Zlatý fond > Diela > Vianoce Adama Boronču


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Vianoce Adama Boronču

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov


 

Vianoce Adama Boronču

Starý Borončo sedel na vysokom prahu svojej chalupy, fajčil z krátkej zapekačky a pozeral na vysoké vrchy a nižšie kopce rozsypané okolo neho v širokánskom kruhu. Belosť slnečným jasom a temnými tôňami rozsekanej zimnej krajiny strakatili chlpy tmavozelených ihličnatých lesov a roztratených chalúp. Domce Boronču a jeho jediného suseda, Hlbočana, stáli vysoko na boku Rozsutca, i pozdávalo sa ich majiteľom prepáleným ohňom života, že vidia odtiaľ celý svet. Ten svet, v ktorom žili a ktorý ich zaujímal, ten videli iste.

Zachádzajúce slnko hádzalo posledné lúče práve na pozemok, na ktorom stála Borončova chalupa, i nechcelo sa starčekovi opustiť milé svetlo za jej temno. Bolo to práve deň pred vianočnými sviatkami a nebolo viac nijakej roboty. Milo mu zneli výkriky a smiech vnukov, ktorí v rezačke vyčíňali pestvá, a hlas ich matere, čo ich vše zahriakovala, keď v stajni riadila dobytok už teraz, aby mala pokojný večer.

Starému Borončovi neschádzal úsmev z červenej, zdravej tváre: myslel si, aký je len slobodný, veľký pán! Veď, ktože mu rozkáže? Má už vyše sedemdesiat rokov, so životom vyrovnal všetky svoje účty, dnes-zajtra môže odísť na večný pokoj, kde nebude roboty s nikým, len s pánombohom. A s tým iste ľahšie vyjde, ako s ľuďmi!

Minule mu v dedine riekol lekár, aby si vraj dal pozor, že má žily ako drôty, že ho môže ľahko poraziť. Adamko mu vyškeril všetky biele zuby — ani jeden mu nechýbal — a zasmial sa.

— A čože ma vy strašíte smrťou? Hádam sa jej bojím? Dosť som sa nabažil svetskej slávy, nechám z nej vďačne aj iným.

Adamko si pomaly púšťal perličky svojich spomienok, ako sa mu jedna za druhou rojili hlavou. Ako každý, natrel sa i on dosť biedy. Ale čo s tým? Že sa zavše nedojedol? Dajsamibože! Len by inej starosti nebolo bývalo! Horšie bolo, keď tie detváky začali chorieť a nebolo ich za čo ratovať! Nuž, ale iní i ratovali a nič nevyratovali. Pánboh dal — pánboh vzal. Tomu veru nikto nerozkáže!

Veru dosť poskusoval za tie roky, čo ho boh tu trpí a možno sa mu ani nemuselo najhoršie vodiť, keď nemá ani jeden šedivý vlas. Žena ho odumrela, syn ho opustil, ušiel mu pred rokmi do Ameriky a nepísal roky a roky, až teraz sa učlovečil napísať, že azda v tieto časy príde. Podarilo sa mu zobrať akýsi ten groš, i príde zaň pozrieť, čo porábajú.

Adamovi jednako vše zišlo na um, či nebude mať s pánombohom na druhom svete opletačky, keď sa mu tu i tu pridalo, že ho veru i do háreštu privreli a to ani nie raz, bolo toho i viac ráz!

„Však ja veru tiež dobre viem, že je na svete tiež nie všetko rovnaké, na jednu mieru urobené: jedno je na siahu, druhé len na piaď. Hľa, už aj tie vrchy aké sú: jeden preskočíš, na druhý sa hoc i celý deň musíš škrabať! Ale zasa aby jeden človek všetko-všeculinko mal a iný vonkoncom nič, to už raz celý život nevydržíš!

Načo nastavali krčmy, sklepy a v nich na pokušenie trungy a kadejaké cifry-handričky pre tie dievčice a nevesty, keď im potom máš len vždy pysky zapchávať: to je nie pre teba, ty si žobrák! A keď vidíš iné ženy vytresnuté, pyšne sa natriasať, nevydržíš, aby sa len tvoje ponevierali ošúchané a kryli po kútoch. Sám pôjdem aj otrhaný, ale pozerať na otrhanú ženičku! Ej, veru to bolí!

