Zlatý fond > Diela > Radosti života


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Radosti života

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov


 

Radosti života

— Celkom nič!

— Celkom nič? Hovoríš ako človek, ktorý chce, aby mu odporovali. Nie je pravda, že by si nebol nič získal tým, že si si vzal Lujzu za ženu.

Lekár Julo Brisuda sedel vo veľmi pohodlnej klubovke v panskej izbe advokáta Luciána Stranického schúlený, že mu golier kabáta vyčnieval skoro nad hlavu. Markíroval hlboký zármutok, hoci bol i veľmi spokojný s elegantnými črievicami a s pančuchami, ktoré sa veľmi dobre hodili k šatám a vyčnievali mu spod vysoko vytiahnutých nohavíc. Príčina jeho zármutku bola, že sa zasa povadil so svojou ženou Lujzou, ktorú si pred troma rokmi vzal, poháňaný k tomu neskrotiteľnou láskou a svojím priateľom Luciánom. Robilo mu veľkú radosť, keď sa mohol prísť žalovať na ňu svojmu priateľovi; pri takejto príležitosti bol nepotešiteľne zronený, lebo jeho zármutok bol len predstieraný, aby mohol kamarátovi robiť výčitky pre niečo, čo si sám bol najväčšmi želal. Vieme, že je náramne ťažko zmierniť žiaľ, ktorého nikto v skutočnosti necíti.

Lucián, statočná duša, sa podľa možnosti usiloval, aby vyhovoril Julovi zármutok, kalený krásou pančúch a poltopánok.

— Keby si mi nebol na tú osobu hymny spieval, nebol by som sa s ňou zadrhol. Mohol som byť slobodný, svojím pánom, ako si ty, — odmietol Julo rozhorčene reči Luciánove, hľadiac zboku na pančuchu, či je lilavý pás naprostriedku a či by ho nebolo treba napraviť.

Lucián sa mdlo usmieval.

— Veď ty by si i korán vykrútil hoc i Mohamedovi.

Pamätáš sa, aký si bol uveličený jej krásou, ľúbeznosfou, učenosťou a duchaplnosťou, ktorú si si nemohol prenachváliť, keď každú tvoju daromnú myšlienku pochopila, vysoko ocenila a odmerala jej nesmiernu hĺbku. Pamätáš sa, aký si bol hrdý na ňu a na seba, keď uznala pravdu tvojho tvrdenia, že bez mačiek by sa nikdy nebola vyvinula európska kultúra?

— Čert to vzal! Veď vlastne ona vypracovala môj hlúpy vtip, aby mi tým lichotila. Čo tam po tom, jazyk má, to je isté.

— Jedného dňa si prišiel, že ťa ona prevýši geniálnosťou myšlienok. Vynašla istý spôsob odstrániť hospodársku biedu sveta. Proletári vraj majú kopu detí. Navrhla, aby nikto nesmel mať dieťa bez povolenia úradu. Vlády by mali regulovať, kto nakoľko smie urobiť zadosť svojej biblickej úlohe. Pamätáš sa? A ty si bol bez seba nad múdrosťou myšlienky.

— Zamilovaný človek je hotový kretén. Ty si nebol zamilovaný, ty si mal mať rozum za nás. Keď je človek láskou pobláznený, pokladá opicu za najkrajšiu a najmúdrejšiu.

— Dobre, dobre. Lenže Lujza nebola a ani dnes je nie opicou, ale jednou z najkrajších a najmúdrejších žien. Myslím, že je aspoň takým lekárom, ako si ty, a všeobecného vzdelania má omnoho viac ako ty.

— Ďakujem za uznanie. Prepustím ti ju.

— Ty by si mi ju, bratku, za nič neprepustil, keby na to prišlo. Ale maj rozum. Ste obidvaja vzdelaní a učení ľudia. Kým ste neboli svoji, obdivovali ste svoju múdrosť a duchaplnosť. Každú novú myšlienku ste pokladali za geniálnu, dnes hovoríte, že je to hlúposť. Máte sa radi i dnes, lenže už triezvejšie hľadíte na seba a nepokladáte sa za zázraky geniálnosti, a preto sa škriepite pre každú hlúposť.

Julo si trhal vlasy na bradavici, rastúcej mu pred uchom; kriviac pritom ústa a mrštiac tvár, hovoril hnevne:

— Nebudem sa koriť namyslenej žene. Nech sa poddám raz, položí mi nohu na krk navždy. Ty ženy neznáš.

— Škriepite sa obyčajne o veciach, ktoré dobre nepoznáte, a ani jeden nemáte pravdu. Len si zlú vôľu robíte. Ste vysoko inteligentní ľudia, máte sa radi, a otravujete si život pre pletky. A potom sa má človek oženiť! Vŕtaš do mňa, aby som sa oženil, a dávaš mi takýto príklad.

— Ožeň sa, ale neber si dievča vzdelanejšie, ako si ty. S tým pohoríš.

— Ani mi na um neprichodí ženiť sa. Som spokojný tak, ako som. Ale, keď si ty už raz ženatý, maj rozum a netráp tú krásnu a milú ženu. Nevaď sa s ňou. Uvidíš, že keď vydržíš len tri-štyri dni bez vadenia, že ani ona ti nebude odporovať.

Julo skočil zo stolice, podupkal, aby sa mu nohavice narovnali, vybral si cigaru zo striebornej škatuľky na stole a zapaľujúc ju, riekol:

— Uvidím, čo sa dá urobiť s tou osobou. Slúchnem ťa.

A odišiel.

Keď odzneli jeho kroky na dlažbe haly, Lucián otvoril všetky obloky, usmievajúc sa a krútiac hlavou. Myslel si, že sa Julo nikdy neodvykne od lacného malomestského gavalierstva, zračiaceho sa v lacných voňavkách, krikľavých kravatách a pančuchách. Plebej zostane plebejom.

Ľudia mávajú podivné myšlienky. Lucián Stranický si umienil, že bude gentlemanom, akýmsi vzorom pre svojich blížnych. Vedel, že je to spojené s ťažkosťami, a preto sa roky trénoval v tom, ako v nejakom športe. Sprvu sa vystavoval rozličným pokušeniam; keď neodolal mnohému, nahliadol, že bude lepšie im ísť z cesty. Lebo darmo je, človek je jednako krehká nádoba.

Prvú podmienku gentlemanstva, totiž hojný dôchodok, to mal. Po otcovi bol zdedil veľký majetok a elegantnú barokovú vilu, podobnú divadlu, ktorá stála v krásnej parkovitej záhrade, tvoriacej celý kratší bok hlavného námestia. Jeho otec pochádzal z Poľska, bol staviteľom v Pešti a trávil život vo vedeckých a umeleckých kruhoch, čo bolo poznať i na Luciánovi, lebo mal značne vyvinutý zmysel pre umenie. Vedy ho nepriťahovali. Bol jediné dieťa bohatých rodičov, a tí ho maznali a chránili pred stykom s každou špinou života. Mal dvadsať rokov, keď títo jeho priopatrní strážcovia umreli na nákazlivú chorobu, ale on jednako neopustil cestu, na ktorú ho napravili. Teraz mu už málo chýbalo do štyridsiatky, a on si bol časom vystavil niekoľko zásad, ktorých sa neochvejne chcel a mienil pridŕžať. Jedna z nich bola vyhýbať každému, nie nevyhnutne potrebnému styku s ľuďmi. Preto sa nestaral o politiku, ani o spoločenský život svojho mesta. Bol advokátom, ale klientov mal len niekoľko veľkých pánov, veľkostatkárov, ktorí boli i skoro jediní jeho spoločníci a priatelia. Aby urobil zadosť svojmu spoločenskému postaveniu a majetku, ako i túžbe pomôcť podľa možnosti ľuďom ubiedeným, venoval každý rok značnú sumu zo svojho zbytočného dôchodku verejnej dobročinnosti. Ale keďže sa s ľuďmi stýkať nechcel, rozdeľoval tieto peniaze jeho starodávny, od rodičov prevzatý pisár a totum fac Galaj.

Druhá jeho hlavná zásada bola neoženiť sa. O každej veci na svete možno hovoriť pro et contra, tak i o manželstve. Lucián videl veľmi dobre, že ustanovizeň manželstva je sama osebe veľmi výhodná, a keď sú manželia rozumní a dobrí ľudia, je hotovým požehnaním. Ale i dobrí ľudia môžu mať slabosti, ktoré urobia z manželstva viac-menej ťažké putá. Najmä mu ležalo na srdci, ako veľmi odstrašujúci príklad, manželstvo jeho najlepšieho priateľa Jula. Jeho žena Lujza bola veľmi milá, múdra, vzdelaná a pekná pani; zo všetkých žien, ktoré poznal, bola mu najsympatickejšia; Julo, hoc i trochu ľahkomyselný, nebol zlý alebo surový človek, a jednako sa tí dvaja ľudia už po krátkych medových týždňoch nemohli a nemôžu znášať. Keď predtým ešte váhal, či sa má oženiť, či nie, teraz ho príklad Julov čo najrozhodnejšie odstrašoval. Ako je možné s takou ženou, ako je Lujza, nevyjsť? Bolo by pokúšaním pánaboha vziať si hoc i zdanlivo najlepšiu osobu, keď tá znamenitá pani nemôže urobiť šťastným muža. Zriecť sa svojej slobody a mať za to len mrzutosti a starosti o rodinu?

Jarilo sa. V jamách a zapadliskách vrchov belel sa ešte sneh, ale popri ňom sa už zelenala, akoby čerstvo zamaľovaná, tráva a ozimina. Pod kríčím, pokrytým rozličným jemným, mladým lístím, navrchu úložitého kopca stál na medzi podvečer Lucián Stranický a rozhliadal sa do diaľky na tmavejúce sa vrchy. Nad ich okrajom jazdilo zachádzajúce slnce, ktorého žltočervené lúče sa ťažko prebíjali cez hustejšie a miestami redšie oblaky. Nad vrchmi boli oblaky skoro tmavosivé, vo výške prechádzali v belostnú, lilavo osvetlenú paru.

Pred Stranickým rozprestieral sa dlhý kus úhoru, na konci ktorého v diaľke jarabeli sa červené strechy dediny medzi zelenajúcimi sa stromami. Lucián bol vyobliekaný poľovnícky, v remennom kabáte a vysokých žltých čižmách, a držal ľahučkú dupllovku pod pazuchou. Čakal on i jeho spoločnosť na sluky, fŕkajúce prudkým, trhavým letom vo večernom šere. Bolo sparno a voňalo dažďom. Netešil sa vychádzke, proti vôli ho vytiahol na ňu jeho priateľ Marecký, statkár zo susednej dediny, u ktorého bolo na návšteve niekoľko pánov a dám, medzi týmito i Stranického sesternica Herma, robiaca vždy s celým svetom, čo chcela. Bola to asi dvadsaťsedem-dvadsaťosemročná, krásne urastená osoba takej bujnej postavy, akú Tizian namaľoval viacerým svojim Venušiam. Tvár mala ružovú, pery plné, oči vše ostro iskriace. Keď stála ticho, nezaujímajúc sa o nič, bola ako mladušké, sveta neznalé, neskúsené dievča. Len skúsenejší tušil, aká je to ženská, keď zazrel niektorý jej úsmev, alebo blesk očí. Či bola ozaj taká krásna ako Tizianova Venuša, ležiaca nahá pred vyobliekaným, na spinete[1] hrajúcim mužom, to je otázka, ktorú by bolo zaiste veľmi ťažko rozlúštiť, lebo nesmieme zabúdať, že je estetika prírody celkom iná ako estetika umenia. Ľudská ruka, našej estetike zodpovedajúc, krajšie namaľuje ženskú, ako ju vytvorila príroda, jednako účinok žijúcej je neporovnateľne väčší. Isté je, že na Herme každý vďačne pásol oči, a čo si pritom myslel, to nenašiel v nijakej modliacej knihe. Bola tiež v poľovníckom úbore, v krátkych sukničkách a vo veľmi podarených zelených čižmičkách. Na pobelavých, nakrátko ostrihaných vlasoch mala klobúčik s tetrovím perom a v rukách držala ľahučkú pušku takým spôsobom, že by sa bol pozorovateľ pred ňou najradšej schoval za najbližší strom. Luciánov priateľ Viktor Brandt, majúci zvyk otvorene hovoriť, odhadoval celú jej súpravu so šatstvom a puškou na sedemdesiatšesť kíl.

Herma mala plány, o ktorých tušil Stranický, a to tušenie mu kazilo dobrú vôľu. Nemyslel na sluky, ale na svoju druhostupňovú sesternicu a čakal nervózne, kedy začne proti nemu útok. Stála asi na sto krokov od neho za krovím tak, že nevidel, čo robí.

— Haló, Lucián, Lucián, haló! — ozval sa žalostný ženský hlas.

Stranický pokladal za výhodné nič nepočuť.

— Lucián, haló, Lucián, ratuj ma! — volal hlas znova.

To znelo tak prenikavo, že či chcel, či nechcel, musel ísť. Pobehol smerom za hlasom a vhupol do hodného močiara, z ktorého sa dosť po biede vymotal. Obíduc ho, prišiel ku Herme, sediacej na zemi a držiacej si nohu obidvoma rukami.

— Stala sa mi nehoda, vytkla som si nohu! — rozprávala mu, zazrúc ho, ale naskrze nie žalostným hlasom.

— Stáva sa ti to často? — pýtal sa zvlášť nevinne Lucián.

— Na poľovačke to závisí od toho, akého mám suseda, — smiala sa Herma.

— To by si mohla i vstať.

Lucián pokročil ku nej a podal jej ruky, ktorých sa chytiac, vyskočila veľmi svižko; urobila niekoľko krokov, opierajúc sa o pušku ako o palicu.

— Strašné je, ako ty s tou flintou zaobchádzaš. A je nabitá?

— Pozriem. — Pozrela. — Nabitá, pravdaže, — povedala teraz už urazene.

— Tak, daj ju sem. Odrežem ti lieskovicu na podopieranie.

Vybral z kríčia rovnú tenkú liesočku a prirezal jej ju. Herma ju vzala a zmykala ňou ako prútom; ani jej na um neprišlo opierať sa o ňu.

— Ty, Lucián, mne je tu ukrutne fádne samej s tou hlúpou flintou. Môžem ísť s tebou?

— Je to proti poľovníckym zákonom, ale ty akiste na poľovnícke a iné zákony nedáš mnoho.

— Povedz mi, Lucián, a ty dodržiavaš božské zákony? Neprestúpil si nikdy niektorý? Ľudské, tie dodržíš, lebo si zbabelý, bojíš sa trestu, to viem. A ktoré sú vážnejšie, božské, či poľovnícke? Ale nechajme zákony. Mňa zaujíma celkom niečo iného. Povedz mi, prečo sa ty neženíš?

