E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Prsteň

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Lucia Trnková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 130 čitateľov


 

Prsteň

Čo sa tu opisuje, stalo sa dávno — tak asi pred revolúciou. Myslím revolúciou, ktorá prehrmela nad hlavami našich otcov a starých otcov roku 1848.

V ten čas žil kdesi vo Veľkom Honte, ďaleko od hlavnej hradskej, v dedinke od sveta vzdialenej mladý farár. Jeho rodinné meno nemusíme vedieť, krstným menom volal sa — tuším — Samko.

Nebol v cirkvi ešte dávno; bola to jeho prvá fara, preto bol ešte slobodný. Jeho cirkevníci sa mu veľmi potešili, lebo pán farár pred ním bol veľmi starý, troška hluchý a troška slepý, a tak nevládal odbavovať služby božie, ako by si bol žiadal sám a jeho cirkevníci tiež.

Keď starý pán umrel, cirkevníci po dlhej porade a uvažovaní dali opraviť faru, a keď si vyvolili mladého farára, chválilo nielen samé dielo svojho majstra, ale i majstri pochvaľovali dielo, faru, a pritom i voľbu farára.

Jeden starký povedal: — Ej, haj, naša fara oslávená, veru naša fara oslávená! — A kýval spokojne šedivou hlavou.

Druhý prisvedčil a doplnil mienku o fare ešte dôraznejšie: — Ej, veru, pristala by do tej fary teraz už mladá pani farárčička!

A že cirkevníci nemajú radi farára dlho neženatého — sami najlepšie vedia prečo — pretriasali túto myšlienku ďalej, a jeden neokúňal sa poradiť pánu farárovi, aby sa oženil, lebo že „neni dobre človeku samotnému“.

Tak isto radila i matka Samkova, ktorá prišla zariadiť mu domácnosť, a láskavo povedala:

— Ožeň sa, syn môj, lebo ja nemôžem dlho ostať pri tebe; otec je slabý, potrebuje opateru.

I druhí dobroprajníci mu to isté radili, ale našli sa i takí, čo povedali: — Ožeň sa, doskáčeš!

A tak bol mladý farár na rázcestí. Rozvažoval. V lete ako v lete, preletí ten čas naozaj ako na krídlach vetra, ako tá vlnka na vode. To na poli, v záhrade, pri včeličkách, to na vychádzkach zájde si slobodný človek, kam len chce, a len tak „per pedes“, na svojej vlastnej príležitosti. Či ide do mesta, či na blízke Novohradské vŕšky, všade je vítaný a nájde dobrých priateľov a srdečnú pohostinnosť. I k nemu sa prídu mladí ľudia zabaviť, i do dediny si zájde posediť medzi cirkevníkov. Ale keď príde jeseň, dni sú krátke, noci dlhé a tmavé cesty a chodníčky rozmoknuté, prichodí tam samotnému človeku utiahnuť sa do svojho teplého kútika. Novembrové pľušte, bezdné blato, rozmoknuté cesty, kamže pôjde vtedy, veď v taký čas neprichodí statočnému človeku ani pešo ani na voze. Doma však medzi tými štyrmi stenami, pri malej zelenej olejovej lampe alebo pri lojovej sviečke, čo hneď i pri dobrej knihe, nevydrží dlho sám a sám. V zime síce primrzne, napadne snehu, cesty sa stanú schodnými, sanica je výborná, ale čože? Tu je otázka zase ťažká: keby boli sane, ale i tak koní niet! Tie posledné by sa ešte našli, a nielen za dobré slovo, ale i za nejaký dvadsiatnik a dobrú opateru, každý cirkevník vďačne odvezie pána farára, kde načim.

Ale i tak bol koniec rozjímania ten, že sa treba oženiť. Dobre povedať: oženiť, lenže ako, kde, koho, odkiaľ? Porekadlo hovorí veľmi múdro: Zblízka sa žeň a zďaleka kradni!

