E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Dráma sveta

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 172 čitateľov

III. Vojna

Videnia


[30]Vetierok podúva, teplučký deň chladne,
večierok hneď príde, slniečko zapadne.
Zapadaj, slniečko, do rána bieleho,
azda nám donesieš už dačo nového.
Slniečko červené, jaj, dolu strašne hľadí,
pôjdete na vojnu, jaj, čo ste ešte mladí.
Ak nepríde vojna veľmi nešťastlivá,
to príde choroba veľmi nákazlivá;
ak nepríde vojna, veľký hlad pritrieli,
aby sme pomreli, čo sme nepomreli.
Ak nepríde vojna, dačo sa prihodí —
uchovaj nás, Bože, náš statček od škody.
Zapadaj, slniečko, jaj, Pán Boh ťa sprevádzaj,
len na biednych ľudí biedu nedovádzaj.
Biedny človek robí zrána do večera,
dobre od tej psoty že už neumiera.
Biedny človek robí, roľa je pánova,
ledva svoju dušu po biede zachová.
Zapadaj, slniečko, za horu zelenú,
skry svoju tváričku ak’ šatka červenú.
Slniečko, slniečko, jaj, plamenná tvár tvoja,
za horou je chládok, tam dôjdeš pokoja.

Čo by sa žiadnemu človeku nesnilo,
slnce nezapadá, jaj, ani sa neskrylo.
Ak’ svieti, tak svieti, krv mu z očú padá,
dobre naše srdce, jaj, za ním nevypadá.
Tri ráz už kohúty hor’ na pôjd išli spať,
my sa len starieme — ráč, Bože, pomáhať.
My sa len starieme, ničoho neznáme,
ako si my sprostí už porady dáme.
Stojíme, beháme, pomoci neznáme,
či tak byť, či ležať, jaj, či dač’ robiť máme.
Zachoď už, slniečko, za horu zelenú,
skry svoju tváričku, ak’ šatka červenú.
Zapadaj, slniečko, už si dlho hore,
my by sme tiež spali, a tu sme na dvore.
Zapadaj, slniečko, do tej tmavej noci
a Ty, milý Bože, buď nám na pomoci.
Slniečko zapadlo, išlo za horu spať,
Pán Boh daj dobrú noc, šťastlive hore vstať.
Pán Boh daj dobrú noc, aj tí naši svätí,
by sme zase hore, jaj, mohli ráno vstati.

Slnce zapadlo za hory, za háje,
mesiačik bledý osvecuje kraje.
Po zemi je strach, rieky nariekajú,
ľudia sa trasú, alebo padajú.
Slnce zapadlo, kedyže už vyjde,
kedyže svetu potešenie príde!
Slnce zapadlo a tak nás nechalo,
čas už by raz bol, aby hore vstalo.
Ale tma hustá — slnko nevychádza,
mesiačik bledne, za horu zachádza,
mesiačik zašiel, už ho nevidíme
a my samotní na svete stojíme.
Mesiačik zašiel a slnko nevyšlo,
za jedným dva ráz väčšie zlo nadišlo.
Mesiačka nieto, slnka nevidíme
a my samotní na svete stojíme.
Stojte, len stojte trebárs v tme a noci,
však vám Boh bude na dobrej pomoci.

Mesiac zapadol, tma sa rozpustila
a všetky kraje, doliny zakryla.
Tak ako sen sa doluká spustila
a na všetko sa ak’ chmára hodila.
Tma je ak’ v rohu, vetry sa schytili
ak’ divé kone, keď ich poplašili.
Kadiaľ sa ľúbi, voľnučko lietajú —
ľudia, bedári ak’ muchy padajú,
ale vraj od tmy ako to pochodí,
čo nemá svetla, tomu tma tak škodí.
Ak’ oheň muškám, keď sa doňho rútia,
tma je pre biednych len samá pokuta.
Ľudia bez svetla ak’ mušky padajú,
vetry ich vláčia, po zemiach metajú.
Oni len stenú, akby boli kliati,
bez slova ľudia tak zvykli kapati,
horšie, ako keď strieľajú na psíčka —
milióny padli, neriekli slovíčka.

Čo to za svetlá po nebi behajú
a z noci temnej náhle povstávajú?
Po nebi niet z hviezd už ani len šľaky —
to sa zjavujú všeliake zázraky.
Ľudia zomrelí tam sa prechádzajú
v šatách ohnivých, visiacich,
tváre sú bledé ako z vosku u nich,
dolu so zrakom hnevným pozerajú,
ak’by to miesto, tú hodinu kliali,
kde svoj počiatok, kde raz koniec vzali.

Aspoň teraz neodchoďťe,
pre Večného vás prosíme.
Prejde hodina, najviac dve,
skoro sa už rozlúčime.
Aspoň jednu malú chvíľku
spolu hovoriac prežime
a potom už — poručeno —
zhyňme — zo sveta zmiznime.
Svätí, tí o to nestoja,
tí sa modlia bez prestania.
Svet ten pustý, beznádejný,
modlitba — jediná schránka.
Krem modlitby nič nemajú,
ostatné je len mámenie,
na nej stoja nepohnute,
to ich jedno potešenie.
Rodič im je Boh nebeský,
matka im je božia Mati,
bratia, sestry sú si sami
a rodina — všetci svätí.