Vytiahla cigaretu z vrecka, pošúchala si ju na bedre a zapálila.

— To je ako chytiť vola za rohy, — smial sa Stranický. — Mnoho okolkov nerobíš, to je pravda.

— Tvoja odpoveď, ako advokátova, je náramne nesprávna. Ty totiž ešte nemôžeš mať rohy, keď si nie ženatý.

— Je úplne beznádejné chcieť ťa presvedčiť o absolútnej nelogickosti tvojej poznámky, preto sa do toho ani nepúšťam. Poznamenávam len pre príklad, aká zázračne nemravná vec je každé manželstvo, že pani môjho kolegu Grosmanna, najšťastnejšieho manžela v celej osade, označuje čas rendezvous jeho koncipistovi farbou kravaty, ktorú mužovi ona každý deň vyberie, čo ten nešťastník pokladá za zvláštnu nežnosť z jej strany.

Herma sa zasmiala.

— Nie zlé! Lenže je ten spôsob ozaj ukrutná nemravnosť. Strašná!

— Viem, prečo ťa tak rozčuľuje. Myslíš, že robí z muža maškaru kravatou, ktorá sa k šatám nehodí.

Padlo niekoľko ťažkých dažďových kvapák a tmilo sa. Herma na obranu proti dažďu chytila Luciána za rameno a pritúlila sa k nemu.

— Prší!

Lucián sa jej vytrhol zvolajúc:

— Sluky!

A skutočne na jeho šťastie prefrngli vtedy sluky. Lucián jej chytro oddal flintu a namieril svojou na vtáky. Ale nevystrelil, lebo videl, že mu už zašli. Herma však bacla z oboch rúr do povetria a vymenila prázdne patróny.

— Milý Lucián, ty hovoríš o paniach, že klamú mužov. Čo myslíš, čo robí tvoj priateľ Marecký s Irmou?

— Klame ju?

— Klame, syn môj. Včera som videla, ako sluha podal Eugenovi kartičku. Pozrel na ňu a strčil ju nedbanlivo do kabáta. Mňa tá kartička mrzela, preto som mu povedala, že má kabát zaprášený, aby si ho dal očistiť. To neviniatko to urobilo a ja, aká som niekedy úslužná, som mu ho vyniesla sluhovi, aby ho oprášil. Na kartičke bolo: „O šiestej v pergole.“ Bola som už pred šiestou v kroví okolo filagórie a videla som ta ísť Eugena Mareckého a — chyžnú Albínu.

— Hm. Celá udalosť vykazuje obľahčujúce okolnosti, Albína je elegantné a vzdelané dievča, veď je učiteľka. Irma je hrbatá a škandalózne bohatá. Eugen je popri nej ako zakrpatený palec pri zdravej ruke.

— Myslíš majetkove a mravne? Vieš, čo som urobila?

— Tvoje činy a myšlienky sú vždy mimoriadne, uhádnuť ich je skoro nemožné.

— Zavolala som pred pergolou: „Irma, Irma, poďže sem!“ Pravda, Irmy nebolo nikde, ale netrvalo dlho a z besiedky vytrčila obozretne hlavičku Albína a nevidiac nikoho, ubrnkla ani jašterička. Zatým som ja vošla dnu.

— Myslela si: Eugen je už tak či tak odhodlaný hrešiť, tak a tak ďalej.

— Nie. Vošla som dnu a čítala som mu levity…

— Že je neobozretný, poznám ťa. A potom, že už klame Irmu, prečo to robí s Albínou, keď…

— Nie. Iný raz by si mal možno pravdu, teraz mám celkom iné úmysly. Stojím už dávno na stanovisku najprísnejšej mravnosti.

— Herma, azda sa nechceš vydať?

— Uhádol si, chcem sa.

— Herma, ja sa ťa bojím. Azda nerátaš na moje spoluúčinkovanie pri svojom manželstve?

— Zasa si uhádol, rátam práve s tebou.

— Upozorňujem ťa, že som nie privyknutý na to, aby mi hneď pri raňajkách predkladali účty za toalety, a tak…

— Nahliadam, že to kazí apetít, najmä vtedy, keď si v noci v klube prehral v bakare[2]. Ale aj ja by som ti účty predkladala len po večeri, a vtedy by si ich vďačne zaplatil. Ja aspoň myslím, že áno.

Lucián krútil hlavou a dupkal nohami.

— Prečo dupkáš?

— Oziaba ma.

— Veď je nie zima.

— Nie, ale ja som si už dnes raz namočil nohy, vojdúc pre teba do močiara. Druhý raz to nechcem urobiť. Ty si mi primúdra.

— Tak nie?

— Herma, odpusť, ale ubezpečujem ťa na čestné slovo, že som nie náchylný ženiť sa. Keď túto svoju zásadu zmením, odtelegrafujem ti to, aby sme ani minúty nestratili.

Herma pozrela naňho, hryzúc si bielymi zubmi spodnú peru, ktorá bola červená ani krv. Lucián sa díval na vábnu ženskú, bolo sparno, šerilo sa, i vzdychal mimovoľne. Chvíľku mlčali, hľadiac si do očí. Herma riekla tupým, tichým hlasom:

— Tento večer zvláštnym čarom účinkuje na mňa. Veľký Pan,[3] celá príroda vibruje v mojich nervoch. Čujem zvuky, chce sa mi privinúť k srdcu… Lucián, bozkaj ma!

Pristúpila k nemu a prižmúriac oči, núkala mu pootvorené ústa.

Stranický by bol krásnu ženskú vďačne bozkal, ale sa jej bál. Odišiel od nej na niekoľko krokov.

— Pánboh zachovaj, ani na um mi nepríde!

Herma pozrela naňho hrozivo, zatým natiahla kohútiky na puške.

— Ak ma nebozkáš, strelím. Do teba, — povedala takým rozčúleným, tichým hlasom, že Lucián bol istý, že to urobí.

Bol v pomykove, nie súc na čistom, ako sa má gentleman v takomto prípade správať. Je to ozaj smiešna pozícia dať sa prinútiť hrozbou postrelenia, aby bozkal krásnu ženskú. Myslel si, že mu nezostane nič iného, ako alebo ju bozkať, alebo tiež namieriť na ňu.

— No, čo urobíš?

— Nuž nedbám, už sa len radšej obetujem, ako by som ťa doniesol do nešťastia.

I pristúpil k nej a bozkal jej teplé ústa; pozrel jej do očí a chcel ju teraz privinúť k sebe a ešte bozkať. Ale Herma sa od neho odvrátila.

— No čo bude, vezmeš ma?

Luciánovi sa bola hlava pomiatla, ale sa zbadal.

— Vezmem si ťa, drahá Herma, keď si pomyslím na to zaviesť si do domu niekoľko kilowattov voľnej elektriny, aby ma vtedy a tam zahlušila, keď to najmenej očakávam.

Pri večeri zišla sa spoločnosť v prízemných miestnostiach kaštieľa Mareckých, ktoré boli plocho sklepené a v barokovom slohu ozdobené. Bolo spolu jedenásť hostí a domácich, štyri dámy a siedmi páni. Dámy boli vo večernom úbore, páni vo frakoch a smokingoch. Irma Marecká robila dojem grandedámy,[4] čo bol zrejme jej úmysel. Bola vkusne oblečená, umelkovane vľúdna a držala každého na tri kroky od seba. Bolo treba veľmi dobre pozorovať jej postavu, aby človek zbadal, že má ľavé plece trochu vyššie, z čoho klebeta urobila hrbatosť. Jej muž, Eugen Marecký, bol vysoký, štíhly, elegantný, veľmi pekný človek, takej prázdnej tváre, že každý musel uznať, že popri Irme bol ako zakrpatený palec na zdravej ruke. Irmin otec bol pokrstený žid a veľmi bohatý. Za Eugena sa vydala pre jeho krásu a elegantnosť, čo už veľmi obanovala.

V spoločnosti bola i mladá barónka Furchheimová, drobná, pohyblivá osôbka. Bola ukrutná gazdiná; hovorili o nej, že váži vajcia, ľahké predáva, ťažšie spotrebuje doma. Ináč bola známa ako osoba vzdelaná, vtipná a vedela sa veľmi chutne smiať. Irma a barónka sedeli pri stolíku pestrou mozaikou vykladanom v spoločnosti Mareckého sestry Verony, ktorá bola pekná a hlúpa ako jej brat, a k tomu nedočula, čo chcela podľa zvyku hluchých zatajiť, robiac tým mnoho zmätkov v rozhovoroch.

Herma bola obkolesená pánmi, s ktorými sa veľmi živo a veselo zabávala. Páni boli si chápaním života, povolaním a mravnosťou podobní, boli to exempláre toho istého druhu zvierat, len s malými odtienkami. Boli to, slovom, všetko psi, lenže jeden bol kopov, druhý chrt, tretí vyžla. Medzi nimi bol i dragúnsky dôstojník, ktorého povaha bola rovnošatou vyčerpaná. Aký-taký originál bol báťo Imro v ošúchanom lesklom smokingu a v úzkych vykolenkovaných nohaviciach. Bol to statkár, starý mládenec, komandovala ho špatná stará gazdiná, s ktorou mal niekoľko detí. Po dedoch bol zdedil krásnu bibliotéku všetkých pikantností svetovej literatúry. Mnohé diela boli veľmi cenne ilustrované, ale samými ženskými erotickými aktmi. Hral ako naturalista na klavíri, napodobňujúc cimbal. Jeho špecialitou bolo rozprávanie starých rodinných anekdôt, ktorých mal nekonečné množstvo. Luhal, ako keby čítal. Rád sa hral v karty, pričom veľmi drukoval; keď vyhral, smial sa, keď prehrával, nariekal. Bol veľmi prostoreký najmä v dámskej spoločnosti, ináč hlava prázdna a obmedzená, a preto sa rád škriepil s krikom a ponúkaním stávky na dôkaz pravdy. Prehraté stávky nikdy neplatil, náhodou vyhraté dokučne vymáhal. Vo svojej domácnosti bol do krajnosti pohostinský, ináč bol skupáň.

Okrem už nám známych a Stranického boli v spoločnosti ešte traja páni, oblečení comme il faut, hovoriaci s porozumením o koňoch, autách, dámach, psoch a kartách. Každý z nich znal mnoho vtipov a robil efekt čo najcynickejšou otvorenosťou reči. V tejto spoločnosti vynikala Herma, premáhajúc ľahko živosťou a vtipnosťou poznámok a ripostov.[5] Bola krásne oblečená vo veľmi vkusných, krajne smelo dekoltovaných svetlozelených hodvábnych šatách, okrášlených bohatými čipkami. Šaty jej tak priliehali, že prezrádzali celú jej postavu; bola taká zvodná, že nikto v spoločnosti nespúšťal z nej oka; dámy, pravda, z pohrdlivej závisti. Žartovala a rozprávala smelé anekdoty, ale ani raz neprekročila medze vkusu, určené dobrou výchovou. Jednako sa Irma hnevala na ňu, lebo cítila, že i ju, i ostatné dámy úplne zatônila. Irma, nepochádzajúca z bezchybnej kresťanskej rodiny, prízvukovala omnoho väčšmi svoju vieru, mravnosť, pobožnosť, než to robievajú dámy, ktorých pedigree[6] je v náboženskom ohľade bez chyby; pošepkala svojim družkám, že sa s pozvaním Hermy do svojho domu prenáhlila.

Herma ignorovala v spoločnosti Luciána úplne. Keď vstali od stola, pustili sa dámy a mladší páni do tanca; traja, medzi nimi Stranický, si sadli k taroku.

V prestávke tanca chytila Herma dôstojníka pod pazuchu a prechádzala sa s ním po dvorane, vyzdobenej obrazmi dedov Mareckého. Na každom obraze bol v jednom rohu namaľovaný malý címer. Herma obzrela obrazy a robila na vyobrazených neúctivé poznámky.

— Ale címer by mali mať všetci len jeden, nemyslíte? — pýtala sa nadporučíka, ktorý sa cítil poznámkami Herminými trochu urazený, lebo patril tiež do rodiny.

— Aký by mal byť, aby označil všetky rozličné zásluhy tých pánov a dám?

Herma sa usmiala.

— Nuž vycifrovaná rakvička, ktorou sa páni chránia od každého dotknutia so skutočným životom. Však ležia v nich ani múmie, obtočení predsudkami a namyslenosťami. V rakvičke by bol i papyrus s namaľovanými koňmi, kartami a ženami, veľmi nedostatočne oblečenými, čo?

— Keď tak chcete, hoci aj nahými; ja nedbám, nie som vyberačný.

— Myslíte, že taká žena je viac hodna ako vyparádená?

— Vy, milá Herma, celkom iste, — smial sa dôstojník. — Ale sa divím, že tak hovoríte o zemanoch, keď i vy k nim patríte.

— Patrím, ale neležím v rakve, vyšla som na čerstvé povetrie.

Odbehla do susednej izby, kde sa páni hrali v karty. Zapálila si cigaretu a oprela sa tak o plece Mareckého, sediaceho oproti Luciánovi, že jej videl celé poprsie a zapálil sa. Bolo na ňom, aby priložil na srdcového kráľa, a on ho prebil tarokom, hoci mal srdcového dolníka.

— Renonce![7] — zvolal kibicujúci báťo Imro. — Nehľadíš do karát, ale po strakách!

Herma sa krátko zasmiala a odbehnúc, zvolala:

— Po holubiciach, Imro báči, nie po strakách. — Lucián neriekol ani slova, pobolievala ho hlava a prechodila ho zima.

Nasledujúci deň ostal doma, cítil sa zle, mal trochu horúčku a bolelo ho hrdlo. Prechladol sa včera. Polihoval v pohodlnom domácom úbore v pánskej izbe, na veľmi pohodlnom, širokom diváne, prikrytý anglickým cestovným plédom. Julo ho bol práve prehliadol a ustáliac malé zapálenie hrdla, kázal mu užívať aspirín a vyplakovať hrdlo hyperolom.

— No, dobre, to by som bol i bez teba utrafil. Ako si s Lujzou?

Julo mykol plecom.

— Nevadím sa s ňou, dám jej vo všetkom za pravdu, a preto mlčí. Ale, ak myslíš, že je teraz milšia ku mne, to sa mýliš. Povedala mi, že zaobchádzam s ňou ako s rozmaznaným dieťaťom, a ona že je nie dieťa.

— Hm, možno, že sa priveľmi nevadíš s ňou a že v tom badá schválnosť.

— Možno. Ale sám neviem, ako sa správať. Myslím, že sa mojej lásky nabažila.