Nablízku, čo ako rozmýšľal náš kandidát ženby aj jeho najbližší, nebolo takého dievčatka, ktoré by zodpovedalo predstave, akú si sám farár — i jeho priatelia utvorili. Rodiny, kam Samko chodieval na návštevy, boli už staršie, dievčence z nich už vyleteli ako odchované vtáčatá; alebo mladé, a ich dcérky hrali sa ešte s bábikami alebo chodili do školy. A čo ešte boli, tie sa mu nepozdávali.

Tak prišlo leto, a pán farár nemal dosiaľ výhľad na skorú ženbu.

Ale načo sú dobrí priatelia na svete? Nato, aby poradili. Slovo: počkaj, poradím ti ženu alebo muža, veru v ten čas nebolo prázdnym zvukom a neraz malo aj priaznivý výsledok.

I tu našiel sa dobrý starý priateľ, ktorý býval neďaleko. Ten poznal osobne istú rodinu, ale ďaleko, až hen vo Zvolenskej stolici, ešte za Krupinou, za Dobronivou, ba i za Zvolenom, v ktorej práve dorastajú alebo už dorástli na svet súce, pekné, poriadne počestné panenky. Ochotný radca ešte i to tvrdil, že do tých päť p nechybí dokonca ani to peňažité, lebo že tu neďaleko jestvuje zemiansky majetok, na ktorý má tá istá rodina právoplatný nárok po matke.

Za onoho času sa bez toho jedného p (peňažité) dievčatá ešte povydávali; nebolo to hlavnou vecou, nuž zaobišli sa i bez toho.

Všetci, s ktorými sa radil o ženbe usúdili, že farárske dcéry iste budú tak vychované, že budú vedieť, čo sa farárke sluší, že si uctia stav kňazský, pritom i cirkevníkov, a stanú sa príkladnými „pani matkami“, neskôr váženými matrónami. Nuž a tie, ktoré ten dobrý priateľ odporúčal, boli kňazove dcéry. Aby dokázal, že pravdivo hovoril, ponúkol sa, že pôjde so Samkom na vohľady.

Po dlhom uvažovaní i zo strany rodičov odhodlal sa mladý farár na ďalekú púť za ženou. Za kočiša sľúbil sa mu sám pán kurátor, ktorý mal pekné, bujné kone. Ale v poslednej chvíli starý pán, jeho priateľ, ochorel a na svoj nemalý zármutok musel ostať doma, len čo list napísal, týkajúci sa majetkových vecí, aby sa mladý farár mal čím prikloniť.

I s kočišom sa mu zle povodilo, lebo tomu jeden kôň okrivel a kravička ochorela. Keby Samko bol poverčivý, ani by sa na tú cestu nedal, ale keď sa už raz odhodlal, nuž len ide v mene božom.

V ten čas prišli i rodičia, aby vyprevadili syna na takú dôležitú cestu a dali mu nielen svoje rodičovské požehnanie, ale i dobré naučenie, z ktorého si ten, kto nastupuje cestu, obyčajne málo zapamätá. Mamička dala synovi aj malý, ale pekný prstienok, hovoriac, že ak bude vôľa božia a niektorá z dievčat sa mu zapáči, aby jej ho daroval, kým ho nezamení riadnym snubným prsteňom. Otec mu dal tiež svoj ťažký pečatný prsteň, sám už mal tri, to bola vtedy móda. Maminkin prsteň bol taký malý, že si ho stokol na malík na ľavej ruke.

Kurátor v posledný deň našiel druhého kočiša v osobe kostolníka Števka.

Napokon bolo všetko uvážené, naložené, ešte i za košík čerešní a inej živnosti, lebo taká dlhá cesta od juhovýchodu Hontu do severovýchodného Zvolena vyžadovala náležitej prípravy.

Skúsení furmani predpovedali, že ak sa naši pocestní pohnú veľmi zavčasu, môžu byť večerom pri cieli.

Sotva sa brieždilo, vybrali sa naši pocestní v mene božom na cestu.

