ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úvod k poznámkovej časti I. vydania Súborného diela Janka Kráľa z roku 1952

Toto prvé súborné vydanie básnického diela Janka Kráľa, vždy obdivovaného básnika romantickej školy Štúrovej, vzniklo na základe mojej analytickej štúdie „Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta“ (Turč. Sv. Martin 1948, strán 253), ktorá podáva rozbor celej dosiaľ prístupnej rukopisnej pozostalosti básnikovej a básní, dosiaľ uverejnených. Odpovedá na celý rad otázok, ktoré neboli vyriešené. Bola to najprv otázka časového vzniku rukopisov a prepisov, ďalej otázka vnútornej súvislosti zdanlive nesúvisiacich zlomkov, ktoré literárni skúmatelia z času na čas uverejňovali. Konečne, šlo tu o určenie literárneho a ideového vývinu básnikovho. Pre nemožnosť vniknúť do jeho celého diela uspokojovala sa literárna história označovať jeho charakter tak ako jeho vrstovníci menom „divný Janko“, čo bolo iste málo na taký zložitý zjav, ako bol Janko Kráľ. Odpovede na tieto otázky si vyžiadali podrobný výskum rukopisov, ich druhové i tematické roztriedenie. Preto tieto poznámky nebudú opakovať všetky tam uvedené objasnenia, ale len to, čo potvrdzuje autentičnosť a správnosť textov, ich významové odchýlky v jednotlivých redakciách a rukopisoch, dosiaľ známe varianty a fragmenty, odchýlky medzi rukopisom a pretlačkami alebo prepismi a iné dôvody, legalizujúce príslušný text. Jednako zostane ešte dosť otázok, ktoré nebudú definitívne vyriešené. Priatelia Janka Kráľa odpisovali básne z jeho rukopisov, alebo dostávali od neho rukopisy, ktoré sa po rokoch dostávali do tlače, pričom redaktor menil ich text. Niektorý takýto rukopis sa zachoval, ale niektorý nie. Text takéhoto rukopisu musíme prijať len z odtlačku, redaktorom upraveného. Treba vziať do úvahy aj tú okolnosť, že rukopisy, písané ešte fonetickým pravopisom štúrovským, museli redaktori 60. a 70. rokov prepisovať do nového pravopisu. Okrem toho Janko Kráľ sám menil svoj text, kedykoľvek ho prepisoval, prebásňoval svoje básne ešte po rokoch, ba, ako sám hovorí, spamäti „odpisoval“ svoje básne, aby mohol vyhovieť žiadosti redaktora o príspevky. Tak vznikli tak odchylné varianty, že ich môžeme pokladať za nové básne.

Postup pri určovaní textov bude sa opierať 1. o básne, autorom redigované a zverejnené za jeho života, 2. o básne, zachované v pôvodných rukopisoch autorových, 3. o básne, zachované v takzvanom Přerovskom sborníku, ktorý je verným prepisom z rukopisov autorových a z almanachu Nitra a Orol tatranský, 4. o básne z iných prepisov a pretlačkov, autorom neredigovaných. O tom, ako redaktori opravovali básnikov text, svedčí výrazne to, že sám básnik musel protestovať proti takým opravám a porušovaniu svojho textu. Pre úspornosť a stručnosť budeme pôvodný rukopis autorov označovať skratkou R, prepisy v Přerovskom sborníku skratkou Ps, prvé knižné vydanie básní Janka Kráľa, vydané Jarosl. Vlčkom roku 1893 v Turč. Sv. Martine, budeme označovať značkou V-1, druhý, tiež Vlčkom redigovaný výber pod názvom Balady a piesne v Čítaní študujúcej mládeže slovenskej z roku 1923 značkou V-2 a konečne výbor dr. Stanislava Mečiara pod názvom Ňeznáme básňe z roku 1938 značkou Ňb.

