Zlatý fond > Diela > Na jednom brde tkaní


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Na jednom brde tkaní

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Lucia Trnková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov


 

Na jednom brde tkaní

Dr. Igor Stach je krátky, tučný, behá na okrúhlych, čaptavých nohách ako veľmi pohyblivý chrobák v ohradenom kolese. Líca a tupý nos sú karmínovej farby a blyštia sa mu ani politúrovaná skriňa. Hovorí s neodbytnou rozhodnosťou, ktorej sa nikto neľaká. Myslí si, že niet inej múdrosti na svete okrem tej, ktorú on vie. Klame svet nielen röntgenovaním, do ktorého sa rozumie ako drotár do korytnačej polievky, ale i menom, lebo ho žena volá Izidorom, a hoci dobre vie po slovensky, pridá sa mu vždy, že namiesto „bol“ povie „bou“.

Včera predpoludním vošiel do čakárne a našiel tam sedem pacientov. Obzrel ich, a nezložiac ani klobúk z hlavy, mykol hrubou ovisnutou perou a zamrmlal: — Háveď!

Z tých siedmich odhadol piatich za krankasákov, jeden bol otrhaný žobrák a len jeden zdal sa ako dobrý, starší gazda, teda pravdepodobne platiaci pacient. Stachovi preblesklo hlavou, že ten zaplatí za všetkých.

Ako prvého odbavil žobráka, známeho pod menom Kozák.

— Kozák, čo mi tu tratíte vši, berte sa odtiaľto!

Žobrák stál hrdo v aureole požitého denaturovaného liehu, páchnuc aj inak ako mor, takže ostatní stáli od neho na dostrel z revolvera.

Krankasáci s uznaním počúvali doktorovu reč a prikyvovali mu v nádeji, že tým získajú si jeho blahovoľnosť.

Kozák zafufnal bezzubými ústami, ale sebavedome:

— Mám ranu na nohe!

— So svojou ranou na nohe ma už sekírujete práve desať rokov. Tu máte päťdesiat halierov, choďte do pekla! — vrieskal lekár, otvoriac pred ním dvere.

— Ďakujem, pán doktor, prídem sa im o pár dní ukázať.

— Vyhodím vás! No, poďte, vy ostatní! — riekol lekár, pričom hľadel s opovrhnutím na krankasákov.

Voviedol ich všetkých do ordinačnej izby naraz a postavil ich do radu.

— Vám je čo? — pýtal sa prvého.

— Mňa tu na nohe uštipla mucha, opuchlo mi to, nemôžem chodiť.

— Kedy sa to stalo?

— Pred tromi dňami. Nebol som v práci od tých čias a ani teraz nemôžem ísť.

— Ukážte!

Prvý si vyhŕňa nohavice.

— Druhý, čo je vám?

— Včera ma kopol kôň do zadku.

— Dolu nohavice! Tretí, čo je vám?

Tretí chlap ako Goliáš vyhrnul rukáv.

— Tuto, hľa, sa mi urobil vred na ramene. Nemôžem robiť.

Stach mrkol od stola na vred. Bol ako hrášok s bielym vŕškom. Vzal kúsok vaty, namočil ho do jódovej tinktúry a vytrel ranku. Zatým prilepil na ňu náplasť s gázou.

— Kedy mám s tým prísť? — pýtal sa Goliáš.

— To sa vám zahojí za deň-dva. Nepotrebujete viac s tým sem chodiť.

— To sa mi nezahojí za dva dni. Ja s tým nemôžem robiť. Musia mi dať podporu.

— Ak sa vám to za dva dni nezahojí, oznámim vás, že si ranu schválne kazíte. Podporu nedostanete, lebo pre také nič môžete robiť. Berte sa!

— No, to by som rád videl! Ja s tým robiť nebudem. Celá ruka ma bolí. Taká mi je ako cent. Oni to neskúsili, nuž nevedia.

Ostatní krankasáci tvorili súhlasiaci chór bručaním a poznámkami.

Lekár hľadel s hnevným opovrhnutím na celú spoločnosť.

Zatým pozrel prvému na nohu, na ktorej bolo opuchnuté červené miesto ako dlaň.

— Posmech! Pre takú vec sa nehanbíte sem chodiť a kradnúť čas? Choďte doparoma!

— Júj! — skríkol prvý, ani keby ho nožom pichol, a skackal na jednej nohe. — Veď ani stáť nemôžem. Bože môj, bože, takto zaobchádzajú s chudobným človekom! Budem s tým i mesiac ležať, lebo mi Drnduliačka povedala, že je to otrava krvi. To mi ani podpory nedajú?