A potom nech si páni hovoria čo chcú: celý život len drhnúť a drhnúť, to veru tiež nevydržíš! Ešte by si len dajako vydržal, keby ťa iní nepokúšali. Ale každý si ide vypiť, čo len raz za mesiac, alebo na tie výročné sviatky, a len ty sa vždy len posť a posť, sta — neprirovnávajúc — ten dobytok, to tiež nevydržíš na všetky veky, čo by ti i ten najlepší farár od rána do noci stále do uší dudal.

Ak to sám pánboh tak chce, tak to veru zle chce! To mal potom urobiť, aby každý chudák mal dary svätého, aby sa vedel všetkého zriecť. Čože je už mne starému dnes, mňa nič viac nepokúša: nemám ženu-deti, za frajerkou mi už duša nepiští, nemám sa o čo starať. Iba čo mi ten gágor niekedy vyschne. Ale to človek už len akosi premôže, najmä keď je ďaleko od toho huncútskeho krčmiska! Len ten tabak by čertovsky chýbal, keby ho nebolo.“

Takto umýval Adamko svoju hriešnu dušičku na ten boží sviatok. Myslel si, že ho už nikdy nič neprivedie do pokušenia.

Pribehli k nemu z rezačky jeho dvaja vnúčikovia: päťročný Ondrejko a sedemročný Adamko a ovesili sa mu, jeden na jedno, a druhý na druhé koleno.

— Naňka, a či sa vy pamätáte, že ste mi sľúbili, že mi kúpite na Štedrý večer sviečky? Pamätáte sa, alebo to zasa odtajíte, ako ste to urobili minule, keď ste mi mali kúpiť medovníkového koňa? Odtajili ste vtedy všetko, že sa vraj nepamätáte. Ale ja sa veru dobre pamätám, aj Ondrejko sa pamätá. Však sa pamätáš?

— No, ja sa veru veľmi dobre pamätám, ako ti to sľúbil ňaňka. Ešte sa aj zadúšal, mhm, veru tak! — kýval si Ondrejko i hlavou na potvrdenie.

— A pán učiteľ v škole tiež povedali, že kto luže, alebo, aby sme to lepšie rozumeli, kto cigáni, ten príde do pekla. Celkom iste-istučičko do pekla.

— Ako ma to tu bude školovať, pozriže ho! Ale ja že som ti niekedy sľúbil sviečky na Vianoce? A či by ti fakle neboli dobré? Ono musí mať hneď sviečky!

— Ňaňka, vy ste mi sľúbili tie sviečky, keď som vám doniesol fajku, čo ste si zabudli doma, keď ste kosili pod Krnáčom.

— A ty opica akási, veru máš pravdu. Lenže ty chumaj, fajku si mi doniesol, ale tabak si zabudol, ty majster!

— Vy ste mi len fajku kázali doniesť, o tabaku ste nič nehovorili.

— No, a či si ty videl niekedy fajčiť bez tabaku?

— Ako som ja mohol vedieť, či máte tabak, či nie, keď ste mi ani slovíčko nepovedali?

— Pravdu máš, chlapče, z teba by bol fiškál! To by si chcel, aby som ti ešte teraz utekal po tie sviečky?

— Po sviečky, po koníka a po cukríky na stromček!

Starý si pomyslel, že keby teraz ešte šikovne odbehol, by sa mohol i vrátiť, kým sa celkom zotmie. Mohol by sa i v konzume zastaviť a tam si i vypiť slzičku, i domov na večeru priniesť kvapôčku. Veru sa to s tou kvapkou toho trúnku len lepšie sviatkuje.

Ale pozrel dolu do doliny: bolo jednako len ďaleko do tej dediny. A večer už tiež čochvíľa zavalí človeka.

— Chlapci, akosi sa mi nesladí redikať sa teraz do toho dedinska! Zajtra vám to nahradím, uvidíte.

— Ňaňka, pôjdem i ja s vami, poďte len! — žobronil Adamko.

— A to ti naozaj tak tá duša piští za tými sviečkami?

— Ukrutečne, ňaníčko môj sladký.