Predhovor k Vojne

[31]

Diviť sa zberbe — nediviť sa… Kto sa diví, ten ju nepozná, ten ešte ani do sveta nenazrel. Kto sa jej diví, ten nepozná ani sám seba. Tamten ako dáky svetlonos sa túla po barinách a po kalužiach, že na to pozerať je hrôza… Ty si tiež podobný. Kto je čistý pred sebou, ten je nerozumný. Ale nahliadni, priateľko, do vnútra srdca svojho a nakukni, ako hady a jaštery hlavy svoje podvihujú a ako sa driapu do tej svätyne, v ktorej ten drahý klenot prebýva — nahliadni, ako sa dvíhajú za tým klenotom, síce ticho lezúc, ale tým nebezpečnejšie. Človeče! Slovan! Vstaň hore, prežehnaj sa, aby si takýchto diablov udusiť mohol, prežehnaj sa s čistým svedomím, aby ti škodiť nemohli — prežehnaj sa a pomodli sa, aby si ich mohol zahnať do mrákoty, odkiaľ vyšli. Pekne myslíš, ihráš sa so svetom ako malé dieťa, nemysliac ani o tom, ani o tom, ihráš sa ako chlapec, nemysliac, iba na samú hru — hej, ale sa varuj! Keď motýľa chytíš, myslíš, že si motýľa lapil — mýliš sa — lapil si červa tvojho, čo ťa bude prežierať. Modlite sa, ľudia, a žehnajte sa, aby ste dáko neprišli ta, kde ani nemyslíte — modlite sa, aby špiny vašej duše zmývala modlitba, ktorá tak dušu chladí, dušu oblieva, keď je čistá, ako voľné more čierne skaliská nábrežné. Modlite sa, modlitba vás od zahynutia zachová. V takejto mätenine, že človek ani nezná, čo má robiť — keď jeden tak, druhý tak, tretí tak a všetci ako na mukách. Jedného sa držíš, ten blúdi, druhý tára, tretí sa šalie. Na zemi sa nemáš koho držať, zem je pustá, ako nikdy hádam nebola. Na ihranie je nie čas — načo ale teda, na plakanie? — Plakanie nech odprevádza mŕtvych do hrobu, a nie biednych k životu. K životu sprevádza modlitba. Žehnajte sa a modlite sa, Slovania, aby ste rástli vo viere ako cédre libanonské, aby vo vás rástol život, čistota srdca, sila vôle, aby ste dosť sily mali v čas všeobecného búrenia — lebo nastanú časy divné. Kto sa hrá, ten o tom nemyslí, ale zato čas nestojí, čas vždy letí. Len hraj sa, no veď sa prebudíš, ale ver, že nebudeš myslieť o tom, čo sa ti snívalo — nastanú časy divné: anjeli neprestanú lietať, ale ani čert nebude spať. Nastanú časy divné! Žehnajte sa a modlite sa, aby ste modlitbou posilnení, od špiny očistení predstaviť sa mohli ako svätí na súd Boha Syna.

Vojna


[32]Huk, tartas, hrmot vo tme sa strháva,
hlasy a kriky škaredé lietajú —
čo to za zberba, čo to za ohava,
nevídať vo tmách — len hlasy húkajú.
Či sa to bijú ožralci, či hráči
za vlasy drú sa? Či sú to kurváči,
či advokáti bez Boha, svedomia,
či sa zbojníci medzi sebou lomia?
Počul som už ja nejedno hrešenie,
ale ten hrmot je na podivenie.
Na jednom kopci vysokom, skalnatom,
vo tmách čo ako dáky zázrak stojí —
to vrch veliký, má veľké poľany —
na ňom ten hrmot, tam sa čosi rojí.
A rojí — a krik, hrešenie odháľa,
že ľud čertovský, vrch — čertovská skala.

Tma je ak’ v rohu, ale nespí Satan.
Pozbieral svojich zo všetkých sveta strán,
našiel on svojich, nazhŕňal sveta hnoj:
Chlapci, pôjdeme s Pánom Bohom na boj.
Už je čas, aby sme sa raz ukázali,
zato ste nám tu velicí i malí.
Čas nám nadišiel, dobre ho užime;
ak zvíťazíme, teraz zvíťazíme.
Neviete žiaden, koľko som proboval,
aby som mohol vás do hŕby zobrať.
Ako šialený som po svete lietal,
že za mnou vetry museli ostávať,
a to nadarmo všetko, moji milí.
Nepreletel som krajinu deviatu,
kohút zaspieval dvanástu hodinu
a tam po prácach — tam boli i sily.
Túlal som, lietal, behal som okolo,
vždy som pracoval — predsa nič nebolo.
Ale hľa, teraz nieto doma pána
a keď aj jesto, odomknutá brána
od tej komory, kde leží, čo chceme.
Teraz času dosť, veru dostaneme —
len sa do rady, čo urobiť máme.
Vravte, čo viete, a my pozor dáme.

Na jednej strane vrchu je jedna hŕba, z tej hŕby povstane jeden a začne takto:

Čo kto nepomyslel, to diabol vymyslel,
o čom nik nevedel, ten už na ňom sedel.

