Zlatý fond > Diela > Púť za šťastím


E-mail (povinné):

Stiahnite si Púť za šťastím ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Púť za šťastím

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 115 čitateľov


 

Púť za šťastím

Bezmála päť rokov bola Milka na Spiši.

Tam prežila i rušné časy revolúcie (1848 — 49), ale okrem všeobecného hospodárskeho úpadku a trochy strachu inej pohromy nepocítila.

Keď „fräulein Relly“ spoznala — a to bolo hneď na začiatku — že jej v Milke prišla dobrá pracovná sila do obchodu, umienili si, že si ju tak ľahko nepustí od seba. S nemalým žiaľom si musela priznať, že jej pribúda rokov a ubúda zručnosti, že sú jej prsty podobné dreveným kolíkom, i to nie rovným, že sú meravé a neohybné — a že jej už ani tá povestná spišská dôkladnosť, čiže akuratesa nepomáha. Naopak, pri takom jemnom a vzdušnom remesle, pardon, umení, ako je šitie klobúkov, je prílišná dôkladnosť viacej na ujmu ako na osoh.

Nuž veru, stará slečna musela, hoci i so zármutkom, uznať, že tie mladé pršteky inak pracujú, a že keď napríklad Milka prišila kvet medzi všetky tie moderné stuhy, šlupfne, čipky a perá, vyzerá, akoby bol živý alebo práve stade narástol, tam i vykvitol — a tam chcel kvitnúť i ďalej.

Preto pridáva slečna Aurélia Milke na „honorári“. Stálo ju to síce nemalé sebazaprenie, ale strach pred konkurenciou mal veľké oči, radšej teda doplatila.

Tak sa stalo, že si Milka jedného pekného dňa uvedomila, že je majiteľkou slušného kapitálika.

Usporené peniaze alebo posielala, alebo ich po čiastke sama odniesla domov, keď z času na čas navštívila svojich. Za usporené groše jej dobrá mať kupovala a nadobúdala tie najpotrebnejšie veci do výbavy. Lebo ona, mamička, podobná iným matkám, pevne verila, že sa jej Milka vydá, a dobre vydá. Nielen maminka, ale i Milka začala rozmýšľať o svojej budúcnosti. Roky utekajú ako vlna na vode, mladosť a krása večne nepotrvá, nuž čo robiť? U slečny Aurélie nemôže ostať naveky, zostať starou, roztrpčenou pannou.

Dobre by bolo vydať sa už i preto, aby rodičia mali radosť, aby mali menej starostí, aby urobila miesto dorastajúcim sestrám. I tie prídu do toho roku, keď budú čakať, kedy príde ten „nevídaný nikdy — a predsa tak známy“, ako to básnik krásne povedal.

Keď tak dumala nad svojou budúcnosťou, prišla Milka i na tú myšlienku, prečo by sa nemohla osamostatniť, prečo by mala pracovať pre druhých, keď by mohla a vedela pracovať na svoju ruku.

Čudno, v ten čas už i rodičia uvažovali o Milkinej budúcnosti. Zhrnulo sa to odrazu — a Milka sa ocitla na rázcestí. Otec jej napísal svojou zvláštnou biblickou slovenskou rečou[1] a originálnym slohom nasledovný list:

„Drahá dcéro! Ja a Tvoja mať Ti dávame na vedomie, že sa Ti trefuje štěstí a to ne jenom jedno, ale dvoje odrazu. Nejprvé tu boli vzácní přátelé a sl. mestečka R. vážni mešteninové — a to na vohledy. S nimi prišiel i nádejný ženích čili mladý zeť v osobe vlídného a výborne učeného pána Mateja Sopúška, na tento čas učitele brdárskej dcérocirkve (tam, kde sa tie výborné čerešne rodia). Tento pán Matej Sopúšok je na tento čas hlboko zarmútený vdovec so štyrmi dítkami a hľadá pre seba milujúcu a vernú manželku — a pre své dítky láskavú matku. On i jeho příznivci, čo s ním prišli ako po známosti, velice ľutovali, že Teba, o ktorej dobré chýry počuli, doma nenašli, ale kochajú sa tou nádejou, že skoro prídeš domov a potom dostavia sa i oni, aby sa „ústy k ústum“ umluvili s Tebou.

O niekoľko dní nato bol tu istý pán Kožuch Marci, na tento čas šafár pri železnej maši. Tento pán je dobre platený úředník so zaistenou penziou a že je k tomu gazdovlivý a střízlivý, pritom i zralého veku — ako sa povedá — v najlepších rokoch — má už i usporené groše, a to v striebre i v zlate (čo je najistejšie). I pán Kožuch prišiel rekomendáciou, ako po známosti — a tiež náramne ľutoval, že Ťa doma nenašiel. Rozumie sa, že by Ťa nesmierne rád poznať, aby sa jeho vrúcí túžba vyplnila a on Ťa ako svoju manželku domov odviezol.

Tak, ak máš vôľu vydať sa, keď je tomu čas, poděkuj sa Tvojej panej za službu a za všetko dobré, čo Ti vykonala — a navráť sa domov. Špeditér, ktorý vozí pánu Gy. papier do Pešti, mešká na tento čas na Spiši, má budúceho mesiaca nastúpiť cestu na naše strany a do Pešti. Ten Ťa sem bezpečne dovezie.

Mať, ktorá akosi nie je spokojná s tým, čo som tu písal, Ti odkazuje, že je to vše jenom na Tvé vůli a že radšej, akoby si sa mala proti svojej vôli vydať, aby si začala pracovať na vlastnú ruku. O tom všetkom sa pozhovárame ústne, keď Ťa pánboh šťastlive domov donesie.“

Pri čítaní otcovho listu bolo dievčatku i do smiechu i do plaču. Oboje, plač i smiech, bývajú v srdci ako najbližší susedia — a najmä pri Milke zamieňali sa často veľmi citeľne. Po podobnom zamieňaní začala Milka uvažovať o tom, čo jej otec píše.

I myslí si, hľa — ozvena na moje starosti! Ďakujem pekne! Že vraj šťastie! A odrazu dvoje! Či ten otec, chudák, nedal voľnú uzdu svojmu známemu vtipu, ktorý dakedy prechodí i do takrečeno šibeničného humoru? Akoby videla svojho drahého, vždy vážneho otca, ako píše a pritom ako mu okolo fúzov poihráva figliarsky úsmev. On, i keď predniesol dajakú anekdotu, nikdy sa sám nezasmial a len ten jeho zvláštny úsmev svedčil, že svoj vtip pokladá za vydarený.

Milka si predstavila v duchu oboch pytačov. Vidí ich pred sebou. Toho utrápeného, skľúčeného, „po šlechetnej matróne Y. X. pozustalého vdovce“ (tak to počula pri pohreboch v parentácii) i s tými štyrmi detičkami, sirôtkami. Napriek slzám, ktoré sa jej tisli do očú, musela sa usmiať. Ach, ten dobrý otec!

Ale darmo jej spomínať smutný osud vdov a sirôt. Opis osobnosti „výborne učeného a vlídného brdárskeho pána rechtora“ nijako nezodpovedal predstavám, ktoré si Milka vo vnímavej duši utvorila o svojom budúcom. A úprimne si priznala, že ona veru nemá vôle — otec píše, že ju nik nenúti — ísť za týmto pánom ako jeho milujúca a verná manželka niekam do zastrčeného kútika pánubohu za chrbtom — a tie malé sirôtky srdečne ľutuje, i slzu vyroní nad ich osudom, i pomodlí sa za ne, ale netúži po tom, aby sa im stala láskavou matkou. Nie, to nemôže! Nemôže luhať, ani nebude ukazovať city, ktorých nemá! Keď príde na to čas, chce predstúpiť pred svätý oltár s čistým, úprimným srdcom a vrelou, nefalšovanou láskou!

Ten prvý bol už teda odparentovaný.

A druhý! Iste to otec nemyslel vážne. Akoby stál pred ňou ten pán Kožuch Marci: oblečený do uhorských šiat s atilou, so striebornými (ak nie len postriebrenými) gombičkami, s vykrútenými bajúzami a sebavedomým zjavom. Ale ani on nenašiel milosti u tejto prieberčivej dievčičky. Mohol byť i gazdovlivý — Milka usúdila, že je skúpy, môže byť v najlepších rokoch — iste je starý mládenec, môže mať i peniaze v zlate i v striebre — dievča súdi, že má hŕbu strieborných tvrdých toliarov, mariášov, dvadsiatnikov a zo šesť dukátov v starej pančuche po matke, niekde v kútiku starobylej truhlice starostlivo ukrývaných a strežených. Milku s nimi nedostane.

Trochu sa rozčúlila a potom sa aj vyplakala, kde ju nikto nevidel. Zato ju upokojil a potešil koniec otcovho listu. Drahá, dobrá mamička. Tá vycítila, že jedno i druhé „šťastie“ nebolo pre jej dcérku opravdivým šťastím, a ako Milka, prišla i jej mať na myšlienku, že by sa mala osamostatniť. Otázka je len, kde a ako?

O tom rozhodnú rodičia. Prečo nie i doma? Nemusela by platiť byt, aj iné výdavky by usporila. Mesto je na dosah ruky. Zámožné meštianky a „urodzené“ manželky úradníkov a statkárov tiež milujú „modestné klobúky“ a prekrásne čepce. A tamdolu sú už bohaté dediny, gazdovia sú zámožní, ich ženy nosia sukne z drahého menistého hodvábu a taftu, kabátiky (najmä v zime) z jemného súkna so striebornými gombičkami a okolo hrdla retiazky strieborné, ba i zlaté — i také na tri rífy — a čepce samá nádhera! Tých nemá ani jedna mladá nevesta dosť. Hľa, u Bottov kedysi, keď sa Julkina mať vydávala, tancovala mladá nevesta od radosti, že má dvanásť prekrásnych čepcov, „jeden krajší od druhého“! Tak, práce bude dosť — a konkurencie sa Milka nebojí.

Odpísala hneď domov a ako poslušná dcéra dala rodičom úctu a titul, aký im prináleží:

„Drazemilovaní páni rodičové!“

Potom píše, aby apuško obom tým pánom pytačom, pánu Matejovi Sopúškovi i pánu Kožuch Marcimu odpísali, že ona, Milka, ďakuje za preukázanú úctu, ale že sa na tento čas vydávať nestrojí. Nech to apuško tak napíšu, aby ich tie košíky neboleli… Ba môžu i tak napísať — a tentoraz si i Milka dovolila malý vtip — aby to „nepripisovali nevdečnosti, ale rádej nemožnosti“.