Chlapci poskakovali okolo neho a skladali ruky modlikajúc.

Starký sa úľútostil nad chlapcami — však nemali naozaj celkom nič na tie sviatky — a trochu ho vábila i pálenka, a tak sa poškrabal za uchom, vzal si halienku a kvaku a šiel.

Do doliny sa mu šlo hej, ale ako to pôjde naspäť!

Vošiel do konzumu a kúpil šesť tých najlacnejších sviečočiek za korunku a za druhú dva medovníkové koníky a niekoľko do farbistých papierikov zabalených cukríkov.

A s týmto najskromnejším darčekom urobil celkom iste omnoho väčšie potešenie svojim vnúčatám ako boháč s tým svojím najprepychovejším darom, keďže tie už nič netešilo na svete. Totižto Adamko si myslel, že urobí, lenže sa inakšie stalo, ako si to myslel.

Lebo keď bol s nákupom hotový, zašiel si i vypiť kvapku na potúženie. Vypil si jednu tú kvapku a keďže mu chutila, zdalo sa mu, že cesta domov je taká dlhá, že by ešte jednu takú kvapku zniesol. I vypil si ešte jednu. Okrem toho si dal naliať i do fľaštičky pol litríka.

Keďže už začalo poriadne mrkať, neodkladal ďalej, ale sa pobral domov.

Sprvu sa mu vykračovalo dosť rezko; keď prišiel do pol doliny, začalo snežiť. Padali riedko veľké vločky, o chvíľu hustejšie, napokon tak husto, že nevidel pred seba ani na krok. Zakrátko bol chodník celkom pokrytý snehom, že ako-tak len podľa toho poznal cestu či stúpa, či vedie nadol… Ale s tým nemohol ďaleko zájsť. Bál sa, že idúc proti noci, celkom poblúdi. Prišiel k hustým kríkom i pomyslel si, že bude najlepšie, keď sa utúli za ne a počká, kým prestane snežiť. Chôdzou rozohriaty necítil zimu. Zavinul sa do haleny, vopchal ruky pod pazuchy a učupil sa čo najpohodlnejšie.

I rozmýšľal o kadečom.

Keby len ten syn, ten Juro, už prišiel, veru by sa zišiel. Najmä, keby ktorýsi ten groš doniesol so sebou. Potom mu začali tí chlapci po hlave brúsiť. Keď si predstavil, ako sa tie deti budú tým sviečočkám tešiť, musel sa usmievať.

Tých veru poľahky vyplatíš!

Nato ticho dumal bez toho, aby sa jeho myšlienky boli na nejaký predmet pevnejšie viazali. Začalo sa mu pozdávať, že ozimnelo. Pritiahol halienku tuhšie okolo seba.

Teraz sa mu bez prestania opakovalo, že by bolo načase, aby ten sneh už prestal padať…

„Kdeže som sa ja to dostal? Kdeže to ja idem? Aká krásna, nikdy nevídaná lúka je toto tuná! A aké nikdy nevídané stromiská, s nikdy nevídanými kvetmi!“

Ale zakrátko začala sa tá krásna krajina meniť: začalo sa akosi stmievať a stromy razom zmizli, ostala len tráva a tá sa stále menšila, až celkom zmizla. A tu sa mu naraz i zem stratila pod nohami. Nevidel pred seba, iba šero, prechádzajúce vo velikánskej diaľke v slabé, mihotajúce sa svetlo. Prišiel ďalej a videl pred sebou nesmierne pole, husto pokryté samými drobnými svetielkami, ani keby boli doň popichané drobné sviečky. Vše sa mu blýskali drobné iskry pred očami: myslel si, že to musia byť svätojánske mušky. Na jednu z nich sa dlhšie díval, a tá sa zrazu rozrástla a vyvinula sa z nej ľudská podoba, na ktorej nebolo rozoznať, či je to ženská, či mužský. Tvár jej bolo jasne rozoznať: zdala sa nevýslovne krásna, ale zúfalo smutná. Postava počkala na Boronču.

— Čo je to tu za zem, o akej som nikdy neslýchal, kde by ľudia svetlá siali?

