E-mail (povinné):

Michal Miloslav Hodža:
Matora

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Ján Gula, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 148 čitateľov

V. J. B. O. S. D. S. A. - 22. sept. 1853

[1]


začal som skladať Matoru

*

Už ťa, môj Slavín, viacej nepustím,[2]
ty všeslavíne myslí slávnych,
duší spanilých, svetlojavných;
môj si už; seba teraz vyústim
do teba týmto slovom na večnosť,
na tvoju večnosť, na večnosť moju,
krásny Božiču, Pán môj a Boh môj!
Ty muž i ja muž, to je dvúrečnosť,
lež slovo hesla jedno v tom boju,
lebo ty ja; ja? ja som tvoj!
Lebo ty a ja, my sme to dvaja
a trebárs idem zo svetokraja
zuní za mnou človečstva broj,
neviem, že by nás viacej ešte bolo
na toto naše samodruhé kolo.
No, pasujme sa! Znáš svoje sily,
to svoje sily — a moje?
Ach, zemožitné tu moje žily,
čo sa doposiaľ márno prúžili!
Vyprúžia ich ruky tvoje.
Tak buď! Tak sa ti mužne chcem koriť,
nič vo svete viacej nemohlo ma moriť.
Tak buď! Lebo čo mohlo väčšmi ma moriť,
ako že som sa s tôňami boriť
musel, a to s tôňami tôň!
Moje Fanuel iste toto je,
tuto vydolím ostatné boje
a to s tebou a ty si on.
Ó, nepusťže ma, ja ťa nepustím
dokiaľ si slovo tvoje nevústim,
aby bolo slovo moje.
Preže-požehnaj týmže ma slovom,
mojej ho duši daj tu do lona,
nech priam i v tomto námahu novom
vo tvojich rukách dokoná.
Nechže dokoná, lebo veď áno
samo je tvoje, večne jediné,
na svete všetko a nič tu iné,
len to slávne „dokonáno“.
A čože by som aj rád neskonal
v zápase tomto poslednom?
Dosť sa už duch môj, dosť už nastonal
v daromnom márnom nejednom?
Tisíc ráz tisíc som už zahynul,
ach, čo dych to bych - už som sa minul,
kdeže už raz sa dokonám?
Kde zdokonaliem, kde doskonaliem?
Silou zosiliem, staťou zostaliem?
Duchom zdušnejem, duhom zdužejem?
V nebi nezbudou sa nepodejem?
Nezbudou neba nezabudnejem?
A v zemské dejstve sa nepodejem?
Kde, kde, čo si, kto si oznám!
Ó, veď ty si, veď ťa už mám,
nepustím ťa, keď ťa trímam,
spasiteľský môj dolija,[3]
oba jeden, trebárs ty, ja.
Anjel môj, Slavín môj, Božiču môj,
Pane môj, Bože môj, muž môj — ja tvoj.
Chytám ťa, chytím, ako ťa chytím,
tak ťa i držím, tak ťa i cítim.
Premoc ma, premoc, čo povytkýnaš
údy mi všetky, čo porozmínaš
dušu mi celú — čo mi do toho —
s tebou všetko mám, nač mi je mnoho?
Premáhaj, premoc, ja sa namáham,
doliť i premôcť viacej neváham.
Ja lapitôňa toť sa Boha lapám
v oberuč sa ho a v obočlen chápam!
Nevidí to svet, lebo mocne je noc
a keby videl by neuveril,
najviac že by sa len pouškrnil,
a či pre slabosť je aj moc?
Sila pre silu, človek pre Boha,
v márnosti blatnej nestane noha —
tam si stane, kde je pevnosť.
A čože aj ma do toho sveta
nemoci, nevery, biedy;
kto chce s Bohom čin, po tom je veta,
ak sa obzerá na sveta zvedy.
Túto roľu máš, tu pluh, tu oraj,
nazad za márnom sa neobzeraj,
nech mŕtvi mŕtvych svojich pohrebujú,
s márnymi márni nech sa rozčuľujú,
ty or — ten bohčin pred tebou,
ináčej skärkov plno narobíš,
boh-dej utečie, dušu si znezdobíš
a peklo máš pred, za sebou.
I tak ti z ramien týchto bohových
svete nezbožný to privolávam,
že ma Boh drží za pasy;
že ma premáha to ti uznávam
a to by ti rád v srdcezvonových
zvukách veštiť slávohlasy,
v nemotách tvojich týchto spánkových,
v mrákotách tvojich oblúd tôňových
rozmávať tie svetlojasy.
Veštiť, že kto chce bohožehnanie,
svoje i svojich blahokonanie,
kto žiada spásne si dokonanie,
kto chce doma byť s bratom pervencom,
nie divým, čírym sveta znáčencom,
lež synom slávy, ducha svätencom,
s tým sa Božič dá za pasy.
Aby to zdarný a nie daromný
dar ti bol, keď sa Boh ti darúva,
bez daru človek len je nájomný,
čo nemá, za to počúva.
I stojí za to všahdy sa moriť,
stojí za Boha s Bohom sa boriť,
boriť cez celú tú noc márnosti
až do istého rána večnosti,
dokiaľ sa ti len Boh sám neohlási,
žes bohoľudvít a tak ťa spasí.
Ak svete viac vieš teda mi vesti,
ja kremo tohto viac neviem;
vidím ťa, vidím v putách neresti,
i ja som bol v nich, to poviem:
Ale čo som si sám sebe rozťal,
samému Bohu do rúk sa dostal;
reťaze oné smrti a biedy
premenili sa mi naposledy
na tie ruky, v nichž teraz som.
Objaliže ma, oprúžili ma,
že ledva dychu mi stačí!
Lež to mi na tom, kto ma omužil
a duhom svojím tak ma odužil,
že ma viac nič nevynáči.
Ó, majže si ma! Veď ťa i ja mám,
do moci tvojej cele sa dávam,
abych sa len s ňou mocoval;
moje radosti, žiale i túžby,
blažených citov kochavé družby,
to, čím som dosiaľ bol, som zrel;
byt môj i bud môj, moje budnutie,
stať moju každú i každé hnutie
v objatie si tvoje dávam.
Rodinnú mojeť, mojeť slovenskú,
k nej čistú lásku vernú, panenskú
tu na tvoje prsia skladám.
Všetkého ma máš i so všetkým činom,
dajže mi teda za to, čo je tvoje,
za mojeť, za mňa, teba si len žiadam,
večne ma nedaj cudzím silám, vládam,
daj sa mi, Vševlad, len ty sa mi daj sám,
ináč ti budem daromným stínom,
a s tým sa boriť, to ti neslávno je.
A veď čože chcem? Daj mi len slovo,
tým ma stvoríš roveň svoju,
lebo ty si sám, tys celý ono,
ním spôsobíš ma ku boju.
Preže- požehnaj týmže ma slovom,
mojej ho duši daj tu do lona,
síc sa rozpadnem v prachu hrobovom,
a drusu tvojho nieto do skona,
zastre ho čiernej necti opona
v tomto pobytu tôňovom.

* * *

Večnosti deň na východe svitá,[4]
človeče, pusť Boha do času,
tam ťa tvoja slavoradosť víta,
kde si obstál s Bohom v zápasu;
dals mi dušu svoju, za to pýta
duch sa mojský k tebe na spásu;
meno tvoje bohoľudovíta
anjelom dám v nebi k rozhlasu:
Na svete tom slová s tým ti dávam,
Slovan si a budeš na svete,
to pak, čím ťa nad to požehnávam
mocnej lásky mojej v prívete,
na tom všehdy vďačným srdcom prestaň,
meno tvoje samé nech je „kresťan“!

* * *

Povedal to: slnce vychádzalo,
svetlohlavu svoju deň ten dvíhal,
deň ten, v ktorý sa mi toto stalo,
keď som sa tak s mojím Bohom sňal.
Večnosti dňom sám on mi ho nazval.
Verím veru: či by neuveril,
veď to cítim ako ma uderil.
A čo vidím ale? Čia to hlava?
Tys on, tvoja, s ktorým som sa boril,
hlava, prsia, podstať celá, pravá,
slncom si sa celý rozpozoril.
Nebom, zemou jak sa rozjasúvaš,
srdce, myseľ, dušu roznecúvaš.
Ó, ty krása moja, svetlo, sláva,
ktorou moju noc si poumoril.
Tak sa vznášaš do svojeho neba,
tak schodíš našich do nížin,
do najbližších našej lásky blížin,
prúdom bleskov, jedným pomyslením,
morom slastí, jedným citomžením,
pomyslením idú veky z teba,
citomžením presahuješ nebá.
Ó, ty, ktorýs prvší vyrečením
„Ja som svetlo sveta“ — ten svet stvoril,
ostatný pak s tým si utešením
„Ja som všahdy s vami“
brány smrti si zatvoril.
Moja svetlokrása, svetlosláva,
do telesnej siahneš tejto hmoty,
svetlozrakom priezračnievam tvojím,
v mysliach, v citoch hávedne sa rojím,
div za divom v očiach mojich vstávam,
dúškom pijem tvoje pravdy, cnoty,
kúpajúc sa v rieke tvojho svetla
žijem, žijem, a čo dušu hnietla
márnosť, ťažkosť, starosť, chorosť, hriešnosť.
Čo je Bohu ľútosť, čertu smilnosť,
všetky šmuhy, špľachy, špiny, čmudy —
zmývajú vše svetla toho prúdy.
I tak som tu, mužom obožený,
i tak som tu, Bohom sčlovečený,
tu som — a ty kde si, bratija?
Mojeť drahá, Slovač roztomilá,
tu je jeden, dva, tri, on, ty, ja,
tak sme všetci — lebo on je s nami.
Tu som, tak som Bohom omužený,
hrôza, smelosť vedno chytá ma,
neviem čo to, ale cítim zmeny,
lunivý prúd dušu preníma;
kto to videl, Bože, a tak cítil,
tak sa v objem prsiam k prsiam schytil,
ten chce zomrieť, musí z dobrej vôle,
preto, lebo — mu je málo žiť.
A v tebe žiť chcejúc, za to smrti
tisíc mu je čo menšín tisíc.
Zomrieť a žiť vychodí vše na byť,
kde bol, bude byst-boh bytuje,[5]
duše svoje smrťou niťuje
k sebe kroze lásky svetloniť.
Za to za mnou teraz po tom boji
môžeš veriť každý, takže stojí.
Tu som predsa po tom zoči-voči,
a aký som, už som vyslovil,
ešte, myslím, mojich koľkoročí
tok sa takým citom ponoril;
i tak dobre, veď to uvidíme,
ako bude, kto sa s Bohom sníme.

* * *

A čo teraz? Čo s tým požehnaniem?[6]
Na dol? Na hôr? Domov? Do sveta?
Kam s ním? Tu sa zasa rozmínaniem
druhým týmto duša zaplieta.
Lebo tak je človek vždy jednako,
nech mu sám Boh „takto“ ukáže,
skrčený ten otáznik sa táže
všahdy predsa: „Bože, ako, ako?“
Ťažké aj mne je to požehnanie,
preto hrôza na srdci mi tanie.
Lebo tak je človek, po čom baží,
dostane-li všetko, nuž ho ťaží.
Najväčšie pak ťarchy tam ho nudia,
kde ho pritisnul Boh na ohrudia.
Ešte v čom má sebakojnú ľúbež
je, nie večná milosť Otcova,
ale tuto zdura diablova,
tamto aspoň prometejská lúpež.
Ja nie takže; no mňa nepokojí,
silou nebotužnou namína
bohdanstvie to, ktoré v dnešnom boji
moc mi dala môjho Slavína.
Stradobu mi čas a miesto robí,
nádobu mi sily náplň drobí,
telomra mi nohy podtína.
Hlava moja, hlava, verus mi boľavá,
že sa nám na svete zle-nedobre stáva.
Oči moje, oči, slza vás len močí,
že sa náš lós, vari, nikda nepreročí.
Moje srdce žiaľno, šťastie naše diaľno
a neresti plno a nešťastie valno.
City moje, city, horké vaše svity,
deň veselia nášho v noci večnej skrytý.
Vzdychy moje, vzdychy, čo vetríček tichý,
vo víchore hynú, že svet náš tak lichý.
Reč moja, reč moja, ťažká doba tvoja,
už sa ťa umoriť cudzie hlasy stroja.
Ľúto mi je, ľúto, i doma, i tuto,
birinček na ruke a na nohe puto.
Nasilu ma vzali, do temnice dali,
čože som urobil, moji slávni páni?
Veď som ja nezbíjal, neklamal, nekradol,
len som toho Nemca za prsia popadol.
Ale ten zaslúžil, nech ho tam Boh skára,
načože Mámilú všahdy odhovára.
A ten Uhor — zeman, trebárs priam je on pán,
chcel mi ukrasť milú, za to bude oplan.
Káry, Bože, káry neprajným čudákom,
čo nežičia milých poctivým Slovákom.
Slovák, dobrý človek, čert vzal tú robotu,
pre svoju dobrotu vyšiel už na psotu.
Poručenobohu, čože mám už robiť,
aspoň sa tí páni musia na mňa zlobiť.
Zloba vaša zloba, veď jej príde doba,
príde mráz i na vás, miniete sa oba.