A napokon Milka prosí, aby aj o tom, čo drahá mamička odkázali, doma premýšľali, a ako oni rozhodnú, tak bude dobre. Ona sama je hotová slečne Aurélii vypovedať a prísť domov.

A skoro nato Milka skutočne vypovedala s výhovorkou, že ju rodičia volajú domov.

Fräulein Relly začala bedákať, že práve teraz na začiatku sezóny, keď mala veľkolepý plán zájsť si s ňou do Pešti, kde sa teraz v obchodoch zjavili nádherné modely klobúkov, ako jej známi odkazujú — a že si chcela niekoľko modelov vybrať a podľa nich tvoriť nové klobúky — do obchodu.

Milka, aby jej tú bolesť trochu zahojila, jej sľúbila, že ak to bude možné, pôjde s fabrikantovým špeditérom do Pešti a obstará jej, čo bude treba. Isteže pán Gy, pôjde teraz sám so svojím tovarom do Pešti a ona by sa s ním i ta i naspäť zviezla. Nebude to príliš drahá cesta. Slečna bola spokojná a dala jej značnú sumu na zakúpenie rozličného jemného tovaru v Pešti. Milka si zabezpečila miesto v priestrannom špeditérovom voze a koncom septembra dostala sa domov.

Týmto spôsobom vykonala tú krásnu cestu už viac ráz. Bolo to cestovanie vtedy dosť nebezpečné i pre mladé dievčatá, ako bola ona. Špeditér Roth, statný popradský občan, chodieval väčšinou sám na svojich koníkoch. A to už bola záruka, že sa cestovateľom nemôže nič zlého prihodiť.

Nebola to cesta veľmi dlhá. Zavčas ráno sa pohli z Novej Vsi a večer bola Milka už doma. V meste ju čakal otec, s ktorým išla domov peši. Špeditér ďalej nešiel. Mal prácu v meste a najmä v papierni musel naložiť niekoľko balov papieru.

Neopísateľná radosť rozhostila sa v rodičovskom dome, keď Milka zavítala doň. Bolo už neskoro večer, ale nikto ešte nespal. Tešila sa dobrá mať — a tešili sa väčšie i menšie dietky. Väčší chlapci neboli doma. Ľudovít bol ako domáci učiteľ vo Sv. Jáne,[2] Imrich v učiteľskom ústave v Modre[3]. Julka, ktorá nasledovala za Imrom, dorastala a nápadne opeknela. Podobala sa Milke, ale povahou bola veľmi tichá, ba zádumčivá. A tu sa Milka dozvedela, čo ju veľmi prekvapilo, že Julka je — akoby spolovice — už zasnúbená.

Pán Kožuch Marci košík neprijal, ale poslal na Pílu jednu veľmi vážnu tetku s dôverným odkazom, a tá referovala: „Ež (že) pán Kožuch Marci košík neprijíma, ale ež koj počkal dosiav, bude čekať ešte rok alebo dva a príde si po tú mladú. Ež mu dosť núkajú na druhej doline i mladé i staré, i také, čo majú groša, ale starý jastrab tiež radšej letí za mladým kuriatkom ako za starou sliepkou — a pán Kožuch Marci nehľadí na penaze, ale na dievšä.“

Nuž, chúďa Julka, dočkala sa i ona. Nemala veľké nároky, vydala sa potom za toho mladého pána v najlepších rokoch. Neskôr písavala smutné listy domov. Neponosovala sa, ale nejeden list končil sa slovami:

„… nech mi ich, drahí páni rodičové, pánboh zdravých uchová, lebo keď mám to povedomie, že ich mám, tak sa nazdám, že mám všetko bohatstvo na svete!“

Druhého dňa zasadla domáca rada, ku ktorej privolali i pani kmotru Ambrózyčku i pani farárku. Praktická pani kmotra dodala váhy myšlienke, aby sa Milka začala zaoberať „mašamódstvom“ na svoju ruku. Veď i ženy vedia samostatne myslieť a pracovať. Hľa, ona sama, pani Juliana, vedie obchod so zbožím a dobre sa má pritom i ona i celá família.

K tomu náhľadu pripojila sa i pani farárka, hoci ona ako „neučená“ nevyzná sa v obchodných veciach.

I to bolo rozhodnuté — zo strany energickej kmotry, aby sa neotáľalo, ale keď je taká príležitosť, aby sa Milka „štando pede“ vybrala pod ochranou božou a všeobecne váženého a dobrého pána Pavla Gy. do Pešti, a nech si tam nakúpi pre začiatok potrebných vecí do „šeftu“. Lebo tam sa práve teraz dá lacno nakúpiť, lenže treba vedieť, kde. — A nedaj sa prekabátiť, Mila, poslúchaj pána Gy., on ťa zavedie, lebo on vie všetko, čo sa kupectva týka. Zachovaj si, že na Kerepešskej ceste sú najlacnejšie sklepy — a ďalej do mesta sú panskejšie, ale aj drahšie. A na peniaze si daj pozor!

Nasledujúceho dňa, ešte ani nesvitalo, bola už Milka v otcovom sprievode pri krčme na hradskej — a čakala svoju „príležitosť“. Nečakali dlho. Čoskoro bolo počuť odhora hrmotiť ťažký voz, krytý silnou plachtou, ťahaný silnými, dobre kŕmenými koňmi. Pred krčmou voz zastal.

Kone poháňal sám statný Roth, ktorému na tejto ceste veľmi záležalo. Vo voze sedel spomínaný pán Gy. a pri ňom mladušké dievčatko, jeho švagrinká. Mala s nimi cestovať do Lučenca, kde ostane pri sestre, vydatej za cukrára Jaucha, rodom zo Švajčiarska.

Keď si prisadla Milka s otcom, povedal pán Gy., veliteľ tejto expedície, že v Sobote prisadne si k nim pán Apfelstingel, veľkoobchodník s plátnom. Toho poznal otec i dcéra.

Voz bol hodne obťažený, ale pán Roth uisťoval, že od Soboty bude ľahšie, lebo tam že oddá dajaký ten súdok pravej, nefalšovanej belanskej borovičky,[4] niekoľko vriec pravého popradského, spišského hrachu, niekoľko malých vriec kežmarskej geršničky a dakoľko balíkov jemného podolínskeho damasku. Všetky tieto špeciality idú na objednanie — a bude ich treba len oddať a peniaze inkasovať.

Milka nemala mnoho „bagážie“, len hodnú drevenú škatuľu, už ako na tie modely, ďalej akýsi objemný „céger“ so šatami a proviantom na cestu. Balík, ktorý jej dali na fare, mala oddať v Lučenci. Milka posadila sa chrbtom k pánu Rothovi. Otcovi patrilo miesto pri pánu Gy.

— A tak ve jméno božie, poďme![5]

Pán špeditér švihol bičom ponad bujné kone, tie potiahli — a ťažký voz herbeľoval hradskou dolu dedinou a dolinou vždy na juh.

Ešte nebolo desať hodín, keď prišli do Soboty. Tu museli kŕmiť, i naši obchodníci vybaviť si prácu.

Naši po starej známosti hneď pri ev. kostole zišli z voza a zašli na chvíľu do Balážov. Odvtedy, ako tu bola Milka prvý raz na „edukácii“, neocitla sa v tom dome, ale rodičia, najmä páni, udržiavali obstojne priateľský a kolegiálny pomer. Teraz, ako Milka s otcom vkročila do známej izby, Balážka ju nepoznala, len podľa otca uhádla, že je to Milka, ktorej sa u nich tak zle viedlo. Preto bola veľmi milo prekvapená. Veď ona sama vlastne Milke neublížila, len uverila tomu, čo jej miláčik Fricík húdol a po ňom i tí druhí. Hneď sa pustila s milou návštevou do reči — a keď vyrozumela, kam cestuje a aké má plány toto pekné dievča, bola celá uveličená, a ako matka, ktorej alfou a omegou je jej jediné dieťa, začala uvažovať, čo by sa dalo z toho vyviesť pre jej modlu, pre Frica! Ako blesk preletela jej hlavou myšlienka, že by bolo veru dobre, keby sa Milka usadila tu v meste a keby takto Fricík priženil sa k nej. Aké šťastie by to bolo pre Milku, no i pre všetkých. Lebo ten jej drahý jedináčik (i šibeničník) začína akosi od istého času bujne kopýtkami vyhadzovať — rodina už temer nevládze s ním, ale Milka, tá je energická, tá ho bude krotiť a držať na uzde. V úžasne krátkom čase niekoľkých minút bola nežná matka s celým plánom hotová.

Milka chcela odísť, naznačila aj otcovi, aby sa odporúčali, ale v tej chvíli zjavil sa Baláž, akoby tušil, že ho čaká milá príležitosť zabaviť sa — a hrmotne vítal vzácnu návštevu. Obaja manželia sa hneď jednomyseľne usilovali zadržať otca aj dcéru na obed. Že sa poponáhľajú, aby bol obed zavčasu hotový, keďže vzácni hostia majú dlhú cestu pred sebou… veď to i oni uznajú, že taká príležitosť nečaká.

Na Balážov pokyn priniesla jeho lepšia polovička obvyklé občerstvenie, „papramorgó“, ako sa vyslovil Baláž — a potom šla nachystať obed. Ešte kým odišla, manželia sa predbehovali v chválorečení o svojom miláčikovi. A potom sám otec vychvaľoval synátora, ako sa hovorí, od neba do zeme. Zo všetkého bolo vidno, že Frico je hlavná osoba, ba všetko v dome: radosť i žalosť rodičov.

— A keby ste vedeli, aký je to vtipný šuhaj, — chválil ho otec, — akú ten má výbornú pamäť! Keď začne anekdoty rozprávať, všetci prítomní chytajú sa za boky, ba váľajú sa od smiechu, dobre sa nepodusia. Preto sa radi s ním zabávajú, rógo. A jeho písmo! Kaligrafia, to je šuvix oproti písmu. Nie mi je celkom po vôli, že ostal tu pri meste, ako vravím, mohol inú kariéru spraviť, ale nám je aspoň doma a môže ešte postúpiť, máme priateľov, ale, — a tu sa poškrabal za uchom, ako keby mu bol vliezol dajaký chrobáčik do hlavy.