— Tu si už nie viac na zemi, tu si v takom kraji, kde niet viac ľudí, tu sú už len duše. Duša je zosobnená myšlienka. Tu niet ani času, ani priestoru, tu niet viac ani dňa, ani noci. Tu urobíš milióny míľ a ostaneš na tom istom mieste, kde si bol, a tu stráviš milióny rokov a zdá sa ti, že si sa ani neobrátil. Tu budeš taký malilinký, ako to najdrobnejšie, ani nie viditeľné zrnko, a jednako si taký veľký, že keby si si ľahol, siahal by si od jedného konca tohto kraja až po druhý. Svetlá, ktoré tu vidíš, to sú všetko duše ľudí, ktorí niekedy žili na zemi. Tu nariekajú nad svojimi hriechmi, ktoré za života spáchali.

Adamko sa veru zľakol.

— No, toto bude zle-nedobre i so mnou, lebo však som i ja bol na zemi, a veru bez hriechu som ani ja nebol, hoci boli aj horší odo mňa, — začal sa milý Adam z opatrnosti brániť.

— Choď na pole, budeš i ty svietiť, kým sa tvoja duša neočistí od každého hriechu.

Adam bol človek starý a opatrný, len tak mne nič, tebe nič, sa mu nechcelo ísť medzi tie sviečky, a preto sa jedného z týchto svetiel spýtal, hoci neveril, že by mu odpovedalo:

— Počujete, milé svetlo, a je to pravda, že vy tu nariekate nad svojimi hriechmi, ktoré ste popáchali za života?

„Veru pravda!“

Vtom to drobunké svetielko razom vyrástlo na hodného chlapa pred ním. Bol to už starší človek, s bradou siahajúcou po pás a stočenou do závinov, s ukrutne utrápenou tvárou.

— Nuž, a prečože sa tak trápite, však vás tu ani neopekajú, ani nekorbáčujú?

— Svedomie ma žerie! Vidím stále pred sebou, aké ukrutné veci som popáchal, cítim všetky bôle a žalosti, ktoré som zapríčinil iným, a to ma nevýslovne bolí! Musím pretrpieť všetky bolesti, ktoré som zapríčinil iným!

— A dávno to už tu nariekate?

— Neviem. Tu nikto nevie, ako dávno je tu, lebo tu niet času. Tu neješ, nespíš, tu sa len stále mučíš a mučíš, kým raz, kto to vie kedy, pocítiš, že môžeš vstať a ísť ďalej.

— Počujte, to ste museli dosť kadejakej šarapaty narobiť na tom druhom svete, keď ste taký utrápený!

— Urobil som a trpím. Bol som veľmi veľkým pánom a narobil mnoho žiaľu ľuďom, keď som im mohol a ľahšie, omnoho viac dobrého urobiť. Preto tu už, ani neviem ako dlho, trpím a neviem, koľko ešte budem trpieť. Neviem, či sa vôbec zmiluje on, ten najspravodlivejší, nado mnou! Ja nešťastný prenešťastný!

I razom zmizol Adamovi spred očí a obrátil sa zasa na drobné svetielko.

Adamovi sa jednako poľahčilo na duši. Pomyslel si: „Dajsamibože! Veľa som ja toho previniť nemohol. Tú trochu, čo mám ja na duši, to ja chytro odzúfam. Ktorési to zaucho ani veľmi nerátam, však mi ho bez toho každý Kozinčan vrátil napochytre aj s úrokmi. Tí majú veru prchké ruky. Paro…“ i chytro položil dlaň na ústa, lebo mu skočilo do hlavy, že tu nebude na osoh spomínať paromy.

„Divné mi je len to, že sa nikto o mňa nestará, keď sa tu tak mocem. To tu budú akési čudné poriadky!“

I potuloval sa chvíľku hore-dolu. Napokon si pomyslel, že sa pokúsi, čo by sa s ním stalo, keby si aj on tak kľakol medzi tie ostatné svetlá. I spustil sa na kolená, a tu razom pobadal, že ani tela nemá, lebo ako sa zohol, stalo sa aj z neho také drobnučké svetielko, že ho ani od zeme nebolo vidieť.

