E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Dráma sveta

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 172 čitateľov

V. Údel Slovanstva vo svete

K Semenu


[46]Už raz máš zasľúbenie, slovenské Semeno —
nechže je pred ním každé pokorné koleno.
Či veľký, či maličký, nech sa pred ním zníži,
čas uchodí, prichodí a pán sa vše blíži.
Čert vtedy skazu kuje, keď zdá sa, že čuší,
nešťastný, ktorý na sľub sa zrazu neruší.
Diabol zdá sa že zrno, a seje záhubu,
nešťastný, ktorý by sa zdvihol proti sľubu.
Nešťastný, nešťastnejší nad samu Sodomu,
prídem sám a z vlastného vyženiem ho domu.
Keď sa z Ducha svätého a Boha neteší,
nech sa mu v jeho dome vlčica peleší.
No to ešte všetko nič — v päty pôjdem za ním
a v ložu labajovu pekelníka schránim.
Vyvolám všetky muky, všetky pekelnice,
a to nie na rok, na dva, ale na tisíce.
Keď mäso bes vyžerie, vyhodím čerta von
na smetisko a zvolám psov, vlkov, vtákov zhon.
Nech sa kudlia a vyjú všetci možní žráči,
nech zver divá po celom ho svete rozvláči.
Čo som Židom vykonal, i druhým stane sa,
ale svätým nezhasnú naveky nebesá.
Padol — ja ho pozdvihnem, vo viere poteším,
zhynul — ja ho vynájdem a poznovu vzkriesim.

Svadba


[47]Duchy víťazov sa mi ukazujú,
víťazov nášho sveta slovenského,
v mrakoch plamenný prichádza mi v ústret
duch Konarského, duch Lukašinského,
Pestel, Muraviev, zástupy Poliakov
v moci a sláve vekov sa zjavujú.
Svätá Rus — Poľska udatní synovia
už sa na svadbu predsa raz hotujú.
Už sa hotujú a rodným zápalom
jeden druhému do náruč si letia —
kňazov mohyly sa svätých ozvali —
nastúpi nové pre ten svet stoletia.
Moskva, Varšava slncom zavidneli,
národy s hromom diel, kanónov tečú —
pekelná svadba: jedného vešajú,
druhého dakde tam na Sibír vlečú,
tretieho v behu z vlasti naháňajú,
štvrtého knuta katovsky dotĺkla.
Rody slovenské odvrátili oči,
odpoveď strašná na jazyku zbĺkla.
Rody slovenské odvrátili oči,
ani jedného nepreriekli slova,
jeden na západ a druhý na východ
a spolu i tá odpoveď hrobová.
Svet treskom-pleskom privítal smrť našu.
Ale popredku nech žiaden nevýska,
ako šarhovi, tak aj divákovi
odpoveď strašná len zrazu zablýska.
Nebudú čakať slovo od nemého
v chlebe zarytí hovädskí víťazi,
ale dá nemý za seba odpoveď,
ktorá každého naskutku porazí.

K prorokom Slovenstva


[48]V búrkach, mrakoch, nepohodách
vieru Slovenstva kážete —
vietor voľne pofukuje —
sami ju, sami neviete.

Nie je Slovenstvo v okovách,
nie je v putách oceľových —
to by inšie neznačilo,
iba do bied vchádzať nových.

A kto to chce, ten je nie náš,
nie je pravý syn slovenský —
nechceme byť národ divý,
ani len celkom vojenský.

Nechceme byť samou kopou
a vrch na vrch len ukladať —
s tým do neba nevyjdeme,
ak’ Bábel budeme padať.

Čo nám je po vrchoch pustých,
kopách samých — Bože, nás chráň!
My máme inakšie ciele,
ktoré nám ten predpísal Pán.

Nám nie nebo do rúk dostať
a v truhliciach zavreté mať,
ale srdce s nebom spojiť,
so srdcom nebo porovnať.

Kráčajte, slovenské duše,
kráčajte k tomu pokoji —
ťažko dostať, ale šťastný
ten, ktorý si ho osvojí.

Šťastný ten, no sto ráz šťastný —
nebo bude vždy mu čisté,
srdce ako včielka v kvietku
a vždy požehnanie isté.
. . . . .
Hora veľká na tisíc míľ,
dreva až do podivenia
a mne len dakoľko treba
malých drievok do stavenia.

Lúka veľká, tráva hustá
míľu ide po les tmavý —
mám koníčka, tomu dosť je
jeden malý batoh trávy.

Slovenstvo nemá hranice,
ak’ more je jeho lože,
ale čože, keď sa všetko
spojiť dovedna nemôže.

Ten horami ešte lieta
ako sokol bystrý, živý —
ten pri mohylách usadol,
vedie život zádumčivý.

Tamten nevie, čo je spolok,
s hájmi v tovarišstve žije,
plody jeho tulipány,
klince, krásky a ľalije.

Kremeľ svätý nebom pláva,
ďaleký blesk jeho slávy —
druhý vedie v pustatinách
život biedny, život tmavý.

Nezná, iba sám o sebe,
druhí sa oň nestarajú,
meno sotvy si zachoval,
druhí oň veľmi nedbajú.
. . . . .
Hora veľká na tisíc míľ,
dreva až do podivenia
a nám len dakoľko treba
malých drievok do stavenia.

Založme na jednom mieste,
na jednom mieste stavenia,
v ňom sa do jedného zíďme
my roztrúsení Slovenia.

Zíďme sa všetci pospolu,
jedno miesto majme v oku.
Už liečme Slovenstva ranu,
tú nebezpečnú, hlbokú.

Zabudnime všetky miesta,
jedno miesto v očiach majme —
čo sme dávno mali spraviť,
aspoň teraz vykonajme.

Vykonáte! Vykonáte!
Čo ešte viacej rozdvojí —
čím ste boli, ostanete,
miesto vás nikdy nespojí.

Bohatý bude chcieť pánom
byť — chudobný sa mu nedá.
Ak dosiaľ bolo zle s nami,
ešte bude väčšia bieda.

Nie tu s horou do roboty —
vy samé vidíte telo
a to samé čisté telo
nikdy svetu neprospelo.

A to samé čisté telo
iba tlačilo človeka,
nech od neho každá duša
ako od hada uteká.
. . . . .
Hora veľká na tisíc míľ,
dreva až do podivenia
a mne len dakoľko treba
malých drievok do stavenia.

Stavaj, bedár, dáke domy,
my staviame inšie dielo —
neprirovnávaj ty srdcu
tvoje biedne, hriešne telo.

Tvoje klince, tvoje húžvy
dakoľko driev vedno spoja -
srdce ale svet ten zviaže
a privedie do pokoja.

Privedie ho do pokoja,
a to nie do núteného —
srdce každého miluje,
bohatého, chudobného.

Srdce máme všetci jedno,
miesta nám len napriek stoja —
a my od týchto čakáme
šťastie slávy a pokoja.

Miesto všetci zapomeňte,
kde ste sa vy narodili
a do srdca svojho vstúpte,
staňte sa z odporných milí.

Srdce bude vaším slnkom,
ono bude vás zohrievať
a povedie vás tou cestou
ako vaša najlepšia mať.

Srdce vaše — to je slnko,
bude svietiť pre každého.
Za týmto, Slovenia moji,
od veľkého do malého.

Proroci, vy toto kážte,
inšie zanechajte jemu —
nebude ono driemati,
verte srdcu slovenskému.
. . . . .
Jeden spojil všetky kmene,
zlial ich v človeka jedného,
ten by bol hrôzou Európy
a strachom sveta celého.

Pred tým by kľakla Európa,
čelo k zemi unížila —
ten chce tedy slabý to cieľ,
by sme sa stali strašilá.

By sme boli hrôzou svetu,
skutočný to útvor tela,
žeby každá živá duša
so strachom od nás letela.

Srdce slovanské — siedmy raj,
až posiaľ neotvorený,
pozdraví každého jarou
ak’ spev vtáčka utešený.

Ľudia nebudú s’ triasť pred ním,
do prachu nepopadajú,
ale s velikou radosťou
halelujah! zaspievajú.

Nezakvitnú ak’ pred búrkou
pred ním kvety a ľalie,
ale ako s utešeným
ránom každá sa rozvije.