Obloha bola zatiahnutá, dážď hrozil zo všetkých strán. Cesta, i tak skalnatá a miestami hlinačka, bola zlá a ťažká. Koníky slabé, nevypočinuté, a tak im cesty málo ubúdalo. Napoludnie dorazili do Pliešoviec, kde museli kŕmiť. No a kým sa dostali na Dobronivú a odtiaľ povestnou Neresnicou do Zvolena, bol už deň hodne nachýlený. Vo Zvolene dostali sa na hradskú a tak si bláhali, že im teraz bude ľahšie a dohonia, čo zameškali. Ale i tu ich sprevádzal dážď, kone nevládali, cesta bol čoraz ťažšia.

Tak sa stalo, že ich večer zastihol v Radvani.

Kostolník, ktorý tadiaľto ešte nikdy nechodil, obzeral sa na pána a pán hľadel práve tak bezradne na kočiša.

Kraj mesta zastali; koníky chceli vypovedať službu.

— Či máme ešte ďaleko? — spytuje sa Štefan. Farár odpovedal akosi neisto:

— Toto je Radvaň, hneď za Radvaňou Bystrica a potom ešte aspoň dve hodiny.

Štefan krúti hlavou: — My už ta nedôjdeme, ich milosť, pán farár. Kone sú ustaté a premoknuté ako myši.

Cestou kráčal náhlivým krokom akýsi mešťan. Štefan sa osmelil a úctivo sa ho spýtal, ako ďaleko je ešte mestečko Poniky. Mešťan povedal, že veru potrebujú najmenej pol tretej hodiny, i to len ak dobre popohnú. No potom sa ešte zastavil a opytoval sa, odkiaľ sú. Keď si však koníky obzrel, krútil hlavou a povedal, že tie ta veru dnes nedôjdu.

„Čo robiť?“ rozmýšľa náš kandidát ženby. Nehoda ho znepokojovala, sám uznal, že v neznámom kraji nocou blúdiť a vtrhnúť okolo polnoci do cudzieho domu — neradno.

— Ostaňte tu na noc, — poradil dobrý Radvančan, a prizrúc sa Samkovi, pokračuje:

— Ako vidím, vy ste pán farár, a tak podľa starodávneho zvyku a porekadla vtiahnite na faru. Lebo tak to bývalo naveky, že hrnčiar k hrnčiarovi, farár k farárovi, hrebenár k hrebenárovi. — Musel byť sám hrebenár.

— Ale proti noci, v takom nečase… — vyhovára sa farár.

Kostolník, ktorému táto múdra rada mešťanova bola balzamom na ustarostenú dušu, ozval sa pokorne:

— Dvojctihodná milosť, pán farár, ak nemáme dôjsť, kam sme si zaumienili, poslúchnime dobrú radu a ostaňme tu. Beztak dážď ide čím ďalej tým väčší a tma bude ako v rohu.

Radvančan už na skoku, že ide domov, prehodí ešte:

— Veru, to je najlepšie, čo môžete urobiť. Ostaňte tu. Hľa, fara je nie ďaleko, pán farár sú dobrý starý pán a pani farárka postarajú sa o vás ako vlastná mať. A tak zbohom a putujte šťastne!

Števko, dobrou radou potešený, šibol koníky a čosi-kamsi v najväčšom daždi zastali pred farou.

Z domových dverí práve vtedy vyšla do dvora a odtiaľ popod stenu postava starého pána, akoby chcela zvedieť, či to ten dážď naozaj chce ostať na noc. Lebo sa vie, že večerný dážď je ako večerný hosť: príde a ostane i na noc. A tu vidí pán farár, že nielen dážď, ale i hostia dostavili sa na noc. A nachýli sa k bráne a vraví:

— Kohože nám to pánboh nesie? — Vtedy ešte bol hosť vítaný v každom čase ako taký, ktorého pánboh doviedol. Neskôr sa k tomu pripojilo ešte slovíčko „zase“ — a ešte neskôr domáci zahundrali: „Kohože to zase diabol nesie?“

Z voza zlieza mladý človek a ide do dvora. Domáci pán privíta ho pred dverami, kde sa vybaví i obradné predstavovanie.

