Zlatý fond > Diela > Julinkin prvý bál


E-mail (povinné):

Stiahnite si Julinkin prvý bál ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Julinkin prvý bál

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 142 čitateľov


 

Julinkin prvý bál

V mrazivé nedeľné popoludnie, po odbavenej večierni vo filiálnej cirkvičke, sedel pán farár v školskej izbe za stolom a počúval, čo mu rozpráva miestny pán rechtor. Učiteľ, starší človek zhrbenej postavy, bol v najlepšom prúde, keď ho vyrušil cengot zvoncov a dupot koní na zamrznutom dvore. Hneď zatým bolo počuť zvuk viacerých mužských hlasov, rýchlych, pružných krokov a klopanie na dvere. Nestačil povedať: voľno, už roztvorili sa dvere a vstúpili traja mladí ľudia. Dvaja hneď na prvý pohľad prezrádzali, že prináležia k stavu duchovnému, tretí k svetskému. Všetci traja boli pekní, mladí, strojní a veselí.

— Služobník ponížený! — a — Dobrý deň vám vinšujeme, — volali príchodzí a ukloniac sa, podávali domácim ruky.

— Humillimus servus,[1] — vítal ich prívetivo starý pán farár a zdvihol sa trochu na svojom mieste. — Kde ste sa tu vzali a čo vás sem priviedlo, bračekovci?

— Vážna vec doviedla nás sem, vysokoctený pán otec a báťa náš! — začal v mene druhých pán brat Komár, na ten čas kaplán v susednom meste. Pri tomto úvode namáhal sa dať svojej tvári výraz veľkej vážnosti, ale temer márne, lebo okolo úst hral mu milý úsmev a z očú svietil žart a veselá myseľ.

— Tak, tak, nože, no! Von teda s tou vážnou vecou!

— Item, azda ráčili ste už i počuť, pán otec a báťa náš, že v našom meste poctivé tovarišstvo kupecké usporiada svoj obvyklý fašiangový bál. Na túto krásnu zábavu pozvaný som týmto pánom, — ukázal na toho zo svetského stavu, — ako riaditeľom i ja, a aj ako spoluriaditeľ. Záleží nám teda všetkým na tom, aby sa táto zábava vydarila čo najlepšie, preto prišli sme vás pýtať a úctivo prosiť, aby ste svoju pannu dcéru Julianu na túto počestnú zábavu pustili… — dokončil a sadol si na ponúkaný stolec.

Starý pán urobil veľmi vážnu tvár. Takáto vec vyžadovala si zrelé rozmyslenie. Dnes večer bál, teraz sú už dve hodiny popoludní, dievča ešte nič nevie, ale pravdepodobne tuší — a túži. Jednako neponáhľal sa prísny otec so svojím rozhodnutím. Vytiahol si tabačnicu, šnupol raz, dva razy, a potom začal sa vyhovárať, že jeho dcérka je skromné, v bázni božej vychované dedinské dievča a že na podobných zábavách rozširuje sa len samopašnosť. Ale mladí páni nedali starému pokoja, kýmkoľvek nerozkázal priahať. Hneď zatým dvoje saní uháňalo k blízkej veľkej dedine.

Tam, v susedstve štíhlej veže, stála vtedy ešte stará, nízka fara. Nízka a tesná, ale často navštevovaná. A odkedy dorastalo tam utešené dievčatko, ozajstný ružový púčok, častejšie zavítali hostia na faru.

To dievčatko bola najstaršia farárova Juliana Anastázia. Jej dve mladšie sestričky bavili sa ešte s bábikami, ale tiež boli pekné a pôvabné. V to nedeľné popoludnie nudili sa všetky. Uliana, ako ju tamojší ľud volal, stála pri obloku a hľadela von na zasnežené pole a kopce. Či očakávala niečo zvláštneho, vyžiadaného pre tento deň? Zuzanka a Karolínka, hlasne štebotajúc, povyťahovali bábiky a pestré handričky, že idú šiť, hoci im nedeľňajšiu prácu nevlastná mama nedovoľovala.

