy, pre ktorú býval často hodne nepriaznivo kritizovaný, ako sa to obyčajne deje aj inde v podobných okolnostiach. Pravda je však, že hľadiac na všetku do prevratu proti nemu namierenú nepriazeň maďarského vladárstva, ktoré ho i hmotne ubíjalo, dokázal pomerne mnoho, a je celkom pravdepodobné, že v budúcnosti pod priaznivými vplyvmi jeho dobré jadro dokáže sa schopným všestranného rozvoja, ako sa to právom od neho očakáva. Martin zaiste má i svoje chyby, tiež som ich pobadala, keď som pred polstoročím prišla sem bývať, ale pozdejšie som nahliadla, že nie sú to nejaké temné špeciality Martina, no skôr zlé strany mestského života vôbec. Ináč za toho polstoročia nadobudla som si skúsenosť, že v Martine bolo by vždy nadostač dobrej pôdy pre ďalšie zveľaďovanie nášho národno-kultúrneho života (len nech by mala vždy povolaných obrábateľov), a to preto, že martinský idealizmus neutonul ešte v materializme, drží sa silou svojej martinskej vytrvanlivosti.

Martin ma naučil rozoznávať, že zvelebiteľmi a akoby vrchnými predstaviteľmi národa zaiste sú vyššími vlastnosťami ducha i srdca nadaní, teda ideálni jeho ľudia, ale že za národ žiť s akým-takým spôsobom zaň i pracovať i obete prinášať môžu i menej ideálni — a majú tak robiť vôbec všetci jeho príslušníci. Ich samých to síce ešte neurobí ideálnymi, ale dáva im ideály a spolu i snahu zotrvať pri nich. A už to dvíha ľudí, i celý národ, ktorý oni tvoria. To dáva i Martinu jeho príťažlivosť.

Asi o tri roky a tri mesiace po mojom výdaji umrel môj otec, na jar roku 1878, päťdesiattriročný. Splnilo sa jeho očakávanie svojej predčasnej smrti, lebo umrel privčas pre svoju rodinu, najmä pre svoje dve nedospelé deti, i tiež na žiaľ tak jeho cirkevníkov, ako i kruhu jeho novohradských priateľov-Slovákov; ostala po ňom veľmi citeľná medzera, lebo málo rodí sa na svet ľudí takej svetlej, svojou teplotou všetko okolo seba ohrievajúcej a oživujúcej duše ako bol on. Avšak pri svojom slabom zdraví, ktoré ostalo mu po trojnásobnom zápale pľúc v mladom veku, v tie časy iba odberaním krvi (sekaním žily alebo pijavicami) liečenom, bolo to ešte napodiv, že tak dlho žil. Ako po všetky roky trvania svojej choroby, tak i cez tento posledný zostupňovaný jej obrat zachoval tichú, jasnú myseľ; jeho hlboko pod čelo vpadnuté oči i vtedy, ako sme sa blížili k jeho posteli, svietili nám v ústrety s nevyčerpateľnou láskou, zachovanou až do konca, podľa Jána evanjelistu: „— milovav své, kteříž byli na světě, až do konce je miloval“, dotvrdiac tak do posledného dychu, čo nielen priatelia, ale i nepriatelia o ňom tvrdievali, že už svojou povahou blízky je Kristu.

Zato však, keď ho bolesti netrápili, chvíľami ohlásila sa ešte i jeho žartovná nálada, popripomínal nám nejaké smiešne príhody zo svojho života, najmä zo svojich stykov s ľudom, citujúc jeho naivnomúdre úsudky o veciach tak, ako ich počul v ľudovom nárečí. My, s trúchlivosťou v srdci, museli sme sa usmievať a on sa tešil, keď videl ten úsmev. I umierajúc uľavoval žiaľ a šíril útechu okolo seba. On sám už dávno bol spriatelený so svojou smrťou.

Keď sa dozvedel, že ľudia pristavujú na ceste našu slúžku a báťu Jana Cibuľku, dopytujúc sa, ako sa majú pán farár, ba i do dvora prichádzajú dozvedať sa o jeho stave, naložil nám, aby sme doviedli k nemu tých, ktorí by ho chceli ešte vidieť a s ním prehovoriť. Právom kmotrovstva, u ľudu platiaceho toľko ako príbuzenstvo, prišiel ho navštíviť milý nám človek Ratko. Zdá sa mi, bol krstným otcom môjho vlastného mladšieho brata Bohuška, narodeného už na Ľuboreči, ktorý však umrel o niekoľko dní po narodení. Keď sme sa apu opýtali, či ho môžeme dnu doviesť, riekol s úsmevom.

„Ale ma najprv pričešte, aby môj Ratko potom doma svojim nemusel rozprávať, že som ,opadnutej, neoholenej — a strapatééj!“ narážajúc na to, ako jemu ktorýsi náš dedinčan bol rozprával o inom ťažko chorom, zaťažiac poslednú slabiku dlhým prízvukom údivu.

Nuž keď sme ho podľa jeho žiadosti pričesali, tak síce nie strapatý, ale vtedy veru už na žiaľ opadnutý, vľúdne uvítal svojho kmotra.

„Akože sa majú, pán kmotrík môj — či im je už lepšie?“ začal sa rozhovor.

„Niekedy zle, potom zase trochu lepšie.“

„Ale sa azda ešte úfajú? Veď, ľaľa, boli aj tode taktoka zle, a pánboh ich pozdvihou,“ pripomínal Ratko dávnejšiu ťažkú chorobu apovu, z ktorej vytrhol ho bol istý veľmi dobrý vojenský lekár, spomínaný potom od nás vždy s najväčšou vďakou.