Obsah tohto súborného vydania budú teda tvoriť texty: 1. zverejnené za života autorovho v rokoch 1844—1876, 2. texty podľa rukopisnej pozostalosti a 3. texty podľa prepisov v Ps a podľa iných prepisov. Rozličné pretlačky jeho básní či z rukopisov, či prevzaté z časopisov rokov 1844 — 1848, zavážia pri výbere textu a pri jeho zhodnovernení len na druhom mieste, lebo základom zostanú básne, Jankom Kráľom poslané redakcii, a jeho vlastný rukopis. Texty, ktoré si takto nebudeme môcť overiť, musíme prevziať v takej forme, v akej vyšli. Vlček vo vydaní z roku 1893 chcel si počínať kriticky. Svoj postup charakterizoval takto: „Na texte básnikovom, okrem terajších spisovných foriem a tu i tam nepatrnej formálnej drobnosti, nemenil som nič. Kde od známych tlačených básní ukazuje sa odchýlka, tam je buď podľa rukopisu v Sborníku, alebo podľa vernejšieho uverejnenia staršieho.“ Je to postup, ktorý v podstate je smerodatný i pre toto súborné vydanie. Lenže Vlček menil, a neboli to len formálne drobnosti. Nielenže menil slovosled a na každom mieste prekladal spojku „ale“ z druhého miesta na prvé, všade, kde sa dalo, zaviedol zvratné zámeno, ale zmenil i slovo, rým. I keď sú opravy Vlčkove už zaužívané, jednako vrátime sa k pôvodným textom a v poznámkach vyznačíme na príslušných miestach tieto opravy. Odchýlky v interpunkcii a odchýlky medzi pravopisom fonetickým a dnešným nebudem uvádzať pre ich rozsiahlosť, početnosť, okrem tých prípadov, kde zmena interpunkcie a zmeny pravopisu menili zmysel vety alebo slova.

Pravopis Kráľových básni je háklivou otázkou len natoľko, nakoľko čítanie jeho fonetického písania môže viesť k nezhodám významu slova (napr. plot — plod, biť — byť). Chyby, ktoré by takto mohli vzniknúť, môžu byť však len zriedkavé, lebo kontext nedovoľuje dvojaký výklad. Ináč fonetický pravopis Kráľov je nedôsledný, najmä v rukopisoch. Ba i čistopisy Kráľove, pripravené pre tlač, Hurban pri redigovaní almanachu Nitra opravoval. Menil každé Kráľovo „ako“ na „jako“, alebo vypúšťal spoluhlásky zo skupín ako „šťastný“ a prepisoval na „šťasný“. Interpunkcia Kráľova je tiež neistá, ba v konceptoch ju temer vynechával. Pri improvizačnej metóde svojej tvorby nestačil zastavovať sa pri členení viet. Vypomáhal si veľmi často pomlčkami, a to na konci veršov práve tak, ako uprostred nich. Pri emfatických vetách a slovách kládol veľmi často výkričníky, a to aj tam, kde podľa zmyslu by patril otáznik. Vlček opravoval a dopĺňal Kráľovu interpunkciu. Mečiar, vydávajúc priamo a verne pravopisne podľa rukopisov takzvané Ňeznáme básňe, tiež dopĺňal interpunkciu na miestach, kde sa obával, že by zmysel nebol celkom jasný. Keďže naše vydanie má byť zdrojom a predlohou budúcich čitateľských vydaní, nemôžeme sa zaobísť bez toho, aby sme neúplnú interpunkciu nedopĺňali. Bude sa to týkať len prepisov z rukopisných konceptov.