A ako tak kľačí, len sa ti tu naraz pred ním ukáže jeho nebohá mať, celkom taká, ako ju poznal za živa. Začalo sa mu ukazovať, ako ju vše hneval, neposlúchal, ako jej pyskoval, keď mu niečo rozkázala. I ozvalo sa v ňom svedomie a cítil všetku mrzutosť a žiaľ, ktorý jeho mater musela pretrpieť nad jeho darebáctvami. Ukázal sa mu všetok ten krásny poriadok, ktorý by bol na svete, keby ľudia poslúchali svoje svedomie, a aké je to špatné a akú zhubu robí na svete, keď ľudia pášu samopaše. I nadišla ho nad jeho skutkami taká žalosť, že si skoro vlasy trhal od ľútosti. Lenže sa mu dosť skoro začalo pozdávať, že ho tá ľútosť už začína popúšťať. Mlel sa pred ním celý jeho život, krútili sa pred ním všetky príhody a všetky osoby, proti ktorým sa asi mohol prehrešiť, ale ani pre jednu mu nebolo do zúfania. I pomyslel si, že sa už dosť natrápil za tie svoje hriešky, hoci sa nekajal dlhšie, ako keď v nedeľu sedel pri kázaní a omši. I proboval vstať a — šlo to.

Keď chcel kráčať, pocítil, že nepotrebuje nohami pohybovať, lebo sa len tak vznášal, akoby ho vánok unášal. Zachytil zasa jednu z tých iskier a spýtal sa jej, či už môže odísť odtiaľto, keď si už odkľačal svoje pokánie.

— Zúfal som najmenej dve hodiny, tak dlho som sa ani po jednej spovedi nemodlil.

— Za ten čas minulo na svete viac ako sto rokov!

— Ťáj, žeby som ja bol taký hriešnik! To veru nebude toľko, veď sa vy tu do času nerozumiete. A kdeže mám teraz ísť, pán duch?

— Pôjdeš, kde ťa vôľa božia povedie.

Adamko si pomyslel, že je ten duch tiež akýsi tunajší farár, keď všetku robotu len pánubohu ukladá na plecia.

Keď teraz nemal inú starosť, poobzeral sa, ako to tu vlastne vyzerá. Na prvý pohľad videl, že niet pod ním nijakej pôdy a že sa v povetrí vznáša. Pozrel dohora, čo je to nad ním, a či by nemohol i hore vyjsť a sa tam trochu obzrieť. A tu ti razom vyfrkol dohora, sťa by ho bol niekto vystrelil. Musel vyletieť hodne vysoko, lebo videl ukrutný kus tých svetiel pod sebou, keď sa mu robilo, že vidí mliečnu cestu pod sebou namiesto nad sebou.

Pomyslel si: „No, Adam, ale by si to bol kedy pomyslel, že tá mliečna cesta je nie nič iné ako celý jarmok hriešnikov! A koľký! Ťáj, ale ich len je! Ale ja, čo ako medzi tú chásku viac nejdem. Spýtam sa niektorého z tých tunajších policajtov, či by mi nevedel povedať, kde by tu mohlo byť to nebo.“

I spustil sa nadol a spýtal sa jedného z tých hajtmanov, kadiaľ tu vedie cesta do neba? A či by ho pustili tam, keď sa už tuná odbavil a nazúfal, hádam za celú svoju dedinu. Jeho veru cez celý život nežralo toľko to svedomie pre všetky hriechy, ktoré popáchal, ako tu pre jedno zlé slovo, ktoré odvrkol materi. Mali by mu už dať pokoj, keď nemá tu čo robiť.

Smutný duch mu na to odvetil:

— Choď a hľadaj si nebesia. Ak ťa už do nich pustia, tak ich nájdeš.

Adamko sa poďakoval: — Zaplať pánboh, — a odbrnkol ďalej.

Táral sa dlho po celom-celučičkom svete, keď sa mu zdalo, že je to už omnoho dlhšie, ako sa kajal, keď zazrel nádhernú žiaru, akú dosiaľ nikdy nepomerkoval.

— No, to bude akiste tuná to nebo. Ťáj, ale je len zastrčené do strateného kúta, aby každý lagan naň neprišiel.