— Poviem ti veľkú múdrosť, ktorú si dosiaľ iste nečul. Ženy sú nevypočitateľné stvorenia.

— Sú. Rozmýšľam o tom, či by som ju nemal niekam poslať.

— Pošli. To bude akiste najmúdrejšie, čo môžeš vykonať. Najskôr vystúpila u nej duševná a citová ustatosť, čo je pri ženách nebezpečnejšia vec ako pri mužoch, ktorí si v takomto prípade pomáhajú trochu lumpovaním.

— Dám ti radu, nežeň sa!

— Poslúchnem ťa.

— Servus.

Lucián chvíľku rozmýšľal a zatým vzal zbierku zákonov a prezeral ju.

O chvíľu počul, že do tretej izby, kde bol klavír a iné hudobné nástroje, ktosi vošiel. Hneď zatým počul ladenie husieľ a hru na nich. Izbami sa rozliehali virtuózne hrané Brahmsove[8] tance a za nimi fantázia na Mozartovho[9] Don Juana. Lucián odložil zošit a počúval. Hudba naňho účinkovala veľmi mocne, donášala ho do veľmi milého, vždy túžobného rozpoloženia. Počúval krásnu hudbu, plnú citu a výrazu s dychtivosťou, s akou vysmädnutý pije čerstvú vodu. Sprvu myslel, že to hrá jeho priateľ profesor Adámi, tiež starý mládenec a znamenitý muzikant, s ktorým ho zviedlo práve obom spoločné rojčenie za hudbou. Ale skoro poznal, že je to nie jeho ruka; tej túžby, lichotivej hladkosti jeho hudba nemá. I skočil z pohovky a šiel potichučky pozrieť, kto to hrá.

Bola to Herma.

Na voľnom sivom kabátci kostýmu mala rozopäté a vyhrnuté priliehajúce rukávy a hrala s takým zahrúžením, že zabudla na všetko okolo seba. Luciánovi sa zdala takou krásnou, že pre pohľad na ňu skoro zabudol na jej hudbu. Keď dokončila kus, zvolal:

— Herma, aký si ty virtuóz! Ani tušenia som nemal, že tak krásne hráš. Veď techniku nájdem i lepšiu, ale ako ty chápeš tie kusy a koľko živého citu vložíš do nich, to je zázrak.

Herma, hľadiac naňho, urovnávala si rukávy.

— Tak sa hneváš už na mňa, ty drahá, krásna? — pošiel k nej a bozkal jej viac ráz ruky.

Pozrela naňho s milým úsmevom.

— Nie, nehnevám sa. Včera som sa trochu hnevala, ale viac na seba ako na teba. Počula som, že si chorý, že ti bude dlhý čas, a preto som ťa prišla navštíviť.

— Veľmi ti ďakujem za návštevu, za krásnu hudbu, a že sa už nehneváš na mňa.

— Nehnevám sa. Vybila som si to z hlavy, že by som si ťa vzala. Máš chyby, ktoré ťa robia pre mňa úplne nemožným. Hlavné je, že by sme sa my iste nerozumeli. Teraz, keď som sa tejto myšlienky zriekla, môžem s tebou vychádzať celkom po kamarátsky.

Vzal ju pod pazuchu a voviedol do izby, v ktorej bol odpočíval, tu ju usadil do fotela na najpríjemnejšom mieste a predložil jej cigarety.

— Fajči, odporúčam ti ich. Robia ich náročky pre mňa v Kavale.[10] Budeš nejakú zajedku a vypiješ si?

— Čo máš? Máš Heidrick alebo Mumm? Máš nejaké ryby, raky, ovocie?

— Možno sa nájde. Zazvoním.

O chvíľu vošiel sluha. Lucián mu rozložil, čo si žiada, a netrvalo dlho a Jozef doniesol na striebornej mise rozličné konzervy, ružovú šunku, čerstvé hrozno a broskyne zo Sicílie. Otvoril šampanské, nalial ho do štíhlych pohárov, položil všetko na malý stolík, ktorý postavil medzi Hermu a Luciána, a zmizol.

Maškrtili a pili perliace sa víno, tratiac slová medzitým. Lucián nespúšťal oči z Hermy. Srdce mu rozohrievali jej živé oči a červené pery v ružovej tvári. Dlhými, dokonale formovanými prstami dvíhala krištáľový pohár k ústam, a červeň pier i belosť zubov prebleskúvali cezeň.

— Herma, ako sa cítiš u Mareckých a ako si sa ty vôbec ta dostala? — pýtal sa Lucián s tvárou, vyjadrujúcou údiv.

— Irma ma pozvala, nájduc ma v Smokovci v spoločnosti grófky K., čo jej, chcejúc hrať ukrutne veľkú dámu, veľmi zaimponovalo. Môžeš si myslieť, ako sa u nich cítim, — hovorila trhano, obzobávajúc strapec hrozna.

Stranický sa zasmial.

— No, Irma a ty, dva najväčšie protiklady.

— Ale i Marecký má svoju zaujímavosť. Našla som ho, ako vykrúcal krk, hľadiac do zrkadla, ako mu stoja bričky[11] — od chrbta! Hahaha!

Lucián sa smial s ňou srdečne, vyceriac mocné, zdravé zuby.

— Nesmej sa. Počula som od viacerých, že ty sa hráš na gentlemana. Je to pravda? — Hľadela naňho trochu posmešne, prižmúriac oči. — A prosím ťa, čo je to gentleman? — oprela ruky o stolík a hľadela naňho.

Luciánova počerná tvár sa trochu zapálila.

— Gentleman je človek, ktorý hľadí byť korektný a spravodlivý k celému svetu i voči sebe.

— Ty, Lucián, čo ty čítavaš najradšej, čo je tvoje najmilšie zamestnanie?

— Nemám mnoho času na čítanie. Dosť mi je preštudovať zákony a noviny.

— Zaujíma ťa dejepis, filozofia alebo krásna literatúra?

— Zaujímať by ma zaujímala, ale nestihnem to všetko študovať.

— A ako ty chceš byť gentlemanom, keď neznáš dejiny sveta a ako svet dnes myslí?

— Myslím, že je to možné.

— Lucián, bojím sa, že ťažko. Chápanie života sa veľmi mení. Uznáš, že s premenou svetového názoru sa mení i pojem spravodlivosti a korektnosti. Rozmysli si tieto veci trochu a uvidíš, že mám pravdu.

Lucián sa zasmial.

— Herma, myslím, že priveľkú váhu kladieš na svoju múdrosť a sčítanosť. Keby gentlemanstvo záviselo od svetového názoru, tak by nikto nemohol byť gentlemanom, lebo všetky názory nikto nemá. Stačí, keď je gentleman dobrým kresťanom. Podľa mojej mienky sa tie pojmy, aspoň z mravného stanoviska, kryjú.

Herma sa zasmiala.

— Na stĺpe stojaci Simeon Stylites[12] by bol podľa tvojho tvrdenia gentlemanom, lebo iste vyplnil mravné zásady kresťanstva. Lucián, zriekaš sa veľkej pomoci na upevnenie mravnosti. Haeckel[13] má pravdu, keď tvrdí, že všetka naša učenosť, všetko naše štúdium má nás viesť iba k tomu, aby sme boli dobrí.

— Závisí od toho, čo čítam.

— Isteže, ale niet význačnejšieho filozofa, ktorý by nebol povedal mnoho najkrajších myšlienok, ktoré čítať patrí medzi najväčšie pôžitky života i vtedy, keď nesúhlasíme s jeho smerom.

— To ti uznám. Iste je omnoho väčší pôžitok môcť sledovať myšlienky Kantove, ako hrať tarok.

— Či je veľký pôžitok sledovať myšlienkový beh Kantov, to práve neviem, ale tak napríklad venovať Pascalovi[14] týždeň, to vraj stojí za to. Nosievam obyčajne so sebou niektorého z týchto zlatých umov; teraz mám tu Pascalove Pensées. — I vytiahla malú, skvostne viazanú knižočku, asi formátu elzevirovského,[15] a prehriebala sa v nej. — Počuj niektoré jeho myšlienky: „Každý pokrok je nový druh omylu.“ No, čo povieš na to? Rozmysli si, aký ukrutný úder je to na akýkoľvek fanatizmus, aké osvetlenie nášho vedeckého a sociálneho pokroku a aké odsúdenie akéhokoľvek násilia. Alebo počúvaj toto, aby si mal základ pre čítanie dejepisu: „Grandeuz et misere!“ Veľkosť a bieda. Jedni stavajú ľudí medzi bohov a iní medzi zvery, a obidvaja rovnakým právom alebo neprávom. Kde je pravda? Medzi týmito priepasťami zmieta sa človek sem a tam, lebo ani veľkosť, ani úbohosť nezodpovedá jeho skutočnej povahe; motá sa od jedného kontrastu ku druhému, ani nepoznajúc, že je nepochopiteľným čudom. (Monštre incompréhensible). A ešte, aby sme boli skromnejší: „Il est faux, que nous soyons dignes, que les autres nous aiment; il est injuste, que nous le voulions.“[16] Čo povieš na to, ty gentleman, hľadajúci si získať obdiv a príchylnosť blížnych. Však nahliadneš i to, že u ohromnej väčšiny ani niet tej lásky, ktorú si navzájom klameme. Lucián nalial vína do pohárov.

— Herma, nikdy som nemyslel, že by som trávil tete-a-tete[17] s krásnou ženou, rozprávajúc o filozofoch. Pozri, to lilavé hrozno, to krištáľové perliace sa víno, i to nám pánboh dal. A dal nám i nás samých, aby sme mali radosť i zo seba. Ver mi, viac je hoden živý cit radosti a pôžitku, ako tvoje nasilu za pôžitok vyhlásené múdrosti. Štrngnime si! Mnoho radosti zo života.

I vzal pohár a štrngol si s Hermou.

— Vieš teda, čo? Zahrať ti ešte? Alebo nie. Zostanem tu na obed a idem ho uvariť sama.

— Veľmi som rád, že tu zostaneš. Ale moja Uľka bude vo varení väčší majster, ako si ty.

Herma pozrela na hodinky na ruke.

— Dvanásť hodín je. O pol druhej budeme obedovať.

Zapálila si cigaretu a odišla.

Keď zostal Lucián sám, ľahol si na diván a položiac ruky pod hlavu, rozmýšľal. Herma bola jeho druhostupňová sesternica, jej otec bol zámožný fabrikant, ale ona jednako zložila doktorát filozofie a bola profesorkou francúzštiny na reálke v B. Žila voľný život, ale nikto nemohol povedať, že privoľný. Hovorila o všetkom bez ostychu, robila často žarty, ktoré boli trochu smelé, ale nikdy neprestupovali ani hranice slušnosti, ani dobrého vkusu. Jej správanie bolo pri všetkej nespútanosti také, že ani najvybitejší Don Juan sa k nej neopovážil priblížiť; bola prisebavedomá a hravo odbavila každého dotieravca. Vše ju nadišla túžba za slobodou a vtedy nechala profesorovanie, nehľadiac na následky, a šla sa potĺkať svetom. Teraz mala tiež také obdobie.

Luciána pod dojmom jej osobnosti, vo zvrchovanej miere pôvabnej, nadchádzala pochybnosť, či urobil dobre, keď ju odmietol včera. Ale predstaviac si svoj život s ňou, zvíťazila v ňom pohodlnosť a už zažité zvyky. Musel by celé svoje žitie prestrojiť, a ako ďaleko by šlo to prestrojenie s takou ženou, akou bola Herma, bolo ťažko určiť. Je to osoba svojej vôle, a on by iste nemal tej energie, aby si pred ňou zachránil svoju slobodu. Na to vôbec nemyslel, že láska môže donášať i obete, však mu opak toho dokazoval pomer Lujzy a Jula.

Hodil rukou.

— Eh, čo tam! Ženy boli a budú ženami. Chlapa ťažko poznať a žena je vôbec nevypočitateľná!

Vzal zákonník a prezerajúc ho, myslel s úsmevom na to, čo to Herma skuchtí.

— Bude to žartovný obed!

Cítil sa celkom dobre, hlava ho prestala bolieť a tešil sa na ten fígeľ.

Práve o pol druhej vošiel Jozef k nemu a oznámil, že je obed hotový. Lucián utekal najprv do spálne a preobliekol sa chytro, pošlúc Jozefa oznámiť slečne, že hneď príde.

Keď vošiel do malej obednej, bol milo dojatý a prekvapený jej výzorom. Bola to stredne veľká izba, zariadená starým empírovým[18] nábytkom. Drobnokvietkové veselé tapety boli pretrhávané drobnými kópiami portrétov krásnych žien od znamenitých majstrov. Oproti ľahučkému kredencu s alabastrovými stĺpikmi, založenému krásnym porcelánom a sklom, visela na stene nad divánikom, obtiahnutým hodvábom slezovej farby, Gérardova Madame Récamier.[19] Popri kredenci hľadelo z oválneho rámu Greuzeovo[20] dievča s rozbitým krčiažkom a Watteauovo L’amoureuse inquiete.[21] Záclony na dvoch oblokoch boli inakšie usporiadané, ako bol zvyknutý ich vidieť, následkom čoho robila izba celkom iný dojem, lebo plným prúdom do nej sa valiace jarné slnce bolo tak riadené, že i obrazy, i skupiny drobnejšieho nábytku sa zvláštne uplatnili. Zdalo sa mu, že Madame Recamier nebola nikdy takou zvodnou a Greuzeovo dievča tak milo nežialilo ako teraz. Na oválnom obednom stole boli dve vysoké krištáľové vázy s ružami a klincami. Stôl sa skvel krištáľovým farebným sklom a jemným porcelánom. Pri stole stála vysmiata, ružová Herma v pestrej hodvábnej šatke, obviazanej okolo drieku, s holými ramenami. Jej sivý kostým sa nehodil k farbistému okoliu, a preto si vypožičala od Uľky tú strakatú šatku. Lucián vo svojom čiernom kabáte naskrze sa nehodil do izby, preto ho poslala preč, aby si obliekol nejaký pestrejší domáci oblek.

Keď sa vrátil, našiel polievku na tanieroch. Sadol si a trochu s nedôverou vložil prvú lyžicu do úst. Pozrel na Hermu, ktorá usmievavo sa dívala naňho, a vytiahol obrvy hore ku vlasom.

— To je obdivuhodná polievka! — zvolal. — Aká je to chuť! Znamenité, a ja som to ešte nikdy nejedol!

— Teraz len jedz s patričnou pozornosťou, po obede budeme kritizovať moje kuchárske umenie.

