E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Ohlášky

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 92 čitateľov


 

Ohlášky

Duša moja, vstaň!

Týmito slovami, mdlým hlasom povedanými, budila račkovská pani farárka svojho muža.

— Duša, — opakovala, keď zbadala, že prvé jej slová nemali účinok, — vstaň, je sedem hodín, zo mňa je dnes nič, ach, hlava! — a prekonaná bolesťou sadla si na stoličku.

Vyrušený z najmilšieho sna, predesený neobyčajným hlasom a ešte neobyčajnejším oslovením, pán farár roztvoril oči a videl svoju ženu utrápenú, videl jej hlavu nabok sklonenú, cez čelo ručníkom previazanú, zacítil akýsi tuhý, dráždivý zápach octu, chrenu a ktovie čoho — a vedel, že je zle. A čo by nič inšie, len to „duša“ stačilo by už dať mu na známosť, že nie je všetko, ako má byť. Riadne ho volá „otcom“, „oteckom“ alebo povie „muž môj, môj starý“.

— Čo… čože, hlava? A od čoho? — spytuje sa pán farár a zdvihnúc sa oprel sa na lakeť.

— Od čoho? Ako sa môžeš pýtať, od čoho bolí hlava? — odpovedala mu trochu nervózne a trochu nahnevane žena. — Ostatne, má mňa od čoho bolieť hlava, mám starostí dosť, všetko je len na mojej biednej hlave. Ani dnes neviem, ako dostaneme ovos domov. I tak je náš ostatný tamvon.

— Hja, maminka, to je kňazova robota, — povedal pán farár, obliekajúc sa s istou vážnosťou.

— Čo som sa naprosila, nabojovala zaň, kým ho zožali, čo som sa naodkazovala kurátorovi, kostolníkom, ale nič, oni sa ani nehnú, všetko je oneskorené. Koniec augusta — zajtra nedeľa, ak ho dnes nezvezú, bude zas do týždňa na roli. Ach, bieda je to, bieda! — stenala úbohá žena.

— Divím sa ti, maminka, že ty ako kňazovka, a čo viac, ako kňazovská dcéra pozastavuješ sa nad tým! Choď, kam chceš, po celej našej milej krajine a spýtaj sa, všade dostaneš odpoveď, že kňazovi naostatok. Ešte je u nás zbohom, inde je ani tak: buď rada, že nám je tak, maminka! Náš ľud je biedny, ale dobrý! — zastával sa svojho ľudu.

— Dobrý je tebe, lebo ty si taký mäkký posúch! — napolo podobrotky, napolo pozlotky povedala „kňazovka“. — Dobrý, — pokračovala, — i ja ho milujem a vďačne mu poslúžim, ale daj mu ty znať, že si slabý, nuž využitkuje ťa. Dôkaz — naše poľné roboty. Áno, dnes má byť ovos doma, a preto postaraj sa už aj ty raz, rozkáž prísne, aby zvážali, — povedala farárka rezolútne.

— A čo, maminka, ak je ovos nie dosť suchý? Veď vieš, že pršiavalo. Ešte mu azda nezaškodí tamvon? — vyhováral pán farár svojich ľudí.

— A videl si ho ty ? — zahriakla chudáka pani farárka. — Keby i nebol, domov prísť musí, lebo do večera, najneskoršie v noci príde dážď.

— Čože hovorí Boríháj? — spýtal sa pán farár, teraz už obutý a v plnej výške tela vystretý. Pravda, hlavu mal už starobou dopredu naklonenú, ale charakteristické bolo jej držanie sa celého tela vôbec. Bol krásny starec. Boríháj bol neďaleký strmý vrch a obyčajne barometer pána farára. Z oblokov bolo práve vidno naň. Teraz zavisli na ňom hmly.

— Pravdu máš, maminka, nebude dlho bez dažďa. Pôjdem na pole, usporiadam to — a ty si ľahni. Rozkáž Eve, čo má robiť. Aj Helenka nech robí. Azda ešte spí? — S týmito slovami obzrel sa na diván, kde spalo asi trinásťročné dievčatko s úsmevom na tváričke, s anjelským pokojom na čele.

— Helena! — skríkol otec, omočil si ruku do vody, ktorou sa práve chcel umývať, a striekol na dievčatko. — Vstaneš, ty leňoch! „Už slniečko nad krajinou dosť vysoko stálo…“

— Nooó, otec, — zvolalo dievčatko, vyhodilo sa ako rybka, keď sa mrští nad vodu, a zasa skrylo sa pod paplón, odkiaľ kukalo, či sa náraz nebude opakovať.

— Či to tak neskoro vstávajú, slečna? — volal na ňu otec.

— To zdedila po otcovi, — povedala pani farárka, priblížiac sa k divánu, sadnúc si naň a hladiac dieťa po strapatej hlávke.

— Vstaň, Helenka, hor sa, mamu bolí hlava, — povedal otec láskavo.

— Vari naozaj, mamička? Čo sa ti stalo, či si sa azda objedla včera? — A to ona sa objedávala a potom ležiavala za hodinku „na hlavu“, ako farská Eva hovorievala.

— Ty blázonko! — karhala matka dcérušku, najmladšie svoje dieťa. Zastenala položila si hlavu na podušku dieťaťa. Ono hneď hotové odstúpiť mame miesto, sadlo si a naprávalo vankúš.

— Ľahni si, mama, neboj sa, ja ti uvarím harmančeka. Veď ti to prejde. I kávu uvarím, či si azda kávu uvarila ty? — Matka kývla hlavou, že áno. — Škoda, — prehodilo dievčatko, vyťahujúc sa, — ja by som bola navarila i s Evou.

I pri prudkej bolesti sa pani farárka usmiala. Nedávno ukázala Eva s Helenkou, čo vedia: varili spolu kávu, ale káva mala všetky iné vlastnosti, len tie nie, ktoré mala mať. Ešte i pán farár, ináč veľmi trpezlivý, čo sa týka kuchynských výrobkov, zmraštil tvár a nazval kávu „kočvardinou“.

— Helenka, zobuď Števa, toho leňocha, — napomína mama. — Ten tiež nevstane, len keď ho zobudíš.

