Zlatý fond > Diela > Nové šatočky


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Nové šatočky

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 97 čitateľov


 

Nové šatočky

Predtým v každej tretej škole bola jedna Milka. A zväčša boli tieto Milky dobré deti, milé bytosti.

I v škole na Píle[1] bola raz jedna Miluška. Vtedy, keď sa to stalo, čo budem opisovať, bola Milka jedenásťročná.[2]

V podvečer školskej skúšky zmocnil sa jej veľký nepokoj. Veď sa jej splnilo, po čom dávno túžila: dobrá maminka kúpila jej na nové šatočky a pani krstná v Tisovci jej ich mala ušiť, ale už je večer, a šatočky ešte nie sú tu! Myšlienku, že by azda šaty neboli dozajtra hotové, nemohla ani domyslieť. Preto pri konaní drobnejších prác, do ktorých ju zapriahli, bola roztržitá a nepokojná.

Konečne robota ťažkého dňa, akým je deň pred exámenom, bola skončená. Krásny večer rozprestrel sa nad Rimavskou dolinou. Vyšiel mesiac a striebristým svetlom oblial úzku dolinu a v nej malú, tichú dedinu. Pospali unavení ľudia, zaspala konečne i Milka po trápnom uvažovaní o nových šatočkách. Maminka ju tešila hovoriac: — Ale, diťä mojo, netrápže sa, netráp. Pani krstná ti šatočky už pošlú.

— Ach, maminka, — prosila Milka, — radšej nech ma zobudia zavčasu, pôjdem si sama po ne.

Ale v noci zrazu zobudila sa sama. V izbe bolo vidno ako vo dne. Posadila sa na posteľ a pozerá okolo seba. Pri nej spí malá sestrička, tam, hľa, na druhej posteli mamička. Tu vidí veľké zelené kachle, tam otvorenými dverami do druhej, veľkej izby, kde naprostriedku stojí starý stôl z orechového dreva, pri drevenej stene staromódna skriňa na riad, pri obloku klavír na tenkých nôžkach a s ešte tenším hláskom. V druhom kúte pri obloku diván, tvrdý síce a poplátaný, ale predsa len diván, na ktorý si pán richtár alebo kurátor len s veľkou úctou a len veľmi zriedkavo sadajú. Pri zelenej peci lavička a konča pece kozúbok. Ako veselo býva v tejto izbe, keď prídu susedy na posiedky alebo na priadky: keď na kozúbku plápolá ohník a po izbe rozševelí sa veselý hovor, korenený vtipnými poznámkami samého apuška. Za dverami pri stene stojí posteľ a na nej spia apuško. Konča postele visia staré, staré hodiny s pondusmi na šnúrach, hrubých ako Miluškin palček. To všetko teraz vidí mesačným svetlom akoby oživené. Hľadí, hľadí vôkol seba: či je to už deň, či ráno? Ale musí byť ešte veľmi zavčasu, keď mamička ešte spí. I deti, naučené včasráno vstávať a unúvať o chlebík, ešte spokojne odfukujú. Tým lepšie — pomyslela si Milka. Necítila už únavy a vstala, aby si sama šla po nové šatočky. Kým príde hore a kým sa vráti odtiaľ, bude deň.