Rozvije sa jedna každá
takému hosťu v ústrety
a za ním ako mlynárik
lebo včelička poletí.
. . . . .
Nie pre seba slnko svieti,
nie pre seba ruža kvitne,
nikdy pre seba nemrkne,
ani pre seba nesvitne.

Slnko svieti na doliny,
ruža kvitne pre dievčiny,
ruža aj pre deti kvitne —
nielen nám Slovenom svitne.

Ruža kvitne pre chrobáky,
aj pre osy jedovaté,
nielen pre nás sú nádeje
v tej budúcnosti zavité.

Ten pohár všetkých obíde —
ľudia ruky si podajú —
Marmurienu von vynesú,
za mestom ju pochovajú.

Marmurienu von vynesú,
večným privalia kameňom,
jeden druhého bozkajú
na trávniku, na zelenom.
. . . . .
Nevolajte národnosťou
naše túžby, naše deje,
lebo vás prišlá budúcnosť
tak ako bláznov vysmeje.

Nebude vždy búrka hvižďať,
nastúpia už krajšie časy —
dosť sa ľudia naťahali
jeden druhého za vlasy.

Dosť bolo ruvačiek-mačiek,
dosť sa už krvi natieklo,
svet je celkom už strápený.
Ešte by ste chceli peklo?

Ešte by ste chceli peklo
a Sodomu a Gomoru —
ale viac už nevidíte
medzi ľuďmi tú potvoru.

Slovenstvo hore povstane
a ju na spaní zadusí.
To príde, keď nie dnes, zajtra -
nie zajtra — potom prísť musí.

Prísť musí, čo sa čo stane,
toto je božie určenia
a toto najprvší článok
je nebeského zjavenia.

Nevolajte národnosťou
naše túžby, naše deje,
lebo vás prišlá budúcnosť
tak ako bláznov vysmeje.

Nevolajte národnosťou
toto sveta náboženstvo,
v ktorom bude Bohu spievať
chválu celé človečenstvo.

Môžeš orla volať muškou
a radosť volať žalosťou,
ale strež sa takej viny,
Slovenstvo zvať národnosťou.

K národom


[49]I
(Boh syn)

Počúvajte, Nemci, Vlasi,
počúvajte, Franci vrelí,
Britán, Východ, Slovenčina,
slovom, počuj, svet ten celý,
počúvajte všetky kraje
od západu do východu,
počúvajte výrok božský
jednému každému rodu:

Najprv bolo Slovo v nebi
u toho Všemohúceho
ako mesiačik pri slnci
od počiatku samučkého.

Noc bola celkom bez svetla,
hviezdičiek ešte nebolo,
ktoré len mesiačik posial,
keď prvší raz robil kolo.

Beda je v noci bez svetla
ako v krypte bývajúcim,
beda je ľuďom bez slova
ako zvieratám žijúcim.

Zvieratá po horách žijú,
jedia, pijú a zdychajú —
ľudia do večnej mrákavy,
ak’ z nej vyjdú, tak padajú.

Žiaľ mi bedárov blúdiacich,
mne najmilšieho stvorenia,
synáčik môj, synák milý —
skoré naše rozlúčenia.

Z lona môjho ta poletíš,
kde je bieda a súženia,
tu máš život, plameň večný,
nes bedárom potešenia.

Tu máš tento biedny piesok,
inšieho ti nič nedávam.
Cestuj šťastne s tým po svete,
otcovsky ťa požehnávam.

Kadiaľ pôjdeš po krajinách
cez chodníčky, cez cestičky,
rozsievaj ten biedny piesok
ak’ semeno pomaličky.

Keď druhý raz tadiaľ pôjdeš,
kde vidíš drevo, smrčinu,
kde citróny, pomaranče,
kde dub veľký, kde malinu,

kde tu tráva biedna bude,
kde rozmarín, pivónia,
ty si ale vyber miesto,
kde bude kvitnúť ľalia.

II

Počúvajte, Nemci, Vlasi,
počúvajte, Briti smelí,
Francúz, Norman, Kelt zapadlý,
slovom, počuj, západ celý!

Počúvajte, všetky kraje
od západu do východu,
počúvajte výrok boží
jednému každému rodu!

Háje sväté sú znectené,
kde ste bohov vašich ctili —
studničky už zapadnuté,
kde sa kúpavali víly.

Chrámy vaše obrátené
na krčmy a na tábory —
oheň svätý, čo ste mali
strážiť, už viacej nehorí.

Vaše srdcia už ochladli,
plesnejúc v tmavej hniline —
vy ste už viacej podobní
nie životu — no mršine.

Vaše slovo obrátili
ste už na samučký posmech —
neviete už, neznáte už,
čo je božie a čo je hriech.

Slovo vaše už je chladné,
slovom, ono už umrelo —
duša z neho vyletela,
samé ostalo len telo.

V tele tom Satan prebýva,
on ho stráži, diriguje —
a ľudu to je po vôli,
ľud sa smeje a raduje.
. . . . .

III

Počúvajte, Nemci, Vlasi,
Britania, zbojníci smelí,
Francúz, Norman, všetci dráči,
slovom, počuj svet ten celý.

Počúvajte, všetky kraje
od západu do východu,
počúvajte výrok boží
jednému každému rodu.

Pán vám dal všetkým jazyky
od veľkého do malého:
Tu máte, poklad vám dávam,
živý chrám Ducha svätého.

Ako nôž sa dá naostriť
na tú i na onú stranu,
ale strežte tú svätyňu,
ťažko trpieť príde za ňu.

Kedykoľvek dnu vojdete,
nábožne sa prežehnajte,
čo poviete, to poviete,
ale pilný pozor dajte.

Nevchádzajte doň opilí,
našalistí a blázniví —
a budem vášmu rozkvitu
vo vek vekov milostivý.

Vy ale svätyňu Boha
ste na posmech obrátili,
počúvajte výrok boží,
našalistí a opilí:

Dal som vám oheň do ruky,
Ducha svätého veľký dar —
a vy ak’ deti bežíte
do strechy vlastnej zdúchať žiar.

Nehodní milosti božej,
ale milosť nezachodí,
dar beriem — vaše nešťastie —
a stvorím druhé národy.

IV

Počúvajte, Nemci, Vlasi,
počúvajte, Briti smelí,
Francúz, Norman, Kelt zapadlý,
slovom, počuj, západ celý.

Počúvajte, všetky svety
od západu do východu,
počúvajte výrok boží
jednému každému rodu.

Háje vaše sú znectené,
v nich sa modliť nebudete —
studnice už prepadnuté,
z nich viac piť už nemôžete.

Vy už v hniline žijete,
už sa skončil váš pekný vek —
ale milosť božia väčšia,
ak’ si môže myslieť človek.

Vy sa v popol obraciate,
ale milosť neumiera —
zo skál pustých hôr tatranských
prameň života vyviera.

Bystrý, čistý ako krištál,
dosiaľ ešte nepoznaný —
sotva sa ho slnko dotklo,
ten dar boží neslýchaný.

Kade jeho perly tečú,
skaly myknú, ožívajú,
stromy zhnité a zvalené
samy horeká vstávajú.

Kade jeho perly tečú,
snehy sa menia v ľalie —
a chór vtákov rajských spieva:
Ľudstvo v Slovenstve nech žije!

V

Počúvajte, Rusi, Lasi,
počúvajte, Srbi smelí,
Bulhari, Česi, Kozáci,
slovom, počuj, národ celý.

Od Labe až do Kamčatky,
z Kamčatky do Ameriky —
počuj, celá Slovenčina,
celý národ, hlas veliký:

Deti pustatín snehových,
deti pustatín pieskových,
deti Dnepra, deti Dona,
deti svätého Kriváňa!

Vašu reč, na horách divých
tak ako strom vyrastenú,
oddávam vám vodou živou,
Duchom svätým pokrstenú.

Chráňte si ju ako oči —
beda tomu, kto ich stratí.
Kto stratil groš, druhý nájde,
zrak sa ale nenavráti.

Chráňte si ju, nezamúťte
tú čistú, bystrú studničku —
nebo belasé pozerať
bude na čistú vodičku.

Na jej dne bude usmievať
sa pokoj na synov sveta,
ktorý doteraz len hore
po belasom nebi lieta.

Chráňte si ju, vážte si ju,
často sa k nej nepúšťajte,
len na slávnosť výročitú
modliac sa k nej chodievajte.

Chráňte si ju, vážte si ju,
v nej spásu ľudskému rodu -
vyšlem do nej onedlho
pekné dary vám z Východu.