Dievčatko, opásané krátkou sukničkou, ramienka holé, bežalo do bočnej izby. Hneď zatým bolo počuť smiech, Helenkin hlások v najvyšších tónoch a druhý hlas, o ktorom sa nedá povedať, či náleží dospelému alebo chlapcovi. Nato pribehla Helenka, že Števo sa „len šteklí“. Matka zavolala prísne cez otvorené dvere a zápäť buchol stolec, istotne s celým nákladom na zem zvalený; napokon zjavil sa vo dverách Števo, siahodlhý mládenec so svalovitými ramenami, ale s tvárou ešte veľmi chlapčenskou. Napredku roztvorená košeľa odhaľovala mohutne vyvinuté prsia. Dýchal zdravím a sviežosťou. Vo dverách zastal, povedal „dobré ráno“ a chvíľku sa díval na rodičov i na sestru. Len potom sa priknísal k materi a bozkal jej ruku.

— Chorá si, mamička? — spýtal sa mäkkým hlasom.

Ona pozrela nežne a prekvapene na neho. O jeho dobrom srdci nepochybovala, ale nebola privyknutá u neho, najmä odkedy odišiel prvý raz z domu, na nežné slová. On predsa pokladal nežnosť za slabosť. Bol to druhý syn pána farára, o niekoľko rokov starší od Helenky. Najstarší, nám ešte neznámy, je už doktorom medicíny, čo viac — okresným lekárom. Medzi Štefanom a najstarším Samom bolo ešte viac detí, ale pomreli: to na záškrt, to na sypanice. Len tieto tri ostali.

Helenka sa pomodlila a s ňou všetci domáci.

Takto začal sa ten deň na račkovskej fare.

Po raňajkách vybral sa pán farár naozaj na pole s vážnym úmyslom, že obzrie, ako je tam, a potom sa ohlási u richtára porobiť potrebné poriadky a prísne naložiť každému, aby ich nezameškal.

Na roli nebolo živej duše. Dookola len pusté strniská a na nich pasúci sa statok. A hoviadko rozumu nemá; zabehúvalo tu i tu do farského ovsa. Ešte ho dosť ležalo i na kuraťoch. Uznal pán farár, že je to nie v poriadku, poprechodil sa po roli, spočítal hŕbky (kríže) a vrátil sa domov s úmyslom oznámiť tento neriad richtárovi.

„Áno, náš je tu už jediný, ostatný. Moja má pravdu, ale v kom je vina? Niečí len musí byť posledný. Nuž prečo by nebol môj? Pánboh pomôže i tu, ako pomohol pri inom,“ potešil sa farár.

Domov idúc zastavil sa pri záhrade na samom vyšnom konci dediny. Odtiaľ zaznieval nábožný spev, pretrhávaný bolestnými vzdychmi a volaním k bohu o pomoc. Hlas bol pritlmený a pochádzal od ženy pod stromom.

Pán farár zastal a pozrel cez nízku ohradu do záhrady.

Chuderka, to je Žofia. Istotne má veľkú bolesť. — Žofia! — zvolal na ňu. Zavolaná obrátila hlavu v tú stranu, ale tvár jej ostala zahalená.

— Kto volá? Kto je to? — opytuje sa biednym trasľavým hlasom.

— Ja Žofia, nepoznáš ma? Či máš už i zrak napadnutý? Úbohá žena!

— Veru úbohá, pán otec. Ach, zložte si ruky a pomodlite sa za mňa k Hospodinu, aby ma už vyslobodil, lebo mi už nemožno ďalej niesť tieto muky. Ach, on už iste zabudol na mňa nehodnú! — bedovala nemocná.

— Chráň sa rúhavých slov, Žofia. Pochybovať v milosť božiu je hriech. Tvoja hrozná choroba zožiera ti len telo, ale hriech ničí dušu a pripravuje ťa o večné spasenie.

— Ach, pán otec, rada počúvam vaše slová, lebo ony sú balzam na moje rany. Viem ja, viem, že som hriešna žena, — plakala chorá.

Farár ju tešil, a ona sa znovu utíšila a okriala vo viere, ktorá ju už opúšťala. Potom sa pán farár odobral od nej a šiel domov pohrúžený vo vážne myšlienky. Slnce už bolo hodne vysoko a hrialo neobyčajne pálčivo. V dedine nevídať človeka, domky akoby vymreté.

Doma našiel Helenku v kuchyni, kde s Evou práve chystali obed. Dievčatko celkom zahriate vybehlo otcovi naproti.

— Ticho, otec, tíško, mama zaspala; ale jej bolo zle, veľmi zle, otecko, len harmanček jej pomohol!

— Tak, chuderka, nech si len pospí. Vynes mi, dieťa moje, bibliu a kázeň i olovko[1] do včelína; ale nezabudni vyniesť i fajočku a dohán.

Helenka odbehla vykonať, čo jej rozkázali — a poskladala všetko vo včelíne na lavičku. Bola otcova pravá ruka. Poznala každú knihu po spisovateľovom mene a pri tejto príležitosti musíme podotknúť, že skoro každá kniha niesla istú známku jej rúčky. Kdejaká prázdna karta, tam jej meno a pod ním letopočet i nevinná sentencia: „Kto túto knihu ukradne, tomu ruka odpadne.“

A otecko, pohrúžiac sa do krásneho zajtrajšieho textu, celkom zabudol na ovos. Že zabúdal takéto vedľajšie veci a že bol k tomu i roztržitý, vedel každý, kto ho bližšie poznal. On sa necítil dobre tam, kde bola reč o veciach svetských. Kňazské povinnosti, ich plnenie, starosť o duševné blaho zverených duší zaujali jeho ducha. O hmotné a každodenné potreby sa nevedel starať. To zveril úplne pani farárke — a vedel, že ona to dobre spravuje.

Nebol teda ani div, že kolovali o ňom rozličné anekdoty, ktoré sa mohli prihodiť i druhému, ale na ňom ich vychytili. Tak vraj raz, sediac na lavičke pred farou, obkľúčený deťmi a s milou fajočkou v ruke, hľadel spokojným zrakom do diaľky. Pridružil sa k nemu veľkomožný pán inšpektor. Ako to býva, začal pán prekárať farára, chtiac ho nahnevať, a rozprával o veciach náboženských ľahtikársky. Ale dobrého človeka ťažko nahnevať, najmä nášho pána farára. Bolo to v podvečer, keď domáce zvieratá berú sa z poľa domov. Pred farou stála hromada detí, robili krik a najmladšie volalo hlasom ešte veľmi detským: — Idú svine z poľa. — Vtom sa dieťa zľaklo starej ošípanej a spadlo do kaluže vedľa mostíka. Krik sa zväčšil, dieťa sa pozbieralo a bežalo do dvora. Za ním, ale len obďaleč, ostatné.

