ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Méreggel eltelének.

Csokonai.

( Zlosť ich pochytila.

Csokonai.)

Gyula ako znalec dejín Banskej Bystrice, v ktorej sa dva roky nemecky učil, preniesol sa do čias, keď z úst nočného strážnika so zámockej veže odznievaly sotva tieto dve maďarské slová: Szalaj virasztaj!Vedel z Bela, že je to spotvorené zvolanie nočných stráží z čias kurucvilágu, ^[26]

Bendeguz s ním síce súhlasil, ale tentoraz ho učené diškurovanie málo zaujímalo, lebo, ako vieme, stál tu hladný a myslel jedine na čerstvé pečivo, ktoré v myšlienkach videl nahromadené hneď za zamknutou bránou, a na ktoré sa zúrivo vrhne, len čo sa strážnikovi veže uráči ich vpustiť. Dobré prepitné im bránu síce otvorilo, ale museli na tržišti tak dlho postávať, kým najprv neprecitly bystrické kravy a slúžky a kým sa pomaličky aj sedmospáči neukázali v oblokoch. Mesto ožilo dnes včaššie o celú hodinu. Ľud stál hromadne tu i tam, celá hŕba neučesaných chlapcov, s rukami vo vreckách, obkolesila podivných cestovateľov, ktorí celkom nenútene jedli svoje raňajky. Ukazovali na nich prstom, nevedeli, čo si majú o nich myslieť. Celé mesto sa sbehlo. Polícia, skoncentrovaná v osobe mestského kapitána, nemohla odohnať nijakého záhaľčivého diváka, a múdrosť vyžadovala takých podozrivých ľudí, ako boli oni, v prípade potreby vstrčiť do chládku. Mestský strážnik prišiel a žiadal od nich pasy. Milí čitatelia, mali ste vidieť, akú tvár spravil Bendeguz na túto bezočivú žiadosť. Polovica divákov ušla, aby sa jej neušlo niečo z toho, čo im veštily hrozivé tváre celého triumvirátu. „Povedzte policajnému ministrovi,“ ako opovržlivo nazval Bendeguz mestského kapitána, „že je to prvý raz, čo uhorský zeman vo vlastnej krajine nesmie cestovať voľne ako vták. Mal najprv zďaleka vyskúmať, s kým má vlastne do roboty, aby sa mu nestalo niečo takého, čo by mu nebolo veľmi príjemné. Mal by len prísť do Turca, tam by mu napísali taký pas, čo by naň celý život pamätal.“ S tým bodol svojho koňa ostrohami a všetci traja sa s triumfom vzdialili. Ľud vytriešťal oči za nimi, a najzvedavejší zo zvedavcov ich odprevádzali až po bránu, kde im Bendeguz taký pozdrav povedal, že ho okrem opakovaného teremtettovania, na jeho veľké šťastie živá duša nerozumela.

Keď prišli do Radvane, zostali stáť a každý si vzal dvojitú dávku slivovice, aby tak nahradili včerajší nedostatok. Vo Zvolene sa opatrili chlebom, slaninou, údenými klobásami a jazykmi. Teraz boli opatrnejší a všetko si podelili medzi sebou, aby sa v prípade núdze aspoň niečo zachránilo a aby sa zabezpečili pred úplnou stratou, keby prišli medzi zbojníkov. Natešení ako mních, keď sa nasýtil po dlhom pôste, prijazdili pred Vígľaš. Bendeguz bol až samopašný a začal žartovať s Pištom. „Čo si si tak myslel, keď nás pochytila tá slovenská zbojnícka čvarga?“ „Vy to najlepšie môžete vedieť, podľa toho, čo bolo s vami, keď ste boli bližšie pri tom,“ odvetil Pišta. „Teba by mohli,“ ohlásil sa Gyula, „aj mechúrom naplašiť.“ „Ty si mi už len ozajstný priateľ v núdzi,“ povedal Bendeguz, „kde je nebezpečenstvo, ztade uteká.“ „Ja mu odpúšťam túto nevernosť, lebo ochránil moje imanie a majetok,“ odpovedal Gyula. Pišta si pískal turčiansku melódiu a čušal.

Keď prišli bližšie k zámku, Gyula zastal a porobil naň svoje historicko—archeologické poznámky. Bendeguz uisťoval Pištu, že pri svojej ceste na Kaukaz uvidia mnoho podobných stôp zašlej maďarskej veľkosti. Zasnívali sa do zlatých čias Matiaša kráľa a pochopiteľne ich vychvaľovali v porovnaní s prítomnosťou, Gyula najmä i preto, ako sa vyjadril, vrhnúc bokom posmešný pohľad na Bendeguza, že vtedy bedárske zemiaky ešte neškodily pšenici. Ten porozumel úderu, ale bol dosť rozumným a nedal to na sebe poznať. Zaviedol reč na turecké vojny, na Kara Mustafu, bitku pri Moháči, a tak prišli do osamelej krčmy za Vígľašom, kde hodlali oddychovať, lebo chceli sa dať koňom popásť. Rytieri odpočívali v tôni, dali si predložiť zásoby a objednali víno, ktoré však musel vypiť Pišta, keď už bolo zaplatené a nechceli ho vyliať. „Nech nám je to na poučenie“, hovoril Gyula, „kedykoľvek prídeme odteraz na dobré víno, aby sme si ním naplnili jeden kulač.“ Bendeguz schválil úmysel, proti ktorému sa nedalo nič namietať a umienil si, že keď prídu do šťastného maďarského kraja, všetko si dožičí, čo tu musel postrádať. Už sa mu sbiehaly sliny v ústach na bravčovú pečenú, ktorá sa na tržišti v Rimavskej Sobote parí vedľa obra z najrozkošnejšieho pšeničného chleba a hladnému nosu tak príjemne vonia. V myšlienkach si už vzal celý čerstvo upečený chlieb, no len taký menších rozmerov, a už teraz cítil predbežnú chuť dobrého vína, ktorým chcel zapíjať pečienku. Zatiaľ sa však chcel v Mýtnej vyrozprávať, lenže namrzená krčmárka, prichádzajúca práve z kostola, zavrela im dvere pred nosom, ani neodpovediac na otázku, či by mohli dostať polievku. Bendeguz zvíril a i jej sa zastrájal Turcom, keby sa ta dostala s banskobystrickým policajným ministrom. Gyula ho uchlácholil a vysvetlil mu, že hlupaňa tým sama seba poškodila a im eo ipso ^[27]zostane pár groší na ďalšiu dispozíciu.