Jozef doniesol jedno za druhým rybu, pečienku a jemný múčnik Perles de Tours.[22] Lucián nemohol sa dosť nadiviť znamenitej príprave a nezvyčajnej chuti jedál. Pri deserte a čiernej káve odišiel Jozef a Lucián zostal s Hermou sám.

Zapálili si cigarety.

— Pozri, Lucián, zostaňme tu. Aká je krásna hra farieb, keď cez zlatožltú stóru prechádzajúce lúče padajú na šedivozelený koberec. Je to podivné, ako dobre padnú nášmu citu niektoré farby.

— Herma, ty si čarodejnica! Čo si ty urobila z tejto izby! Nahliadam, že bola zariadená vkusom nábytkových magazínov, a teraz aký podivne intímny, milý kútik je to! A to jedenie, čo si ty ustrojila! Uveríš, že som mnoho ráz a po celom svete všeličo dobré jedol, ale sa nepamätám, že by som bol kedy býval na takej delikátnej hostine ako dnes.

— No, vidíš, ako múdro som urobila, keď som sa neostýchala chodiť v Paríži niekoľko mesiacov do Institut Brillat Savarin.[23] Myslím, keď sa v dome má dobre variť, musí sa domáca pani rozumieť do kuchyne, hoci by mala znamenitého chef de cuisine,[24] čo si napokon len máloktorá môže dovoliť.

— Uverím ti. Je to prekvapujúce, čo ty všetko vieš. Myslím, že je toho i primnoho. Bál by som sa takej múdrej ženy.

— Nemáš pravdu. Múdra žena vie zaobchádzať i s mužom.

— Múdrosti sú rozličné. Môj priateľ Brisuda má veľmi múdru a vysokovzdelanú ženu, a zle žijú.

— Ľahká odpoveď, iste sú nie múdri. Ale nechajme manželstvá. Je to fádne hovoriť o niečom, čo ani teba ani mňa nezaujíma. Nalej mi trochu tej pálenky.

Lucián jej nalial do pomarančového pohárika benediktínky a s hladnými očami hľadel, aký súlad povstal, keď priložila skleničku ku leskločerveným perám, pijúc po kvapkách znamenitý likér. Obnažené ramená vyzerali spod tmavokarmínovej šatky a rozhovorom a nápojom rozihrané oči blýskali zo zarumenených rámov, ktoré tvorili líca, dodávajúc im podivnej hĺbky. Lucián nevedel, čo to bolo v tých očiach, keď ich pohľad účinkoval naňho dojmom piesne, ktorá človeka tak veľmi chytí za srdce.

— Lucián, zvedavá som, ako rozmýšľa gentleman o láske. Je to predmet, ktorý ťa možno zaujíma.

— Zaiste, najmä keď hľadím na teba. Ale, aby som ti pravdu povedal, prichodí mi to teraz tebe povedať za veľmi hlúpe a naskrze nie pravde zodpovedajúce. — Usmial sa jedným kútikom úst. — Láska, milá Herma, je pud, ktorý vštepila príroda do nás, aby nás prinútila udržiavať ľudské plemä.

— Alebo Staëlkino:[25] „Lamour c’est le contact des deux épidermes.“[26] Veríš tomu? Povedz mi, páčim sa ti?

— Veľmi! — riekol Lucián s presvedčivou úprimnosťou.

— A mohol by si ma milovať?

Lucián odvetil s takým oduševnením, že sa Herma hlasite zasmiala:

— Na smrť!

— Nuž a máš pritom ten pocit, že len preto, aby nevymrelo ľudské pokolenie?

— Dávam ti čestné slovo, že práve pri tebe nemyslím na otcovstvo. Zdáš sa mi takou krásnou, múdrou, dobrou, hodnou lásky, že by som sa do teba musel zamilovať i ako storočný starec.

— Ja, vidíš, tiež myslím, že ohromná väčšina ľudí, plodiacich deti, nemá ani potuchy o tom, čo je láska, láska, ženúca ľudí často do smrti. Nemyslíš, že tá prírodovedecká, materialistická definícia vtláča nešťastnú lásku do španielskej čižmy svojho systému?

— Veru tak akosi. K tomu, čo oni volajú láskou, stačí úplne ten pud, ktorý ženie i najvernejšieho psa každoročne na dva-tri týždne z domu.

— Ty, Lucián, — povedala Herma po malej prestávke, — ty žiješ z malých filozofických zrniek, ktoré pozbieraš pri ceste. Úplne ti stačí pre gentlemanské spravovanie tvojej životnej loďky znalosť trestného zákona a desatoro božích prikázaní. Čo?

Lucián jej neodpovedal, ale vstal a podišiel k nej.

— Počuješ, Herma, som ochotný veľkú obeť doniesť za to, keď dovolíš, aby som tvoje uštipačné ústa mohol zavrieť jedným bozkom.

— Včera som ťa k tomu musela nútiť nabitou flintou. Tu máš moju ruku. Úst nedám, máš zapálenie hrdla.

Chytil jej ruku obidvoma a bozkal ju viac ráz.

— Už mi celkom prešlo.

Herma vstala a chytiac Luciána za rameno, viedla ho do susednej izby, zariadenej na útulný salónik.

— Poď, ukáž mi krásne veci, ktoré si podonášal zo sveta.

I obzerali rozličné umelecké a etnografické drobnosti, roztratené po izbách.

— Lucián, povedz mi, ktorá sa ti páči najviac z týchto hračiek. Tú mi dáš na pamiatku na dnešný deň.

— S radosťou, — povedal Stranický a viedol ju k písaciemu stolíku v bibliotéke, na ktorom bola bronzová soška Budhova.

— Tú si vezmi, doniesol som ju z Rangúna,[27] kde som ju kúpil od budhistického kňaza. Myslím, že je to umelecké dielo istej ceny.

Herma vzala a pozrela ju; bolo to napodobnenie jokangskej sochy Budhu, povestnej po celej Ázii. Budha má obdivuhodný výraz tváre, všetko vie, čo bolo a bude, všetky radosti a žiale sveta trpí, ale jeho tvár je ani hlboké morské oko, na ktorom niet jedinej vlnky. Herma hľadela na sošku dlho, napokon trochu vzdychla.

— Vezmem si ju.

— Robíš mi tým veľké potešenie, keď ju prijmeš. Bude mi chybieť, som zvyknutý na ňu, ale keď ju nahradím tvojou fotografiou, ktorú mi azda venuješ, tak vyhrám.

— Poď, zahrám ti ešte tvoje najmilšie pesničky a pôjdem domov.

Prešli do hudobnej izby a Herma mu hrala.

Pod dojmom vína, krásnej ženskej a hudby Lucián sedel, nespúšťajúc z nej oči; bol taký roztúžený, že zavše musel prežrieť slzy.

Napokon Herma hrala „Nevydávaj sa ty, dievča ešte…“. V polovici zrazu prestala a odložila ticho husle nabok, obliekla si kabát, vzala sošku a odišla s takou ľahostajnosťou, ba nepriateľskou tvárou, že jej Lucián v prekvapení ani ruku nebozkal. Zrazu sa jej bol zazdal Lucián, ktorý bol pekne urastený a šumnej, inteligentnej tváre, veľmi obyčajným; zdalo sa jej, že mu priveľké uši odstávajú a ináč riadny nos že mu stojí šikmo v tvári; pomyslela si, aký je duševne prázdny, a stratila všetku vôľu k nemu. Hnevala sa na seba, že sa mu ponúkla.

— Zbohom, — povedala mu ledabolo.

— Zbohom, — odvetil Stranický ani obarený.

Keď druhého dňa odcestovala, priniesol mu sluha od Mareckých balík, v ktorom bola Budhova soška s týmto lístkom: „Lucián, posielam ti tvojho boha naspäť. Radšej hľad naňho ako na mňa. Časom by si oľutoval čaru. Herma.“

Lucián vo svojom hladkom živote bol málokedy tak nepríjemne a bolestne prekvapený ako tentoraz. Dlho sa nemohol upokojiť. Nikdy dosiaľ ženská neurobila naňho taký mocný a strhujúci dojem ako Herma. Myslel si, že je rafinovaná, chcela sa mu pomstiť za jeho ohrdnutie a celé jej vystupovanie bola len zohratá komédia, aby ho mohla nakoniec udrieť.

Nemal pravdu. Herma na pomstu nemyslela. Každá — i najneskúsenejšia — žena by mu bola vedela povedať, prečo sa jej sprotivil.

Bolo leto, pekné, teplé, bola radosť žiť!

Lucián sa zišiel na ulici pred Weissovým strižným obchodom s Julom, ktorý vykračoval s panama-klobúkom, stiahnutým skoro na nos, hľadiac do zeme.

— Servus, Julo! Už som ťa nevidel dva týždne. Čo je s tebou, človeče? Si akýsi vylumpovaný, alebo ti chybí niečo?

Julo nedbalo riekol:

— Nič.

Stranický videl, že s jeho priateľom je nie všetko v poriadku.

— Julo, čo je s Lujzou?

Očividne prišiel na boľavý bod, lebo líčená ľahostajnosť Julova sa premenila na náruživý záujem.

— Čo je s tou ženou? Poviem ti, už mi celý, celučičký týždeň nepísala. Telegrafoval som jej do Františkových Lázní. Kdeže je? Telegrafoval som i jej lekárovi, i hotelierovi, a nedostal som nijakú odpoveď. Tí lumpi mi nechcú najskôr povedať, že sa s ňou niečo prihodilo, alebo že ušla s niekým.

— Rozsobáš sa s ňou a budeš po starosti, — smial sa Stranický.

— Tebe je ľahko hovoriť. Ja len teraz vidím, keď som v strachu o ňu, aké hlboké korene zapustila do môjho srdca. Ak sa jej niečo prihodilo, neviem, čo urobím. Neviem, čo urobím! — nariekal Julo zúfalo.

— Bože môj, ako ľahko tratíš všetku nádej! A kedy si jej telegrafoval?

— Včera.

— Len včera? Pozri, tam ide telegrafický sluha rovno k nám. Iste ti nesie telegram.

Julo pobehol smerom k sluhovi, ukazujúc na seba prstom.

Sluha kývol hlavou a oddal mu za chvíľočku telegram. Julo nervózne roztrhol písmo a čítal podpis: Sluka. Gazda z Málenikov žiadal, aby prišiel najbližším vlakom k jeho chorej žene.

— Posmech, škandál! — zvolal lekár a zhúžval papier rozhorčene do vrecka. — To sú radosti manželstva, aby to parom uchytil! — zamrmlal medzi zubmi.

— Nonono! Len netrať hneď chladnú krv. Stavím sa, že Lujza je už na ceste domov, že ťa chce radostne prekvapiť a že dostaneš i telegramy čochvíľa. Dnes sa ženy netratia bez stopy, aby o nich nikto nehlesol, len keď to samy chcú. Ale poraď, čo mám ja robiť, začína ma mátať reuma.

— Choď do Teplíc. To je ľahká rada. Hej, keby si mi ty mohol tak poradiť.

— Čo tebe treba radiť? Len to, aby si nebol hneď taký malomyseľný.

Julo glgol násilne a hodiac rukou, odišiel bez slova.

Lucián sa trochu díval za ním a zatým sa obrátil a pozeral Weissov výklad. Myslel si, že sa Julo bez príčiny rozčuľuje. Ale jednako je nie príjemné baviť sa podobnými myšlienkami, aké jeho nadchádzajú.

— Hja, ožeň sa!

I vošiel do obchodu vybrať si niekoľko kravát.

Pri hlavnej aleji kúpeľného parku stála malá vila pre jednu rodinu s arkádovou verandou napredku. Lilavo kvitnúcim klematisom husto obrastené oblúky arkád obrubovali rámami obrazy, ktorých postavy tvorili osoby na verande sa zdržiavajúce. Lucián, chodiac popoludní okolo piatej na prechádzku do stromoradia, videl už po niekoľko dní na verande pri stolíku sedieť mimoriadne peknú paniu, ktorá iste vedela, že jej kvetová obruba veľmi dobre pristane, lebo to pobadala i na žiadostivých pohľadoch mimoidúcich. Mala vždy domáci úbor so širokými rukávmi, ktorý pri pozdvihnutí rúk prezradzoval dokonalú formu a belosť ramien, a ktorý i svojou farbou tvoril príjemný súlad s okolím. Luciánovi prichodil zavše na um jeden obraz Metsuov,[28] predstavujúci peknú, bohato odetú Holanďanku, keď hľadel s diskrétnosťou gentlemana, ale jednako pobadateľne, na peknú dámu.

Vila stála pri samom stromoradí, a tak sa už viac ráz stalo, že sa jeho zraky stretli s pohľadom dámy, pričom sa mu zdalo, že sa mu posledne usmiala.

Skrze svojho Jozefa sa veľmi ľahko dozvedel, že vo vile býva so svojou malou dcéruškou Káťou, s jej bonou a s chyžnou madame Marianne de Martchec (Marček, prosím), vdova po zámožnom statkárovi. A niet pochyby, že madame Marianne vedela tiež veľmi dobre, kto je pán, prechádzajúci sa každý deň pred jej vilou.

Luciánovi bolo v kúpeľoch dosť otupno, lebo mal tam hodne známych, s ktorými sa nechcel schádzať, a priateľa, s ktorým by sa bol chcel stýkať, ani jedného. Marianne bola mladá, asi dvadsaťpäť-dvadsaťšesťročná, prvotriednej, veľmi súmernej postavy, čiernych bujných vlasov a veľmi peknej bielej a ružovej pleti. Jej tvár bola trochu priokrúhla, jej ústa priveľké, ale boli živo červené a plné a prezrádzali, ako i jej čierne oči, že je ich vlastniteľka pôžitkov žiadúca. Myslel si, že by bolo veľmi príjemné krátiť si dlhý čas spoločnosťou mladej vdovy, ktorá by, podľa jej pohľadov súdiac, tiež nebola proti známosti s elegantným a bohatým advokátom. Len spôsob schôdzky nemohli nájsť, keďže nemali spoločného známeho. I Marianne, i Lucián pokladali za úplne vylúčené, aby sa bezpríčinne oslovili, hoci sa i na prechádzkach, i pri spoločnom stravovaní každodenne stretávali.

Tak sa minul skoro týždeň, čo tí dvaja nemúdri ľudia hľadeli túžobne jeden na druhého, ani sa neoboznámiac.

Stranický kráčal v zvyčajný čas popred vilu, keď počul obďaleč v kroví plač dieťaťa a brechot psíka. Prešiel niekoľko krokov na miesto drámy a zazrel malé, na madame Mariannu sa veľmi ponášajúce dievčatko dupkať a ručičkami hroziť mladému, asi dvojmesačnému foxteriérovi, ktorý divo brechal, očividne pyšný na to, že sa ho niekto bojí.