Pošlem ja vám, len čakajte,
vyšlem vám ja pekné dary,
pošlem vám ja moje slnko,
čo každé slovo ožiari.

K Slovenom

[50]


I

Ani zima, ani leto —
pusto tebe, Slovenčina,
ľudia na teba zabudli,
syn ťa vlastný nespomína.

Pustila si ich z Kriváňa
s plačom, bôľom, nariekaním:
Leťte ta, ta, do ďaleka
s mojím vrúcim požehnaním.

Leťte, leťte, moje svety,
ešte raz ručičky dajte,
kde pôjdete, tam pôjdete,
mňa nikdy nezabývajte.

Pôjdete cez plesá, moria,
nebude most, nebude loď —
spomeň, každé, na mamičku
a bezpečne cez vodu choď.

Pôjdete cez pustatiny,
budete od hladu mrieti —
spomeňte na mater vašu,
ja nakŕmim moje deti.

Pôjdete pomedzi sane,
keď budú páliť, hltať vás —
zavolajte na mať vašu,
ona počuje dietok hlas.

Leťte, leťte moje svety!
Ešte raz ručičky dajte —
kde pôjdete, ta pôjdete,
mňa nikdy nezabývajte.
. . . . .
Ani zima, ani leto —
pusto tebe, Slovenčina,
ľudia na teba zabudli,
syn ťa vlastný nespomína.

Jeden splieskal na Ilmene
ako veliký obor,
preletiac zlatý kríž Kremľa,
hľadí do kaukazských hôr.

Odtiaľ letí s krupobitím
ako šarkan na západ —
nepamätá viac na matku,
bratom svojim strojí pád.

Na matku viac nepamätá,
našiel si druhú zemičku —
on má otca Kremeľ zlatý
a Moskvu, svätú matičku.

Má temer tretinu sveta,
má dosť, inšieho nežiada,
keď nad jeho krajinami
slnce nikdá nezapadá.

Nestarie sa o budúcnosť,
nech sa trápi, kto chce iný —
keď druhí majú v palácoch,
má on zlata pustatiny.

Poklady si on nečistí,
ak’ to druhí robievajú —
jeho zlato, jeho striebro
rieky, dažde premývajú.

On v palácoch zlatých sedí,
v diamantoch, v striebre, zlate —
ak’ by sa mohol tým rovnať,
čo sú biedni, ležiac v blate.

Ak’ by on nazývať mohol
matkou svojou jednu ženu,
čo sa nemá kde utúliť
pod dáku strechu slamenú!

Na matku viac nepamätá,
našiel si druhú mamičku —
on má otca Kremeľ zlatý
a Moskvu, svätú matičku.
. . . .
Druhý letel ako jeleň
horami a dolinami —
parohy mu temer kvitnú
ako kríček s halúzkami.

Letel, poľom letel dolom,
letel horou ako strela,
letel stepou, pustatinou —
Visla pred ním zašumela.

Pi, jelenko parožistý,
túto tichučkú vodičku —
z jednej strany je lúčka zelená,
z druhej strany máš horičku.

Tu pachtivých niet kopovov,
kade len chceš, skákaj, behaj!
Ale túto tichú rieku
nikdy, jelenko, nenechaj.

Zabehol jeleník bystrý,
vezmúc sa na bystré nohy —
lúka je krvou zájdená,
v blate černejús’ parohy.

Nad Vislou vrbina malá,
vietor ju kolíše divý —
pod ňou na piesku belavom
je jelenko sotvy živý.

Kde sú ti pekné parohy!
Bystré nohy polámané —
naňho padajú zvysoka
tri veľké, obrovské kane.

Padajú, veru padajú,
do peknej hlávky ďubajú,
ďubajú práve do oka —
keď myslím, žalosť hlboká.
. . . . .
Tretí letel tam na východ,
na Done na javor sedol,
zabudol na radu matky —
prešli časy, mladý zbledol.

Javor smúti za šuhajom,
pri Done plače dievčina,
vietor fučí na mohyle —
plače pekná Ukrajina.

Starec spieva pri bandure,
staré časy pripomína:
Ej, javor, ktože ťa vyťal,
kde si, krásna Ukrajina!
. . . . .
Štvrtý poletel na západ,
sadol na Vltavu rieku,
zabudol na radu matky,
upadol v najkrajšom veku.

Sadol ako labuť biela,
vlny ho dolu trhajú —
Záboj, Lumír v hrobe ležia,
vrahy pokoja nedajú.

Vrahy pokoja nedajú,
tí nespia dňom, ani nocou —
synovia jeho vždy slabnú
ospalosťou a nemocou.
. . . . .
Piaty ešte diaľ zaletel,
ako chmára sa rozložil —
jednu nohu tam na Labe
a druhú na Balt položil.

Vetry fučia, nízke brehy,
šturmuje divoké more —
oj, lipa, lipa zelená,
čo nerastieš dakde v hore.

Oj, lipa, lipa zelená,
čo nerastieš dakde v lese —
more divé, nízke brehy,
ak’ vlk baranca odnesie.

Oj, lipa, lipa zelená,
čo nerastieš dakde v sade —
ej, synak! čo si nerobil
po tvojej matky porade.
. . . . .
Šiesty letel dol’ Dunajom
na člnku, ale bez vesla —
zabudol na radu matky —
kde chcela, voda ho niesla.

Kde chceli vlny Dunaja,
tadiaľ šuhaja vláčili.
Šumia hory, šumia kraje —
na Balkáne plačú víly.
. . . . .
Ani zima, ani leto —
pusto tebe, Slovenčina.
Ľudia na teba zabudli,
syn ťa vlastný nespomína.

Jeden leží v čiernej zemi,
v čiernej zemi pochovaný,
o druhom ani neslýchať,
na ktoré on pošiel strany.

Žiaden ohlas — deti hynú,
len sten, des počuť zo syna —
ani zima, ani leto —
pusto tebe, Slovenčina!
. . . . .
Ani leto, ani zima —
pusto tebe, Slovenčina.
Ľudia o tebe zabudli,
syn ťa vlastný nespomína.

Keď chorá na Tatrách ležíš,
nemôžeš pre nemoc hor’ vstať —
syn vlastný ti nič nepodá,
čo bys’ hneď musela skapať.

Keď chorá na Tatrách ležíš,
smutné časy musíš tráviť —
nezmiluje sa jeden syn,
aby ťa išiel potešiť.

No pred tvojima očima
meč ostrí v kúte na brata —
to za tvoje ustávania,
to tvojej práce odplata.

No pred tvojima očima
mečom ženie do bračeka —
darmo mať citlivá plače,
darmo volá a narieka.

Roztrúsené to plemeno,
na ňom kliatba večná leží —
ako bolo, tak i bude,
darmo vek za vekom beží!

Roztrúsené to plemeno
ako prach vetrom schytený,
ako na tisíc kúštičkov
pohár roztlčený sklený.

Zbieraj tie kúsky dovedna,
čo sa pretrhneš napoly —
zhľadávaj ten prach schytený,
či sa ti stane po vôli!

Nemúdrie zo svojho pádu,
ak’ robilo, tak aj robí.
Ej, škoda, škoda, Slovenstvo,
tej tvojej peknej podoby!

Ej, škoda, škoda, Slovenstvo!
Tvoje kvety len tak hynú,
ako keď zo zeleného
zlomí vŕštek rozmarínu.
. . . . .
Ozvite sa, bratia, matke,
vašej úbohej mamičke,
ozvite sa v tejto chvíli
vašej úbohej zemičke.

Ozvite sa z ďalekosti —
aspoň troška útrpnosti!
Jej perinka sneh je biely,
v jej dome vietor chumelí.

Nad ňou ani nesvitáva,
ba ani len nemrkáva —
jej perinka sneh je biely,
v jej dome vietor chumelí.

Ozvite sa, bratia, matke,
vašej úbohej mamičke —
ozvite sa v tejto chvíli
vašej úbohej zemičke.

Chudinka, dosť očakáva,
vysadnúc na vrch Kriváňa,
či jej búrka dač’ nenesie,
čo strašne smutne vyzváňa.

Chudinka, dosť očakáva,
keď v chmárach vidí sokoly:
Hej, sokolce, sokolčiatka,
či ste u mojich neboli?