— No, vitajte, pán brat, vitajte, keď ste len tu, veď je to na skapanie, len sa dnu do pitvora… a vy, dobrý človek, vtiahnite do dvora, hneď vám pošlem niekoho, čo vám posvieti.

S tými slovami už núka príchodzieho do dverí. V chodbe je prítmie, a keď hosť vkročil do nej, narazil na akúsi nepochopiteľnú prekážku: cítil, že sa nejaký tvrdý predmet odrazil od jeho vystretej ruky a zletel na kamennú podlahu. Z treskotu, ktorý ten pád vyvolal, usúdil, že to musela byť akási hlinená nádoba, a keď sa máličko rozhľadel, videl odchádzajúcu postavu a počul výkrik: „Škoda mojich rezancov!“

V úzadí sa otvorili dvere, ako neskôr zvedel, z kuchyne. Svetlo, ktoré odtiaľ zasvietilo, bola sviečka v cínovom svietniku v rukách oberučnej starej panej, o ktorej podľa vážnosti a veľkého čierneho čepca usúdil, že je to pani farárka. Za ňou zjavili sa ešte dve-tri ženské a pes. Pes začal brechať, ale ako prišiel na miesto, kde sa katastrofa s rezancami stala, len zbežne oňuchal hosťa, dal sa do hostiny a zbieral, čo bolo priškreté na črepoch veľkej rajnice.

— Ale, ale, čože sa to robí? Milka, to je zasa tvoj kúsok! — hovorí pán farár a potom pokračuje: — Maminka, pošliže niekoho, čo posvieti tomu Miškovi či Jankovi, či ako mu je meno.

— Števko, Štefan Svetlík, — vysvetľuje príchodzí, milo dojatý privítaním.

Z kuchyne na zavolanie už i bežala strojná slúžtička s lampášom, a prechádzajúc popri pánoch, nezabudla prizrieť sa hosťovi, dusiac sa rozpustilým dievčenským smiechom.

Starý pán obišiel hosťa i domácu paniu a otvoril dvere na izbe vľavo: — Maminka, nože poďte do izby. Maminka, semže to svetlo.

Ťahajúc hosťa za ruku, viedol ho do izby, kam ich predišla pani farárka. Tu sa ešte všetci traja zvítali a predstavili, ako sa patrí. Starý pán prizrel sa pri svetle svojmu mladému hosťovi a potom ho objal a pobozkal na obe líca. Pani farárka sa mu tiež potešila, lebo ako neskôr vysvitlo, sama pochodila z toho kraja.

Nášmu príchodziemu veľmi dobre padlo toto uvítanie, ale jednako pokladal za slušnosť vyhovoriť sa.

— Prosím vás, drahý pán brat a vysokoctená pani sestra, odpusťte, že som prišiel v taký nepríhodný čas, ale okolnosti, zlá cesta, dážď…

— Nič to, braček, buďte nám i takto vítaný. A samo sebou sa rozumie, že ste sa k nám uchýlili. Nuž a vlastne, kamže ste sa to vybrali?

— Do Poník, — pomenoval mladý človek mestečko, kde úfal nájsť svoju budúcu.

— Ahm, rozumiem. Tatam by ste sa dnes už i tak neboli dostali, a veď i zajtra svitne deň, čo myslíš, maminka?

Maminka ochotne prisvedčila, že bezpochyby je tak a že sa to samo sebou rozumie.

— Len sa poskladajte! Dolu ten kepeň, veď len tak tečie z neho. Tak. Odnesiem ho do kuchyne, do rána obschne, — hovorila dobrá starenka.

Pri dverách ju zastavil pán farár.

— A kde je Milka? Iste zas vyviedla dajaký fígeľ, ten pochábeľ!

— Ale, nuž ako ona. Zohriala som hrabáčkam rezance s lekvárom od obeda a ona — ako obyčajne — vyškrabovala rajnicu, keď počula, že dakto ide. Pravdaže, musela zvedieť, kto je ten hosť, vybehla i s rajnicou, a teraz sa hanbí!