— Čieže to dieťa spadlo, pán farár?

Opýtaný sa obzrel — detí tam už nebolo. — Neviem, pán veľkomožný. Deti zas povykukávali, a bolo ich vtedy ešte, kým sa pánboh nepodelil s nimi, hodne. A pán inšpektor len doráža:

— Koľkože ich je, pán farár?

— Nech sa opýtajú mojej, domine spectabilis,[2] tá to vie lepšie.

Išli domov kravy. Pekná mladá kravička, hrdo nesúc hlavu, zastala pred farskými vrátami. A pokušiteľ spytuje sa znovu:

— Ale to už len vedia, či je to ich krava?

— Možnože je naša. Ja ju nepoznám.

Potom si chcel pán inšpektor požartovať i s pani farárkou, ale ona nebola obdarená tou trpezlivosťou, čo jej muž, i zastala si muža a zahanbila posmešníka. Ešte i to rozprávali o ňom, že prechodiac sa jedného dňa po izbe, rozmýšľal o kázni. Na poduške, na stole, ležalo malé dieťa. Mať odbehla do kuchyne a poprosila muža, aby prizrel trošku na dieťatko. On chodil, dieťa pohybovalo sa tiež a blížilo sa povážlive ku kraju stola. I podíva sa otec na dieťa a volá:

— Maminka, dieťa ti spadne!

— Veď ho len ešte trošku prizri, prídem priam, — odpovedala ona z kuchyne. Zas len prechodí sa pán farár a dieťa tiež postupuje ku kraju stola. Strachom premožený beží ku dverám a volá znova:

— Maminka, dieťa ti spadne!

Medzitým dieťa uspelo pomyknúť sa na samý kraj a spadlo, chúďa, na zem.

— Maminka, — kričí utrápený otec, — dieťa ti spadlo!

Ale potom poberal sa von, lebo dieťa sa rozplakalo a maminka tiež neostala tichá.

Obed sa minul v tichosti. V pani farárkinej izbe boli obloky zaclonené, lebo ona na otázku, či bude obedovať, povedala, že nie, aby jej dali pokoj. Tak jedol pán farár sám s deťmi.

Števko sa nudil, chodil s udicou lapať pstruhy a dnes ich doniesol niekoľko, ako na nedeľu. Spomínali, že zajtra príde Samo, veď i tak už dávno nebol doma.

Večierkom utíšilo sa bolenie hlavy a maminka vstala. — Čože je s ovsom? — spýtala sa hneď. — Prečo ho nevozia?

— Áno, prečo? — Len teraz prišiel pánu farárovi ovos na um. A čo prísť malo, nevystalo: tamvon dážď a dnu hrmavica nie bez hojného prelievania sĺz.

— Už je raz pravda, že som ja potrestaná stvora, — horekovala pani farárka. — Všetko musím sama obstarať. A keby som aspoň dnes nebola ochorela, toto bolenie hlavy je do nestrpenia. Ani Samo mi nemôže spomôcť.

— Keď ho neposlúchaš, — podotkol pán farár.

— Keby len prišiel v taký čas, však by mi on spomohol, — uisťovala matka, — ale keď je tu, som vždy zdravá, ba tuším vtedy by som ani nemohla ochorieť. — Z jej hlasu znela veľká nežnosť ku spomínanému synovi. Ako by nie! Veď nielenže bol jej prvorodený, jej Samuel, ale bol jej i vždy dobrý, poslušný. Učil sa dobre, napredoval vo všetkom. Medzi materou a synom vyvinul sa taký krásny pomer, že do istého času ona bola jeho dôvernicou. Až zrazu prihodilo sa čosi zvláštneho, čo otriaslo touto dôverou.

V škole žilo krásne dievčatko menom Želka. Deti farské a školské rástli spolu. Želka bývala miláčikom na fare a skoro ideálom Samkovým. Matka nemyslela na nijaké nebezpečenstvo, len keď ho raz zastihla pri veršoch, ktoré páchal k pocte modrookej Želky. I začala mu dohovárať a poslala ho preč, úfajúc, že na rok, keď príde domov ako medik, bude múdrejší. Ale Samko nie, on len ďalej robil verše a ospevoval Želku. Mať ho karhala a hľadela mu vybiť z hlavy tento „nezmysel“. Lebo ona bála sa len jedného: sľubu. Každoročne zvádzala tento istý boj.

— Ty, — hovorila mu starostlivá mať, — ty si ešte ďaleko od cieľa a nemôžeš vedieť, kedy sa budeš môcť oženiť. Ale dievča je súce na vydaj, dnes-zajtra môže sa jej nadhodiť „šťastie“ a dané slovo bude jej zavadzať. Nemúť jej teda hlavu, nesľubuj ničoho!

— Ale, mama, čo sa ty bojíš? My nemyslíme na také veci.

— No, veď to! Hovorím ti preto, aby som teba a Želku zachránila pred možným nešťastím. I tak si ju vziať nemôžeš nikdy!

Syn pozrel na matku zadivene. — Prečo, mama? — spýtal sa a uprel oči na matku.

Matka prišla do rozpakov. Či mu povedať doprosta, prečo? Vlastne ani sama nevie dostatočnú príčinu. Keby bola chcela byť úprimná, bola by povedala hneď doprosta: „Nechcem ju, lebo mi je pre teba nízka, chudobná. Nechcem preto, lebo ja dám mnoho na rodinu, lebo som sama zo starej šľachtickej a kňazskej rodiny, ktorá nám dala jedného biskupa a viac preslávených kňazov.“ To všetko by musela povedať synovi a ešte viac, ale nepovedala, len to:

— Ty by si ma nepochopil, keby ti aj povedala. Keď budeš starší, uznáš moju dobrú radu a budeš mi ďakovať. Teraz mi sľúb, že ma poslúchneš v jednom: dievčaťu nič nesľúbiš a nebudeš ju udržiavať v domnení, že si ju vezmeš. Vybi si to z hlavy, syn môj.