Farárka, druhá žena farárova, chodila svojím tichým mdlým krokom po práci, po takej, ktorá sa i v nedeľu konať musí, najmä zaoberala sa najmladším svojím dieťatkom, dievčatkom, a starším chlapčekom, miláčikom, ktorý sa zabával v čeľadníku s mendíkmi.

Zrazu Ulinka odskočila strmo od obloka; začula spiežovce a jej bystrým umom preletela myšlienka, že sedliacky záprah neoznamuje takto svoj príchod, ale že sa blížia panské sane. Nesvedčno mladému dievčaťu vyzerať na cestu, akoby vyčkávala niekoho — keby to otec videl, pokarhal by ju. Preto vybehla Ulinka do kuchyne, za ňou jej rýchlym útekom splašené sestričky, a izba ostala na chvíľu prázdna.

Keď páni vkročili odrazu do izby, pán farár musel zvolávať svoju čeliadku zaradom. Prvá prišla pani, privítala hostí a pozrela spýtavo na pána manžela. Na jej peknej tvári nebolo vídať úsmevu. Len raz, ako sa vydala, zasmiala sa na žartovnej myšlienke svojej dcérušky. Hovorilo sa, že je preto taká clivá, meravá, lebo prežila smutný prípad. Ešte pred prvým svojím výdajom — farár bol jej druhý muž — zamilovala sa do svojho bratranca. Ten bol ešte len študent a nemohol sa ženiť, ale obaja si sľúbili vernosť až do smrti. Lenže rodičia dievčaťa nechceli o takej láske a o tom sľube ani počuť, a keď prišiel vážny pytač, profesor, dievča mu prisľúbili. Milenec bol vtedy na cestách, pošty boli nedostatočné, telegrafov ešte nebolo, a kým úbohý milý zvedel a ponáhľal sa domov, jeho snúbenicu viedli už polomŕtvu od sobáša. Zúfal si, ona plakala, ale všetko darmo: musela poslúchnuť a poddať sa neúprosnej rodičovskej vôli. Dala sa „zaviť“, dala sa posadiť do koča, s ňou svatky, družice, mladý zať. Ľahké koče uháňali so svadobnou družinou hlbokým dolnozemským prachom (stalo sa to v jednej z banátskych veľkých dedín)[2], mladucha sa obzerala — za ňou ostávajú rodné domy, žírne polia, cesty križujúce sa sem-tam, pri ceste tu strom, tam šíp osamelý. Vtedy ešte nebolo toľko drevených jahôd (morušových stromov) strán cesty, pustatiny boli ešte pustejšie a pláne jednotvárnejšie. Niekto beží za kočom, mladá nevesta ho spoznáva: to je on — to je on! Chce sa nahnúť z koča, volá naňho žalostne. Vtiahnu ju naspäť, ale on beží, chytá sa košiny, akoby chcel zastaviť a vziať si svoju milú. Ale koč trhne, a on leží v prachu. V diaľke miznú vozíky, oblaky prachu usadúvajú sa na širokú pláň a mladý človek sa dvíha a opäť klesá do šípiny strán cesty. Ako opitý točí sa a zachytáva do šípu a rozkrvaví si ruky, ale necíti tú bolesť, lebo jeho bolí v hrudi kruto, nemilosrdne. Vlečie sa domov pomaly, pomaly, domov, k materi-vdovici, sadne si za stôl, oprie ruky oň a hlavu do rúk, sedí a dumá celý deň a celú noc. Mať ustráchaná, prihovára sa mu i chce ho prinútiť, aby zjedol niečo a ľahol si, ale on sa nehýbe. Napokon ho volá, trhá — a ani to ho neprivodí k životu, lebo je mŕtvy…

Odvtedy sa pani farárka nezasmiala, len raz, keď malá dcérka niečo veselého povedala. — A nežila dlho.

Pán otec predniesol svojej žene prosbu mladých ľudí. Ona povedala, že Ulinka nie je prichystaná ísť na taký skvelý bál, že nemá ani šiat ani čo k tomu treba; ale mladí páni neustali prosiť, dôvodiac, že panna Ulinka je krásna i v najprostejších šatách — a napokon presvedčili i pána otca o tom tak, že dal zavolať Ulinku do izby.

