Zlatý fond > Diela > Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi


E-mail (povinné):

Stiahnite si Rozprávku o chorom kráľovi ako e-knihu

iPadiTunes

Janko Kráľ:
Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Rozprávka o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi


[1](Izba — kráľ na posteli leží chorý.)

Kráľ

Dakoľko už rokov ležím
a ešte nič, len choroba
a choroba — a na telo
vždy väčšia a väčšia mdloba.
Ledva dýcham, ťažko mi je,
vždy ma v prsiach viacej kole
akoby ma dač’ stískalo —
čo deň, čo noc väčšie bôle.
Bôle rastú, mňa stískajú.
Dosť som hľadal spomoženie
a preds’ dák’ je neosožné
všetko doktorské liečenie.
Už niet hádam toho lieku,
tej káry pod strechou neba,
čo b’ ma nebola trápila,
takže som celkom bez seba.
Nazvolával som doktorov,
koľko ich je len na svete:
Ak mi váš liek dač’ spomôže,
toľko, toľko dostanete.
Prišlo ich tu na tisíce,
ako s dažďom čoby prišli;
Kumštovali, trápili sa —
ako prišli, preč odišli.
Žiadnu zmenu ich lekárstvo
čo by mak neurobilo,
iba že ma na palicu
tenuštičkú prevrátilo.
Predtým som len ako-tak bol,
kedy-tedy som hore vstal,
ale teraz už ako klát —
čo by oheň na mňa padal.
Ani rušiť, ani pohnúť —
také to je spomoženie.
Čo hneď v tú minútu zomriem,
nechcem takéto liečenie.
Človeka len ak’ haringa
vysušia medicínami
a inšie nič — to sú potom
chýrečnými lekárami.
Vraj, kto má zomrieť, ten zomrie —
Preč’ ho hneď tak nenecháte,
ale zo všetkých možných síl,
ak’ môžete, len ciciate.
— Ešte sme to vynechali,
ešte je nie kúra všecka.
A to o chorobu nejde,
no o priechode do vrecka.
Môže jed byť, môže strela,
nejde o to, či to hojí,
o spomoženie im nejde,
no či vrecko hodne stojí.
Tu rady, schôdzky a pletky —
myslel by si, že mŕtveho
vzkriesia — čakáš, máš nádeju,
a z toho nič zo všetkého —
čo by mak…

(Cengá. Príde sluha.)

Hej, ministra sem!

(Minister príde.)

Chlapče, to ti prikazujem,
hoc’ som ako slabý, chorý,
preč so všetkými doktory!
Vyžeň s palicou z krajiny,
nech ľud neklamú — mršiny.
Nech ľud biedny necicajú —
tí zomrú, čo zomrieť majú.
Ešte dnes preč — život nie hra,
nenájde to, keď raz prehrá.
Nechcem ich v mojej krajine,
nech raz tá hnusnosť pominie.

(Minister odíde.)

Teraz som sám v rukách božích
slabý ako malé dieťa,
ale dieťa bez rodičov,
čo sa nehodí do sveta.
Mám síc’ deti, ale čože
dieťa pomôže dieťaťu.
Keby bohatstvo pomohlo —
no, daj pokoj striebru, zlatu.
Za zlato len jesť, napiť sa,
no, to ti už ľudia dajú;
aj všetko urobiť sľúbia —
ale ako vykonajú!
Fragnári, Židia daromní
— čo skapeš, never Židovi —
dieru dierou nezaplátaš,
Žid len chce bohaté lovy,
a nič viacej. On necíti,
keď sa trápiš, nespíš v noci,
škrípeš zuby, bruchom stískaš,
hádžuc sa hľadáš pomoci.
On si ak’ ku čižme sadne,
na kopyto naťahuje
hvízdajúc si. Ťažko tomu,
kto raz tento svet probuje.
Zase ma dač’ hryzie, štípe,
zase horšie, zas ma kole —
sliny horké ak’ blen husté,
v hlave akoby mal mole,
ak’ by ma po hlave mlátil,
zrak mi sivá hmla zastiera.

(Cengá. Príde jeden.)

Najjasnejší panovník, kráľ,
či neposlať pre pátera?

(Kráľ sa zase vzmôže.)

Nespomínaj! Daj mi pokoj
s tými sprostými pletkami —
dosť som už mal ako žien
hnevu s tými maškarami.
Koľko ráz v chorosti myslím
na farára, na pátera,
toľko razy ma zatrasie,
ale len slov pustých miera,
kopa ako hŕba hnoja
o časnosti, o večnosti,
a to všetko také pusté,
že niet väčšej bláznivosti.
Ako slama žitná, ostrá,
čo je nie ani pre voly —
to biednemu potešenie,
keď je ako v tŕní holý.
To potom ži, to potom jedz,
to ti dodá novej sily —
to ťa na nohy postaví,
keď sa ti k večeru chýli.
To pre ľudí tých, čo trpia,
také hovoriace kláty —
kto na váš liek sa opiera,
ľahko chuť k všetkému stratí.
Maškarády — vaša viera!
Vy nesiete potešenia —
dôvody, trpké dôvody,
že nieto v svete spasenia,
že niet nič — nič… Na vás sa dať?
Vezmem nôž, všetko zapľujem,
zakľajem pustote hnusnej
a v minúte sa prepadnem.
Boli tu už dakoľko ráz,
ale ani len spomínať;
čo na nich si len pomyslím,
horšie ma vždy začína klať.
Mrak hustne nad mojou hlavou
a priepasť sa mi otvára —
priepasť pustá, priepasť temná,
priepasť, čo všetko vytvára.

(Myslí a ukazuje sa veľmi omrzlým.)

Ľud viesť — keď mu chybí čosi!
A to takí svetlonosi!

(Myslí.)

Blato, hnileť, hnoj, črviaky —
to je potom pre štepenia —
fľaky, špiny, — ale, Bože!
Bože — chrám — viera spasenia,
Bože — —

(Cengá a povie tam stojacemu.)

Ministra zavolaj!

(Minister príde.)

Vieš, čo — v minúte rozkaz daj!
Všetkých kňazov, kde len akí,
z krajiny von zaraz vyhnať,
len dakoľko z tých najkrajších
na placi mesta povešať.
Ale najkrajších tých, ktorí
vyzerajú ak’ doktori —
hlavu plešivú, fúz biely —
no, aby pekne viseli.
Ale nie dosť — ešte čakaj.
Komediantom rozkaz daj,
aby komédiu hrali
a v nej tých pánov vešali.
Ale povedz im: Pánovia!
Nebude kus do popuku —
bude druhá komédia,
smiešnejšia — na vašu muku.
No vy ju nebudete hrať —
teda sa máte merkovať.

(Minister odíde.)

Načo také holé chmáry,
z ktorých ani dážď nepadá —
rosu božiu zastavujú,
opravdivá maškaráda.
Nech sa ľud biedny zasmeje,
keď niet preňho potešenia —
ale mojej preds’ bolesti
niet žiadneho uľahčenia.
Schvátená duša zápalom
zase v mukách trpkých pláva —
v boku kole, v hlave piští,
pred očima je mrákava.
Poďte teraz, filozofi,
čo celý svet pretriasate,
fragnári — my sme len, čo sme —
ukážte tuto, čo znáte.
Máte vy silu… tvoriacu,
ako šabľu vybrúsenú,
máte rozum bez štrbiny,
zlomte bolesť neskrotenú.
Zlomte bolesť — skúste, sovy,
čo ponad mesiac lietate,
leťte nad zemou — doluká,
ukážte sa v tom, čo znáte.
Ako zvykli ste vravievať:
Odhadzujeme škrupinu,
ona pravdu len oblačí —
my čistú máme istinu.
Čistú pravdu — čistý zákon,
chmárami nepretkávaný.
Poďte sem teraz, poďte sem,
zahojte mi moje rany.
Zahojte mi moje rany,
vy tajomstvá v rukách máte
svetov veľkých, ja som malý,
ako sami dobre znáte,
ja som malý, málo treba,
aby moje zhojiť rany.
Teraz vás volám, poďte sem,
poďte sem, poďte sem, páni!

(Prídu rozliční filozofi.)

Teraz lieky vykladajte,
ale pilný pozor dajte.
Vravíte, že zákon znáte,
teraz liek na rany dajte.

Filozof prvý

Ja znám…

Filozof druhý

Ty neznáš, no ja znám.

Filozof tretí

Cigániš, ja len jadro mám.

Kráľ

Po poriadku, moji páni
liečte moje trpké rany.

(Radom rozkladajú a prednášajú kusy zo svojich filozofií. Kráľ vždy očakáva uľahčenie, vždy očakáva, že už príde dačo, nič neprichodí. Medzitým ho bolí. Ostatný prestane s týmto:)

Liek duše je pravdy znania,
všetky bolesti odháňa.
Pravda ti je predložená,
naša vec je dokončená.

Kráľ

Či to všetko? — Ešte trpím,
nemám za mak poľahčenia —
rany ešte horšie skubú,
že som čakal spomoženia
a nádeja ma sklamala.
Ešte raz — nepredkladajte,
čo myslíte, no biednemu,
keď znáte, tak spomáhajte.
Spomáhajte, keď vravíte,
že pravdu v rukách držíte.

(Filozofi začnú zase ako predtým, pretrhne ich kráľ:)

To, to isté ako predtým —
nechcem, by ste rozkladali,
ale aby ste biednemu,
keď môžete, spomáhali.
Znáte všetko, toto znajte,
rany hojte, pomoc dajte.

(Filozofi to isté zase začnú.)

Čo mňa je do vašich stromov,
na koreni oblúpených,
vyschnutých ako kosť biela —
mne treba lieky, dajte ich.
Znalí každú vec otvoriť,
hľaďte nemoc moju zboriť.

(Filozofi zase ako predošle.)

Blázni, ja vravím o koze,
a vy vravíte o voze.
Nerobte mi väčšiu slabosť,
pakujte, už ste miatli dosť.

(Odídu.)