Z druhej strany:

Človek od počiatku na seba pamätal,
čo čert nevymyslel, to človek vykonal.

Chór
Dobre, nech čert klame, vy, ľudia, konajte,
jeden si druhému ruky podávajte.

Čert
My ho do ďalekých krajín odvoláme.

Ľud
My mu zatiaľ jeho panstvo rozbúrame.

Čert
Bude si On myslieť: Kujonia, tu ste mi.

Ľud
Ale sa navráti — Kde palác na zemi?
Nepozbiera si ho, za to Mu ručíme.
Tam bude glória…

Čert
No! Veď uvidíme.

Ľud
Moc nás stálo, moc nás stálo mysli,
kým sme na tisíce kumštov, fígľov prišli.
Ale teraz máme, po čom sme túžili;
keby sme len skorej tie fígle užili.
Milióny skapali o hlade a zime,
no ale my za to dobre zaplatíme.
Vďačne by on platil za ľudskú prácu,
ale ľudia nechcú už od neho plácu.
Pláca bude inšia, a síce docela,
len sa vy, čertíci, dobre chyťte diela!
Pán Lucifer krivý, potom ich len hýbaj,
veď korbáč dobrý máš, keby ísť nechceli,
na svojom šarkane popredku pomykaj;
keď si panovníkom, teda buď aj smelý!

Lucifer
Moji synáčkovia, o mňa sa nebojte,
ja už svoje zrobím, len vy pevne stojte.
By sme mohli dostať nebeskej koruny,
hoc’ máme aj oheň, chybia nám perúny.
Keď hromy dostanem, oheň vám darúvam —
mám korunu božiu, moju vám darúvam.

Ľud
No, veď tak, pán tatík, zakričia títo psi —
darovaný umrel, narodil sa kúpsi.

Lucifer
Keď kúpsi, ta kúpsi — už sa len nebojte,
to je moja starosť, len vy pevne stojte.

Jedna stránka ľudu
Slávne zhromaždenie, majte pozhovenie,
nech i my povieme, čo známe a vieme.
Ešte dač’ by bolo, čo ste vynechali:
Pokojom keby sme najprv probovali.
Hurtom-bleskom hnedky — čože z toho máme?
Hádam sa pokojne ešte pokonáme.
Chudák — už starý je, má už hlavu holú,
nebolo by dobre tak ho zhodiť dolu.
Čo robil na nebi, to robil i pre nás.
Keď krášlil svetlice za celučký ten čas,
tie svetlice komu? Nuž nám dobre konal
a za to by ešte takú odplatu vzal…
Ale viete, chlapci, hnedky, a to rúče,
vyslancov vyšlime pre nebeské kľúče:
aby nám ich oddal, ak chce dobre obísť,
že by v jeho koži potom viac nechcel byť.
Ale ak ich oddá bez hriechu všetkého,
že mu dáme za to pol sveta dolného
a že bude pánom najväčším okrem nás.
Nuž, čože vy na to, najmä ty, starý ďas,
čo máš skúseností už celé smetisko,
čože na to povieš, starigáň, čertisko!

Lucifer
Čože by povedal, iba že ste blázni,
hlúpi ako teľce, dieťa už po kázni.

Druhá stránka ľudu
Ty si iba truľo ako hocaký vôl.
Pomysleli sme si: to je starý osol,
ten už sa naučil trúbiť, no, vidíme,
že v trúbe otruby. Radšej zamlčíme.
Čo vy, druhí páni, na naše poviete?

Čert
Tak by sa svedčilo, no nie v tomto svete;
tak by sme sa sami obvili sieťami
a potom by bolo po nás biednych s vami.
On má veľkú silu vojakov anjelských,
má perúny v rukách, blesku ohnivého,
má všetko, čo treba, my by nič nemali,
keby sme mu toto porozpoviedali.
Čo by stál náš podvod, nič, ani len byľku
a vás by rozmlátil za maličkú chvíľku.
S bubny na zajace neradi chodíme,
radšej pri kozube fajčiac posedíme.

Druhý čert
Iste je bláznivosť o tom dač’ vraveti.