Dievča prišlo so sklonenou hlávkou, tváričku mala plamennou žiarou akoby obliatu. Vkročila váhavo, ticho, ako sa patrí (alebo patrilo) na dobre vychované dievča. Pri dverách urobila poklonu a zašeptala: — Pekne vítam u nás.

Potom uprela oči na zváčov, oči, ktoré pomútili hlavu mnohým. Jej pohľad sa i spytoval, i sľuboval, i žiadal. Podala každému ruku, lebo ich už poznala dávnejšie. Túto rúčku nedbal by bol podržať každý z prítomných, najmä pán brat Komár, taká bola pekná, malá, teplá a mäkká. Krása jej rúk bola vychýrená i neskôr medzi známymi — až do pozdnej staroby.

Keď jej pán brat Komár v mene svojich druhov predniesol žiadosť, obrátila sa k otcovi a povedala: — Ako apuško rozkážu.

Pozrela na otca prosebne, lichotivo, a on neodolal, lebo Ulinkine výrečné oči upomínali ho vždy na jeho prvú lásku, na maminku tohto miláčika. Starý pán teda privolil, mamička nemohla inšie, len tiež prikývnuť, vlastne Julinka sa jej ani neopýtala, lebo tie dve veľmi rozdielne povahy si nerozumeli a nesúhlasili v ničom.

Uspokojení a šťastní, že vykonali, čo chceli, mladí páni sa pobrali, lebo mali ešte jednu alebo viac sestričiek týmto spôsobom a na ten cieľ „vypýtať“.

Ulinka rezko pobehla k otcovi v netušenom šťastí pobozkať mu ruku. Potom vybehla do bočnej izby, otvorila veľký, starý „komód“ a vyňala z neho svoje letné, ľahučké šaty z bieleho batistu s drobnými ružovými kvietočkami. Vyňala i škatuľu so stužkami a inými ozdôbkami, i letné črievičky a biele jemné cvernové pančušky a zakrútila všetko do balíka. Prehodila na seba zimný kabát, takzvanú heroiku (alebo herovku), na hlavu šál; ale nezabudla ani na praktickú otázku: peniaze. Pán otec vyčítal jej na stôl dva desiatniky.

— Tu máš jeden desiatnik na kvietok. Kúp si ho zo sapúnu na pľaci — (v mydle pozapichávané veľmi prosté ružičky predávali „kofy“ na trhu) — a tu máš druhý desiatnik na entré. Pozdrav báťu a néniku u Repuškov a… nezabúdaj, že si kňazova dievka!

V Gemeri „dievka“ neznačí to, čo v Liptove „slúžka“, ale toľko ako dcéra, čiže panna.

Dievča vďačne vzalo peniaze a zakrútilo ich do uzlíčka. Potom pobozkala otcovi a maminke ruky, dievčencom zavolala „Dobre sa majte“ — a už kráčala von dvermi. Zo dvora zabočila chodníčkom do susedov. Zaklopala na oblok.

— Jaj, bože! Ktože je? Vari sa to oni, naša Ulinka, kdeže ideš… jaj, kdeže sa vybrali, kvietok môj? — ozvalo sa z izby.

— Do mesta, ňaňa, či sú doma báťa Miško? Keby mi zapriahli do saní a odviezli ma do mesta!

— Doma, dieťatko, doma, iskra moja, — opakovala ňaňa. — Hneď ho zdurím, ale nechže sa páči dnu, tamvon je zima.

Ulinka zimy necítila, ale len šla, keď ju volali, i tak musí chvíľku počkať. Ňaňku všetky farské deti rady mali, ale ona najradšej Ulinku. Odkedy Ulinka prišla zo Spiša, kde si doplnila edukáciu, stávalo sa často, že ňaňa nevedela, ako oslovovať svoju Ulinku, i rozhodla sa, že jej bude tykať, v nedeľu však, keď bude hrdo oblečená, onikať. I tak sa ešte vždy mýlila.