To je pekne, utešene,
to je tá filozofia!
Rany moje, rany moje —
slabosť ma väčšia zabíja.
Akoby ma dač’ štichalo
nanovo dáko žihalo —
to je tá filozofia:
slabosť ma väčšia zabíja.
Priepasť miesto poľahčenia,
mrak pustý miesto spasenia,
mrak pustý ako ich tváre,
čo sú viac podobné pare
ako životu — —
— to je zlosť,
keď nie zlosť, to je šialenosť,
vydávať sa, že zákon znám,
keď ho falošne prekrúcam,
keď znám na inšie obrátiť
reči, keď nemám síl to zrobiť!
A tie tône a tie pary
v mojom kráľovstve lietajú —
všetko, čo je dač’ zelenšie,
zo zelenosti zdierajú.
A to život a to pravda,
to je jadrná istina,
keď všetko vyjde na tôňu,
keď je samá holotina.
Holotina nezná rany,
bo ich sama nemôže mať —
necíti nič, ako drevo…
Čo s tými bláznami počať? —
Kde prídu, horšie od hmyzu,
od kobyliek všetko hryzú —
a v dobrom presvedčení…
To budú blázni šialení!

(Cengá. Príde sluha.)

Sem ministra —

(Príde minister.)

Všetky školy,
kde tí filozofi holí
predkladajú, daj skalami
naplniť a kameňami zaprieť.
Dnuká daj pánov filozofov
zamurovať mocne, silne.
Majú rozum, znajú pravdu,
svet si stvoria neomylne.
A to podľa ich žiadania —
i tak na to je len znania,
aby raz prešlo do skutku.
Ale mne je tamdiaľ horšie,
tmavšie, svet mi je oblačný,
všetko pusté, vždy strašnejšie.
Všetky hviezdy sa mi skryli,
všetky ma nechali sily —
svet je ako čierna tabla,
nevidím na ňom litery —
kde je človek — nevidím nič,
bolesť ma trápi bez miery.
Nevidím pomoci žiadnej,
len musím sa na to dívať,
ako smrť na moju šiju
ostrí kosu, by ma zaklať.
Už na palcoch ju probuje —
nevidím už viac pomoci.
Kde som? Sám som? V pustatine,
v pustatine, v tmavej noci.
Rozum ľudský nespomáha,
rozum ľudský nemá sily —
zem tú celú had opásal,
čo vyšiel zo smudu, z hnily.
Kto kráľovi dá pomoci?
Skazení sú nádenníci,
čo za peniaze robili,
šustri a remeselníci.
Tí sú preč už, čo slúžili,
tých už nieto, tí skapali —
svet je pustý, svet je tmavý,
ľudia len sprostí ostali.
Čo by tí znali za lieky,
biedni, že žijú, neznajú,
sotva majú si posoliť
kašu, čo na mise majú.
O peniazoch málo vedia —
keď dakde dáke dostali,
to si len pre deti držia,
aby sa s nimi ihrali.
O zisk celkom nič nestoja.
Keď dakto čo potrebuje — :
— Ja ti pomôžem, braček môj,
ja ti dám, čo ti chybuje.
Vieš, mám dosť, čo mi len treba,
čo len soli, čo len chleba —
to je najmenej, braček môj.
Len nech inšie nechybuje,
nech sa ľudia dobre držia,
nech im pokoj nechybuje,
nech majú to, čo im treba —
to je najmieň čo len chleba.

(Kráľ je v kostole jednom starom, pred oltárom sa modlí a kľačí. Synovia ho držia, lebo nevládze. Všetci sa modlia, ticho veliké, polnoc. Kráľ prichádza do velikého pohnutia — lampy začínajú svetlejšie horieť — steny sú lepšie osvetlené. Vtom povie svojim synom, aby ho tak nechali začas i aby vyšli. Tí vyjdú, ukáže sa jeden Duch.)

Ty si to ten, ktorý trpíš?
Vyslaný som k potešeniu —
jeden liek ťa spasiť môže,
spasiť dušu utrápenú.
Jeden liek — ťažko ho dostať —
na samom sveta krajíčku.
Nenarástol on na hore,
ale na zlatom políčku,
nie je ovocie uzreté,
ale slávik utešený —
u toho a toho kráľa
je v zlatej klietke zavrený.
Keď ti ten vtáčik zaspieva
nad tvojou biednou posteľou —
skočíš, na všetko zabudneš
s chuťou a tvárou veselou.

(Mizne duch, kráľa temer odnesú. — Palác ráno svieti oblokami. Dá zavolať moc ľudí okolo seba, kráľ vprostriedku… a vyvoláva.)

Kráľ.

Moje rany sú hlboké,
zdravie mi padlo do mora —
všetko na svete vychádza —
kedyže more otvoria.
Otvoria more hlboké —
je kľúč, len sa treba hore.
Ktože sa pustí, ktože z vás,
na búrne jačiace more?

Ja! Ja! Ja! — Tatko náš drahý!

(Synovia vyskočia.)

Daj kľúč mne, mne!

Kráľ

Dobre, dám vám.
Ale najstarší nech ide.
Treba rozum a sily tam.
Synček drahý, duša drahá,
dávam ti kľúč od pokladu.
Nestrať ho, o to ťa prosím,
maj na mysli moju radu.
Pôjdeš ta do siedmej krajiny,
a to pre vtáka zlatého,
aby uzdravil jeho spev
tvojho otca chorľavého.
Nespomôžu druhé lieky,
čo ich budem piť naveky.
Choď zbohom pre liek do sveta,
kde ten zlatý vtáčik lieta —
choď zbohom, ale merkuj sa,
beda, ak dák’ potočíš sa.
Nezdržíš sa, ak sa sluší,
beda, chlapče, tvojej duši.

Osedlal koňa vraného.
— Dobre sa maj, otec drahý!
Letí do sveta šíreho,
letí horami — dolami,
letí, letí pustinami,
hory, vrchy pretekáva
ako dáka zlatá páva.
— Zastaň, zastaň, syn kráľovský!
Pozri dolu na zem biednu —
pozri na mňa utrápenú,
utrápenú ženu jednu.
S milosťou som trhúvala,

viedla život bezbožný,
teraz na mňa ľudia pľujú,
vedúc život pobožný.
Plačem, hľadám potešenie —
každý na mňa napľuje —
rada by život viesť cnostný,
žiaden sa nezmiluje.
Každý ma ženie od seba
ako mor, nakazenie —
von za mestom musím bývať,
ja, úbohé stvorenie.
Von za mestom, kde bývala
predtým stará šibenica,
tu ja samotná musím stáť,
ubedovaná hriešnica.
Ani nespím, ani nejem,
potupa je moja strova.
Nič nezmyje zo mňa špinu,
ako tvár jasná kráľova.
— — — — — — — — — — — — —
Letí horami-dolami,
letí, letí pustinami,
letí ako zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva.
— Postoj, postoj, syn kráľovský!
Pomôž stvoreniu biednemu.
Ja som robil galamutu
oklamom svetu celému.
Za čo robil celé roky
sedliak, to som mu znal vziať.
Nehľadel ja na biedu,
mal zomrieť lebo skapať.
Čokoľvek len do úst niesol,
vzal som, udusiac celkom cit.
Teraz časy sa zmenili,
ľudia neprestanú ma biť.
Kdekoľvek ma len uvidia,
tam ma bijú a šklbajú —
chcel by život môj premeniť,
no ľudia ma neslúchajú.
Neslúchajú, nemám viery,
ako ten pes, čo tam breše.
Povedz dve-tri slová za mňa,
pokoj bude mojej duši.
Povedz za mňa dve-tri slová,
tí ma vezmú medzi seba.
Nezabudnem nikdy na to,
budem modliť sa za teba.
— — — — — — — — — — — — —
Letí horami — dolami,
letí, letí pustinami,
letí ako zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva.
Pred ním dač o pomoc volá,
on sa na nič neobzerá —
ale ako čoby hnali,
letí, ďalej sa poberá.
Jemu vták na ume leží
a tie ďaleké krajiny,
cudzie mestá a rozsiate
po poliach žitných dediny.
Hora sa černie trasúc sa,
slnko zapadá za hory.
Chlapče, čakaj, tu pozoruj,
kým sa zas slnko rozhorí.
Tam dub ako dom skrivený,
pod ním mach — ležať obstoj —
naklásť oheň, zajesť, zapiť
a tak čakať sen v pokoji.
Dreva okolo je plno
pod nohami ležiaceho.
Tam lúčička zelenenká
pre koníčka pre vraného.
Slniečko božie vychodí…
Chlapče, vstávaj koňa sedlať!
Nie si doma, by si mohol
do samej dvanástej ležať.
Už biely deň, všetko vstalo,
povstaň, nie ak doma —
Tam je lúka zelenenká,
kde je koník, do paroma?
Tu je krv, tam sú dve rebrá,
tam je podkova zo zlata,
tam kopýtko, tam je koník…
Zožrala ho dáka škrata.
Čo tu robiť, človek biedny?
Dom neleží na hodinu
cesty — vracať sa zďaleka
pre jednu konskú mršinu?
Eh! vezmem si tanisterku,
poberiem sa len a pôjdem.
Čo pôjdem roky a roky,
veď hádam len dakde dôjdem.
— — — — — — — — —
Ide horami — dolami,
ide, ide pustinami,
cez horičky, cez doliny —
ide do siedmej krajiny.
Dosiaľ si šiel ako išiel,
ale ďalej niet chodníčka.
Kde sa pohneš, kde sa vrhneš,
moja čierna holubička?
Či tamtou pôjdeš dolinou
pomedzi čierne skaliny,
či horou, či konca rieky
tam do tej siedmej krajiny?
Neznáš, pustíš sa ak’ blázon,
budeš tam (celý) vek a vek…
Ale tamto je kolibka,
môž’ tam býva dáky človek,
dáka duša. — Hej, či v tejto
kolibke dakto nebýva?
— Pochválen buď! Ježiš Kristus!
Čo chceš, holubička sivá?
Holubička sivá lieta,
jej netreba tvojej rady —
ale v hore vyrastený,
nepustím sa s ním do vady.
Vieš čo, starý, sa ťa pýtam,
povedz mi čistú pravdičku —
či neznáš do siedmej krajiny
chodníček lebo cestíčku?
Dám ti radšej dač’ z peňazí,
ja tam, tam a tam, cestujem.
— Cestu ti vďačne ukážem,
peniaze nepotrebujem.
Pôjdeš tam cez tú dolinu,
dom sa ti jeden odhalí.
V dome tom býva slniečko,
tam drahá matička jeho.
Má prác na hlave všeliakych,
treba jej sluhu jedného.
Do tej služby staň, synak môj,
inak dobre neobídeš,
čo hneď zajtra lebo dneska
ty do siedmej krajny prídeš.
Siedma krajna je inakšia
ako vaše naše kraje,
tam sú inakšie poriadky,
inakšie zvyky, obyčaje.
Choď zbohom, synáček drahý,
počúvaj rady starého…
Dosť už, starý, cestu už znám,
nepotrebujem inšieho.
Blázon, nazdá sa, že vidí
pred sebou sebe rovného —
ešte slúžiť babe dákej,
a to od princa samého!
Haraburda starosvetská,
nerád vidím tie povery —
ešte také pletky tára
a skoro zuby vyškerí.
— — — — — — — — — — — —
Ide horami — dolami,
ide, ide pustinami,
cez horičky, cez doliny,
ide do siedmej krajiny.
Hora čierna, vrch veliký,
cesta príkra ak do steny —
po skalinách sneh víriaci
vietor rozdúva studený.
Ťažko potom horeká vyjsť.
Ale dobre — už končina
pod vrchom sa rozprestiera,
povestná siedma krajina.
Mestá vežaté, dediny
ako ovce rozpasené
po lúčinách, po dolinách,
stromčekami popletené.
Tam ďaleko dač’ sa belie
ak’ veľké kŕdle baranov
medzi veľkými skalami,
medzi horou rozhádzanou.
Nie sú to kŕdle baranov,
ani hôrasté doliny —
to je mesto, tam kráľ býva
celej tej siedmej krajiny.
To sú veže a nie hory,
to paláce, nie skaliny.
To je už raz, čo som hľadal —
môjho otca liek jediný.
No, ako ho teraz dostať?
Ukradnúť ani pomyslieť!
Chytili by ťa, musel bys’
s hanbou v cudzom svete umrieť.
Ešte by ťa obesili
na posmech, a to za rebro.
Ešte na tom mi nechybí…
Pán kráľ, čože zaň žiadate,
čo chcete a ako chcete —
aby vám platil na zlate,
alebo striebra ak chcete
za toho vtáka zlatého?
Viete, ja som tiež nie hockto,
ja som syn kráľa prvého.
Môj otec má viac dedín, miest,
ako vy poddaných máte.
Čože za toho zlatého,
pán kráľ, vtáčika pýtate?
— Budeš slúžiť za tri roky,
štyrjadvadsať koní česať,
ak všetko namak urobíš,
obsiahneš to, čo ty chceš mať.
No, ak sa ti nepošťastí,
u mňa nehľadaj milosti—
vidíš tamtú šibenicu,
dám ťa na ňu bez ľútosti.
Dobre, keď inak nechcete,
keď nechcete striebro, zlato.
Hocaj slúžiť som nezvykol,
za otca sa beriem na to.
— Tu máš kľúče od tej stajne,
jednu na celú noc sviečku,
Jestli pri nej nevyčistíš —
za rána na šibeničku.
A to viac nik nepremení,
naver budeš obesený.
Ešte dobre nesvitalo,
(vedú) princa mladého —
ešte slniečko nevyšlo,
už ho vedú… (nečit.)
Slnce nad horou vychádza,
mladého princa vešajú.
Háveď ľudu len tak hľadí,
slze mu dolu padajú.
Ej, slniečko, slnko pekné,
prečo teraz nezapadáš,
ale keď sa preč odberám,
vtedy na horu vychádzaš.
Aj, otec, chudák otec môj,
čo ma vyslal do šíreho
sveta — myslím. — Oh, synak môj,
nesie mi vtáčka zlatého;
tam v tej krajne dobrí ľudia
všetko mu na cestu dali —
teraz ide s Pánom Bohom
k svojmu otcovi pomaly.
Veru dali mi na cestu,
dali, dali, čo mi treba.
Otec drahý, netreba mi
ani pitia, ani chleba.
Čo treba mi, všetko dali,
aby mi nič nechybelo —
aj hudcov za mnou vyslali,
keď by sa tancovať chcelo.
Hudcov pekných, čo nehrajú
ako druhí pletku dáku,
hudcov-havranov pažravých…
Tatko, ja mám cestu takú,
mám cestu, viac sa nevrátim,
maj sa dobre, otče zatým.
— — — — — — — — — — — —