Ticho, tichučko vstala, prehodila na seba sukničky a nejakú „vizitku“, natiahla si pančušky na nohy, topánky vzala len do rúk, aby klopaním svojich nezobudila. Na prstoch vyšla na malú pavlač. Na šťastie nevrzli ani jedny dvere. Na pavlači sadla si na najväčší schodík a obula topánky. Keď si zaviazala šnúrky, počula biť hodiny z izby. Počíta — dvanásť. Zľakla sa. Ešte len polnoc! čo teraz? Vrátiť sa a ľahnúť si naspäť do poslele? Ale ona dobre vie, že spať nemožno, a keď sa už vybrala, už len ide, poručeno bohu, ďalej. Odhodlane zostupuje schodíkmi na dvor a podstienkou ku dverciam. I tu ešte kráča pozorne, aby nezavadila alebo o kameň alebo o drevo. Zodvihne drevenú kľučku na rozkyvotaných dvierkach a vystúpi na ulicu. Všade ticho. Len tam kdesi na hornom konci zaštekal pes. Tichou nocou nesie sa zvuk ďalej. Slabý vetrík tiahne od Tisovca. Rimava šumí, jej vlny ako stopené a rozliate striebro tečú svojím obvyklým korytom a tu zažblnknúc, tam ticho zastenajúc, konajú svoju odvekú púť nadol. Milka sa obracia k severu. Pred ňou stojí kostol, malý a ošarpaný, ale v túto chvíľu vidí sa jej, že pred ňou sa vypína v obrovskej veľkosti príšerné stavisko, dotýkajúce sa nebies… A tá bránka, tá tajomná skrýš všetkého nadprirodzeného! Odtiaľ vídať vychodiť raz postavu bez hlavy, raz čierneho psa, raz koníča. Kde sa tam berú a čo tu chcú, chúďa Milka nevedela, ale že nemôže byť nič bez ničoho, to je isté. Hľa, ženy vo mlyne, keď si donesú zrno a čakajú, kým sa im nasype, rozprávajú si to i to — a to sú len hodnoverné osoby! Pravdaže, pred apuškom za svet nič podobného nespomenúť, lebo apuško takým povedačkám neverí. Len ako prejsť vedľa tej bránky! K tomu treba nemálo smelosti. Milka zažmúri oči a položí si ešte i pravú ruku na ne, aby nič nevidela. Ľavú drží vystretú, a tak pozorne kráča popred kostol k fare. Potkla sa, bezmála spadla, ale predsa sa udržala v rovnováhe. Otvoriac oči, videla, že je už pred farou. Teraz po most kráčala už bystro a smelo, ale pri moste zase zastala. Ak ide mostom, musí ísť ulicou, a tam u Brádňanov sú zlí psi — ako sa im ubráni? Po krátkom premýšľaní odhodlala sa, že pôjde na mlyn. Tam sa predriape cez lesu, lavičkou prejde cez Rimavicu a — bude. Obchádzka je veľká, ale aspoň psov niet. Tak vpred. Mlyn stál ticho, nepohnute, niet čo mlieť. Príšerné stavisko starého, opusteného pivovaru smutno hľadí tu v letnej noci. Lesou preškriabala sa šťastlivo, obzerá si šatočky, či si ich neroztrhla, ale na šťastie nič nevidieť. Teraz prichodí jej liezť cez hustú vrbinu, potom je na lúkach Medzi vodami. Šuchoce mladé lístie vrbiny a jelšín, akoby bolo zo starého hodvábu, a Milkine zajačie srdiečko strmo bije. Zavše obráti hlávku zo strany na stranu, či nevykročí niekde dajaká mátoha. Ale nevidí nič, i kráča hrdinsky ďalej.

Tuhší hukot a spád vody ohlasuje, že hať je nablízku. Ale teraz ako cez ňu? Ponad hať vedie síce úzka lavička, jedno prevalené brvienko, ale prejsť ho je kumšt vo dne, nie to ešte v noci. V iný čas vyzula by si obuv a prebrodila Rimavu, ale teraz, na jar, Rimava je rozvodnená a strmá. Miluška vie, aká je v takýto čas Rimava dravá, veď, hľa, hovorí sa, že každoročne žiada si obeť na ľudskom živote. Jednako Milka neváha, musí prejsť na druhý breh, aby sa dostala na hradskú. Voda hučí, penia sa padajúce prúdy a vysoko striekajú drobné perličky dookola. Sem sa chodievajú deti kúpať. Aj Milka je často medzi nimi, ale teraz je to všetko také desivé a neznáme. Hlava sa jej krúti, keď treba pozrieť do vody. Vŕby a jelše vrhajú hlboké tône na kúty divej rieky, zdalo by sa ti, že sú tam samé priepasti, obývané vodnými pannami, ktoré striehnu na ľudské duše.

Milka šťastlivo prešla na druhú stranu. Vydýchla si zhlboka. Teraz ešte krížom cez konopnice, a je na hradskej.