O chvíľu sedela Ulinka na saniach. Mrazivý vietor dúchal dedinou; nad ňou letel kŕdeľ vrán, ale ona nedbala na ich smutný škrek; veselosť v srdci a radosť v duši: tak pozrela pred seba, keď uvidela kmitať sa tri sobotské veže.

Jej srdiečko bilo strmo v radostnom rozochvení. Oči jej svietili, ústa sa usmievali, hja — bola mladá, bola pekná, a ona to aspoň tušila, ak nevedela. Ruky láskavo túlili balík s bielymi šatočkami. Oj, šťastná hodina, blahé chvíle prvého vystúpenia vo veľkej spoločnosti pri hudbe a tanci, na bále, na najkrajšom zo všetkých!

Sane sa rýchlo blížili k mestu. Večerilo sa, keď báťa Mišo zastal pred neveľkým domom, kde býval príbuzný pána farára, spomínaný už báťa Repuška, kantor a učiteľ cirkvi sobotskej. Ulinka temer ani nečakala, kým sane zastali, ale zoskočila a zhodila herovku zo seba do saní (herovkou báťa Miško hneď zakryl ksebného koňa), rezko prebehla cez dvor, zaklopala na izbené dvere — a hneď i otvorila.

Z teplej nízkej izby zasvietil jej už lúč lampôčky v ústrety a od pece vítal ju príjemný ženský hlas.

— Si to ty, Ulka moja, diťä mojo?

— Ja, nénika, dobrý večer vinšujem!

— Kde si sa tu vzalo, diťä mojo?

— Prišla som, nénika, na bál; či pôjdu so mnou?

— Ako by nie! Veru puajdem, diťä mojo, Ulka moja, — uisťovala ju pani učiteľka, rodom zo Štitníka, a keď jej Ulinka pobozkala ruku, ona ju srdečne vybozkávala na obe líčka.

— A kdeže sú ti bálové šaty? — spýtala sa nénika.

— Tu, pod pozuchou v batôžku!

— Daj sem, Ulka moja, nechže ja to vidím.

Ulinka rozviazala uzlík na batôžku, rozvinula šaty pred skúmavým okom nénikiným, a tu sa ukázalo, že šaty musia sa ešte oprať, naškrobiť a vyhladiť.

— No, bude to, hneď ich vyperiemo a tu na peci vysušimo. A kvietok na hlavu?

— Ten si idem kúpiť zo sapúnu.

— Dobre, diťä mojo, tájdi s Judkó, lebo sä už mrká. Jä opatrím Miška a operiem šaty. A čo máš na hrdlo?

— Nič, nénika, — odpovedala trochu zarazene Ulinka.

— No, i tak dobre. Dám ti ja mojo perly. Sú opravdivé, ale len jedna šnôra. Len sä ponáhľaj, Ulka moja, a prídi hneď naspäť.

Ulinka šla v sprievode malej slúžky Judky a šťastlivo, bez prekážok kúpila kvietok na trhu. Bolo ich tam už málo, predavačka poberala sa už domov. Keď sa Ulinka vrátila, našla v izbe ešte jedno dievčatko, ktoré tiež malo ísť pod nénikinou ochranou na bál. Pozdravili sa po priateľsky a Ulinka hneď šla pomáhať nénike. Tá už bola vyprala šaty, naškrobila a prevesila ich ponad zelenú pec ako cez krinolínu. Hneď sa začali v peci hriať železá, hladili sa fodričky, čipôčky a sukienka obkratná, a čosi-kamsi boli šaty vyhladené — a keď ich prestrela na posteľ, potešili sa, že boli ako z cukru.

Medzitým začala sa strojiť i druhá slečinka. Tá mala stužiek, kvietkov až hrúza a nevedela si rady, až kým jej nénika nepomohli. Ulinka tiež začala so svojím obliekaním, umyla sa, učesala na hladko, vrkoče na kontík a za ľavé uško, vedľa kontíka, kvietok za desiatnik. Obliekla si šaty, natiahla necované rukavičky na útle rúčky — a bola hotová ísť na bál. Ešte pomohla i svojej priateľke, ktorú omŕzalo, že by sa bola radšej pustila do plaču. A ešte si pripravila šnúru nénikiných drobných, ale opravdivých perál na štíhle hrdlo, čo ju nemálo potešilo, ale jej radosť a šťastie sotva zväčšilo, keďže už i tak bola prešťastná.