Hej, sokolce, sokolčiatka,
či mi dačo nenesiete?
Čo tam robia moje deti,
či o nich dačo neviete?

Chudinka, dosť sa namyslí,
keď jedle nocou stenajú.
Bože, Bože, či ma moje
ešte dietky spomínajú?

Či ma dietky spomínajú,
keď nie vo dne, aspoň v noci?
Drahá mati, milá mati.
Pán Boh ti buď na pomoci.

Chudinka, dosť očakáva,
vysadnúc na vrch Kriváňa,
či jej búrka dač’ nenesie,
čo strašne smutne vyzváňa.

Ale búrka sa pominie —
jej perinka sneh je biely —
všade pusto, všade ticho,
v jej dome vietor chumelí.

Jej šaty osuheľ sivá,
čo sa nikde nepopáli,
jej perly sú ľad studený,
jej poduška tvrdé skaly.

Nad ňou ani nesvitáva,
ba ani len nemrkáva.
. . . . .
Všetci bratia dolu hľadia,
dolu na zem zadumaní —
cítia svoju zablúdenosť,
cítia svoje veľké rany.

Ale akú zablúdenosť,
to sami dobre neznajú —
srdce v žiali sa rozlieva,
neboráci nariekajú.

Háje s nimi nariekajú,
Dunaj tichý si vedie šum.
Zo skál divých môžeš čítať
hrôzu horkých, žalostných dúm.

Duma za dumou si lieta
ak’ vrany nad čiernym hájom,
kváčúc ďaleko-široko —
slzy ihrajú šuhajom.

Dolu hľadia, dolu na zem,
na tú šíru na zemičku,
a spievajú všetci spolu
jednu, no smutnú pesničku.

Jednou pesničkou plačúcou
zastrú svoje trpké deje —
nepoznáš ju, čo je ona,
či zúfalstvo, či nádeje.

Nepoznáš ju, nepoznáš ju!
Len dačo v nej tak hrkotá,
ako keď kukučka na jar
svet ten volá do života.
. . . . . .
Tisíc hájov, tisíc hôr mám,
predsa v nich slávika nemám.
Hory, hory! divé skaly,
slávikov si pochovali.

Tisíc jazier, studničiek mám,
predsa čistej vody nemám;
vetry duli, zanosili,
vodičku zanečistili.

Tisíc hájov, tisíc lúk mám,
preds’ jedného srdca nemám:
kamením slzy ihrajú,
ľudia sa nič nestarajú.

Keď tie hory cítiť budú
a vy stáť ešte budete,
potom požehnať, pomodliť,
do hrobu ľahnúť môžete.

Keď sa skala rozzelená
a človek bude studený,
nech krížik uhľom napíše,
nikdy sa viac nepremení.

Keď sa, synak, nepremeníš,
zato ešte bude svet stáť:
ale teba, pes ničomný,
milý Pán Boh bude trestať!

Keď sa, šuhaj, nepremeníš,
zato ešte Dunaj pôjde,
ale teba, pes ničomný,
večná horkosť hádzať bude!

Plno všade všetkého mám,
predsa, čo hľadám, to nemám;
práve, čo hľadám, to chybí,
niet ho v svete bezpochyby!

II

Počúvajte, živí, mŕtvi:
Chváľ každý duch Hospodina —
vaša matka hore vstáva,
starodávna Slovenčina.

Vaša matka Slovenčina
na velebný Kriváň letí
taká slávna, taká pekná,
ako bývala pred lety.

Hej, ty, čo na Kremeľ hľadíš
a sibírske páliš polia,
stojac pyšno nad Európou,
kľakni, matka tvoja volá!

Kľakni — zhoď zo seba pancier
spomienkou Kremľa zlatého,
s vežami matičky Moskvy,
do kúpeľa Slovenského.

Ukáž sa pred matkou tvojou,
aký si býval pred lety —
čos’ spravil, to nezahynie,
ale tým krajšie zasvieti.

Ukáž sa pred matkou tvojou,
ako maličké dieťatko,
keď ťa do sveta púšťala,
také malé nebožiatko.

Nech ťa stisne ako dieťa,
do lona svojho pritúli.
Ako ťa už nevidela,
časy mnohé pominuli.

Matička tvoja neborká
za tebou veky stenala
a miesto svojho synáčka
chladný kameň objímala.

Chladný kameň objímala,
plienkami ho povínala —
na plese ho kolísala,
kolísajúc mu spievala.

Hej, kamienček, skala chladná,
biedne dieťa Slovenčiny,
deti všetky ma nechali,
ty si synak môj jediný!

Chladný ako ľad studený,
čiernym machom zarastený,
na mojom lone buvikaj,
na biedu, psotu privykaj!

V lone matkinom buvikaj,
na biedu, psotu privykaj!

Hej, buvikaj, tuli, tuli —
raz sa vzbudíš, prehovoríš,
potom mojim chladným synom
tmu snímeš, oči otvoríš.

Keď sa vzbudíš, skalka chladná,
keď ticho, horko zaplače —
iste synak môj ilmenský
ko mne nebohej priskáče.
. . . . .

Počúvajte živí, mŕtvi:
Chváľ každý duch Hospodina —
vaša matka hore vstáva,
starodávna Slovenčina.

Vaša matka hore vstáva,
na velebný Kriváň letí
práve taká, takuštičká,
ako bývala pred lety.

Hej, ty jelenko visliansky,
čo sa táraš v čiernych horách,
nad tebou vrany sa krútia,
pred tebou a za tebou strach.

Hej, jelenko parožistý,
čo krvavíš háj zelený
a nikdy prítulky nemáš
ak’ v poli javor zelený.

Hej, jelenko parožistý,
čo ledva vládzeš už behať,
nad priepasťou staň, obzri sa,
drahá tvoja ťa volá mať.

Svet necíti muky tvoje,
psi na teba vždy štekajú,
leť k tvojej maminke drahej,
nech ťa jej náručia majú.

Jej náručie je perinka,
tam ty prídeš do pokoja —
jej stisnutia, jej bozkania
rany vyliečia, zahoja.

Matička tvoja neborká
za tebou veky stenala —
pohliadnuc na čierne nebo,
piesok siala a plakala.

Nesejem žitko, pšeničku,
v túto studenú zemičku,
ale piesoček belavý,
nech ho Pán Boh blahoslaví.

Vzchoď, piesoček, vzchoď belavý
v tejto skalnatej zemičke —
keby mala palác zlatý,
držala by ťa v rajničke,

teplým slniečkom zhrievala,
rannou rosičkou napájala
a nad tebou rajský vtáčik
by ti spieval ako žiačik:

Vzchoď, piesoček, vzchoď, belavý,
nech ťa Pán Boh blahoslaví,
vzchoď po jednom, drobulinký,
potecha smutnej maminky.

Keď piesoček biedny vzíde,
vtedy môj synáčik príde.
Keď sa bude zelenati,
on sa bude poberati,
keď piesoček suchý skvitne,
synáčkovi v očiach svitne.
. . . . .
Počúvajte, živí, mŕtvi,
chváľ každý duch Hospodina —
vaša matka hore vstáva,
starodávna Slovenčina.

Vaša matka hore vstáva,
na velebný Kriváň letí
práve taká, takuštičká,
ako bývala pred lety.

Hej, ty smutná Ukrajina,
čo nad Donom lamentuješ,
spomínajúc časy dávne,
kvet kozáctva — horekuješ.

Do Donu slzy ti tečú,
Don sa v Čierne more leje —
sláva tvoja už zaháša,
stepi tvoje bez nádeje.

Kde chutory v stepiach stáli,
teraz zem je pustá, holá —
kde siec stál — kosti sa blyštia.
Kto ich na život privolá?

Ty plačeš, pomôcť nemôžeš,
zem je pustá, zem je holá —
letíš, plačeš — bez nádeje…
Hej, neboj sa, mať ťa volá.

Mať ťa volá tvoja drahá,
otvorená zlatá brána —
lono nad slnko teplejšie —
skiaď neprejde žiadna rana.

Matky tvojej Dumka čistá
ak’ Váhu potok ihravý,
v nej sa hrajú ako rybky
dumky dávne tvojej slávy.