Prepis fonetickým pravopisom písaných textov Kráľových do súčasnej normy sa v tomto vydaní opiera jednak o rukopisy, jednak o autorizované tlače jeho básní. Úpravy jednotlivých redaktorov pri pretláčaní jeho básní beriem do úvahy len vtedy, keď nemám pre ne príslušný rukopis. Pri prepise do dnešnej normy vznikajú niektoré ťažkosti, najmä v rýmoch. Preto bolo treba ponechať napr. sing. neut. vo forme „znamenia“, „spasenia“ (čo je liptovský nárečový úzus) niekde bezo zmeny pre rým. Inak som prepisoval tento tvar na „znamenie“, „spasenie“, keď išlo podľa súvisu o sing. neutra. Prepis do dnešnej normy je inak ľahký, lebo Štúr vzal za základ spisovnej reči živú ľudovú reč, ktorá sa za sto rokov temer nezmenila. Až do roku 1918 škola a mestský živel mali na ľudovú výslovnosť nepatrný vplyv. Nemohli mať, lebo slovenských škôl a mestského slovenského živlu bolo tak nepatrné percento, že nezavážili. Preto fonetika básní Janka Kráľa zodpovedá i dnes fonetike živej spisovnej reči, hoci je podfarbená liptovským nárečím. Pri prepise spravoval som sa dôsledne pravidlom: zachovať v každom prípade slovo v jeho zvukovej podobe, meniac len to, čo vyžaduje dnešná pravopisná norma, zachovať v každom prípade i poriadok slov vo vete. Výnimky z tohto pravidla mohli vzniknúť len pri prepise zle čitateľného miesta v rukopise a tam, kde pre metrum bolo treba doplniť v rýchlosti zrejme vynechanú sponu „je“, alebo zámeno „sa“ a pod. Takýchto miest je však veľmi málo.

Bolo by možné vyčítať, že dôsledným prepisom do dnešnej normy strácajú Kráľove verše zvukovú osobitnosť. Napr. prepisovanie „daďe“ na dakde, „delako“ na ďaleko, „ktoruo“ na ktoré, „luna“ na vlna, „luňeňja“ na vlnenie, „dobrje sa“ na dobré sú, „videu“ na videl, „šťasťja“ na šťastie a pod. Prepisoval som tieto tvary do dnešnej normy, ako ich prepisoval už i Janko Kráľ, keď písal do Sokola alebo Orla v 60. a 70. rokoch, ako ich prepisoval J. Vlček. Kráľova poézia nemôže mať charakter nárečovej exkluzívnosti, zvukových zvláštností, vzniklých neistotou v otázkach normy pri utváraní dnešnej literárnej reči, lebo je to poézia základného, ústredného významu vo vývine slovenskej literatúry. Jej vtedajšie zvukové zvláštnosti nie sú jej podstatnou zložkou. Vlček napr. rád ponechával tvar „peknô“ namiesto pekné, ale aj inde koncedoval niečo v prospech Kráľovej pôvodnej fonetiky. No nerobil to dôsledne. I ja priznávam, že na viacerých miestach mi bolo pôvodné Kráľovo znenie milšie ako dnešný normalizovaný tvar. Ide tu najmä o miesta v básňach folklórneho charakteru. Tu sa nárečový tvar Kráľov môže pripustiť, ba sa i žiada. Kde teda sa vyskytne v našom vydaní odchýlka od dnešnej normy, bude to na zdôraznenie folklórnosti básne, alebo pre poetičnosť ako „licentia poetica“, alebo pre eufóniu verša. Takýchto miest však bude veľmi málo. Pre metrum bolo treba niekde ponechať i typický genitív femin. na -ou, ale len niekde, lebo i tak je zriedkavý; bolo treba častejšie ponechať inf. na -ti zase pre metrum a rým. Tento infinitív si bránil sám Janko Kráľ. Akokoľvek som sa snažil dôsledne normalizovať, nebolo možné z uvedených dôvodov neponechať niektoré odchýlky od dnešnej gramatickej a pravopisnej normy. Milovníci poézie Janka Kráľa budú však jednako dotknutí tým, že neuvidia prepis, bližší básnikovej fonetike. Je iste sila v poézii Janka Kráľa, keď prerastá i dnešné požiadavky spisovnej výslovnosti. Treba však pamätať na to, že príslušníci západných a východných nárečí nevnímajú liptovskú výslovnosť ako poetickú a že nemajú pre ňu „ucho“, ako sa hovorí. Konečne, Vlčkovo vydanie prvé i druhé svojím temer dôsledným prepisom do dnešnej normy (okrem zmien, zavedených Pravidlami slov. pravopisu z roku 1940) ustálilo už dostatočne zvyk vnímať poéziu Janka Kráľa i bez jeho tvarových a zvukových zvláštností, takže zotrvávanie pri nich by pôsobilo ako exkluzívnosť. Vlčkove prepisy, pokiaľ niet v nich podstatných nezhôd s originálom, sú základom i tohto vydania. Väčšia čiastka tohto súboru je však prepisovaná priamo z rukopisov a z toho značná časť nebola v prepise dosiaľ vôbec uverejnená. Mečiar i Brtáň odtláčali verne, diplomaticky, takže sú pre nás len pomôckou pre kontrolu čítania rukopisu. Sú miesta, ktoré som čítal odlišne ako Mečiar.