* * *

Bože môj, otče môj, ja som dcéra úbohá,
či to prišla od teba mi táto bieda mnohá?
Otec dávno zomrel, matka na smrť chystá sa,
krásy moje, kvety moje zármutok otriasa.
V tej uhorskej vojne jediný mi padol brat
a milý môj je v temnici, keď sa máme zobrať.
Ktože ma zastane, opustenú sirotu,
ach, pre mňa viac potešenia nieto tu, nieto tu.
Páni mi sľubujú, ale mi nič nedajú,
nikomu nie hodno veriť, len tebe, šuhaju.
Ani neotvorím viac nikomu okienko,
len pre teba, môj milenký, je moje srdienko.
Chceli by ma, chceli, do služby tu do pánov,
lepšie plakať za rodinou, lež tým byť poddanou.
Doplačem, doplačem, Bože, sa ti do neba,
keď ma dostať nemá šuhaj, zomrem len pre teba.

* * *

Takto biedou duša sa mi trápi,
duch zas s Bohom naprotiv sa chlapí,
rozsobnievam krížnym vedomím;
do neba tam hlavu vyzdvihúvam,
tuto v zem sa nohou prepadúvam,
života stroj praskom si lomím;
v nebi zápis, tu moc, právo, slova,
meno kresťan, nestať Slovákova
do smrti sa na tom ochromím.
Ó, Jasoni, svety k sebe ťaháš,
či mňa s týmto svetom len tu naháš?

* * *

Keď ja poviem, kde si duch môj býva,
povedia mi, že sa mi to sníva
duchomory tieto ledáke;
keď ja poviem, že povedať musím,
rieknu, iskry do pekla že trúsim,
slovohlušné umy opaké;
poviem, že dám dušu svoju za to,
oni na to budú hádzať blato
škrečiac ako žaby vo mláke.
Ó, Slovene, dávny slova synu,
za teba niet viacej slovočinu,
že si Slovák, už máš pre to vinu.

* * *

„Kresťan nech je samé tvoje meno!“
Bohom mi tak dnes je vyrečeno,
meno veko-slavo-spasenia!
Drusovia kde? Všetko sa len volá
tým, čo mena toho je len tmola,
všetko samé ľudské priemenia!
A kde meno toto ešte majú,
v ňom si záloh neba zakladajú,
tam je svetskej slávy zotmenia!
Jezu Kriste, meno nad vše mená,
prestal už svet padať na kolená,
čírym umom do neba sa báda,
za to ale tak na hlavu padá.

* * *

Rád bych v kraji minulosti blúdil,
teraznosťou dávnovekosť súdil,
dejoducha stezky šľakoval;
rád bych slovolične na pokrovci
čiernom s učenými dejoslovci
bielo život ľudský maľoval;
háveď umcov líha tam a stáva,
kto si doma Krista očakáva,
netreba by inde nocoval;
v každom dome nová starotina,
smrť a čo deň to stará dejina.

* * *

Radoslaviť slávne o slobode
občianskej, to napospol je v móde,
i mne by sa práve ľúbilo;
všetky práva rád by uobčanil,
šťastnú bratstva roveň usvetanil,
čo sa srdce za to nabilo.
Slobodou sa ľudia zabíjali,
jednou rukou dali, druhou brali,
to ich pre slobodu skazilo:
Takú zbojnič dajte na reťazy,
slobodou čo ľudí ošiali
a pak právom stupí vám na väzy.
Ale nieto ľudí na slobodu,
tým, čo zdola súc, im kalíš vodu,
to ich pre ľud navždy zhubilo,
rozpust ľudu zas ľud ozbojníčil,
tak i netak svet sa právom ničil;
slovo kríža v Európe sa hudí,
slobody viac nieto pre tých ľudí.

* * *

Myšlienku tú, ktorou Boh svet tvorí,
ako v ume ľudskom tu sa vzorí,
rád bych s filozofmi prezierať;
zo stojiska svojho usobenstva
more nekonečné všedobenstva
žmeňou mysli mojej vyčierať:[7]
Ale mnohý všetko vypochopil,
a predsa sa v kvapke slzy topil,
keď mu dúštek z citu vyvieral:
Nerád bych strom vedy drúkom zráňať,
abych, keď sa budem k hrobu skláňať,
na slamku sa viery podpieral.

* * *

Tešilo by ma i ľúborečia,
o tom snahy veľkých mužov svedčia,
že vec slávna reči spytovať;
lebo to je mŕtvych, vraj, i živých
národov tam umných, tuto divých
duše ako pitvou skusovať.
Filologi, berte vy tie žilky
na pravidiel nepočetných špilky,
ja volím z nich niečo zosnovať:
A už teraz jednu reč len skúmam,
abych mohol v nebi obcovať,
v jednom slove v ústach, v srdci ju mám.

* * *

Bohoslovcov mocná slovoprávnosť,
tá mi bude, myslím, bohoslávnosť,
i ja na to sily napružím:
Zo Sionských budem volať stráží,
čo tu ľudí mučí, čo ich blaží
a tak dobrej veci poslúžim.
Neodpieram: ale na priekory
sú mi tieto všetkých -istov spory,[8]
nikda veru s tým sa nezdružím.
Nie som rytier plášťa Kristového,
ja mám vierou, ja mám vedou jeho
celoživo jeho prasamého,
za údelom plášťa netúžim.

* * *

Prírodoskum, len, vraj, to je znalstvo,
vedoslavy novej bahochvalstvo,
rád bych si to, veru, spredmetil;
páral, pitval, číslil, krážil, krúžil,
vecenstvom si vidovedne plúžil,[9]
a tým nevedomstvu podsvietil:
Ale neresť, skumci tí sa stali
s odpustením číri h.....váli,[10]
v tom, čo démon jejich nasmetil;
tvorstvo znajú, tvorcu zaznávajú,
očistomky v zákonoch ho majú,
komu ako um ich navietil.

* * *

Viď, Božiču môj, nemám nádoby
pre to nesmierne tvoje požehnanie,
ani niet u mňa súcej osoby
na to predivné tvoje menodanie.
Čo je mne z toho a čo sestrám, bratom?
Chcel bych im platiť čistým rýdzim zlatom,
a to na papier sa mi mení.
A že poklad mám nielen na papieri,
ale i doma, nik mi neuverí,
nikto mi to neocení.
A o mene tom budú tej mienky,
že mu nezrastiem ani po členky,
a nie že bych mu mohol byť do miery.
A dobre ty znáš sveta obyčaj,
že berie všahdy ešte obličaj
za samobytnú osobu.
I k slovu „ľudia“ ponáša sa „blúdia“,
vieš ako ľudia napospol tu súdia,
za obsah majú nádobu.
Moja myšlienka jako milenka
okrasy nemá mimo srdienka,
nemá rúcha, zlata, domu.
Či sa bude páčiť komu?

* * *

Sama som, sama som, nikto k nám nechodí,
chudobným dievčencom dobre sa nevodí.
Pod okienkom kvietok, biela konvalinka,
nechcú ma šuhajci, že som len chudinka.
Predo dvermi lúčka, široká je cesta,
ide po nej, ide mladucha, nevesta.
Ide svadba ide, už je po sobáši,
výskajú, tancujú tí šuhajci naši.
Pekne je to, pekne mojej kamarátke,
susedovie Hanke, že má líčka hladké.
Pekne ti, Hanička, svedčí parta zlatá,
živôtok hodvábny a hodvábna šata.
Moje líčko bielo, ale ohorené,
moje rúcho bielo, ale len plátenné.
Veselo družina domov sa poberá
a na mňa chudobnú nik sa neobzerá.
Nepôjdem na svadbu, trebárs ma i zvali:
nemám party, čižiem, iba by sa smiali.
Sama som, sama som, sama budem bývať,
nikto ma nehľadá a musím sa skrývať.
Poľutuj ma, Bože, z vysokého neba,
keď si dal srdiečko, daj čo k tomu treba.

* * *

Viď, Božiču môj, nemám nádoby
pre to nesmierne tvoje požehnanie,
ani niet u mňa súcej osoby
na to predivné tvoje menodanie.
Nado mnou rozklon tvojeho neba,
ten krištáľny sklep tvojho svetloleba,
rozsveta po ňom slncí jako piesku,
lúčami zvonia svojeho rozblesku,
to je Božieho slova zvon.
Ja stojím tuto v jeho dutine
a čuvy všetky sluchu si strojím,
abych načúval túto svetlohudbu
a duší ľudských počul vekosudbu,
slyšal slávny Aeonstva tón.
Čo stojím? Vezmem srdce do ruky,
ťažký perník srdce moje,
uderím trikrát — a na tritluky
rozbomia sa mi slávne trizvuky[11]
pravda, krása, dobro — troje,
a predsa jeden sozvuk dušivnuký.
Ó, zvuky ľúbe, ó, radosluch šťastný,
trojhlase ústam nebožive vlastný.
Sem sa do môjho, sem do čujenstvia,
nech moje vami čujnie náboženstvia,
pravdoslovneje moje človečenstvia,
krásoľubeje moje počestenstvia,
dobrodejneje moje vševolenstvia.
Do zvona toho všetko vyzvukujem,
bohdanstvie moje sám sa zazvonujem,
budem trojzvukom tým zvoniť
do srdiec dušných, ale uželených,
do srdečných dúš, ale utrápených,
blesky, slasti, slzy roniť.
Na hlasy také veď sa prebudia
isteže, iste tí naši ľudia.
Do hrobov našich slávobylých otcov
tie zvuky musia všeobživnou mocou
kriesolúče city troniť.
Bo, proti pravde ktože vydolí?
Sama si je zbrojou, zbraňou,
a proti kráse kto sa znevolí?
Sama si je sebe daňou,
a proti dobru kto narozkolí?
Samo si je v sebe staňou.
Skorej ohlušíš vzdychom rachot hromu,
než treskom všetkých prázdnorečí lomu
trojzvuku príhlas zabalvaníš tomu.
Ó, zvuky ľúbe, ó, radosluch šťastný!
Trojhlase ústam nebožive slastný!
Zvoňže nám, zvoň na vzkriesenie,
lej do srdca potešenie,
potešenie do mojeho
dušesrdca strápeného.
Viď, Božiču môj, už mám nádobu
pre to nesmierne tvoje požehnanie,
aj budeš u mňa už mať osobu
na to predivné tvoje menodanie.
Vo svetle oka tvojho tuto stojím
pod nebosklonom, pod temenom tvojím,
trojzvuku toho prúdy svetlisté
zmenili sa mi v rieky lunisté,
rieky lunisté v jednu zasa rieku
mojeho tvojho žitia večnovekú.
Hľadím, hľadím do tej rieky
a vidím sa v nej a všetci, čo sedia
na brehu ľudia, všetci do nej hlädia.
Vezmem si pohár, z tej rieky načrem
a hore zdvihnem a zdravkať začnem:
Sláva, sláva buď na veky
Bohu svetloslávorieky!
Na svetloharfách, anjeli, hrajte
a z hrobolomných trúb zvuky dajte.
Pripíjam všetkým zdravice,
všetkým, ó, všetkým, najprv Slavianom,
Germanom potom a Európanom
a potom všetkým spoluzemšťanom,
ktorým svieti slnca líce:
Za zdravia človekom, za zdravia,
čo pravdu milujú aj vravia!
Za zdravia,
za vaše,
za naše!
Kto žije, nech pije,
nech pije a žije,
pije z toho vína
našeho Slavína,
pije ako vodu
pravdu a slobodu,
žije, pije z toho,
čo ho toľko mnoho.
Pime ho,
pime ho,
až do rána večného.
Za zdravia tým všetkým, za zdravia,
čo pravdu milujú aj vravia!
Za zdravia,
za vaše,
za naše.
Keď sa napijeme,
trochu si zosneme
a potom vstaneme;
potom nám,
potom vám,
nám i vám
v nebi u Slavína
z toho svetlovína
bude dobre píti,
bude slávne žíti;
na veky
nám i vám,
na veky.
Za zdravia človekom, za zdravia,
čo pravdu milujú aj vravia,
za zdravia!