— Áno, počuli sme, počuli, hm, — poznamenal Milkin otec, ale neprezradil, čo počul. Išla totiž povesť o Fricovi, že len z núdze zakotvil na mestskom dome, aj to len s protekciou, ktorá nebola lacná. Ale darmo je, „kto sa chce voziť, musí mastiť“.

Chvíľkami vošla dnu i Balážka, zazrela na muža, no čo hovoril o synovi, to dosvedčila kývnutím hlavy. Vtedy sa jej vrásčitá, ustarostená tvár trošku vyjasnila, ako keď na smutné strnisko zasvieti ešte jasné slniečko. Hneď zatým si aj vzdychla.

Milka poľutovala niekdajšiu „néniku“ a ponúkla jej pomoc pri chystaní obeda. Zbadala, že pani veľmi ostarela a že ju čosi trápi.

Ale i Baláž ostarel. Šedivel nielen od uší, ale i od bajúzov… Váhu a objem tela mohol mať asi ako voľakedy, ale inak mal nezdravý výzor, bol akoby nadúchaný, aj dýchal chvíľami ťažko a neisto.

Napokon prišiel i ten vychválený Frico. No, muselo sa mu dať, že nielen narástol, ale i opeknel, no jeho vystupovanie sa nezošľachtilo. Bolo badať, že všetky sklony, ktoré ho charakterizovali ako chlapca, nezmizli, ale zosilneli. Z malého nezbedníka sa stal veľký nezbedník. Milka to hneď vycítila.

Keď uvidel a spoznal Milku, bol naozaj veľmi milo prekvapený. Na privítanie jej podal ruku, chcel ju i k sebe pritiahnuť, ale Milka cúvla — a on, zahodiac klobúk do kúta, vybuchol:

„Eeeeeejnynye Mimillala kisssaszony, ddde szszszép llleány mmagga!“[6]

A ďalej, či to vraj na Spiši dievčatá tak opeknejú.

Milka sa musela premáhať, aby mladíka neurazila a s ním aj zaslepených rodičov. Jeho poznámka jej síce lichotila, preto sa usmiala prívetivo, ale i zdržanlivo, ako sa usmievali starí.

Baláž, nadšený slovami syna, štuchol svojho kolegu do lakťa a poznamenal:

— Či nie je figliar ten čeľadník? A má gusto, to je pravda, nie div, veď je môj syn!

Jeho utrápená manželka zase zazrela na muža, ale nepovedala nič. Prikryla na stôl — Milka jej pritom pomáhala — a potom doniesla polievku.

Frico si hneď vymohol miesto pri Milke a počas obeda zahrnoval ju svojimi ľúbeznými rečami — a stával sa čím ďalej tým dotieravejším, ohnivejším. Milka sa musela veľmi premáhať, aby ho udržala v slušnej vzdialenosti od seba a zároveň aby rodičov neurazila. V duchu trpko ľutovala, že sa dali zdržať na obed, lebo sa bála, že ten šuhaj začne jej tu i lásku vyznávať. Gurážu, ako vidno, mal dosť.

Ale na šťastie obed sa chýlil ku koncu a od ulice bolo počuť hrmotiť ťažký voz, ktorý aj zastal pred školou.

Milka radostne vyskočila. Poďakovala sa za obed, panej pobozkala ruku, potom si zháňala veci. Obliekla si svoj „vikler“ — na hlavu posadila nový pekný kapišon, ktorý jej tak pekne pristal, že Frico nemohol z nej oka odtrhnúť. Vybehla, aby ho už stratila z očú…

I páni vstali od stola. Milkin otec povedal svojím furtáckym spôsobom:

— No, cesta na voze, musia sa ponáhľať.

Voz stál na hradskej a pri ňom traja páni a tá mladá slečinka. Vedľa pána Gy. stál už spomínaný Apfelstingel a akýsi mladý, slušne oblečený človek.

Ako Frico zazrel toho mladého človeka, zachmúrila sa mu tvár, ale preto pozdravil: Servus, Baróthy barátom,[7] kam cestuješ? — Povedal to so svojou známou výrečnosťou a oslovený odpovedal, že cestuje do Pešti.

Milka a jej otec boli prekvapení, že tu našli taký prírastok spolucestujúcich.

— Kto je ten pán? — opytuje sa Milkin otec pána Apfelstingla, lebo tušil, že je to Apfelstinglov známy.

— Prosím, to je veľmi poriadny človek, krajčír, ale z veľmi dobrej rodiny, — šeptal pán veľkoobchodník s plátnom a odtiahol starého pána nabok. — Je to, prosím, absolútne statočný a solídny mladý človek, za toho môžem smelo kavírovať! — uisťoval a pritom si položil ruku na prsia.

Z veže kalvínskeho chrámu bila jedna hodina.

— Čas príchodu a čas odchodu, — pripomenul pán Gy. a pokračoval: — V Lučenci sa zastavíme, mám i tam skladať papier a vyrovnať účty. Okrem toho oddať i túto maličkú, kam patrí.

Milka sa rozlúčila s Balážovci. Svojmu oteckovi pobozkala ruku a nakladala mu, aby pozdravil doma všetkých. Začali sa usádzať.

Vnútro voza bolo útulne pripravené, ako sa len dalo. Od vetra a dažďa chránil voz a jeho náklad pokrov zo silného plátna. Všetok náklad bol umiestený v zadnej časti voza. V Sobote toho niečo i ubudlo. Sedadlá boli kryté kobercami a filcami, ktoré už vyradili z papierne. Na zadné sedadlo posadil ten dobrý pán Milku, doprostriedku svoju malú švagrinkú a sám si k nej prisadol. Oproti nemu sedel pán Apfelstingel a pri ňom Baróthy.

Keď už sedeli, pribehla ešte Balážka a doniesla Milke v papieri zabalenú štvrtku pečenej tekvice („panskej“) a v škarnicli pukanej kukurice. Oboje sú špeciality sobotského trhu ako i ten chutný sobotský chlieb.

— Prijmi vďačne, nezabudla som, že si to rada mala, — povedala s milým úsmevom „nénika“. Milka prijala podarúnok s poďakovaním a uložila ho k ostatným podobným veciam. Neskôr si s Mariškou na tom pochutnali.

— No tak, ve jméno božie, poďme! — povedal pán Gy., Milka ešte raz vykukla za otcom, ktorý mal ísť domov peši, ako bol zvyknutý. Ešte jej privolal, aby si dala na všetko pozor — a voz sa pohol. Za vozom pozerali ešte i Balážovci a volali: „Šťastlivú cestu!“ Frico vyzeral trošku sklamane, lebo keď si žiadal mať lúčenie trochu srdečnejšie, Milka ho energicky odstrčila od seba.

„Dobre mu tak,“ pomyslel si otec (Milkin, nie Fricov), a pomyslel si to i niekto druhý.

Veľký voz začal svoju prerušenú púť nadol, najsamprv iba k „Zelenému stromu“, potom k Sobotke, na Ožďany, teraz trošku ďalej na západ, potom na juh.

Po dokonalom usalašení začali si páni rozprávať. Milka s Mariškou sa ticho zabávali, tu i tam sa zasmiali. Ich detinskej zábave prizeral sa s tichým, skromným úsmevom i Ondrej Baróthy.

Páni si najsamprv pochvaľovali počasie, vymenili si obavy a dohady, ako bude zajtra a v budúce dva dni, a potom prišli na pretras i denné alebo len nedávno sa odohravšie udalosti zblízka i zďaleka. Prišla do reči i katastrofa mesta Lučenca.

Mladý Baróthy sa na tejto debate nezúčastnil, ale načúval pozorne a so záujmom. Zdalo sa, že bol od prírody málovravný — a či len nesmelý? Teraz v tomto tesnom priestore bol skutočne „tichým“ pasažierom.

Tak prišli ešte za dňa do Lučenca. Všetci, čo boli vo voze, mali tu prácu.

Pán Roth zastavil svoje kone a voz pred veľkým hostincom na námestí. Tam už čakal malý dedinský vozík. Pri ňom stál mladý farár a s veľkým záujmom nazeral do voza. Bol veľmi podobný mladému Ondrejovi, nedarmo boli bratranci.

Radostný úsmev zjavil sa na ušľachtilej, trochu úzkej tvári toho človeka, keď uvidel svojho bratranca na ulici. Rezko zoskočil, vzal neveľký balík, ktorý mal vo voze, pozdravil svojich spolucestujúcich a o chvíľu sa už dvaja bratranci objali a pobozkali. Boli ako bratia, a keď zastali vedľa seba, jeden druhému nápadne podobní. Farár bol trochu silnejší, jeho tvár tmavšia, azda trochu ohorená, ale ťahy mali tie isté a oči takej istej farby, rovnaký úsmev a výraz.

Keď Milka odprevadila dievčatko do známej cukrárne a odovzdala i jeho malú batožinu, išla navštíviť bývalé principálky, ktorým doniesla a odovzdala balík, čo im pani sestra farárka poslala. Obe panie prijali Milku s veľkým krikom a hneď si pripomenuli tie „dobré časy“, keď Milka bola u nich. Teraz, tak vykladala jedna pred druhou, všetko sa „popsulo“, zahrmelo na ne, lebo následkom rabovania a ohňa v čase revolúcie prišli aj ony o všetko. Ľud schudobnel, i veľké panie gazdujú a nosia staré alebo prerábané klobúky. Tak je len samozrejmé, že im je každý podarúnok, pochodiaci z prajnej ruky, veľmi vítaný.

Milku vďačne prijali i na noc a sľúbili jej, že ju včasráno zobudia, aby o pol piatej, ako prikázal pán Roth, bola na mieste.

V ustanovenú hodinu zišli sa všetci pútnici, ba ešte ich aj pribudlo. Pán Apfelstingel, dôverujúc v dobrotu svojho priateľa, doviedol si ako spolucestujúcu jednu mladú paniu. Doprevadil ju i jej muž a táto okolnosť vopred vytisla všetky podozrivé domienky ohľadom pána veľkoobchodníka. Mladá pani mala cestovať len do Ďarmôt. Neskôr vysvitlo, že táto pani dlhuje väčšiu sumu pánu Apfelstinglovi za plátno, a keď si ju on včera vymáhal na mužovi, ten odoprel platiť, nech si vraj platí sama, a keď nemá z čoho, aby si šla pýtať od matky v Balážových Ďarmotách. Preto táto nedobrovoľná cesta pani Vargovej, na ktorej bolo poznať, že sa akoby obáva matky…

Usadila sa teda, ako vedela, i so svojou krinolínou do kútika, kde dosiaľ sedela Milka. Pán Gy. chcel svoje miesto prepustiť Milke, ale ona si sadla oproti mladej a Baróthy k Rothovi.