— No, no, veď sa to stáva, veď je ona nie taká ostýchavá, — a obrátiac sa k hosťovi, vysvetľoval:

— Milka je naše najmladšie dieťa. Maličká ešte, ale na fígle a veselosť nemá páru.

Pani farárka vyšla a páni sa usadili. Domáci pán si zapálil fajočku s dlhou trúbeľou a v dôvernom rozhovore očakávali večeru. Onedlho vrátila sa pani matka do izby a s ňou prišla i spomínaná Milka. Sprvu akoby hanblivo a zvedavo pozerala spoza matkinho pleca na hosťa, ale v očiach zračila sa jej veselosť a okolo úst pohrával smiech, hotový každú chvíľu vybúšiť. Tváričku mala ružovú, okrúhlu ako zdravé dieťa. Ale po nejakej nesmelosti ani stopy. Bez rozpakov podala hosťovi ruku a povedala, ako sa vtedy patrilo na dobre vychované dievča: „Pekne vítam u nás.“ Pritom si hosťa obzrela od hlavy po päty a dobre sa prizrela, aké má krásne prstene. A ten na tom malíčku, ten je milušký. Len načo je mužskému taký malinký prsteň?

— Nuž, ty Lízika, — (to sa vzťahovalo na tú rajnicu) — čože sa ti prihodilo? — spytuje sa otec láskavo.

Dievča sa zasmialo a ukázalo zdravé biele zúbky. Pritom prišla k otcovi a sadla si na bočné operadlo divána.

— Ale, otecko, veď vieš, že je to jej slabosť, i teraz ma prosí, aby som jej dovolila uvariť trepance pre kočiša, — vykladá mať.

— To aby si aj ona mohla zobnúť z nich, — žartoval otec, pritiahnuc maznáčika k sebe. Dievča sa pritúlilo k otcovi, pri ktorom sa vynímalo ako zosobnená svieža jar pri pozdnej, sivej jeseni.

Lež Milka nevydržala dlho v izbe, ale ako sa pobrala mať, vyšla hneď za ňou. Vrátili sa obe len vtedy, keď už večera bola hotová, aby prikryli na stôl. Večera bola chutná a náš Samko hladný. Vonku hvižďal vietor, dážď pľúskal do okeníc a mladý farár si bláhal, že sedí v teplom a suchom, že je u dobrých ľudí, ktorí ho tak milo prijali a sú mu takí akísi drahí, akoby už ich bol dávno poznal. A keď si pomyslí, že nebyť toho dobrého človeka, ešte by niekde nocou blúdili, vzdychne si vďačne a teší sa svojmu šťastiu, ktoré ho sem doviedlo.

Tak isto rozvažoval i kostolník Števko, ktorý sedel v teplej, čistej kuchyni pri stole a ujedal si trepance, ktoré Milka za pomoci veselej Anky navarila. Milka si sadla na druhú stranu stola, tešila sa, že Števkovi večera chutí, a opytovala sa ho všeličo o rodine a či je už ženatý a ako sa jeho žena volá, koľko má rokov a či je pekná. Števko jej povedal, že jeho žena sa volá Iľa a že jej na Ďura minulo sedemnásť rokov a že okolo Vianoc budú kolísať. Milku náramne potešilo, že sa tá Iľa taká mladá vydala, a priznala sa, že ani jej veľa nechybí k tým sedemnástim a že ju mrzí, je ju mnohí pokladajú za dieťa. A keď sa Anka zase bez zrejmej príčiny rozosmiala, povedala vážne, že otecko vždy hovoria, že „po mnohém smíchu blázen poznán bývá.“ Ale táto sentencia ani jej nezabránila, aby sa o chvíľu sama nerozosmiala i s tou pochabou Ančou z Malachova.

A do toho prišli obaja páni farári do kuchyne, aby sa osobne presvedčili, či je Števko opatrený a či dobre opatril kone.

Domáci pán farár opýtal sa Števka, aké sú u nich úrody a či pokosili trávy.