Ale čo je to? Hudba utíchla,
anjela trúba v ách sa zadýchla,
všetko razom onemelo;
z pravdy pohára pijem, nedopijem
a zrazu mlkot kolo seba čujem.
Čože? Či by všetko vymrelo?
Ľak ma zaujme — kto sa neľakne,
keď ľudu zdravká a ten mlčí neme,
kto sa neľakne, keď na živých volá
a tu si pred ním mátoha kvakne,
hrozne na desnom kopci hrobnej zeme,
hen, hynom hynie nemá smrti tmola.
Strach ma presýpne, navidomoči
medzi živými smrť ma preskočí;
desne počúvam a sluch mojich uší
v nemote žímor žímorne sa hluší.
Všade ticho, hlucho, tupo.

Pravdy kalich mi z ruky vypadnúc
žblnkne do rieky, ja tu do neba
pozrem a dívam sa vôkol seba,
na rieku pak sa potom ohliadnuc.
Trniem, žasnem, kapem, dívam.
Zrkadlo neba mrakmi sa zastrelo,
hudba nebeská naveky utíchla,
zvononebosklon na chmáry sa sčrepil.
Len bolo ráno, už sa zvečerilo,
vzduch si zaachkal, zem si stonom vzdychla,
mrak zhora hustol, až mi dušu zlepil,
ohrúzil srdce v cite clivom.
Len hukot hnevný začne rieka dávať,
ja na ňu pozrem, tu vlas dupkom vstávať,
miesto zračistých lún valí sa hlien
hustotemný tak, že v mraku má tieň.
Len tu i tam sa pomedzi lún stisky
svetlonoskali akési to blysky
jako svätojánske mušky.
A z brehu tí tam — kde sa podeli,
ešte-li žijú a či pomreli?
A čiže divu kedy bývalo,
keď sa to ľudstvu všahdy tak dialo,
že len mrelo od pravdohlusky.
Mŕtvo je, ticho, nik sa neozýva
a moje oko do mrakov sa díva,
či sa mi niekto spozorí?
Nik a nik, niktoš taký je svet celý,
keď mu zazdravkáš z pravdy pohára,
nedba, neúfnosť, smrť ho omára,
na slovo jedno vďaky nie je smelý,
lebo sám sebe sa korí.
Hlucho mi, hlucho, pusto len a pusto,
temno mi tuto, temno len až husto.
Čože robiť mám? Či tiež onemieť?
Nie, nie, nemôžem, raz som už povedal,
bárs i mi nikto odpoveď nedal,
sám si to vlastným slovom osmeliem.
Nad hukot rieky tejto vznesiem kriky
a do tmy strelím trebárs i z motyky.
Hore, ľudia, či spíte,
ozvite sa, ozvite,
zazdravkal som všetkým vám,
či mám ostať tuto sám?
Hurá, hurá za pravdu,
za pravdu i slobodu!
Hukom rieka sa valí,
precíťte, vy, ospalí.
Zazdravkal som všetkým vám,
zdravstvujte, všetkým volám,
zazdravkal som za pravdu,
za pravdu i slobodu,
hurá, hurá za pravdu!
Nič a nič — mráz mi kosti pretína,
jak tomu, čo keď polnoci hodina
v cinteri obdiaľ od spolnej dediny
zavolá „Kde ste?“ na zomrelých stíny.
Nič a nič, ale cit-cit — čosi hlesne,
počne čosi sa šeporiť,
mihne predo mnou a pri uchu desne
počne mrmravo hútoriť.
A potom odchriakne a nastrojí reči:
Či sa to takto v noci kŕkať svedčí,
keď sa ľudia na pokoji?
Bláznivý blázne dáme ťa do chládku,
pútko na nohy a na ústa kladku,
bys nerušil nám dychmu našu sladkú
a nenarobil v čírej noci zmätku
ty i teberovní tvoji.
Lún rieky tejto my sa nebojíme,
dosť je tu hatí, bezpečne my spíme.
Dobre my známe všetko si porátať,
kde treba pustiť a kde treba hatať.
Len ty do srdca balušíš.
A čo ti toľko s tou pravdou činenia,
či za to stojí ľudí z prvosenia
daromným tým krikom rušiť?
Čo to za pravda? Čo je pravda tvoja?
Spať to je teraz, či vieš, pravda moja,
a čože je vôbec pravda?
No a pakuj sa, choď spať, to ti radím,
lebo ináčej potom si odhradím,
ak sa raz ešte tu čert búriť nazdá.

Kto je to? Nikto, preto, že ich je moc,
vidno nenie ich, preto že je ich noc
a vo dne ich vidno nieto.
Predsa nepôjdem, tu prenocujem
a noci právo tej premocujem
mátajúc mátohy tieto.
Pravdu kto nechce, ten nech sa jej bojí,
liek neužíva, nech sa strachom pojí,
i tak aspoň zlé vystrojí.
A kto takému rád by osožil,
ale nemôže inak, leda strachom,
veru nezhrešil, keď ho v srdci plachom
turňami aspoň pravdy mátožil.
Veď že už iste len to ráno svitne,
bár si po smrti, tým radšej precítne,
tým bude väčšmi pravda mu milá,
čím v noci šalba viac ho mámila.
Ó, noci, noci číra, hustá, tmavá,
máš veliké ty na tom svete práva.

Ach, ja človek som hriešny[12]
a v hriechu nepotešný
bez svetla milosti:
Hriechov mojich bremeno
kde môže byť zloženo,
ak nie v nočnej smrteľnosti?

Sám sa hanbím za seba,
trebárs aj oko neba
nado mnou sa žmúri.
Ach, tu v mojom svedomí,
v najnočnejšom súkromí
súdny deň mi dušu súri.

Ako sa tam pred vami
ó, duchovia mne známi,
vo svetle ukázať?
Keď mi bude veleno
hriechov mojich bremeno
na vidom neba rozviazať?

Tuto tej noci teraz
zakopem ja, hriechy, vás,
nikto ma nevidí,
len sám Boh vševidúci
on cit hanby horúci
dychom lásky svojej stydí.

Na brehu tejto rieky
zakopem vás naveky
vy, nočné obludy —
a keď rieka breh zmyje,
nech vás múľom zakryje,
múľom nespomnej zábudy.

Tuto vás zakopávam,
tak sa vás odžehnávam,
dosť som vás už nosil,
dosť pod vaším bremenom
zem tú tlačil kolenom,
kajúcnosti plačom rosil.

Ó, noci, temná noci,
tu ich do tvojej moci
moje slovo dáva,
zanos jejich pamiatku
tam, kde v predsvetnom zmätku
nikda žiadny deň nevstáva.

Ach, noc, moje počiatky,
keď som v živote matky
počal byť, počal žiť!
Ach, noc, môj koniec smutný,
keď v hrobe nepohnutný
nebudem žiť a budem hniť.

Ó, noc, veľké máš práva!
Ó, biedna moja hlava
nocou sa len zaviň,
a keď sa noci ľakáš,
načože na deň čakáš,
bys videla len svoj záhyn.

Buď Bohu poručeno,
prečo bych to bremeno
do hrobu nezložil,
telo, hriechy, to i to,
maj si noc to zakrytô,
bohdaj by v tom viac neožil.

Keď tak bude zloženô,
oboje to bremeno
v útrobe tej zeme;
potom duša potichu
ľahko sa v jednom vzdychu
k Bohu spolu prenesieme.

Ó, Jezu, svetlo duší,
ty si takú noc prvší
tuto prenocoval,
vstúpils do zeme dolu,
aby si v jej podmolu
hriech sveta pred Bohom schoval.

A tak ja, človek hriešny,
nad hriechy som potešný,
mám svetlo milosti:
Hriechov mojich bremeno
tam je v noci zloženo,
schované v zemskej smrtnosti.

I tak počakám, tu prenocujem
a noci právo tej premocujem.
Tam na površí zámok vyniká
a z jeho veže kuvik kuviká.
Ej, kuvikajže už na smrť komusi,
veď to starý hriech, ten čo nás bantúši.
A v doline tej, odkiaľ vietor fúka
niekto volá snáď? Ech, to sova húka.
A čo to? Ani len pes nezabrechá,
zo strachu i ten vošiel do pelecha.
A kdeže hlásnik? Ten sa nenazdal,
že bude ráno hneď noc — a zaspal,
zaspal na noc túto celú.
Len ďalej ešte, duša, tuto nocuj,
a v noci tej sa mocou ďalej mocuj,
bude jej len naposledy
koniec už raz kedy-tedy.
Ale čože to tamto tak sa kmitá,
či, panebože, od západu svitá?
Ja deň čakám len z východu.
Širej a širej sa to rozsvetúva,
zo seba samo jaksi rozjasúva
po mrakov tých temnom zvodu.
Divno to ale — neide zhora
táto nového dňa toho zora,
lež nahor ide zospodu.
Tamto vidím už vrchy ožiarené,
tam sa na zámku halky už ligocú
a v dedinách sa na vežiach blyskocú
kríže svitom tým zjavené.
Čo, panebože, čo to, čo to je?
Či stade má prísť svetlo to moje?
Či sa západ stal východom?
Bližej a bližej to svetlo sem ide,
už kolo mňa svet mám v obzornom vide,
bližej a bližej už vidím tiecť
rieku, v odblesku kalnoluny vliecť,
pátram, skúmam v šír rozrodom.
Bližej a bližej, ó, poď, prijdi zora,
čo kadekoľvek, zdola, lebo zhora,
len si budeš tu, len sieti zasvietiš
a k duši túžnej ohňom sa privietiš;
viac je mi jedno tvojej lúče mženia,
než celonočné moje nocibdenia,
viac, lež všetko moje snenia.
Blíži sa, blíži. Ale čo to slychu?
Hudbu jakúsi čujem v tomto tichu
z toho tam svetla sem sa ozývať,
ba vravu kúsi, ba krik, ba spev, ba vysk,
mihavý jakás v žiari tej blysk a blysk,
jak svetlonosky sa kývať.
Veď z neba svitné milozorenia
tak ticho ide ako myšlenia,
ako rajského prúd snenia.
Ach, či to asnáď je tá svetlohudba,
v nejžto zaznieva naša vekosudba,
znie našeho tón Aeona.[13]
Ach, čo počúvam — to je nie ona,
veď to akísi robia mamľasi
rozhlasorykné tieto halasy,
z krčmy to idú ľudia podnapilí,
dobre všahdy takým časy.
Ale to svetlo, čože to značí?
Či sa opilcom s fakľami páči
tackajúc ísť v noci domov.
Ha, či to zrýklo tisíc paromov,
či to nadľudské sú azda hlasy?
Skríkli to teraz — vivant, vivant, hurrah —
preboha títo mamľasi?
Ešte celý svet spiaci nám pobúria.
A len idú sem a len idú bližšie,
už sú tu, tamto na protejšom brehu,
zastavili sa v svojom hlučnostehu.
Ach, ach, toto znezrada,
veď je to jakás fakľáda.
Hajno mužov, žien, všetci horiace
fakle nesúci, za nimi muzika
zbožnelú nôtu akúsi cvrliká.
A v to i bubny, i trúby vreštiace,
i klarinety, i flauty pištiace
zavše sa ozvú razom ako na tuš
a húf „vivant, hurrah“ kríka.

* * *

Vivant, hurrah naši páni,[14]
čo na tejto sveta stráni
božské pravdy povedali,
čo za pravdu, za slobodu,
za dobro ľudského rodu
všetko slávne vykonali.
Putá z nôh človectva sňali,
rozum jeho rozviazali,
vôľu jeho rozpásali,
aby oba strečkovali,
kadiaľ by si len zavzali,
či sa rozum triezvy šiali,
či sa vôli väčší, malý:
Dúli, túli, chmúli, chúli,
šúli, grúli, rulí, múli,
oni rozum truľom dali,
na fafákov nafákali,
na šľachtošov nakvávali,
na kazárov naskákali,
Pána Boha pretákali.
Kde sa tu raz všetci sňali,
vivant, naši liberáli.
Im ku pocte tá fakľáda
a s muzikou serenáda.
Z Pravdoslavíc sme sa sňali,
vivant, naši liberáli!