Pani Vargová nebola v pomykove. Hlavná vec, že ona dobre sedela, o iných sa nestarala.

Ráno bolo chladné, šedivá hmla stlala sa po rozsiahlych poliach, kde sa miestami zelenela ozimina. Po stranách na úslní vidno už vinice s bohatou úrodou, ešte nezobranou.

Je pred oberačkami. Keby toho krásneho ovocia nebolo, bola by príroda už pustá, všetkej nádhery a krásy pozbavená. Neskôr začal duť ostrejší vietor a rozohnal mraky. Slniečko zasvietilo, ale nezohrialo. Chladný severák pokúšal sa vniknúť i do voza, najmä nemilosrdne dodieval do Ondrejka, ako ho pán Gy. priateľsky oslovoval.

Tento dobrý pán čoskoro zbadal, že si Ondrejko vytiahol golier svojho pekného síce, ale nie dosť teplého kepeňa na uši a že sa mimovoľne túli k pánu Rothovi, ktorý vo svojom hrubom kabáte necítil nárazy vetra. Poľutoval teda pán Gy. mladého šuhaja a rozhodol, že musí prísť medzi nich. Pani Etelka sa musela pomknúť a krinolínu potiahnuť podľa možnosti k sebe, aby sa aj Milka zmestila.

Kým si presadúvali, rozhodol veliteľ výpravy, aby si otvorili košíky, kapsy, cégre s proviantom a občerstvili sa doma pripravenými lahôdkami, lebo čo vraj požili v Lučenci, tá kvapka kávy, nestačí zahriať človeka v ceste postaveného. Milka, hneď hotová, vyberala zo svojej zásoby, čo bolo treba. Najlepšie boli zásobení oni dvaja: pán Gy. a ona. Dobrá mamička zabalila jej toľko, že jej malo zvýšiť aj na spiatočnú cestu. Pochutnali si všetci, i tá hrdá Lučenčanka i sám Apfelstingel, ktorý bol slabo zásobený, lebo počítal na známe pohostinstvo priateľovo, ktoré sa, pravda, osvedčilo, a preto mu i „neobyčajne“ chutilo. Ondrejka vybavili jedlom na fare — a pustili sa teda všetci do hodovania a nezabudli ani na Rotha, ktorému pán Gy. zo svojho kulača nalial i dobrého vína. Všetci chválili výrobky Milkinej mamky a pán Gy. povedal, že tá pani je známa svojou dobrou kuchyňou. Milka bola na toto uznanie hrdá, a nie div, lebo pevne verila, že taký chlieb, ako maminka piekla, nevedel napiecť nikto na svete. Všetky deti až do svojej staroby by boli na to i prisahali.

Po tomto hojnom hodovaní dostavila sa príjemná nálada. Hneď i slniečko jasnejšie svietilo, i vietor nebol taký dotieravý, i kraj, ktorým herbeľoval ťažký voz, bol zaujímavejší. Ba Milka videla i kvietky vedľa cesty — a bola nimi celá nadšená. Ondrejko sa jej spýtal, či miluje kvety, a ona povedala, že ich zbožňuje, a keď bude sama sebe gazdinou, bude ich mať plné obloky.

Občerstvená spoločnosť stala sa akousi zdielnejšou. Každý povedal o sebe, čo pokladal za potrebné. I skromný Ondrejko prezradil jedno-druhé zo svojho na roky ešte nie dlhého, ale na neveselú mladosť a smutné skúsenosti bohatého života.

Bol synom remeselníckym. Otcovi bratia a ich synovia sú všetci vzdelaní, učení ľudia, farári a učitelia. Jeho otec nemohol študovať a on tiež nie — pre chudobu, najmä keď ešte otec dosť mladý umrel a matka ostala s malými deťmi bez akejkoľvek podpory. Jeho predkovia boli kedysi zámožní a vplyvní zemania, ale v nepokojných vojnových časoch, v ktorých žili, ich família upadla a nikdy viacej sa nezmohla na predošlý stupeň majetnosti.

— Veru to boli smutné časy, keď nejedna stará zemianska família stratila svoje majetky a práva, — poznamenal pán Gy. — Nebolo by to také smutné, keby z toho bol mal osoh pracujúci ľud, ale smutné je to, že koristili tu nečisté živly, dobrodruhovia a zradcovia. Viem, počul som o vašej kedysi slávnej famílii, ktorá mala svoju kúriu a majetky vo Veľkom Honte. Barovce sa zvala tá osada. Famíliu skrivodlivo obžalovali bývalí priatelia, že drží s rebelantmi, následkom čoho jej skonfiškovali majetky a darovali ich ďalekým príbuzným, ktorí spolupracovali na zrade bývalých priateľov a svojich dobrodincov. Tak boli i moji predkovia ešte za reformácie zámožní a mocní zemania, ale v protireformácii upadli, majetky im zhabali a museli sa vysťahovať zo svojho sídla z Horniakov na Dolnú zem,[8] a ak chceli žiť počestným životom, museli sa chytiť práce, remesla… Rodinné majetky dostali tí členovia rodiny, ktorí sa pridali k panujúcej triede. Tí dostali aj tituly a hodnosti.

Milka načúvala, lebo vždy rada počúvala rozprávať starších ľudí o dávnych, zašlých časoch. Keď rozprával pán Gy. o Barovskom a jeho predkoch, pozrela na Ondreja skúmavým pohľadom. V jeho jemných ťahoch zračil sa tieň smútku a rezignácie. Milka podumala: ako sa podobá tomu bratrancovi! I tamten má taký istý zduchovnený výraz tváre, lenže farár je iste smelší a má viac sebavedomia. A oči, majú asi rovnaké, ani nevidieť, či sú belasé, či tmavé, sú asi sivé, ale hlboké ani morské oko. Veru, veru, tento človek nevyzerá na obyčajného remeselníka, v tej tvári je čosi — vznešeného.

V tú chvíľu pozrel aj Ondrej na dievčinu a Milka sa zľakla. Obaja sa začervenali a boli v pomykove, akoby ich pristihli pri zakázanom čine. Milka cítila, že jej akási horúca vlna udrela do tváre. Preto pozrela rýchle nabok a snažila sa spod plachty pozerať na okolie. Bývala vždy hovorná a veselá najmä v spoločnosti svojich vrstovníc a známych. Teraz, keď sa rozhrkotal voz, keď ich všetkých triaslo a hegalo, i tak sa nedalo ďalej besedovať a tým menej mohla rozprávať ona. Rozhovor udržovali temer výlučne páni, a najviac — kvôli Apfelstinglovi — v nemeckej reči, ktorá vtedy v obchodných kruhoch všade panovala. Sám pán Gy. neovládal dobre maďarskú reč, ale predsa lepšie ako pán veľkoobchodník s plátnom. Keď ten začal hovoriť, poslucháči sa skoro popukali od smiechu nad jeho zvláštnym prízvukom a gestikulovaním, takže aj zdržanlivý Ondrej sa musel usmiať.

V Ďarmotách museli zas pobudnúť pár hodín. Vystúpili všetci, páni šli za obchodom, i pán Roth musel odovzdať nejaký ten súdok a vrecia. Za ten čas ponúkol sa Ondrejko, že bude strážiť voz.

Apfelstingel pomohol svojej dlžníčke z voza a držal sa jej, aby mu z očú nezmizla.

— Hja, — povedal potom, — kšeft je kšeft a na túto sumu som vopred počítal. — Počítal, ale nedostal všetko, naopak, pani matka ho veľmi nemilosrdne prijala.

Milka v Ďarmotách nemala prácu, ale išla s pánom Gy. až po obchod, kde mal dostať peniaze. Potom sa prešla po ulici, nemusela sa báť, že zablúdi. Na trhu si kúpila hrozno — a vrátila sa k vozu. Ten bol v pajte, pri pajte krčma. Pán Gy. jej radil, aby si zašla do hostinca na tanier teplej polievky. V krčme sedel aj pán Roth a obedoval. Milka však stratila chuť do jedla, ako vkročila do kuchyne. Videla tam stáť krčmárku, tučnú a vypasenú, ale od spodku po hlavu špinavú a zamastenú. Okolo nej sa tmolilo niekoľko neogabaných detvákov, zvedavo si obzerajúcich Milku a Ondreja, ktorý prišiel za ňou.

Milka bola hladná, ale tam jesť nechcela. Už i preto, lebo sa bála, že by musela sedieť s Ondrejkom a že by — prípadne — on chcel za ňu platiť. Išla radšej do voza, vytiahla svoje zákusky a ujedala si. Po chvíli prišiel aj on. V ruke mal drobnú kytičku kvietkov, ktoré kdesi v ošarpanej záhradke našiel. Bolo ich málo, ostatné spálil mráz. Ostýchavo podal Milke kvietky a sadol si na Rothovo miesto.

Milka prijala kvietky vďačne a usmiala sa im. Potom spolu obedovali a nakoniec zobkali hrozno.

A zhovárali sa. Rozumie sa, v rozhovore dotkli sa i svojich spoločných známych, Balážovcov. A zasmiali sa i zosmutneli, keď Milka rozprávala, ako jej tam bolo pred desiatimi rokmi. Ondrejova tvár zvážnela, ba zachmúrila sa. Povedal, že spozoroval, ako sa Frico nešetrne choval k Milke, a doložil:

— Frico je nanič chlap, nehoden, aby sa dotkol vašej ruky. — Z toho vidno, že Ondrej zbadal, ako ho musela odstrčiť.

Viac nepovedal, protivilo sa mu o neprítomných viac hovoriť.

Prišli aj druhí páni, i Roth. Obedovali v meste u známych. Keď sa pán fabrikant dozvedel, že Milka nemala nič teplého na obed, robil jej dobromyseľne výčitky. Obával sa, že ochorie, a čo potom? Ale sľúbil jej, že kde budú najbližšie kŕmiť, musia ísť všetci do hostinca a on sám im uvarí kávy alebo dobrého punču. Potrebné prípravy k tomu, ako opatrný človek, má vždy so sebou.