— Keď dostanete otravu krvi, umriete, a tak nepotrebujete podpory. Berte sa!

— To idem žalovať!

— Choďte pre mňa i do vypálenej bryndziarne. Tam môžete vyspevovať, koľko sa vám páči.

— No, toto je strašná vec. Platím krankasu, a keď ochoriem, vyhodia ma ako psa. Idem na žalobu. Júj, veď sú oni ani nie človek!

I odišiel, trepnúc dverami.

Druhý za ten čas stál zohnutý s obnaženou primeranou čiastkou tela.

— Kade vás to kopol kôň?

Ranený hľadajúc macal prstami, kde ho bolí.

— Tuto, ale nie, tuto tadiaľto. Veď mi musí byť vidieť. Včera, ako mi žena hovorila, som mal celú podkovu odtlačenú.

Lekár a chlapi pozerali na údajný úraz. Nevideli nič.

— Juro, veď vám tu ničoho nevidieť.

— Nevidieť! — zakvílil Juro žalostne a macal si zasa boľavú čiastku, hľadajúc raz na jednej, raz na druhej polovici.

— Tuto, — ukazoval naľavo, — ba nie, tuto, — prešiel napravo. — Hej, tu bolí.

Ostatní chlapi sa zahanbili. Goliáš, aby dokázal, že je on jediný spravodlivý, poznamenal:

— No nie, Juro, ničoho ti nevidieť, necigáň. To ťa len pohladil ten kôň.

— Nuž, naozaj mi nevidieť? To ma žena oklamala. No, ja ju naučím. Taký posmech robiť z človeka. Obliekol sa a odišiel spokojne.

Štvrtý mal horúčku, bol, ako keby mal ťažký týfus. Lekár ho posadil na stolicu a vložil mu teplomer pod pazuchu.

Piaty si mlatkom bol udrel po nechte ukazováka. Necht bol začernetý.

— To nemôžete robiť? — pýtal sa ho lekár.

— Júj, ale s takýmto očernetým prstom! Veď sa ma brand chytá! Keby vedeli, ako to bolí, keď sa človek šibne po nechte! Všetky hviezdy som videl. Nech probujú, uvidia.

— To nechcete robiť, kým vám necht nezlezie?

— A akože budem robiť bez nechta?

— No, dobre. To bude trvať i tri mesiace, kým vám necht zlezie a narastie nový. Za ten čas nebudete nič robiť a brať podporu!

Ostatní chlapi mu závideli. Chlap s nechtom, mysliac si, že mu to lekár vážne povedal, hľadel s úctou na svoj prst.

— Ty, a pri akej robote sa ti to stalo? — pýtal sa ho Goliáš.

— Kul som kosu.

— Doparoma! Nuž pre udretý ľavý ukazovák ty nemôžeš kosiť? Kto by ti to veril? Pán doktor majú pravdu!

Stach bol nasršený ako osa. Pichol prstom Goliášovi do pŕs.

— Vy tu darmo fiškálujete. Berte sa všetci von! Ani jeden z vás nie je práceneschopný, a tak darmo vydierate podpory.

Chlapi odišli, hromžiac a vyhrážajúc sa, že pôjdu na žalobu.

— Sú i väčší páni ako taký doktor. Pôjdem k náčelníkovi. Nedám sa ukrátiť. Ja platím už koľké roky krankasu a nikdy som grajciara nedostal!

— Von, von, von! — zvolal Stach a otvoril pred ním dvere.

Boli to preňho každodenné scény a hoci bol na ne privyknutý, hneval sa každý raz. Pozrel oblokom na ulicu a videl, ako sa chlapi, čo od neho vyšli, rehocú na ceste. Robili si posmech jeden z druhého. Napokon obzrel chlapa s horúčkou.

— Čo vás bolí?

— Hrdlo, nemôžem ani sliny prežrieť.

— Ukážte hrdlo, — i pozrel ho pomocou drevenej lyžičky.

Chlap mal zapálenie hrdla. I dal mu prášky a na vyplachovanie medicínu. Celá ordinácia piatich ľudí netrvala dlhšie ako štvrť hodiny.

— No, poďte teraz i vy! — zavolal gazdu z čakárne podivne vľúdnym hlasom.