Matička tvoja neborká
za tebou veky stenala —
koľko razy smrek zelený
zazrela, horce plakala:

Načo si mi, smrek zelený,
na grúniku vyrastený,
keď holú máš len hlávočku,
keď na tvojom vrcholôčku
niet vrábika — jarabáčka,
ani len žiadneho vtáčka.
. . . . . .
Počúvajte, živí, mŕtvi,
chváľ každý duch Hospodina —
vaša matka hore vstáva,
starodávna Slovenčina.

Vaša matka hore vstáva
a na Kriváň svätý letí
práve taká, takuštičká,
ako bývala pred lety.

Bratia bledí na Dunaji,
bratia bledí na Vltave,
matka vaša hore vstala,
letí na Kriváň vo sláve.

Sláva Kriváňu svätému,
Česi, Srbi, leťte k nemu
a pokloňte sa zemičke,
vašej staručkej matičke.

Pokloňtes’, pred ňou padnite
a nový život začnite.
Ona synov vždy má rada,
nebude chybieť porada.

Nebude chybieť spasenie,
berte múdre naučenie.

Kde si, synku, kde si, drahý,
čo si zasadol na mori?
Neslýchať ťa, nevidieť ťa,
ako keď dač’ v ohni zhorí.

Neslýchať ťa, nevidieť ťa,
zem je pustá, zem je holá —
kde si, synku, kde si, drahý?
Tvoja vlastná mať ťa volá.

Ohlás sa mi, kdes’ sa podel
za dolami, za horami —
pusto, ticho, nič neslýchať,
nič nevídať za krajami.

Nečakaj viac, mati, syna,
syn tvoj pošiel z toho sveta —
vrahy krv jeho vypili,
duch po mori búrnom lieta.

Hromy po moriach sa nesú,
vlny ženú z celej sily —
šarkany na krielach svojich
po svetoch ho roznosili.

Nad Baltom čierny vták letí,
pri Islande smutne bije —
vlna o breh v šírom mori
kedy-tedy čos’ zavije.

V zálive Heleny svätej
kedy-tedy čos’ zastená —
čo sa vinieš na ten ostrov,
vlna divá, pomútená.

Pod Kriváňom Morské oko
je ako tá krv červené —
čo si, jazierce maličké,
také veľmi rozhorčené?

Dumy vlny pochovali,
len časom dačo ohláša,
keď noc strašná, búrna, temná:
— Pomoc mi, pomoc, mať naša!

Matička tvoja neborká
za tebou veky stenala —
vhodiac do jazera kameň —
čo nemá dna — nariekala:

Kto ten kameň vyne
z veľkej hlbočiny —
kedy môj synáčik príde
z ďalekej cudziny?

Ryba neunesie
žiadna ho na chvoste —
ako keby s vozom išiel
po zváľanom moste.

Po zváľanom moste
nik s vozom neide,
akože môj drahý synak
z tej cudziny príde?

Akože by prišiel
z ďalekej cudziny,
akže ti ten kameň vyjde
z bezdnej hlbočiny.

Nečakaj viac, mati, syna,
syn tvoj pošiel z toho sveta —
vrahy krv jeho vypili,
duch po búrnom mori lieta.

Dumy vlny pochovali,
len časom dač’ sa ohláša,
keď noc strašná, búrna, temná:
Pomoc mi, pomoc, mať naša!

Pomôžem, synak drahý,
pomôžem ti — len čakati —
i ty si môj ako druhí.
Čí si ty? — Ja som ti mati.

Posť len, posť, synáčku drahý,
aj tebe raz prídu hody —
pošlem ja takého pána,
čo ťa časom oslobodí.

Pošlem ja jedného pána,
pána — slávika jedného,
čo nad vlny metajúce
vyletí mora šíreho.

Vyletí a začne nôtiť —
z vĺn hriech, kliatbu ťažkú zmyje
a teba z toho väzenia
pyštekom ko mne odnesie.
. . . . .
Počúvajte, živí, mŕtvi!
Chváľ každý duch Hospodina —
vaša matka hore vstáva,
starodávna Slovenčina.

Vaša matka hore vstáva
a na Kriváň svätý letí
taká, taká, takuštičká,
ako bývala pred lety.

Synovia, nechajte žiale,
pred oltárom pokľakajte —
zaspievajte pieseň novú,
jedni druhým ruky dajte.

Vypľujte slinu bezbožnú,
hriechami zanečistenú,
vypľujte ju, vychráčte ju
hneď, tú ohavu pekelnú.

Vychráčte čerta zo seba,
čo vás huckal odprvoti
jedného do druhého ak’
psov — prostá cesta do psoty.

Vychráčte ho, vypľujte ho,
nech viac nenepokojí vás —
roztrite ho ako hlístu,
rozmiaždite — teraz je čas.

Vypusťte zo srdca šípy,
čo jeden kul na druhého —
to ti je brat, a to vlastný —
boj sa Boha nebeského.

Či znáš, čo za krv v ňom tečie?
Či ten zmizol ak’ svrčina
a vetry ho len zaviali? —
Tam mať vaša Slovenčina.
. . . . . .
Leťte k matke, deti,
zo sveta šíreho —
ako včeličky do úľa,
do lona bieleho.

Včelička za horu,
háj zelený letí —
mamička vás povoláva,
roztárané deti.

Včela, ak polieta,
tak hneď domov letí —
ponáhľajte sa ku matke,
roztárané deti.

Bežte, deti, domov,
ako môžte, leťte —
ak’ holúbky na bráničku
domácu sadnete.

Bránička rezaná,
nová, novučičká,
holubníček maľovaný,
na miske pšenička.

Nie je to bránica,
brána javorová,
nie holubník maľovaný —
izbička smreková.

Nie je to mištička,
čo viac v nej pšenička —
pod pecou vás očakáva
tu vaša mamička.

Očakáva toho,
koho má čakati —
Choďte, bežte, ak môžete,
čo chce s vami znati.
. . . . .
Všemohúci vás nenechá,
On o svojich vždy sa stará,
On je ten, že druhú zažne,
keď jedna lampa dohára.

Buď Bohu chvála na nebi,
už tá lampa horí v svete —
nezúfajte, ľudia biedni,
svetlo druhé dostanete.

Lampa tá len nežiaľ horí,
kus podobá sa slniečku —
a kde je? — v slovenskom chráme,
v slovenskom tichom srdiečku.

Pred tou lampou slúži deň-noc
tisíc kňazov, duchovníkov,
oblečených v bielych šatách,
čistých ako anjelikov.

Slúži mlčky v pohrúžení
medzi bielymi stenami —
len lecikedy zašumejúc:
Sláva ti, Bože, nad nami!

Kľaknite, prijmite nový
krst ku novému životu,
aby Pán Boh blahoslavil
vašu budúcu robotu.

A tak pravé ako deti,
čistučkú majúc dušičku,
na Kriváni tom velebnom
obstúpte vašu mamičku.

Ona vás vezme na ruky
do lona svojho teplého —
vy budete tak vyzerať
ako spod mosta dákeho.

Čo nemáš ani len jednej dobrej niti,
matka ťa ak’ zdravie radosťou pochytí.
Čo budeš stlčený na jeden čistý znak,
že by ťa nezdvihol na ulici žobrák —
ako krpec starý, celkom potrhaný —
matka ťa pochytí ak’ kus chleba hladný,
ako ten kus chleba, čo žitie zratuje,
keď smrť už si kosu na brúse hotuje.
Čo je tvoja duša ak’ tá hlaveň čierna,
že by sa jej zľakla každá duša verná,
čo je tvoja duša čertova koliba
a do siedmich osem bez jedného chýba,
čo už v tvojej duši samé črvy ryjú —
matka ťa tak schytí ak’ čistú ľaliu.

Znovu vás bude povíjať
pri spevoch, tichých pesničkách,
znovu vás bude kúpavať
na tatranských na vodičkách.

Znovu vám bude podávať
zábavôčky do ručičiek,
znovu naleje vám krásy
do dengľavých bledých líček.
. . . . .
Belavé holúbky,
sivé holubičky —
kedy moje potešenia
ponesú vetríčky?

Malô potešenia,
bledô potešenia,
kedyže sa mi rozviješ
ak’ ruža červená?

Ružička červená
na jar nekvitáva —
skorože sa mi červenaj,
moja milá páva.

Keby tvoje líčko
bola záhradôčka,
nasadila by klinčekov,
kvitli by do rôčka.

Keby tvoje líčko
bola malinečka,
prosila by od božieho
farbičiek slniečka.