Pán Roth povedal, že im to tej noci bude veru aj potrebné. Aby mohli v dobrý čas prísť do Pešti, musia i nocou cestovať. Oh má aj tak čas vymeraný. Po tejto ceste nasleduje druhá. V meste počul, že sa na okolí potuluje ešte mnoho podozrivých ľudí, ako to býva po každej vojne, najmä v tomto kraji. On sa síce nebojí, lebo má svoje pištole nabité, ale opatrnosť je vždy osožná. Pán Gy. sa tiež nebojí, on má svoje pištole tiež na dosah ruky, ale kto sa bál, bol pán veľkoobchodník s plátnom. Zbledol, chrbtom prebehol mu mráz, zachvel sa, akoby ho bola začínala trápiť akási „tajomná zimnica“.

Pri usadzovaní si pochvaľovali, že im je pohodlnejšie. Teraz mal každý svoj kútik, kde sa mohol oprieť, keby si chcel aj zdriemnuť, ako pán Apfelstingel čoskoro aj urobil.

Páni si tam i na fajočky pripálili. Len čo sa pousádzali a upokojili, oddal sa každý svojim myšlienkam a plánom pre budúci deň.

Voz bol zas hodne ľahší, cesta dosť dobrá, mierne návršie zamieňalo sa so strmšími výbežkami takrečeného Čerhátu, dolinou tiahli sa úrodné polia, lúky a vinice.

Dobre opatrené koníky čerstvo klusali — a hrkot kolies znemožnil na istý čas besedovanie vo voze. Každý sa zapodieval v mysli len vlastnými záujmami.

Milka bola rozčúlená, čosi ju znepokojilo, ani sama nevedela, prečo jej je teraz temer do plaču. Azda preto, lebo si uvedomila, že zajtra o takomto čase bude v Pešti nakupovať. Má adresy spoľahlivých firiem, ale má tých „komisií“ aj mimo svojich nákupov dosť a dosť. Ešte aj lučenské panie jej naložili nakúpiť veci, ktorých v Lučenci niet.

Len či všetko dobre vykoná? Prišli jej na um slová, ktoré jej povedala pani krstná, ale miesto uspokojenia ešte viac otriasli jej sebadôverou. Obava a neistota zajali jej dušu, horúčka ju obliala a v hlave cítila bolesť.

Deň sa chýlil ku koncu, večer bol sychravý. Hustá hmla prestierala svoje závoje na zemi. Vietor ustal — a vo voze bolo dusno. Na Milku išla akási únava. Oprela sa do svojho kútika a zatvorila oči. I spať sa jej chcelo, ale v hlave začali sa jej preháňať možné i nemožné predstavy, všetko, čo po tieto dni prežila, hemžilo sa a tiesnilo jej mladú dušu. Hlava ju čoraz väčšmi bolela. Dosť sa usilovala zahnať starosti a obavy, snažila sa nemyslieť, ba radšej zaspať, ale akosi sa mrvila — zastenala — a vtedy už jej neúnavný sused spozoroval, že Milke je nevoľno.

— Miluška je chorá, — povedal s účasťou. — Toho som sa bál, chúďatko, nie je navyknutá na takýto život. Ale hneď pomôžeme. — I dal sa zhľadúvať lieky. Dal Milke užiť dajaké kvapky a vody z fľaše, ktorú naplnil v Ďarmotách. Bolo to i horké i tuhé, ale osožilo na chvíľku. Potom ju starostlivo pozakrýval, pod hlavu jej upravil mäkké vlnené šatky ako dobrý otec. Nebol síce ešte starý, ale mal doma paniu a dve vrúcne milované dcérky, vedel teda, čo je nežná starosť o také krehké osôbky, ako je mladá pani a menšie i väčšie dievčence.

— Mali by sme nadlhšie zastaviť len vo Vacove, ale dobre bude, keď ešte skorej zastaneme pri hostinci a Milke doprajeme trošku odpočinku a niečo teplého, — rozhodol dobrý veliteľ.

Bola to len akási pustatina, a nie osada, kde neskoro večer vtiahol voz do pajty. Pajta i krčma stáli tesne vedľa hradskej pod neveľkou, ale hustou horou.

Pán Gy. rozkázal, aby sa tu kŕmilo. Videl, že je Milka nepokojná, a usúdil, že si tu musí oddýchnuť. S Milkou sa teraz naozaj krútil celý svet, keď schádzala dolu do krčmy. Viedol ju jej starostlivý otcovský priateľ, ale s ním ponáhľal sa i pán veľkoobchodník s plátnom. Usúdil v duchu, že tamdnu je bezpečnejšie ako tu v tej tme, kde len malý lampášik trošku preniká hustou tmou pozdného večera.

Pri voze ostal Roth a Ondrej.

Onedlho vrátil sa pán Gy. a doniesol Ondrejkovi za veľký pohár horúceho punču, ktorý sám navaril. V krčme nebolo nič dostať. Vybral z vaku i chlieb a studenú pečienku, oddelil z obojeho Ondrejkovi a ostatné vzal si sám na večeru.

— Ostaňte, prosím vás, tu, kým sa navečerieme. Musí ísť so mnou i pán Roth, aby sa občerstvil na ďalšiu cestu. Miluška sa zotavila, sedí pri ohnisku v krčme, tá má len jednu miestnosť. Miluškine líčka sú zas ružové a očká jej svietia ako dve hviezdičky. Ani by človek nepovedal, čo všetko ide od žalúdka. Tak ostanete? Nebojíte sa?

— Nie, — povedal Ondrejko. — Ani neviem, čoho by som sa mal báť. Veď ste tu blízko, keď zavolám, prídete, ak bude treba. Ostatne, veď je dokola ticho a tma.

Roth sa síce vyhováral, že je nie radno nechať voz a kone osamote, ale sám pocítil potrebu posilniť sa na ďalšiu púť. Uspokojil sa, že tam ostal aspoň Ondrejko.

Obaja vedúci výpravy odišli i s malým vreckovým lampášikom. Ondrejko ostal sám — a potme. Bol rozhľadený vo tme, nebolo mu teda ťažko i navečerať sa i upratať veci, ktoré pán Gy. povyťahoval. Nahol sa a videl, ako obaja vošli do krčmy, ale to nevidel, že o chvíľu zas tými istými dverami vyšli dvaja parobci a stratili sa v tme.

Občerstvený chutnou večerou usadil sa na miesto, ktoré pred chvíľou opustila Milka. Oprel si hlavu tam, kde odpočívala jej hlávka. Bolo mu, akoby bol bližšie k nej. Oddal sa blúznivému rojčeniu, veď i on mal právo zatúžiť po láske a po šťastí, bol mladý. Pre neho bol život dosiaľ taký skúpy, bolo v ňom málo radosti, tým menej šťastia — či budúcnosť bude štedrejšia? Jeho myšlienky obotkávali osobnosť mladého dievčatka, ktoré sa mu zjavilo na ceste života ako vidina, ponúkajúca mu čašu potechy a lásky. Podmanila si ho hneď pri prvom stretnutí, je jeho prvá láska a — ako pozná sám seba — i jediná. Ale čo ona? Či ním nepohrdne? Iste si môže nájsť lepšieho, krajšieho, a čo najviac na váhu padá, aj učeného muža… Dosiaľ bola k nemu chladná i zdržanlivá, sotva preriekla k nemu niekoľko prívetivých slov, ale prijala kytičku od neho a má ju pri sebe, videl, že si ju pripäla na svoj už tiež nie nový vikler.

Tak dumal mladý človek, ako zvyknú všetci mladíci, keď sú zaľúbení. Bolo mu i bôľne i voľne, ako každej poeticky naladenej duši. Nebol básnikom, nepísal verše, ale jeho myšlienky boli vzletné, boli dobré a ušľachtilé a jeho reč bola príjemná…

Zrazu cítil, že sa ktosi opatrne blíži k vozu. Pozrie pred seba a vidí siluety koní, ako si chutne chrumkajú ovos. Nie stade šiel ten tlmený zvuk, lež za vozom si šepkali dvaja, ale tak, že ich bolo počuť.

— Čo vezú? — opýtal sa prvý.

— Nič pre nás. Papier. Počul som, keď to ten chlap hovoril krčmárovi, — povedal druhý.

— Inšie nič?

— Neviem, ale možno sa nájde aj inšie, dačo pre nás. Azda vo voze, i kočiš odišiel.

Ondrej cítil, ako sa voz otriasol. Dakto nadvihol plachtu a vopchal ruku naspodok voza.

— Súdok, — zvolal ten prvý. — Nie je veľký, vytiahni ho, iste je v ňom borovička, chytro prerež povraz, hneď je von, a potom hybaj!

Ondrej sa narovnal a zvolal:

— Hej, čo tu hľadáte, lotri? — Jeho hlas znel tak silno, že sa ho sám naľakal. Ale tí vonku sa nenaľakali, lebo žiadosť, ktorú v nich vyvolal súdok, bola silnejšia ako prekvapenie, keď spoznali, že voz nie je celkom opustený.

— Neboj sa, — povedal prvý, — je len sám. Ťahaj súdok a ja s ním spravím poriadok.

— Berte sa, lebo strelím! — skríkol Ondrej a siahol na pištoľ, ktorú nechal pán Gy. vo voze. A vtom i zavolal, ako len vládal:

— Hej, pán Roth, pomoc, sem sa, zbojníci!

— Udri ho! — počul ešte hlas jedného zlodeja a už pocítil pádny úder, namierený iste na jeho hlavu, ktorý mu však dopadol na ľavé plece. Zbojník iste i vo tme videl, ako sa pod plachtou hýbe hlava — a svojím fokošom namieril na ňu.

Baróthy zaúpel, ruka, ktorá zvierala pištoľ, mu klesla nabok. Ale jeho jemný sluch už rozoznal hlasy, idúce od krčmy. Počul, že Roth kričí: „An Wonder, an Rettung!“[9] a že beží prvý ku koňom. Za Rothom išli aj druhí, i krčmár so svetlom. Zároveň bolo počuť dupot lotrov, utekajúcich von pajtou a ubitou cestou do hory.

Statný furman vzal s radosťou na známosť, že sa koníkom nič nestalo, ba že sa ani vyrušiť nedali z večere. Len za vozom ležal na zemi súdok, ktorý lotri v náhlivom úteku nemohli vziať so sebou.