Nové ťažkosti! Hľa, tu je Skalica, ohromný balvan, ktorý vraj za dávnych čias čert zniesol na malíčku dolu z Gralichova — a postavil tesne nad Rimavu, že ona zúžená a stiesnená pení sa a krúti, akoby sa večne hnevala za to, že ju ten priepastník pekelný vohnal do takého úzkeho. Neradno teda ísť v noci. Vyprávajú ľudia — a nie nejakí mechom udretí, ale ľudia vážni, na slovo vzatí — že tu vídať všelijaké neslýchané zjavy! Hneď je to chlap s fajkou v ústach a na fajke sedí uhoľ taký ako päsť, len sa tak z neho kúri. Hneď zas kotúľa sa pred zdeseným pocestným „veľač“, čo je ani človek ani zver. Ale zväčša nevidno nič; len ako-ako nie, odrazu človek tade idúci ani nevie ako, a už sedí tamdolu v krútňave. A ak ho nezratujú iní, nuž tam zahynie. A taký nepokoj je tu vraj preto, lebo na Gralichove majú byť skryté poklady, ba i Jánošíkove gajdy tam odpočívajú a čakajú, až príde taký junák, ako bol Jánošík, aby zagajdoval odzemok. Všetko to poschodí Milke na myseľ, ale aj inšie, milšie obrazy zjavia sa v spojení s touto Skalicou. Na tisovský jarmok vyrukuje obyčajne celá Píla, menovite ženy. Často niet ani groša, a predsa len nemožno jarmok zameškať. Vtedy deti čakajú pri Skalici svoje mamky. Pritom rozpradú sa živé debaty. Čo komu donesie mati? Často, pravda, vzbudí sa i závisť a škriepka, no predsa je to očakávanie vždy radostné, čo len koláč za groš, medovník za grajciar, už je veľký jasot. A keď ešte zámožnejšia matka donesie svetložltý nožík alebo harmoniku — niet radosti a hrdosti konca-kraja. Chodieva sem aj mendíček a spieva pobožnú pieseň (s bezbožnou mysľou), a mimoidúci dajú mu do buksy grajciar alebo dva. I žobráčikovia sa dostavili; priesmyk, i tak úzky, bol touto miešanou a živo besedujúcou spoločnosťou temer zatarasený.

Aby nemusela uvidieť dajakú tú mátohu, Milka zas použila taktiku bojazlivých detí. Zažmúrila oči a rezko šla ďalej. Pravda, takýmto spôsobom ľahko mohla stratiť smer, pojsť dva-tri kroky napravo — a divá riava by bola mala svoju tohoročnú obeť. Ale ona poznala tú cestu naspamäť, a či ju chránila vyššia ruka, že si nepomýlila kroky? Ide ďalej.

Vtom vyskočí z jednej lúky pes a zhavkne na ňu. Tak sa preľakla, chúďa, že ani duše v nej nebolo… A čudným, neprirodzeným hlasom zvolá na obludu:

— Ideš!

Sama sa predesila toho hlasu. Ale predesil a zahanbil sa i pes. Ľudia vravia, že pes sa zahanbí, keď vidí bezbranné dieťa, či je tak, neviem, len to je isté, že tento naozaj zahanbene, krotko kráčal potom vedľa Milky, „krútikom-chvostíkom“ sprevádzal ju až po papiereň. Nuž, hľa, prečo jej nič nespravil? Veď to bol pes z papierne a bezmála ju poznal.

Nové strachy! Tesne za papierenskou záhradou je Skalička. I tu vídať, ako na pílanskej strane, všelijaké netvory. Zo Skaličky vychodí hneď biela, hneď čierna pani. A báťa Beňadikovie len nedávno, keď šli tadeto, stretli pána s tou fajkou a s tým uhľom a poklonili sa mu. On nič. Pozdravili ho druhý raz, i po tretí priklonili sa, ale ten veru ani bé ani cé nepovedal. Poznať, že ani ten nebol dobrý.

Dobre, že už vidno tisovskú vežu, hneď je dievčatku ľahšie okolo srdca. Teraz už nemá nič strašlivého pred sebou. Aspoň ona nevie o ničom. Len či ju zasa nenapadnú psi? Už akokoľvek bude, ona si hrdinsky vykračuje ďalej. Všade je ešte tma a všade ticho. Len v jednom dome vidno svetlo a počuť z neho nábožný spev. Rozozná melódiu; vie, že tam majú umierajúceho alebo azda už aj umrlca v dome. Jasne počuje jednotlivé slová a pozná, že spievajú „Žádné okamžení, žádné místo není“. Mimovoľne sa zachveje, spomienka na smrť je predsa len čudná a naplňuje človeka bázňou. Rýchlo prebehne tou ulicou.