Slniečko — srdiečko,
daj farbičky tvojej,
na ktorú len nežiaľ hľadieť ¦
peknej, karmínovej.

Karmínová farba —
krajšia ak’ červená —
skorože sa mi červenaj,
moje potešenia.
. . . . .

Na rukách svojich nosiac vás,
naučí vás štebotať.
Hojdajúc vás, spievajúc vám
mati vaša, drahá mati.

Pôjde s vami po dolinách,
pôjde s vami po krajinách,
pôjde s vami dookola,
všetko povie, ak’ sa volá.

Kdekoľvek len vás povodí,
všetko, čo je, vám ukáže
a vaše slávičie ústa
do nových spevov rozviaže.

Rosou bystrou popoleje,
medom napustí sladkým ich
a pošepce ešte dačo
do tých malín karmínových.

Karmínové pekné ústa
akby odpadlé zo zory,
keď vykuknúc svoje lono
svetu spiacemu roztvorí.

Karmažínové ústočká
nie vám rumenné jabĺčka,
nie je pre vás cukor biely —
božia manna — za svet celý.

Nie je pre vás tečúci med,
vtáčie mlieko za všetok svet.
Niet pre vás piškóty sladkej,
čo by bolo nežiaľ ju jesť.

Karmažínové ústočká,
poklad drahý, čo vám priniesť?
Čo vám priniesť, čo vám dávať?
Nie ste hrdličky, stehlíky —

nie ste dúhou roztiahnutou,
nie ste v klietke kanáriky,
nie ste pávy, nie holúbky,
pier nemáte, kriel nemáte,

ani nôžky drobulinké —
na zem nikdy nesadáte…
Čím vás kŕmiť, čo vám dávať,
čo mám po svete zhľadávať?
. . . . . . . .
Poďte, dušičky, moje poklady,
von z tohto sveta podlého —
mračno preleťte, ta, ta za hory —
do toho sveta druhého.

Svet ten je plný, svet ten je čistý,
akby bol dneska stvorený —
v ňom všetko divné, všetko zázračné —
duch sa zadiví zdurený.

Tam šľaky božie ešte sú svieže
a za božími pätami,
čo nik nevídal, čo nik neslýchal,
hore sa zdvíha mihami.

Za božím šľakom hora sa zdvíha,
vrchy po nebo vstávajú
a medzi sebou rozprávku vedú,
medzi sebou sa hádajú.

Poďte, dušičky, moje poklady,
počúvať vtáka rajského,
na ktorého hlas stromy sa budia,
šumiace zo sna sladkého.

Stromy sa budia a svoje vŕšky
ak sluchy ta, ta skláňajú
a spev ľúbezný, nežiaľ hučiaci,
tak hojdajúc sa slúchajú.

Na vŕšku javora zeleného,
na jednej peknej lúčine,
vtáčik ten spieva, akoby priadol,
horám, skalám a doline:

Kadiaľ sa ide k mesiacu —
čo je mesiac za chlapina,
kde sa bavia vo dne hviezdy,
čo nad slnkom za krajina…;

čo predtým a ako bolo,
čo sa tam v tej krajne stalo;
čo s tým drakom stohlavistým,
kde podel ten drak žihalo;

ak’ tie časy vyzerali,
keď ste vy odo mňa tašli;
aké sane, aké draky
od toho času ta prišli;
. . . . . .
prečo mesiac, slnce svieti,
preč’ oba nechcú svietiti,
prečo, keď je zamračené,
nechce zornička vzchoditi;

prečo zima nie je leto,
listy padajú v jeseni,
prečo háj je v zime pustý,
akoby bol obholený;

čo svetlejšie je nad slnce,
čo tichšie nad plný mesiac,
keď po čistom nebi chodí,
ún spiacich ľahučko hľadiac;

čo je čistejšie nad hviezdu,
odkiaľ dúha prichádzava,
kde sa podedze deň biely,
ako nadíde noc tmavá?

Vaša duša bude pišťať,
vaše srdiečko bude rásť —
vy ako divé jelene
po svetoch sa budete pásť.

Po svetoch vyšších, o ktorých
ľudia nesnívali posiaľ,
vaše duše budú lietať,
ako orly čím diaľ, tým diaľ,

horeká medzi sivými
poletujúc obláčkami,
kde je to peknô, belasô —
nad zemami, nad krajami,

kde niet leta, kde niet zimy,
kde niet opadlej jeseni,
kde niet jari, ale vždy je
svet peknučký, utešený,

hneď sa ako kaňa spustiac
do priepasti, do hlbiny —
ako čo by kameň hodil
do velikej hlbočiny,

lietať v krajoch tmy a hrôzy
medzi strašnými drakami,
čo sipia plameňom divým —
tak ako vetry — pyskami;

prezrieť paláce zakliate,
prezrieť čertov ležovisko,
kde pália, dusia bezbožných
a hádžu ich na kotlisko;

odtiaľ tak ako bublina
môžu vykuknúť dohora —
posteľ tu zo samých britiev —
kde aká v kúte potvora…

A zas lietať a skrúcať sa
za novými obláčkami
bez konca po peknom nebi,
nad zemami, nad svetami.

K prorokom

[51]


Čo si sa v blate narodil,
tys’, čos’ pil z mútnej hniliny
a od samého počiatku
žil si zo samej mršiny,

nesúď z biedneho života,
nesúď svet náš utešený,
čo vyjde ako to slnce
na ten východ pozlátený.

Črviačik žije v oriešku —
oriešok, to je svet jeho.
Tam si rinká, tam ďuboce,
nieto preň sveta druhého.

Nevie on o druhom svete,
ani si ho len nežiada —
posmech, hanba, keď takýto
o tom našom svete háda.

O tom svete, čo nemá nič
z toho života hnusného,
ktorý v týchto časoch trápi
každého, poriadnejšieho.

Každú lepšiu dušu dusí
ako smrad zabíjajúci —
taký život bodajžeby
dnes parom zobral horúci.

Čo je človekovi život,
vediac len z toho, že žije,
keď má dačo v svojej komôrke,
pritom dobre je a pije.

Čo mi po takom živote,
keď mám hory, keď mám doly,
panstvá, kraje a keď pritom
nikdy nemám dobrej vôli.

Môžu všetko čerti pobrať,
môžu všetko hromy pobiť —
keď nemá na tomto svete
dačo tiché dušu tešiť.

Keď duša má pustý zámok
len byť, vôľa — tvrdý kameň,
radšej životu biednemu
zaraz teraz poviem ameň.

Radšej poviem hnedky ameň —
nerád hľadím na potupu —
aby človek vždy len hrýzť mal
tú sečku bez ovsa, hlúpu.

Rodina slovanská

[52]


Čo počneš, človeče biedny,
keď sa ohromná zdvihne moc,
nad tebou slnce zapadne,
zastrie ti nebo tmavá noc;

keď nebudeš vedieť, kto si,
nebudeš môcť svoj vydať hlas,
nebudeš so sebou vládať,
jak mŕtvy musíš tráviť čas;

keď sa dobré za zlé vezme,
tvoj rozum bude sebaklam,
svätá pravda zločin bude,
keď musíš vraždiť seba sám;

keď mienka verejná bude
stenať v ohavnej porobe —
čo počneš, človeče biedny,
v tej divnej, osudnej dobe…?

Slabé duše, tie sa stratia —
nastúpi taká prevrata,
že otec zaprie si deti,
i syn matku, sestra brata.

A to svet za pokrok vydá,
za výsledok vznešených dúm,
a ty musíš na to veriť,
že je to evanjelium!

Netrápte sa, duše verné,
majte v srdci presvedčenie,
že pravda pravdou zostane —
sväté je naše určenie.

Nemáme úlohu pomstu,
hriech je sebectvo, každá strasť;
naše určenie veliké:
ľudskosti blaho, pokrok, vlasť!

Naša hŕstočka chatrná,
nie sme bohatí jak iní,
lež sme nie na svete sami,
sme údy veľkej rodiny.

Náš otec Boh je nebeský,
naša mať je Sláva mati,
bratia, sestry sme si sami
a rodina — všetci svätí.

Radujte sa…


[53]Radujte sa, veseľte sa,
na svete všetky krajiny,
radujte sa, milosť božia
svieti na vaše doliny.

Radujte sa, veseľte sa,
radujte sa, a to všetci —
radujte sa, veseľte sa,
poviem ja vám nové veci.