Ondrejka sa ujal dobrý pán Gy. Vošiel do voza, a keď pri slabom svetle lampášika videl, že tam sedí bledý ako stena, začal ho vyšetrovať. Ondrejko cítil síce veľkú bolesť, ale sa premáhal.

Uisťoval, že to prejde, že jeho silný plášť a trojnásobné goliere zmiernili silný úder nebezpečnej zbrane. Pán Gy. zbadal pištoľ v ruke mladého človeka. Opatrne mu ju odňal a položil na svoje miesto.

— Dobre, že ste nestrelili, pri strieľaní človek nevie, kam guľka poletí. A načo robiť väčší poplach; najlepšie bude, keď pôjdeme podľa možnosti čím skorej odtiaľto. Ukážte ranu! — rozkázal, a Ondrejko, čo ako sa zdráhal, dovolil, aby mu pán Gy. rozopäl kabát a košeľu a posvietil na ranu. Nebola nebezpečná, ale veľmi bolestivá. Rozkázal krčmárke, aby priniesla vodu, namočil ručník, na vyžmýkaný ešte nalial vína a priložil ho na zapálené a opuchnuté miesto. Potom pacienta opatrne usadil na svoje miesto, on že si sadne oproti nemu. Ale Milka, ktorá stála pri voze preľaknutá, ale už takmer zdravá — protestovala.

— Nie, nie, drahý pán ujček, len si vy, prosím vás, sadnite na svoje miesto a pán Baróthy na moje! Prosím vás ponížene, — prosila temer s plačom, — urobte mi to kvôli, veď všetko to zavinila som vlastne ja, nehnevajte sa!

Dobre, že nepripojila k tomu i sľub, ktorý prikladajú potrestané deti: „Už to viac nikdy neurobím!“ To mohla celkom bezpečne sľúbiť, lebo také cesty sa málokedy opakujú… Vošla i ona do voza a sadla si na Ondrejkovo miesto.

Pán špeditér ešte napojil kone, vpratal do voza osudný súdok, beztak už posledný, pripevnil povrazy a sám sa usadil na miesto. Pán Apfelstingel sa tiež uvelebil a pochvaľoval si svoju opatrnosť, ako vraj dobre, že išiel aj on do krčmy, lebo tu ktovie čo by sa mu bolo prihodilo. S mimovoľným úsmevom dosvedčili mu to aj ostatní.

Pán Gy. vyplatil krčmára a s čiapkou v ruke ďakoval pánubohu, že sa to aspoň takto skončilo.

Voz sa pohol, koníky klusali rezkejšie a vo voze sa všetky mysle utíšili. Nebezpečenstvo pominulo, okrem Ondrejkovej rany nestalo sa nič zlého. A i tá rana doniesla dačo dobrého, aspoň niekomu. Teraz už pokojne môžu putovať k cieľu, ku ktorému sa stále viac približujú.

Okrem Rotha a Milky driemali všetci. Ondrejko dostal ešte na posilnenie akéhosi liečivého vína a nato zaspal tichým spánkom.

Aj Milka by bola chvíľami zdriemla, ale jej v tom prekážali zvuky, vychodiace z úsť veľkoobchodníka. Ten pán chrápal vo všetkých variáciách od tichého hvízdania až po silné vyvrcholenie v najhlbších tóninách… Vôbec mu nevadilo, že jeho samého vynieslo fortissimo z rovnováhy, až sa mu hlava rozkývala. On len zažmurkal, zasa si oprel hlavu hneď o Rothovu huňu, hneď o vystlaný bok a začal odznove. Milka mala silne vyvinutý zmysel pre všetko smiešne, a preto ju tento koncert aspoň z tej stránky bavil. Aj pán Gy. chrápal, ale to bolo iba slabé šelestenie vetríka oproti burácaniu rozpútaného orkánu. Ondrejko spal veľmi ticho, takže sa zdalo, ako keby ani nedýchal. Len kedy-tedy sa strhol, otvoril oči, usmial sa a zas ich zatvoril. Milka to pobadala, keď po dlhých nočných hodinách sa vonku začalo brieždiť. Pozrela na nemocného, videla, že je ešte bledý, ale že sa mu pomaly líca sfarbili ružovým nádychom zdravia. Aj teraz sa podobal bratrancovi farárovi, ale bol ešte zduchovnenejší. Práve spal a zo spania začal hovoriť:

— Anjel môj, drahá, krásna milenka moja! Oh, či som ťa hoden, ty z nebies poslaná bytosť…

Milka počúvala. Tak on už má svoju vyvolenú. Aká mu musí byť drahá, že i vo sne na ňu spomína! Kto môže byť tá dievčina, ktorá zapálila toto zdanlivo chladné srdce? Musí byť pekná, dobrá, možno i bohatá, keď ju tak miluje. Milka bola trochu zvedavá, a pritom ju čosi v duši zabolelo.

V tom okamžení, keď skúmavo hľadela na neho, čakajúc, že povie viac, prebudil sa i on a s veľkým údivom pozrel na ňu. Bol už deň a akoby ju dnes videl po prvý raz. Obaja sa zarazili, obaja sčervenali ako tie ranné zore, ktoré tam nad návrším oznamujú nový deň. V pomykove sa usmiali obaja, pohli hlavami nabok — a zas obrátili tváre a ich oči sa stretli. Milka cítila, že jej srdiečko akosi nepokojne zatrepotalo, ale nechcela si priznať, že viac ako tie vypočuté slová lásky ju znepokojila okolnosť, že ju azda pri tom pristihol. Tu upadla do nových rozpakov, čo sa jej stávalo len zriedkakedy. Ondrejko sa usmial:

— Hovoril som niečo? — opýtal sa ticho, že to len ona počula.

— Áno, — odpovedala Milka.

— Snívalo sa mi tak krásne, škoda — bol to len sen.

— Prihovárali ste sa komusi, azda svojej snúbenici, — osmelila sa Milka.

— Nemám snúbenicu a tá, ktorej som sa prihováral, je pre mňa skoro nedosiahnuteľná, ako tá hviezdička, čo tamvon práve zapadá.

Milka kradmo pozrela na mladého človeka a vrelý záblesk jeho očí vyvolal v nej rozpaky. Možnože by Ondrejko bol pokračoval, ale náraz voza na skalu zobudil oboch driemajúcich pánov. Čudovali sa, že je už deň, a chválili si krátky, ale osviežujúci spánok.

Milka sklonila hlavu a pomodlila sa skrúšene svoju krátku raňajšiu modlitbu. Bola rada, že vidí svetlo nového dňa. Nebola vyspatá, ale bystrá ako vždy, a chcela vidieť, ako je vonku. Zatúžila po chvíli, keď voz zastane a ona si bude môcť vystrieť údy. Pozorne, aby nezavadila o pána Apfelstingla, obrátila sa k Rothovi. Ten i teraz mal svoju fajočku v ústach — iste ju celú noc tam mal — a keď videl Milkinu tváričku, uškrnul sa na ňu a ukázal bičom do kraja:

— Da ist schon die Donau.[10]

Milka temer vykríkla od radostného prekvapenia. V raňajšej hmle videla širokú, lesklú hladinu ako plochu ohromného zrkadla, pohyblivú, večne sa meniacu, a predsa vždy takú istú od vekov — a po veky!

Aké je to krásne divadlo! Počula o Dunaji rozprávať, i učila sa o ňom — a hľa, teraz ho vidí, ten náš ospievaný „valný Dunaj“.

Obzrela sa do voza. Všetci so záujmom pozerali na veľrieku. Pán Gy. sa bol práve vrúcne pomodlil, pán Apfelstingel sa tešil, že ich Dunaj už nenechá, čiže oni jeho, že hneď im je temer po boku, hneď obíde ich zákrutou a oni ho začas nevidia. Ale sprevádzať ich bude až po hlavné mesto.

Baróthyho oči leskli sa akýmsi vnútorným nadšením, chcel čosi aj poznamenať, ale jeho sused sa ho spýtal, ako sa cíti. Ondrejko odpovedal, že celkom dobre, že bolesť mu temer pominula, len v noci že bol nepokojný. — Tuším, — pokračoval, — že som i blúznil, — a pozrel sa spýtavo na Milku.

— Áno, hovorili ste čosi, — odpovedala Milka zdržanlivo, ale nemohla zabrániť istému vzrušeniu, ktoré jej sfarbilo líčka do červena. Zato sa „zatvrdila“, pozrela zase von, aby nemusela vidieť pohľad mladého človeka, a v duši si povedala ako malá divoška: — Čo ma je po tom?

Čaro včasného rána zmizlo s raňajšou zorou. Milka bola zase tá ako včera, tichá a chladná. Ondrejko mlčanlivý a — smutný.

Roth poznamenal, že sú hneď vo Vacove.

Tu voz zastal, aby si koníky oddýchli a pocestní tiež. Zišlo sa už všetkým vystrieť sa a uviesť si do poriadku zovňajšok. Občerstvili sa dobrou kávou a pochutnali si ešte aj na zákuskoch, čo mali so sebou.

Roth musel zasa čosi oddávať, lebo aj tu bol známy a mal tu odberateľov na vzácne výrobky podtatranské.

Ako študenti pred skúškou opakovali si naši, čo všetko majú povybavovať v hlavnom meste. Pán Gy. prízvukoval, že sa všetko musí diať podľa vopred ustáleného plánu — a jeho plán sa začína tým, že odvedie Milku do rodiny známeho veľkoobchodníka s papierom, kde ostane i na noc. Tam ho vždy volajú, ale on nerád ide na privátny byt, kde je viazaný, lebo má toľko práce, že nevie, ako vyjde s časom — potrebuje voľnú ruku.

I Baróthy mal svoj plán. Jeho obchodné veci mu nerobia starosti, lebo je v Pešti známy, ale má prácu aj u zlatníka — a tam sa tak dobre nevyzná…

— Mám kúpiť obrúčky, čiže snubné prstene, — povedal Ondrejko.

Všetci pozreli na neho prekvapení a s veľkou otázkou na jazyku. Milka sa domnievala, že to pre neho — a pre tú „drahú“, čo spomínal v noci.

— Ej, ej, aký ste vy potmehúd, ani sa nám nezveril, že sa chce zasnúbiť, — prekáral ho pán Apfelstingel.