Varianty sú problémom tohto vydania. Janko Kráľ má totiž varianty celých básní, ktoré sú hodnotou rovnaké (Hlásnik národa, Kvet, Husár, Pán v tŕní, Rodina slovanská a i.). Niektoré z týchto variantov uvádzam v súbore, a nie v poznámkach, lebo ide o rovnocennú tvorbu, o variácie na túže tému. Keď Kráľ už nemal u seba rukopisy zo 40. rokov, vyhováral sa redaktorovi, že odpisuje „spamäti“ svoje básne. Tak vznikli niektoré varianty a niektoré zas tým, že Janko Kráľ menil vždy text, keď prepisoval z konceptu. Pokiaľ ide o časti básní, odlišné v niekoľkých redakciách, uvádzam v súbore časť geneticky neskoršiu. Prakticky to značí, že dávam prednosť textu Ps pred pôvodným konceptom v R, lebo Ps obsahuje autorom poskytnutý text. Naproti tomu dávam prednosť rukopisu Kráľovmu pred textom zo Sokola a Orla rokov 60. a 70, keďže vieme, že redaktori svojvoľne menili básnikov text. Rozdiely v jednotlivých textoch budú v poznámkach.

Rozdelenie diela v tomto prvom súbornom vydaní spravovalo sa zreteľom chronologickým, prakticky tým postupom, aký je v rukopisoch. Dôsledne však tento postup nebolo možné dodržať, lebo určitého dáta na deň a rok v rukopisoch nenachádzame, okrem niektorých výnimiek. A nie celá rukopisná pozostalosť je rozdelená do číslovaných zošitov. Okrem toho druhová a tematická rozmanitosť jeho tvorby žiadala prizerať i k deleniu podľa druhov. Preto so zreteľom chronologickým spojujem zreteľ druhový a tematický. V podstate som zachoval rozdelenie, ako som ho načrtol vo svojej knihe, spomenutej vyššie. Toto rozdelenie líši sa radikálne od rozdelenia vo Vlčkových vydaniach. Vlček rozdelil neúplné dielo Janka Kráľa na 1. balady a povesti, 2. osobnú lyriku a 3. na príhlasy k národu, ako i „varianty alebo ukážky toho, čo v celosti nehodilo sa“. Chronologicky postupujúc, rozdelil som osobnú lyriku Kráľovu na tri obdobia, ktoré sa svojou časovou tematikou od seba jasne líšia a črtajú vývinovú líniu básnika na úzadí udalostí jeho doby. S výnimkou niekoľkých básní dielo Janka Kráľa vzniklo v rokoch 1843—1849, teda v rozpätí šiestich rokov. Preto má jednotný slohový charakter. Časový zreteľ by nebol natoľko významný, keby nebolo rušných udalostí, z hľadiska národného vývinu veľmi dôležitých, ako bolo uvedenie strednej slovenčiny do funkcie spisovného jazyka, odstránenie Ľ. Štúra z katedry, manifestačný odchod protestujúcich študentov do Levoče, odchod Kráľov do Pešti, jeho cesty po Dolnej zemi, revolúcia r. 1848, jeho uväznenie atď. Tieto udalosti rozhraničujú celkom prirodzene jeho tvorbu i časovo. V tomto vydaní má sa teda zračiť nielen jeho ideový a básnický vývin, ale i jeho osobné osudy, jeho život omnoho výraznejšie ako v doterajších pokusoch o vydanie jeho diela. Jeho tvorba nebude mať odteraz hmlistý, od skutočnosti odpútaný charakter, ale bude úzko súvisieť s realitou jeho čias.