I nénika sa pristrojila. Vytiahla si z komódy taftové sobášne šaty s kratučkým živôtkom, obliekla ich síce pobiede, lebo od svadby prešlo niekoľko rôčkov, pani učiteľka narástla i stučnela — ale zato sa vpratala do nich. Cez plecia si prehodila drahocenný šál a na hlavu si založila veľký čepiec z čiernych stužiek a čipiek. V jeho náberách jej milá, ustarená tvárička temer zmizla.

I báťa Repuška prišiel domov z prechádzky a bol radostne prekvapený spanilými hosťami. S nelíčenou záľubou pozeral na dievčence, a najmä na Ulinku.

— Ej, Ulinka, diavšä, akia si mi krásna! Hläďže, hläď, kto by si bol pomyslel, že sa takto vyparádiš? No, budeš ty, adanimam, tancovať, ty veru nebudeš petrušku predávať[3]. — Pritom jej chytil ruku svojou ľavicou a pravou tak tľapol do Ulinkinej dlane, že sa celá rozčervenala. Nezabudol podobne pozdraviť i druhé dievčatko a povedať jej niekoľko obodrujúcich slov, takže i jej sa tvárička vyjasnila.

— Skoro sä i ty, starý, — náhlila pani učiteľka, — tu ti kaput, tu šatka; my musíme byť medzi prvými, kto zná, či Ulinka neotvorí bál?

Ešte sa báťa preobliekal do kaputa, keď cupol do izby pán brat Komár, celkom zahriaty.

Dievčatá sa do radosti zapýrili, hneď klopili oči, hneď ich zvedavo obrátili k nemu. Mladý pán brat so záľubou pozeral hneď na jednu, hneď na druhú, páčili sa mu obe, ale predsa viac sestrička Ulinka.

— Báťa, sem ceruzku a hárok papiera, ja budem značiť všetky tance, čo bude sestrička tancovať!

— A vy by ste adá netancovali? — opytuje sa báťa.

— Nie, ja zo zásady netancujem, to viete.

— I to by bolo, z toho nebude nič, — replikoval Repuška, vyťahujúc ceruzku; ešte ju i zastrúhal.

Nénika v sprievode Judky doniesla večeru: za misu plnenej kapusty a vyprážané buchty. Núkala svojich hostí, a keď sa dievčence zhŕdali, povedala:

— Ej, vera vy musíte niečo zjesť. Beztak myslím, že si ty, Ulka moja, ani ontref (olovrant) namala.

— Veru nie, — zasmiala sa Ulinka, — ani mi na rozum neprišlo! — Na veľa núkania jednako len niečo okúsila.

Báťa pre obveselenie mysle doniesol fľašu vína a neustal núkať, kým si milé dievčence aspoň trošku nechlipli.

— Ale puajdeme, starý, už je čas, — povedala naostatok nénika, a tak šli. Mali dosť dlhú cestu, ale chodník bol hladký, zamrznutý, dievčatá, akoby sa ani zeme nedotýkali, vznášali sa ľahko a veselo, a keď báťa Repuška vystrájal žarty a dodieval do nich, vynašli sa a pri všetkej úctivosti mu rezko odpovedali.

Prišli do veľkého hostinca, kde bola tanečná dvorana. V najlepší čas; niekoľko mamičiek už sedelo vedľa pekne dekorovaných stien. Sedeli s tvárami vážnymi, rovno, meravo, a prezerali si dokonale každého, čo vošiel. Dievčence, príslušné týmto vážnym matrónam, stáli v skupine a obzerali si jedna druhú, šuškali si alebo ovievali sa papierovými, pekne pomaľovanými vejármi. Boli pekne vystrojené, každá podľa možnosti; medzi nimi dcérky bohatých mešťanov, oblečené v drahé šaty, šperkami ovešané, ale ani jedna nevkročila s takým zvláštnym pôvabom a istotou do sály ako práve Ulinka. Sama sa neskôr čudovala, že sa ani najmenej nebála a cítila sa, akoby tu už mnoho ráz bola tancovala.