Kráľ

Na dvore je všetko ticho —
dávno už princa čakajú.
On nechodí a už mal prísť,
všetci sa už obávajú.
Král len na posteli leží,
ani už viacej nevraví,
len spí a spí ako v hrobe
bledý ako vosk a tmavý.
Veľká starosť je v paláci —
potichúčku vyzerajú,
kedyže už mladý príde —
veď už sa roky míňajú.
Už mohol sa dávno vrátiť,
nevyšiel on z domu včera.
Kráľ leží vždy len a leží,
on sa predsa nepoberá.
Pán Boh zná, kedy on príde -
hádam roky sa pominú,
kráľ zomre, a tak opustí
ubedovanú krajinu.
Hádam i jeho tam dáko
horké nešťastie potkalo —
čas drahý, musíme striehnuť,
by sa nám horšie nestalo.
Prostredný syn vstane hore,
čo bol v kúte zarmútený —
vezmúc šabľu na koníku
dom necháva opustený.
— — — — — — — — — — —
Letí horami-dolami,
letí, letí pustinami,
letí ako zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva.
Do sveta neborák letí,
do sveta, sveta šíreho —
oblaky nad ním sa valia,
zakryť by chceli celého.
Zakryli chlapca, zakryli,
s ťažkou bolesťou išiel spať —
obzerá sa na svet pekný,
nemôže, musí zaplakať.
Škoda bučka zeleného,
čo ho mladého stínajú —
neplače človek kamenný,
keď íverôčky fŕkajú.
Padla jedna íverôčka
do Dunaja hlbokého —
keby mohol aspoň vidieť,
môjho tatuška dobrého.
Padla druhá íverôčka
do Dunaja hlbokého —
keby aspoň mohol vidieť
môjho bračeka malého.
— — — — — — — — — — —
Roky prešli a ešte nič
nevídať ani neslýchať.
Keby jeden lebo druhý —
tí sa museli zatárať.
Tam sú hory, tam sú doly,
tam sú rieky, tam skaliny —
tí tam blúdia, tárajú sa
pomedzi vrchy, doliny.
Tárajú sa, túlajú sa —
doma tatík sotvy živý —
pomoc treba ak’ kus chleba.
Pomôž, Bože milostivý!
Pomoc treba — tí nechodia.
Pomaly bijú hodiny…
— Chlapče, ty malý, pober sa
za bratmi, len si jediný.
Bratia preč išli — ani chýru,
ani slychu nečuť o nich —
tatík pomaličky kráča
do končín tmavých, hrobových.
Janík malý spod preddoma
ide na dvor na široký —
ľudia plačú za šuhajom;
Chlapček pekný, sivooký…
Chlapček plače — veď je dieťa -
ihár detinských ľúto je.
Ale darmo — ta do sveta
rušaj, potešenie moje,
do sveta, sveta šíreho
ako z hniezda to vtáčatko.
Bratia svetom poleteli,
leť za nimi, nebožiatko.
Leť, sláviček, za sokolom,
za medveďom bež, ovečka.
Keby ovca, no jahniatko
malô, poberaj sa svetom.
Svet je veľký a široký,
nemá konca, nemá kraja —
darmo hľadať budeš mater,
neočuješ ty jej zvonca.
Keď budeš bľačať hľadajúc
mater svoju: tuli, tuli,
háj zelený — na teba sa
vlk chlpatý vykotúli.
Večer príde vyhladnutô,
budeš tvoju matku čakať,
trasúc sa od zimnej rosy.
Ale kde je tá tvoja mať!
Tvoja matka v hrobe leží,
dávno ju vetry zaduli —
zimnou nocou (v) chladnej noci
ktože ťa k sebe pritúli,
ubedovaná kurička —
svet je šíry, svet je cudzí —
ibák tá čierna zemička.
Všetci chlapci v rade stoja,
z druhej strany matky, ženy.
Koňa vedú to vraného —
chlapček ak’ buček zelený.
Ach, zelený, zelenenký —
na koníka na vraného
jeden starec vysadzuje
takého ako päsť malého.
Ani rozum dobrý nemá
taký malý, taký krátky —
k tomu nemá požehnania
od otca lebo od matky.
Ide tak ako sirota,
ledva vie dačo povedať —
ide tak ako sirota,
keď sneh začne padať, sypať.
Kde pôjde, vietor ho zrazí,
koník ho vraný pošliape.
Nebojte sa, netrápte sa,
ak mu súdené, neskape.
Ak mu súdené, neskape,
navráti sa ak’ mladý pán,
majúc na hlave korunu
a v ruke biely tulipán.
V tvári bielej dva holúbky,
dve sivé očká holubovie,
v tvári bielej dve ružinky,
líčka pekné, karmínové.
— — — — — — — — — — — —
Letí horami-dolami,
letí, letí pustinami
ako dáka zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva.
(Zastaň atď.)
Ach, úbohá, biedna žena,
povedzže mi, čo ti chybí.
Hádam si dávno nejedla,
jedla by si bez pochyby.
Sem poď na trávu zelenú.
Ešte z domu mám pečeňu,
ešte medový koláčik,
čo som dostal ako žiačik.
Poď sem na trávu zelenú,
zjeme my túto pečeňu,
ešte k tomu pohár vody —
budeme mať dobré hody.
Jedli, pili, zdravkali si,
dokiaď trvala pečeňa…
No teraz už dobre sa maj,
duša moja utrápená.
Keď tí chybí dač’, modli sa,
ak’ ma naučil môj tatka.
Vieš „Otče náš na nebesiach“
a „Zdravá buď, božia matka“!
Ja sa tiež tak modlievavam.
Vieš, Pán Boh je dobrotivý —
on je sirotám zástupcom
a na ľudí milostivý.
— Dobre sa maj. Ďakujem ti,
ty si zo mňa odmyl špinu —
nezabudnem ja na teba
ani za jednu hodinu.
Ale ak’ vo dne tak v noci
budem ti vždy na pomoci.
#CIARA#
Letí horami-dolami,
letí, letí pustinami,
letí ako zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva,
(Kričí, postoj atď.)
Chudáčik, poď do dediny,
lebo do mesta blízkeho.
Dobrí ľudia, prijmite si
tohto židáčka biedneho.
Vidíte, môj otec je kráľ,
ja som ho raz bol nahneval,
a veľmi — a keď som prosil,
tedy ma otcovsky bozkal.
Dal jabĺček a orieškov,
že sa mi z vrecák sypali -
vidíte, čo by ste sa vždy
na jedného tak hnevali.
Priviňte ho tak ak’ brata,
nebude taký bebený,
ak’ by bol braček rodený,
bude s vami (si pekne žiť).
No, teraz dobre sa majte…
— Ďakujem ti, ďakujem ti.
Keď budeš vo veľkej biede,
ako ty mne — spomôžem ti.
Ako vo dne tak i v noci
na dobrej budem pomoci.
— — — — — — — — — — — — —
Letí horami-dolami,
letí, letí pustinami,
ako dáka zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva.
Koníček ak’ vietor letí,
letí cez hory, doliny —
cez záseky, cez paseky,
cez potoky a sihliny.
Na ňom zlatá bába sedí
ako vrštek z rozmajrínu
za klobúčkom šuhajovým,
ak’ by si videl malinu.
Na malinu slnce svieti
a na chlapca krása letí,
krása letí hore z neba,
to malej bábuške treba,
to do tých ručičiek bielych,
to do tých líček veselých.
— — — — — — — — — — — —
Letí horami-dolami
letí, letí pustinami,
ako dáka zlatá páva,
hory, vrchy pretekáva.
— Zastaň, zastaň, syn kráľovský!
Pozri na mňa úbohého —
už takto moc rokov stojím,
nemám pokoja žiadneho.
Ľudia ma nechcú pochovať,
že som moc im dlžen ostal —
žiaden po ceste neide,
aby na mňa nenapľuval.
Dosť plačem — žiadnej milosti.
Ľudia sa nechcú zmilovať —
už som spolovice hnilý,
ešte ma nechcú pochovať.
— Trp potupu, hanbu večnú,
od mršiny buď väčší smrad —
keď my biedni a mizerní
pre tvoj hrtan trpíme hlad.
Buď mršinou, hanbou večnou…
Takto ma každý odpraví.
Pomôž mi, princ, do pokoja
dostať sa už raz v hrob tmavý —
maj ľútosť, kára je strašná.
Pán Boh ťa sám blahoslaví.