* * *

Ha, to svetlobuch, a nie svetlohudba,
nezneje to tam naša vekosudba,
to nie tón nášho Aeona.
Len trochu počkám, kým sa ukoná
hajno to kríkať, niečo sa ho spýtam.
Ale čo vidím? Koho to tam majú
v truhle umrlčej? Čo s tým zamýšľajú?
Medzi sebou sa trhajú sem i tam
a všetci truhlu tú by radi niesti,
už tam ju majú, už ju nesú šiesti,
k rieke nesú ju, ako ju doniesli,
všetko utíchlo, ani len nehlesli.
Ja to videl som — čohosi sa báli
tí svetohluční páni liberáli.
Akoby čosi šípili zlého
z tohoto skutku nočného.
Vtom si uchvátim priličný okamih —
na liberálov zavolám, na samých:
„A čo je pravda, povedzte mi páni,
keď ste za pravdu tu tak ospievaní?
Čo je to pravda, recte liberálci,
keď za ňu vás tu chvália i ospalci.
Ozvite sa mi, keď ste pravdozvanci!“
Ale na miesto kej odpovedi
„hahaha“ skríkli a zaraz vtedy
truhlu hodili do rieky.
Na to hlahol trúb, na to bubnov rachot,
výšky a vresky píšteľ, kriku vachot,
kriku „naveky, naveky!“
„Tam si naveky, ty stará stariga,
černokňažníckych rozumov šaliga,
tam si, tam si, viac ťa nieto.
Šesťsto tri razy rokov nás mámila
a devätnásty liberálov sila
do ničirieky tejto ťa hodila,
už ťa zhltnú luny tieto.
Už bude dobre na svete teraz,
nebude karhať, strašiť, mámiť nás
tá vekošpatná starena,
čo ju hlupáci, ktorých ona šiali,
čarami svojimi odjakživa zvali,
že vraj svätá nábožena.
Už ťa prehltli luny tejto rieky,
tam si stariga, tam si už naveky.“
Zasa umĺkli, akoby sa báli,
tí svetohluční páni liberáli,
akoby čosi šípili zlého
z toho skutku násilného.
Dosť času už mám volať na samých,
na liberálov dobre mi známych.
A — „služobník, páni bratia.
Ako sa máte, ako vidím, dobre,
čože boháčom! U vás pravda žobre,
keď vám za ňu toľko platia.
A — čo je pravda — povedzte, páni,
keď ste takíto pravdosvetani,
takí pravdosamozvanci?“
Zasmiali sa mi ako šarvanci
a povedali: „Žiaden nevieme.“
Jeden:
Ba, ani vedieť nikdy nechceme.
Druhý:
Nieto na svete istej pravdy znaku.
Tretí:
Ja sa domnievam, že som jej na šľaku.
Štvrtý:
To sa domnievaš, to je len pre tebä,
žiadna skutočnosť to nie sama v sebe.
Piaty:
Pravda je, čo viem; a viem, že nič neviem.
Šiesty:
Ba ni to nevieš, ja ti pravdu poviem.
Siedmy:
Pravdu len skúmam ja a nechcem viacej,
a keby Boh mi medzi pravdoskumom
dal voliť a pak medzi pravdoumom,
môj Bože — tento, ten volím radšej.
Ôsmy:
Pravda konečná v priepasti leží,
darmo za ňou svet hlúpy ta beží.
A kto sa pustí za ňou do priepasti,
neuvidí viac zemskej svojej vlasti,
ani jej krásy a slasti.

* * *

„Tak sme si“ — myslím; veru z Pravdovína,
zlá-nedobrá je to stará novina.
Toľko za pravdu kriku, vresku, hluku,
táž sa „čo pravda je“, tu ani muku.
Len že nevedia - no z vašej nevedy,
čože to vyjde ešte naposledy?,
ak nie slepúnskej háveď žimribiedy.
Z nevedy vašej vyjde vám nevesta
prírody bujnej, len to vaša cesta.
Ale to spása! Všetky pod jej kydlu
rozumy vaše všetkým vám sa vytľú.
Majte sa dobre, Bohu vás porúčam,
keď sa tu s vami naveky rozlúčam.
A čo to za div zasa tu sa stáva —
truhla vo rieke netonie, nepláva,
ale na mieste jednom všahdy leží,
pevne to leží, jakby na kryštálnej
pevnine skalnej, na tej lune kalnej.
Hajno fakľády vždy na brehu stojí,
medzi sebou si čosi ticho brojí.
Chmárami celé nebo vždy zadieto,
tam zhora ku dňu ešte sa nehne to.
Ale vo rieke truhla ako leží,
raz kolo nej sa rázsvitom rozbrieži,
lebo, hľa, truhla, sama sa rozsvieti,
ako diamant slncom vo tme nieti.
Nieti a nieti, roznecuje sa
širej a širej svetlokolesá
svoje všade rozodieva.
Hajno fakľádne vždy na brehu stojí
a toho svetla jakosi sa bojí,
čudom sa len na to díva.
A zrazu truhla praskom sa roztresne,
i vrazu svetlo z nej sa rozblesne,
svetlo slnca slnečnejšie.
I vrazu zhora hromy zahrochali,
i hromohlučné víchry zaduňali,
zem sa triasla zo základu.
Padneme na zem, ja i liberálci,
tam prebudia sa všetci svetospálci,
skríknu ako na deň súdu.
I vrazu zasa všetko zatíchne
a vše stvorenstvo raz si vydýchne
jedným citom vykúpenia.
Osmeľujúc pak vstaneme všetci,
pravdobalušní, pravdoneznalci,
ja i precítli tí svetospalci.
Rozvietime sa a divné veci —
z večera ráno,
svetlosť, jasnosť belodenná.
Zem, nebo v jednom svetle sa zaskvelo,
rozkoše hlasom tvorstvo zavznelo
a krvoluny tejto rieky kalnej
rozzračili sa, čo v hlati zrkalnej.
A tá, čo bola do rieky hodená
od nevedov tých pravdoneznanlivých,
svet zve ju hlúpy - „svätá nábožena“,
na tej svetlorieke tróni.
V oslave tróni prejasného svetla,
okolo hlavy hviezdami obkvetlá,
v rúchu nebovom dúhou opásaná,
v tvári anjelskej žiaľno uplakaná,
ľútosti tam slzy roní.
Liliu s ružou v pravici tríma,
stigmy jakýsi vál v ľavici má
a ten v svetlorieke tôni.
A luny rieky dvíhajú sa hore
vrchom a vrchom, jak sa dvíha more.
Ona pokojne si tróni.
Anjeli húfne vôkol nej lietajú,
súhlasozvučne „zdravas“ spievajú,
„zdravas, ty plná milosti!“
A to je ten vál, ktorý ona zvila
z tej noci mrakov, keď sa vyborila
z truhly ľudskej nevernosti.

* * *

Zdravas, ty plná milosti:[15]
Ó, nebeská milostenka,
zemskej noci svetlosienka.
Zdravas, zdravas, milá, jasná,
neboličná, svetlokrásna.
Svetlojavná, svetlodajná,
vekostajná, slncostajná,
blahoprajná, srdcihájna,
duchojavná, javotajná,
myslirojná, dušekojná,
slastihojná, blahopojná.
Srdcejatná, živodatná,
smrtistatná, bytovratná.
Zdravas, jasná Milostena,
Svätoslava, Svetlošena,
nebovládna, neboladná,
neuhádna, verosnadná,
pravoradná, nepovadná,
kvetovňadná, neuvädná.
Ľudia hore, srdcia hore!
Vo vašom je vekozore
nebeská tá milostenka,
vašej noci svetlosienka,
vašom v čelo-veko-zore,
vašom bohoslovotvore.
Hore, hore, bohomati
ku nebeskej vekostati,
tróň na duší zrkadlinách,
pevnej duchov na celinách
tam v nebeskej vekostati
a tu v čelovekomäti,
tróň, tróň bohoslávomati,
nech sa svet poslovosvätí.

* * *

Zdvihla sa letkom hore, ospievaná
anjelohlasmi, svätá nábožena.
Vyššej a vyššej zašla i s anjely
slavonebeskom v obzor svetloskvelý.
Zmizla z očú nám, nezmizneš z pamäti,
ó, ty milostná bohoslávomati.
Vtom sa milostne po nás obzerala
(na mňa i na vás, och, mne jedným zrením
srdce moje sa samým okom stalo,
jedno zo zrenia rozum mi rozmälo),
ľalie, ruže do rieky sypala,
padali tieto ľúbym hrdoznením,
farbili rieku tú bieločerveným.
Na to svätým nás krížom prežehnala.
Všetko tu na to padne na kolená
a znakom týmto svätým sa znamená.
Do neba potom slávne sa dvíhala
a potom vál ten ľavicou rozvlála.
Ten sa rozvinul zasa v čierne chmáry
a premenil sa na brehové šiary.
Do neba potom slávne sa dvíhala…
Trón len ostáva, spravený z truhly
tej tam umrelej, čo v nej ju vrhli
páni tí boli do tej krvorieky,
kríkajúc: tam si, tam si už naveky.
Trón ten ostáva — lež v tom zrazu
rozíverí sa, jakoby z rozkazu
a rozletí sa tými íverami,
jako kamenčie rieky tej lunami.
To je kamenčie, tie naše škrupuly,
na ktorých umy mnohých sa vytknuli.
Zmizla z očú nám, nezmizne z pamäti
Slavomať viacej na zemskej postati.
Stáli sme všetci v deji tom zídení
na brehu rieky ako vyumení.
A keď sa zjav ten zavrel nebosklonom
udrela srdcia túžba lásky ronom,
zavreli mysle živej viery lejou,
vdel sa do duši duch dielnou nádejou,
spásy radosť sa obliekla
do slovoslavy a riekla:
Na brehu rieky, pohádzavše fakly
do nej, liberáli všetci so mnou kľakli,
na brehu rieky tam sme sa zdruzili,
v družbe premilej Bohu sme slúžili:
spásy radosť sa obliekla
do slovoslavy a riekla:
Kyrie eleison: Pane, zmiluj sa!
Bože, zmiluj sa nad nami,
Otče, zmilujs nad dietkami,
Synu zmilujs nad brat-sestrami,
Svätoduchu nad svetami, telami.
Gloria in excelsis Deo: Sláva buď na výsostiach Bohu!
Ó, sláva Bohu naveky,
Bohu slavosvetlorieky.
Otcovi: sláva!
Otco-synovi: sláva!
Otco-syno-duchovi: sláva
na nizovýsosti,
na výsonizosti;
a tu dolu
dietkam, brato-sestrám, svetom,
hviezdam, slnkám, kvetom,
všetkým spolu,
čo majú boha-vôľu
svätoslávny po-koj.
Kredo: Verím
Veríme v Boha stvoriteľa,
veríme v Otca roditeľa,
veríme v Syna spasiteľa,
veríme v Svätoducha posvätiteľa.
Slovom nás splodil,
krvou vyslobodil,
vodou opúvodil.
Slovom nás slovaní,
krvou nás občaní,
vodou nás svetaní
v svätodušenské ruchnutie,
v čistopanenské rieknutie
slávoroda
a v utrpanské tubytie,
a v umučenské dožitie,
a vo vzkriesenské prežitie,
a vo vstúpenské všežitie
slávoducha.
Veríme
vo svätoducha-cirkev-obec-svätých,
v rozhriech tela-vzkres-živovek
slavobysta,
v trojjediného
Ja-neho,
Ty-neho,
On-ného,
našeho
slavobysta.
Veríme!
Veríme tak ako cirkev pravoslávna,
ako verí cirkvi hlava slavopravná.

* * *

Tak! To je dobre! Sláva tej jednote,
to naša spása je v tomto živote.
Zo všeho nič je, keď je nie vše v jednom,
z jedného nič je, keď je nie vo všetkom.
Keď bude ľudstvo veriť všetko-jedno,
všetko uvidí v jednom i v jedine
dožije večnosť i v jednej hodine,
užije Boha v trochu chleba-víne,
v oči mu hľadí v každom smrti stíne.
Nikda nedá Boh všetko len za jedno,
jedno nedá pak sčiastky, ale všetko.
Jedno je nebo slávy všeširoko.
Ono musí byť jedno všem nám oko.
A kto hľadí ta druhým, cudzím okom
nič neuvidí, oslepne pod rokom.
Tak! To je dobre! Sláva jednoviere!
Poďme ku textu — každý svoj um bere,
slúcha i slúcha, i hneď „na počiatku“,
zdvihli si zasa jakúsi to hádku.
Ale zasa, ale zasa —
čo len myslí táto chasa?
Na vidom divu teraz jednoveria
z nedivu vidmou hneď sa zas hašteria.
Z divu a z vidu stanú sa im vitmy
a z toho všeho zostanú im fiťmy.
Zmizlas z očú nám! Tak skoro z pamäti,
ó, ty milostná mizneš, Slavomati!
Hádka zoviera, hlúpi sa čudujú,
zloduch sa smeje, blázni sa radujú.
A ja? Ja som kalich hľadal.
Bolo tam rečí, bolo tam tých krikov,
a princípov tých a tých synoptikov,
mýtusov, čertov, všakých kakymykov!
Racionáli, supernaturáli
k jazyku jazyk do seba sa dali.
Vresky a tresky zdvihli k tomu tristí
de- a theisté tristorakí istí.
A ja? Ja som si z kalicha zavdal.
Zmizla z očús’ nám, bohoslávomati,
zmizla si skoro ľuďom i z pamäti.
Hádka zoviera, hlúpi sa čudujú,
zloduch sa smeje, blázni sa radujú.
Nebolo im dosť jazyky si sápať —
začali z rieky to kamenčie chápať,
škrupuly oné z tejto svetlorieky
začali lúčať do seba a škreky
robili tak, že celý svet ohluchol,
že nepočul viac, iba keď ho štuchol.
Veď dušu ľudstva len tí zahlušili,
čo slovo viery jedno pokrušili.