Úvod k poznámkovej časti II. vydania z r. 1959

Prešlo šesť rokov od prvého vydania Súborného diela Janka Kráľa. Za ten čas pribudli nové Kráľove rukopisy, ktoré v pozostalosti Jozefa Škultétyho našiel archivár Matice slovenskej doc. dr. A. Baník. Tak prišiel na svetlo čistopis básne „Duma slovenská na pamiatku sjazdu Sväto-Martinského“, odpísaný priamo z rukopisu Janka Kráľa, ďalej rukopis básne Génius Slovanstva ako slovenské prepracovanie jeho českej prvotiny. (Viď o tom môj článok „Dva novonájdené rukopisy Janka Kráľa“ v Literárno-historickom sborníku, roč. X. č. 1—2, 1953.) Druhú časť nájdených rukopisov tvoria štyri zošity, ktoré vyplňujú medzeru v číslovaných zošitoch pozostalosti, a to zošity č. 38, 40, 41, 42. V prvom zošite nachádzame dokončenie Žatvy. Ostatné zošity nám prekvapujúcim spôsobom zjednocujú dve básne, a to Chorého kráľa a Rozprávku, pretože na prvú naväzujú a tvoria priamu súvislosť s druhou. (Viď môj článok Novonájdené rukopisy J. Kráľa, Slovenská literatúra, roč. III. č, 4, 1956.) Vzniká tak jediná veľká skladba, ktorú tu označujeme ako Rozprávku o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi; bohužiaľ, i tak je nedokončená. Pre jej kompozičnú rozvláčnosť stratil asi sám básnik záujem na jej dokončení. Rukopisný zlomok „Už do kostola zvony vyzváňajú…“, obsahujúci 72 veršov som podľa súvislosti pripojil ako druhú časť ku Géniovi Slovanstva. Ďalej sa našiel zlomok básne Kedy už ty vydáš dušu Hospodinu? s dosiaľ neznámym pokračovaním a prvopis básne Pekelník, ale neúplný.

Do diela Janka Kráľa pojímam i pieseň Dunaju náš tichý, ktorú som našiel v rukopisnom spevníčku Jána Pravoslava Lešku z roku 1850, keďže sa uvádza vyslovene ako Kráľova. Ešte je stále nádej, že sa nájdu ďalšie rukopisy Janka Kráľa u nás, v Pešti alebo na Morave.

Druhé vydanie Súborného diela Janka Kráľa, teraz vychádzajúce, sa bude líšiť od prvého nielen rozsahom, ale i usporiadaním. Pri prvom vydaní sme chceli čo najviac uplatniť zreteľ na chronológiu, pri tomto vydaní kladieme hlavnú váhu na literárne druhy a na rozdelenie podľa súvislých celkov. Ale ani tak nezanedbávame chronológiu. Uplatňujeme ju totiž v lyrike, ktorú podávame ako prvú časť básnického diela, a to v celom jej rozsahu. Do lyriky zahrnujeme teraz viac básní ako v prvom vydaní. Sú to básne, ktoré majú jednak charakter osobnej spovede, jednak narážajú na určité situácie osobného života, na politické udalosti a podávajú jeho vlastné úvahy a náhľady. Z nich vynikne teraz ešte viac jeho citový a myšlienkový vývin v rokoch 1843—1861 i spätosť jeho básní so životom a politickými udalosťami. V tomto zmysle sme vybrali z cyklu Dráma sveta obšírnu osobnú spoveď Dva orly a reflexívne básne pod názvom Zlomky (teraz len Duma), ktoré sú pre výklad jeho lyriky vari najdôležitejšie. Súčasne sme vybrali z lyriky tie, ktoré majú vyslovene charakter ponášok na ľudovú pieseň a zaradili sme ich do osobitného celku.

Báseň Zverbovaný sme zaradili medzi balady, pretože má lyrickoepický charakter a baladické prvky, i keď bez baladického zakončenia. Do lyriky sme nepojali básne Jedna žiadosť a Kvety, keďže prezradzujú ešte nedostatky prvotín, a zaradili sme ich do prvotín, pripojených na koniec súboru. Oddiel Lyrika sa tak začína básňou Pieseň bez mena, ktorá i svojím obsahom i preto, že bola medzi jeho prvými uverejnenými básňami, najlepšie zodpovedá charakteru úvodnej básne. Lyrika ako celok vystihuje takto už všetky podstatné znaky osobnosti Janka Kráľa, rozmanitosť jeho slohu a verša i bohatstvo jeho básnických obrazov.