Z veže čuť hodiny. Jedna, dve, tri — štvrte! Teraz jej ťažko padá na dušičku to povedomie, že pani krstná iste ešte spí, a keď ju Milka zobudí, bude sa hnevať. Čo robiť? Či počkať tu niekde na ulici, či pred dverami krstnej mamy? Príde jej na um, že pani krstná je dobrá a veselá. Že jej ona odpustí, keď ju vyburcuje zo sna. Veď ako sa nedávno smiala, keď tu bola Milka s maminkou na návšteve a pani krstná dala doniesť piva. Vtedy ešte káva nebola tak veľmi v móde ako dnes. Tak pani krstná núkala svoju milú pílanskú kmotru a vravela: „No, kmotra, napime sa, kým je teplé.“ Nato, zbadajúc sa, rozchichotala sa pani krstná a pani kmotra tiež, len im tak slzy tiekli po lícach. Rozpomienka na túto udalosť dodala aj Milke smelosti a príduc ku dverám, zaklope. Nič. Zaklope tuhšie a volá:

— Pani krstná, pani krstná!

Slabý hlások odznieva bez výsledku. Z klopania prejde na búchanie. Na čelo vyjde jej pot, duše sa zmocní bázeň, že pani krstná azda nie je doma a šaty sú azda neušité! Znova, teraz už tuho zabúcha päsťou na dvere. I počuje, že vnútri niekto chodí a hovorí.

— Ktože je? — spytuje sa hlas znútra. „To je pani krstná,“ pomyslí si Milka a teší sa.

— Ja som, — odpovedá.

— Ja, i ja som ja, — zasa pani krstná, otvárajúc oblok.

— Ja som, prosím ponížene, Milka z Píly.

— Jaj, Mila, bodaj ťa… ako som sa naľakala, — odľahčila si pani krstná nie priam nežne. — Čože chceš, či azda umrel niekto z vás, či je chorý, že takto nočným časom búriš ľudí zo sna? Poď dnu!

— Jaj, nejdem, pani krstná, len — prosím — ponížene — prišla som si po — svoje — šaty!

Rázna pani zas povedala také slovo, že Milka by sa skryla radšej do myšacej diery, ale čože, už musela i to pretrpieť. Ani nepovolila na volanie krstnej matere, ale ostala pri svojej pokornej prosbe, aby jej ráčili vydať šatočky, lebo ona chce byť s nimi doma, kým sa domáci prebudia. Naveľa podala jej hotové šatočky oblokom. Akoby mala poklad, Miluška tak prijala šaty z rúk dobrej panej. Pekne sa poďakovala a zavinšujúc dobrého zdravia, ponáhľala sa z mesta. Nevidela už nič viac, mohli pre ňu teraz mátohy tancovať a vábiť, mohli byť nielen psi, ale aj iné potvory. Milka niesla si svoje nové šaty na rukách nežne a starostlivo, chrániac ich pred úrazom ani mať svoje milované dieťa.

Za mestom nemohla ďalej odolať túžbe vidieť šaty, ako sú ušité, či sú na nich gombičky, ružice alebo inšie okrasy. Sadla si na kraj priekopy, rozprestrela sukienku a obzerala nové šaty.

Aká krása! Na drieku naozaj ružica a v nej červený gombík. I napredku sú gombíky také isté — a tie kvietky po sukničke tak hľadia na ňu, akoby len ozajstné boli. Nič nevadilo Miluške, že látka šiat bola lacný kartún. Pre ňu boli nové šaty udalosťou. Nie márnomyselnosť, bolo to čosi inšie, čo hýbalo jej malým srdcom a nútilo ju k takej nebezpečnej nočnej púti pre jedny šaty. Neteší sa tak kráľovná svojmu drahocennému šperku, ako sa ona teší týmto šatočkám. Hrdá na svoj výdobytok poskladala šaty pozorne a starostlivo, aby sa nepokrčili, a ide ďalej k domovu.

Ó, ty sladký čas detstva! Ty nevinná spokojnosť s málom, v tebe je záruka, že si budeš vedieť oceniť dary, ktoré pre teba má Hospodin!

Rýchlejšie ako hore prišla Miluška domov. Ešte všetko spalo. Všetkých našla tak, ako ich nechala. Veď i tak znie želanie lúčiacich sa: „… a bodaj som vás všetkých tak našiel, ako som vás zanechal.“ Milka vkročila do dvora a zase si na schodíkoch vyzula obuv. Pitvorné ani izbené dvere neklepli, tak opatrne sa všuchla dnu. V prednej izbe zavesila šatočky na klinček, potom zošuchla zo seba sukničky a šuch do teplej postieľky k sestričke Linke. Pritiahla sa blízko-blizučko k jej okrúhlemu tielku, aby si zohriala zimou skrehnuté údy. Dieťa sa zmrvilo, hodilo rúčkou, zmrnklo zo spania čosi, ale neprebudilo sa. V sladkom povedomí, že na exámen pôjde predsa len v nových šatočkách, unavená, uzimená Milka zaspala.