„Vtedy som bol mladý, viac sily bolo vo mne, pri pomoci dobrého doktora som sa zotavil, a jedol som potom barančinku, čo mi moji dobrí Ľuborečania nadonášali barancov, že som skoro stučnel od nich.“

„Ved be sme im aj teraz nadonášali barancov celej kŕdeľ — každej be im ’ďačne dau, čo drží ovce — ľem kobe ich mohli užiti!“

„Ďakujem vám, moji milí, i za vašu dobrú vôľu. Ak pánboh dá, môžeme si ešte spokojne spolu nažívať — aspoň do času.“

„Kobe to dau otec nebeský!“ zažiadal Ratko, majúc sa na odchod, aby sa chorému nestal obťažným.

„Pozdravte si, pán kmotor, svojich domácich. Pánboh vás opatruj, kým sa zas uvidíme — tu, alebo tam.“

Ratko so slzami v očiach chytil apovu k nemu vystretú ruku a proti svojej obyčaji ju pobozkal. Inokedy, keď prichádzal k nám po nejakej potrebe, s apom podali si ruky ako rovný s rovným, ale mamke vždy bozkal ruku. Nejeden raz sme sa pozastavili, či je to odpozorovaný panský manier a či vrodený jemný takt u neho. Bol aj ináč jeden z najinteligentnejších gazdov na Ľuboreči.

Prišli k apovi na odobierku i kurátor a kostolník, i niektorí iní, a otázky: „Či sa ešte úfajú? Ved be nás azda ešte nekceli tu zanahati?“ sa opakovali, akoby jeho život a jeho smrť záviseli od jeho vôle.

„Zo svojej vôle by ja ešte neodišiel od vás — veď zanechávam tu i svoje neodchované deti — ale musíme pristať na vôli božej. A on i tak už vyše očakávania dlho ma tu ponechal,“ bývala jeho odpoveď, a ja v tie chvíle pocítila som zvláštne uspokojenie, že svojím časom bola som sa odhodlala vydať sa, keď som si predstavila, aká ťažká starosť bola by teraz zaľahnutá na ňom, umierajúcom, ak by som bola bývala ešte nevydatá.

V Kvetnú nedeľu ráno strhol sa z chorobného polosna, temer so zdesením si pripomínajúc, že neurobil si nijaké prípravy na spoveď, a táto starosť, ktorá ho zrazu zachvátila, dala mu, na úmor oslabnutému, toľko sily, že sadol si v posteli a chcel sa brať do práce. Ťažko sa nám podarilo uspokojiť ho, že kaplán Gömöry to už pripravil a vykoná všetky jeho funkcie. Jeho stav sa zhoršoval, horúčosť sa stupňovala a naše pokusy mierniť mu bolesti v boku liekmi i obkladkami iste boli mu len na ťarchu, ale znášal ich s bolestným výrazom vďaky v očiach.

Umrel potom v noci pred Veľkým piatkom, v bezvedomí dodychujúc svoje posledné dychy pod krížom Kristovým. Pohreb jeho bol až na veľkonočný pondelok, aby ho okolití jeho bratia farári mohli prísť vyprevadiť na poslednej jeho ceste. Až keď sa to minulo, keď ani nehybnej, onemelej telesnej schránky nášho najdrahšieho už tam nebolo, až vtedy, v zatíchnutej prázdnote stačili sme sa spamätať, koho sme to stratili.

Osirel ľuborečský kostol, keď navždy zamĺkol v ňom môjho otcov hlas, ktorý z jeho slabých pŕs na kancli vždy tak mocne znel, že ja, doma ostanúc variť nedeľný obed, nejeden raz z farskej pavlače mohla som vypočúvať časť jeho kázne, ak som si, ňou upútaná, nezašla až do kostolnej ohrady, aby som lepšie počula. Jeho tichý, ale nikdy neuhasínajúci zápal vo veciach náboženských dodával mu tej sily. U mňa i teraz číra rozpomienka na ľuborečský kostol s osobou môjho otca, čiže s jeho duchom v ňom, budí dojem povznesenia mysli, ktoré ma dojímalo, keď som vtedy do neho vstupovala — do chudobného zovňajškom, ošumelého starobou, so všelijakými hodvábnymi i ,tvrdoružovými’, od cirkevníčok podarovanými šatkami na oltári i na kancli. I kurátor a kostolník boli mi zvláštne úctyhodnými, keď si tak vážne vo svojich širiciach sedávali stranou od oltára vo svojej akoby pre nich dvoch vymeranej lavici práve pred mníšskou kružbou, o ktorej vždy vnucovala sa mi predstava, že pôvodne asi na to bola určená, aby v tom dvojitom, plecami i hlavami korunovanom vpustku — keby bol trochu priestrannejší — mohli sedávať práve títo dvaja hodnostári.