* * *

Čože sa, ľudia, len čo škriepite?
Škriepite-li sa, teda sa nebite,
bijete-li sa, teda že nekričte,
mlčky sa sami, mlčky spolu ničte,
sudba vaša smrť, ale smradne krikom,
mŕtvi ste srdcom, trepete jazykom
do sveta, ako na samomukách,
tak medzi blížnych šírite nákazu,
že potom hynú jako na zárazu
a duchy dochnú vo vašich náukach.
Ó, ty milostná bohoslávomati,
zmizla si z očú, zmizla i z pamäti
Oni
Ech, čo ty kričíš, sprostá ľudská biedo,
my sa za pravdu hádame!
Ja
Nuž a čože je oné vaše Credo?
Oni
Sprostači, rovnej tebe, ho necháme.
Ja
Veď ste ho všetci na div vyslovili.
Oni
To naša bola slabosť len v tej chvíli,
mdloba, čo silných aj duchov napadá,
keď duša čosi nadľudného badá.
Ja
Tak vy zo samej sily ste len slabí,
z rozumu všetci samého pochabí?
Oni
To nerozumieš, to je nie pre teba,
to ty nechápeš, to je myslibyt náš:
keď na to svojho sám rebríka nemáš,
nikdy nevyjdeš do takého neba.
Ja
Ale to „credo“ raz ste povedali,
či ste si slova svojho tak nestáli?
Oni
To je pro forma, to nádoba stará,
z nejžto rozum náš ducha sám vyškvára.
Všetky podobné viery staré gráty,
chrámy a krámy, knihy a ornáty,
všetky cirkevné malchy, plášte, šaty,
do pece jednej všetko to dávame
a v peci tejto ducha vypáľame.
V zániku ohňa duch nám takto vzniká,
vec je to pekná tá dialektika.
Ja
A čo potom duch ten bezdobý robí?
Oni
Nech čo chce robí, keď sa raz vyduší,
nech si je voľný ako sa mu sluší,
ako mu vôľa tak sa zasa vdobí.
Ja
Ale či si duch ten nerobí žarty,
či neutečie niekedy vám v čerty?
Oni
Čerta utečie, veď ho dohoníme,
jak habakuka za kečku lapíme.
Ja
To je nasilu: čo tak on a z neho?
Oni
Ani dobrého nič a ani nič zlého,
pretože nieto v ňom ani jedného.
Ale to máme, aspoň zasvätenci,
že mu to zjeme, čo mali zjesť ženci.
Ja
Všetko za pravdu? No a čo je pravda?
Oni
Duch, to je pravda; znáš ju, jak ťa navdá?
Ja
Znám to i ja, lež čože, prosím, je duch?
Oni
Duch je život.
Ja
A život čože je?
Oni
Ruch.
Ja
Ruch alebo ruch — ale čože je to?
Oni
Niet ruchu ďalej nad pochopy tieto.
Zastati musíš tuto, nikam ďalej,
ži, alebo mri; múdrej, lebo šalej.
Ja
Vedľa toho viem, čo som vedel vlani,
darmo marím čas, porúčam sa, páni!

* * *

Vtom — kde sa vezmú, tu sa vezmú — traja
vyskočili na nich odzadku hurhaja,
Läuro i Jaso i Läľo sa dali
do nich a všetkých v rieku pohádzali.
Utonuli všetci aj sa utopili,
ešte v poslednej dychu svojho chvíli
skríkli: „Za pravdu, za ducha, za slobodu
pijeme večnej ničirieky vodu!“
Strach ma presýpal, vezmem sa na nohy,
lebo z ľudí tých stali sa mátohy,
čo na poludnie jako poludnice
srdcadetí nám berú na tisíce.

* * *

Ujdem odtiaľto rýchlym mysli behom,
pôjdem a pôjdem rieky tejto brehom —
nech bude ona bláznom ničirieka,
mne bude kúpeľ svetla pre človeka.
Ó, kde si, kde si, môj drahý Slavíne!
Bol som ti na zlej teraz ja hostine,
z pravdy pohára pil som, ľuďom zdravkal,
vzdychalo všetko, ani pes nehavkal.
Len čosi zo sna krochkom zamumralo,
ach, čiže sa mi, čiže sa mi stalo.
A tí, čo prišli s onou serenádou,
začali pravdou a skončili zradou.
Skončili zradou proti nábožene,
a — čo je horšie — v samej pravdy mene.
Div si ukázal a z divu kapali,
pre samú pravdu teba neuznali.
Daj si, Bože tým, na dlaň svojho ducha.
Viď, Božiču môj, že nemám nádoby
pre to nesmierne tvoje požehnanie,
ani že nieto na mne tu osoby
pre to predivné tvoje menodanie.
Že čo je pravda? Jedni — že nevieme,
že ani vedieť nemôžme, nechceme.
A ty že si kto? A pak čože som ja
v jednote s tebou mojeho svedomia?
Keď si ty nie on, pravda večná, živá,
čože budem ja — nička neboclivá.
Ak si ty nie on i s Bohom clivo mi,
Boh-Neboh mi je, nech si má tam hromy.
On ma zunuje i ja ho zunujem,
po lucifersky sám sa zabohujem,
a budem ešte lepší, ako on je.

Ale tys to on, ó, Ježiši Kriste,
ty bohorodný prvší slavobyste.
Tys Boha môjho pravda, láska, svetlo,
tys jeho srdce z duše mu vykvetlô.
Otca Syn Boží, v ktorom Boh sa ľúbi,
za tú ľúbosť mu dal vše i vše sľúbi.
Tys to on veru: ja že pravdu neviem?
Že ju nemôžem vedieť, že ju nesmiem?
Ja jemu — plno všade, plno Boha,
nevstane, nehne sa tu len v ňom noha?
Mal by necítiť nikde jeho dychu,
ni v ruchu života, ni v smrti tichu?
Čo vzduch, to bych: dychom jeho.
Kto prvý dýchnul — prijmite, vraj, ducha,
Ducha Svätého; dýchnul pravdou prvší
vo svete na svet, tým on svet udobil,
otca v Bohu, v sebe ducha zosobil,
v tom dychu jednom večnosť nadobyl,
a jest prvší i posledný,
prvší jeden, my s ním jedni.
Kto prvý dýchnul pravdou, ten je pravda —
veď kto je niečo, tým ani nedýcha.
Od veku Boh dýchnul, dýchal pravdou.
Kto v čase dýchnul tak prvý? Syn jeho.
Preto je pravda, Boh-človek a duch-život
a je prvší i posledný,
prvší jeden, my s ním jedni.

* * *

Všetko ti, všetko, ó, drahý Slavíne,
z kalicha duše mojej tu vylejem.
Na svetlooltár tvoj v jednej hodine
samojeden tu celý obetnejem.
Všetko vylievam na svet tento suchý,
darmo i darmo, grunt skalnatý, hluchý —
lebo to v priepasť bezdušnosti vsiakne,
alebo príval, dôpust, preč ho splákne.
Darmo i darmo — a čida že čuda,
keď vzdelaný svet je taká ostuda,
akýže bude, čo vzdelanstva nemá?
Keď je tma svetlo — akáže tma sama.
Trojjedinú svet ten bohyňu vzýva —
pravdu a krásu a dobrotu; ale
modloslužba to len je sebelživá,
v zúfalosti ju konajú ošiale.
Zadeli matku do truhly nevery,
kamže podejú tieto tri jej dcéry?
Kde ani ešte pravda nemá dychu,
dobroty, krásy, tam niet ani slychu.
Hej, svete, svete europejskej slávy,
ešte z nepravdy si len pravdovravý.
Akože, kde sa mám ti do tvojeho
rúcha obliecti trblietoskvelého?
Ty ma vysmeješ a Boh ma zavrhne
a požičaný odev zo mňa strhne.
Keď sa oblečiem do mojeho Krista,
zasa ti budem smiešny pietista.
Povie mi každý: to je už von z módy,
to je odedza deťom neslobody.
Vo svetosláve každej môj je Slovák
okúňavý a večitý len novák;
len v svätosláve tam je starý známy,
nezmenil ešte krámy si na chrámy.
Čože vyslovím tým slovom slovenským
do očú takým hrdošom svetanským,
čo slova perly Kristovho na cundrách
nosia a hviezdy nebeské na plundrách.
Utečiem odtiaľ rýchlym mysle behom,
pôjdem a pôjdem rieky tejto brehom.
Ó, kde si, kde si, môj drahý Slavíne,
verus’ ma v súdnej objal to hodine.
Lež keď si mi dal také požehnanie,
dajže mi bytie, s ním dajže mi stanie,
dajže užiť ho s bratmi a sestrami,
bársi aj medzi len štyrmi stenami.
Nech mi vykvitnú z môjho srdca city,
ako nebeských hviezd zorničné svity.
Dajže užiť ho s tou mojou rodinkou
medzi Tatrami milenou chudinkou.
Bársi aj sláva sveta nám neslúži,
nech tvoje slovo len Slováka duží.
Keď slovo dals mi, ku slovu aj meno,
daj duši s duchom na sobáš aj veno.
Ak ty vo mne sám slovom si nebudeš,
darmo je všetko, čokoľvek poviem;
ak ty vo mne sám Kristom mi nebudeš,
darmo na svete kresťanom sa zoviem.
Všetko na márnosť márnivú vyjde mi,
v nebi na nebyst a na hriech na zemi.
Idem a idem rieky tejto brehom
už povoľnejším mysle mojej behom.
Ó, kde si, kde si, môj Slavíne drahý?
Toľko počul som toho sveta kriku,
že duša stenie mi od tej záľahy
a sama pritom ťarcha požehnania
tvojho mi srdce na dno viery zráňa.
Ale ty mlčíš v tvojom neboliku.
Ó, keby si sa len teraz ozval mi,
sklinenému tu pod dvoma návalmi.
Len slovo tvoje, ba len pol slovíčka,
všetky utíši surmy toho sveta,
prestane v duši mojej každá priečka,
vrchovať budem nad zloducha zdurmi.
Ale ty mlčíš v svojom neboliku
a ja ohluchnem v tohto sveta kriku.
Idem a idem po tej rieky brehu.
Zastať tu musím, niet mi ďalej behu.
Tu sa predo mnou kryštálová skala
prehnula, strmou výsahou vypäla.
Sprava ma rieka, zľava vrch úšustý
ani kroka len ďalej už nepustí.
Čo tu robiť mám? No, naspäť sa vrátim,
veď vedľa rieky cestu nestratím.
Ó, domov, naspäť domov, len čím skorej,
stesknilo sa už veľmi duši chorej.
Ó, domov, naspäť, trebárs i do hrobu,
len by rozkydol už túto ťažobu.
Darmo som išiel hore touto riekou,
zastati musím pod touto zápriekou.
Darmo som hľadal pre slovo nádobu,
právo ktorého Slavín mi požehnal;
darmo som hľadal sám svoju osobu,
pre meno spásy, ktoré mi Slavín dal.
Už ho súzvučať s bratmi a sestrami
nijako, nikde, nikdá nedá sa mi:
lebo pre slovo to nemám nádoby,
lebo pre meno to nemám osoby.
Už sa len vrátim domov, bárs do hrobu,
len by si mohol zložiť tú ťažobu.
Zložiť sa nedá, ó, nijakým činom —
diamantovým pribitá je klinom,
na srdce klinom hlboko do duší,
už mi ju odtiaľ nikto nevyruší.
Ach, koho raz Boh v zápase uderí,
ten z bohoviery sám si viac neverí,
a koho raz Boh sám sebou obťaží,
darmo zo seba zhodiť seba snaží —
bo proti svetov ťarche funt neváži.
Kdeže sa tedy sám z tej ťarchy zhodí —
prosto nemožno; tak je k nej pritknutý,
jak nebeský pól sám k sebe prikutý,
sám v sebe nebom so sebou si chodí.
Ó, vekostála večnosť vekosuchá,
jak zaľahýnaš na ľudskosti ducha!
Teda sa vrátim s tou ťarchou do domu,
ani nepoviem ni slova nikomu,
ani nemôžem, nemám na to hlasu,
veď sa mi stratil v tom sveta halasu.
Povedať nesmiem, nemám na to mena —
a meno kresťan tu nič neznamená.
I budem si žiť v domácom súkrome
tak ticho, tíško, jak v hrobovom dome.
Žíti budem len, abych preživoril,
dokiaľ je vôľa toho, čo ma stvoril.
A budem tvoriť z toho požehnania
len sebe sám si, keď nemôžem s nikým,
a budem sebe sám mužom tolikým,
koľký len môž byť pre svetské zaznania.
Len si budem žiť tu tak, tak tíškom,
že ani sebe nebudem si slyškom.
Kto sa dobre skryl, ten, vraj, i dobre žil,
a mudrec ten byl, kto mlčky všem svedčil.
Ja budem z ľudí, keď oni nechcú byť,
ja užijem ich, keď zo mňa nechcú žiť.
Svet sa radšej dá užiť ako žije:
srdce ti odoprie, skôr ti podá šije.
A na Spasiteľov na ulici hrmí
a svojich bláznov vo svetlici kŕmi,
hotuje na tých meče, magle, kríže —
a vrahom svojím ešte ruky líže.
Keď mu zazdravkáš zo slovokalicha,
nebude ti piť z neho víno čisté,
býti musí mu hriechom zákalisté,
býti musí v ňom mam, šaľba, pleticha.
Tak slovopiscom napospol sa stáva,
jako istému nezbytnému hmyzu,
že v ustavičnom ľudotelohryzu,
len mrcha krv im jejich živnosť dáva
Oj, veru budem s mojím slovom čušať —
či budem spievať a či budem kušať,
rozkmásali by mi ho slovoderci,
šliapali po ňom by mi tí neverci!
Doma sa s menom s požehnaním Božím,
doma jak v hrobe so všetkým sa zložím.
A keď by mi aj prišlo vyjsť do sveta
bude mi celá postava odetá
válom, čo tuto po tej rieky brehu
rozvila svätá ona oslávená —
pred ňou čo padnúť svet musel na kolená.
Ó, meno drahé, svätá nábožena,
pri veleslávnom jej do neba stehu.
V oblaku tohto valu, keď mi vôľa
bude, pomedzi svet pôjdem, čo tmola,
žiadna dušička vidieť nebude ma;
mne predsa každá všade bude zrejmá.
Všetko uvidím — ako žijú ľudia,
ako sa smútia, radujú i blúdia,
ako sa trápia, klamú, mámia, šudia,
zdierajú právom a týrajú mocou,
brnkajú vo dne a zhadzujú nocou,
chvália do očí a za chrbtom tupia,
na dvore márnia a v komore skúpia.
Vidná mi bude takže lačná pýcha,
čo sa nadúva, bárs od hladu zdychá.
(Zo slovanských porekadiel)[16]