— Ty bebený Fuši, ubijem ťa, choď preč! — kričala naľakaná dámička. — Báči, ubi ho, — rozkázala Stranickému, zazrúc ho.

Osloboditeľ neváhal, poslúchol a ťapol malého záškodníka po chrbte, takže so skuvíňaním utiekol.

— Marš, ty darebák! — i vzal dievčatko za ručičku. — Neboj sa, nedám ťa tomu drakovi, malá princezná.

— Ubi ho. Poviem mame. Tereza mi utiekla, — i ešte fňukajúc, ťahala Luciána za sebou.

— No, choď teraz pekne domov, — riekol advokát, nie súc na čistom, či má zaviesť dieťa k matke.

Práve, lebo si žiadal zísť sa s ňou, nebol si istý, či to môže urobiť, aby to nebolo ako dotieravosť. Keby to bolo dieťa nejakej ľahostajnej mu panej Reginy Haberfeldovej, nebol by váhal.

Ale Káťa chytila jeho ruku svojimi oboma a viedla ho do vily.

— Ja sa bojím Fuxiho, poď so mnou.

Boli len na niekoľko krokov od vily, a ak nechcel, aby sa dieťa znova rozplakalo, musel ho zaviesť ku matke, ktorá sedela na verande pri olovrante, a počujúc hlások svojho dievčaťa, vstala a očakávala príchodiacich na schodoch. Keď Káťa zazrela matku, pustila ruku Stranického a utekala k nej, rozplačúc sa podľa všeobecného zvyku detí, ktoré vždy plačú, keď nájdu niekoho, kto ich poľutuje.

— Mrzký Fuxi ma chcel uhryznúť.

Marianne zbehla, zdvihla Káťu a tíšila ju. Prišla jej veľmi vhod, aby zastrela svoje, hoci nie veľké rozpaky, ktoré jej zapríčinil príchod Luciánov. Lucián sa poklonil s úsmevom a riekol:

— Milostivá, prichádzam ako osloboditeľ vášho dieťaťa z pazúrov nebezpečného, aspoň len šesťtýždňového psa.

Marianne pozrela naňho; videl sa jej, i zaliala jej tvár červená vlna. Podala mu ruku.

— Ďakujem vám. Nerozkážete na chvíľku? Ukázala rukou na verandu.

— Som doktor Stranický. Ruky vám bozkávam.

I šiel s ňou. Oddala dieťa pribehnuvšej bone a viedla ho do bytu. Lucián obdivoval jej belostnú pleť a zvodnosť postavy. Pobadal, že mala na trochu krátkych prstoch množstvo briliantových prsteňov, na krku perly, v ušiach hodné butóny, i usmial sa trochu. V salóniku bolo porozkladané, so zjavnou schválnosťou, niekoľko nipiek[29] a skvostne viazaných — francúzskych! — kníh. Izba bola až v trápnom poriadku a čistote, že sa človek bál sadnúť.

Pani ponúkla Luciána zo zlatej tobolky cigaretou a zapálila si i sama, držiac veľmi jemne konček cigarety v zošpúlených ústach. Stranický videl, že je to dáma, ktorá vďačne ukazuje svoju zámožnosť a s ňou spojené jemné spôsoby života. Bol by sa jej usmieval do očí, keby sa mu nebola tak videla. Ale jej belosť a hladkosť kože, ako i jej trochu bujná postava dráždili jeho zmyselnosť, a preto bol k nej do krajnosti galantný. Prišlo mu na um, ako celkom inakšie účinkovala naňho Herma, hoci bola i rozhodne krajšia ako Marianne, hľadiaca naňho nekonečne milo a chcejúca si ho získať.

Bola o ňom dopodrobna informovaná, lebo jej chyžná Tereza bola nadviazala spojenie s Jozefom, ktoré sa skončilo s najuspokojivejším výsledkom nielen ohľadne panstva, ale i ohľadne vyjednávajúcich.

Marianne si myslela, že musí, ako dobre vychovaná dáma, svojho hosťa zabávať, a preto, ani ho k slovu nepripustiac, nepretržite rozprávala, podľa ženského zvyku skáčuc z predmetu na predmet, pričom strediskom jej reči bola, pravdaže, vždy ona sama. Stranický jej úsilie pobadal chytro a ani ju nechcel pretrhovať, pričom ľahučký, trochu ironický úsmev neopúšťal jeho ústa. Dozvedel sa, že pekná pani mala pred niekoľkými rokmi dosť ťažký reumatizmus, pre ktorý chodí — ako inteligentná osoba — každý druhý rok do kúpeľov, aby predišla opakovaniu choroby. Posiaľ bola vždy v Aix-les-Bains.[30] U nás niet kúpeľa, zodpovedajúceho vyšším požiadavkám lepšej triedy. Teraz sa dala nahovoriť prísť sem. Aká je tu strava! Vôbec o komforte tu niet ani reči. Nemožno tu nič zjesť. U nej sa varí veľmi dobre. Je len sama, ale „drží na jemnú kuchyňu“. Spoločnosti tu vôbec niet, len samé podivne vyobliekané židovky. Jej muž umrel, spadnúc z koňa, ako v anglických románoch. Chodí rada do Viedne. Má ukrutne rada hudbu. Nad viedenskú operu niet. Posledne videla tam, no, ktorúže operu? Nepochodí jej na um. Bratislava je hniezdo, kde vôbec niet lepšej spoločnosti. Totižto toho, čo sa pod spoločnosťou v cudzine rozumie. Napokon, keď jej už dych vychádzal, pýtala sa Stranického, či mu kúpele dobre robia. Keď Lucián otváral ústa, že jej odpovie, už rozprávala o svojom majetku. Je krásne zariadený. Sú i väčšie majetky, ale lepšie zariadeného niet. Po mužovi už povyplácala dlžoby, a paholkovmu dieťaťu, malému Ďurkovi, ona napravila vytknutú nohu. Doktor síce tvrdil, že nebola vytknutá, ale veď dedinskí lekári toho mnoho nevedia.

— Nuž, ako vám osožia kúpele, Stranický?

Lucián sa poponáhľal ubezpečiť ju, že dobre. Cíti sa tu veľmi dobre, lebo úfa, že našiel tu veľmi milú spoločnosť, pričom hľadel na ňu tak významne, že musela byť na čistom, že tá spoločnosť je ona.

Pozrela naňho tak mnohovravne a usmiala sa mu tak milo, že musel potlačiť vzdychnutie.

Spriatelili sa. Chodili sa spolu prechádzať a spolu jedávali pri jednom stole. Predmety rozhovoru im nikdy nechýbali, lebo veď obidvaja boli statkári a Marianne stačila vždy hovoriť, keďže všetko vypovedala, čo jej prišlo na um. Stranický sa presvedčil, že je Marianne veľmi dobrá gazdiná, lebo sa, ako to u vdov býva, obávala, že nebude mať z čoho žiť, hoci mala i veľmi pekný, asi osemstojutrový majetok. Dozerala si sama na všetko, nelenilo sa jej ráno vstávať a ukrutne bedlila, aby ju nikto neokrádal. Pri kupovaní a predávaní sa jednala do zániku. Druhý jej koník bol hrať bohatú a veľkopanskú dámu, ale čím najlacnejšie. Dala mnoho na elegantné a módne šatstvo, ale i to si vedela omnoho lacnejšie zadovážiť, ako by kto tušil. Mala vo svojej obci veľmi zručnú ševkyňu, ktorú bola dala vyučiť a od ktorej teraz žiadala, aby jej temer zadarmo šila, vyúžitkúvajúc ju nemilosrdne. Poriadne toalety si dávala šiť do Viedne. Ale ani jej najintímnejšie priateľky neznali meno firmy, ktorá pracovala pre ňu. Amália Steierová, žena vládneho radcu, zo všetkých jej priateliek najvybitejšia, hovorila o nej, že berie obnosené toalety jednej primadony z Burgtheatru[31] a tie že si dáva prerábať. Ako bolo, tak bolo, fakt je, že chodila vždy elegantne a vkusne oblečená a že mala veľmi mnoho šatstva.

Lucián ju zakrátko poznal základne. Videl, že je to zbohatlíčka veľmi plytkého vzdelania. (Od svojej zábavy s Hermou kládol vôbec na vzdelanie omnoho väčšiu váhu ako predtým). Ale uznal zároveň i jej dobré vlastnosti. Nahliadal, že je to prvotriedna domáca pani a gazdiná a nie zlá matka. Bola by i znamenitou ženou, keby našla muža, ktorý by vyhovel jej túžbam a vášňam. Isteže bol jej bohom najsvätejší egoizmus a peniaze, ktoré tvorili základ jej svetového názoru.

Zabával sa myšlienkou, že by si ju vzal za ženu; bola by primeranou domácou paňou v jeho peknej a bohatej vile a celkom iste by mu v mnohom ohľade spríjemnila život. Najväčšmi ho však pokúšala túžba, aby ju mohol bozkávať a oblápať. Jej biele hladké plecia a krk, jej mäkké teplé ústa, jej poddajná postava vzbudzovali v ňom mocnú túžbu urobiť ju svojou. V jej očiach bolo toľko porozumenia a žiadosti, jej úsmev bol taký mnohovravný, že bol mnoho ráz v pokušení pritisnúť ju ku svojim prsiam a vyznať jej, že dosiaľ nijaká žena tak nevzbudila v ňom túžbu, aby ju menoval svojou, ako ona.

Zdržiavalo ho predbežne len jeho gentlemanské cítenie, aby sa nevystavil prípadnému odmietnutiu, a tá predstava, že jeho doterajší príjemný, hoci vcelku prázdny život sa tým premení, a nevie, či na lepšie. Ale túžba za ženou premáhala i jeho výčitku, že sa stane i svojej zásade neverný. Dosiaľ žil podľa istých, popredku ustálených zásad, mal pod sebou pevnú pôdu vyskúšaných princípov, a už dosť povrchná známosť so ženou, ktorá dráždi jeho zmysly, ho zvedie, aby sa vydal vlnobitiu ženských kapríc. Kam ho to zavedie? Váhal. Prišla mu na um Herma, ženská bez otázky omnoho väčšej ceny, možno i ako domáca pani. Ale s tou by už celkom iste musel premeniť celé živobytie, nebol by viac pánom svojho osudu, kdežto Marianne spríjemniac ho, by mu azda ponechala i jeho voľnosť. Možno?

Šiel sa s ňou prejsť do vrchov. Zunovalo sa im robiť stálu pastvu očiam a jazykom kúpeľného obecenstva, krútiaceho sa len v úzkych medziach parku; bol krásny deň, i vyšli na niekoľkohodinovú prechádzku.

Keď boli v lese na úzkych chodníkoch, často zasekával ich rozhovor, plynúci inokedy stálym tokom. Cítili, že sa ich osud blíži k akémusi rozhodnutiu, a myslenie naň zdržiavalo ich reč. Vše pozreli na seba, hovoriac zrakom úprimnejšie ako ústami, a zatíchli. Na uzučkom chodníku musela Marianne kráčať pred Stranickým, obdivujúcim jej zvodnú, v bedrách sa ľahučko kolísajúcu postavu.

— Milostivá je privyknutá chodiť. Kráčate ani srnka, — poznamenal mierne priduseným hlasom.

— Veru sa dosť nachodím, hoci viac jazdím. Na odľahlejšie polia chodím koňmo.

— Rád by som vás vidieť na koni; musíte byť rozkošná.

— Myslíte? — obrátila sa k nemu a blysla naňho očami.

— Škoda, že sme dosiaľ ani raz nejazdili. Myslím, že by bolo možné tu dostať kone. A keď nie, mohli by sme si dať sem doviesť vlastné.

— Ale iste. Lenže pomyslite si, akú vzburu by sme spôsobili v tunajšom obecenstve. Dosť možno, že by sa schádzali ani na cirkus.

Lucián sa zasmial.

— Nechajme si to na neskoršie, medzi inými pomermi.

Marianne neriekla nič, len pozrela naňho dlhšie a otázne. Zamĺkli cítiac, že prišli na tuhý bod rozhovoru, že by ďalšie pokračovanie v ňom mohlo dať príčinu k osvedčeniu, ktoré by malo veľké následky.

Prišli na vrchol kopca, z ktorého bol pekný výhľad na okolité vrchy a polia, ktorými pretekala hadiaca sa rieka. Pod dvoma starými smrekmi bola malá drevená lavička. Marianne, trochu zadychčaná, sadla si na jej jeden kraj, ukazujúc rukou na druhý.

— Neustali ste?

Stranický hľadel na peknú, chôdzou rozohriatu paniu, jej tvár bola zarumenená, obnažený krk taký ružový a okrúhle ruky s maličkými prštekmi vykúkali tak zvodne zo širokých rukávov ľahučkých šatočiek! I prisadol si. Lavička bola taká krátka, že sa mimovoľne dotkli, a následkom toho i obidvaja odtiahli od seba ako trhnutí elektrinou.

— Krásne je tu, — zašepkal Stranický zachrípnutým hlasom a pozrel na Mariannu, ktorá obrátila k nemu tvár akosi napätú.

Luciánovi sa zdalo, že mu podáva svoje ústa na bozkanie. I oblapil ju okolo drieku, zavinutého do ľahučkého hodvábu, privinul k sebe a bozkával dlho a vášnivo.

Marianne ho oblapila okolo krku a pritisnúc svoje líca k jeho, zašepkala:

— Rád ma? Chceš ma?

— Chcem. Budeš mojou?

— Budem, ty blázonko! Nevidel si to už dávno na mne, že ťa rada? Akí ste vy chlapi slepí!

— Len keď sme zamilovaní, drahá.

Stranický chytil jej ruku a bozkával jej každý prst zvlášť a rameno hore až po plece. Podivné bolo, že nevedeli, čo by si povedali. Pokladali svoje manželstvo za vybavenú vec, o tom sa im nezdalo potrebné hovoriť a o inom sa im nežiadalo. Hrali sa ako deti, aby strávili čas, naháňali sa a obhadzovali kvetmi. Pritom sa prekárali a bozkávali, keď sa chytili. Napokon sa nabažili hry a šli, skoro utekajúc, domov, bozkávajúc sa na každom mieste, kde boli istí, že ich nikto nemôže vidieť.

Pred bytom Marianny sa rozišli s významným stisnutím ruky a mnohovravným pohľadom. Marianne bola šialená od radosti. Veď nemohla lepšieho muža nájsť ako bol Lucián, bohatý, elegantný gavalier a naskrze solídny, a nie vetroplach, akým bol jej prvý manžel. Zachytila svoju Káťu a pritisnúc ju ku prsiam a bozkávajúc ju po celom tielku, vydala na ňu v sebe nahromadenú a neukojenú energiu lásky. Káťa začala plakať:

— Mama, nestískaj ma, aká si zlá a mrzká!