Hora veľká, pahorčistá,
bez všetkého konca, kraja —
keď ten vetrisko pritrieli,
šumí ak’ vlny Dunaja.

Stromy kníšu sa ak’ vrchy —
nevidno zeme matičky.
Pod stromami v chladnej tôni
stromček je jeden maličký.

Bledý celkom, ukrpený,
ledva ho z machu rozoznať,
Pán Boh vie, čo to za stroma —
dáky tŕnik čo to na piaď.

Dáky tŕnik, dáky šípik,
dáka len taká šepleta,
čo na nič je, len poctivým
ľuďom chodníčky zapletá.

Koľko ráz ho cap ohrýzol,
koľko ráz stlačila krava,
medveď na ňom sto ráz ležal —
a to prošťa vždy len vstáva.

Pocestný neraz zmorený
naň sa ako klát vyvalil,
pastier tam ohníček kladúc,
sto ráz, tisíc ráz ho spálil.

A to chúďa vždy len vstáva,
hocaj svetlo nevidelo,
iba hádam, keď hromisko
dolu stromom zaiskrilo.

Rastie v machu, rastie v tôni,
ako tá švábka v pivnici —
rastie, rastie malučenké
ako rybka na udici.

Na udici rybka zhynie,
vypleštiac hubičku-penku —
stromček hynie, stromček vstáva,
vytrčiac hlávku belenkú.

Nik sa v svete oň nestará,
čo by len jednej dušičky —
Boh zná, čo ho opatruje —
stromček bledý, malučičký.

Ako hynie, tak zas rastie,
ako rastie, tak hynie zas,
akoby napľul do vody,
akoby kameň do nej pľas’.

Hora veľká, pahorčistá,
stromy sa len tak hojdajú —
na doline kaňa piští,
v húštine sovy húkajú.

Hore grúňom medveď trieli,
tam pri skale vlk zavýja —
človek rastie od radosti:
To svet, to svet — hala! hija!

Stromy uschnuli, hora je pustá,
pustá ako tá kozuba —
keď je tvoj život, človeče, biedny —
ty si úbohý a slabý.

Musíš pozerať na svoju nízkosť,
ak si na dačo stvorený —
ako ten chrobák, čo na chodníčku
leží, po biede zdrapený.

Pieseň je tvoja, keď vieter hučí,
konáre suché praskajú —
ako keď v krypte ľudské koráby
zubami škrípu, štŕkajú.

Zelenosť tvoja, suché koráby,
pokryté čierno od machu
Kde sa podeješ, človeče biedny?
Všetko je pusté — do strachu!

Radujte sa, veseľte sa,
na svete všetky krajiny,
radujte sa, milosť božia
svieti na vaše doliny.

Radujte sa, veseľte sa,
radujte sa, a to všetci,
radujte sa, veseľte sa,
poviem vám ja nové veci:

Netrápte sa, nesužujte,
ešte všetko neskapalo,
ešte čosi na tom svete
ľudom len biednym ostalo.

Ešte všetko neskapalo,
čo hneď priam more skapalo.
Radujte sa neslýchano,
to je ešte všetko málo.

Čo bolo, to je len pletka,
kvapka z mora velikého —
bežte vítať, bežte vítať
od veľkého do malého.

Radosť nová, neslýchaná —
tam ten stromček utešený!
Nestráň sa ty, boháč veľký,
čo si pyšne oblečený.

Neháj sa, bež ho tam vítať,
ak’ pastieri Spasiteľa —
nekloň sa, ale ho pozdrav,
zo srdca pozdrav docela.



[46] Ps, str. 134—5, prvý raz v Súb. diele, 1952. — Touto básňou uvádzam cyklus básní, v ktorých J. Kráľ formuluje svoje náhľady na Slovanstvo, a to v rámci proroctiev, vízií a kritiky samotných Slovanov. Je to vlastne pokračovanie rečí Génia, lenže teraz už sústredených na Slovanskú budúcnosť, na ich poslanie v dejinách ľudstva. — Pod slovenským Semenom rozumie slovanský ľud, zotročený a utlačovaný „pekelníkom“, t. j. zosobneným zlom a násilím.

[47] Ps, str. 134—5, prvý raz v Súb. diele, 1952. — Je to vyslovene politická báseň a jediná svojho druhu v štúrovskej poézii. Predpovedá v nej budúcu „svadbu“ poľského a ruského národa. Janko Kráľ tu otvorene vyslovil svoje sympatie ruským dekabristom, popraveným a do vyhnanstva odsúdeným cárskym režimom roku 1825, ako i poľským revolucionárom, práve tak prenasledovaným tým istým režimom. Pretože J. Kráľ veril vo víťazstvo revolučných ideí, veril aj v budúce zbratanie poľského a ruského národa, oslobodených od cárizmu i feudálneho jarma. Oproti textu z prvého vydania Súb. diela dovoľujeme si v tomto vydaní vykonať závažnú zmenu. Popri menách dekabristov Pestela a Muravieva uvádza v básni mená Kanadiho a Lukasińského. Vzhľadom na to, že meno Kanadi nie je známe v poľskom národnoosloboditeľskom a revolučnom hnutí, vznikla otázka, či toto meno nie je chybným prepisom prepisovateľa básní Janka Kráľa v Ps. Pochybnosti o tomto mene vyslovil už mne osobne S. V. Nikoľskij (z Institutu slavjanovedenija v Moskve). Vzhľadom na to, že v Ps sú aj iné prepisové chyby, možno celkom oprávnene predpokladať, že v tomto prípade ide o chybu prepisovateľa. Po porade s Vladimírom Matulom, pracovníkom Historického ústavu SAV, sme uzavreli opraviť meno Kanadi na Konarski. Všetky dáta, vzťahujúce sa k menu Konarského, sú v úplnom súlade s ideou básne. Szymon Konarski (nar. 1808) bol kapitánom poľských vojsk v povstaní roku 1830 a po povstaní ako emigrant začlenil sa do hnutia talianskeho národnooslobodzovacieho hnutia, zúčastnil sa i na jeho bojoch. Čo do zmýšľania bol revolučným demokratom, usilujúcim povaliť monarchie a nastoliť federáciu republík. V tomto zmysle spolupracoval aj s ruskými nasledovníkmi dekabristov. Vo svojom časopise Pólnośc, vydávanom v Paríži hlásal myšlienky Mladej Európy. Roku 1836 sa odvážil vrátiť sa do Poľska a tam organizovať revolučné hnutie. Roku 1838 bol však vo Vilne uväznený, súdený a 27. februára 1839 zastrelený. V súvislosti s jeho procesom bolo súdené 215 ľudí a to nielen vo Vilne, ale i vo Varšave a Kijeve. Konarski pri vyšetrovaní otvorene vyznával svoje politické náhľady. (Viď Istorija Poľši I. zv., str. 495—7, Moskva, 1954, vyd. Institutu slavjanovedenija AN-SSSR.) Jeho proces a jeho smrť nemohli ujsť pozornosti štúrovcov. Meno Konarského v básni Janka Kráľa má teda plné oprávnenie. Valerián Lukasiński (1786—1868) bol jedným z význačných činiteľov poľského šľachtického národnooslobodzovacieho hnutia v Kráľovstve Poľskom. Roku 1821 založil tajnú organizáciu pod menom Národná vlastenecká spoločnosť. Roku 1824 bol odsúdený na 7 rokov žalára, ale po vypuknutí povstania 1830 ho previezli do pevnosti Schlüsselburgu a tam ho väznili až do smrti. Lukasiński mal spojenie s Južným spolkom dekabristov. Pavel Ivanovič Pestel (1793—1826) bol jedným z najvýznamnejších dekabristov. Bol hlavou takzv. Južného spolku. Za svoju účasť v oslobodzovacej vojne proti Napoleonovi dosiahol hodnosť plukovníka. Pokladali ho za jedného z najvzdelanejších ľudí vtedajšieho Ruska. Svoje revolučné náhľady formoval v návrhu konštitúcie pod názvom Ruská pravda. Žiadal dôsledné likvidovanie nevoľníctva, odstránenie samoderžavia a cárskej rodiny. Bol prívržencom republikanizmu. Po odhalení sprisahania bol odsúdený na smrť a popravený obesením 13. júla 1826 spolu s ďalšími štyrmi dekabristami. Sergej Ivanovič Muraviev — Apostol (1796—1826), podplukovník, stál na čele černigovského vzbúreneckého pluku a bol predstaviteľom Južného spolku dekabristov. Bol taktiež popravený. Jeho menovec Nikita Michajlovič Muraviev (1796—1843) bol vodcom Severného spolku dekabristov. Bol síce tiež odsúdený na smrť, ale z milosti bol poslaný na nútené práce.