Chudáčik, aký strápený,
biedny až do naľakania —
o takých povesti idú
do všetkých údov sekania.
Poď do mesta do blízkeho.
Ale si tak otrhaný,
tu máš moju kabaničku,
zakry si ňou svoje rany.
Potom si tam druhú kúpim.
Do mesta vojdú blízkeho.
Pochválen buď Ježiš Kristus,
velebeno meno jeho.
Komu tento človek dlžen,
ľudia dobrí, povedajte.
— Mne a mne je toľko dlžen,
a mne ešte toľko dajte,
ľaľa, ešte mne je dlžen,
ja zdedil dlh po otcovi.
Tu máte všetko dočista
a pokoj viac bedárovi.
Ešte vám spravím hostinu,
za stoly si posedajte —
a po hostine ho pekne,
ak’ sa patrí, pochovajte.
Tu ešte peniaze stoja,
ak by dakto sa nahodil.
— Boh ťa požehnaj, mladý pán,
raz som s tebou dobre schodil.
Boh ťa na cestách požehnaj
a od skazy ťa uchovaj —
nezabudnem ja ťa nikdy
ani vo dne ani v noci.
Keď bude treba, budem ti
veru na dobrej pomoci.
— — — — — — — — — — —
Letí horami-dolami,
letí, letí pustinami,
hory, vrchy pretekáva,
letí ako zlatá páva.
Slnce zašlo už za horu,
z východu kuká mrákava,
vietor na horách sa hojdá,
noc sa blíži pustá, tmavá.
Kdeže už teraz by si šiel,
biela ak’ sneh cíperôčka?
Rozdúchaj si ohník pod strom,
koňa sputnaj u potôčka.
Pod dubom (ľahni) zeleným,
pod pokrievkou chladnej noci.
Noc je pustá, noc je tmavá,
tmavá a má svoje moci.
Ako kvietok pod pokrievkou
skry sa pod dub rozložený,
aby dač’ ťa neschytilo,
mráz nepopálil studený.
Koňa sputnaj — ak ho môžeš.
Ale koník, akby bol brat,
neutečie, čo ho budeš
kolom, kyjom od seba hnať.
Pekné sny sú v tichej noci,
v tichej noci dobrej duši —
ako v horičke zelenej,
keď sotvy sa lístok ruší.
Keď je ticho ako v nebi,
len kde-tu vtáčik preletí
a slnce pomedzi kriaky,
akby ho prosil, tak svieti.
Svieti slnce už nad horou —
mladý pán už hore vstáva.
Pochválen buď Ježiš Kristus,
nech bude ti, Bože, sláva!
Opatruj, Bože nebeský,
môjho tatušku chorého —
ako on ma opatroval,
na rukách nosil malého,
do ručičiek karty dával,
medzi zúbky sladučkého
cukríčku — takže ma držal
ak’ vtáčika lapeného.
Kde sú moji kamaráti?
Tí spia ako zarezaní.
Ej, škoda, že vás tu nieto…
Ale kde je koník vraný?
Hej, koníček, už som hore!
Čože, kde si? — Skorej sa vleč,
už slniečko dobre svieti,
hej, koníček, pôjdeme preč.
Kdeže si, hej, koníček môj?
Vari si sa v sihline skryl?
Čakaj, čakaj, ty huncútik,
chceš by ťa prútikom ubil.
No len, no len podobrotky
poď, koníček, zo sihliny.
Ja som sa raz tiež tak bol skryl
tamtej našej služobkyni.
A potom „Hú!“ — že sa zľakla,
a smial sa do popukania.
Aj ty hádam chceš sa pustiť
do takého žartovania.
Ľaďže ti ho, taký chmuľo,
čo to on nechce vykonať!
Ale tu si, už ťa známe —
ako by on chcel ma klamať.
Čo to tamto? — Podkovička,
taká ak’ môjho koníčka.
Hádam ju stratil… a tam čo?
Okrúhle je to voľačo.
Kopytká z koňa dákeho,
čo cigáni zabili ho.
Chudáčik, že ho zabili;
kopytká tak rozhádzali
ako skalôčky po zemi,
keď sa hrajú chlapci malí.
Ale tu čo kantár robí?
Tamto hriva — jaj, koník môj!
Dá sa do plaču veľkého,
bežiac k rebrám obožratým…
Jaj, koníček, jaj, koník môj,
čo ja teraz budem robiť?
Mamky nemám, otca nemám,
ako palec musím sám byť.
Na koho už budem hľadieť,
keď pôjdem po pustatinách?
Koho budem zaputnávať
na kvetnatých na lučinách?
Jaj, koníček, škoda hlávky —
nosil si ju hore pekne.
Pôjdem domov k tatíkovi,
čo mi on bez teba riekne.
Plače po tráve zelenej,
miestami zakrvavenej.
Plače, plače a narieka,
blúdiac doluká-horeká.
Plače nad hlávkou v krevine,
ku nej sadne a narieka:
Keby tuto aspoň bolo
hocaj jedného človeka,
ale nič — nemám nikoho.
Koník tašiel, viac nič z toho.
Koník šiel preč, mňa tu nechal,
tu ma nechal v hore hustej —
v hore hustej, v hore pustej.
Ktože mi ho, kto ho zožral?
Ktože mi ho, ktože zožral?
Ani na oči nehľadiac,
ani na hrivu zvetrenú,
ani na stred čela mesiac.
Mesiačik, tak si sa svietil,
koníček, tak si znal behať —
hora hustá, hora pustá,
čo mám teraz pred seba vziať?
Keby tu bola maminka,
letel by k nej, bežal by k nej.
Tatík leží tam, tam v diaľke,
tam v tej diaľke zachmúrenej.
Ja som sám, koníka nemám.
Koník svieži tuná leží
v hustej hore na trávičke,
na skrvavenej zemičke.
Keď naň volám, nerúša sa,
keď ho prosím, nehýbe sa —
ani nežrie, ani nespí,
len tak leží rozvalený
ako v horičke zelenej
kameň machom zarastený.

Koníček môj, koník drahý —
Ak narieka, tak narieka
chúďa malé, neskúsené
v cudzom svete bez človeka.

Ktože ho v púšti poteší?
Vtáčik letí, srna beží —
žiaden sa naňho neozrie,
nik ho v svete nepoteší.

Stojí samo ak’ to vtáča,
čo pred časom z hniezda je von,
piští, chúďa, kým nezdochne,
jačí, chúďa — čo komu doň.

Vtáča sa naň neobozrie,
bez starosti letí ďalej —
keby bolo v cudzom svete
aspoň tej mačičky malej.

Keby bolo to mačiatko,
čo tak po peci skackalo —
hore chvostíkom: maň, maň, maň —
hľadiac na mňa maukávalo.

Išli by sme vedno spolu
horičkami, dolinkami,
vedno by sme líhavali
pod hustými krevinami.

V noci by sme vedno spali,
keby ja pod stromom ležal,
noc by bola strašná, temná —
aspoň to by leckedy mal!

Maň, maň — zhladkal by ho, stľapkal:
Čis’ to ty, potvora malá,
štipka ako prôšťa malá,
čo si ešte nezaspala?

Keby v chládku na poludnie
v šírej ležal pustatine
a ležiačky po piesočnej,
po pustej hľadel rovnine —

tam vlčisko brúsi, vyje,
letiac, ak’ mu nohy dajú,
tam vrany kráču široko,
kaňu jednu naháňajú —

tam voda šírky rozliala,
priepasť — stojaca hlbina,
hrôza len sa na ňu dívať,
kolkol bez hraníc pustina

mačička by sa ulizujúc,
bzučiac ako to vreteno,
strihajúc, krútiac uškami,
na moje liezla rameno.

Ah, ty slabé potešenie —
By ho dovedna skotúlil
celkom, ak’ je, hlávku, nôžky
ku môjmu lícu pritúlil.

Pán Boh daj šťastia za kopu,
drahý braček, mladý pán náš.
Dáko som sa dotúlala,
keď si ma žiadal, tu ma máš.

Poslali ma takto z domu,
takto z domu bez všetkého,
bez tanistry, bez batôžka
do sveta — sveta šíreho.

Cez bariny, hlbočiny
rybičky ma prevážali,
ponad vrchy, ponad hory
havrany so mnou lietali.

Dotĺkla som som sa preds’ dáko,
keď si ma žiadal, tu ma máš —
vo svete cudzom, nie doma,
povedz, Janíčko, čo žiadaš.

Už si dávno von z domu preč,
dač’ ti treba bez pochyby
a tak som ťa v smútku našla.
Najskorej ti dačo chybí!

