Zlatý fond > Diela > Obrázky z hôr


E-mail (povinné):

Anton Bielek:
Obrázky z hôr

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Ján Gula, Michal Šulek, Renata Klímová, Vladimír Weisz, Renáta Kunčíková, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 105 čitateľov

Predmluva

Keď zanesie ťa, milý čitateľu, niekedy sudba na Kysuce, tak nezabudni upriamiť svoj pozor na tichú viesku Krásno, a keď rušeň poletí a zahvízda tam na úpätí čiernej hory vedľa samej rieky Kysuce, už tam, ako zjaví sa oku predstráž Oščadnice, panský majer, spusti oblok a pred očima máš dolinu starobystrickú, zavrenú tam vo veľkej diali vysokým brdom čiernych hôr. Čo uzre tvoje oko, to chudoba, a ten ľud by musel hladom zajsť, keby nie bohatých hôr a žírnej paše pre dobytok. Ak však máš trpezlivosť a po boku paličku, chce sa ti kamenistou, hrbolatou cestou asi osem hodín tvrdej chôdze nahor, prejdúc Zborov, Klubinu, Staré Bystrice, Nové Bystrice, okolo Havrelky a Vychylovky na Riečnicu, až octneš sa na konci Trenčianskej stolice, si v kotle Beskýd a Babej Gory, v skalnatej Erdúdke.

Valnú časť junošských liet (škoda ich!) trávieval som potulkami po vŕškoch tej doliny; je mi milá skoro ako rodné hniezdo. Rýdzim typom a urputným pridŕžaním sa k starootcovským spôsobom a názorom žitia máloktorý kút našej domoviny je roveň tomuto kraju. Partikulárne chútky predkov ešte tu majú svoje dvory,[1] ktorý zjav síce u ľudu, pestujúceho vo väčšej miere chov dobytka, nie je ničím iným, ako prirodzeným následkom potreby. Čo viac, dvory tieto neležia vždy na úpätí hôr, pri ceste, veľká časť ich je i na viac tisíc stôp nad hladinou mora. A tu pod modrinou čistého neba v šume hôr žije si ten náš horal voľne, ticho; a jaký tichý je život jeho, tichý i kraj ten, že málokto ho pozná. Je ako sám pre seba. Pásmo vrchov, na ňom černavé hory, nižšie pašienky, potom role, choľvarky a na úpätí dolinka s čerstvým, bubľavým potôčikom; potom zasa vrch, dolinka, ktorou zasa vinie sa potôčik ako strieborná stužka a v každom údolí vieska s bielym kostolíkom, s malými domkami — a predstav si, môj čitateľu, týchto vrchov, doliniek, údolí a vodných stúh medzi Beskydami, Javorníkom, Magurou a trenčianskou Javorinou na stá, nuž vieš aspoň, kde kraj ten leží. Jeho západným centrom je obec Staré Bytrice, na východe pod samou Magurou Terchová s divou, romantickou dolinou Vratnou.

A v tomto, s chudobnou Oravienkou, s Poľskom a Sliezskom susediacom kraji žije ten ľud vo svojom bytí čistý ako to povetrie, ktoré dýcha, a tá voda, ktorú pije. Od kolísky až po hrob obkľúčený je poéziou vzniklou v jeho duši a srdci. Odoberte mu ju, vezmete rybe vodu, hádžte kameňom do nej, a on alebo utečie pred vami do hory, alebo schytí topor a postaví sa proti vám s úmyslom čiernym. Povesti, skazky, povery, čary, obyčaje svadobné, úmrtné, krstebné návyky nikde nie sú tak zachovalé ako v tomto, sebe samému žijúcom svete, a kult národných piesní nikde v Trenčianskej stolici neni v takom kvete ako tu.

Keď z diale hľadíš, tak trudne ťažko ti, ako by čierňavy spočívaly na jeho brdách, a zblízka zdá sa ti tu ako v tíšine, prázdnej zlosti a úkladov zlej duše. Tie čierňavy, to veľké požehnanie božie: celé priestory jedlín, svŕčia a bukových lesov. Sekera sem i tu nevniesla ešte i podnes skazu do tých mohutných obôr, po ktorých Jánošík bol domovom a ktoré šumely ukoliebavkou deťom v siahových chlapov vyrastlým a po ktorých chodievali chlapci ešte len pred dvadsiatkou rokov zpoza bučky, zpoza peň.

Medveď a vlk, títo hynúci dravci našich výšin, sú tam domovom ešte i dnes a stroja úklad ovečke a kravičke, horalom tak veľmi váženej.

A ten, v čiernej hunke, v bielych nohaviciach, v širokom klobúku a vo vysokom opasku si vedúci ľud, taký vám je ako tá ovečka, ktorú si tak draho cení.

Tak často myslím, prečo to? Veď samí orli a kane hviždia mu už nad kolískou a sokoli kladú hniezda po skalných bedrách kraja jeho.

Len jednu chybu má ten zdravý horal: že je tak veľmi, veľmi dobrým. Orie i cudzím…

Hovorím: v tom kraji vychovali i mňa. Dávaly mi jesť ruky tvrdé prácou, nežné hladkaním, a mne tak sladko padlo to hladkanie tých tvrdých rúk. Roky už minuly. Postavy mnohých zlatých duší zmizly, tie hladkajúce ruky zmeravely, ja už len spomínam. Jeden hrob tu, druhý tam, a oba tak blízke srdcu môjmu. Tam, kde pred rokmi bol som doma, dnes som cudzejší od cudzieho. Všetko zaniklo. Nikto ma nepozná, len občas, keď z diale vidím tú drahú kolísku môjho detstva, junošstva, zdá sa mi, že tie hory šumom zasielajú mi pozdrav, a keď slnko spustí na ne záplavu zlata, ako by sa mi usmievaly.

Tak mi je vtedy ľahko; cítim, že ten ich úsmev je vždy ešte priateľský, teplý…

I ožívam radosťou; ako by aj nie. Veď musí človek objať tú sladkú zem, kde spievajú:


„Ja, v tom cudzom svete, neni to žiaden raj,
kdeže si mi, kdeže, môj milý rodný kraj?“



[1] *;Dvormi menujú na tých stranách viac, asi 5—20 bydlísk s pobočnými hospodárskymi staviskami. Sú to ako malé viesky, majúce v bezprostrednej blízkosti svoje role, lúky, ba mnoho ráz i pašu. Takéto dvory sú často i pol hodiny od seba ďaleko.




Anton Bielek

— prozaik, publicista, učiteľ, zakladateľ a vydavateľ Ľudových novín, po emigrácii redaktor slovenských novín v Amerike Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.