I zafrkol ku tej žiare. Keď ju raz našiel, chytro sa dostal ku nej. Len čo ju zazrel, nadišla ho taká radosť, o akej sa mu nikdy nezdalo, že by mohla byť na svete! Slávne, krásne svetlo napĺňalo okolo neho celý svet! A podivná muzika hučala, s ktorou sa Katrenčíci nemohli porovnať, a čoby hneď aj na svadbe richtárovej dcére hrali!

— Tu to bude, tu, o tom niet nijakej pochybnosti! Len ako sa teraz dnu dostanem, to je ten fígeľ!

Obehol hodný kus tej žiary, kým zazrel čarovné svetlo tých najrozličnejších farieb vyžiarovať na jednom kuse tej svetlej steny. Obzrel sa a videl, že je to prekrásna brána, utkaná zo samých svetelných lúčov točiacich sa v kruhoch rozličnej veľkosti ohromnou rýchlosťou, takže sa zdalo nemožné, hoci aj tomu najdrobnejšiemu duchovi, prešmyknúť sa cez ňu do seba. Díval sa a len sa díval na to čudo a myslel, že sa azda nejaký ten duch dotára, ktorý ukáže, akým fígľom sa dostane do neba. Čakal dlho, ale nezazrel nikoho. Pomyslel si, že možno i preto, lebo sa tí duchovia môžu urobiť neviditeľnými, keď sa im tak páči. Napokon si pomyslel, že sa aj on urobí taký drobnušký ako len možno a tak sa pokúsi pretisnúť sa medzi tými kolesami a hoci aj trochu oškvrkne. Na svoje najväčšie prekvapenie prešiel celkom poľahky.

Našiel sa vo velikánskom nádvorí, naplnenom duchmi, ktorí, hoci boli omnoho veselší ako tie svetielka, predsa len sa zdali ustarostení.

— Pán duch, — spýtal sa Adamko jedného pri ňom stojaceho ducha, — veď sme už tuná v nebi a jednako ste všetci takí utrápení, ako keby ste pred samým peklom stáli. Prečože to?

— Lebo ešte musíme ísť všetci pred prísny súd, pred ktorým nikto nič nemôže ani zatajiť, ani nijako prekrútiť.

— Nuž, ale keď sme sa už raz sem dostali, tak nás už len nemôžu poslať naspäť zasa svietiť a zúfať?

Duch stisol plecami: — Ja veru neviem, čo môžu s nami urobiť.

Adamko si pomyslel, že ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo, i uspokojil sa. Kvokol si do jedného kútika a trpezlivo čakal, kým príde naňho rad. Ale keď videl, že sa tu tí duchovaia jeden za druhým melú, pobral sa aj on, lebo ak sa nebude rušať, môže tam sedieť hoc i do súdneho dňa, a ten ešte nepriam bude.

I zobral sa a vošiel, a to bez každého stisku, hoci bolo tých duchov toľko, že jeden bol vtisnutý do druhého. Adam len teraz pobadal, že duchov na jednom miestečku, nie väčšom, ako čo by ihlou pichol, môže stáť aj tisíc, a že jeden duch cez druhého môže tak prechádzať, ani cez ten najčistejší vzduch.

— Do smrti sa učíš a sprostý umrieš, hovoria na druhom svete, a tu je to tiež svätá pravda, — pomyslel si Adamko, i vošiel cez krásne sťa zlaté vrátka do velikánskej siene, na jednom konci ktorej sedeli za prikrytým stolom svätý Peter s ešte niekoľkými pánmi, ktorí mali pred sebou velikánske knihy, v ktorých sa šikovne prehrabávali, ako duchovia jeden za druhým predstupovali pred nich. Adamko sa najprv podíval, ako to tam ide, a potom sa pochlapil a predstúpil pred ten stôl.

— Ich milosť, pán svätý Peter, prosím ponížene, keby ráčili i mňa odbaviť. Prepytujem z prekážky, ak by ma neznali, ja som Adam Borončo z Kozinskej.

Adam svätého Petra poznal celkom iste-istučičko, lebo celkom tak vyzeral ako na obraze v kozinskom kostole: pekný a milý starý pán, so šedivou, krátkou bradou, so šedivými vlasmi.