Vošiel poriadne a čisto oblečený gazda. Bol to zo štyridsaťročný chlap zohnutej postavy, širokých pliec a očí takých malých, že mu ich skoro ani nebolo vidieť. Robil dojem hlupáka.

— Pochválen Pán Ježiš Kristus!

— Na veky amen, — odvetil lekár neženírovane, hoci mu do Pána Ježiša naozaj nič nebolo.

Ale nestálo ho to nič, nech má ten človek radosť.

— Tak, čo vám chybí?

— Pán doktor, kríže ma bolia, v prsiach ma pichá, hlavu mám ako riečicu, kašeľ ma dusí, jesť nemôžem a nemám vlády, takže sa mi činí, že by ma i mucha prevalila.

Stach sa usmial. V duchu si spočítal, čo sa tu dá všetko robiť. Môže sa s ním baviť i hodinu a vybije z neho najmenej sto korún. Chytil mu pulz; zdalo sa mu, že môže mať horúčku. Bude to akiste malá chrípka. Keby bol krankasákom, vtisol by mu niekoľko aspirínov do dlane a poslal ho o päť minút v čerty. Ale platiaci?

Dal mu teplomer pod pazuchu a zhováral sa s ním veľmi priateľsky o jeho rodine, o žatve, o úrode. Temperatúru nemal zvýšenú. Nič to, preto kýval vážne hlavou.

— Koľkože mám tej horúčavy? — pýtal sa gazda zdanlivo ustrašene.

— No, máte, máte okolo tridsaťosem stupňov a niekoľko desatín.

— To je zle so mnou?

— Veru nie najlepšie. Dobre je len, že ste tak včas prišli ku mne. Tak sa vám ešte pomôže. Zoblečte sa.

Maťo Krkvoň sa pomaly zobliekal, pričom stonal, že by bol kameň obmäkčil.

— Čože tak stonete? — pýtal sa ho lekár trochu prekvapene.

— Ako by som nestonal, keď som taký ukrutne chorý, a ja som myslel, že je to nič. Tridsaťosem grádov a toľko tých desiatok, veď to má iba na smrť chorý.

— No, nebojte sa, pomôžem vám.

Zatým na prsiach a chrbte chorého bubnoval a počúval prístrojom s gumovými cievkami, pričom hmkal a robil ukrutne vážnu tvár, krútiac vše hlavou.

— A to vás nebolí? — pichal mu prstom po chrbte a prsiach. — Tu, a tu, a tu?

Krkvoň, naplašený, teraz sám so sebou nebol na čistom, či ho bolí, či nie. Raz prisvedčil, raz odpieral. Pravda bola, že mal úsad, boleli ho kríže; ináč bol zdravý ako orech. Ale keď ho lekár tak naplašil, nuž sa veru zľakol.

— Dobre by bolo, keby ste sa dali aj elektrikou prezrieť. — Dáte sa? Stojí to len osemdesiat korún!

— Poručeno pánubohu! Len aby sa mi pritom nič nestalo… Mám ešte malé deti.

— Nič sa nebojte.

I postavil ho pred malý prenosný röntgenový prístroj a obracal ho, ako sa chlapovi zdalo, tak svedomite, že mu pot vystúpil od strachu na čelo.

— No, lapený ste na pľúca, ale ja vás vyliečim. Musíte sem chodiť každý druhý deň, budem vás štepiť. Prídete?

— Prídem, ako by nie.

— No, dobre. Dnes vás zaštepím prvý raz.

— Nech ma len ratujú. Veď sa im odslúžim.

Lekár mu urobil akúsi injekciu s liekom, aký mal práve pri ruke. Čo bolo, to bolo, škodiť mu taká jedna injekcia nemohla.

Keď sa Krkvoň obliekal, písal mu recept a povedal, ako má medicínu užívať a masťou sa mastiť. Keďže je kyjak na konci, zakončil reč takto:

— A teraz mi za prácu zaplatíte stopäťdesiat korún.

Krkvoň sa bol doobliekal. Zahmhmkal a vyťahujúc zamastený šlabikár, riekol:

— Veru zaslúžili ste tie peniaze, lenže, — tu podával lekárovi popísané tlačivo, — ja som v krankase, a tak neplatím ani doktora, ani apatieku.

Stachovi navreli žily na čele a ovisla mu pera. Malo ho poraziť. Najradšej by bol chlapa vyzauškoval. I zareval naňho:

— Vy šaľbiar, čo ste hneď nepovedali, že ste v krankase? Čože, chcete vyklamať podporu a robíte sa takou kalikou! Nič vám nechybí. Nedostanete ani haliera, aby ste vedeli!