Za lyrikou sme zaradili jeho ponášky na ľudovú pieseň a po nich balady. V týchto dvoch častiach sa najlepšie odráža ľudový základ jeho poézie i vývin od ľudovej piesne k zložitejším formám baladickým. Nasledujú jeho tri romantické poviedky, ktoré sú ďalším stupňom v tomto vývine. Osobitné miesto si vynucuje legenda „Kristus“ a Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi. Sú to celkom vyhranené druhy a rozprávka si to vyžaduje i svojím nezvyčajne veľkým rozsahom. Výlomky z Jánošíka otvárajú tú časť jeho skladieb, v ktorej sa najsilnejšie odráža jeho kritický postoj k sociálnej skutočnosti i jeho vidiny budúcnosti. Túto časť tvoria rukopisy, nájdené v jeho pozostalosti a v Přerovskom sborníku, publikované väčšinou po prvý raz len v posledných dvadsiatich rokoch a v I. vydaní Súborného diela. V tomto vydaní cyklus Dráma sveta má iné usporiadanie básní, lepšie zodpovedajúce kompozičnému postupu. Kľúč k novému usporiadaniu podala priama súvislosť scény Na rumoch vekov s básňami Vyslobodenie a Strom nesmrteľnosti, teraz len odhalená. Je zrejmé, že prvé verše Vyslobodenia: „Žili ste, kolosy sveta“ sa vzťahujú na Caesara a Napoleona zo scény Na rumoch vekov a tak dialógy na Rumoch vekov sa museli zaradiť na to miesto pôvodného rukopisu, za ktorým nasledoval text Vyslobodenia. Tým sa však riešila aj otázka zaradenia iných básní z Přerovského sborníka do pôvodného rukopisu, a to na to miesto, kde chýbajú zošity 10, 11, 12, 13, 14, teda pred Vojnu. I to je zaradenie len približne pevné, lebo poradie zošitov neurčovalo definitívne miesto básní v kompozícii, čo ani pri básnikovej improvizačnej metóde nebolo možné; on sám rozličnými značkami na okraj textu určoval dodatočne súvislosť. Ale i pri tejto metóde sa predsa len rozvíjala základná myšlienka: podať obraz sveta skazeného, sveta bez bratstva a slobody, sveta opantaného zlými mocnosťami, podať alegorický boj s Luciferom v scéne Vojna, podať svoju kritiku maloverných a znesvárených Slovanov, Európy a Slovanstva osobitne, aby napokon prorokoval príchod veľkého prevratu a vystúpenie Slovanstva s novým princípom slobody a mierového súžitia národov. Táto vedúca idea kompozície je jasná a je v značnej miere inšpirovaná prednáškami Ľ. Štúra a ešte viac súkromnými rozhovormi s ním.

Do cyklu Dráma sveta by patrili — ako ukazuje poradie v zošitoch — i výjavy z ľudového života, podané dramatizovanou prózou. Sú však tak výrazné a ucelené, najmä po doplnení, že si vynucujú osobitné miesto.

Básnické dielo Janka Kráľa uzavierame jeho prvotinami, písanými ešte po česky a prvými pokusmi v štúrovskej slovenčine.

Po doplnení novonájdenými rukopismi a v novom usporiadaní toto druhé vydanie Súborného básnického diela Janka Kráľa splňuje vo vyššej miere požiadavky kritického čitateľského vydania ako vydanie prvé.