Povedz prosto, veď sme naši,
veď sa vari dobre známe,
často na piecke večierkom
vedno pletky vystrájame.

Haraburda, pletka malá,
keby si mi dač’ spomohla —
ale prosím ja ťa pekne,
skry sa, čo by si ty mohla.

Ale predsa ti len poviem:
Hľaďže, vlk zožral mi faka,
tu hlávočka, tu kopýtka,
tu sú hnáty z neboráka.

Tam je, tam môj koník vraný
a ešte cesta ďaleká —
keď myslím na diaľku, krásu,
duša sa mi trasie, ľaká.

Neboj sa nič, netráp sa nič,
keď sa ti takto povedlo,
len sa ty vo meno božie
zober — na mňa polož sedlo

a sadni si — poletíme,
kde chceš, tam sa zabavíme…
Letia, letia, ak’ šíp dáky,
nemáš v svete také vtáky.

Ani len tá lastovička
neprelietla by Janíčka.
Ten letí ako šíp dáky —
nemáš v svete také vtáky.

Stoj, stoj! — Kde pôjdeš, chlapiatko?
Nepoletíš len tak vo svet —
ešte pred tebou kus cesty,
no ta ďalej ani zbla niet.

Tam sú hory, tam sú vrchy,
nikde človek, duša živá —
ale tamto kolibôčka.
Ozaj, tam dakto nebýva?

Chodníček je do kolibky
po pažiti vystupkaný,
nazrime. — Pamodaj šťastia,
pochválen Ukrižovaný.

Pochválen, pochválen buďte,
zdravas buď Božia rodička.
Vitaj v mojej kolibôčke,
moja sivá holubička.

Starý otec, prosím pekne,
veď vy tu hádam bývate
a známy ste. Či do siedmej
krajiny cestu neznáte?

Tam mám ísť, ňaňka staričký,
a neznám žiadnej cestičky,
ani žiadneho chodníka —
či to nie bieda veliká!

Netráp sa, nelám rozum svoj,
to je najmenej, synak môj.
Pôjdeš tam cez tú dolinu —
. . . . . . . . . . . . .
Choď zbohom, synáčik drahý,
počúvaj rady staršieho.
Nedobre sa hocijako,
do sveta púšťať šíreho.

Počúvaj, čo som povedal —
zle vodí sa, kto sa prieči.
Ďakujem vám, starý otec,
za vaše rozumné reči.

Boh vás tu milý opatruj,
čo len žiadate, vám daruj.
Kdekoľvek budem sa brávať,
vždy budem na vás spomínať.

Letí, letí ak’ šíp dáky,
nemáš v svete také vtáky,
ani len tá lastovička
neprelietla by Janíčka.
Letí tak ako šíp dáky,
nemáš v svete také vtáky.

Letí, letí dolinenkou,
dolinenkou zelenenkou.
Čo sa blyskla dáka žiara?
Už sa dolina otvára.

Tam je palác slniečkový.
Zastaň, moja mačulienka —
vkročím, či by ma nevzala
do služby slnia matenka.

A ty prosto len na pôjd choď,
by sme sa nepotrhali —
keď vyjde čas, zase vedno
zbohom pôjdeme pomaly.

V hábočkách lahodných, dobre obšúchaných,
jeden šuhaj stúpa po schodoch, kresaných
zo zlata, zo striebra, z drahého kamenia,
všetko sa do očú blyští zaslepenia.

— Hej, Luca, vyskoč hneď, tam je dakto vonká.
Ak so mnou dačo má, zavolaj ho semká,
ak je dáky žobrák, daj mu dač’ z peňazí,
ak je dáky šibal, máme dosť reťazí.

Urodzená pani, to nie je žobráčik,
ale to je jeden mizerný chudáčik.
Nemá čižiem žiadnych, obšúchané šaty
a kde-tu mu visia veru aj záplaty.
Chce s vami hovoriť, pýta dovolenie.

Hneď aby sem prišiel, daj mu na znamenie.

(Príde, pokloní sa, zhíkne.)

Nuž teda toto je — taká malá byľa,
kdeže si sa, kdeže sem zapotrošila?
Variže ťa vietor polnočný zaniesol,
čože si mi, chlapče maličký, priniesol?

Nič som nepriniesol ja vám, mladá pani,
ani dar, ani chýr dáky neslýchaný,
ale ja mám isté žiadosti a túžby.
Či by ste nevzali mňa tu vy do služby?

Ak si prišiel slúžiť, to ťa my prijmeme,
i tak s veľkou prácou rady si nevieme.
Prijmeme ťa slúžiť na celé tri letá,
no, pozor daj, by si nezišiel zo sveta —
ak dač’ nevykonáš, to ti bude veta.

Práca tvoja — rosu cúdiť,
slniečkové čistiť šaty.
Ak vykonáš, po troch rokoch
to sa ti dobre zaplatí.

Po troch rokoch na každý rok
za tak ťažkú, veľkú prácu,
akúkoľvek sám budeš chcieť
dostaneš odo mňa plácu.

Ale malú chybku zrobíš —
môj syn je veľmi hnevivý,
sfúkne na teba a amen —
Boh ti bude milostivý.

Ten ani mak neprepáči,
čo by mak neujde jemu,
dosiaľ nevyšiel žiaden s ním,
ale je dobre dobrému.

Kto s ním dobre v svete vyjde,
ten to nikdy nezabudne.
Nič nemôže v svete zhynúť,
čo v tej službe nadobudne.

Máš dve cesty, voľ si jednu,
pomysli si aj smrť biednu.
Malý si, za tvoju prácu,
akej nieto, takú plácu.

Vidíš všetko — pomysli si.
Janík veľmi nemyslí si.
Smrť, to mu hlavu nemúti,
lebo nevie, čo smrť značí,

a obsiahnuť takú plácu,
i to sa mu veľmi páči.
No teda, akože, chlapče?
Skorejže konca, kraja rob.

Usmejúc sa kývne hlavou:
Akože, na taký spôsob.
Smejúcky von vychádzava —
i to je ver’ dobrá sprava.

Práca nastáva rosičku cúdiť.
Čože si počneš, chlapiatko?
Treba už robiť, nevieš si rady,
stojíš tak ako teliatko.

Ak do polnoci to nevykonáš,
nevidíš svetla božieho.
To je nie cúdiť pšenicu, ovos,
to nie pre blázna každého.

Ale ani to by si nevedel,
sotvy si videl riečice —
ešte ti posiaľ vždy len pečené
z neba padali kačice.

No, chlapče, veru už si raz v hrsti,
darmo si škrobeš hlavičku.
Na pôjd vychádza na palcoch… Maň, maň,
maň, maň, maň, — volá mačičku.

Maňka, mačička, so mnou je ver zle,
ja s prácou si rady neznám.
Mám rosu cúdiť, mám šaty čistiť,
raď mi, čo robiť teraz mám.

Ak nevykonám, tu ma zabijú,
to tu nič na žart nejde.
Neboj sa ty nič, len si choď ľahnúť,
všetko na dobré to vyjde.

Všetko sa stane tak, ako má byť,
to bude už moja starosť.
Len si pokojne spi do ránička
tak, ako čo by si bol hosť.

Slnko prichádza z ďalekých krajín,
do dvora ticho vkročuje.
Chlapče, hore sa, vyskoč do dverí!
Čuješ volanie, pán tu je.

Bež ho vyzliekať, len ako môžeš,
zo zaprášených jeho šiat.
Tam má svetlicu, tú samú prvšiu,
ale sa musíš tam držať!

Vbehne do izby z perál, zo zlata,
má zobliecť slniečko zo šiat —
a nezná ani jednu gombičku
na žiaden spôsob odopjať.

Slnce naň pozrie, na takú byľku
a sa zasmeje do chuti:
Ale ako to vyčistí šaty?
Slnce sa veľmi zarmúti.

Chlapec je hodný, pekný ak’ ruža.
Za chybu biedny život plať,
súd sa nemôže nijak premeniť:
Ej, škoda chlapca nastokrát.

Mamenka moja, čo ste mysleli,
keď ste do služby prijali
toto maličké, hodné chlapiatko,
či ste ho neľutovali?

Súd sa nemôže nijak premeniť.
Jestli ten o život príde,
môžem ja vídať po svete, čo chcem,
mne nikdy z umu nezíde.

Naveky bude stáť pred očima
tá pekná, čerstvá tvárička —
každý kút sveta bude vytýkať:
Ej, škoda, škoda Janíčka.

Práca nastáva, šaty na stole.
Čože si počneš, chlapiatko?
Treba už robiť, nevieš si rady,
stojíš ako to teliatko.

Ak do polnoci to nevykonáš,
nevidíš svetla božieho.
To je nie z blata čižmy očistiť,
to nie pre blázna každého.

Ale ani to veľmi nešípiš.
Neznal si, ak’ sa to stávalo,
keď ráno všetko v svojom poriadku
už len na teba čakalo.

Ty si nevidel, ak’ sa robí,
myslel si: samo od seba.
Ani si veru na to neprišiel,
že k tomu chytiť sa treba.
. . . . . . . . . . . .
Tri roky minuli, chlapče, zajtra plácu
dostaneš za tvoju, čo si robil, prácu.
Tri veci si mysli na každý rok boží,
to sa ti, chlapiatko, všetko zajtra zloží.

(Vystúpi jedna postava.)

Čože si tu žiadať, čo si tu vypýtať?
Všetko dobré, dobre, keď človek môže mať.
Peniaze, ostrohy, čo hŕkajú v tanci,
ako radi vidia takíto šarvanci.
Ale vieš, čo? Neber, čo ti budú dávať,
ale si ty vyber, čo budú schovávať.
Vyber si ty, vyber tú guľu medenú
a hrdzou odpoly šabličku zhryzenú.
Potom si ty vyber ten tŕňový veniec,
pozoruj, aby si neschybil nakoniec.
Nedaj sa omámiť blesku nijakému,
daj sa vždy napraviť, chlapiatko, dobrému.
Ty nevieš, čo ti je ak’ kus chleba treba,
preto sa ty nedrž teraz, chlapče, seba.
Takto rob, takto rob, ver’ neobanuješ,
pekne sa mi za to časom poďakuješ.

Dobre sa všetci mávajte,
ja mám zas cestu novú.
Ďakujem vám, a to pekne,
za tú triročnú chovu.

Ďakujem vám za tri dary,
za šabľu zhrdzavenú,
veniec z tŕnia upletený
a za guľu medenú.