— To mi tak poradili, aby som hneď nevyzradil, že som v krankase, že ma poriadne obzrú.

— A kto vám to poradil?

— Nuž u nás pán doktor, keď som prišiel k nemu, aby ma obzrel. Povedal mi, že on na krankasu nelieči, aby som išiel k nim, ale nepovedal popredku, že som v krankase. A keď hovoria, že mi nič nechybí, prečo ma tak revidovali?

— A vy si myslíte, že pre ten hlúpy úsad budete brať mesiace podporu?

— Nuž keď som taký chorý, že toľké peniaze pýtajú len za obzretie, mal by som len dostať.

— Ani haliera vám nedám. Vám nič nechybí. Oznámim vás pred podvod.

Krkoň hľadel naňho zohnutý, s roztvorenými ústami. Napokon sa mu mozog rozkýval.

— Nuž, to mi ani nič nepredpíšu? Už čo ako, tie kríže ma len bolia. Nemôžem robiť.

— Choďte do diabla! Nech vás nevidím, lebo neručím za seba! — reval dr. Stach.

Krkvoň zasa hľadel naňho hodnú chvíľu.

— Keď tak, nuž tak. Idem k pánu slúžnemu. Nech sa dobre majú.

Stachovi sa v hlave rozležalo, že ľudia majú zlé pysky, robili by z neho len zbytočný posmech. Keď počul vrzgnutie dverí na čakárni, vybehol za chlapom a zavolá naňho:

— Poďte naspäť. Dám vám recept na prášky a masť.

Pri obede bol namrzený a žena sa ho spýtala, čo je taký rozpajedený. Bola to pani tiež tučná, ostrého nosa a jazyka. I vyžaloval sa jej, blázon.

Pravdaže mu povedala svoju mienku.

— Prečo si taký sprostý, že sa nepýtaš pacienta, kto je, čo je, keď ho nepoznáš?

— Tebe je ľahko hovoriť. Keď sa poriadneho gazdu spýtaš, či je v krankase, urazíš ho.

Žena, pravda, neuznala dôvod; ona by sa vyzvedela čo ako, s kým má do činenia. Ale chlapi sú takí nemotorní!

Stach sa ani dobre nenajedol, šiel do spálne a ľahol si na diván, aby si popoludní trochu zdriemol. Sotva mu prišiel spánok na oči, zobudila ho žena, aby vstal, že prišiel jeden „poriadny“ chlap k nemu.

— Krankasák? — pýtal sa, hoci v polosne, ale nedôverčivo.

— Iste nie krankasák. Gazda, poriadny gazda.

— Nuž, celkom iste gazda?

— Ale áno, keď ti hovorím. Nie som taká šialená ako ty.

Stach si mrzuto pretrel oči a vyšiel do čakárne. Drglo ho, bol tam Krkvoň.

Chcel sa naňho osopiť, ale zazrel, že sa žena díva z dverí, i opanoval sa a spýtal sa ho jemne a milo ako matka drahého dieťaťa:

— Čože chcete ešte, Maťko?

Krkvoň dojatý neočakávane vľúdnym hlasom si myslel, že aj on bude úctivý.

— Len ich už ponížene prosím, pán doktor, nech sa neráčia hnevať.

Lekár si chcel čím skôr zasa ľahnúť, hnevalo ho, že ho pre hlúposti nič po nič búria, i jeho mrzutosť sa stupňovala na hnev daromnými rečami človeka, ktorého by bol vďačne horúcou vodou oparil. I odvrkol krátko:

— Nehnevám sa, čo by sa hneval. Len hovorte chytro, čo chcete.

— Nuž, naozaj sa neráčia hnevať?

— Nie, no! — zvolal už hodne hlasnejšie.

— Lebo by ma ukrutne bolelo, keby som ich namrzel. Veď sa toľko natrápili so mnou pre nič — za nič. Nuž, naozaj sa nehnevajú?

— Ak budete ešte dlho vŕtať do mňa s tým hnevaním, nuž ma dosť ľahko porazí. Hovorte už, čo chcete?

— Vidia, že sa hnevajú. Pán doktor, nech sa nehnevajú, ponížene ich prosím. Len to som sa ich chcel spýtať, v ktorej apatieke to mám tú medicínu vziať. Ale nech sa neráčia hnevať, ponížene ich prosím ešte raz.