Taký anjelíček, ako malý prštek, doniesol v ručičke knižku, nie väčšiu, ako jeho nechtík, a položil ju pred jedného z tých pánov, čo sedeli okolo stola.

Ten ju vzal a otvoril, a ako ju otvoril, tá kniha sa razom stala takou veľkou, že prikryla stôl pred ním.

Pán prehrabal strany, až na jednej zastal a chodil prstom dolu ňou.

— N-a, tu je Adam Borončo!

I čítal ukrutne chytro, čo tam bolo o ňom napísané.

— Hm, hm, toto je nie v poriadku, ako si sa ty sem dostal?

V celom svojom živote sa Adamko tak nezľakol ako teraz. A ak ho odtiaľto zasa vysánkujú medzi tie svetlá? Nech boh zachová! Len teraz cítil, čo to znamená, keď človek má čo stratiť! V celom jeho pozemskom živote sa mu to nikdy nestalo, lebo tam nemal nikdy niečo také, čoho strata by mu bola citeľnú bolesť zapríčinila, a tak bol šťastnejší ako mnohý boháč, ktorý trávil nespavé noci od strachu, že príde o nejakú čiastku majetku, ktorú vôbec nikdy ani nepotreboval.

Svätý Peter sa súcitne usmial nad Adamovým zľaknutím. Obrátil hlavu k susedovi s tou knihou: — Čože je tam také strašné?

Prísny svätý zvraštil obočie a keď mykol plecom, vyvrátil dlane dohora:

— Tri razy za svojho života bol v žalári zavretý, a hoci bol sto rokov na zúfalisku, neodpykal tieto svoje prečiny.

— Čože také urobil tento chudáčik? — spýtal sa svätý Peter a krútil ľútostivo hlavou.

— Raz ukradol bohatému gazdovi, ktorý mu nechcel požičať jednu zlatovku, ovcu, druhý raz ukradol v rúbanisku niekoľko láktorov dreva a tretí raz ho zavreli, lebo ukrutne ubil mládenca, ktorý hlušil svojho otca.

— Adamko, a prečo si ukradol tú ovcu? Chcel si sa azda opiť?

— No, to už nie, ich milosť, pán svätý Peter. Chlapec, Jurko, mi ukrutečne ochorel, takže sme k lekárovi museli s ním utekať, ktorý mu predpísal medicínu, čo stála až celú zlatovku. Povedal, že ak tej medicíny nedostane, iste umrie. A mne bolo toho už odchovaného chlapca ukrutne ľúto. A pre zlatku! A raz som nemal napochytro kde vziať tie peniaze, a tak som ja veru ukradol tomu Brveníkovi tú ovcu. Myslel som, že mu ju prinavrátim, keď mi pánboh požehná. Ale ma akosi prv zavreli pre ňu. I sedel ja pre to ovčisko celé dva týždne! Veru ja som mu ju potom viac nevracal!

— Nemyslíš, milý Tomáš že Borončo odpykal dostatočne za hriech, ktorý spáchal z tej najšľachetnejšej pohnútky a za ktorý odpykal dvojtýždňovým trestom v žalári? A k tomu bol i na zúfalisku celých sto rokov! — A si ľutoval i za tú ovcu?

— Nie, ich milosť, pán svätý Peter, ja som veru preto ani trocha neľutoval. Lebo čože to bolo starému Brveníkovi, jedna ovca? Však on by o nej ani nebol vedel, keby ho jeho valach nebol nabaďúril. A okrem toho by som mu ju celkom iste bol vrátil, keby ma nebol dal tak nemilosrdne zavrieť!

— Tak to mu odpúšťame. A s tým drevom ako to bolo?

— To veru tak bolo, ich milosť, pán svätý Peter, že môjho verného a spravodlivého suseda, Jura Hlbočana, stihla nehoda, že si mu kôň nohu zlomil a on s jedným koňom nemohol obrobiť svoje polia, musel ako vedel zadovážiť i druhého koňa. Ale mu chybelo čosi do kúpnej ceny a nebolo raz kde vziať ten groš: ani on, ani ja sme si nevedeli pomôcť. I tu ti mi posvietil ten nedobrý, že v panskom rúbanisku už od rokov hnije dreva a dreva, nad ktorým sa nikto nezmiluje. Pomyslel som si, že vyveziem z neho ktorúsi tú fúrku a pomôžem tomu Jurovi, tým viac, lebo bol práve vtedy chorý a nevládal ani na nohách stáť. A ja som mu s tými zlatkami vtedy pomohol a on mi ich za krátky čas prinavrátil.