Tretia stránka ľudu
Nie, chlapci, počujte, čo ste tu okolo,
ako vy myslíte, lepšie by to bolo,
čo by bez podvodu boj sme započali.
Nech užíva podvod mizerníček malý,
nech bedár a psotár špatne okolkuje —
čo má silu v sebe, podvod nemiluje.
Nechceme podvodu — dáme mu na známosť
ešte, čo za jeden príde ku nemu hosť.
Príde ku nemu hosť, čo žiada kráľovstvo,
korunu a berlu, nebeské bohatstvo.
Nechceme ukrádať, ani nebudeme,
my si všetko silou nadobudnúť chceme.
Silou, našou silou navaríme kaše,
by sme mohli rieknuť — to je všetko naše!
To je všetko naše, ak v nás sveta sila,
víťazstvo, korunu tá si zaslúžila.
Nech pekelník nocou pokryjomky robí —
škoda by človečej nám bolo podoby,
keby sme ako tá liezli jašterica;
nechceme zoškliviť naše ľudské líca.
My sme ľudia, a nie dáki pekelníci,
my nie sme zbojníci, ale bojovníci,
my nie sme zlodeji, no pilní oráči,
čo by sme my žitko pokryjomky žali.
Pole sme zorali, sami sme zasiali,
nik nám nemôže riecť — to sú iba dráči!
My sme ho zorali, my sme ho zasiali,
čo by sme my teraz pokryjomky žali.
Či sedliak nerastie s jeho požehnaním?
Hoc’ keď žitko došlo, rob mu galamutu,
uvidíš, ako on odpraví pokutu,
keď on každú hrudku svojím namáhaním
roztĺkol, po brázdach korienky vyzbieral,
skalôčky najmenšie na medzu vyhádzal,
zasial a zabránil hustými bránami
a potom, keď rástlo, sprevádzal túžbami.
Dosť to dosiaľ bolo, že sme pri hlúposti
vždy len záviseli od božej milosti.
Čo tá božia milosť? — Či, keď kto dač’ robí,
má, v čom mu potreba, živnosť si zarobí?
Či keď paholkovi za službu vyplácam,
či mu ja to z mojej toľko milosti dám?
Či keby povedal — dám ti to z milosti —
nedopustil by sa velikej podlosti?
Keď len z milosti dám, darmo tedy slúžil —
tak človek posiaľ vždy pre nič na svete žil.
Čo si on zaslúžil, milosť odobrala —
ešte ľudská práca tak cieľa nemala.
Tak ruka si ľudská všetko zarábala
a potom jej milosť z toho darovala.
Cigánstvo, falošnosť! — Človek, pán všetkého,
musí sa za sluhu uznávať podlého.
Čoby len za sluhu, ale za žobráka!
Veď to už hocaký hňup v svete namaká,
že to je iba posmech na ľudí zvalený;
človek, pán všetkého — všetkého zbavený,
zo svojej komory vlastné zrno prosí
a miesto koruny na kabáte nosí
žobrácku ciašočku, s ktorou všade stúpa —
to je len ohava, hanba a potupa.
Čoby teda falšom, čo skryte robili?
Koruna je naša, my sme zaslúžili,
nám ona náleží, nikomu druhému:
pôjdeme odkryte naproti svätému.
Všetko pánom zovie na svete človeka,
a človek od svojej vlastnosti uteká.
Iba zem nevolá, iba zem je nemá,
ale zem je naša, lebo vôle nemá;
my po nej chodíme, pätami tlačíme,
no ona nevraví, že sme my nepraví.
Čo chce teda od nás, čo nič nemá s nami?
My sme páni sveta, žiaden nie nad nami.
My sme páni sveta, milosť, dobrodenie,
my sme sebe skaza, život a spasenie.
Už prestali časy, ľudia sa prebrali,
už sa naučili, čo predtým neznali.
Hromy viac nestrašia, ak’ predtým strašili,
my sme už nad samým nebom zvíťazili.
Čo chce teda od nás, čože chce nad nami,
keď sme my už páni, keď všetko pod nami,
keď nám viac nechybí, iba tá koruna!
Netreba nám fígľov, čertov my nechceme,
my do boja s Bohom naprosto pôjdeme.

Čert

Ak’ bude tak bude, už či tak, lebo tak,
všetko mi je jedno, ja nedbám ani mak.
Päťsto je chodníčkov a nejedna cesta
a všetko len vedie do jedného mesta.
Čert, diabol — jeden bes, iba dve sú reči,
a to je len blázon, čo sa v slovách prieči.

Druhý čert

Na moj dušu — pravda, tiež o to nestojím.
Nech, ako chcú, idú, o nich sa nebojím.

Tretí čert

Ale keby sme ich skorej v hrsti mali,
lepšie by to bolo, ako tak pomaly.

Lucifer

Nejde nám o to, čím skorej v hrsti mať,
ale už nájdené naveky zadržať.
Preto čakaj časti ako zajac chrasti,
aby sme nevpadli zase do priepasti.
Ale uvidíme, za časom pôjdeme,
veď nás on naučí, čo ešte nevieme.

Ľud

Ešte s čertiskami — to by ešte bolo!
Deti s nimi strašia, a my v naše kolo
prijali by sme ich a s nimi konali,
ktorých už aj deti ak’ hlúposť vysmiali!

Lucifer

Na mak dobre ide, dobre sa to vlečie,
lovci-psi na mieste, zver nám neutečie,
do siete nám vletí celkom zmordovaný,
bez sily, bez moci. My budeme páni.
Nech zajaca strieľa, môže ho aj upiecť,
to je pre nás lepšie — len ho budeme jesť.

Ľud

My naše chránime, na seba robíme,
koruna je naša, ju dostať musíme.
Všetko máme v hrsti, silu, rozum, hromy —
čerta nám uškodia nebeské paromy.
A milosti cudzej ani mak neznáme,
všetko máme v moci, len manie nemáme —
hore, chlapci, hore, za vládu rušajte!

Lucifer

Veď ju budete mať, len trošku dočkajte.
. . . . . . . . . . . . . . . . . . .