Stacha teraz modlikanie a sprostá otázka Krkvoňova vyniesli celkom z trpezlivosti. K tomu i jeho žena skočila k nemu.

— Izidor, Izidor, majže rozum! Nezabúdaj sa!

Stach reval, ako vládal:

— Vy starý somár, koľkože je tu apatiek? Desať? Viete, že len jedna. Practe sa, dajte mi pokoj! Zmárnim vás všetkých!

Krkvoň kýval smutne hlavou.

— No, vedia, hovoria, že sa nehnevajú, a tu vidím, že ich skoro ide poraziť. Preboha ich prosím, nech sa uspokoja. Veď som im nechcel ublížiť.

— Choďte do horúceho pekla! Môžete ma radi mať! Nohy vám polámem, ak sa neodpracete!

— Fuj, hanbi sa! Taký inteligentný človek! — chlácholila ho svojím spôsobom manželka, takže by ju bol vďačne preklal.

Pribehli i slúžky z kuchyne, čo sa robí. Krkvoň nie žeby bol išiel, ale zasa začal prosiť, aby sa už len nehneval.

— Nikdy som nevidel takého človeka. Veď ich tak prosím, aby sa nehnevali, a oni sa len tým viac srdia.

— Eh, čo vás ja tu budem počúvať! Marš von! — zakričal Stach a otvoriac dvere, vysotil Krkvoňa na schodíky, vedúce do dvora.

Gazda nebol cvičený ani Sokol ani Orol, splietli sa mu nohy, i padol koncom drieka na ostrú hranu schoda. Zreval žalostne a zozbieral sa po biede, držiac sa oboma rukama za čiastku tela, ktorú už nechcem toľko spomínať.

— Jój, jój, jój, ako som si ublížil, ako som si ublížil! No, ale mi dal, ale mi da-a-ál!

Stach so ženou, a so slúžkami hľadel na preč krivkujúceho chlapa.

— Na, teraz si si navaril pekný sós, — tešila ho jeho pani. — Bude ťa žalovať, celkom iste ťa bude žalovať. Ty srdoš!

Slúžky s poľutovaním ustálili, že si musel najmenej kosti na oboch nohách polámať.

Stach sa chcel na ne oboriť, ale len vzdychol a hodil rukou; videl, že proti osudu ničoho nezmôže. A urobil to dobre, lebo teraz mala jeho žena slovo, a to také do srdca ryjúce, že mu bolo do plaču. Vtom prišiel jeho kolega dr. Karas, okresný lekár, veľký spolkár, turista, ľudomil a mravokárca. Keď vošiel do izby, pani Stachová zamĺkla ako pena, urobiac tvár ako nikdy neodpočívajúca Alekto[1] na obraze — neviem od koho. Stach prežieral naprázdno, ako keby mu trčalo kus nezrelej hrušky v pažeráku.

— Pane kolego, — začal svojím spôsobom, — byl teraz u mňa Matej Krkoun pre visum repertum.[2] Má poměrně dosti tažký úraz na tele. Víte, co znamená, keď budete odsouzen pre ťažký úraz na tele pacienta, pane kolego, pa-ci-enta? — I zdvihol ukazovák do povetria a vytiahol obrvy až po vlasy.

— Pán kolega, ten človek ma oklamal a robil si zo mňa posmech, — obhajoval sa veľmi nešťastne Stach.

— Vy, pane kolego, ste na celé čáře vinný. Zariaďte si s tým člověkem tú věc. Myslím, že mám právo to od vás požadovať v záujme vašom a v záujme našej stavovské cti. Ten člověk je tady. Pošlem vám ho. Poklona.

I odišiel.

Koniec bol, že sa Stach vyrovnal s Krkvoňom, a to tak, že ho uzná na mesiac práceneschopným a poukáže mu podporu. Okrem toho mu zaplatí tých stopäťdesiat korún, ktoré chcel na ňom zarobiť. Maťo Krkvoň odišiel spokojný, celkom spokojný, lebo ho pán doktor i o tom uistil, že mu nič nechýba, a nehneval sa viac ani vtedy, keď ho prosil, aby sa neráčil hnevať.

Mravné poučenie počul pán dr. Stach obšírne a dôkladne od svojej milej ženy. Pri jej prednáške si pevne umienil, že sa rozsobáši.



[1] Alekto, v gréckom bájosloví jedna z troch Fúrií, ktoré prísne dbajú na mravný spoločenský poriadok

[2] visum repertum, (lat.) správa o vyšetrení, lekársky nález




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.