Keď umrie človek veľkej a dobrej duše, ktorý býval mravným dobrodincom širokého kruhu, musí sa ten kruh cítiť osirelý, keď zrazu smrť pretrhne všetky živé vzťahy medzi ním a tým jeho dobrodincom. Tak to muselo byť i po smrti môjho otca. Bol on nielen mravným, duchovným vodcom svojho kruhu, najmä svojich cirkevníkov, slovom i vlastným príkladom, no mával na starosti aj ich hmotné záujmy, čo je po istú mieru i neodlučné od úlohy dedinského kňaza. Radil, ako najlepšie vedel, i rozširoval medzi nimi hospodárske poučenia, najmä Lichardove. Okolnosťami viazaný k poľnému hospodáreniu i sám vychádzal niekedy do poľa pomalým krokom, nesúc si na ramene trojnožku s trakovým sedadlom. Ľudia na ceste ho pristavovali, on zas pristavoval sa pri tých, čo robili v poli. Na svojej roli potom sadol si niekde pod divú hrušku na svoju trojnožku a díval sa i na svojich robotníkov, i ďalej po poli na pracujúci ľud. Jeho robotníci to nepokladali za nejaký donucujúci dozor, ale za priateľskú návštevu, a jeho také vychádzky osviežovali. Kým bol mladší a silnejší, brával si i pušku na plece, zašiel si do zelených doliniek a zavše poslal domov po nejakom na poli zachytenom chasníkovi zastreleného zajačika. Keď sa náročky vybral na poľovačku s Goldbergerom, bývalo tých zajačikov i viac. Potom už odnášal ich báťa Jano Cibuľka sem kmotrovi, tam niektorému priateľovi cez pole do daru, pričom jeho červená tvár natešene sa usmievala, iste v očakávaní i počastovania i diškrécie — a i dobrých, vďačných slov, ktorým bol veľmi prístupný.

Raz, keď som i ja s apom bola na farskej roli pri kopačkách, zrazu zazrela som ho strhnúť pušku z pleca a temer súčasne zaznel i výstrel: strelil do mladého, obďaleč zberajúceho sa zajaca, ktorý však netrafený trielil ďalej, až i zmizol. No ja vtedy pozerala som na svojho otca akosi zarazená, pomýlená. Nechápala som, ako on, vždy ku všetkým, nielen k ľudom, ale i k zverom, dobrý, mohol takto dychtivo a neľútostne ísť po živote chudáka zajačika, a ťažko mi to padlo na srdce. Veď vídavala som doma i predtým ním zastrelené zajace, i ľutovala som ich, ale neporovnateľne silnejší bol dojem krutosti, keď som na vlastné oči videla, ako sa to deje. O protirečeniach v prírode človeka vtedy ešte nemala som skúseností. Doma potom osviežený sedával si apa vo svojej izbe ku stolíku niečo čítať alebo písať.

Po všetkom tom, čo ma k môjmu otcovi viazalo od môjho detstva, jeho smrť znamenala pre mňa stratu najmilovanejšieho človeka, ktorý mi bol starostlivým, láskavým otcom, ale i najväčším duševným dobrodincom. Bez jeho čistých výchovných vplyvov, pôsobiacich i životným príkladom, i naúčaním, nijako neviem si predstaviť svoj vlastný duševný vývin. Takým posvätným mi bol, že bolo mi čajsi na nepochopenie, ako mohol umrieť podobne iným ľuďom.

Vtedy, po jeho smrti, každý najmenší dôkaz jeho dobroty, ktorý mi ožil v rozpomienke, stal sa mi dvojnásobne drahým, ale všetky tieto polozabudnuté drahé mi rozpomienky vynárali sa mi vtedy spolu už i ako na rozlúčku, keďže to, čo ich vyvolalo, apov odchod do večnosti, spolu vzalo im ich pôdu, minulé dejisko toho, čo ony zachovali.

A keď mne, ktorá už mala som vlastnú domácnosť i svoju malú dcérku na potechu, otcov odchod z tohto sveta bol ťažkou stratou, nedohľadne ťažký musel byť pre mladšie jeho dve deti a pre jeho vdovu, hoci hmotne boli natoľko zaopatrené, že núdzu trpieť nemuseli. Mamke, hoci švagor a sestra podľa možnosti vo všetkom boli jej na pomoci, čím ďalej citlivejšie chýbala mužova všestranná starostlivosť, stávala sa malomyseľnou, pozdejšie ťažkomyseľnou, k čomu prišla i telesná neduživosť, a konečne i smrť v auguste roku 1879. Rodina jej sestry, u ktorej našla svoj domov, keď sa z fary vysťahovala, opatrovala ju trpezlivo i verne, a po jej smrti starala sa i o jej osirelé deti. Belka, vtedy sotva škole odrastená, bývala u svojej tety v jej domácnosti do jari roku 1883, keď sa vydala za Jána Slávika, ev. farára na Dobronivej; Lajoš, vtedy gymnazista, prichádzal ta na prázdniny. Jemu predčasná smrť rodičov bola na najväčšiu škodu. Necítiac nad sebou rodičovskej autority, užíval svoju samostatnosť bez potrebnej na to mravnej sily. Oddával sa, ako to býva, viac kamarátstvu než učeniu, v štúdiách zaostával čo rok ďalej, prišli prestávky i pre chorobu, z toho presedlanie z teológie na medicínu, po niekoľkých rokoch zas návrat k teológii — nie div teda, že už hodne vyše tridsaťročný stal sa kaplánom, potom administrátorom a po smrti farára Brovszkého i farárom v Laliti v Báčke. Tam sa i oženil, vzal si staršiu dcéru Borovszkého, ale žil krátko, umrel na porážku srdca v tridsiatom šiestom roku života. Bol dobrodušný, naivne idealistický i nadaný, ale neotužený mravne, preto nedokázal sa v živote. Nás, jeho sestry, vždy zabolí srdce, keď si na neho pomyslíme.