Nénika sa zdvorile uklonila paniam a sadla si k známym. Obe dievčatká zastali si vedľa nej.

Hneď zatým začala hrať hudba. Veľké, dosiaľ zatvorené dvere na vyšnom konci dvorany sa otvorili a dnu sa valil divotvorný stroj. Bola to loď, symbol obchodu a kupectva; pohybovala sa na skrytých kolieskach. Týmto zjavom bývali za onoho času otvárané kupecké bály. Z jedných dvier dvorany šla loď k druhým. Bola naložená rozličným tovarom, pravda, len imitovaným; veľké klobúky cukru, baly kávy s rozličnými vinetami, debničky čaju, pomaľované čínskymi písmenami a paničkami so slnečníkmi; súdky s rumom, vrecia s ryžou, škarnicle s mandľami, hrozienkami a košíky s pomarančami. Na lodi stál šumný mladý človek, prvý pomocník najväčšieho závodu so špecerajom v meste; matrózi vo fantastických krojoch poobliekaní vrteli sa okolo kormidla, iní námorníci zasa ťahali loď, akoby ju viedli z búrlivého mora do tichej hladiny prístavu. Hudba bola veselá, tomu primeraná, námorníci podľa jej taktu pokrikovali a vydávali svoje heslá. Loď pohybovala sa veľmi pomaly, aby to dlhšie trvalo. Keď prišla naprostred dvorany, na kapitánov povel zastala. Kapitán skočil z lode, pobral sa rovno k Ulinke, urobil poklonu a poprosil ju o prvý tanec. Ulinka vložila ruku do kapitánovej a pri zvukoch teraz už rezkej hudby točil sa mladý pár okolo lode ešte prázdnou dvoranou.

Ulinka, dievka dedinského kňaza, s kvietkom zo sapúnu na hlave, vo vypratých šatočkách: táto Ulinka otvorila bál.

Veru dosť bolo i takých, čo na to počítali a čo jej teraz závideli, ale viac takých, čo jej to dopriali, lebo ona bola ku každému milá a prívetivá.

— Fundament je byť takou krásnou, ako je naša Ulinka, — poznamenal báťa Repuška a usmieval sa blažene, akoby sa tej pocty bolo jemu dostalo.

— Sem ten papier, báťa, toto by bol numero jeden, — zvolal pán brat Komár a napísal veľkými písmenami, že sestrička začala bál s jedným z hlavných riaditeľov. Dvorana sa tak naplnila tancujúcimi, že v najbližšej prestávke odviezli loď i s nákladom druhými dvermi, keď už splnila svoje určenie na tento čas.

Komár len zapisoval, ale tu sa i zahľadel, i zamyslel, i odišiel trochu za občerstvením, takže si zápisky celkom zmiatol. A tak stratil Ulinku načas z očú. Vyzerá ju — prezerá rady točiacich sa párov: hľa, tamto je, tam sa obracia i krúti, i cifruje a uhýna, zvŕta sa a kráča drobným krôčkom, a všetko tak pôvabne, že sa v pánu bratovi vzbudila túžba po jednom, len po jedinom tanci.

Vzbudená túžba dostávala ráz žiadosti. Keď zahriata Ulinka prešla vedľa neho k nénike, zastavil ju:

— Sestrička Ulinka.

— Čo, pán brat?

— Rád by som s vami tancoval, len jeden tanec!

— Nuž tak tancujme.

— Ale ako? Môj pridlhý kabát…

— A nemáte frak?

— Nemám, kdežeby, — povedal Komár a hľadel na Ulinku, či mu nevie rady. A ona ju hneď vedela.

— Počkajte, pán brat, veď vám ja opatrím frak.

