ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Éhel az ő népe, oly igen nyomorog.

Tinódi.

( Jeho ľud hladuje, veľmi biedi.

Tinódi.)

Slnce pražilo, poludnie už prešlo. Za Čremošným našli zelené, zatônené miestečko, ktoré ako by ich volalo. Bendeguz, dobrý jedák, vyhladol spolu s koňom. Zastavil sa. „Ani krok ďalej!“ povedal. „Príroda tiež požaduje svoje. Sem kapsu! Dávno som už nebol taký lačný.“ A s tým išiel ako na hotové: „Pišta, kde je kapsa?“ Pišta sa tváril veľmi hlúpo, škrabal si hlavu a začal kliať. „Veď si predsa zabalil naše zásoby?“ „Pán môj,“ odvetil Pišta, „a čo mi hneď hlavu pred nohy položíte, nemôžem vám povedať, či som ju vzal aj len do rúk.“ „Chlap je ožratý: hovorím o kapse, o kapse s chlebom, slaninou a pečienkou — kde ju máš?“ Pišta mlčal. „Aby ťa hrom spálil, ty si už len vykonal!“ „Nie … ja …“. Pišta dlho nerozmýšľal — vpravo bok — a uháňal. Bendeguz kričal za ním ako len vládal, ale to nič nepomáhalo, lebo Pišta za moment zmizol. Bendeguza div čert nevzal a keď sa mu teraz nič nestalo, môžu sa čitatelia úfať, že cestu šťastne dokončí. Gyula znášal všetko pokojne, sosňal uzdu svojmu Csinosovi a dal mu slobodu. Bendeguz nasledoval jeho príklad, mlčal, fajčil, ľahol si a zaspal. Gyula strážil kone. Slnko zapadalo a Pištu ešte nebolo. Bendeguz sa konečne zobudil a vyskočil. „Kde je ten darebák?“ volal, pretierajúc si oči. „Ešte neprišiel? Nemožno!“ „Veru je tak a nie inak.“ „Čo teda urobíme? Musíme tu prenocovať a zamrzneme!“ „Už si dáme rady, takto, pozri, brat môj.“ Gyula nahromadil suchého lístia, pohľadal suché drevo a rozložil vatru. Bendeguz musel k tomu tiež privoliť. Koňom dali voľnosť a rytieri sa striedali v strážení. Už sa rozvidnievalo. Bendeguz nemohol spať od zimy, prehrabal oheň a fajčil. Obidvaja zívali opreteky od zimy a hladu. Zrazu sa im zazdalo, že počuť v diaľke kroky. Bendeguz si ľahol na zem a počúval. Ktosi prichádzal čoraz bližšie. Gyula zapískal a niekto mu z diaľky odpovedal. Nebol to Pištov hlas a bolo ho počuť s opačnej strany. Bendeguz sišiel na cestu a zbadal, že sa sklamal vo svojom očakávaní. „Nemáte niečo na jedenie?“ spýtal sa sedliaka, len čo ho zazrel. „Pán môj, to musíte mať prekliaty hlad,“ odvetil sedliak. „Veď ktože by tak včas raňajkoval?“ „Nešpekulujte,“ povedal namrzene Bendeguz, žiadajúc krátku odpoveď, bez vykrúcačiek: „Máte niečo zahryznúť? To sa spytujem.“ „Áno, áno, len majte strpenie. Tu je kus chleba, ale, pravda, len ovseného — pánom niečo takého nebude chutiť. A tu mi moja stará dala so sebou údenej baraniny, ale to nie je pre takých pánov.“ „Nijaké ale, ak smiem prosiť, a sem s tým!“ „Stačila by vám hádam polovička, ja som za hodinu doma.“ „Čo žiadate za všetko?“ .Za všetko? Medzi bratmi je to hodno štyri groše.“ „Tu máte päť.“ Uzavreli obchod a sedliak išiel svojou cestou. S akým chvatom siahol po jedle Bendeguz, keď si Gyula odlomil kúsok chleba! Napokon sa zjavil, keď už bol pochovaný i posledný kúsok, aj Pišta, a tu sa začalo da capo. ^[21]Bendeguz významne pokýval hlavou a mlčal. Bláznovi treba robiť po vôli, pomyslel si, veď ako často sa blázni trpezlivo znášajú, keď ich možno použiť na svoje ciele.