Po smrti rodičov a po vydaji sestry temer celkom prestali moje osobné styky s drahou mi Ľuborečou, len písavaním si so sesternicou Emou som vedela, ako sa tam ďalej žilo. Dievčatá, s ktorými som rástla, staršie i mladšie, sa povydávali, každá pošla svojou stranou; naši učiteľovci, on i ona, na ktorých mám mnoho milých rozpomienok, umreli v dosť krátkom čase — a umrel i náš dobrý báťa Janko Cibuľka, statočná, úprimná duša, ktorého pamiatka nezanikne u mňa, kým budem žiť. V ostatnej jeho chorobe nosila mu sestra Belka, vtedy už u Goldpergerovcov bývajúca, všelijaké ľahké a záživné pokrmy, tetou Goldpergerovou mu pripravované, ale balík tabaku, čo som mu ja poslala, už ho nenašiel živého. Goldpergerovci predali dom i majetok a prešli bývať na Ábelovú kvôli jeho notárskemu povolaniu. Ona umrela tam o krátky čas, on o viac rokov pozdejšie. Z nášho bývalého kruhu najdlhšie vytrvali tam Goldpergerovci, i keď už syn bol prevzal otcovský majetok. Sváko Goldperger, neúnavne pracovitý, prudkej povahy, ale dobrého srdca človek, ku ktorému viažu ma vďačné rozpomienky, že býval vždy dobrý ku mne, nežil dlho na oddychu; teta prežila ho viac rokov. Ale Ema vo svojej nesklátiteľnej pevnosti národného presvedčenia, za ktoré pretrpela i prenasledovanie zo strany úradov (pre čestný dar Vajanskému, keď sedel v Segedíne, išiel dlhý proces s výsluchom Sloveniek, najmä Emu viac ráz citovali do Ďarmôt, stíhajúc ju pre ,národnostné poburovanie’), nevydržala v bratovej maďarskej domácnosti; hoci ako ľpela na rodičovskom dome, odišla z neho najprv do Slatiny, kde mala sestru Nelku, vydatú za mojím príbuzným, notárom Hecserom. Keď i tam jej povzbudzujúce účinkovanie medzi ľudom stávalo sa škodlivým postaveniu jej švagra, odišla i so svojou malou sesternicou (sestrinou dcérou) do Radvane, kde jej Hodžovci mnoho priateľstva preukazovali, a pozdejšie, roku 1907, prešla odtiaľ sem do Martina do služieb Múzea, spravovať Živene i Múzeu patriace národopisné a iné zbierky. Do tejto svojej úlohy, hoci bola pre jej telesnú silu až prinamáhavá, vžívala sa s radostnou oddanosťou; roky vernej jej práce s blahej pamäti Andrejom Kmeťom i Andrejom Halašom v martinskom Múzeu boli najšťastnejšími rokmi jej života, lebo pracovala v prospech národnej veci, čo od jej mladosti bývalo najžiadúcejším jej ideálom — boli jej jedinou pravou odmenou za jej zriedkavo stálu, obetavú, ničím sklátiť sa nedajúcu, teda opravdivo vzornú rodolásku. Umrela v októbri roku 1917, utrápená rozčúlením vojenskej doby, najviac neúspechmi Ruska, nedožijúc sa veľkej radosti oslobodenia národa z moci tých, pod ktorými toľko trpel. Odpočíva na martinskom cintoríne, zaslúžilá čestnej pamäti v národe. Ja jej priateľstvu ďakujem za mnoho dobrého. —

O svojom verejnom účinkovaní v Martine nemôžem nič zvláštne povedať. Známo je, ako spolku Živena, ktorej oddávno som predsedníčkou, za maďarskej vlády znemožňované bolo účinkovanie. Od prevratu účinkuje pozoruhodným spôsobom a šíri i veľadí sa jeho účinkovanie najmä zásluhou školského radcu Fr. Mareša, bývalého správcu brnenskej Vesny a jej škôl, ktorý v roku 1919 prišiel Živene na pomoc, vystrojený nielen všetkými skúsenosťami v spravovaní spolkových vecí, ale i schopnosťou iniciatívnej práce a neúnavnou ochotou kliesniť cestu dobrej veci. Je teda oprávnená nádej, že Živena, stane sa schopnou v širokej miere plniť svoju dôležitú úlohu medzi slovenskými ženami. — Pri zakladaní účastinárskej spoločnosti Lipa mala som mnoho roboty, mnoho písania i chodenia, kým som získala ľudí, ktorí mohli by ju platne na nohy postaviť, lebo veľmi záležalo mi na tom, aby sme už raz stvorili niečo závažné a životaschopné na sprostredkovanie výroby a odpredaja slovenských ľudových výšiviek, s ktorými nepriateľskí špekulanti už dávnejšie kupčili, označujúc ich v obchode ako hornouhorské alebo i rovno maďarské. Ale postaviť vec na kupecký základ, to prevzali mi iní, povolanejší činitelia. Nezhodu mali sme iba v tom, že bola som proti sľubovaniu dividendy na účastiny, keďže je isté, že dividenda je na ujmu obchodnému kapitálu, a teda i obchodnému rozvoju, ale iní dôvodili, že bez záväzku dividendy vôbec nezoženieme kapitál. Nuž dividendu sme sľúbili, ale po tieto roky jej dávať nemôžeme — jednako však dúfam, že preto ani naše obecenstvo, ani účastinári nebudú pokladať Lipu za neužitočný podnik a neoľutovali, že napomohli jej založenie. Od roku 1910 poskytuje slušný zárobok slovenským ľudovým vyšívačkám, ktoré pre ňu pracujú, a uvádza do obchodu krásne slovenské ľudové výšivky, i uplatňuje ich ako také.