Pravda, dieťa nechápalo, čo sa s jej matkou stalo. Bona s chyžnou rozumeli to lepšie, keď im dala po dosť cennom prsteni do daru, čo nebolo naskrze jej zvykom. Robili o nej poznámky, vyznačujúce sa viac oprávnenosťou ako cudnosťou alebo slušnosťou.

Stranický, idúc domov, vopchal ruky do vrecák športového kabáta a stiahol hlavu medzi plecia. Keby bola Marianne naňho hľadela, bolo by sa jej toto jeho držanie možno zdalo podivným.

Luciánovi už v hore, keď ešte oblápal Mariannu a cítil jej hladké, mäkké telo pod tenkými šatami, prišla pochybnosť, či dobre robí, keď si ju berie za ženu. I taký človek, ktorý sa žení v každom ohľade dobre, rozmýšľa pred týmto krokom. Uváži všetky pomery, popremýšľa o všetkých vlastnostiach budúcej spoločnice života. Je to krok do neznáma, majúci rozhodujúci vplyv na celý život. Skoro každý muž by sa pred sobášom radšej vrátil z kratšej cesty…

Stranický mal, ako si myslel, keď sa vec stala vážnou, mnoho príčin váhať. Ženba bola proti jeho zásadám. Uvedomil si, že ho ku ženbe zvádza jedine zmyselná túžba za Mariannou a že jej skočil do osídla bez rozvahy. Podala mu ústa, a on ju bez rozmyslu bozkával. Pravda, nebránila sa jeho láskaniu, ba ho opakovala s väčším ohňom, ako bol jeho. Keď rozmýšľal o tom, či ju miluje, prišiel na presvedčenie, že mu je, nehľadiac na telesnú zvodnosť, vlastne protivná. Zveličujúc myslel si, že jej povaha pozostáva len z márnivosti, namyslenosti na bohatstvo a krásu, z egoizmu. Je nekonečne plytká, nechápe ani najbežnejšiu odťažitejšiu myšlienku. Uznal, že by vedela dobre viesť domácnosť a deti že by nie vychovávala, ale drezírovala obstojne. Ale stála intimita s takou ženou, keď nebolo jedného predmetu, ktorý by rovnako chápali, sa mu zdala nemožná. K tomu hrala i na klavíri! Bola to číra technika s takým porozumením hudby, aké môže mať vrabec. A to by mal vo svojom dome počúvať, keby drahej manželke prišlo na um ho trýzniť!

Mimovoľne mu prišla na um Herma. Aký rozdiel! Bože môj, ako by hľadela naňho, keby si vzal Mariannu za ženu.

Ale si zasa predstavil, ako sa správal k nej, a čo by si pomyslela o ňom, keby ju opustil. Všetko jeho gentlemanské chápanie, celý jeho doterajší život sa tomu vzoprel. Jeho počínanie by bolo neodškriepiteľné podlé, bol by obyčajným zvodcom ženy, ktorej lásku zneužil so lživým predstieraním, že si ju vezme.

Nemohol sa odhodlať, aby šiel na večeru, kde by sa musel s ňou zísť. Marianne prišla do hotela taká rozjarená, s blýskavou krásou i blaženým výrazom, že si toho všimli všetci hostia. Nezvyčajne vľúdne pozdravila niekoľkých známych, ktorí ju všetci mimovoľne s milým úsmevom vítali, a sadla si s bonou a dieťaťom ku svojmu stolu. Keď podávali večeru, kázala s ňou počkať, kým nepríde Stranický. Hľadela vše na hodinky na ruke. Štvrťhodiny sa míňali s neobyčajnou rýchlosťou, a Stranický nechodil. Pomyslela si, že ho muselo niečo zájsť, a to len niečo nepríjemné a neodkladné. Rozhodla sa, že sa chytro navečeria a prezvie sa, čo je s ním. Nemohla sa natoľko opanovať, žeby hostia nepobadali, že je niečo nie v poriadku, lebo namiesto blaženého úsmevu sa jej zjavili kolmé vrásočky medzi obrvami. Nútila sa jesť, rozmýšľajúc o tom, že ak Stranický bez vážnej príčiny takto zaobchádzal s ňou, že to odpyká. Neopanovala ju starosť, že sa Luciánovi niečo prihodilo, ako skôr hnev, že takto nešetrne zaobchádzal s ňou. Ako by i nie! Vystavil ju škodoradostným poznámkam všetkých hostí. Hryzúc si pery, vyšla z jedálne a poslala domov bonu s dieťaťom, ktoré bolo akési omrzené cez celý večer a ani skoro nič nejedlo, čo by si iný raz bola iste všimla. V hale hotelu troška postála rozmýšľajúc, čo urobiť, keď zazrela Stranického sluhu Jozefa. Odhodlala sa razom, zavolala ho a pýtala sa, kde je jeho pán a prečo neprišiel na večeru. Jozef, všetkými masťami natretý vybíjanec, jej povedal, že sa zle cíti, hoci vedel, že mu nič nechýba, a že išiel do inej reštaurácie. Odľahlo jej na duši, lebo jej bolo milšie, že prípadná choroba, a nie nevšímavosť zapríčinila jeho neprítomnosť. Že by mohol byť vážnejšie chorý, jej vôbec neprišlo na um. Možno mu len dlhšia chôdza zaškodila. Išla domov.

Stranický sa dlho motal po parku; bolo už po polnoci, keď prišiel domov a ľahol si. Ale nespal do rána, nevediac sa odhodlať, čo má urobiť, či sa oženiť a „otráviť“ si celý život — ako bol presvedčený, hoci mu zavše i vlna zmyselnosti navrávala, že by nebolo takým nešťastím mať takú vábnu osobu za ženu — a či sám sebe vystaviť vysvedčenie podlosti? Nad ránom sa rozhodol, že jej odpíše, že si ju nemôže vziať, lebo by to bola od neho najväčšia nesvedomitosť, keďže je chronicky a nevyliečiteľne chorý. Dal sa strhnúť svojou láskou a vyjavil jej, ako ju miluje, ale chladnejšia rozvaha ho núti, aby sa jej radšej zriekol, ako by mal zničiť jej krásny a nádejný život.

Keď sa takto rozhodol, zaspal. Ráno neskoro vstal a nešiel sa ani kúpať, lebo bol ani dolámaný a pobolievala ho hlava. Vstal, oholil sa a po umývaní sa dlho drhol frotírovým uterákom, lebo v myšlienkach zabudol celkom na zastavenie tejto manipulácie, keď vošiel k nemu Jozef a doniesol mu novinu, ktorú počul od chyžnej Terezy:

— Pani veľkomožná vo vile nič nespali celú noc, lebo im dieťa veľmi ochorelo. Ešte v noci tam boli dvaja doktori a kadečo robili s dieťaťom, ktoré len pred chvíľou zadriemalo. Pani sú celkom umučená, tiež nezažmúrili ani oka.

Keď počul, v akom trápení je Marianne, uľútostil sa nad ňou, i zdalo sa mu úplne nemožným, aby jej teraz oznámil svoje rozhodnutie. Naopak, pomyslel si, že je to jednako pani krásna, mladá, dobrá matka a že by nebolo práve veľkým nešťastím, keby si ju vzal.

I uspokojil sa zas na tom, že si ju vezme, a zazdalo sa mu, že tým vlastne len vyplní svoju úprimnú túžbu. Čudoval sa sám sebe, že sa celú noc podaromnici trápil, keď je také jasné, že ani mu neostáva nič iného, ako sa s ňou zosobášiť.

Bolo už okolo jedenástej, obliekol sa a šiel do vily. Chyžná ho prijala a šla oznámiť do druhej izby. Chvíľočku čakal, kým prišla Marianne. Veľmi bolo na nej poznať, že nespala a je utrápená, oči bez lesku a vpadnuté, čiernym obrúbené, okolo úst trpká črta jej zobrala všetku pôvabnosť. Keďže nebola učesaná, mala na hlave čepček, ktorý jej veľmi nepristal.

Lucián jej bozkal ruku.

— Čo je s dieťaťom, Marianne?

— Má diftériu! — zašepkala zúfalo a zvraštila plačlivo ústa.

— Ale veď je to nie nebezpečná choroba dnes! To jej iste pomôžu. Dali jej injekciu?

— Dali. Ale doktor Knotek nie je s jej stavom spokojný.

— Len Knotek tu bol?

— I Barťa. Ten hovorí, že je dieťa von z nebezpečenstva. Ale má ešte vždy pálčivosť. Tak sa bojím, tak sa bojím! — zalamovala rukami.

Prikryla si tvár čipkovou šatôčkou a plakala. Stranický videl pod šatôčkou nepeknú grimasu úst a bol nemilo dojatý. Pokrútil hlavou a odťahoval jej jemne ruku od tváre.

— Ale neplačte, Marianne. Horúčka nemôže prestať razom. Ja viem od priateľa-lekára, že zavčasu upotrebená sérová injekcia je istým liekom proti záškrtu.

— Keď ešte i teraz chripí, — žalostila Marianne ďalej.

— No, to tiež nemôže prestať, akoby odťal.

Vtom bolo počuť dieťa zachrípnute zakašlať a Marianne odbehla bez slova k nemu.

Stranickému sa nevidela — ako si myslel — prepiatosť Marianny, mala zmysel len pre dieťa, stratiac všetku rozvahu. Ani slova nemala preňho, kde bol včera večer, a on si už bol takú šikovnú chorobu pre ňu vymyslel. Hodil sa do fotela a zapálil si cigaretu, mysliac, že ju počká ešte. Lenže prišiel lekár dr. Knotek, človiečik ináč v každom ohľade nepatrný, hľadiaci sa uplatniť aspoň pri bezbrannom chorom strašením a veľkými gestami, že len on pomôže. On zaujal Mariannu úplne a na nepomerne dlhý čas, narozkazujúc jej celý zoznam úplne zbytočných opatrení, ktoré chcela všetky čím najprísnejšie vykonať, a tak nemala podľa svojho náhľadu času zaoberať sa Stranickým. Prosila, aby jej to prepáčil, a nechala ho tak.

Stranický odišiel teraz zas úplne rozhodnutý, že sa rozíde s Mariannou.

Je to osoba, ktorú úplne opanúvali len city, ona si nevie v ničom rozkázať. No, a jej city nebudú vždy také chvályhodné, ako sú teraz.

Popoludní len Jozefa poslal opýtať sa, ako sa má dieťa. Doniesol zvesť, že už lepšie, ale že je ešte nie von z nebezpečenstva.

Ráno dostal od Marianny list. Dieťa je už v poriadku, nemá pálčivosti, i zachrípnutie mu už skoro celkom prešlo. Ináč bol list osvedčením najhorúcejšej lásky, bozkov, túžby za milým. I keď bolo dieťaťu najhoršie, neprestala vraj naňho myslieť. Prosí ho, aby prišiel, len čo bude môcť.

Stranický sa zasmial na liste, je to tak, ako si myslel. Marianne je osoba, ktorú nevedie rozvaha, ale jedine cit. Keď sa bála o dieťa, nemyslela na lásku; teraz ožila jej túžba za ukojením svojich chúťok, keď nemá viac o dieťa starosti. Keby jej prišla iná starosť, lásku by zas odstavila. Stranický sa definitívne odhodlal, že sa jej zriekne, i sadol si a odpísal jej to, čo si bol umienil. Zatým zavolal Jozefa, kázal mu zbaliť a objednať auto na stanicu, odídu najbližším vlakom bez ohľadu, v ktorú stranu pôjde. Oddal mu list, aby ho zaniesol do vily.

Čo robila Marianne po prečítaní listu, to nezdvihlo úctu jej chyžnej a bony pred ňou. Ako statkárka mala mnoho stykov s čeľaďou, i naučila sa kliať a nadávať. Teraz to použila. Náhodou zazrela, že si bona a chyžná robia z nej úsmešky. Aby sa im vypomstila, pýtala od nich nazad prstene, ktoré im bola darovala. Môže byť ženská i chyžnou alebo bonou, ale preto jednako tak vie i nepatrným posunkom ukázať svoje opovrhnutie, ako chlap ani dlhou rečou nie. Marianne mala príležitosť o tom sa presvedčiť.

Na podjar nasledujúceho roku sa rozšírila v meste influenza a na ňu náchylný Stranický ju tiež dostal v ľahšej miere. Bolelo ho celé telo, kašlal a mal niekoľko dní väčšiu-menšiu horúčku. Julo ho navštevoval a posedel pri ňom každý raz z hodinku, lebo mal hodne čo rozprávať. Narodil sa mu chlapec a jeho Lujza bola od tých čias ani premenená. Všetko myslenie venovala teraz len dieťaťu, a že i Julo vďačne hovoril o ňom, boli zas takí milí k sebe, ako ešte pred sobášom. Veď by si to neskúsený človek ani nepomyslel, koľko také dieťa dá roboty a čo všetko možno na ňom pozorovať. Je hotový zázrak prírody také malé pacholiatko. A ako sa mu rozvíja rozum, je to podivná vec, ako sa taká dušička hlási po troche k životu a ukazuje, že je tu. Julo neustával o tom rozprávať, aká genialita je v tom, že taký chlapík chytí svoju nôžku, alebo vstrčí cumlík do pyšteka, pravda, po mnohých nepodarených pokusoch. A mohol by hľadať otvor preň aj inde. Nie, on už vie, že je to na tvári. Geniálnosť, darmo tajiť, geniálnosť! Lucián bol natoľko dobrosrdečný, že preukazoval záujem o dieťa, ktorý vlastne necítil.

Po odchode Julovom zakaždým rozmýšľal o svojom živote a o svojom mládenectve. Ako si ten osud s ním zahrával! Zo všetkých dôvodov proti manželstvu bol najvážnejší: nešťastné spolužitie Jula s Lujzou. A teraz, keď premeškal príležitosť oženiť sa či s Hermou, či s Mariannou — teraz žijú ani hrdličky! Veď iste má chyby Herma i Marianne. Ale niet pochybností, že by sa spolužitím či s jednou, či s druhou boli navzájom prispôsobili jeden druhému a že by jeho život bol omnoho bohatší, ako je dnes. Tá zlatá sloboda, ktorú mu poskytuje mládenectvo, je jednako len akási prázdna. Keby tak Herma (radšej myslel na ňu ako na Marianne) sedela pri ňom v jeho neduživosti, iste by ani tá choroba nebola taká zdĺhavá a protivná.