Pôjdem na bály, tance, svadby, hody
a poprepácam všetky zvyky módy.
Obcovať budem všade so všetkými
a budem predsa všetkým nevidinný:
s časutratnými budem hrať kartáči,
hovoriť budem všetko s darmožráči,
ba počujem i pľuhákov škaredých,
čo majú chlúbnosť v skutkoch smilnobledých.
Budem sedávať i u panských stolov
a budem i tam tmolou,
všade sa prejdem, vysoko i nízko,
krážom i krížom, ďaleko i blízko,
v palotách pyšných, v chudobných chyžinách,
po hlučných mestách, po tichých dedinách.
Ba i do pekla pôjdem — ani tam ma
nikto nevidí, nezbadá, nepozná.
Tak budem cele v Bohu s Kristom skrytý
a náboženy do válu zavitý.
Tak budem tmoliť sa — a čože, k čomu?
Aby som zo mňa dal, čo komu, tomu.
Tu z požehnania môjho niečo dal,
tu moje meno zasa mu prišepkal,
bez vedovidu divom tým prekvapím
ich duše a naskutku ich dolapím.
Hrúzotajné to vtipne im mrknútky
a vdesí dejné do srdca pohnútky,
bo svetu, čo nie hájno je a tajno,
všahdy toho mu obecno nedbajno
a slova má už toľko ako lesku
hviezd a neváži si ho ako piesku.
A dušu ľudskú jasne nepreniká
pravda, len keď ju z mrakov bleskom zmyká.
Ach, hrobov zemských háveď hlasopustá
viac ľuďom vraví, než reči všech ústa.
Čožeby bolo, keby prevraveli,
iste by všetky ústa zanemeli,
ústa zanemeli, srdcia utíchli
a duše jednou večnou pravdou vzdychli.
To bude k tomu, keď tak budem chodiť,
mnohým osožiť, nikomu neškodiť.
Ale tyranom, ľudstva vlkolakom,
mozgy čo žerú nám, krv našu pijú,
k tým sa dostať, k tým nevideným šľakom,
ej, na tých, na tých zaháčiť si šiju!
Ale by ja tým, ale by ja tým dal!
Čo? Len by som im niečo pošeptal.
Čo? Aby už razom ich všetkých čert vzal!
A čo je z toho? Z tých slov pôjdu stíny,
mátohy na nich, cepy, gilotíny.
Hejže sa vrátim teda s tým do domu
a budem tak žiť, jak by ma nebolo —
a predsa budem všade tam okolo,
keď budem, iste budem komu-tomu,
kde padne niečo zo života stromu.
Domov sa vrátim, veď mám ešte času.[17]
Ale toť druhá v takom horostasu
cestu mi spätnú balvansky zastala
pri rieke samej kryštálová skala.
Kdeže sa vzala? Veď jej nebolo tu,
keď som sem išiel; čože to znamená?
Ach, vidím a viem, to moju prešlotu
zavalila tá neprelomná stena.
Čo to za hrozný musel býti škodník,
čo mi ju zvalil na môj vlastný chodník?
Ó, musia to byť bohovské ramená,
čo naložili na zem tie bremená!
A keby mohol na druhú tú stranu —
ale tu zasa vrch mi strmí stromom
zo žulového jakoby balvanu
všemocnej ruky zrazisteny lomom.
Zo strany štvrtej nepustí ma rieka,
bo popri samých skalách tých preteká.
Dumajúc myslím, že tu koniec púťu.
Predsa zavezmem pevne si nejako
vyslobodiť sa z tohoto zákrutu.
Ale nemožno nijako, nijako.
Skôr by som vyšiel na Davalagoru,[18]
lež vynoril sa z úže tej oboru.
Kus neba len zriem nad hlavou vysoko
belaso skvieť sa, ako dlaň široko,
takže by mi tma celkom tuto bylo,
keby mi svetlo rieky nesvietilo.
Teda sa k svetlu, odkiaľkoľvek zračí!
Zvidnejšie mi tým, čím sa kde viac mračí.
K rieke sa obzriem, vidím svetlovaly
jej pomedzi tiecť práve také skaly,
dorovna tiecť jako nado vzpruhu
ruka všemocná vytiahla by stuhu.
Akoby Váhu od Turca ku Strečnu
rozpäla prostým ťahom posteľ riečnu.
Vidiac popátram, konca nedohliadnem
tej svetlorieky, mysliac neuhádnem.
Ó, tvory, tvary tvárne mojej mysli,
tu ste na skalách týchto mi zavisli,
tu pomin je váš v času tej úžine,
vy i ja s vami, všetko sa to minie.
Tu všemocná vás večnoboha sila
na skaly tieto vekmi priklínila.
Vám stihu niet viac tu, ste dostihnuté,
večnosti bodom jedným primihnuté.
Vám letu niet viac, tu ste odkrielené,
vám tuhy niet viac, tu ste pritúlené,
ó, moje mysli mladovekohnuté!
Bo, jak ďaleko môžem len dohliadnuť
po rieke dolu, pomedzi jej brehy,
diaľ ďalej zrak mi nesú prúdu behy
a vidím, vidím, a čo vidím? Vädnúť.
Po skalách času vädnú tie myšlienky,
v úžine času tenú jako lienky,
tenú a tenú až do svetlorieky
zábudou smrti zapadnú naveky.
Po skalách času vädnú ľudské city,
v osudu tvrdzi tvrdnú jako slity,[19]
tvrdnú a tvrdnú, že sa z nich tie skaly,
bez citu, čo sa tuto nastavali.
Nad času tvrdzou, nad jeho úžinou,
nad jeho hĺbkou, nad jeho výšinou,
nieto len prienik, priesvit Hospodinov.
Prešlobudúcnosť koho tak zavrela,
toho len večnosť v prítomnosti celá,
u Boha milosť tomu len a blahá
vo vzdychu každom od času odliaha,
v úžinách času lósu spomáha.
Ó, duša moja, dych aj čas vydýchneš
a v Bohu večne sebou si utíchneš.
Čo, keby som sa do tej rieky hodil
a svetlovodou čas môj oddovodil?
Čo? Načo bych to ešte inak mienil,
keď ma čas takto zôkol obostenil?
Tak mi buď vôľa, bude po všem veta,
nudno mi času, nudno toho sveta,
nič nevykonám na ňom viac dobrého,
lebo i v dobrom len to zlé je jeho.
Nič nevykonám ani Božím slovom,
by znelo z úst mi vo zvuku hromovom,
rozrazí sa mi o tie času skaly,
vo mlkot na nich zoskaleje stály.
Nič nevykonám ani menom oným,
by znelo ľudstvu hlasom svetozvonným —
na skamenelých citoch zbezcitneje,
v zábudy mlkot stály sa podeje.
Tu, tu sa vrhnem s oným požehnaniem,
s predivným oným jednomenodaniem,
bez sveta sám tu pre seba ostanem.
No, svete, maj sa dobre ako len chceš,
ja sa mať budem, ako ty sa nevieš.
Maj sa tu s tvojou prešlobudúcnosťou,
ja sa mať budem so svojou večnosťou.
Už sme si spolu tu viacej netreba —
nič tebe zo mňa a mne nič je z teba.
Nekľajem ťa ja, lež len ľúto ťa mi,
že sme len dvaja boli tuto sami,
a predsa sme sa nemohli zniesť spolu
v života tohto nebobežnom kolu.
Rád bych bol s tebou v pokoji nažíval
a v lone svetla s tebou bratsky býval,
ale tys nechcel, že vraj, keď nie takto,
že som nesúci pre teba ledakto.
Ej, no keď je tak, tu máš, brate, ruku
z času tohoto na večnú rozluku.
Maj si na západ svoje histórie,
maj si na východ svoje fantázie,
od Nimróda až po Napoleona,
od terajška až do človectva skona.
To mi je ľahkosť proti tej ťažobe,
čo mi naložil Slavín v jednej dobe.
To moju — tvoju prešlosť a budúcnosť
nechám ti, berúc sebou svoju súcnosť.
Len sa ty pevni pri tej rieke času,
len na svoju si nemni bohospásu.
Len zabohuj sa, len sa zluciferči
s pravdonevednými tvojimi neverci —
uvidíš, že ja, jeden človek z neba,
pochovať prídem, braček, ešte teba.
Dám ti zasvietiť slncofakľami,
dám ti zaspievať hviezdochórami,
bo smrti tvojej noc tá bude hustá
a celý nesmier hluchá bohopusta.
K pohrebu tomu už tu slzy roním,
keď to tej rieky smrtnú hlavu kloním.
Dobre sa maj tu, ťažko mi bez teba
ísť je, bársi aj, do tej slávy neba.
Nuž ale idem. Ó, ty cit pominu,
vitaj mi, vitaj, v tomto tela stínu.
Ó, vekocitnosť, k Bohu privinúť sa!
Ó, citovečnosť, v Bohu pominúť sa.
Už, už sa kloním ku voľnému zhynu —
vtom čujem:
„Synu, kdes mi, drahý synu!“
Matka zavolá, matka moja drahá:
„Ach, synu, synu, radosť moja blahá,
poďže, poď domov, dávno čakáme ťa,
že sa ti niečo stalo, ľakáme sa.
Vráťže sa, vráť k nám z toho sveta skoro,
ach, mne je na smrť, veru na smrť choro.
Úbohej učiň potechu mi sladkú —
poďže si vidieť, dočím žije, matku!
Len ťa ešte raz ku srdcu priviniem,
prv, ako sa ti naveky pominiem,
nemôžem zomrieť, kým ťa neobjímem.
Ó, dieťa moje, srdca môjho slaha,
poďže, poď domov, radosť moja drahá!“
Hlas mojej matky pritkne zvratným citom
ku zemi tej ma oceľným by nitom.
Ó, tomu hlasu ktože aj odolá,
ten z lona vekov človeka vyvolá!
Ja so svetom som už bol rozlúčený —
v materskom cite k nemu som vrátený.
Už som sa hrúžil vo večnosti celý —
ale detinstva cit ma zdvihol vrelý.
Ó, citu tohto nebeským kalichom
i svetlorieku túto vypil by som.
„No, čo neideš?“ - Ktosi sa ma pýta
a za ruku ma prívetivo chytá.
Ja sa obozrem a vidím pri sebe
človeka - muža v staroby velebe.
Biele mu rúcho dolu až po päty,
okolo bedier pás má skvelozlatý.
Tvár mu anjelská kýmsi svetlom svieti,
oko nebeské milozorne vieti.
Hrúzoradosť ma prejme na to zrenie,
duša mi v tele slavospevne výskne,
srdce sa zluní, v mysli sa mi blysne —
iste to mi je od Boha zjavenie.
„Pravdaže ono.“ Môj zjavenec povie.
„Všetko sa zjaví, čo Boh jasom zovie.“
Ja
A ktože si ty a akože sluješ,
keď i myšlienky moje nemé čuješ?
On
Ej, čujem, čujem, lebo myšlienka som
a všade svojím počujem sa hlasom.
Ja
Ale na svete tomto kde ti je staň,
a meno aké, to si vedieť žiadam?
On
Ja som slovenský prvý súci kresťan,
všade som doma a len teba hlädám.
Poď domov, čul si, že ťa matka volá,
vidno, že k matke vrátiť sa ti vôľa.
Ja
Vôľa mi, vôľa, čo by mi nebola;
ale dobre vieš, že z toho zápratu
nieto mi domov už viacej návratu.
Bol by mi to Boh, čo by ma z tých lomov
vyslobodil a zaviedol ma domov.
Ale vidíš tiež aké mám bremeno
od spasiteľa na mňa uloženô.
To nevynesiem z času tej úžiny,