— Ale, mamička, keď ju ja tak veľmi rád mám! — prosil syn.

— Verím, syn môj, ale ktovie, či to bude trvať dlho?

Nepomúti i tebe dnes-zajtra druhá krásavica hlavu? Potom zabudneš na Želku ako Radúz na Ľudmilu. — Skoro by si to vari priala…

— Nie, mama, ja na ňu nezabudnem. Ale sľúbim ti, že sa jej ničím nezaviažem. Ona sa môže vydať, keď chce, ale ja jej dovtedy ostanem verný. Uvidíme. Ak je i jej láska taká pevná ako moja, aj bez sľubu vernosti zostaneme stáli. Ale i ty mi sľúb niečo, mama. Vieš, dar za dar! — prosil syn.

Mať, týmto úspechom uspokojená, povedala: — Sľúbim.

— Tak, mama, sľúb mi, že jej neublížiš, ale že ju budeš chrániť a brániť pred krivdou. Ona je taká nešťastná, že nemá už vlastnej mamy, a táto jej terajšia, mama moja, je naozaj žena celkom obyčajná a nemá k Želke ani trochu pravej lásky a nežnosti.

— Poznám ju, poznám. No myslím, nie je taká zlá… táto pani učiteľka. Pravda, s ňou sa neschodím ako s tou prvou. — Pri tom ostalo.

Odvtedy minuli tri roky, Želka sa nevydala a Samko nehovoril nič. Zakaždým, keď prichodil domov na sviatky, ledva sa doma zohrial, už bežal do školy. Mať si vzdychla tajne, ba poradila sa s mužom; povedala mu všetko, prečo to nechce. A on jej na to:

— Ale, maminka! Čudujem sa ti, že ako múdra a rozvážna osoba dáš sa opanovať vysokomyseľnosťou, — karhal ju zhovievavo.

— Vysokomyseľnosťou… nie, nie, ale, — vzpierala sa.

— Ba áno, lebo ty si veľmi zakladáš na svojom stave, hoci vieš, že len z milosti božej sme, čo sme. Naša hodnosť nie je naša zásluha a neoprávňuje nás k nespravodlivosti oproti iným. A čo inšie máš proti tomu dievčaťu? Že je chudobné? Že z tých päť p jej chýba len najchatrnejšie, najlichejšie: peniaze? Ach, veru na samých peniazoch sa ešte nikdy nezaložilo šťastlivé manželstvo.

Tak starý pán, a Števo, ten ešte sa len zastával Želky, hovoriac, že ak si ju nevezme Samo, Želka že musí počkať naňho a že predsa len bude maminkinou nevestou.

— Teba? — odsekla mať. — Teba by ona sotva chcela!

— A prečo, mama? — povedal urazený mládenec.

— Preto, že si ty ešte len chlapec!

Nič na svete nemohlo rozbolieť Števa tak veľmi, ako keď mu niekto povedal: chlapec.

Pani farárka zdôverila sa i svojej sestre a kmotre. A táto, osoba skúsená, jej povedala: — Ba môžeš sa tešiť, že tvoj syn sa zaľúbil do milej rechtorskej dcéry, lebo táto ideálna i romantická prvá láska ochráni ho pred láskou inou, menej šľachetnou. On ti odíde, ty ho stratíš z očú a nemôžeš ho dostatočne ochrániť; ale takáto čistá láska zachráni ho pred hriechom.

Tak nechala pani farárka všetko, ako bolo, a čakala, čo z toho bude.

I Želka čakala. Raz, zamyslenej pri práci, spytoval sa predčasne ostarený otec: — Čo je ti, dieťa moje? Niečo sa mi dostalo do ušú a to ma naplňuje obavou i starosťou o tvoje šťastie. Dieťa moje, daj si pozor, dobrá povesť dievčaťa je vec veľmi chúlostivá, raz utratená je navždy, navždy preč.

— Otecko, čo si myslíte o mne! — zvolalo dievčatko smutne. Jej bledá tvárička sa rozpálila a znovu zbledla. — Z vašich slov znie akási obžaloba, podozrenie: istotne vám nahovorili čosi, a vy, otecko, veríte viacej iným ako mne, svojej dcére! — povedala Želka a v očiach mala slzy.

— Verím ti, verím, ale bojím sa o teba. Pomysli si, že ja som tu, aby ťa strážil i za nebohú mať a miloval ťa i za ňu. Pomysli si, že teraz ti ona hovorí: „Otvor, otvor mi, dieťa, svoje srdce!“

— Otvorím! — zvolala dcéra, vstala a prudko sa hodila na prsia otcovi. — Nemám toho mnoho povedať, ale ti poviem, tebe, otecko, akoby tu bola moja mamička, že milujem Samka, milujem ho veľmi, ale uvedomujem si i to, čo nás delí, aj svoju povinnosť, — zaplakalo dievča.

— Tak, dieťa moje, — povedal otec, dojatý dcériným vyznaním. — Za city svoje nemôžeme. Láska prichodí ako sen, ba ako milosť božia… ale povinnosť nadovšetko! Na fare nás nechcú… predtým bolo ináč. Z toho nasleduje, aby sme sa nenatískali.

— Nenatískam sa ja, otecko, nie. Keď Samko bude chcieť, nech sa ožení. Ale ja mu aspoň dovtedy verná ostanem. Však sa, milý, drahý otecko, nehneváte na mňa a nebudete viac pochybovať o mne?

— Nebudem, — sľúbil otec, a pobozkajúc svoje krásne dieťa, vyšiel do záhrady.

Ako z toho vidno, obaja mladí ľudia, hoci sa ani neuzrozumeli, chceli si ostať verní. Zanedlho po tomto sľube, danom otcovi, mala Želka príležitosť dokázať svoju stálosť. Železničný úradník z blízkeho mestečka zaľúbil sa do šumnej dievčiny a popýtal ju o ruku. Ale Želka skrátka odpovedala, že ho nemiluje a nepôjde zaňho. Otec by bol rád býval tomuto vydaju, kým nevlastná mať sa ho bála, lebo by musela chystať výbavu, ale dievča rozhodlo po svojom.