Za týždeň mu horúčka prešla a sem-tam vstal. Raz neskoršie večer zacengal na Jozefa, aby mu prišiel popraviť posteľ, a miesto neho prišla kuchárka Uľka. Lucián sedel v pyžame vo foteli a prezeral z veľmi dlhej chvíle Byronovho Dona Juana. Mal krásne ilustrované nemecké vydanie a pozerajúc na pekné, naskrze nie cudné obrázky, hľadal a prečitoval k nim patriaci text. Bol by si žiadal, aby bol obšírnejší, jeho fantázia išla ďalej ako básnikova…

Pozrel na Uľku, a čo sa mu dosiaľ nikdy neprihodilo — zdalo sa mu, že sa ponáša na — Mariannu. Je trochu tučnejšia a menšia, ale čosi okolo úst a belosť kože, to je ona! Uľka bola už iste ležala, v posteli, keď začula na chodbe zvonec, a vediac, že je Jozef už nie doma, skočila, pohádzala na seba najpotrebnejší odev, prehodila na holé plecia šatôčku, nastokla na bosé nohy pantofle a utekala k pánovi.

— A kde je Jozef? — pýtal sa Lucián.

— Išiel len teraz k sestre, majú tam dnes krštenie.

— Tak, tak, no, — pohútal Stranický a zohnúc hlavu, díval sa jedným okom na Uľku. — Naprav mi posteľ. Vieš to azda urobiť?

Uľka sa zasmiala — mala pekné zuby a zachytila si z pliec stále padajúcu šatku. Lucián zbadal, že má krk a plecia ani z mramoru. Závidela by jej to každá dáma. Uľka pošla k posteli a naprávala ju. Trvalo to dosť dlho, kým ju upravila, lebo chcela pánovi dobre postlať. Lucián držal knihu na podolku, ale nehľadel do nej, lež na živý obraz pred sebou. Myslel si: „Aké má tá osoba pekné lýtka; naskrze nie také hrubé, ako mávajú osoby jej stavu. A nohy a ruky má malé. Trochu krátke, ale pomerne malé; skutočne, ponáša sa na Mariannu.“ I vzdychol si mimovoľne. Uľka sa zľaknuto obzrela.

— Nechybí pánu veľkomožnému niečo? — pýtala sa starostlivo.

Lucián sa usmial.

— Ale nie, dieťa moje, nič mi nechybí.

I vstal a podišiel ku posteli. Cítil neobyčajné, silné rozochvenie a jemnú triašku; myslel, že mu to choroba tak rozdráždila nervy. Najlepšie bude, keď si už ľahne; vyspí sa do rána a zajtra bude môcť ísť po svojej práci.

Vtom vystrel ruku, sám nevedel ako a prečo, a položil ju na Uľkino plece, bolo hladké, pevné. Dievča sa obzrelo naňho a usmialo sa, vyškeriac zdravé, biele zuby.

Stranický spal celú noc dobre, ako zarezaný. Ráno, keď sa zobudil, cítil sa silný, zdravý, ako dávno nie. Vystrel sa a prehodiac sa, vzal cigaretu z nočného stolíka a zapálil si ju. Tak mu bolo voľno okolo srdca, bol by si zaspieval. Zrazu sa zmŕštil, odhodil cigaretu a vrazil si prsty do vlasov:

— Tisíc hrmených! — zaklial a v nervóznom rozčúlení vyskočil z postele a behal po studenej ešte izbe.

Keď ho začalo triasť, skočil naspäť do postele a stiahol si paplón na uši. Prišiel mu na um včerajší večer, i hneval sa na seba; jeho gentlemanstvo utrpelo zasa silnú porážku! Predstavil si, do akého, vo zvrchovanej miere nepríjemného postavenia sa dostal voči Uľke! Je na najlepšej ceste stať sa druhým báťom Imrom. Čo má teraz urobiť s tou osobou? Vyplatiť ju a poslať ju preč? Závisí to i od nej, čo na to povie… Rozmýšľal dlho a nevedel sa ustáliť na pokračovaní. Napokon si pomyslel, že však uvidí, ako sa pomery vyvinú; možno jeho poklesok zostane bez následkov. Vstal z postele — nedalo mu ležať — že sa oblečie, hoci nebola izba ešte ani vykúrená. Obliekol sa chytro, keď zbadal, že sa dvere potichučky otvárajú a vsunula sa do nich najprv len hlava a zatým celá postava Uľkina. Zamračil sa, to sa Uľka dosiaľ nikdy neopovážila urobiť, aby vošla k nemu bez povolenia. Ostro zvolal na ňu:

— No, čo je, Uľka? Pošli mi Jozefa, aby mi prišiel zakúriť!

— Prišla som sa len opýtať, ako odpočívali a čo rozkážu na frištik, či zasa len čaj, alebo, ako keď boli zdravý, kávu?

— Kávu, kávu. Pošli mi chytro Jozefa, — odvrkol nemilo, hnevajúc sa možno viac na seba, ako na natískajúcu sa Uľku.

— Ráčia sa hnevať na mňa? — pýtala sa Uľka a už dvíhala zásterku k očiam.

— Ale nie, akože by, — i pokročil k nej a poklepal ju po chrbte. — Pánbohchráň! Ale len mi chytro pošli toho chlapa, lebo sa nemôžem v studenej izbe umývať.

Uľka mu chytila a bozkala ruku a vyšla, usmievajúc sa mu, od čoho ho malo poraziť od jedu.

— Som si zakúril s tou babou, a to poriadne, — mrmlal a trhal hnevne topánky na nohy.

Pomyslel si, ako včera ľahko bral možné následky svojho hlúpeho činu, a s akou stonásobnou ťarchou zaľahli už teraz naňho, keď je len ich začiatok citeľný.

Nasledujúce dni sa usiloval ukazovať gentlemanskú chladnokrvnosť a vždy rovnakú vľúdnosť, jednako mu neschádzali kolmé vrásky sponad nosa a sedel mu na duši čierny kocúr starosti a mrzutosti. Uľka, ktorú predtým sotva raz zazrel za týždeň, mu teraz i štyri-päť ráz denne prišla do cesty, či na chodbe, či v niektorej izbe, kde jej naskrze nebolo treba. Pravda, mala vždy nejakú za vlasy pritiahnutú zámienku. Často i bez všetkej príčiny prišla, a ani nič nehovorila, len jej mnohohovoriace úsmevy alebo pohľady ho rozčuľovali tak, že by ju bol s pôžitkom otrávil. Najhoršie mu bolo, keď musel byť k nej vľúdny; veď jej bol, ako si myslel, vydaný na milosť a nemilosť. Ostatná čeľaď už beztoho začala si pošepkávať a hľadieť na nich so zhovievavým podozrením, čo trápne zbadal, keď chyžná bez príčiny zmizla s úsmevom porozumenie prezrádzajúcim z chyže, keď Uľka vošla do nej opýtať sa, či rozkážu pán veľkomožný fazuľu na prípravok alebo na šalát. Stranický by bol najradšej nikdy ani fazule nevidel, ako zhovárať sa o niečom s Uľkou, čo mu bolo najľahostajnejšie na svete. Táto hra trvala asi desať dní, keď zbadal na Uľke premenu nálady, namiesto s úsmevom pozerala naňho zamračene, ba keď ju stretol minule na schodoch a on sa jej prihovoril: „Akože je, Uľka, ako?“ — mykla len hnevne plecom a odbehla bez slova. Keď Stranického predtým hnevala jej dotieravosť, začalo ho toto jej správanie ešte väčšmi mrzieť. Pomýšľal, čo by asi mohlo byť jeho príčinou, a jeho tušenie nebolo veľmi potešiteľné.

Ráno popíjal svoju kávu a prezeral noviny, keď vošla k nemu. Poobzerajúc sa i po susedných otvorených izbách, či tam niet nikoho, prišla k nemu a postavila sa bokom k jeho stolici a stála tak bez slova, hľadiac na dlážku.

Stranický ju sprvu ignoroval, hoci jej počínanie i silne účinkovalo na nervy, a čítal noviny, ako keby bol sám v izbe. Uľka však prišla celkom k jeho stolici a škrabala nechtom po operadle fotela.

— No, čo je, Uľka? — pýtal sa už teraz Stranický, odhryznúc z koláča a hodiac na ňu pohľad.

— So mnou je zle, — zašepkala, cupkajúc zásterkou.

— Čo zle, ako zle? Zavolám ti lekára, alebo prejdi sama k nemu, keď si chorá, — radil jej Stranický a prežrel s namáhaním koláč, ktorý sa mu ani háčkami držal v stiahnutom hltane.

Uľka mykla plecom.

— Čože, mne lekár nepomôže!

Stranický hľadel na ňu, zabudnúc zavrieť ústa.

— Nuž a kto ti pomôže?

— Nikto, len sám pánboh. Najlepšie by mi bolo umrieť, — i začala, nariekať, prikryjúc si zásterkou tvár.

— Ja tú hanbu neprežijem!

Stranický zacítil svoje gentlemanské srdce až kdesi v bruchu biť, ale sa pozbieral.

— Ale, ale, Uľka, majže rozum. Keď sa ti niečo „takého“ prihodilo, však od toho lekári pomôžu!

— Ja od hanby zhorím. Mňa sa nesmie nikto dotknúť. A potom, veď by to bol smrteľný hriech. Keď sa stalo, stalo sa!

Táto prekvapujúca a podľa Stranického veľmi nemiestna morálka ho veľmi nemilo dojala. Nahováral, prosil ju, hrozil jej, to bolo všetko daromné, Uľka sa zaťala, že nebolo s ňou vôbec reči.

— Keď nechceš ísť k lekárovi, tak choď zbohom, ja ti neviem pomoci.

— „Vtedy“ sa tak nezhovárali so mnou, — mienila Uľka, hľadiac jedným okom na Stranického.

— Tak čo chceš odo mňa? — pýtal sa rozčúlene Lucián.

Uľka chvíľu mlčala.

— To musia oni lepšie vedieť, čo majú so mnou urobiť.

— Čože chceš, aby som si ťa vzal za ženu? Ani keby ju šidlom pichol, skričala:

— Pánboh zachovaj, to nechcem!

— Tak chceš peniaze? — zvolal s uľahčením advokát. Uľka mlčala, ale tak, že bolo vidieť, že to by bola jej žiadosť.

— Keď ti len za peniazmi piští duša, tak ti ich dám toľko, že budeš spokojná.

Uľka sa zasmiala a chytila mu nenazdajky ruku a bozkala.

— Vedela som, že sú oni dobrý! — zvolala a vybehla z izby.

Stranický vstal a prešiel sa po izbe; idúc popred zrkadlo zazrel, že má fúzy v neporiadku, i vezmúc nožnice, obstrihoval si ich. Pritom myslel, mračiac čelo, či je jeho pokračovanie gentlemanské, keďže sa má kryť postoj gentlemana v mravnom ohľade s postojom kresťana, i skrsli v ňom veľmi vážne pochybnosti.

Zatým mal od Uľky pokoj, ale nemal ho od seba samého. Koľko ráz bol s ňou osamote, vždy jej dal niekoľko stovák, vraj na bielizeň pre dieťa. Bolo to za mesiac pekných niekoľko tisíc korún, ale svoje svedomie tým uspokojiť nemohol. Keby bol stál na čisto materialistickom stanovisku a keby mu bolo všetko záviselo len od peňazí, bol by mal dušu na pokoji. Ale Stranického svetový názor nebol materialistický; síce sám nevedel, aký je, ale materialistický iste nebol. Celá jeho povaha sa tomu priečila, a preto sa v ňom stále a stále opakovala nútiaca predstava, že keď chce urobiť svoju povinnosť voči Uľke a dieťaťu, musí si ju vziať za ženu. Že je Uľka slúžka, to nerozhoduje. Bola statočné dievča a on ju pripravil o dobré meno, a k dieťaťu je jeho neodškriepiteľná povinnosť, aby ho neposlal do sveta s handicapom nemanželského pôvodu; to je najmenej, čo je svojej vlastnej krvi dlžen. Poľahčoval si túto krížovú cestu predstavou, že však sa môže s ňou rozsobášiť, len meno a primeraný majetok dá jej a dieťaťu, a okrem dvoch svedkov a matrikára nemusí nikto vedieť, kto je to tá v odľahlej časti republiky bývajúca pani Stranická, rodená Juliana Kvočka-Mačuhová (meno vraj nearistokratické).

Pravda, keď si pomyslel, že je takto nútený oženiť sa proti svojmu najvážnejšiemu presvedčeniu s osobou naskrze mu neprimeranou, trhal si vlasy od mrzutosti. Pre chvíľkovú, chorobou zapríčinenú slabosť! Nevzal si Hermu a nevzal si Mariannu, obidve také ženské, s ktorými by bol mohol krásne žiť, a teraz sa má zosobášiť so slečnou Kvočkou-Mačuhovou!

Mesiace sa míňali, a jedného dňa sa narodil malý Ďuríčko, chlapec pekný, že bola radosť naňho pozrieť. Stranickému sa zdalo, že prišiel privčasne na svet, ale Julo mu starosti vybil z hlavy, keďže i prírodná veda lekárska je nie bez veľkej elasticity.

Teraz, keď bolo dieťa tu, nemal nijakej výhovorky nevziať si Uľku. Nádej, že sa môže niečo prihodiť, čo by mu tento ťažký krok urobilo zbytočným, sa nesplnila. Keď Uľka celkom vyzdravela, predložil jej svoj návrh a vyzval ju, aby sa zaňho vydala. Na jeho najväčšie a naskrze nie nemilé prekvapenie začala plakať:

— Ja pôjdem radšej svetom! Ja sa za nich nevydám! Stranický hľadel na ňu s nedorozumením.

— Máš ty rozum, osoba? Veď si pomysli, čo bude s chlapcom, keď vyrastie. Bude nás celý život preklínať, keď mu ho skazí neriadny pôvod. Veď keď nechceš so mnou žiť, môžeme sa hneď rozsobášiť. Rozmysli si to.

Uľka sa trhla a mykla zanovito plecami.

— Ja som si to dobre rozmyslela. Ako bude, tak bude, ja sa za nich nevydám.

Keď Stranický videl, že je Uľka skalopevne odhodlaná nevydať sa, pokladal za svoju gentlemanskú povinnosť nahovárať ju ešte, majúc pevnú nádej, že je to beztoho daromné.

— Keby som sa za nich vydala, len by sa hanbili za mňa, a páni by robili zo mňa iba posmech. Ja mám toľko rozumu, že viem, že som nie súca za paniu. Keď sa o dieťa postarajú, nebude mu zle na svete, veď ono nemusí byť pánom.