Zámok jeden veľmi veliký, mocne ohradený, na vysokom vrchu stojaci, hore do neba sa vypína, bleskom fakieľ tak ožiarený, že vyzerá, ako keby horel. Po zámku veliký hrmot, všade, kde len človek kukne, plno ľudí, nosiacich hneď to, hneď bežiacich na to alebo na druhé miesto. V zámku hlavná svetlica je veľmi osvetlená, všelijakými obrazmi okrášlená, naprostriedku stojí jeden muž, skvostne oblečený pri stole, červeným súknom zakrytom.

On

Už začiatok diela velikého,
už raz predsa… Dosť bolo hlúpeho
spania, hnili alebo robenia,
veď aj čas bol robiť pre spasenia
dačo ľudstva, čas bol sa prebudiť —
ba načo je len tak žobrácky žiť
vždy v otroctve bez všetkého práva,
nač’ je život, keď je len noc tmavá.
Ten sa darmo na tom svete trudí,
kto len nocou ustavične blúdi.
Divne ľudia dosiaľ robievali,
trudili sa, predsa nič nemali.
Pomrelo ich, že strach na to myslieť,
a pamiatok málo, alebo niet.
A čo jesto, to šľaky slabosti
na tej zemi vybité nohami.
Dnes ich vidno — zajtra všetko pusté,
do byle ich zasype hrobľami
vietor. Takú plácu slávni mali,
že dva razy v trapách zomierali.
Tým býval duch ľudstva obdarený,
že dve smrti trpel — zatratený.
Zatratený — za to na svete žil,
aby sto ráz mizernejšie skončil:
Za skutok — bôľ, za silu — trápenie,
za odvahu — koniec, zatratenie.
Preto ešte z hrobu k nebu volá:
Pane, nie je to otcovská vôľa.
Náš život bol pobožný, kresťanský,
a tvoj osud pekelný, pohanský…
Ale pokoj hrobom, tie nevstanú,
ale my sme tu vypomstiť hanu,
my sme živí, veľká naša práca,
ale bude ešte väčšia pláca.
Človek robí, ustavične chodí,
každý deň sa znovu na svet rodí,
každým dňom sa preoblieka v oblek
nový, krajší cez celučký svoj vek,
trpí všetko, a predsa nemá nič,
nič nemôže — to je ten veľký bič.
Nemá sily, hoc’ aj ako lieta
duchom, preds’ je ustavičné dieťa,
ktoré nezná v biede si pomáhať,
nemá sily, musí padať, kapať.
Dnes je hore, veľmi sa raduje,
zajtra padne, len vetrík poduje.
A preds’ robí nadarmo, nemá nič,
čo by len mak — to je ten veľký bič.
A ten hore sedí prostred slávy,
večne sedí a my slabí, tmaví
pri všej sile — dneska sa rodíme
a zajtra už na márach ležíme.
Ale darmo, nemohlo to tak byť,
inakšie si časom budeme žiť.
Keď budeme svoji a slobodní,
potom sveta len budeme hodní
a svet nás. Už moc sme urobili,
daj nám šťastia, by sme dokončili,
kus skrotili Pána Boha pýchu,
daj nám šťastia dožiť sa oddychu.
Boh nám odňal svetlo, slnce, mesiac,
by sme boli potme, slabí blúdiac,
by sme sa tak, neznajúc pohnúti,
zase k nemu museli cofnúti.
Ale bludný zámer, kde je sila.
Naša sila inakšie stvorila
svetlo. Teraz viac ti ho nechceme,
už bez tvojho svetla byť môžeme.
Maj si ho už, môžeš ho zavesiť
si na klinček, netreba nám svietiť.
Tvoje svetlo len oku vyhovie,
duch má inšie, čo on vedou zovie,
na tie oči vidí vyše teba.
Tvojho svetla nám viacej netreba.

Pri boku jeho druhý

Myslel si si, bez teba nič nieto,
všetko živí tvoje dobrodenie;
drž pre seba a pre biednych tvorov —
človek nesie sám sebe spasenie.
Človek robí potravu z kameňa,
vodu čistú z tvrdého kremeňa —
on bez rastu sám tvorí potravu.
Ešte jedno — tvoju večnú slávu…
Tak si dolu v prachu a v pokore
a my v sláve a v moci tam hore.

Tretí z druhej strany

Púšťaš zimu, my teplo púšťame,
a ju celkom ta preč odháňame —
hromy perieš, my ich odvádzame
krotké celkom, až sa stratia v jame.
Sila naša krotí tvoju slávu
a zasiela pomaly v noc tmavú,
odkiaľ nikdá viacej sa nevráti,
tej už pokoj večný, tichý, svätý.
Ešte jedno: sňať korunu z hlavy
a dokázať, že sme páni praví.

Traja

Sláva naša svetom letí,
božiu slávu prudko ženie —
nastanú pre nás hodiny
ešte veľmi utešené.
Sila naša slabosť silí
a posiela v boj zmužilý,
už len málo treba robiť,
by sme celkom zvíťazili.
Potom bude, čo žiadame,
v nás: milosť, žriedlo pokoja.
Prestane blud, hanba ľudská,
len sa vzmužte do boja.

Chór

Duch veliký, plamenný, jasiaci,
po svete ako šarkan letiaci
rozduje hmlu, prestane mrákava,
všetko bude jemu kričať: Sláva!