nikdy nedôjdem života výšiny.
Daj mi porady, čo počať dá tu sa,
kto si, nekto si, keď si len môj drusa.
Dušu mi tiahneš i srdce ku tebe,
dajže pomoci mi v tejto potrebe.
Bo nič je zo mňa, nie som viacej súci
do času toho, do sveta, do núdzi,
ani byť nechcem, bárs proti nevôli
tejto mi vôľa kýmsi duchom dolí.
A veru nebol iste by odolal,
keby hlas matkin nebol ma zavolal.
Ty si divodej, divom si sa tu vzal,
učiň, abych sa ku materi dostal,
alebo sem ju prisúď, to tej tône,
nech sa tu miniem na jej lásky lone.
Bo času behom tak som už oslabol,
že vo svete som sa už celý zabol,
tak, ako keď som v lone matkinom bol.
Do toho lona, do náručia skona,
keby ma vzala len ona, len ona.
Na smrť je chorá, keby ma vzala
a smrti bôľom jedným porodila,
a Božej Matke na vek ma oddala,
a nebomliekom na vek vydojila!
Ó, drusa drahý, liniem dušou k tebe,
poraďže, pomoc mi v tejto potrebe!
On
Pomoc naša vždy je od Hospodina,
čiže je vek nám a či len hodina.
Sám si pomoc raz, keď ti vždy pomáha,
človeka nikda bez seba nenahá.
Len človek jeho často zanecháva,
od neho večne časom odostáva.
Ó, brate, nevieš ty ešte hodinou
vzati na seba oblek Hospodinov.
Preto si slabý, bo ti duša nahá,
času povetria preniesť je nemahá.
Dám ti neba dlaň, čo nad tebou jasní,
obleč sa doňho a budeš v ňom šťastný.
Ale keď sám Boh nebo rozostiera,
na celokrásny všetkým oblek merá,
volí si radšej odievať sa lístím
v rajotúžnosti daromnej kusistým,
tá kusodrobná malá ľudská viera.
I ty si taký, bol bys neuveril
Syn keby Boží bol ťa neuderil.
Ale že si sa s Bohom chytil zapas —
na svete tomto slabovoľnom máš čas.
Lebo koho svet jak teba zoslabil
s tôňami jeho v márnom, špatnom boji,
ešte sa sila ostatná v ňom zdrojí,
keď sa na Boha napokon pochlapil.
Lebo ľudosvet, keď už prezrel seba,
povie ti potom, že vraj nieto neba.
Bieda mizerná, najprv seba zničiť
a potom čo je samé všetko priečiť!
Lebo ľudosvet veď len časom žije
a z veku čas sa mu dňom každým vije:
Z srdca božieho svetlovlákna tie sa
na čase čo sa zvíjajú kolesá —
ale ľudosvet, keď starobou tyje
a času rúcho sám sebe ušije —
povie ti potom: „Nieto viac obleku,
už je po čase, nieto večnoveku.“
Bieda mizerná — najprv zodrať šatu —
a potom nechcieť na ňu ni záplatu.
Vyžije človek seba, vyžije svet —
čo by nevyžil, keď jednoletný kvet;
užije celé slnce v radovôni,
vädnúc si, sám sa svetlom k sebe kloní.
Ale to ľudstvo, keď všetko užilo,
tak, že žuvadlo viac mu neslúžilo,
povie ti potom: „Jajže mi, márnota,
už som doužil, nieto viac života.“
Bieda mizerná - najprv smidku žuvať,
a potom vlastný celý chlieb vypľuvať.
Bieda mizerná - najprv víno vypiť,
a potom vinič nechávať v zemi hniť.
Človek celý svet prekoná rozumom,
sústavy nebies meria vedoskumom,
pulz duše macia a ducha postíha
so svojou ženou — prírodou kde líha;
pod jeho umu váhou zem sa pučí,
ale ju berie celú do obručí.
Do radov stavia bytelstvo trojríšne
prírody, jak cár muštruje ho pyšne.
Do jednej dierky železa zavŕta
deväťsto devätdesiateho čerta,
citujúc toto tisícruké plemä
z vody, z povetria, z ohňa i zo zeme,
že skoro peklo celé si vyškvarí
a rozíde sa v ľudské plyny, pary.
Na tejto zemi zostal on Paromom,
prstoželezným špicom velí hromom.
A kde to zájde ešte duch človeka,
keď sa tak honiac pred sebou uteká!
Ale keď príde na možnosti hrádze
a prekročiť má len hrob jeho noha,
z únavy zemskej keď ďalej nevládze,
povie ti potom, že vraj nieto Boha.
Bieda mizerná — najprv zdoliť ďasy
a potom nechcieť s Bohom ísť za pasy.
Ľahko ti márnosť zhodiť a zunovať,
ale to je moc s Bohom sa probovať.
Keď je celý svet nič ti — čo nelapíš
Boha, keď sa tak proti svetu chlapíš.
Dajsamibože, sú to za víťazia —
všetečkujú tým svetom ako deti,
a keď sa im Boh slovíčkom privieti,
k sebe sa stúlia a jazyk vyplazia.
Bieda mizerná — radšej seba zničiť,
ako sa Bohu, keď nás berie, žičiť.
Všetko je márnosť — lež kto márnosť marí,
tomu sa osmeľ, tu pozri do tvári,
a nie len pozri, lež okolo pása
oviň sa dušou, telom mu — to spása.
A nepusť sa ho, drž sa duchom, schuti,
dokiaľ svet na svet pádom sa nezrúti.
A nepusť sa ho, lež ti nepožehná,
a meno slávy večné lež ti nedá.
Bol by si taký aj ty, ale máš čas,
že si sa s Bohom mocne chytil zapas.
Máš požehnania práce, povinnosť, moc,
slovo i meno máš v tú časnosti noc,
od Boha dané - môjho, tvojho, svojho,
k oslave jeho, mojej, tvojej stroj ho.
Že bohadanosť tá ťa obťažila,
kaj sa i kor sa — pokora tu sila.
Pekne sa duša, pekne sa zohýna
pod nebeského bremenom Slavína.
Beda tej duši, čo sa nezúboží,
keď sa jej v náruč sám Pán Boh položí.
A že si slabý — Boh si slabosť volí,
tá sa na sile jeho všetka zdolí.
Aby tak slabosť všetka — ničia byla,
a tvoja vlastnosť — jeho vlastná sila.
(Hľadáš nádobu, osobu — tu máš slovo — stojí zato
v časnosti i večnosti. — Ja — ako? — tak. Ja — koho — teba.)[20]
Bo pred Bohom je slabosť sila každá,
ak nie, teda je dušná sebevražda.
A to slobodná človekova vôľa —
len silu Božiu chcieť v slabosti tele,
a to najkrajšia jeho je i doľa
touto silou sa zdoliť, skrušiť cele.
Bo to je slabosť smrti, moc života,
že sa na tejto len tamtá stroskotá.
Bo to je sila tej ľudskej slobody
cez škrupinu sa prekľuvať prírody.
I nebo toto je tiež len škrupina —
len bohaľudskou vôľou sa roztína.
A keby satan bol len za minútu
pre Boha slabý — vystál by pokutu,
pokutu pekla večnú a do neba
vyšinul by sa naveky zo seba.
Hej, drusa milý, čiže si šťastie mal,
že ťa v slabosti takej Boh náš objal!
Čiže si šťastný, že si sa popružil,
aby si sa ním obohomužil!
Čiže si šťastný, že si tak bol slabý,
že si necítil nič, len tú moc Božiu —
bol len keď ti tu svety nespomôžu,
Boh ťa konečnej zo mdloby vystrábi.
Ó, slabosť šťastná, ó, nemoce sláva,
v nejžto sa Božia milosť dokonáva.
Nádobu hľadáš pre to požehnanie?
Osobu hľadáš pre tvoje nazvanie?
Nikde nenájdeš, čo pôjdeš do neba,
ak si nie doma, ak si nie u seba.
Ja
Ó, domov, domov, ale čože z toho,
keď doma u mňa nieto nič, ničoho.
Ani len času — i ten nám svet zobral,
darmo Slovák zaň tisíc rokov žobral.
On
Chudobných duchom Pán blahoslaví,
čože povie tým, čo času nemajú!
Že jejich je vek a že len čakajú,
dokiaľ celý svet časom sa unaví.
Koho do takej Boh dal času tíše,
sám tomu večnú históriu píše.
Čo svetoľudstvo doposiaľ dejilo
hodné je, aby v čase to zhynulo.
Tú doma máš a tú máš u seba
i včera i dnes, akej ti viac treba
v týchto skalách je plno histórie
štyr tisícročí — predsa tesno ti je;
ľahni si doma len na srdce jedno,
srdce úprimnej lásky vernej, čistej —
čo ti je ináč časom ako biedno,
nuž sa ti viacej za hodinu snije,
ako je v celej histórii hmlistej.
Ale trebné sú z Boha i tie skaly,
aby sa ľudia aspoň z nich stavali.
A čo darom je, to nikto nekúpi —
z nich sú paláce, budú i chalupy.
I tebe voľno — bársi celý ten lom
vybrať na jeden svojský slovenský dom.
Ja
Ó, domov, domov, ale čo s tým slovom
v mĺkvotu onom vykonám domovom?
Ó, domov, domov, ale čo s tým menom
v dome slovenskom vyslovím znectenom!
On
Sám seba človek najlepšie počuje,
doma sebeslav najslávnejšie sluje.
Ja
No, teda spôsob slova i osoby
ten mi je treba, ten mi nesnádz robí.
On
Ach, čo sa trápiš? Ja ti v tejto veci,
keď v dome vašom tak sú ticho všetci,
i v dome vašom i v celej dedine
tak radím slúžiť slovenskej rodine.
Keď ti je slovo pravé i moc daná
a k tomu slávne aj meno kresťana,
buď v noci času jej teda ty hlásnik,
buď teda kresťanskoslovenský básnik!
Ja
Básnik, ó, básnik — oh, teda to bylo,
čo sa mi v srdci a v duši hnietilo.
Ó, slovom týmto začrel si mi z citu,
vynoril zmysel, mne samému skrytú.
On
To by si bol sám zo seba vystatil,
keby si domov skôr sa bol navrátil —
ale so svetom si sa dlho pantal,
a do sveta si márne reči mantal.
Teraz už cítiš, že do jednej trúby
so svetom dúchať len ducha ti hubí.
Ja
Ale čo z toho, drusa môj milený,
keď to na svete nemá teraz ceny.
Básne by zlaté, lež milšie sú bane
na zlato, striebro v tejto sveta strane.
On
Zasa ti len svet; z neho sa vyvádzaš,
zavše sa predsa ešte naň ohliadaš.
Čiže zabúdaš na tie času steny,
alebo na lós tej Lótovej ženy.
Daj si povedať a choď už raz domov,
ja ťa vyvediem z týchto času lomov.
Ja
Ach, domov, domov! Čože básniť ale,
veď i na báseň doma sme o mále.
On
Ba to sa mýliš: Kde ťa svet zaznáva,
tam sa počína tvojej básne sláva!
Ja
Tak teda myslíš, že mám bájislavu
v neslove tejto Slovákovej pravú?
On
Tak je to veru; kto je pred- za- časom
tohoto sveta, básni vekov hlasom.
Ja
A kde sa vidím seba, tam kde mojich
vo pred- za- časných týchto poliach dvojich?
On
V tejto tu rieke a v týchto tu skalách
môžeš sa vidieť tak ako v zrkalách.