Chlapiatko, ešte pomysli,
dávame ti na vôľu:
Vyber si ty inšie veci,
nie tak odplatu holú.

Šabľa tá je nie pre šarhu,
guľa krem kotlárovi —
a ten veniec z tŕnia ibák
len dákemu bláznovi.

Čo som vybral, to som vybral,
nechcem ťahať viac slová.
Dobre sa maj, slnce jasné,
dobre, pani domová.

Dobre sa maj, palác jasný,
ty mi nevyjdeš z umu —
koľko razy začnem myslieť,
prídeš mi do rozumu.

Zbohom, kraje, cesta diaľna
na mňa kýva zdeľaka:
Rušaj, hybaj čím najskorej —
drús zo sveta do mraka.

Ešte si len kopec prešiel,
štyri kopce ešte máš —
drakovi si hlavu zrazil,
ešte druhých osem máš.

Letí, letí ak’ šíp dáky,
nemáš v svete také vtáky,
ani len tá lastovička
neprelietla by Janíčka.

Letí, letí ako strela,
bežia hory a doliny,
ako čo by plátno snoval.
Hopsa, čo to za krajiny!

Vchádza do mesta, brána je
zo striebra, a to čistého,
ľudia sem-tam, hore-dolu
obleku všelijakého.

Tam na hintovoch zastreté
panie, tam zas na koníku
ide pán len tak poľahky —
naboku zas čuť muziku.

Ulice sú ako lúky,
keď na jar vojdú do kvetu —
tam taký, taký, ak by mal
pred sebou handru zastretú.

Jeden drie sa cez tú hŕbu —
— Nože, pane, len pomaly,
nie ste sám — hej, vystúpte sa,
tu pán ide jeden z diali.

Tu pán ide jeden veľký.
Ta, ta, ta sa všetci nabok.
A ty, bruchaj, čo tam stojíš?
Ľudstvo sa vlní ako tok.

Žiaden nejde ako vietor,
kŕdeľ ho tak sebou vlečie —
kto sa do takej dostane
chasy, ľahko neutečie.

Janík medzi týmto zhlukom
ako triesočka na mori:
hneď ju tam, hneď tam zanesie,
hneď hore, hneď ju zamorí.

Hneď ho strčia, vlečú naspäť
za hodný kus, odkiaľ prišiel.
Hľadá, všeliako premýšľa,
ako by z tej chasy vyšiel.

Už chudáčik celkom ustal,
ešte nikdy tak neschodil,
rád by sa už dakde na zem,
lebo na lavičku hodil.

Už nestačí nohy dvíhať,
predsa sa len dáko kýva —
a už večer, chvalabohu —
tmy čím diaľ, tým viac pribýva.

Ľud sa rozpŕchne po kútoch,
len kde-tu vidno človeka,
čo ešte dakde ak’ vietor
po práci beží, uteká.

Čo tu robiť, kde sa podieť?
Hej, pane, či vy neznáte,
kde by ma prenocovali?
Veď hádam tuná bývate.

Ale darmo budeš kričať,
tu ti nikto neodpovie —
každý letí vedľa teba,
ak’ by mal krídla vetrovie.

Ani len sa neohliadne,
čo by si hned vari skonal —
nezdvihne ťa, čo bys’ mrzol,
každý letí, ak’ by ho hnal.

Boh zná, čo tu za ľud býva,
aké sú to obyčaje.
Za bláznov by takých mali,
keby šli na naše kraje,

alebo by sa divili:
Pre Pána Boha večného,
či ten, čo robí huj! — buj!, má
v sebe dar Ducha svätého.

Či to nie dáky kuryplach,
alebo podšitý diablom.
Bože, ak’ je to na svete!
Kde je môj kraj, kde je môj dom…!

Tu o človeka nedbajú,
tu sa oňho nestarajú,
všetci idú ako cudzí.
Ako mňa to všetko mrzí.

Ale už by bol čas dakde
ľahnúť si, už zhasínajú
v oknách svetlá, ale kdeže,
kde mi tu nocľahy dajú.

Táram sa, všade zapreté,
blúdim celkom bez osohu.
Ale tu je, hľa, lavica.
Ľahnem, poručeno Bohu.

Tanisterku sňal si z pleca,
položil si pod lavičku,
vtiahol sa a na ňu oprel
ubedovanú hlavičku.

Pomodlil sa Pánu Bohu,
by zas ráno zdravý hor’ vstal,
a zaspal, trebárs v perinách,
akoby ho bol zarezal.

Chudák, Janíčko, už je dávno v meste,
preds’ ešte nebol v kráľovskom paláci.
Keď sa dnu pýta, to mu odpovedia:
Semka nepatria takí darebáci.

Semka len patria páni a zemania,
nie to by takí holomci, trhania.
Čo deň na plači pred palácom stáva,
neraz mu slzy horúce padajú.

Ja tu len stojím, môj otec chorý,
ak’ moji bratia úbohí sa majú?
Či nepomreli, či nezahynuli,
či ich už vetry prachom nezaduli?

Myslí chudáčik, myslí neboráčik,
na svoj obuštek stojac podoprený.
Chlapi sa zhŕknu ak’ na komédiu,
ľudia naň hľadia dokola zojdení.

Čože tu stojíš taký podopretý?
Či nemáš dákej pre seba roboty?
Takto stáť, a to taký mladý chlapec —
boj sa, šuhajko, boj sa v stari psoty.

A chlapci hľadia ako na diváky,
ako na vráta tie sprosté teľatá.
Janík si myslí na chvíle detinské,
ale mu inšie rozpomienky hatá.

Nieto sa času tak hocako baviť
a musí čas svoj naničhodne tráviť.
Keby som už len dôjsť pred kráľa mohol,
už by si dáko len v biede pomohol.

Ale z dňa na deň len čakať a čakať
a preds’ ani čo by mak nevyčakať!
Ale vieš, jeden spôsob ti spomôže:
Choď ku palácu, rubačov hľadajú.

Vezmi sekeru a stoj ak’ robotník,
iste ťa dnuká rúbať zavolajú.
I tak si často po meste rúbaval,
keď ťa kto kedy stáceho zavolal.

K hocakým prácam si už privyknutý,
či vo viniciach, či to dačo nosiť,
vezmi sekeru, bež ku kráľovskému
palácu dáku robotu si prosiť.

Robotu teraz ti istotne dajú,
bež, bo miesto teba druhých zavolajú.
Keď je tak, pôjdem, čože by neišiel,
aby dač’ robil, na to sem som prišiel.

Aby dač’ robil, aby dač’ vykonal,
aby môj tatík hocako neskonal,
aby horeká vstal z postele zdravý;
nech moju prácu Pán Boh blahoslaví.

Sem robotníkov všetkých zavolajte,
už je večierok, budem ich vyplácať.
Kráľ rozkazuje. Sluhovia ak’ strely:
Hej, robotníci, poďte odmeny brať.

Už je večierok, pokoj prácam dajte,
sem sa do izby všetci ponáhľajte.
Odchodia všetci, každý, čo zaslúžil,
dostal, s tým domov pokojne odchádza

ženu potešiť a dom obveseliť.
Len ešte samý posledný prichádza
v halienke bielej, vzrastu vysokého,
akoby videl bučka zeleného.

Akoby videl ten javor zelený,
chlapec prichádza pekný, utešený.
— Pre plácu prišiels’, tu máš — nie za prácu,
tu ti darúvam meštek s dukátami.

Chlapče, tys’ mladý, mohol by si skvitnúť
ak’ divá hruška medzi dubinami —
mohol bys’ skvitnúť, hodný si a mladý,
slúž u mňa, uži otcovskej porady.

Neprišiel som ja pre plácu dajakú
a dar som ešte žiaden nezaslúžil.
Prijať nemôžem, ale slúžiť budem,
za tým som ja vždy od malička túžil.

Slúžiť ti budem, ak mi dáš, čo žiadam.
— Povedz, čokoľvek len v mojej moci mám,
dám ti hocajčo, čokoľvek zažiadaš…
— Hej, vladár mocný, ty jeden poklad máš -

vtáka zlatého, za toho ti slúžim,
za tým ja vtákom odmalička túžim.
Kráľ sa zamračil, hlboko zamyslel.
— Čo ti je po tom, buď len pozorlivý —

žiadaj rozumne a buď o svoj život
i o budúcnosť trošku starostlivý.
Kto chce zlatého toho vtáka dostať,
ten musí koni štyriadvadsať česať,

a to pri jednej maličičkej svieci.
Ak nedostihneš, súd na to je strašný:
hnedky obesiť, ako dobre svitne.
Chlapče, rozváž si, nebuď samopašný.

Môžeš si vybrať ktorúkoľvek plácu,
budeš mať ľahkú, len do hrania, prácu —
a budeš pritom so mnou všade chodiť.
Nemôže sa ti na svete zle vodiť,

budeš mať všetko, čo oko zažiada,
ba ďalej, hodnú dostaneš nevestu.
Budeš ľahko žiť ako vtáča v hore,
túto si vyber, čo ti radím, cestu.

Pletky zanechaj, k ničomu nevedú,
iba človeka donesú na biedu.
Vidíš, už dvaja z ďalekej krajiny
ten krok životom svojím zaplatili.

A boli princi, to ti hockto povie,
tam na tom kopci, hľa, ich obesili,
tam na tej lúke ležia pochovaní.
Strež sa, zaplatíš, pre Kristove rany.

Ťažko dač’ je šuhajovi,
ale on na svojom stojí.
Strež sa, preboha, šuhajko!
Tak je ale v samom boji.

Strež sa, ešte raz ti vravím,
sám si budeš skaze vina.
— Ako bude, nech tak bude,
chváľ každý duch Hospodina.

Už sa brieždi, chlapci sú na nohy hore,
už sa červenajú na východe zore.
Hore sa, hore sa, skôr sa obliekajte
a akoby strelil, do stajne behajte.

Behajte, behajte, ak môžte skokami,
čo ten šuhaj robí s mojimi koňami.
Či plače, či zúfa, ak je človek podlý,
či sa Pánu Bohu naostatok modlí.

Chlapca niet pri koňoch, nie je človek podlý
nezúfa, ba ani sa Bohu nemodlí
a ani neplače — na krčme paratí —
hop-sa-sa! sa-sa-sa! pite, kamaráti!