— No, a ty si čo urobil s tými peniazmi? Zaplatil si za to drevo?

— Nezaplatil, ich milosť, lebo som sa bál priznať hájnikovi, že som to drevo odvliekol, ten by ma či tak, či onak, jednako bol zavliekol do tej ťupy, lebo by mi nebol veril, že som mu spravodlivo priznal toľko, koľko som odviezol. Ja som tie peniaze dal pánu farárovi pre chudobných, a jednako mi to nič nepomohlo, lebo sa vyzvedelo, že som to drevo ja odviezol, i zavreli ma znova. Mne sa veru tak videlo, že som ja za to drevo poriadne zaplatil.

— Nemožno požadovať od každého chudáka, nevediaceho rozmýšľať, aby dosah svojho skutku vedel tak posúdiť ako nejaký filozof. Tento človek chcel pomáhať svojmu blížnemu, inak ako hriešnym spôsobom to urobiť nevedel, za svoj hriech i tak odpykal, nemáme viac od neho čo požadovať. Ľudia ho trestali, my mu odpúšťame.

Takto súdil na pravej strane svätého Petra sediaci svätý Augustín.

— A tretí raz prečo si bol zavretý? — spýtal sa ho zasa svätý Peter.

— Pridalo sa mi, že som išiel Riekami a že som počul kričať na raty. I šiel som za tým krikom a prichytil Miša Jurčíkovho, ako mlátil kolom nemilosrdne svojho otca. Skríkol som naňho, aby mu dal pokoj. Ale to lotrisko sa ešte i do mňa oddalo. Ja som veru nemal času dlho rozmýšľať, chytil som sa tiež doňho. Vykrútil som mu kolík z rúk a pozachytával ho s ním, možno i väčšmi, ako bolo treba. Nuž za to ma zasa zavreli na dva mesiace. Preto na tak veľa, lebo som už bol tretí raz trestaný.

— A za to si ľutoval, či nie? — spýtal sa ho ten prísny pán svätý.

— Nie veru, ich milosť, pán svätý. Keď sú raz vo švungu a majú kolík v rukách a pod ním chlapa, ktorý im ublížil, tak veru nečítajú, či mu o jednu, alebo druhú viac nevyplatia, ako mu patrí.

— Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza, — riekol svätý Peter. — Nemožno žiadať, aby taký človek vedel odmerať mieru svojich skutkov. I teraz bola pohnútka jeho skutku dobrá, a tak mu aj tento hriech odpúšťame. Adam Borončo, dovoľuje sa ti ostať v nebi. Dajte mu vystaviť domovský list.

— Počkaj v predsieni! Daj pozor, aby si nepodbehol do cesty Mojžišovi, lebo ten by ťa mohol poriadne vyobracať, — riekol ten prísny pán svätý.

— Najmúdrejšie bude, keď ho pošleme do tretieho neba, do dvadsiateho štvrtého oddelenia, ku svätej Cecílii ťahať mechy na organe, — odporúčal svätý Augustín.

— Pristaneš na tom? — pýtal sa ho svätý Peter a usmial sa.

— A či! S výskokom! — zavolal radostne Adamko a prebehol chytro ku svätým a bozkával im jednému za druhým ruky. Vychádzajúc riekol: — Keď je to tak, ich milosť, my chudobní si pomáhame podľa našej biedy a nie podľa zákonov, ktoré páni pre nás narobili.

Svätý Augustín mu riekol: — My tu, ako vidíš, podľa vašej biedy súdime.

Svätý Peter sa dobrotivo usmial a kýval mu láskavo hlavou.

Adama našiel ráno zamrznutého práve jeho syn, ktorý prišiel z Ameriky.

Doniesol deťom parádne americké zábavky, ale jednako im boli milšie ňaníčkove chudobné sviečočky a koníčky, ktoré si opatrovali ani oči v hlave.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.