Kostolník, posmelený touto pozornosťou, začal vyprávať a chváliť svoj kraj, aký je úrodný a požehnaný. Ako tam všetkého nadostač.

— A rodia sa u vás aj čerešne? — opytuje sa Milka, lebo práve doviezli Krupinky prvé čerešne na trh do Bystrice,[1] ale boli ešte také drahé…

— A ešte aké čerešne! — hrdil sa kostolník. — I my ich máme plný kôš na voze.

— Ba či sa veľmi nedotĺkli, Števko ? — opytuje sa farár.

— Veru neviem, pán farár, ako ich dovezieme, lebo i zmokli.

— Tak doneste ich sem. Obzrieme ich a pochutnáme si z nich.

Domáci, totiž len tí starkí, protestovali, aby len nechali, že im cesta neuškodí, ale na Milke bolo vidieť, že sa im už teší. Števko teda nelenivý vzal lampáš a šiel po čerešne.

— Vidíš, otecko, tento Števko je už ženatý a má ženu, ktorá mi je temer vrstovnicou, a vy ma pokladáte ešte za maličkú.

— Akože ťa nepokladať, keď si ešte taký detvák? — odpovedal otec a sadol si za stôl. O chvíľu priniesol Števko čerešne a tu sa ukázalo, že dlhou cestou, dažďom a trasením veru nemálo utrpeli na kráse — a zajtra by už vôbec neboli veľmi vábivé…

Samko podal košík s čerešňami pani farárke, ale hľadel na Milku a núkal ju touto najmilšou ovocinkou detí. Usmiala sa, siahla do košíka a vyberala na spôsob detí stopky s dvoma i troma čerešničkami, pozerala na ne s úľubou a potom zmizli čerešničky za jej bielymi zúbkami jedna po druhej…

Počastovali sa i ostatní. I Anča dostala a potom pobrali sa všetci na odpočinok.

Pred odchodom naložil mladý farár Števkovi, aby bol včasráno hotový na cestu, aby si, ak možno, zameškaný čas vynahradili.

— Akože, pán farár, ja sa pousilujem, len či ich milosť bude už hore!

Kým ženské ešte upravovali hosťovskú izbu a prevliekali posteľ, starý i mladý farár v dôvernom rozhovore sedeli v izbe. Mladý sa zdôveril, kam a po čo vlastne ide, a starý chválil jeho úmysel, blahoželal mu k takému kroku, hovoriac, že s tou rodinou je v úprimnom priateľskom a bratskom pomere a pozná dobre celú famíliu. Pán brat v Ponikách má viac detí, ale všetky sú podarené, najmä dcéry. Jedna z tých menších je Milkina vrstovnica.

Takto uspokojený odišiel mladý farár do hosťovskej izby, kam ho starík zaviedol.

V noci mal roztopašné sny. Videl sa pri cieli svojej cesty: pred ním celý rad pekných dievčeniec, ale ako hľadí na ne, vidí sa mu, že z každej tváričky svietia Milkine oči, že sa všetky smejú Milkiným zvonivým smiechom; videl, že dievčeniec je mnoho, ale Milka je len jedna.

Ráno sa vyjasnilo a Števko veselý a vystrojený (tušil akiste, načo putujú tak ďaleko) riadil si kone a vozík. V kuchyni ho už čakali raňajky, ako sa patrí, lebo v ten čas hostitelia opatrili nielen hosťa, ale i kočiša, keď nie lepšie, aspoň tak ako pána.

V izbe bola pripravená dobrá káva a čerstvé rožky, ktoré predávali v krámci hneď vedľa fary. Dostalo sa z nich i Števkovi a ten si zaumienil, že na spiatočnej ceste sa tu ohlási a kúpi za dvadsiatník rožkov a onajsiek, čo bude pre celú rodinu.