O našom veľmi prostom, hodne jednotvárnom, vždy tými samými povinnosťami vypĺňanom živote tiež nemôžem nič zvláštne povedať. Udalostí hodných zaznamenania v ňom nebolo, okrem výročných augustových národných slávností, ktoré donášali teplo a svetlo do prítmia otupnej národnej nevole, a tie presmutné smrtné pády v rodine, čo uhášali radosť rodinného života — najmä smrť detí. V Elenke, hoci bola ešte len osem a štvrťročná, keď umrela, už bola vyjadrená určitá individualita; boli sme bezpeční, že vychováme z nej spoľahlivého človeka, a tým väčšou ujmou bola nám jej smrť. Potom s veľkými ťažkosťami idúca výchova Ivanova, boj s jeho neústupnou chorobou, s dlho zamieňajúcim sa úfaním so zúfaním — to nedalo nám vydýchnuť z ťažkých starostí, a potom jeho smrť zastrela nám život stálou tôňou, že nežili sme ho z radosti, lež len z povinnosti. Jeho vdova, Oľga, nezotavila sa vôbec z krutej rany, hoci ako svedomite sa oddáva svojmu učiteľskému povolaniu; trpí duševne, chradne telesne — nemôže nájsť zabudnutia. Obom nám on chýba doživotne všade, kam sa obrátime. S obnovujúcim sa žiaľom chýba nám teraz i medzi jeho druhmi vo verejných úlohách nášho nového života.

Skoro zatým balkánska vojna vzrušila pozornosť a záujem sveta a u nás slávne úspechy Juhoslovanov, nezastaviteľne zhadzujúcich zo seba turecké jarmo, vyvolali blahodarnú radosť — keby nebola nasledovala neblahá srbsko-bulharská vojna.

No toto bolo len predohrou k tomu, čo zachvátilo nás zatým: svetová, svet zo základov vyvracajúca vojna, ľudským precibreným výmyslom vystrojená ničiť, hubiť všetko, čo zasiahne; smrtiť, mučiť milióny proti sebe postavených nevinných ľudí i všetko ňou zabraté živé tvorstvo, zabíjajúc v ľuďoch dobrotu duše, lepší ľudský cit na dlhý čas a nivočiac hmotné podmienky ich života.

Bývali všelijaké zámienky k veľkým vojnám, dejinami zaznačené, hoci v podstate všetky boli výbojné, podmaniteľské, koristné z jednej, obranou a inými neschválnymi pohnútkami vyvolané z druhej strany — — — — — —

Tú nestvornú, na zemi, na mori i vo vzduchu zúriacu vojnu prežívali sme za štyri a štvrť roka i my, ktorí sme sedeli doma, a prežívali sme ju v ustavičných duševných mukách. Chorí sme bývali od trápenia, od súcitu s tými našimi blízkymi i ďalekými, čo hnaní svojimi katmi trpeli všemožnú trýzeň na bitevných poliach. I trnuli sme v pomyslení, čo bude s nami, keď zvíťazia tí, ktorí nás pohnali do vojny, proti nášmu bytiu namierenej. Naozaj, zmučení sme bývali, nejedávali, nespávali sme, najmä po ruskom rozvrate. A z toho nezotavili sme sa ani do konca vojny — ani dosiaľ. Nie div, že sa nám zdalo, akoby už všetku vládu nad svetom bol dostal satan do ruky.

V čas vojny, ale nie skrze ňu, umrel i môj muž 22. septembra 1915 v 79. roku života, posledný z mojich najbližších, zanechajúc ma tu samotnú. Ušetrený bol pred najväčším súžením, ktoré nám vojna doniesla, ale nedožil sa ani neopísateľnej radosti, ktorá nám ku koncu z nej pošla.

Lebo v najväčšom súžení zjavil sa nám boží div, znenáhla vylučujúci sa z toho úžasného javiska ľudskej krvi, ľudských múk v spustošených, vypálených krajinách, pripravovaný v čas vojny predvídavými, všetky svoje sily i svoj život tomu zasvätivšími mužmi českými i slovenskými, a vybojovaný légiami českých i slovenských dobrovoľníkov. Láska k svojeti a vytrvalá, obetavá práca, spravovaná rozumom, vyslobodili nás z cudzej nadvlády i vydobyli nám vlastný, samostatný štát. Stalo sa skutkom, čomu ani v najsmelších pomysleniach sme sa neúfali. Rovno z priepasti útrap tento oslepujúci východ slnca! Kto sa toho dožil, z vysokovzplanuvšej radosti nabral síl i chuti, i najlepších úmyslov k novému životu.

Toho sa dožiť bolo i mne dožičené a ďakujem bohu za ten veľký dar, za všetky krásne momenty prvého nového ožívania u nás, pri pomoci bratskej a sesterskej. Žiaľ bol iba v tom, že nedožili sa toho i všetci tí naši, ktorí za to pracovali a trpeli.

Ako sa odvtedy vyvíjajú veci, je pre mňa zasa novou kapitolou poznávania ľudí, v ktorej prežívam premnoho nemilých sklamaní. Vojna — veď áno, vojna pokazila mravne ľudí vo všetkých spoločenských vrstvách, a to všade, nielen u nás. My však okrem toho, hľadiac na predošlé pomery, nemohli sme byť náležite pripravení ujať sa svojho slobodného občianstva v každom ohľade, ako treba. Kým sme boli v porobe, boli sme akiste presvedčení, že v porovnaní s našimi utláčateľmi je u nás samá dobrá snaha pracovať za spoločnú vec, zapierajúc osobné záujmy, ktoré mohli by jej škodiť. A prvé hnutia po uvedomení si dosiahnutej slobody zaiste u premnohých i boli plné čistých úmyslov. Ale po radostnom, sviatočnom povznesení sa muselo zostúpiť ku tvrdému, všednému poriadku života. Pozvoľna ukazovala sa stará skúsenosť, že sloboda uvoľňuje s dobrými i zlé pudy, najmä najsilnejší, človeku vrodený pud sebectva, ktorému neomylne podľahne, ak nemá silno vyvinutú vôľu k dobru. A vôľa k dobru nemôže silnieť v pôde nasiaknutej všelijakou pochybnou povojnovou morálkou. Tak z vrúcne vytúženej, draho vykúpenej, ťažko vydobytej slobody vidíme nateraz len akúsi čudnú nespokojnosť, ktorá sa rozšírila ako nejaká nákazlivá choroba.