Smrť zahynie, čo mračila
ľudské srdce a pokoj —
duch bude nad všetko vyšší,
nič mu nepovie: Postoj!

On nad priepasťou, nad pádom
ak’ orol bude visieť —
to bude len ešte život,
to len bude ešte svet.

Nač’ kde práca, má byť milosť —
to len bolo pre deti.
Duch náš sebou a zo seba
svetom šírym poletí.

Bude sebe, bude sám si,
všade sa odpečatí —
všade bude naznačené:
veľký, slávny Duch svätý.

Teraz chyťme vynálezky,
nástroje použime
a Toho, čo je nad nami,
do priepasti zvrhnime.

Kto má koňa — peši chodiť?
Druhému sa nosiť dať!
Kto má silu, kto má rozum,
a hodnosť — slávu nemať?

Tône panstvo rozrušíme,
odstránime zástenu,
my sa sami usadíme
nad vieru a poveru.

Prvý
k ľudu oblokom hovorí:

Všetok vtip, kumšty dovedna poberte,
naproti Tomu na nebi namierte.
Napnite rozum, zberte všetky sily,
aby ste panstvo pre panstvo zničili.

K prvým:
Už teraz bude vojna neslýchaná.

Druhý
Keď budú strieľať na Veľkého Pána.

Prvý
Bude to pekne, keď bude ležati.

Druhý
Dáme Ho potom pekne pochovati.

Tretí
Jestli na strapce Ho nerozstrieľajú.

Prvý
Veď uvidíme, ako vykonajú.

Na dvore hrmot, šuchot, dupot, krik, tresk, z diel durkanie, krik, plač…
Jeden zadychčaný priletí do izby a rozpráva.

Prvý
Čože to tam slýchať, čo to tam?

Príchodiaci
Prebeda!
To sa ani len vypovedať nedá!

Všetci!
Nuž čože? Povedz! Dač’ sa nezdarilo?

Prichodiaci
Nešťastie na nás sa veľké zvalilo.

Prvý
Vy haraburdy, najskôr ste poplietli!

Prichodiaci
Choďte sa spýtať sami božej metly.
Tá vám odpovie, či sme nekonali,
čo sme vedeli a čo ste kázali.

Prvý
No len čím skorej povedz, čo sa stalo!

Prichodiaci
Veru sa stalo, čo sa stať nemalo,
čo by neprišlo spiacemu na pamäť,
od sna bludnejšie to nás lapilo v sieť.
My dľa rozkazu všetko urobíme,
nástroje všetky hore namierime,
ešte znášame, čokoľvek je treba —
začneme - zblysne, hlas sa valí z neba:
Ľudská sila, ľudská moc
pred Bohom je len nemoc.
My nezľakaní ďalej konať chceme,
ale nič ani pohnúť nemôžeme.
Nástroje všetky ako mŕtve stoja,
nemôž’ ich rušiť a užiť do boja.
Ale nádeja ešte neskapala,
my sa krútime, všetko naprávame,
čo kde nám chybí, všetko obzeráme,
ale na nebi zase hlas zavolá:
Ľudský rozum, ľudský trud —
pred Bohom bláznivý blud.
Čo začínaš, sprostý ľud?
Hľaď, aký je ten tvoj blud.
My počúvame, čo sa tam ohláša,
ale si my to ver’ neberieme hor’,
ale začneme kanonádu čím skôr
a hľa, čo sa nám nestane, do ďasa:
Delá vydurknú nie dohora, do nás…
Moc ich popadá, druhých rozhádže zas
na všetky strany ako vietor peria,
že tomu oči, rozum ťažko veria.
My sa po jednom na miesto zberáme,
čo pokazené, všetko naprávame,
nedbajúc na nič, čo sa prihodilo,
aby sa zase všetko napravilo.
Ale čo nástroj — nechce nás počúvať,
musíme dačo my inšie sprobovať.
Jest v svete sila poriadku večného,
tú treba hľadať do boja ľúteho.
Nástroje budú živé, ako treba,
tak nebudeme potom sa báť neba.
Prišli s masťami života večného,
mastili z kraja do konca samého.
Ak’ namastili — chceme upotrebiť…
Nedaj to vidieť, kým budem v svete žiť!
Všetky nástroje ako dáke strely,
ak’ dáke sane z miesta vyleteli —
obraz sa menil, z nich rástli ohavy,
potvory veľké, ich pohľad pľuhavý,
zuby ak’ koly, plameň z pyskov kypí
do nás, do nás tu… Kdeže sa skryjeme?
Kútika nieto — tie sa na nás valia,
koho rozdriapu a koho opália —
a kto utečie, ten život nestratí.
Nástroje skapú, na nebi slyšati:

Nech sa žiaden nespolieha,
keď má rozum, že má dosť —
ten sám rozum príde časom,
ale ako planý hosť.

Hlúposť, rozum vedno idú.
Urob sebe sekeru —
ešte s tou ťa často tvoji
nepriatelia doperú.

Rozum tomu len osoží,
čo má silu a vieru,
ten na hlavu ver’ si svoju
nevykuje sekeru.