Pani farárka s utajenou zvedavosťou sledovala vývin týchto vecí. Bola by si priala, aby sa Želka vydala čím skôr. Ale veru nestalo sa. A už je to štvrtý rok — a tej lásky neubúda.

„Aká hlúposť,“ myslela si ďalej. „Mrzí ma to, mrzí. Samo by mohol získať celkom inú partiu, dostať sa do rodiny veľkej a vplyvnej, mohol by spraviť kariéru. Ale takto kto si ho povšimne?“

A jej starosť vzrástla, keď prišiel Samo konečne domov ako doktor. Nepovedal nič o svojej láske, ale zato matka videla, áno, cítila, že je stále rovnako, ak nie väčšmi zaľúbený do Želky „školovie“. Chodil ta i sám i v sprievode Števa a Helenky, ale nikdy sa nezmienil ani slovom o svojich úmysloch. A najväčšmi mať bolelo, keď videla, že je smutný alebo uzavretý, že je roztržitý a napokon že už i menej chodí domov, odkedy býva v blízkom mestečku. Tu začalo sa v materinom srdci hýbať čosi, čo prosilo za syna; lenže ona chcela počkať, kým jej sám nepríde v ústrety a nepovie rozhodné slovo, tak alebo tak.

V túto sobotu však všetci vedeli, že Samo príde zajtra, a tešili sa tomu. Ako by nie, veď každý mal právo na jeho osobu. Nedočkavá mať len na to myslela, či je úplne zdravý, či nie je ťažkomyseľný alebo či — nedaj panebože — nepoblúdil na zlé cesty! Veď vravia, že láska nešťastlivá zavedie človeka na bludné chodníky, odkiaľ potom vraj návratu k dobrému niet! Ach, ako ju to trápilo! Radšej by mu už dala zvolenie a požehnanie, len aby ho už videla šťastného!

Všetko to preletelo jej mysľou najmä v tú noc, ktorá nasledovala za spomínanou sobotou. Nemohla spať, lebo hojný dážď čľapkal tamvon a bubnoval v podstavenej nádobe. Nuž premýšľala, myslela na všeličo. I ovos, ten nešťastný ovos prišiel jej na um. Ach, škoda ho, škoda. Áno, ak ja nie som za každou vecou, nič sa nevydarí — a to je pre ženskú priveľa.

Svitlo nedeľné ráno, a bolo tak pekne, ako si to len najrozmaznanejší výletníci želajú. Nebo sa vyjasnilo, chladný vetrík vial od vrchov, vzduch bol čistý a priezračný. V záhrade spievali ešte vtáčky. Helenka hneď za rosy bežala do záhrady, poobzerala všetko a natrhala kvetov do pohára a do kostola pre seba i pre Evu. — Pán farár šiel po raňajkách do svojho milého tuskula: do včelína. Tam sa učil kázeň naspamäť. Nechodil ešte dlho popred včelín, už ho hľadal kostolník, ktorý medzitým dostal „suchý fruštik“ od pani farárky[3] za ten ovos. On ju chlácholil a vyhováral sa: — Ale, pani matka, prosím ponížene, veď to pánboh i pomočí i vysuší!

Šiel teda vyhľadať pána farára, lebo mu prišli oznámiť, že Žofia Trnkovie chce byť ospovedaná, keďže sa neúfa dožiť adventu.

Starý pán si vypočul kostolníka a pobral sa do fary. Tam bolo prichystané, čo potreboval: kalich i alba.[4] Helenka mu doniesla i agendu. Z nej vypadli staré ohlášky. Vyložila ich na stôl.

Keď odišli, dievča začalo upratovať po stole. Vidí tam ohlášky, písané rukou svojho učiteľa. Ona mala celkom to isté písmo a často hrdila sa ním, keď sa zvečňovala v otcových knihách. I teraz zachcelo sa jej skúsiť svoje „literné umenie“. Obráti kartu na zošite pre „kazateľské oznamy“ a píše: V nedeľu 13. po sv. Trojici.

Vojde Števo.

— Čo robíš, Hela?

— Nič, píšem, — a chcela zakryť papier rukou. Ale on to zazrel.

— Aha, zasa čarbeš. Či ťa už otec nehrešil dosť preto? Ukáž! — Podala mu zošit. Usmial sa.

— Dobre, znamenite. Nikto by nepovedal, že je to nie písmo pána učiteľa. V tebe sa skrýva pokazený falšovateľ dokumentov.

Dievčatko nevedelo, či to brať za poklonu, či za karhanie, a preto hľadelo na brata veľmi spýtavo:

— A čo tým chceš? — pýtal sa brat ďalej.

— Nič, len tak som písala.

— Tak bez plánu, áno, ako ženské vôbec… všetko do sveta, bez plánu. Napíš už teda poriadne ohlášky, aspoň budeme mať z toho žart.

— Ale… čo povie otec?

— Otec… veď vidíš, sú to oznamy z minulého roku. Ani si ich nevšimne… Ale vieš čo? Prekvapíme Sama.

Helenka otvorila ústka dokorán, aby lepšie rozumela.

— A čo potom?

— Čo potom? Počkaj, poviem ti. Ale nie, ty si na to trošku nasprostastá. Počúvaj!

A sestrička poslúchla, čo jej brat rozkázal…

Po chvíli obaja, smejúc sa potajomne, opustili izbu.

Zvonili po tretí raz. Helenka odišla vystrojená a vyfintená do kostola. Mama nemohla, dnes mala viac varenia, keď príde i Samo. Vyprevadila dcérušku so slovami:

— Pomodli sa i za mňa, dieťa moje.

V kostole bola už i Želka. Chodila ta často a zavčasu, za to ju pán farár veľmi chválil a Helenke ukazoval ako vzor usilovnej a nábožnej devy. Želka mala hlások čistý a jasný ako zvuk strieborného zvončeka a pomáhala spievať tak vrúcne, že nadchla ku spevu aj iných.

K Želke sadla si Helenka a pozdravila ju úsmevom. Chcela jej i čosi pošepnúť, ale Želka nebola náklonná rušiť svoju nábožnosť, preto sa i Helenka oddala vrúcnemu spievaniu, tak vyťahujúc, čo jej len hrdielko stačilo.