Napokon, keď Lucián videl, že Uľku nepohne, a svoje svedomie tiež uspokojil, dal jej pokoj. Nerozumel jej pokračovaniu, vysvetľoval si ho tým, že rozmýšľanie pospolitého ľudu je veľmi rozdielne od panského, a tak si ani nelámal viac hlavu. Keď nechce, nechce. Nútiť ju nemôže. On urobil svoju gentlemanskú povinnosť, a tak bola jeho duša na mieste. Pravda, svedomie ho jednako škrelo pre dieťa, ktoré mu začalo prirastať k srdcu.

Malý Ďuríčko sa pekne vyvíjal, mal už osem mesiacov, a Stranický sa ním dosť často zaoberal. „Darmo je,“ myslel si, „krv je nie voda“. Čosi ho ťahalo k dieťaťu. Nachádzal na ňom mnoho znakov, dosvedčujúcich, že je to jeho dieťa. Obrvy, líca a briadka sa mu obzvlášť pozdávali, to je stranickovský typ. A okrem toho v úsmeve a v niektorých pohyboch nachádzal s podivným dojatím seba samého.

Raz tiež kráčal pred izbou Uľkinou a počul cez privreté dvere výskot dieťaťa. Otvoril dvere a vošiel, ale dieťa tam nenašiel, bolo v záhrade, a jeho kričanie sa ozvalo otvoreným oblokom až na chodbe. Pokročil k obloku a vyzrel, kde je, ale bolo za stromami s matkou a s varovkyňou, i nenašiel ho. Idúc von, zbadal na stole otvorenú knihu. Pozrel, čo to Uľka číta. Bola to modlitebná knižka, z ktorej trčal na obyčajnom kancelárskom papieri napísaný list, na ktorého konci zazrel podpis Juraj Potočný, četnícky strážmajster. Pod podpisom bola ešte táto krikľavá veta, ktorá Stranického tak zarazila, že vytiahol obrvy až po vlasy: „… ktorý ťa, Ulička drahá, až do hrobu verne miluje a oblibuje“.

Je vraj jedno z najprvších prikázaní nielen gentlemana, ale vôbec každého slušného človeka, že neslobodno čítať cudzie listy. Lucián však natoľko zabudol na svoje gentlemanstvo (stáva sa to!), že list bez rozmýšľania prečítal. A stálo to zato, lebo mu poskytol veľmi cenné poučenie. Dozvedel sa v prvom rade, že Uľka je už za Potočného vydatá vyše pol druha roka. Tak to bola príčina, prečo sa nechcela vydať zaňho za nijakú cenu. Videl i to, že s otcovstvom Ďuríčka je práve v takom spojení ako s Napoleonovým. Presvedčil sa, že ho Uľka nesvedomite klamala. Vôbec si nemohol predstaviť, kedy sa vydala, zaiste keď raz odcestovala na pohreb akejsi tetky do K., kde býval jej muž, pán strážmajster Juraj Potočný. S otcovstvom ho klamala, aby vymámila od neho čím najviac peňazí. Dosiaľ jej dal vyše tridsaťtisíc korún, a Potočný jej písal, aby už urobila koniec s ním a prišla k nemu čím najskôr, lebo našiel úhľadný domček za štyridsaťtisíc korún. Keď majú tridsaťtisíc, už tých chýbajúcich desať nejako vyplatia. Radšej bude platiť, len nech sú už spolu, lebo ju vraj preukrutne miluje a bez nej žiť nemôže. Dal jej ešte radu, aby hľadela i nejaký nábytok vymôcť od Stranického, keďže je taký blázon, že dieťa tak rád má. Ale on vraj poznal jedného starého žida, ktorý bol tiež do cudzieho dieťaťa celkom zbláznený.

Stranického nepríjemne dojalo, že z listu bolo zrejmé, že tí ľudkovia hovoria o ňom s posmechom a opovrhnutím, bez najmenšej stopy uznania.

Prečítajúc list, uložil ho, ako ho bol našiel, a odišiel do svojej izby. Nahliadol, že nikdy v živote do takého blata nestúpil ako teraz. Blyslo mu hlavou, že by Uľku mohol súdne prenasledovať, ale bol to práve len blesk. Za nič na svete by so svojou hanbou nevyšiel na svetlo božie. Keď si vec trochu rozmyslel, nahliadol, že je to preňho vlastne najpríjemnejšia udalosť, ktorá sa mu len prihodiť mohla.

Chodiac po izbe s rukami vo vreckách, pozoroval mimovoľne opakujúce sa zelené kvety v koberci a hútal, že takýmto spôsobom sa jeho previnenie stalo chvíľkovou epizódkou jeho života. Najmä ohľadne dieťaťa mu odľahlo, ktorého nemanželský pôvod by bol tvoril večnú škvrnu na jeho gentlemanstve. Teraz sa všetkého striasol, a jednako sa netešil. Usmial sa, keď si pomyslel, že bol cítil otcovskú náchylnosť k dieťaťu, lebo veď krv je nie voda. Ona sa ozvala v ňom a dieťa mu bolo milé. Teraz si chcel nahovoriť, že mu je dieťa úplne ľahostajné, ale cítil, že je to nie pravda, dieťa mu bolo jednako milé. Bolo veľmi pekné, silné a ťahalo sa za ním, keď ho zazrelo.

Rozmýšľal, ako má zaobchádzať s Uľkou. Mal možnosť vypomstiť sa jej za úskočné, lživé pretváranie. Mohol ju vyhodiť z domu a strašením prinútiť vrátiť vyklamané peniaze. Ale takéto pokračovanie naskrze nezodpovedalo jeho zmýšľaniu. Nechcel sa pomstiť a nechcel si urobiť z tých ľudí ani nepriateľov. On chcel dostať nad nimi vládu a pokoriť ich svojou šľachetnosťou. Keď sa teraz z neho smejú, prinúti ich, aby si ho vážili, keď im preukáže, že je dobrý k nim i vtedy, keď pozná celé ich nepekné pokračovanie. On je dobrý preto, lebo to pokladá za svoju povinnosť. Takým spôsobom aspoň zachráni z gentlemanstva, čo bude možné. Takto klamal sám seba, lebo nie pre gentlemanstvo pokračoval týmto spôsobom, ale že mu dieťa bolo milé a že pokladal za podlosť byť neuznanlivým voči Uľke.

Prešiel ku zvoncu a zazvonil tri razy. Trvalo dosť dlho, kým vošla Uľka k nemu, upravujúc si ešte i v izbe koketne červenú šatôčku s kvetmi navrch hlavy. Jej biela a ružová tvár žiarila spokojnosťou, čo jej naskrze nedodávalo duchaplnosti. S úsmevom sa pýtala: „Čo rozkážu?“ (Na znak akéhosi dôvernejšieho pomeru neoslovovala Stranického viac pánom veľkomožným.) Stranický sa díval na ňu, vyberajúc si cigaretu z tabačnice na stole.

— Čo robí dieťa?

— No, to je zlaté! To je ani maľovaný anjelik, ani keby im z oka bolo vypadlo. A čo už všetko vie! Už povie ap-pa. Naozaj je také, ani z cukru.

— Uľka, — riekol Stranický, zapaľujúc si cigaretu, — ja som si všetko s vami rozmyslel, vy nemôžete tu v dome zostávať ďalej.

— Nuž a prečo nie? Veď tu nikomu nezavadziame. Dieťa je dobré, skoro nikdy ani nezaplače, — hovorila Uľka, nevediac vlastne sama, čo by jej bolo milšie.

— Vy ste (predtým jej tykal) dostali odo mňa istú, myslím, že dosť slušnú sumu. Dám vám ešte desaťtisíc korún…

Tu hľadel na ňu, čo povie.

— Desaťtisíc korún! — zvolala rozčúlene Uľka. — A akože ja z desaťtisíc korún vychovám to dieťa?

— Však ste tie peniaze, čo som vám dosiaľ dal, azda neminuli všetky?

Uľka nebola osoba ostroduchá, nepobadala nič na Stranickom, čo by inej, vtipnejšej žene bolo už dávno vbilo klin do hlavy.

— Minula-neminula, už sa len čosi vydalo, — hovorila nasršene.

Stranický sa díval na ňu ostro.

— Môžete si vziať i nábytok z vašej izby a vybrať i zo starých, rodičovských vecí, čo sú v sklade.

— Nuž a čože si ja počnem s tým starým haraburdím? Veď to sú už nie moderné veci, veď by ma každý vysmial s nimi. Keby to boli ešte méble starodávne, ale také ani nové, ani staré, — trhala hnevne sebou a hádzala zásterkou zboka nabok. — To som si veru nemyslela, že ma takto odbavia. Chceli ma za svoju paniu, a teraz takto zaobchádzajú so mnou.

I začala plakať, prikryjúc si tvár bielou zásterkou.

Stranickému sa pozdávala celá osoba komickou. Sadol si na operadlo fotela a striasol pozorne popol z cigarety.

— Nuž tak nepristanete na môj návrh?

Uľka začala hlasne plakať a vyčitovala Stranickému jeho nevernosť a bezohľadnosť. Ona by ho bola vraj vždy verne milovala, a nemôže zato, že ňou opovrhol.

Stranický ju počúval s úsmevom.

— Nuž čo chcete vlastne? — pýtal sa, keď neprestávala nariekať.

— Kdeže ja môžem ísť s takým grošom do sveta. A čože povie ich syn, keď dorastie a dozvie sa, akým boháčom je jeho otec a akým žobrákom jeho syn!

Stranický vstal, prešiel po izbe dva razy a zastal pred Uľkou.

— No, dosť bolo tej komédie. Divím sa vám, že nechápete svoje postavenie. Pani Potočná nemá vôbec čo žiadať odo mňa pre dieťa pána strážmajstra Potočného. Naopak. Chcel som vám všetky výčitky odpustiť, ale keď chcete ďalej klamať, musím vám povedať, že som nie náchylný na to — dať sa ďalej držať za blázna.

Správanie Uľkino prekvapilo Stranického. Namiesto toho, že by sa bola zahanbila, naskočila naňho, že kto mu to povedal, že je ona pani Potočná, že mu oči vyškriabe,

že takýchto „nadávok“ ona za svoju vernú lásku nezaslúžila, že je najopustenejšia osoba na svete, že len s pánmi sa nezapodievaj a tomu podobné bez konca.

Stranický ju chvíľku počúval bez slova, zatým odišiel do pisárne ku Galajovi, ktorému vyložil celú vec a požiadal ho, aby ju vyrovnal s Uľkou.

Galaj to vykonal tak zručne, že Uľka prišla na druhý deň ku Luciánovi a aká bola bezočivá, taká ponížená a vďačná bola teraz. Prosila ho, aby jej odpustil, lebo že ho rada mala a jej je za ním ľúto. Ďakovala mu, bozkávajúc mu ruky nasilu, kým ju nevytisol priateľsky z izby.

Keď odišla so všetkým, i s nábytkom, ktorý vďačne vzala, bolo Stranickému za dieťaťom a za celou ilúziou ľúto. Díval sa za odchádzajúcimi oblokom a kýval im rukou, kým sa nestratili za rohom záhrady.

Pomaly sa zotmievalo a začal poprchávať drobný dáždik. Stranický obrátil zrak na šedivo zatiahnutú oblohu…



[1] spinet — (tal.) druh klavičembala

[2] bakarat — (z fr.) hra v karty

[3] Pan — starogrécky boh stád, neskôr akýsi všeboh prírody

[4] grandedáma — (z fr.) šľachtičná, veľká pani

[5] ripost — (z fr.) rýchla vtipná odpoveď

[6] pedigree — (angl.) rod, rodokmeň

[7] renonce — (fr.) chyba pri hre v karty

[8] Brahms, Johannes (1833 — 1897) nemecký hudobný skladateľ

[9] Mozart, Johann Wolfgang Amadeus (1756 — 1791) slávny nemecký hudobný skladateľ. Okrem mnohých skladieb a opier zložil i operu Don Juan, ktorá mala premiéru v Prahe r. 1787.

[10] Kavala — grécke prístavné mesto v Solúnskom zálive

[11] bričky — (z angl.) bričesky, jazdecké nohavice

[12] Simeon Stylites, (gr.) starokresťanský askét (390 — 450), pustovník, ktorý prežil svoj kajúcny život na stĺpe, opatrenom rebríkom a mrežami. Mal mnoho nasledovníkov.

[13] Haeckel, Ernst (1834 — 1919) známy nemecký prírodovedec, zástupca učenia o vývoji jedinca a druhu

[14] Pascal, Blaise (1623 — 1662) známy francúzsky filozof a matematik. Okrem mnohých iných spisov napísal i dielo Pensées sur la religion — Myšlienky o náboženstve.

[15] elzevirovský formát — starý knižný formát, nazvaný podľa holandskej kníhtlačiarne rodiny Elsevierovcov v 17. storočí

[16] Il est faux, que nous soyons dignes, que les autres nons aiment: il est injuste, que nous le voulions — (fr.) Nie je pravda, že by sme boli hodní, aby nás iní ľúbili; je nesprávne, aby sme to žiadali.

[17] tete-a-tete — (fr.) rozhovor zoči-voči, medzi štyrmi očami

[18] empírový — (z fr.) súvisiaci s francúzskym umeleckým štýlom, ktorý vznikol začiatkom 19. stor.

[19] Gérard, Francois Pascal (1770 — 1837) francúzsky maliar. Spomedzi mnohých jeho obrazov je najznámejší portrét Madame Récamier.

[20] Greuze, Jean Baptista (1725 — 1805) francúzsky maliar

[21] Watteau, Antoine (1684 — 1721) francúzsky maliar a rytec. K jeho najcennejším obrazom patrí L’amoureuse inquiete, Nepokojná milenka.

[22] Perles de Tours — (fr.) Tourské perly

[23] Institut Brillat-Savarin — ústav, nazvaný podľa francúzskeho spisovateľa a právnika Anthelma Brillata-Savarina (1755 — 1826). Pomenovanie ústavu Brillatovým menom súvisí s jeho najznámejším spisom Physiologie du gout (Fyziológia chuti, 1820), ktorý napísal vycibreným a vtipným rozprávačským štýlom, prepleteným anekdotami a kuchárskymi receptami.

[24] chef de cuisine — (fr.) hlavný kuchár

[25] Staël, Anne Louise Germaine de Staël-Holstein (1766 — 1817) známa francúzska spisovateľka

[26] Lamour c’est le contact des deux épidermus — (fr.) Láska je dotyk dvoch pokožiek.

[27] Rangún, hlavné mesto teraz federatívnej republiky Barmy

[28] Metsu, Gabriel (1630 — 1667), holandský maliar

[29] nipka, (z fr.) ozdobná drobnôstka

[30] Aix-les-Bains — kúpeľné mesto vo Francúzskom Savojsku

[31] Burgtheater — (nem.) mestské divadlo




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.