Prešťastný Komár čakal; videl, že Ulinka šla rovno k nénike, potom že si prezerá rady mladých i starších pánov, a potom ako sa jej ústa spokojne usmiali a ako čosi vysvetľuje nénike.

A ona to néniku volala:

— Nénika, nech idú so mnou.

— Kam, diťä mojo?

— Tamto k tomu pánovi, čo netancuje.

— Ach jaj, diťä mojo, kto je ten pán?

— Ale, nénika, či ho nepoznajú, veď je to pán Omasta, kupec, u ktorého kupujeme špeceraj.

— Máš pravdu. A nač ideme k nemu? — spytuje sa zvedavá nénika.

— Ideme pýtať frak pre pána brata Komára!

Pán Omasta sa potešil Ulinkinmu príchodu a vyslyšal veľmi zdvorile jej prosbu. Poznal ju a jej celú rodinu a želal si aj udržať priazeň dobrých odberateľov. Preto bol hneď hotový dať svoj zelený frak za čierny Komárov kaput. Ulinka len kývla hlavou a Komár, ktorý ju pozoroval, vedel, čo to znamená. Niekoľko rýchlych krokov — a už bol pri dobrom kupcovi. Predstavil sa a spolu odišli do bočnej izby, ktorá bola zariadená za „kvadrobu“. Tam sa preobliekli, žartujúc a obzerajúc jeden druhého. Ešte vypili po pohári piva — tuším na Ulinkino zdravie a na svoj úžitok — a po takejto metamorfóze pán brat prišiel volať sestričku do tanca.

Frak mu bol síce trochu tesný, trošku krátky, lebo pán Omasta bol človek šťúply a Komár sa ani najmenej nepodobal na svojho menovca z ríše hmyzu, ale bol chlap pekne urastený. Ani to ho netrápilo, že možno kdesi na chrbte frak dostane nebezpečnú trhlivu, podľa predpisu etikety pekne sa uklonil a smiešne-vážne poprosil o tanec. Spustili práve „modestnú“ franciu, potom čardáš, ale ten solídny, i ceperlu — a oni sa tak vyzvŕtali, vykrúcali, až z toho mal báťa i nénika veľkú radosť.

Keď prišla polnoc, počastovali mladí páni svoje tanečnice všelijakými cukrovinkami, ovocím — a ktorá chcela, i pivom, ale dievčatá sa zhŕdali, ako to býva, len práve že z ovocia a tých cukroviniek okúsili. Tým lepšie sa opatrili Repuškovci, najmä on sa nedal núkať a vypil za všetky tri svoje „ženské“. Pritom si veselo „zaadanimamoval“, že on veru vďačne príde i druhý raz s Ulinkou na bál.

Ale že na svete nič netrvá dlho, najmä čo je príjemné ľuďom, tak prišiel koniec i tejto podarenej zábavy. Nad ránom, keď gardedámske rady redli, keď dievčatá začali sa rozchodiť, nechceli mladí páni Ulinku pustiť, aby ešte aspoň jednu franciu počkala. Ale nénika vedela, čo sa svedčí, a veľmi energicky protestovala — nehľadiac na to, že na strane mladých pánov bol i sám jej predrahý manžel.

Keď mladí páni videli, že ju nezdolajú, uspokojili sa a poradiac sa medzi sebou, povedal jeden za všetkých:

— Dobre, teraz prepustíme pannu Ulinku. Ale ráno odvezieme ju na sánkach domov i s pani tetkou a pritom sa pripovieme na faru na obed, na tanier kapustnej polievky!

— A čo k tomu patrí, — doložil usmievajúci sa báťa Repuška, lebo že veru i on tam bude medzi mladými.



[1] Humillimus servus — ponížený služobník (lat.)

[2] Stalo sa to v jednej z banátskych dedín — Banát je úrodný kraj v dnešnej Juhoslávii, kde je väčší ostrov Slovákov, ktorí sa ta vysťahovali v 18. storočí

[3] petrušku predávať — žartovné pomenovanie nešťastného položenia na plese, ak dievča nemalo tanečníka





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.