Slniečko svietilo, keď sa zobudila. Jeho lúče predrali sa konármi starej broskyne, vinúcej sa po stene, a škárou vedľa kartúnovej záclony vnikli do malej izby. Mamkina posteľ bola už prázdna: ona už iste na dvore, ako starostlivá gazdiná robí pre svoje milé deti. Všetci ostatní ešte sladko spia: i apuško, aj Imro, Ľudo, Julka a Linka. Frica a Janíka ešte nemali. Milku netrpelo viac v posteli, vyskočila, aby sa presvedčila, či tá nočná výprava nebola iba snom a či je to skutočnosť.

Áno, skutočnosť, krásna skutočnosť! Tam visia šatočky so všetkou krásou a ozdobou, s ružicou a gombíkmi! Prešťastná vybehla, aby mamičke prvej oznámila svoje blaho. Tá práve dojila kravičku, keď ona vbehla do stajne:

— Mamika moja, tu sú moje šatočky!

Mamka sa nazdala, že šaty doniesla slúžka pani kmotry, a preto sa veľmi čudovala, či vraj tak zavčasu.

— Ach, mamika, veď som im ja sama bola pre ne!

— I, diťä mojo, nemaj mä za blázna! — Maminka hovorila tak po slavošovsky a nikdy toho nárečia nenechala.

— Ba, mamika, ja som bola dnes v Tisovci. — A potom vyrozprávala žasnúcej materi dopodrobna celú svoju púť, ako ju prijali pani krstná.

— Jaj, diťä mojo, čo ti povie otec! — zvolala maminka.

— Prosím ich, mamika moja, nech im nič nepovedia!

Nepovedala nič a apuško sa nedozvedel, kto a ako priniesol Milkine nové šaty, veď dnes mal veľký deň a veľké povinnosti.

Milka si bola úplne istá, že na exámene bude dobre odpovedať. A ešte v nových šatách! Hneď sa cítila istejšie, ani čo by ju bol — ako sa hovorí — na koňa posadil.

Aj ináč sa exámen vydaril. Deti vedeli všetko, akoby hrachom sypal, a v peroráciách sa ani raz nepotkli. Dekani jednohlasne vyhlásili exámen za vydarený, už i preto, že na obed boli výborné bryndzové halušky. (Prirodzene, bolo aj inšie, veľmi znamenité.) Po obede sa dostavila aj pani krstná, vždy dobrej vôle, vždy na vtipy naladená. Tak i teraz odtrhla niekde akýsi kvietok, a keď zazrela apuška, zanôtila im:


Keby si bol ako druhý,
dala by ti pierko z ruží,
ale že si len šepleta,
dosť ti bude krutometa.

V inší čas Milka — a s ňou i druhé deti — bola by videla v tom veľkú dehonestáciu a urazenie apuška, ale dnes, v tento všeobecný sviatok, dovolené bolo viac ako inokedy, a preto i apuško uškrnul sa pod jeden bajúz a povedal svojím tichým, flegmatickým spôsobom slovo, dve — a bol to vtip jadrný, niekedy aj priostrený. Dnes prepieklo sa i Milke. Apuško nemal pre jej prečin iného ako svoj tichý úsmev. Inokedy vedel byť prísny a trestať — ale dnes!

A tak veselo, ako sa jej ten deň začal, bez disharmónie sa i skončil, a ona, šťastná, ako vedia byť šťastné deti, usnula v pomyslení na svoj skvost, na nové šatočky.



[1] V škole na Píle… — Píla je dedina v Rimavsko-sobotskom okrese, dva kilometre na juh od Tisovca. Hrdinka poviedky Milka sa nenarodila tam, ale v Slavošovciach. Zakrátko sa však Vansovci presťahovali stade na Pílu, kde Milka prežila svoje detstvo a kde sa narodili všetci ostatní jej súrodenci

[2] Milka — v poviedke Nové šatočky a ďalších: švagriná Terézie Vansovej, Emília Vansová, vydatá neskôr za Ondreja Maróthyho a po jeho smrti za učiteľa Štefana Machníka z Ozdína v Novohrade





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.