Vidíme výbojnú nespokojnosť sebectvom zachvátených, že nemôžu mu hovieť v neobmedzenejšej miere, a nevyhnutne z toho vyplývajúcu nespokojnosť tých, na ktorých ujmu ide nenásytnosť predošlých, k čomu patrí najmä široko rozbujnená nespokojnosť všetkých možných spoločenských, stavovských a politických vrstiev a strán, s podkladom nenávisti všetkých proti všetkým; vidíme nespokojnosť inorodých, predtým, ba iste i teraz našich neprajníkov, ostavších pod našou nadvládou, že sa im hneď všetko po vôli nedeje (hoci deje sa im po vôli viac ako treba); k tomu hneď spravodlivá nespokojnosť starých verných pracovníkov i trpiteľov za národnú vec, že im teraz, po oslobodení, usúdená a udieľaná je na odmenu za ich vernosť taká hmotná bieda, že žiaľ je o nej hovoriť, kým prevzatí ich bývali protivníci majú sa dobre v našom štáte, ktorému sa protivili a za ktorý oni, starí bojovníci a trpitelia, už svojím národným účinkovaním vopred pracovali — a ešte aj iná všelijaká, z nedočkavej netrpezlivosti pochádzajúca nespokojnosť sa hlási, už preto zas musia byť nespokojní všetci ľudia dobrej vôle, milujúci z celého srdca svoj oslobodený národ a svoju vlastnú vlasť, nad ktorú pre ten národ nemôže byť lepšej na svete — lebo nechcú, aby si ten oslobodený národ vydával pred svetom vysvedčenie mravnej chudoby, že pre rozkvasenú nespokojnosť nevie si ceniť veľký, čajsi zázračný dar svojho oslobodenia, nezná vďaky zaň, nemá pochopenia a zrelosti preň.

Do tohto kvasenia, vzniknutého i v historických zemiach, nielen na Slovensku, vpadá i otázka československého pomeru, ktorá po prevrate zdala sa byť tak ľahko riešiteľnou, akoby jej ani vôbec nebolo, ale odvtedy čím ďalej stáva sa zreteľnejšou a ťažšie riešiteľnou. I v tom bolo zo začiatku priveľa optimizmu na oboch stranách; ako sa však začalo spoločné nažívanie, vykľuvali sa isté dosť podstatné povahové rozdiely medzi dvoma blížnymi národmi, a že im nastalo tesné spojenie, tým ostrejšie pociťovali sa rozdiely, z ktorých vychádzali mnohé nedorozumenia, vedúce tiež k obapolnej nespokojnosti.

Rečené rozdiely majú svoje korene iste v tom, že oba národy za dlhý vek žili oddelene od seba pri rozdielnych podmienkach vzdelanostného vývinu, a najbežnejšie javia sa, keď Česi nadovšetko zakladajú si na tom a dávajú tomu i výraz, že všetok svoj úspech majú zo svojho, vlastným úsilím dosahovaného vzdelanostného pokroku, teda z vlastnej zásluhy — u Slovákov naproti tomu že zakladajú si na vrodenom im citovom i rozumovom nadaní, o ktorom veria, že ich povznesie vzdelanostne so zachovaním slovenskej írečitosti. Z tohto zdanlivo neškodného rozdielu vzniká najviac nedorozumení, v ňom je i príčina, že Slováci s nechuťou a nevďakom majú sa k českým snahám, chcejúcim postaviť ich vzdelanostne českými pomôckami na českú úroveň; v ňom korení i osobitná česko-slovenská nespokojnosť, javiaca sa na Slovensku, v obave o slovenské národno-kultúrne, národno-hospodárske, národno-úradnícke a iné záujmy.

Človek, pozorujúci túto všade vyvierajúcu netrpezlivú nespokojnosť, ľahko by zúfal nad možnosťou riešiť ju zdarne, ale, prizrúc sa jej bližšie, naberie presvedčenia, že dá sa riešiť a i bude riešená každá po svojom. Čo sa týka špeciálne slovenskej nespokojnosti, tá vyžaduje, aby Česi zo svojej vyvýšenej pokročilosti nahliadli, že slovenské veci v Československej republike musia byť po slovensky riešené, ak má nastať dorozumenie medzi spojenými bratmi — a Slováci aby nahliadli, že tie svoje osobitné povahové vlohy čírym vyzdvihovaním a prízvukovaním ani nedokážu, ani neuplatnia, ale že musia ich skutkami preukázať, oddanou prácou uplatniť a zvelebiť. Tak dôjdu uznania i honorovania a nastane žiadúce dorozumenie — a potom zovňajší zväzok česko-slovenský stane sa zväzkom vnútorným, silným, uspokojivým pre obe strany, spoľahlivým pre spoločnú vlasť, ktorému neuškodí viac nijaký zovňajší nápor.

A k tomuto musíme sa dostať, ak je u nás oboch dosť zdravého rozumu a zdravého citu.