[48] R, zoš. XXIII, str. 1—8 a koniec na 1. str. zoš. XXIV; Ps, má len krátky úryvok pod názvom Kalich (19 veršov) na str. 127, začínajúci sa veršom: „Nie pre seba slnko svieti…“; V-1, str. 120, ako v Ps, Ňb 26—33. — Rukopis je čistopisom, len pri jednom verši je oprava. Je príznačné, že túto báseň — výsledok svojich náhľadov na Slovanstvo — J. Kráľ neuverejnil. V nej totiž oponoval konvenčnému „panslavizmu“, ktorý sa spoliehal na veľkosť a početnosť slovanských národov. Slovanstvo podľa Kráľovej básne musí najprv seba oslobodiť a nastoliť novú spravodlivú spoločnosť, lebo len tak bude môcť byť slnkom, svietiacim všetkým národom sveta.

[49] R, zoš. XXIV, str. 1—5 a dvojlistová príloha. Prvý raz v úplnosti v Súb. diele, 1952. Tieto apostrofy národov nie sú v R v celku. Za sebou idú len tri časti, štvrtá je na osobitnej vložke, sčasti prečiarnutá, piata na poslednej strane zoš. XXIX a na prvej str. zoš. XXX pod názvom K Slovenom (Ps: Slovo). Všetky časti sa vyznačujú stereotypnou apostrofou národov, a to raz západných, raz všetkých európskych, a raz len slovanských. I keď sa jednotlivé časti prepisovali pod rozličnými názvami, jednako patria k sebe svojou typickou apostrofou. Cyklus týchto básnických výzev má tak päť častí. Prvá je v R bez názvu a v Ps (str. 97) pod názvom Boh Syn, ich texty sú totožné, apostrofa platí všetkým národom. — Druhá časť je len v R s nadpisom K národom. — Tretia časť je v prílohe k zoš. XXV a v Ps, str. 133 pod názvom K národom (V-1 123). Pretože tento text je v R prečiaraný, ale inak temer zhodný s textom v Ps, prepisujeme podľa Ps. — Štvrtá časť je len v R, zoš. XXIV, str. 4—5, teda hneď za prvými časťami, a je vlastne variantom alebo pokračovaním II. časti. — Piata časť, apostrofa slovanských národov, je v XXIX. a XXX. zoš. a je totožná so Slovom v Ps (V-1 125) s tým rozdielom, že v Ps je text o 12 veršov kratší. Preto ju prepisujeme podľa R. Opravujem týmto svoju domnienku, akoby táto piata časť patrila ako záver k cyklu K Slovenom. (V mojej knihe, už cit., str. 123—4.)

[50] R, zoš. XXIV, str. 5—8, vložka, zoš. XXV, XXVI, XXVII, XXVIII, XXIX. Prvý raz v úplnosti v Súb. diele, 1952. Zošity XXVI, XXVII, XXVIII sa našli počas korektúry vydania z r. 1952 a tak pomohli sceliť túto rozsiahlu skladbu. Úryvky z nej boli už uverejňované dávnejšie. Prvý úryvok z nej vyšiel už v Slov. pozorníku na rok 1854, na čo upozornil J. Škultéty v Slov. pohľadoch, 1907, str. 309—312, a súčasne ho odtlačil zistiac i autorstvo.

Tento úryvok s nadpisom Slovenčina mal tri časti: 1. „Tisíc hájov, tisíc hôr mám…“, 2. „Ani leto, ani zima…“, 3. „Ozvite sa, bratia, matke…“ — Prvá z týchto častí sa v R nenachádza. V almanachu Concordia (1858) na str. 82—84 vyšiel druhý raz spomenutý úryvok zo Slov. pozorníka, ale bez prvej časti. Text 2. a 3. časti podľa Slov. pozorníka je úplne zhodný s R, je teda autentický, kdežto text v Concordii je neúplný a pochybný, najmä z rečovej stránky. U V-2 je text podľa Slov. pozorníka a Škultétyho uvedený len v poznámkovej časti. Prvý podľa R uverejnil túto skladbu dr. Mečiar v Ňb, ale bez častí v zošitoch XXVI—XXVIII a bez záveru, ktorý bol v zoš. XXIX a ktorý mu bol k dispozícii. (Ide o text začínajúci veršom „Leťte k matke, deti…“) — Táto báseň je poslednou cyklickou skladbou v R, adresovanou vlastnému národu a všetkým Slovanom ako naliehavá výzva, aby sa všetky slovanské národy zbavili svojich starých predsudkov a rozporov, aby sa schopili k novému životu v bratskej spolupráci rozvíjajúc svoje tvorivé sily.

Náš prepis sa opiera o R a text v Slov. pozorníku, ako aj o čítanie v Ňb. Oproti Ňb dal som prednosť oprave v 1. časti (sloha 4), ktorá je v R po strane pripísaná. V Ňb znie takto:


Puojďeťe ces plesá, morá,
Keď sa nebuďeťe prejsťi
Spomeňťe na maťer svoju
A luni budú vás ňjesťi.

Zmenil som v 3. časti rozdelenie veršov do slôh, kde si prepisovateľ nevšimol, že v 4 slohách pre nesprávne členenie nemá rýmy. Nevšimol si ani v 6. časti poznámku, ktorá káže vymeniť dvojveršie v 2. slohe. Okrem toho čítal som verš v 5. časti „Starec spieva pri bandure“, a nie „plače“. Inak je náš text úplne zhodný s Ňb a textom Slov. pozorníka.

[51] R, zoš. XLIII, prvý raz v Súb. diele, 1952.

[52] R (porov. pozn. Svätá rodina), Orol 1874, str. 65, V-1, str. 78—9, V-2, str. 104. — Je to už druhé spracovanie textu v tzv. Reči slovan. génia v XIX. zoš. R. Toto spracovanie je nové a možno ho pokladať za novú báseň a súčasne za poslednú báseň J. K. vôbec. J. Vlček (V-2) pokladá správne na základe archaizmov Rodinu slovanskú za báseň z rokov štyridsiatych, ako hovorí, roku 1874 len „z pamäti“ reprodukovanú. Nám sa vidí, že v tomto prípade šlo u J. K. o úmyselné archaizovanie, aby báseň mala veštecký charakter. Tak ako celá Dráma sveta vznikla pod silným vplyvom čítania evanjelií, najmä reči Ježišovej pred poslednou večerou, tak i tu J. K. zdôrazňuje biblický ráz svojej reči. Mali by sme teda zaradiť túto báseň do jeho lyriky poslednej, ale jej pôvod v R, jej charakter nám prikazuje zaradiť ju do cyklu básní o Slovanstve, hoci je zrejme novým (z r. 1874) spracovaním textu z roku 1844. — Orol oproti V-1 má: Zastre tvézastre ti; Nebuš môcť (tlač. chyba) — nebudeš môcť; sebeklam — sebaklam; divnej — dievnej (tlač. chyba); stratia — ztratia; Že zapre otec své deti — že otec zapre si deti; Syn svú matku, sestra bata — i syn matku, sestra brata; Svätô — sväté; hrstočka — hŕstočka; bohati — bohatí; Náš otec je Bôh nebeský — Náš otec Boh je nebeský. — Pozn. J. K.: „Skrátené tvoje, jako moja — má, tvoja — tvá, čo sa i v prostonárodnej poézii užíva.“

[53] R, zoš. XLVII (3 listy), Ňb, str. 34—37. Tento text je uprostred zošitov, v ktorých je dlhá veršovaná rozprávka. V tej chvíli podával svoju vieru v budúcnosť vo forme alegorickej ľudovej rozprávky a tak i tu poloalegoricky vyjadril naraz výbuch svojho optimizmu o budúcnosti, výraz viery, že búrky, ktoré prídu, malé a chudobné národy skôr prežijú ako veľké. Text Ňb je zhodný s R. Opravujem však verš v Ňb: „Dáki tŕnik čo to zaplať“ na „dáky tŕnik čo to na piaď“, ako som ho ja čítal v R.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.