Služby božie boli odbavené obvyklým spôsobom. Nábožnosť nebola rušená, iba ak tým, že poniektoré ženy sladko pospali.

Po kázni, keď sa už pomodlili, napravil si pán farár okuliare, lebo oči mu padli na stranu „kazateľské oznamy“. Hľadí chvíľku, akoby vlastným očiam neveril. Ale ako blesk preletelo mu hlavou: — Istotne som zabudol… zabudol. Ale nie, nemožné. Ako sa to len stalo! Veď to jej otec napísal: neohlásim — urazím ho. Veru, zabudol som!

Všetky zraky boli obrátené ku kazateľnici. Pán farár si utrel pot z čela — v kostole bolo sparno. Ale potom začal slávnostným hlasom ohlasovať: — Oznamuje sa láskam vašim kresťanským…

Ohlášky! Aké prekvapenie! Kto sa žení teraz, keď sú poľné roboty nedokončené? — mysleli si a spytovali sa ľudia. — Kto? — spytovala sa i Želka, tiež zvedavá. Ale — aké ustrnutie, keď počula vyvolávať meno Samkovo. Nemyslela inak, akože on už celkom zabudol na ňu a berie si nejakú pyšnú slečnu z mesta. No hneď za tým nasledovalo jej meno. Čo? Či sa dnes robia divy a zázraky? Je to posmech? To nie, lebo posmech je nemožný u neho, u otca. Želka si myslela, že po tomto dive strasie sa zem, otvorí sa alebo že sa stane niečo hrozného. Ale nič sa nestalo, len zraky ľudí obrátili sa od kazateľnice k nej. Cítila, že jej slzy vstupujú do očú, no nezaplakala — ale zbledla a chvela sa rozčúlením.

Zato Helenka vypukla v usedavý plač. Nevedela, načo to chcel mať Števo, a on si azda tiež nemyslel, že ohlášky budú mať taký účinok.

Z kazateľnice zlietli slová, udeľujúce pokoj — a Želka zdvihla pálčivý pohľad k otcovi milého Samka. Aj on práve v tú chvíľu pohliadol na ňu, a tu, videla, že s tým, čo povedal, súhlasí. Videla na jeho čele tróniť pokoj, ktorý prevyšuje rozum ľudský, videla z jeho jasného oka žiariť dobrotu a lásku, a kviľba mladého srdca premenila sa v radostný úžas.

Keď potom po požehnaní dievčatá vyšli z kostola, ľudia zastávali a zhrnuli sa okolo Želky. Ale ona, ťahajúc za sebou Helenku, rýchlo vbehla do školskej záhrady, hraničiacej s farskou. Helenka, ešte vždy plačúc, hodila sa družke okolo hrdla a v plači jej vyrozprávala, čo spáchala. Želka, zdesená týmto vyznaním, bála sa o malú hriešnicu. No aj ju tešila, ako len mohla.

Lenže aj pán učiteľ, urazený v svojich otcovských právach, zastavil pána farára. Ten i onen — obaja boli prekvapení. Napokon sa presvedčili, že si s nimi zahral akýsi samopašník. Pán farár stiahol obočie a tvár mu zbledla. Prezradzovala veľké pohnutie.

Doma darmo čakala pani farárka Helenku, že príde skokom do kuchyne a zvolá: — Tu som ti, mama moja, pomodlila som sa i za teba. Či ma chceš? Ale ja som ti lačná… — Tak robievala zakaždým, keď prišla z kostola.

No vrátila sa len Eva a preobliekajúc sa, chichotala sa pod nos.

— Kde je Helenka? — opytuje sa pani.

— Neviem. Videla som ich, keď ich Želka školovie viedli z kostola.

— Koho viedla Želka? — zvolala preľaknutá pani farárka.

— Helenku, keď tak veľmi plakali.

— Plakala… v kostole? Prečo? Čo sa jej stalo? Alebo sa ty šalieš, veďže vrav! — napomína Evu preľaknutá pani farárka.

— Ako pán otec ohlášky povedali, Helenka začali plakať, — rozpráva Eva, nemajúca tušenie o účinku svojich slov.

— Ohlášky? — Nové prekvapenie! — Aké ohlášky?

— Veď som ja sama mala od divu skapať, — povedala Eva, — lebo veď bývam na fare, a nič neviem.

Že pani farárka o tom nevedela, ešte menej pratalo sa jej do hlavy. Pani sa ďalej nespytovala, lebo cítila, že sa muselo stať niečo veľkého, nečakaného. Trasúcou sa rukou odtiahla kypiacu polievku, do ktorej mala zavárať cesto.

Popod obloky ide domov pán farár a za ním, knísajúc sa, Števo. Pani farárka vybehla im naproti a chcela ich napadnúť otázkou; no všimla si, že jej muž je celý premenený. Nikdy ho nevidela takého. Bol nahnevaný! Ani nepozrel na ňu, ani sa jej neprihovoril. Čo sa robí? Zalomila rukami, chvíľu nemohla preriecť slova a šla za mužom do izby.

— Ale, ľudia, čo sa to stalo? Čo ti je, muž môj?

Pán farár zobliekol si luterák, odložil tabličky a chodil mlčky chvíľku po izbe. Dych mal krátky — bojoval s hnevom. Naraz zastal a povedal akoby ani nie svojím hlasom:

— Čo sa stalo? Ohlasoval som ti syna!

— Sama! — skríkla, a obávajúc sa, že toto prekvapenie ju privedie o rovnováhu, sadla si na stoličku. Zas na chvíľku pauza. Z tváre staríka bolo možno vyčítať mocné vzrušenie citov a duševné utrpenie.

— Kto, čo, s kým? — opýtala sa pani farárka.

— Spýtaj sa svojich detí, kto a čo a s kým. So Želkou zo školy. Chúďa, dosť mala utrpenia od nás, a teraz sme ich ešte v posmech uviedli, a práve ja, ja! Moje vlastné deti zneuctili kňazský môj stav, spravili si posmech z tohto rúcha pred veriacim svetom, ponížili ma, slabosť moju využili, vlastného otca pohanili. Áno, to vykonali: tam je jeden vinník, a druhý sa ukryl. To som nečakal od nich, od vlastných detí! Viac ducha kresťanského, viery, nábožnosti — to som čakal od vás. Ale môj dom sa stal javiskom pletiek a svetských starostí. Moje deti páchajú samopaš. Čia je to vina? Čia? Azda moja? Áno, nedal som pozor na ne… moja vina! — stonal zarmútený otec. A nedbajúc na skormútených domácich, chodil po izbe vážny a smutný.