V milej mi Ľuboreči nebola som od svadby dvoch sesterníc temer štyridsať rokov. Až na jar roku 1923 išli sme ta z Dobronivej moja sestra s mužom i oboma synmi a ja navštíviť hroby rodičov. Ticho, pokojne odpočívajú si tam medzi tými, s ktorými za toľké roky žili v spolupatričnosti dobrých duší a ich duchovného pastiera. Taký tichý, svetom nedotknutý dedinský cintorín robí dojem opravdivého uspokojivého odpočinku. Iba po hrobe mojej matky niet znaku, keď nebol pomníkom označený. V tej starej časti cintorína sú hroby už vyrovnané, akoby ich ani nebývalo — ani veľkej hrušky už tam nie, ktorá stála neďaleko hrobu. Ani hrob Janka Maróthyho, ktorý u nás umrel, sme neuhádli. Z pohostinnej milej fary, ktorej zrejme pribudlo veku, odkedy som v nej nebola, vyšli sme prejsť sa po dedine, dolu i hore. Zmeny všade dosť, ale zovňajškom Ľuboreč neostarela, lež omladla. Staré, dlhou čiarou do dvora sa tiahnúce domy pod slamenou strechou, s malými oblôčkami, pomaly sa tratia a miesto nich povstávajú nové, škridlicou kryté, s veľkými oblokmi ako v meste. A dobre, že je tak, hoci je to na ujmu mojim rozpomienkam. Iba ulica a potok sa nezmenili vo svojej dedinskej neviazanosti. Zovňajškom čiže odevom zmenil sa i sám ľud. Zanechal svoj starý kroj a oblieka sa tak neurčite, bez akejkoľvek írečitej úhľadnosti, ako to aj inde vidíme, kde kroj pozanikal. S krojom tratí sa akosi úhľadnosť žien a statnosť mužov. Ale dušou moji Ľuborečania azda zostali tými, čo boli predtým. Vychádzali z domov najmä ženy, keď sa dozvedeli, kto sme, pristavovali sme sa pri nich, sestra a ja vymieňali sme si staré rozpomienky s nimi, pravda, iba s najstaršími z nich. Boli dojaté, že sme ich prišli pozrieť, akoby vraj už z druhého sveta. A že ich županom je Belkin syn, to akosi obnovuje vzťahy medzi nimi a dcérou ich niekdajšieho, nimi po dobrom spomínaného farára. Ja zišla som sa s dcérou — už tiež staršieho veku ženou — mojej niekdajšej varovkyne, Anky Fraňovie — moment sprítomnenia sa mi môjho detstva. I syn báťu Jana Cibuľku, ešte hodný chlap, sprevádzal nás po starom i novom cintoríne. Má svoj pekný dom, dobre sa opatruje — ale detí nemá. Vôbec málo detí má Ľuboreč, panuje tam už dávnejšie jednodetstvo — za mojich čias to ešte nebolo. Veľký kŕdeľ nás býval, keď nás vypustili zo školy: väčšia polovica dupotajúc bežala pavlačou po spádnych dverách pivnice a ozlomkrky dolu schodíkmi; druhá, menšia, hore dvoríkom. Jedna mať sama mala ich kŕdlik, preto ju ľudia kvokou prezývali. Teraz všetky, čo vyšli z novej, vysokej učebne, postavenej pri samej ceste na školskom dvore, pomestili sa na priestore hneď vedľa nej, kde predtým bola hlboká, už nepotrebovaná studňa, ktorú sme deti s bázňou obchodili, aby sme do nej nespadli. Boli sme i v kostole, pri ktorom pod nástupcom môjho otca vyrástla i veža, a pre ňu zďaleka nemohla som sa priznať Ľuboreči. Predtým bola len nízka, drevená, podmurovaná zvonica pri kraji ohrady smerom k dedine, kde stáli i dve široké lipy. Ale tá dosť nová veža už sa puká, ako oddávna pukajú sa i steny fary. Staré nástenné maľby v ľuborečskom kostole, o ktorých sme my ešte nemali tušenia (Ján Slávik písal o nich podrobnejšie v Sborníku MSS, ročník VI. z roku 1901 v I. a II. zväzku pod nadpisom „Príspevky k dejinám umenia na Slovensku“, a iste zasluhovali by si i pozornosti a záujmu úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok u nás — kým je čas), sú teraz jeho veľkou zvláštnosťou, i dôkazom jeho úctyhodného veku. Môj otec dvadsaťtri rokov kázaval z duše v ňom božie slovo a ja niekedy vo sne dliem v ňom alebo okolo neho, hoci vo bdení už dávno prestala som naň myslievať.

Ľuboreč už nie je tá, čo bývala, lebo obnovili, možno i zmenili sa pokolenia v nej, ale mne zostáva drahou a milou až do konca, lebo má veľký podiel na mojom prvom duševnom utváraní sa. Boh ju žehnaj! Rada som, že splnila sa mi žiadosť vidieť ju, kým som ešte tu. Starému človeku splnenie takej, hoci zdanlivo bezvýznamnej žiadosti uľahčuje, rozjasňuje myšlienku na konečný odchod, akoby nejaký dobrý sľub bol splnil, záväzok odpútal. V Krupine narodená, v Ľuboreči precitla som k uvedomelému životu, teda Ľuborečou musela som započať túto svoju rozpravu a pri jej dokončievaní zasa k Ľuboreči zaviedli ma rozpomienky. Vidieť, človek do konca žije zo svojho koreňa.