Komár sviecu nezahasí,
keď sa do nej vovalí —
a rozumček proti Bohu
milión centom pút — malý.

Zadychčaný zase jeden vojde:

Beda nám! — Utečte! — Už múry pukajú,
paláce sa trasú, veže sa rúcajú.
Ratujte svoj život, svetom utekajte,
už sklepenie padá, nože sa hýbajte!

Prvý
Keď nám tak vypadlo, nesmúťte sa nad tým,
ani nezúfajte, buďte tak ak’ predtým.
Hoc’ sme utlčení, dobre vymlátení,
predsa dokážeme, že sme my nie ženy,
ba ani mamľasi, ich keď pichne včela,
tak hľadia do neba ak’ na vráta teľa.
My sa ukážeme v ohni, či v priepasti,
nebude sa po nás žiaden darmo pásti.
Najhoršie by bolo, čo by sme prestali,
potom by sme boli naničhodní, malí,
horší ak’ odratý už do pol boka kôň,
budeme my státi až na samý pokon.
Ale keď tak prišlo, že viac nemôžeme
proti Bohu robiť, tak inšie začneme —
budeme to robiť, čo nám bude v moci.
Keď rozum stal sa blud v túto čudnú chvíľu,
všetko neprehraté, máme ešte silu.

Druhý
Čo ale s tou silou teraz vykážeme,
kde sa tu obrátiť, čo robiť budeme?

Prvý
Naproti už nebu začas ani slova,
teraz nebu pokoj — bude vojna nová.
My nebo na nebi všetko vykazíme,
kto nebude slúchať, toho zadusíme.
Zem je dosť veliká, na tú hľadieť treba,
tú si osvojíme, netreba nám neba.
Ešte jesto ľudí starosvetskej viery,
ktorí sú pobožní a svätí bez miery
a tí mnoho môžu, tí sa držia v sile.
Poďme na nich, bratia, nenechajme byle.
Budeme ich hľadieť na stranu si získať
a ak nie, tak pôjdu, koľko ich je, spať.
Na zemi božieho nenecháme šľaku,
tak budeme páni, hoci priam aj v maku.

Druhý
Ako inakšie, pokiaľ sa hýbeme?
Poberte sa, bratia, bojovať budeme.

Tretí
Ale, bračekovci, pomaly — čakajte —
tak do vetra robiť! — ešte podumajte,
ako by raz vyšli najlepšie veci nám —
pre hodinu, pre dve aj pre tri je sem-tam.
Viete, nevyjdeme my už bez figliarov,
zavolajte teraz už tamtých machliarov.
To sú dobrí chlapci, vtip brúsený majú,
tí, na čo sa chytia, to aj dokonajú.
A bude nám potom aj veselšie s nimi,
radi zažartujú s chlapcami dobrými
a slúžia inakšie ak’ hocaký sluha —
s čertami to ide už všetko dotuha.
Hneď ich zavolajme, hoc’ sú troška čierni,
ale máme rozum, preto buďme zmierni.

Ľud
To je veru dobre, natrafené navlas,
hneď ich zavolajme, už by bol k tomu čas.

Tretí
Sem sa, sem, sem sa, sem, na túto pustú zem,
poď z tvojej hlbiny do našej družiny!
Naši chlapci dobrí dobrých radi majú,
ber sa, starý, hore, moji ťa čakajú.

Huk, krik, treskot vyletí zo zeme ako kŕdeľ škorcov, on popredku, za ním všelijaké postavy.

Lucifer
Prišli sme na žiadosť, čože od nás chcete?
Či dobré, či je zlé, všetko dostanete,
len skorej povedzte, a nič nemeškajte.

Ľud
Nuž, čože by inšie, pomoci nám dajte.

Lucifer
Akej to pomoci a na čo ju chcete?

Ľud
Vytrieť meno božie na celučkom svete,
aby zem od neba už nevisela viac,
okovy a putá hnusnej hanby nosiac —
svet ten oslobodiť od jarma ťažkého,
nenechať ani len znáčku maličkého,
čo by bolo božie, ľud sprostý naučiť,
odviesť od bobony, a keď nie, tak mučiť,
trápiť, klamať, šialiť, a keď nie, tak mučiť,
keby podobrotky nedal sa naučiť.

Lucifer
Dobre, vykonáme, ale čo nám dáte?

Ľud
Ako chcete platiť? Na striebre? Na zlate?

Lucifer
Zlato si vy držte, to vám my nechceme,
za zlato ani len hvízdať nebudeme.

Ľud
Nuž, a čo že chcete?

Lucifer
Len jedno prosíme.

Ľud
Vravte, ak je možno, to vám urobíme.

Lucifer
Jeden poklad máte, dajte nám ho chrániť —
ešte by vás dakto mohol ocigániť,
oň priviesť a u nás isté miesto, verte.
Ten poklad je duša…

Ľud
Tedy si ju berte.
Ale už musíte veliký pozor dať,
všetkého sa chytiť, by sme mohli dostať,
čo chceme, inakšie s vami nič nemáme.
Keď to urobíte, tak vám dušu dáme.