Keď už všetci boli v izbe, dostavila sa i Milka. Bola svieža ako ranná rosa. Z očí jej žiaril úsmev a radosť. S chuťou sa dala do pečiva a uchlipla si kávy. Okrem obvyklého pozdravu veľa nehovorila, lebo ju mať napomínala, že dievča sa nesmie miešať do rečí dospelých ľudí a má hovoriť len vtedy, keď sa jej niečo opýtajú. Ach, len ona vedela, čo ju stálo také premáhanie!

Ako chrumkala čerstvé pečivo, pozrela na hosťove ruky — a tu vidí, že nemá prsteňov! Ani na jednej ani na druhej ruke, to je čudné… a tak ju to prekvapilo, že vyskočila od stola a bežala von.

— Kam ideš? Dopi si kávu, — volá mať. Ale Milka už bola za dvermi — a hneď sa i vrátila so smiechom do izby. Ľavú ruku mala trochu nahor vystretú, prsty rozšírené stáli ako panáčikovia v gliede — a na každom skvel sa prsteň. Prstene boli veľké, musela dať pozor, aby jej z ruky nezleteli; ešte i na palci jej trónil jeden. Prišla ku stolu, postavila sa pred hosťa. Ten sa zľakol: len teraz zbadal, že si prstene nechal na umývadle.

Vstal prekvapený a vidiac, že sa i Milka smeje, zasmial sa i sám veselo. Pomyslel si, čo by ozaj robil, keby bol tak odišiel. Vari by sa musel vrátiť pre ne?

Rodičia sa chceli nad Milkiným výstupom pohoršiť, ale ktože by sa bol mohol horšiť nad tým pochábľom?

Milka rozkazuje: — Ak chcete, aby som vám vydala prstene, tak ruky hore.

Samko poslušne vystrel ruku a rozšíril si prsty práve tak ako ona. Ona drží ľavú ruku vystretú, pravou sníma prstene, tie veľké najskorej, a kladie ich na Samkove prsty. Všetky radom, len keď prišiel rad na ten malinký, predstavujúci hadíka, čo mal miesto očiek dva drobné brilianty, podržala si ho na štvrtom pršteku.

— Tak, tu máte svoje prstene, iste by ste boli šli bez nich. A tento si ponechám. — Pritom si skryla ruku za chrbát a odstúpila.

Všetci boli prekvapení, temer pohoršení.

— Milka, — zvolá prísne matka, — aká je to zase pochabosť! Zaraz daj ten prsteň! — Ale Milka sa trošku uhla, pozrela si na ruku, na prsteň a rečie:

— Ach, maminka, ten prstienok je taký pekný! Pozri: je pre mňa urobený! — A ukazuje všetkým ruku.

Hosť stojí v rozpakoch, nevie, čo povedať. Vie len, že na ceste stojí jeho vozík, že Štefan už sedí na ňom, že má ísť za neznámou ešte nevestou — a tu stojí toto dievča, temer dieťa, a vkráda sa mu do srdca…

Tu ohlási sa otec: — Milka, daj ten prstenček tomu, komu patrí, lebo ten prsteň má svoje určenie.

— Aké? — spytuje sa dievča, netušiac nič inšie, len že sa má rozlúčiť s prstienkom.

— Dieťa moje, — pokračuje láskavo otec, aby predišiel netrpezlivú maminku, — tento náš mladý pán brat má vážnu cestu pred sebou. Vybral sa do Poník hľadať si družku života a jej nesie prsteň ako symbol lásky.

— Tak? Vy idete k našim priateľom? Tam sa vám bude iste dobre vodiť. Pozdravte dievčatá… ale, — obráti sa k rodičom, — nech si kúpi druhý prsteň v Bystrici, och, jesto tam mnoho, a ešte krajších!

— Milka, daj hneď ten prsteň! — napomína ju matka už nahnevaná.

Dievča sa zľaklo a zvážnelo.

Tu zakročil otec: — Ten prsteň je rodinný klenot a maminka pána brata ho určila pre svoju budúcu nevestu. Preto nerob žarty a daj prsteň!

— Je to pravda, je to pre vašu budúcu ženu? Tak si ho vezmite. — Pozrela spýtavo na mladého farára, potom sa ešte raz prizrela milému háďaťu a stiahnuc prsteň, podávala ho majiteľovi.