— Ach, nie pre mňa, — odpovedal Baróthy s veselým úsmevom. — Je to pre bratranca Janka, pre toho, ktorý ma v Lučenci čakal. Neviem, prečo ich nekúpil sám v Lučenci. Na budúcu nedeľu bude sláviť svoje zasnúbenie. Príde ta i moja sestrička Nelka — ja tiež tam ostanem, aby som sa zúčastnil na tejto milej rodinnej slávnosti.

Zvedavosť pána Apfelstingla ešte nebola utíšená. Chcel vedieť, kto je snúbenica, čia dcéra a ako sa menuje. Baróthy ochotne prezradil, že je dcérou istého dedinského farára, že je pekná, poriadna a že je tiež Milka. (Ako vieme, vtedy bola na každej fare jedna Milka.)

Tu sa pán Apfelstingel zmohol aj na poklonu, keď povedal: — Všetky Milky sú pekné, poriadne a milé, — a potom blysol čiernymi okáľmi na dievča, ktoré prišlo do nemalých rozpakov. Milka sa teraz vyhýbala ešte viac tomu, aby pozrela na Ondrejka, vycítila v jeho očiach čosi, čo ju znepokojovalo, ale — ona už nebude hľadať v jeho tvári podobnosť s tým bratrancom a nebude na neho viac hľadieť.

Lenže Ondrejko mal ešte prosbu — tie prstne, tie ho ešte trápia. On totiž nemá mieru. Pre bratranca miera nie je potrebná, lebo obaja sú si tak podobní, že i ruky a prsty majú rovnaké (Milka musela uznať, že pekné), ale pre nádejnú snúbenicu, ktorá je asi taká veľká ako Milka, nemá miery — a tak či by nedovolila, aby sa skúsila obrúčka na jej prst.

— Ale áno, — rozhodol za Milku pán Gy. — Zajtra ráno pôjdeme po Milušku, zavedieme ju do obchodov, kde má prácu, a cestou zájdeme aj k zlatníkovi.

Ako pán Roth predpokladal, prišiel jeho koráb i s nákladom šťastne a v najlepšom čase do Pešti.

V predmestí, a či v Novej Pešti zatiahol voz do dvora istého skromného, ale slušného hostinca, kde zosadali aj inokedy. Páni si tu zaistili izby, aby pri svojich prácach mali voľný prístup k vozu a mohli si nakúpené veci zas dobre umiestiť.

Po náležitom občerstvení a upravení zovňajšku odviedol pán Gy. Milku do známej rodiny. Bola milo prijatá paňou a jej dcérou. Tam si aj oddýchla a po včerajšej nemoci úplne sa zotavila.

Roth odovzdal svoje spišské špeciality, kam patrili, prijal peniaze a nakúpil, čo mal naložené kúpiť pre známych. Aj pán fabrikant odovzdal svoj papier, inkasoval peniaze a nakúpil rozličné „špecies“, potrebné k výrobe papieru, ako aj veci pre paniu, pre celú rodinku, pre domácnosť a pre početných priateľov, ktorí nemôžu zameškať podobnú príležitosť, aby neobťažili i tak už dosť obťaženého priateľa, aby im kúpil a obstaral veci, ktoré vlastne môžu dostať i doma v takej istej akosti a temer za tú istú cenu ako v Pešti.

Mal teda pán Gy. dosť práce, kým všetko vybavil, ale pritom nezabudol na Milku a na jej nákupy. Spolu s Baróthym viedol ju po obchodoch, kde mohla nakúpiť ten najkrajší, najnovší a pomerne nie drahý tovar, ktorý potrebovala pre obchod. Milka sa už tak podivuhodne vyznala vo všetkom, že i dámy, u ktorých kupovala, chválili jej dôvtip, zručnosť, a najmä vkus. Pritom bystro pozorovala všetky finesy vtedajšej módy. Všetky podrobnosti „odkukala“, a tým už veľa získala.

Okrem týchto nákupov boli vybrané aj osudné obrúčky. Baróthy si vyberal z predložených prsteňov, a keď položil vybraný prstienok na Milkin „zlatý“ prštek,[11] pocítila, že ju prebehol akýsi mrázik a dušou prešumela jej otázka, kedy a kto jej položí podobný skvost na prst. Ku komu ju pripúta obrúčka, ktorá svojou podobou značí symbol nekonečnosti, v láske na celý život? Keď zlatník aj obaja prítomní povedali, že prsteň zodpovie, stiahla si ho Milka rýchle z prsta a položila na pult. Zlatník sa s úsmevom pozrel na dievča — a ona si pomyslela:

„Vari si ten čudák nemyslí, že je to pre mňa?“ a zamračila sa.

Tak bez akejkoľvek nehody alebo dobrodružstva vybavili všetci všetko, čo vybaviť mali — a chystali sa na spiatočnú cestu domov.

Temer v poslednej chvíli prekvapil pán veľkoobchodník Rotha aj spolucestujúcich, že ich bude o jednu osobu viac; ak nič proti tomu nemajú, je to istá stará slečna.

— Je to moja stará tetka, — hovoril v rozpakoch, ale istý, že vec je už napoly vybavená. — Tante Elis, ktorá len preto prišla loďou z Prešporka, aby mohla ísť so mnou k nám. Chce vidieť chlapcov, svojich krstných synov, nemôžeme si ju rozhnevať, a je tak smiešne maličká a útla, že by sme ju mohli vpratať — napríklad — povedzme — i do Miluškinej škatule na klobúky, he, he, he! — zasmial sa, oddýchol si a trel si ruky.

Voz bol dobre naložený, nový pasažier teda nebol veľmi vítaný, ale špeditér, ináč dobrák, ponechal rozhodnutie tiež na takého dobráka, pána fabrikanta, a ten by nebol odoprel, ani keby bola slečna Elis bývala ešte raz taká objemná, ako bola. Keď ju ráno priviedol, museli sa všetci smiať, taká bola mamzel Elis maličká, suchučká ako vysušená plánočka. Ale plánkou nebola: z jej drobnej tváričky svietil dobrý, láskavý úsmev a z očí nielen bystrý, vnímavý duch, ale i svieži, prirodzený vtip. Nuž pomestili sa. Pán Gy. sedel si vo svojom kútiku, slečne Elise dali druhý kútik a Milku zobrali doprostriedka.

A potom bolo vo voze živo. Hlavné slovo mala už teraz slečna Elis. Vedela rozprávať, a rozprávala o všetkom na svete. Zvlášť o starom a novom Prešporku toľko, že na konci cesty poznala Milka celý Prešpork naspamäť, aspoň sa tak domnievala. A ešte o Viedni! Veď do Viedne bol od nich iba skok — a človek sa tam dozvedel všetko, čo sa na cisárskom dvore robí. Tante Elis vedela všeličo aj o povestnej kamarile a škandáloch, ktorých hrdinkou bola „die alte Žofa“[12] (cisárova matka).

Keď to meno vyslovila, zarazila sa, či ju nepočuje dáky zlý človek, čo by ju udal pre urazenie veličenstva… ale upokojila sa, že tu takého niet.

Cesta sa rýchlo míňala. Prešli i miestom, kde ich tí lotri prepadli, ale nezastavili sa tam. — Načo? — usúdil pán Gy. — Len čo by sme sa omeškali.

V Ďarmotách prenocovali. Včasráno sa pohli a predpoludním už boli v Lučenci. Tam musela Milka oddať veci, ktoré nakúpila svojim bývalým paniam, a tu čakala zas Baróthyho sestrička, dievča Milkinho veku, šumné, s bledou oválnou tváričkou. Ondrejko a jeho sestra Milku odprevadili. A on bol veľmi vážny — a keď sa lúčil so svojou spolupútničkou, nepovedal jej nič, len sa jej spýtal, či jej smie písať. Milka mlčky prisvedčila.

Odtiaľto jej už netrvala cesta dlho. Večerom boli v Sobote. Tu ju našiel otec. Milka sa zľakla, lebo tušila, že tentoraz má pre ňu dajakú vážnu novinu.

Mala pravdu, lebo jej oznámil, že fräulein Relly im napísala list, v ktorom nalieha, aby Milka bezodkladne prišla naspäť, že majú strašne mnoho objednávok a že dámy čakajú len na Milkin návrat a na nové modely. Teraz má Milka príležitosť mnoho si zarobiť, najmä keď bude mať svoj vlastný materiál. Aspoň do Vianoc keby ostala, prosí slečna Aurélia.

Milka zosmutnela. Akýsi zvodný hlas jej šeptal, aby už nešla, ale ten hlas bol nespoľahlivý, neobstál pred otcovým úsudkom a pred úsudkom vlastného rozumu.

Hľa, je to otázka životná, otázka chleba. Vie, že v Novej Vsi bude mať práce a zárobku toľko, že ani nebude stačiť. Aspoň do Vianoc, vzdychla si, lebo pobyt v Novej Vsi ju už nelákal.

Rozhodla sa ísť. Neskoro v noci prišla s otcom domov a nasledujúceho dňa musela ísť ďalej.

Bolo zima. Ostrý severák sprevádzal voz a Milka nemala bundičky ani kapcov… Okolo Pustého Poľa a ďalej začalo aj snežiť. A Milka cítila nárazy vetra, lebo sedela sama a už to nebol ten teplý a útulný kútik, aký vedel pripraviť dobrý pán Gy.

Milka je sama a rozmýšľa. Sprítomňuje si niektoré momenty z cesty… a spomenie si i na toho tichého a snivého suseda. Prečo je vlastne smutná? Prečo musí na neho myslieť? Či by mala z jeho ruky prijať to vysnívané šťastie? Či nemôže byť šľachticom ducha i pritom, že je remeselník? A hoci jeho ruka zarába ihličkou, či by jej nemohla zabezpečiť šťastie a spokojnú domácnosť? Tieto myšlienky ju sprevádzali aj do spánku. Utúlená, uzimená zaspala — a prebudila sa, len keď voz zastal pred domom slečny Aurélie. Milke bolo horúco, mala rozpálené líca — a slečna Aurélia sa zľakla.

Ale Milka nesmela byť chorá. Hneď druhého dňa sa rozchýrilo po meste, že fräulein Relly dostala nové klobúky z Pešti, a objednávky chodili zblízka aj zďaleka. Milka musela premáhať svoju nemoc, musela pracovať, lebo videla, že si v túto jeseň toľko zarobí, ako po iné časy ani za rok. Vďaka svojmu zdravému organizmu premohla nemoc a pomaly dostavila sa i radosť z práce a z krásneho úspechu.