Kto mi čo zabráni, kto mi čo rozkáže?
Nech mi dáku chybu na konskách ukáže?
Nech mi len ukáže trebárs malú špinu,
dám sa hneď obesiť, a to v tú hodinu.

Kráľ ustarostený v izbe sa prechodí.
Čo to len môže byť, že sa mu tak vodí?
Pri takej sviečočke konísk štyriadvadsať,
nemôžem pochopiť, ak’ môže vyčesať.

To je veľmi divné. Ako to len môže?
Pôjde tam môj vtáčik — škoda, škoda, Bože.
Ale to neverím, má ten pomocníka.
Chlapci, dajte pozor na toho chlapíka.

Strežte ho škárami, strežte ho dierkami,
čo on bude robiť s mojima konskami.
Strežte ho potichu, takže nezbadá vás,
choďte už pomaly, už bude hnedky čas.

Potom zavčas rána prineste novinu,
aby ja to vedel, čo mám za chlapinu.
Budem vás ja čakať, len prázdno nepríďte,
čo robí, to robí, do konca prezrite.

(Popoludní kráľ v záhrade dá zavolať Janka. Janko prichodí, pokloní sa.)

Kráľ

Hej, šuhaj, mal som jeden sen,
akého som dosiaľ nemal.
Bolo tak tma ako v rohu,
nikdy takej tmy nevídal.

Svete, nebe, nič nevídať,
ani mak nemôž rozoznať —
všetko vo tme ako v zemi
je v hlbokom pohrúžení.

Ale, Pavol, ty máš orať,
ak nezorieš, zle pochodíš.
Priahaj volky, čo je ako.
Nechceš skapať — to ty musíš.

Ten z toho si nič nerobí —
do pluhu volky zapriaha,
ide na zem, na zem pustú,
pokojne ta krokom ťahá.

I započne prácu v noci,
ale kde sa vo tme pohneš?
Ten si z toho nič nerobí:
Hejsa, či ho, Rožko, ideš!

Sa-sa. Jeleň! — A čo sa tu
nestane za div, človiečku?
Pluh mu sa rozsvieti najprv,
ako keby zažal sviečku.
Potom svetlo ďalej rastie
až hen, až hen do svitania.
A ten orie, ako orie,
ak poháňa, tak poháňa.

Poháňal, kým len nezoral,
tak išiel domov pomaly.
A ten sen v paláci mojom
sluhy moji vykonali.

Čože ty myslíš o tom sne,
najmä o tom oráčovi?
Keby si ty bol to, či bys’
dal ten pluh svojmu kráľovi?

Janík usmieva sa: Toto?
Preč’ nie, keby prišlo na to.

Kráľ

Ten oráč, ty si, synak môj,
ten pluh — tvoja šabľa zlatá,
čo svietila, pokiaľ roľa
nebola celkom zoratá.

Teraz už roľa zoratá.
Skonals’ službu tuhú, krátku.
Mohol by si mi darovať
tú šabličku na pamiatku.

Janko

Dám ju, mne nič neostane.
No, ale vezmi si, pane.
Teraz daj, za čím som túžil
a čo som si aj vyslúžil.

Kráľ

Huby za jednu mokrú noc
navidomoči sa rodia,
veľké veci, synak drahý,
ľahko v svete neprichodia.

Kým podľa tejto mi šable
spod vladára deviateho,
spoza hôr, dôl neobstaráš
koníka zlatohrivého,

vtáčka naskrz neobsiahneš —
to je nie vtáča z horičky.
Choď šťastlive hneď tedy tam
cez chodníčky, cez cestičky.

Keď ťa vidím na ňom bežať,
k môjmu palácu letieť,
sám snímem klietku zo steny,
viac vtáčka pre mňa niet.

Vezmi, šuhaj, čo je tvoje,
už sme oba v poriadku.
Tu máš vtáčka aj s klietočkou —
ukončil si pohádku.

Ale ešte s’ neuhádol
túto pohádku ťažkú,
tam ešte na ceste tvojej
máš velikú prekážku.

Prekážku tú ak’ premôžeš,
už je potom po boji.
Pustím ťa, čo budeš chcieť,
kde budeš chcieť, v pokoji.

Janko

Voda tečie, vždy len tečie,
pomaličky odteká —
mne čas, drahší ako všetko,
len tak márne uteká.

Kráľ

Voda tečie a odteká
do väčšieho potoka —
nenarastie veľký buček
lebo smrečok do roka.

Janko

Netreba bučkovi narásť,
už je on vysoký dosť,
ale kape, márne kape,
trápi ho suchá bledosť.

Kráľ

Keď ho trápi, ta ho trápi,
či zomrie, či hor’ vstane,
dážď, preň čo sa ponáhľajú,
ako z kuše nestane.

Janko

Nežiada on dážď nebeský,
no len aspoň polievať,
aby mohol hlávku hore,
pekne sa rozzelenať!

Kráľ

Ale kde tú vlhu vezme?
Musí ju najprv dostať —
aby bolo šíre more,
voda musí odtekať.

Hor’ sa, vyber si koníka,
ktorého len ty sám chceš,
riad, ktorý sa ti len páči,
odev si tiež vyberieš.

A choď do krajiny deviatej
pre koníka zlatého.
Zbohom teda, dobré šťastie
do návratu samého.

Šuhajček sa poďakuje,
ani stebla nežiada.
Z mesta vyjde, tam mačičku
stretne a na ňu sadá.

Sadá, letí ako z kuše
do sveta ďalekého,
do krajiny neslýchanej
pod kráľa deviateho.

Letí, letí ako strela,
pred ním kapú mestá, siela,
letí ako orol dáky —
nemáš v svete také vtáky.

Hej, ty sokol, kde letíš,
mladý sokolenko,
obzri sa na našu horu,
neleť tak, srdienko.

Obzri sa na našu horu,
horičku zelenú —
obzri sa na mňa úbohú,
ženu utrápenú.

Mala som ja sokolenka,
prišiel orlík mladý —
Buďme naši, čo svet padne,
keď sa nám tak sladí.

Mala som ja sokolenka,
zvrhla som ho zo srdienka,
zvrhla som ho do mrákoty,
teraz tu trpím trampoty.

Pol hada som a pol ženy,
mladý sokolenko,
zem ma páli, zem ma škvarí,
jaj, moje srdienko.

Všetko na mňa ohňom sype
a mňa biednu morí,
osloboď ma, sokolenko,
zbav ma tej potvory.

Zbav ma od tejto potvory,
by mohla slzy liať
a sa z mojich veličizných
hriechov ospovedať.

Hriechy slzami pokropiť
a zmývať pomaly.
Nenechaj ma, sokolenko,
v tomto veľkom žiali.

Šuhajček zastane, dolu zíde,
na zemičku kľakne a modlí sa.
Modlitbu srdečnú pomodlí sa,
ak’ ho naučili, prežehná sa,

zemičku-matičku šíru bozká
a hore povstane žehnajúcky.
Modlitba čistého Bohu milá,
modlitba srdečná prosto letí —
žehnanie národné moci veľkej,
mocnejšie ak’ všetka v svete kára.
Na skale, na hore žena kľačí,
ďakuje za lásku Hospodinu,
ďakuje a slzy horúce leje.
Na skale, na hore žena stojí,
ďakuje za lásku junákovi,
ďakuje, srdečne poďakúva;
prútik mu dávajúc, to povedá:

Tu máš prútik, moc jeho
zastaviť letiaceho —
letí búrka, divý hrom,
kývni a stojí parom.

Kývni, stojí ako klát,
môžeš rukou preberať.
Tu máš prútik, moc jeho
zastaviť letiaceho.

Tu máš prútik, moc jeho
vzkriesiť hore mŕtveho.
Prútik tento si schovaj,
na pamiatku od mňa maj.

Ale, zďaleka šuhaj,
prútik múdro užívaj.
Nekries bratov čierny mrak,
beda tebe, ak nie tak.

Ak nie tak, to ty si het,
zamračí sa tebe svet,
zamračí sa, srdienko,
ty bystrý sokolenko.

(To povedajúc, hore ide a ako dúha sa spraví a tratí sa, až sa celkom stratí.)

Pokloní sa, zaďakuje
a ta letí do sveta,
ako strela vypálená
do cieľa svojho lieta.
Čakaj trošku, čakaj, čakaj,
zastav svojho koníčka!
Jeden starec na šuhajka
vyvoláva z chodníčka.
Čakaj trošku — skoro prídeš
do deviatej krajiny.
Čo tam počať, keď je šuhaj
sám ak’ palec jediný.
Budeš vartovať záhradu,
ale čože — zadriemeš —
previníš sa a odplatu,
ako si prišiel, vezmeš.
Ale vieš čo, tu máš vlahu;
keď sa tejto napiješ,
čo by si chcel mesiac nespať,
to veru nezadriemeš.
Ale musíš si gazdovať —
zle je v hore ochorieť —
človiečka niet — hej, šuhajko,
musíš na seba starieť.
Zbohom choď, tam ťa opatruj —
Starý otec, ďakujem,
Pán Boh vám buď milostivý,
vám z môjho srdca prajem.

Poklonil sa, hory sivé
zďaleka vyzerajú.
Aké vône z tamtých krajov
vetry sem donášajú.

Ako by nedonášali?
Kraj je taký ako raj.
Do mesta pomedzi stromy
ide zďaleka šuhaj.

Čo nového, ľudia boží,
veď ste z tejto krajiny —
povedzte mi, ja prichádzam
z tamtej deviatej cudziny.

Čože by nového bolo?
Svet, ako bol, tak stojí,
ale kráľ našej krajiny
vo veľkom nepokoji.

Má záhradu, strom, čo rodí
zlaté jabĺčko ak’ kvet,
ale čože — zmrkne, svitne
a jabĺčka viacej niet.

Poddaní moji, slúchajte:
Kto dostrežie zlodeja,
čokoľvek v svete zapýta,
nesklame ho nádeja.

Kto chce zlato, kto chce striebro,
kto dediny, kto sady,
kto paláce, pekné kone,
nech ide do záhrady.

Záhrada šťastie otvorí,
alebo aj zatvorí.
Kto sa chytí, nevykoná,
naveky sa zamorí.

Hrnuli sa ako včely,
ale sa vyhrnuli.
Koľko sa ich vzalo na to,
do jedného zhynuli.

Mrak obstúpil, oheň zhasol,
ako drevo zaspali.
Varujte sa, všetci slabí,
by ste tak neobstáli.