Ale ten sa cítil ako očarovaný. Sprvu ho Milkin samopašný výčin prekvapil, ale vzápätí videl v tom čosi celkom iné, akoby nejaké nutkanie, a pobádaný hlasom srdca schytil všetečkinu ruku a podržal ju i s podávaným prsteňom.

— Zdá sa mi, — riekol slávnostným, takmer pohnutým hlasom, — že môj prstienok je na dobrom mieste tam, kde je teraz. Som presvedčený, že to nebola náhoda, ktorá ma sem doviedla, lebo tu som našiel, za čím som sa vybral z domu: svoje šťastie. Netreba mi ísť ďalej, lebo dúfam, že vy, drahí rodičia, nemáte nič proti tomu, keď si vašu drahú dcérku vyprosím od vás a s ňou sa zasnúbim ako s budúcou družkou svojho života.

Rodičia ostali pri týchto slovách ako omráčení. Bláhali si, že si svoju najmladšiu nevydajú tak skoro, že sa s ňou ešte niekoľko rokov potešia, a hľa, tieto neočakávané pytačky prišli ako blesk z jasného neba.

A Milka? Hneď, ako začal mladý farár hovoriť, zľakla sa — čo nebolo dosiaľ v jej povahe — roztvorila oči, v nich zjavil sa miesto smiechu akýsi dumný svit, ústa sa jej naprávali ako dieťaťu, keď chce plakať, tvár jej pobledla a ruky, mocnými rukami lapené, chveli sa ako tielko chyteného vtáčka.

— Nechcete? Bojíte sa, — spytuje sa nežne hosť a pozerá s očakávaním na Milku. Ona dvihne sklonenú hlavu, pozrie mu do očú a v jej očiach zračilo sa čosi nového, už nie ako úsmev dieťaťa, ktorým bola donedávna. Jej tvár dostala iný, ale krajší výraz, a ako sklonila zase pokornú hlavu, chvejúcim sa hlasom povedala: — Ak otecko a maminka chcú… ja… nedbám! — A obrátila sa k dojatým rodičom.

Samko nevypustil jej rúčky, kým sám nevložil dievčatku prstenček na prst. Rodičia začali vyslovovať svoje obavy a starosti, ale napokon museli sa poddať.

K tomu vrazila do izby Anka, že pán kostolník sa spytujú, či ešte nepôjdu.

— Nepôjdeme, — zvolal hosť rozhodne. Anka sa díva a čuduje, kde sa vzala tá rozhodnosť u takého zdanlivo nesmelého mladého pána.

— Nepôjdu, Anča, — dotušil pán farár. — Povedz pánu kostolníkovi, aby sa obrátil a zakäroval do dvora ako večer. I koníky nech vypriahne — čo myslíš, maminka? Či dobre bude tak? Nedarmo som včera povedal, koho nám to pánboh nesie, nuž keď nám ho sám priviedol a je to vôľa božia, my sa jej protiviť nebudeme, čo myslíš, maminka?

Maminka si myslela síce to isté, čo si myslel otecko, ale chcelo sa jej protirečiť, lebo ju čosi dusilo v hrdle a do očú sa jej tisli slzy. Privinula dcérušku k sebe a zaplakala.

Anča pri dverách pochopila, o čo ide, vybehla, pritom náležite buchla dverami. Letí ďalej dvorom za Števkom, hovorí čosi, ale ten nerozumie, lebo Anča pre smiech nevie dopovedať.

Konečne kostolník vyrozumel, že ostanú tu, a veľmi vďačne käruje koníky naspäť do dvora, teší sa, že nemusí ďalej putovať — a že krajšej a lepšej by pán farár nenašiel ani v tretej stolici…



[1] práve doviezli Krupinky prvé čerešne na trh do Bystrice — okolie Krupiny bolo známe už v minulom storočí ovocinárstvom. Krupinčanky rozvážali prvé ovocie po strednom a severnom Slovensku





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.