Teraz, na sklone svojho už hodne dlhého života, keď po stratách v ňom utrpených prežívam chvíle toho pokoja, ktorý nezná užšie osobné záujmy a starosti, ale ani radosti, pozerám naspäť naň ako na prekonaný skúšobný stupeň, v ktorom bolo plno dobrých úmyslov i snáh, ale výsledky sa často zatajili, a ja pomaly dochádzam k tajomnému prechodu do celkom neznámeho, ani len našej predstave neprístupného iného bytia v tom božom kráľovstve lásky, ku ktorému cestu ukazoval Kristus a po ktorom žije neumoriteľná túžba v ľudskej duši — i hoci by bola dedičným ľudským sebectvom pridusená.

Je pravda, že po tom, čo som prežila, žijem svoje posledné roky bez užších osobných starostí, a teda i bez bližších mi radostí, ale zato nežijem ho ľahostajne, lebo mám vždy starosť o veci neosobné, ktoré potrebujú činného záujmu. A tá starosť odmenená mi je nejednou čistou radosťou, tým krajšou a milšou, že nie je iba pre mňa, ale že zdieľame ju mnohí s porozumením, ďalekým od akýchkoľvek sebecko-osobných vecí. Po takejto radosti túžieva optimistický idealizmus mladého veku, ale nedosiahne ju bez ťažkého daňovania životu. Kto však i v borbách života slúži svojim ideálom, hoci by časom stratili svoju prvotnú žiarivosť, toho staré dni rozjasňuje tichá, čistá radosť, akej búrlivá mladosť nezná. Jej iste je trúchlivo, že túto vyššiu etapu ľudského bytia dosahujeme až vtedy, keď sa už blížime ku koncu, ale nám starým na tej ťažko dosiahnutej etape nie je smutno. Nájdeme sa tam seberovní v porozumení, povznesení nad ľudské biedy a márnosti, ktoré sme prekonali, ak sme dobrý boj bojovali.

Čisté, ani sebectvom, ani náruživosťami nekalené priateľstvo šľachetných duší je jedným z najkrajších darov pre človeka. Obživuje dušu, dáva vždy nové podnety k dobrým snahám i skutkom. A dar priateľstva vzácnych ľudí požívam i ja, i cítim jeho blažiaci, mnohostranne obohacujúci účinok vo svojom duševnom živote. Nesluší mi teda žalovať sa.

Keď premietam v pamäti priebeh svojho života, nemožno mi nevidieť isté navonok ťažko dokázateľné, ale vnútornému zraku nezaznateľné predurčenia vzhľadom na vlastný osud. Určitých predstáv o budúcich udalostiach v svojom živote som nikdy nemala, o nich veštiť som si nikdy nedala, ale bolo u mňa od detstva akési temné povedomie, že mám ho pred sebou ťažký, neradostný, čo nezrovnávalo sa s mojou ináč až veľmi optimistickou prírodou. I ohľadom detí, ako na svet prišli, často opanúvala ma akási trúchlivá predtucha; nikdy nemohla som si ich predstaviť šťastne k dospelosti vychované, vo svojich úlohách účinkujúce. A spomínané už, z času na čas zreteľne sa vo mne vynárajúce ešte v rodičovskom dome povedomie, že naložené sú mi akési vážne povinnosti okrem riadnej svojej ženskej úlohy, tiež hodné je zaznačenia, keďže potom ozaj nevyhnutne, nehľadano vnucovali sa mi, hoci ani na svoje vlastné, súkromné nemávala som dosť času.

Prežívajúc už o mnoho rokov všetkých svojich najbližších, stojím pri ich hroboch s prekonaným, ale ničoho nezabúdajúcim, ničoho sa nezriekajúcim žiaľom, po ľudsky tešiac sa na kynúci mi konečný odpočinok pri nich, v pevnej viere, že život ľudský i život nadľudský je v mocnej, ale i láskavej ruke vládcu pravdy, ktorý nikdy nesklame duše ním živené.

Kým som tu, ďakujem bohu, že udržuje ma pri telesnom i duševnom zdraví, aby som podľa síl mohla byť užitočnou svojmu národu — a najmä ďakujem mu za to vnútorné spojenie s ním, ktoré ani v najtvrdších skúškach ma neopustilo a pri prácach ducha pociťovala som ho priamo ako podnecujúcu, vedúcu i pomáhajúcu silu.



[1] Daniel Maróthy túto udalosť oznámil svojmu priateľovi Ondrejovi Bodickému žartovnými veršami, ktoré sú s rukopisnou pozostalosťou maróthyovskou uložené v archíve Matice slovenskej:

„Milý môj bratre Ondreji! Už nijak viacej nesmejí spočívat naše pera, bo ináče, bračok milý, oba by sme zaslúžili aby sa nám do matera! Prvá vec, bratre, ktorú ti chcem listovne oznámiti, je tá pre mňa vec milá, že na deň svätých Troch kráľov moja Linuška ma malou kráľovnou obdarila. Kráľovná tá naša malá pri svätom krste dostala meno svätej Eleny a dosiaľ z božej milosti, k našej velikej radosti zdravá je bez premeny. Nič sa teda nestarajte, ale že vo fare — znajte — nášho slávneho mesta už sa vášmu Ondríkovi, tomu driečnemu chlapovi, chová k boku nevesta.“

[2] Mrváň — sedliacky, najmä pri svadbách zvyčajný koláč v podobe malého, hrubého pleteného kolesa.

[3] V časopise Živena, roč. X., str. 169, v pripomienke päťdesiatdeväťročnej pamäti jeho smrti chybne som udala, že to bolo, keď sme s otcom išli do Spiša — bolo to idúc späť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.