A len teraz domáci zbadali, že Helenky niet medzi nimi.

— Kde je? — spytovali sa jeden druhého. Števo, i tak už celkom zničený, stál tam ako ozajstný hriešnik, a ešte teraz, keď Helenka zmizla, zviezla sa všetka vina na jeho hlavu. Hľadali dievča, dievčaťa nikde, ani na dvore ani na miestach, kde sa skrývala, keď mala kamarátky. Konečne našli ju v záhrade, ukrytú pod ríbezľovými krami, z ktorých, ešte vždy fikajúc, oberala zoškvarené hrozienka a kládla si ich do úst.

Vedená neskazeným citom vrhla sa otcovi do náručia a plačúc prosila o odpustenie. Otec ju pokarhal a prísne jej zakázal podobné pokusy, ako i Števovi, ktorý „mal mať viac rozumu“ — doložila mať.

„Áno, všetko sa zvezie na mňa,“ pomyslel si Števo, ale nie nahlas. „Pre Helenu strhla sa trójska vojna, pre Helenu stalo sa toto — vždy len ona a ona!“ hromžil na sestričku, ale len v duši.

Helenku takmer ani upokojiť nemohli, taká bola rozžialená; sľubovala, odprosovala dobrého otca, a keď jej konečne odpustil, bola jej radosť veľká. I Števo odprosil otca a mať, lebo vlastne proti nej sa prehrešil, uisťujúc, že on osudné ohlášky len tak nazdarboh položil na stôl, ale že ich musel kostolník na kazateľnicu vyniesť, ako to inokedy robieval.

Napokon povedal pán farár: — Nech vám je to ponaučením, že s takými vecami neslobodno vystrájať žarty! — A potom pokračoval: — Ale už dosť toho. Čo sa stalo, neodstane sa. Čo som ja raz z kazateľnice povedal, to viac neodvolám. Je to iste vôľa božia… A teraz, maminka, daj jesť. I Samo už sotva príde.

Pri obede bola nálada obstojná. Deti sprvu zazerali jedno na druhé, ale potom sa i usmievali. Pani farárka bola dojatá — bolo jej i do plaču i do smiechu. Zatúžila po milom synovi: vidieť na ňom, čo povie na to prekvapenie. A či teraz nebude protestovať on? A pomyslela si aj na mladuchu. Azda mali spoločnú myšlienku s pánom farárom, lebo ku koncu obeda navrhol sám od seba: — Maminka, svedčí sa ísť do školy. Sú urazení a nám sa patrí podať im vysvetlenie i zadosťučinenie.

— Dobre, otecko. Urob, ako ty myslíš. Ja myslím… že… Samo bude spokojný, — pokorne odpovedala žena a mať.

— Bude, maminka, ako by nebol! — A keď teraz pozrel na svoju manželku, mali jeho oči zasa ten dobrý, nežný výraz. Jej bolo do plaču, áno, do plaču, ale radostného.

— Potešíme sa ešte z našich detí, maminka — sľuboval otec.

S otcom išiel i Števo, a do školy šla i Helenka. Cestou Števo do nej vše len zapáral, čo ale otec nepočul:

— Ty, Helena, ty si všetkému príčina!

Doma ostala len mať. Upratovala a zamyslená ukladala zvyšky jedla do komory. Čo povedia v škole? Naostatok sa azda budú vzpierať oni? To by bolo! A čo povie Samko? Čomu sa tak dlho bránila, stane sa teraz skutkom. No cíti radosť, aspoň niečo podobného radosti. Dobre tak, myslí si ďalej, dobre… Želka, útlocitná a pokorná, bude milovať i nás, rodičov, a uctí si nás. Lebo mohlo by sa stať, že by si vzal inú, hrdú, a tá by sa nevedela vynájsť medzi nami. Áno, dobre tak, dobre; len keby už raz prišli ku nim všetci… i Samo… nuž áno, i Želka — rozmýšľa, konajúc drobné práce, lebo jej duša ešte nenašla utíšenia.

A naozaj, v tej chvíli prichodili už zo školy na faru. Števo viedol Želku. Teraz už hovoril Želke: — Vidíš, to máš mne ďakovať, ale ty neďakuješ ani sa netešíš.

Pani farárke veľmi dobre padlo vidieť to krásne dievča s prosebným pohľadom stáť pred ňou. Nebolo medzi nimi veľa slov: zblížili sa, hneď pritiahnuté mohutným citom. Mať zovrela v náručí sirotu a budúce svoje dieťa.

Želka šla na faru s nemalými obavami, čo povie Samkova mama? Odsotí ju od seba alebo urazí chladnosťou, kým ona nesie jej v ústrety vrúcny cit? A hľa, neodsotila ľúbiace dievča, ale privinula ho v materinské náručie.

Všetci mali radosť z toho. Helenka naporad objímala mamu, otca, brata i Želku, tú usmiatu, ale nie všetkých obáv zbavenú Želku. Chúďa Želka, matkinu priazeň už má, milosťou božou ju dosiahla, ale čo ak si Samko zmyslel inakšie? Veď on jej vlastne nikdy nepovedal niečo určitého, na čom by mohla pevne stavať budovu svojej lásky; len kedy-tedy hovoril jeho pohľad, stisnutie ruky alebo ukradnutý bozk: milujem ťa! Jeho listy boli milé, ale písané tónom, akým hovoria medzi sebou anjeli. Nebolo v nich mnoho podstatného a mužské srdce je nestále, cíti celom inak než naše. Prejavuje svoje náklonnosti iným spôsobom a často nás nerozumie. Ak ochladol a — zabudol na ňu? Tak hútalo dievčatko, mladucha i nie mladucha.