Lucifer
O to sa netrápte, to už starosť moja.
Moji za ten skutok všetci dobre stoja,
len vy buďte pevní, by ste nesklamali —
ľudia obyčajne bývajú nestáli:
dnes sľúbia a zajtra už o tom neznajú;
čo sú opatrní, tí najlepšie majú.
Viete čo? Nemôžeme my sa tak len pustiť,
musíme my o vás dokonca istí byť.
Do tejto sa knižky musíte zapísať,
aby sme vás mohli potom pohľadávať.
Tedy sa zapíšte, že budete moji,
keď bude celý svet tento na pokoji.

Ľud
Bez záväzku zvykli ľudia plniť sľuby,
ale keď sa vám tak ten záväzok ľúbi —
dobre! — Vykonáme. Sem tú knihu dajte —
a vy sa o veci potom už starajte.

Čerti
Máme ľudí v moci — nádeja splnená,
zem je v našich rukách celkom rozplašená.
Čo ešte nemáme, ľahko dostaneme,
potom s tým zas ďalej do boja pôjdeme.
Zem je bez rozumu — my ju naučíme,
ale čo chytíme, ľahko nepustíme.

Plameň už tíchne…


[33]Plameň už tíchne, huk v zemi prestáva,
na nebi plameň tíchne a skonáva,
len ešte hlavne dakde padajú.
Na nebo hviezdy svietiť začínajú,
mesiačik vyjde z dymu ako oko
a začne svietiť ďaleko, široko,
nebo sa čistí, dymu už viacej niet,
nebo je čisté, nežiaľ len naň hľadieť,
hviezdičky svietia, zem ticho spočíva,
mesiac sa na ňu tichuštičko díva —
bledými blesky ponad ňu si lieta,
tak je ako hneď po stvorení sveta.
Tak nočná tichosť na dušu zaháňa,
čo by sto liet spal, dal by sa do spania
a sníčky spolčil s tichými bleskami,
ticho vznášal sa ponad dolinami
ako chmárička po nebi ľahučká,
ak’ pavučinka tenká a bielučká.
Všetko zahaslo, čo pokoj šliapalo,
alebo aspoň pokojne zaspalo.
Sen ho podvodný so sieťou pretiekol
do svojich krajín schvátil a zavliekol
a dal mu nápoj opojnej sladkosti,
že teraz leží opité v tichosti.
A tak to čuší, že ho ani neznať,
akoby bolo stvorené len ležať.



[30] R, zoš. IX, str. 6, a pokračovanie na dvojliste, označenom „12“. Nadpis v R znie: „Viďeňja číslo XI“ a pod ním „Génius Slowanstva nasleduje“. Nad textom je poznámka: „Jedna chalupka Slovenská v Tatrách o sebe stojí.“ — Text Videnia je na niektorých miestach prečiaraný, ale vcelku čitateľný. Prvý raz v Súb. diele 1952. — Za veršom „Miluoni padli, ňerekli slovíčka“ je poznámka: „Nasleduje bitka za bitkou asíce XIV.“ Nižšie je značka „40“ a pod ňou text, začínajúci sa veršom „Plameň už tíchňe, huk v zemi prestáva“ (26 veršov), ktorý je publ. v Ňb, str. 88, pod názvom Pokoj. Je to zrejme zakončenie Vojny, ktorú J. K. predznačil do nasledujúcich zošitov.

[31] R, zoš. XV, prvý raz v Ňb, str. 65. — Písmo je ako čistopis. Tento prozaický úvod bez názvu je koncipovaný ako reč, kázeň, alebo list Slovanovi v rozhodujúcej chvíli o tom, čo má očakávať. Zrejmý je v ňom vplyv Mickiewicza v jeho mesianistickom období.

[32] R, zoš. XV — XVI — XVII — XVIII, prvý raz v Ňb, str. 67—100. Koncepcia tejto filozoficko-dramatickej básne vychádza z predchádzajúcej básne Náboženstvo. Diabol sa najprv pretvárkou zmocnil „kríža“, zdanlive sa pokoriac, zosvetštil cirkev, až prestala celkom slúžiť živej viere. V tejto chvíli Satan rozpúta vojnu proti Bohu a stane sa vládcom zeme a ľudí, okrem tých, ktorí zostali verní vo viere a vo svojom konaní. Rukopis je pomerne dobre čitateľný, okrem niektorých poprepisovaných slov, ktorých prečítanie je problematické. Naše čítanie oproti Ňb je rozdielne pri týchto slovách: nazhŕňal (rozhŕňau), proboval (probuvau), nepozbiera (ňenazbjera), mizerníček (mravenčík), keď žitko došlo (keď šetko došlo), zarábala (zarobila), žobrácku ciašočku (…sparočku), život i spasenie (milosť i…), silu (sili), vybité nohami (ubitje…), v biede si pomáhať (v Ňb vynechané), s miesta vyleteli (z mesta uleťeli), tu kdeže sa skryjeme (ľa, ďe sa skrijeme), nezahasí (chce zahasiť), osvojíme (otvoríme), v maku (v muku, hoci rymuje so slovom „šľaku“). — Posledné dva verše sú v Ňb vynechané.

[33] Porov. pozn. pri Videní. Oproti Ňb čítal som slovo (prečiarané) „slnko“ (verš 8) ako „nebo“, pretože báseň líči nočnú scenériu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.