Poznámky k dielu Dráma sveta

Pod týmto názvom uvádzam rozsiahly cyklus básní Janka Kráľa po druhý raz tu vydaný v celku tak, ako ho nachádzame v pozostalom rukopise a v odpisoch v Přerovskom sborníku. Podrobný výklad o jeho vzniku, o jeho vnútornej súvislosti som podal v knihe o J. K. už citovanej a v knihe „Janko Kráľ“ (Bratislava, vyd. Slovenský spisovateľ, 1957, strán 204). Ústredná idea tohto cyklu, spájajúca jednotlivé básne, sa dá stručne naznačiť takto: Svet je v porobe, mocnosti zla v ňom víťazia. Ľudia žijú v trápení, strachu, nevedomosti a hriechu. Páni — ako draci — vládnu násilím a klamom. Niet v svete lásky a slobody. Kresťanská cirkev podľahla cisárom, vojakom a zberbe. Práve náboženstvo lásky sa udržalo len u nemnohých, a to najbiednejších. Diabol sa zmocnil sveta a rozpútal vojnu i proti nebu, aby zvíťazil i nad tými, čo ešte veria vo vládu dobra a spravedlivosti. Nezvíťazil, ale ani neprehral. Svet očakáva spasenie, ale najviac ho očakáva slovenský národ. Prichádza slovanský génius a zvestuje príchod nového veku. Hlása nové učenie a začína ho uskutočňovať medzi Slovanmi, ktorým je určené nastoliť vek bratstva, pokoja a spravodlivosti. — Cyklus sa vzhľadom k základnej idei jasne delí na dve časti: v prvej sú obrazy utrpenia a zla vo svete, prejavy nespokojnosti a zúfalstva, triumf diabolstva — v druhej sú reči, výzvy a proroctvá, majúce prebudiť slovanské národy k novému životu a pripraviť ich k dejinnej úlohe. Cyklus sa väčšinou skladá z dialógov a monológov, z dramatických výjavov a videní ako i z niekoľkých lyrických vložiek. Týmto kompozičným rámcom sa dostávajú do nového svetla mnohé básne, uverejnené jednotlive pred vydaním Súborného diela z roku 1952.

Rukopis tohto cyklu je v číslovaných zošitoch od č. 1 do č. 53. V prvom vydaní Súborného diela chýbalo z nich viac ako štvrtina. Keďže niekto niektoré zošity vybral z R a nevrátil ich. V pozostalosti J. Škultétyho sa našli zošity 38, 40, 41 a 42. Takže teraz ešte chýbajú zošity: 10, 11, 12 (čiastočne) 13, 14, 20, 39, 43, 44, 45, 47 (čiastočne), 49, 50. Z týchto chýbajúcich zošitov máme zachované niektoré texty v odpisoch v Ps, ktoré môžeme so všetkou pravdepodobnosťou zaradiť do cyklu, hoci v poradí nie je istota. Do drámy sveta pojímame z číslovaných zošitov len tie, ktoré zodpovedajú základnej téme. Výber je však skôr užší ako širší.

Názov Dráma sveta nie je v rukopise ako názov cyklu, ale ako výraz z básne Dva orli (Ps, str. 108), ktorým básnik naráža na svoju tvorbu. („Nehovoril by žiaden ti povesti, ani nespieval svojho sveta drámu.“) V tomto verši charakterizoval J. K. svoju tvorbu ako „povesti“ a „drámu“. Keďže nebolo určitého názvu pre celý cyklus, nazval som ho Drámou sveta.

Cyklus vznikol v rokoch 1844 — 5. Jeho autentičnosť potvrdzuje to, že sú v ňom básne, ktoré básnik vybral z celku a uverejnil, alebo dal odpísať pre Ps.

Tu pripojujeme k jednotlivým básňam (úryvkom) komentár, z ktorého má byť zrejmé: 1. miesto básne (úryvku) v R, v Ps alebo inde, 2. prípadné publikovanie, 3. odchýlky iných redakcií oproti R, 4. varianty.

Vzhľadom na rozsiahlosť celého cyklu a kvôli prehľadnosti rozdeľujem ho na päť častí: 1. Minulosť a prítomnosť, 2. Svet na mukách, 3. Vojna, 4. Svet v očakávaní nového veku, 5. Údel Slovanstva vo svete. Toto rozdelenie odpovedá ideove a tematicky obsahu. Názvy častí sú len redakčnou pomôckou, v texte sa nenachádzajú. Obdoba názvu druhej časti je v básni Záhradník, vo verši: „…ak’ na mukách je ten svet.“

Oproti prvému vydaniu Súborného diela zmenil som poradie niektorých básní a doplnil básňami či úryvkami z novonájdených rukopisov. O tom bližšie v poznámkach k jednotlivým básňam.