Helenka vykríkla, behajúc od obloka k obloku:

— Samko ide, Samko, — a skokom bola pri dverách, otvorila ich, vybehla na dvor, zavše sa v náhlivosti potknúc. Vo vrátach vyskočila na stupaj koča — za čo by bola inokedy dostala hodný výprask od mamy — a jednostaj volala:

Samko náš, Samko, Samíčko, hádaj, čo sa stalo? Ohlasovali ťa. Áno. Teba aj Želku! — vyvolávala v jednom prúde radostných slov.

Samko, mladý strojný človek, hľadel na sestričku s nemalým podivením. Možno sa bál o jej rozumček. Ale ona ho neprestávala bozkávať, až kým prišli pred dvere. Tam stál otec s fajočkou v ruke, matka s výrazom radosti na tvári, Štefan a Želka. Ako Želku zazrel, bolo mu jasnejšie, čo mu Helenka kričala, a zoskočil z koča. Šiel k matke. Bozkal jej ruky a vrelo ju objal. Matka, pozrúc na milenú tvár syna, videla v jeho očiach skvieť sa najkrajšie drahokamy: slzy synovskej lásky a vďačnosti.

— Mamička, je to pravda? Povedz, mamuška, nemáš naozaj nič proti nej? — opytoval sa nežne.

— Nemám, ale čo ona? — A obrátila sa k Želke, vzala ju za ruku a vložila ruku dievčatka do synovej ruky.

Išli do izby. Tam sa Samko dozvedel, ako sa to stalo.

— Tí samopašníci, — smial sa a hrozil Helenke jednou rukou, kým druhou držal ešte vždy Želkinu. Števo, hneď hotový, sa pýšil, že to vykonal on, Helenka bola už len nástrojom.

Pani farárka spytovala sa syna, prečo tak neskoro prišiel, a on odvetil, že mal mnoho chorých.

— Tak ich máš! No, chvalabohu, má pacientov! — tešila sa mať.

Pán farár zavolal syna nabok a požiadal ho, aby dal niečo Žofe na uľavenie bolestí.

— Tam už niet pomoci, otecko, viem o nej… Už je neskoro. Uľaviť… možno, áno, skúsime to, ale pomoci jej niet.

Prišiel i pán učiteľ.

— Všetko naopak, — hovorí s úsmevom Želkin otec. — Mladý zať prichodí, keď je po všetkom. Ale vitajte, vitajte!

Starík sa rozcítil, požehnal svoje deti v pekne prednesenej reči, aby sa aspoň čiastočne vyhovelo forme, zakľúčiac svoje slová dôrazným: Amen.

— A teraz, milí páni susedia, i vy, naša drahá mládež, nech sa vám neťaží poctiť návštevou môj skromný príbytok. Takáto slávnosť musí sa zasvätiť svojím spôsobom. Moja žena vás čaká na malú večeru.

— Ale, pán brat a pán sused, najprv na večiereň! — podotkol pán farár, lebo už videl kostolníka na dvore vyčkávať. — Dajte zazvoniť, i tak sa pripozdilo.

Mládež i stárež, všetci šli na večiereň a stade do školy, prejsť sa po záhrade. A pani farárka zas len rozjíma, že dobre tak, dobre. Chudobná? Ach, veď pánboh neprestal dávať dary! Predbežne, čo im bude v dome chybovať, dá im ona, dá i z Helenkinho. Zato ešte i tej dosť ostane. „A,“ vraví si ďalej v duchu, s úsmevom pozerajúc na svoje deti, „pekné sú, krásny pár. Otec má pravdu, z tých piatich p len peniaze jej chýbajú. Ale Samo nepotrebuje, chvalabohu, on si môže vziať chudobnú ženu, on môže byť i bez nich šťastný, veď už má pacientov!“

Pani učiteľka k pocte dňa, a či večera vystrojila veľkú hostinu. Nič zlého netušiace kačky a kury padli za obeť jej nožu. Prišla pomáhať i kováčka, ktorá bola známa ako znamenitá kuchárka. Prišiel i kostolník, ale len tak, akoby nič netušiac. Že ho zadržali, rozumie sa samo sebou, a po ňom prišiel aj kurátor, ba v samý večer i pán richtár. Kývali hlavami na znamenie veľkej spokojnosti. Pri stole sadli si len na kraj stoličky a koštialiky pekne, ako sa patrí, hodili pod stôl. Keď sa všetci rozchodili, prišiel richtár k pani farárke a spustil jej čosi veľmi tajnostne.

— A… ten ovos… pani matka… ej, ten ovos, ten ma mrzí. Namoj… ma mrzí… veruže ma mrzí. Ale, — tu si položil ruku na prsia, — zajtra ho majú doma. Ej, toto sa mi páči… že veru… naša škoda je oslávená!

Prv ešte bola reč o tom, že je už zasnúbenie, a nemajú prsteňov. No pani farárka si vedela rady. Darovala Želke v mene Samovom pekný, starý briliantový prsteň. — Ten môžeš nosiť, nosili ho šťastné ženy. Dostala som ho od mamy a ona tiež od svojej mamy. Keď som prišla sem ako mladá žena, napísala som ním veršík na pamiatku na sklo obloka. I dnes tam ešte svieti. Buďte šťastné, deti moje! — Rozcítila sa, a s ňou všetci.

Keď farárovci odišli, bola už noc. Samko dostal od Želky bozk i ružičku. Keď prišiel domov, položil ružu do pohára, aby ešte dlho svieža ostala. Rodičom ďakoval ešte i doma.

A keď sa už všetci utíšili, keď i štebotavá Helenka zaspala spánkom zdravých detí, keď už i Števo prestal robiť vtipy a poznámky, keď i otecko oddychoval zhlboka — mať sa ešte modlila. Modlila sa svoje obvyklé nedeľné modlitby, ale potom si ešte vzdychla:

— Ďakujem ti, Hospodine, za dnešný deň, za všetko dobrodenie, preukázané mne nehodnej… a Hospodine, odpusť naše viny!



[1] Vynes mi, dieťa moje, bibliu a kázeň i olovko — olovko sa používalo v minulom storočí miesto ceruzy

[2] domine spectabilis — osvietený pane (latinský titul)

[3] kostolník… dostal ul „suchý fruštik“ od pani farárky — kostolníka miesto raňajok vyhrešila farárka pre spomínaný ovos

[4] Tam bolo prichystané: kalich i alba — kalich s bielym ručníčkom, pripravený na bohoslužby





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.