Písala domov — a ako odvetu na svoj list dostala i ona zaujímavý, ba vzrušujúci list od otca.

Dobrý otec jej písal:

„Drahá dcéro! Nemalým nepokojom naplnil naše rodičovské srdcia Tvoj list, kde píšeš, že si nemocná. Maminka narieka, že to bola pre Teba priveľká štrapácia konať toľkú cestu a zas naspäť do tej roboty ako do jarma byť zapriahnutá. Keby mohla tá mať, iste letela by k Tebe, ale ja ju utešujem, že Tvoja zdravá nátura Ti pomôže a že ktovie, k čomu je to všetko dobré. Pri tom všetkom šetri sa, ako môžeš, aby si nás čím skôr potešila správou, že si už zdravá.

Teraz Ti musím oznámiť dôležitú pre Teba vec. A to, že pominutú nedeľu bol u nás pán Ondrej Baróthy, s ktorým si cestovala. Čo chcel u nás, to Ti sám napíše. Iste uhádneš, prečo prišiel a koho tu hľadal, a že nenašiel, bol veľmi zarmútený. Hovoril, že si nespomínala, že odídeš z domu. Vari by bol išiel za Tebou? Keď Ti bude písať, budeš vedieť sama, čo máš robiť. My, ako Tvoji Teba úprimne milujúci rodičia, Ti len tú radu dávame, aby si konala, ako Ti hlas srdca diktuje. Že je on len remeselník a že je nie bohatý (ale ani chudobný nie je), na to nehľaď. Remeslo má zlaté dno a poctivá chudoba je krajšia ako hriešne bohatstvo. To, čomu si sa vyučila, by vám mohlo poslúžiť k blahobytu, a keď budete v bázni božej spolupracovať a Pán vám udelí svoje požehnanie — dopracujete sa k slušnému imaniu.

Pánboh Ťa opatruj! Tvoji rodičia Jur a Katarína.“

Hneď za týmto obsažným listom prišiel neveľký, na jemnom papieri písaný list. Adresa bola písaná francúzsky (bolo to vtedy v móde). Milka tušila, kto ten list písal — chytro ho ukryla v záhyboch svojich šiat. Len keď bola samotná, ho vyňala, prelomila pečať, rozvinula ho a čítala:

„Drahá, zbožňovaná slečna Milka!

Ako Vám pán otec iste už napísal, bol som u Vás, ale ach, tú, ktorú som hľadal, po ktorej som túžil, tú mne nadovšetko vzácnu a milovanú bytosť som nenašiel, nebolo jej doma.

Či si, drahá, viete predstaviť pútnika, putujúceho po púšti, ako smädom morený hľadá prameň a balzam pre dušu a srdce… a keď tenže pútnik miesto prameňa nájde len opustené a bezútešné miesto, zakvíliť musí vo svojom sklamaní. Ach, akým nešťastným som sa cítil! A predsa nebol som celkom bez potešenia! Poznal som Vašich drahých rodičov, poznal som to miesto, kde moja spanilá dievčinka rástla, kde sa ako dieťa bavila, učila a potom ako pilná včelička pracovala a mamičke pomáhala. Všetko ma na Vás upomínalo, nielen vzácni páni rodičia, sestričky a malí bračekovia, ešte i tie neživé predmety, ktorých sa Vaša rúčka dotýkala, ale ach, to všetko nemohlo uspokojiť moju túžbu po Vás. Len to ma teší, že som našiel u Vašich pánov rodičov úprimnú sympatiu — o láske neosmeľujem sa ešte hovoriť — a to dovolenie, že sa Vám smiem aspoň listovne priblížiť.

Drahá, vrelemilovaná Miluška, či ste Vy to netušili, čo sa deje v mojej duši, keď po celé hodiny som Vás pozoroval? Či ste nevycítili z môjho pohľadu ten vrelý cit, ktorý dušou hýbe? Neuvedomili ste si, že ten, ktorý v svojom kútiku sedí, myslí a dumá len o Vás, vidí len Vás, a to aj vtedy, keď sú jeho oči sklopené alebo inam obrátené? A že ten o Vás sníva aj blúzni, čo ste i počuli, ale, ach, vari počuť nechceli!

Od prvého okamženia, ako som Vás videl, keď nestydatý Frico — nárokujúc si akési starodávne právo — chcel Vás k sebe pritiahnuť a Vy ste ho odstrčili — moje srdce plesalo nad tým… už som vás miloval, a čím ďalej som Vás poznával, Vaše krásne vlastnosti, moja láska sa len stupňovala. Vaša sestrička Julka, o ktorej páni rodičia tvrdia, že sa na Vás ponáša, pripomínala mi Vás, mne nadovšetko vzácny zjav, ale to všetko bola len bledá spomienka, len tieň toho, čo je pre mňa môj zbožňovaný anjel, moja Miluška! Tú mi nenahradí nikto na svete!

Drahá, vrelomilovaná Miluška, prosím, odpíšte mi a potešte ma svojím slovom, že Vás smiem ľúbiť, že smiem po Vás túžiť, že moja láska našla ozvenu vo Vašom srdiečku! Že smiem túžobne čakať ten deň, keď skutočne — a nielen na próbu — budem môcť položiť na Váš štíhly prštek ten lesklý krúžok, symbol nekonečnosti, aby nás spojil na celý život. Áno, pre mňa bude táto láska nekonečnou, lebo sa pominie len vyhasnutím môjho života.

Píšte, drahá, ľúbezná Miluška! Potešte Vášho v neohraničenej láske a úcte Vám oddaného Ondreja Baróthyho.“

Milka, ako len mohla, skoro odpovedala na Baróthyho list, a čo mu napísala, vidno z nasledujúceho listu:

„Milá, anjelská duša, moja Miluška!

Vaše riadky boli balzamom pre moje srdce. Slová, ktoré plynuli z Vašej ušľachtilej, cudnej duše, sú síce ešte vždy veľmi zdržanlivé a chladné ako ten pramienok čistej chladnej vody, ktorá vyviera z neznámych hlbín. Ďakujem Vám za ne a žehnám Vás na každom kroku, lebo tie slová predsa dovoľujú mi úfať vo veľké blaho a všetko, čo pre tento život čakať môžem. Čisté srdce má čisté myšlienky a čistá láska sa len v čistom srdci rodí. Príde čas, keď otvorí sa i Vaše srdiečko láske, ako otvára sa krásny nežný púčok ružový svetlu, keď ho vrelý lúč slnka poľúbi, zobudí a zohreje.

Keby mi bolo možné, ponáhľal by som sa k Vám, aby som sa potešiť mohol pohľadom na Váš spanilý zjav. Ale nielen okolnosti, i Vaši páni rodičia odrádzajú ma od tohoto kroku. Uznám, že majú pravdu, ale len ja sám viem, ako ťažko mi je ich rozumnú radu poslúchnuť. I náš obapolný priateľ a priaznivec, pán Gy., ktorý ma nedávno navštívil, mi radil „trpezlivosť“. Zato mi sľúbil, že pred Vianocami — lebo ďalej ako do Vianoc nebudem čakať — pôjdeme po Vás. Ach, čítať budem dni, ba i hodiny do toho času, kedy budem môcť privinúť Vás k sebe ako svoju snúbenicu — a potom, dá pánboh, skoro i družku svojho života.

Dovtedy budú Vaše milé listy mojou jedinou útechou i jediným pokladom. Vo svojich zas kochám sa v myšlienkach s Vami, do nich vlievam svoje vrelé city, túžby a nádeje. Vtedy cítim, že som blízko, že naše duše sú v úzkom spojení krásnej a čistej lásky, ktorá nám i potom bude svietiť na cestu života, keď ruka v ruke budeme spolu kráčať k nám určenému cieľu.

Nezabúdajte, drahá, na Vášho, Vás vrele milujúceho a Vám navždy oddaného ctiteľa Ondreja Baróthyho.“



[1] Otec jej písal biblickou slovenskou rečou — aj po uzákonení spisovnej slovenčiny r. 1843 používali ešte v evanjelických kruhoch hlavne pri písaní biblickú slovenčinu, známu do tých čias ako bohoslužobnú reč slovenských evanjelikov

[2] Ľudovít ako domáci učiteľ vo Sv. Jáne — Ľudovít Vansa, najstarší brat Milky Vansovej (1835 — 1873), bol hudobným skladateľom, študoval hudbu v Prahe a stal sa profesorom hudby na tamojšom známom Prokschovom ústave. Vydal „Piesne sokolov tatranských“ a zharmonizoval aj iné ľudové slovenské piesne. Zomrel na choleru. Spomínaný Sv. Ján, kde bol Ľudovít Vansa prechodne domácim učiteľom, je Lipt. Sv. Ján

[3] Imrich v učiteľskom ústave v Modre — druhý brat Milky Vansovej, Imrich, po skončení štúdií stal sa učiteľom v Málinci

[4] súdok belanskej borovičky — výrobok zo Spišskej Belej, obce v Kežmarskom okrese

[5] A tak ve jméno božie, poďme — továrnik Gyürky z Tisovca používal citáty v biblickej slovenčine

[6] Ejnye, Milá kisasszony, de szép leány mága! — Ej, slečna Milka, aké ste len pekné dievča! (maď.)

[7] Servus, Baróthy barátom! — Servus, priateľ Baróthy! (maď.) Spomínaný Ondrej Baróthy, vlastne Maróthy, neskôr manžel Emílie Vansovej, zomrel mladý na tuberkulózu

[8] Za reformácie zámožní a mocní zemania v protireformácii upadli a museli sa vysťahovať zo svojho sídla Z Horniakov na Dolnú zem — autorka naráža na rušné časy náboženských bojov v 16. a 17. stor. S tým súviselo aj hromadné sťahovanie sa obyvateľstva z hornatých krajov na Dolniaky pre veľkú biedu

[9] An Wonder, an Rettung! — Ratujte, pomôžte! (nem.)

[10] Da ist schon die Donau — Tu je už Dunaj (nem.)

[11] Zlatý prštek — štvrtý prst, na ktorom sa obyčajne nosí prstienok — prsteník

[12] die alte Žofa — stará Žofa (nem.), dôverné pomenovanie starej cisárovnej Žofie Habsburskej, matky Františka Jozefa I.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.