Strach pojal všetkých nad týmto,
každý sa už obáva —
nieto už ani jedného.
Kráľ denne očakáva.

Vyzerá z paláca svojho,
prechodiac sa každý deň —
pôjde krása dolu vodou,
či už nepríde žiaden.

Či zhynú moje nádeje,
do vetrov práca moja,
či práce, ktoré som konal,
ani prášik nestoja?

Zďaleka, chlapče, prichádzaš,
a to po akej práci?
Pýta sa kráľ tej krajiny,
na diváne sediaci.

Povedz, čo chceš. — Čože by chcel?
Dobré slovo, peknú reč.
Ak len to na všetok spôsob,
bezpečne môžeš ísť preč.

Preč by ľahko odtiaľ išiel,
nebolo by čo konať —
neprišiel som na návštevky,
ani len tak čas mrhať.

Netúlam sa len po svete,
ak’ sa druhí túlajú,
aby nemal hlavu kde skryť,
ako mnohí nemajú.

Chvalabohu, Boh požehnal
i doma i na poli,
ale čože, keď je to nie
ešte po mojej vôli.

Čože je javor zelený,
od vtákov opustený —
či bys’ nemal služby pre mňa,
kráľ, svetom rozchýrený.

Môže služba byť, aká chce —
to sa srdce neľaká,
čo by to hneď aká bola,
ja som šuhaj zďaleka.

Privyknutý som na biedu,
ničoho sa nebojím —
povedz, čo len potrebuješ,
chcem byť zo srdca tvojím.

Roboty všeliake máme,
robotníkov nemáme —
keby bolo hodných chlapcov,
ďaleko ich hľadáme.

Poslal som na všetky strany
hľadať chlapca jedného —
no nie takého ako ty,
dákeho inakšieho.

Husiaňov nepotrebujem,
ani len čistiť bôty —
na každý palec mám tisíc
ja do takej roboty.

Nejde krumple striezť od svíň,
by neporyli rady,
ale treba mi junáka
do tej mojej záhrady.

Moja záhrada je pekná,
ale čo do peknosti,
keď nemôžem potešenie
mať pre bezbožných hostí.

Mám ja strom jeden zelený,
na záhrade vyrastený —
kvitne, ovocie dozrieva,
že sa len očiam usmieva.

Príde čas ovociu dozrieť,
ovoc hľadám — nikde ho niet,
nikde, nikde, čo by maku,
čo by len dákeho šľaku.

Či nemám velikú škodu,
akoby plesol na vodu?

Vieš čo, pán kráľ, ja sa vezmem,
rád by ti bol na pomoci —
tvoju peknú záhradenku
budem striezť tejto noci.

Striezť budem pod dakým kríčkom
ako gribček čušiaci —
uvidím, či mi neprídu
do rúk tí noční vtáci.

Ľahko sa pribrať ku mise —
kdeže sa lepšie vodí? —
ale veďže tá najlepšia
pečenôčka zaškodí.

Nie je to stávka o misky,
lebo holbu pálenky —
varuj žitie svoje, chlapče,
ešte s’ taký mladenký.

Mladenký ako mladenký,
kedyže chlap do skoku?
Vari, keď má sivú bradu
a ženičku pri boku?

Mužovi dietky, ženička,
starcovi česť za stolom —
mladý junák musí letieť
to vlkom, to sokolom.

Na vôli je to každému,
každý môže sa chytiť,
ale nech dá tomu pokoj,
kto chce ešte trošku žiť.

Inakší chlapci tu boli,
pozorom by ťa zjedli,
ozory po tú povalu,
predsa nič nevyviedli.

Pováž toto, keď ale chceš,
proti tomu nič nemám.
Skúsim, próba nikam nedá,
jedna próba — budeš tam.

Hej, sluhovia, záhradu otvoriť!
A ty, daj mu dačo zavečerať.
Ty bež hnedky sem ho, kde je, volať.
Len si smižne, treba sa čo skoriť.

Prišiel, zajel, vyšiel do záhrady,
ľahol pod strom. — Dobrú noc, sluhovia,
zajtra ráno príďte ma zobudiť.
Prídu, ale to budú katovia.

Všetko jedno, ktoríkoľvek zbudia,
nech len prídu ako dobrí ľudia.

Sadol pod strom, pod zelený,
zdúchal ohník — vietor duje,
leckedy v hore zapraští,
vietor oheň rozfukuje.

Janík pri ohníčku sedí,
do noci temnej pozerá —
troška stíši vietor fúkať,
zima už údy preberá.

Pri ňom plno perín leží —
nebolo by sa ukrútiť.
To len pre takých maznákov,
čo neznajú v svete žiť.

Vystačí mi zem studená,
poduška — tráva zelená.
Nemá on nemecké kosti,
zem preňho má dosť mäkkosti.

Ale tu dák nežartuje,
prší dáždik, poprchuje,
dolu stromom pokvapkáva —
nielen to — leja nastáva.

Zmokne chudák ak’ myš dáka,
vymrznutý, utrápený,
Či by teraz dobre padol
jeden domček zakúrený.

Dobre by sa bolo skydnúť
dakde trošku na lavicu.
A hľa — nad ním okná svietia,
má zakúrenú svetlicu.

Dobrý človek, vám tu zima.
Zohriať sa sem neprídete?
Ľúto mi vás takto vidieť,
veru vonka zamrznete.

Jedna pani z okna kýva,
ako tá ruža v pohári —
ale on sa neobozrie,
zná on také láry-fáry.

Trasie sa ako tá ovca,
čo je v zime ostrihaná. —
Ako bude, tak sa stane,
hádam len dožijem rána.
. . . . . . . . . . . . .
Šíry dvor, šíry dvor, niet takého dvora,
keď v ňom zrnko nájdeš ako slepá kura.
Čože chceš, šuhajko, budem sa ťa pýtať.
Hej, páni za stolom, choďte mu vyčítať.
Choďte mu vyčítať, čo si bude pýtať,
aby nepovedal, že darmo slúžieval,
by každá mu duša radšej spomínala:
Nech Boh opatruje vždy takého kráľa!



[1] Pod týmto titulom spojujeme dva odlišné texty z prvého vydania Súborného diela, a to text pod názvom Chorý kráľ (str. 379—388) a text Rozprávka (str. 414—448). Ukázalo sa, že ide o súvislý text jednej a tej istej básnickej skladby. Stalo sa tak potom, keď archivár Knižnice Matice slovenskej, dr. A. Baník, našiel v pozostalosti Jozefa Škultétyho spojujúci text, totiž dosiaľ chybujúce zošity pôvodného rukopisu Janka Kráľa, zošity č. 38, 40, 41 a 42. Súvislosť je celkom jasná, lebo scéna s chorým kráľom z prvého textu pokračuje logicky v texte Rozprávky. Text Chorý kráľ je v zošitoch R, č. 30, 31 a 32, bez nadpisu. Prvý raz bol uverejnený, hoci len čiastočne, v Slov. pohľadoch, roč. 1940, str. 534, v podaní St. Mečiara. Text Rozprávka je v R, v zošitoch č. 42, 46, 48, 51, 52 a 53, bez názvu. Prvý raz v Ňb pod názvom V ďeviatej krajiňe, str. 148—186. Spojujúci text bol v mojom prepise po prvý raz uverejnený v Slov. literatúre, roč. III, č. 4, str. 477—491.

Táto najväčšia veršovaná skladba Janka Kráľa vychádza pod uvedeným názvom po prvý raz v tomto vydaní. Datujem ju do rokov 1844—1845 podľa pravopisu a umiestenia v R. J. Kráľ, ako aj J. Francisci v úvode ku svojim Slovenským povestiam (Levoča, 1845), videl v ľudových rozprávkach alegorický obraz svetonáhľadu ľudu, jeho mravného cítenia a súčasne aj tušenia budúcnosti. Francisci to vyjadril takto: „V nich máme i starý pohanský život a názor i svetlo budúcnosti: Hrdina povesti „Popolvár, najväčší na svete“ je zidealizované individuum Slovenska a v povestiach ostatných všade najmladší syn nad osudom sveta víťazí.“ Nie div, že Janko Kráľ vo svojej Rozprávke chcel alegoricky vyjadriť všetko, čo on sám v ľudových rozprávkach videl, alebo všetko to, čo by chcel vidieť. Jeho skladba je preto veľmi obšírna a zložitá. Spojuje rozprávkový i realistický živel neobyčajným, originálnym spôsobom. I u neho najmladší syn musí zvíťaziť a po mnohých útrapách a obetiach vybojuje a získa zlatého vtáčika, ktorý vylieči jeho chorého otca a jeho krajine prinesie šťastie. Zlatý vtáčik je teda symbolom slobody a poslom nového šťastného veku ľudstva. Hrdina víťazí čistým srdcom a ľudskosťou. Realizmus Janka Kráľa sa prejavuje najmä v prvej časti, v ktorej podáva obraz chorého kráľa a nešťastnej krajiny, pričom odsúdi neplodnú vedu a filozofiu, neschopnú liečiť a odstraňovať biedu a utrpenie. Kompozícia sa J. Kráľovi veľmi rozrástla, stratila charakter klasickej stručnosti, a preto ju ani nezakončil. Iste zapochyboval o možnosti ju uverejniť v takej obšírnosti. Inak čo do základnej idey, deja a básnických obrazov je jedinečným dokladom jeho zmýšľania, jeho vzťahu k ľudu i jeho umeleckej invencie.

Oproti textu St. Mečiara v Ňb som opravil chybne čítané slová a chýbajúce doplnil. V zátvorkách bude text z Ňb s udaním strany: štipka ako prošta malá, čo si ešte nezaspala (vynechané 151); Tam vlčisko brúsi, vyje (búri, 101); kdekoľvek budem sa brávať (bývať, 154); nesišiel so sveta (ňeušieu, 156); každého (dákeho, 158); Mám rosu cúdiť, mám šaty čistiť (…a sa nešípim, 158); Vbehne do izby, z perál, zo zlata (…s barlou zo zlata, 159), Janík medzi týmto zhlukom (…klbkom, 163); boj sa v stari psoty (boj sa v stavi proťi, 166); Preč’ nie (Reč ňje, 172), Odev si tiež vyberieš (A deň si… 175); hory sivé (hori živje, 179); Ľahko sa pribrať ku mise (pritrať, 183); Starcovi česť za stolom (čert, 184); ozorní (obri, 184); smižne (smršne, 184). Iné, menej významné opravy neuvádzam.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.