- - -

Ruky rozkrížiac na dve strany sveta
môj drusa milý učiní zázraky,
úžiny časov rozsvieti súmraky,
takže sa stanú ako svetla brány.
A pred i za mnou tvrdonemé skaly
zmenili mi sa na svetla kryštály.
Predo i za mnou zračisté zrkalo
v osvete jeho osobenstva stalo.
Na obe strany obzerám sa, divom,
zázrakom vidím seba, vidím jeho
a vidím celý srdca rod mojeho
človeka, množstvo zriem v pohybe živom.
Ako keď niekto medzi dve zrkadlá
protisebné si horiacu postaví
sviecu — tu sa mu v rade nedozerné
množstvo svetiel tých nekonečne zjaví:
lebo sa jedno na druhé z jedného
a zasa tretie odnáša z druhého.
Tak sa vidíme v prešlo-budúcnosti
všetci spolu až naveky v večnosti,
tak sa vidíme v nesčítanom množstve
spolu osobne každý v jednom božstve.
Ja a ty, drusa, všade so všetkými
v nekonečnosti vidíme sa s nimi.
Ja a ty i on, každý osobitne
v množstve tom s každým vidíme sa bytne.
Ó, Vide, Vide, svätý Svetovide,
všade mi nikto z oka viac nezíde.
Ja na vše strany obzerám sa divom,
zázrakom vidím sa v rodinstve živom.
A času obor tento, šíre skrely,
to svetla-lúče, ktoré skameneli,
aby sme lepšie na vek sa videli.
Už to začína sem-tam sa premávať,
jaksi rozličné hlasy aj vydávať,
už to hovorí ako morehlukom,
už to i spieva všedušným súzvukom.
A to sú reči, a to sú jazyky,
tie ja rozumiem i bez gramatiky.
Ó, vekoslychu, bohoslušný sluchu,
už ty na večnosť sluješ v mojom duchu!
Tu ti ostanem, tu môj drusa drahý,
tu sú večnosti tvojej-mojej prahy.
Nech tuto žijem z toho vidoslychu,
vo sveta časnosť nepôjdem viac lichú.
Tu sa dostanem do tej spoločnosti,
tu bude byt môj všeosobenosti.
On
No, veď si tam už, ani čo by si chcel
kamkoli zájsti, neminieš sa odtel.
Ale keď musíš a máš isti domov,
sám seba vybrať musíš z tých vidomov.
Ja ťa ukážem tebe v tom vidomu,
aby si vedel, kto si a čo k čomu.
Ja ti ukážem tvojho sebeslava,
ten bude tvojej básne milovrava.
Všetku tu poznáš predešlobudúcnu,
všetku objímeš radoživosúcnu
matere tvojej i mojej matoru,
otca tvojeho i môjho patoru.
Vo vidu jednom uzrieš človečenstvo,
a v divu jednom prezrieš veškerenstvo.
To bude tvojej básne miloslava,
básne slovenskej večná dejeprava.

* * *

Tisíc osemstvo štyridsať i štyri[21]
písali ľudia, o mne išli chýry,
že pre akúsi slovenskú to dumu
bezpochyby, vraj, pochodím z rozumu.
Nášho ma ľudu srdcia ľutovali,
čerti a páni jeho sa mi smiali.
Bo na tom svete pravda je len v básni
a komu s tým čin, ten sa svetu blázni.
A to bolo to, že som jedným kusom
času vybavil s oným mojím drusom
štyri tisíce rokov za hodinu.
Kto by tú nemal za bláznosť novinu?
A predsa, veru tak je; lež pre koho?
Kto sa rozumie, ako duch do toho.
Lež pre toho nie, ktokoľvek sa díva
do neba slávy ako hus do piva.
Ani pre takých, čo do brucha vieru
podeli, že im rozum svine žerú.
V tom roku som ja skutočnosť prekonal
a smrti ríšu prežialil, prestonal.
V tom roku na mňa šli divy proroka
z mrúceho mojej matky drahej oka.
V tom roku slovo živkom do náručia
prišlo mi oné z jarosvetlolúčia,
kto dieťa prijme, prijme Jeho-Krista,
kto Krista prijme, prijme Boha-Bysta.
V tom roku som sa otcom synovi stal,
meno ktorému svätý slovenský dal —
a vtedy Tatrín Slovákom sa zjavil,
by oné slovo u nás rozoslavil:
„Ó, nebojže sa, milomalô stádca,
kráľovstvo slávy dal vám neba vládca.“
Keď ho vyblysnul našej do súcnosti,
šiel do jasnej nás čakať budúcnosti.
Tak veky človek prežije do roka,
do mysle vomkne večnosť mihom oka!

* * *

Ak chcete ďalej vedieť, čo sa stalo
ta ďalej so mnou — počujteže málo.
Môj druh dýchnul potom na tie skaly.
Hneď sa tu svetlo-vzducho-plynom stali,
že v lone jejich žiť, hnúť sme sa mohli,
ničmenej ony z miesta sa nepohli.
On
Všetko je tvoje — vraj — na vekokolo,
buď Pavel, Peter alebo Apollo,
buď svet, buď život, buď smrť, buď prítomné
veci, alebo i veci potomné.
Všetko je vaše: a vy? Vy ste jeho,
čo je majiteľ večný toho všeho.
Tento vo všetkom i nad tým váš je tiež.
Čože už teraz ešte, drusa môj, chceš?
Ja
Rád by Pavel bol, Peter i Apollo,
keby mi to byť z Boha možné bolo.
Rád by každým byť mužom dobrým, slávnym,
učeným, cnostným, svätým, slúžnym, hlavným —
učenocnostnosvätoslúžnohlavným.
Čo na svete tom žil alebo žije,
rád by byť každým mužom histórie.
A to, drusa môj, by ver dobre bolo —
jedno že by som potom už bol niečím,
druhé že keď bych každým tak sa stal,
svet neomylne by si beh inší vzal,
lebo by zvrtol histórie kolo.
Veď sa naopak dosiaľ vždy krútilo
a akokoľvek pánboh dobre ráči,
lež ľudosvet sa jeho mi nepáči,
to v kolese tom mamotmomotilo.
Hej, drusa, tým byť každým, to by bylo,
na svete potom inak by sa žilo.
On
Keď by si bol tým, ale nebol si ty,
nebolo by to všetko tvoje — i ty.
Ale si a bol si — tak si každý ty,
keď i nie zjavný, tým lepšie že skrytý.
Aspoň nebudú ťa po smrti chrámať,
kolesom svojej histórie lámať.
A čo to mnieš o histórie zvratu,
to by u teba, tak ako u všetkých
vyšlo na svete dejislavov riedkych,
takže na istú tú slávu i špatu.
Koniec celého sveta histórie
je: Boh najlepšie tak ako chce žije.
Ja
Teda z každého načože mi treba?
On
Treba z každého tebe na vek seba.
Ja
Teda sa vezmem a domov utečiem,
ako sa vezmem, tak sa tam vyrečiem.
On
Sám seba človek najlepšie počuje,
domasebeslav najslávnejšie sluje.
Ja ti ukážem tvojho sebeslava,
ten bude tvojej básne milovrava.
Na tvoju vôľu koniec ten priviazal
Boh, ak tak žiť chceš, ako on prikázal.
Ja
No ale ten svet rád bych do vlády vzal
veru by spôsob inakší mu by dal.
Musela by mi tá príroda slúžiť,
musela by sa lepšie s duchom družiť.
Nesmela by mať nebezpečné ruchy
ohňa i vody, povetria i zeme,
a čo si s nimi rady dať nevieme,
zazávoril by všetky jej zlé duchy,
keď by rozkázal slncu: svieť, nepáľ, hrej,
alebo dažďu: teraz tíško sa lej!
A keby velel búry, zemetrasu
a nedopustil zimy, neúrody,
a zrušil navždy mor, nemoc, nehody —
a slovom pán byť tej macoche času:
Hej, drusa, tým byť — a bych s tým šafáril,
že by inakšie život sa nám daril.
On
Veď i to môžeš, keď máš na to mieru,
máte-li ju ty a pak všetci jednu
v toho, ktorý to môže, živú vieru,
v Boha-človeka prvú i poslednú.
Vieru to celú, ó, čo tá utvorí,
keď leda zrnko jej prenáša hory.
Ale zo hriechu tí vaši auguri
z pochyby žijúc, božia sa prírodou,
zákony pevniac vrtia sa náhodou
a zrnom viery kŕmia sprosté kury!
Ja
Za všemocného sudca mravnej spravy,
nech ma na jeden len rok Boh postaví,
ukázal bych ja poradenstva slávu,
navždy priviazal bych pravdu ku právu.
A ku každému hriechu trest dopadný,
cnosti ku každej dobročin náhradný.
Krivdy a zderstvá, klamstvo, podvod, zrada,
násilie zbojstva, samopaše vláda,
fígle zlodejstva, mordy, bújeť smilstva,
rozbaženého ochlasty opilstva
a bruchobožné skvosty a nádhery,
na chudobizeň zloradné výškery,
všetka tá háveď toho zapeklenstva
padla by môjho v moc vládoboženstva.
Čiže by ja to celým svetom stíhal,
bičom bolestí telodušných švihal:
Hrúzy a strachy, bázne, desy, ľaky,
zrádce, porážky, hostce, šle a šľaky,
zimnice, triašky, cholery, hatmázy,
všetky nerestné a morné dôpusty
na to posielal by ako dážď hustý,
všetko by trestal, každé svojmi rázy.
Kdežto teraz už mlčia Božie hrozby
a na dobrých sa nič nedáva prosby;
a bohabojných márne sú výstrahy
a svetomúdrych daromné úvahy.
Nik sa nechce káť, lebo sa báť nechce
a na strašidlo nevidné smeje sä.
A čo tu viacej pridáva bolesti
je, že za hriešnych musia cnostní niesti.
On
Keby sa Bohu tak jak tebe chcelo,
veru by všetkých i teba bolelo.
Lež komu dáš tú bohovskú robotu
človeka vymôcť z trestného klopotu?
Veď to je svätodejnosť Božej vôle —
svetlom milosti hriešnym oči kole,
oči i srdce, dusné do stŕpnutia,
nevole ľudskej večného nehnutia.
A ty tu každým hnutím dobrovole
s ním zasedávaš si pri súdnom stole.
Súdu neujde nikto, ani trestu,
kto si milosti svetlo dal zahasiť —
keď nedá viac ni bohláske nespasiť,
Boh ho pošle sám na stratiska cestu,
Ale tej hrúza potom nekonečná,
bo sa tam priepasť zeví mukovečná,
že sa duchovia verní jej ľakajú,
preto za hriešnych z ľútosti znášajú.
Ja
Sú naše prítomné i budúce veci?
Akože sa s tým podelíme všetci?
Tu chce mať každý osobitne všetko,
čo sebevoľné stvoriteľa decko.
Rád by mal všetky svety na ihračku,
jako dary má zemské na ruvačku.
A my sme pri tom najhoršie obstali,
bo ani kúska času nám nedali.
Na včera i dnes a zajtra ni zniku,
pre Slovena niet o tom vraj ni slychu.
Ó, kde je naša prešlosť, kde budúcnosť,
reč, drusa drahý, ukáž mi, či taká,
jak ju pomýšľam, jak ju mojej čaká
na svete tomto stálej túžby vrúcnosti!
Zrob to, ak môžeš, čo bys to nemohol,
veď ty si času skalami tu pohol.
Tu sa ti dávam s telom-dušou celý,
bo čo by tisíc duší a srdci mal,
nech by sa v kryštál vidu skameneli,
nech by zadeli sa na vek do tých brál,
len by to vidieť a vedieť ja mohol.
A čo mi z duše tej, čo z toho srdca,
bárs nezomrel som a nežijem predsa.
Mriem za životom a život ma morí —
videti život biedny a bezčestný,
cudziny zadav pyšný a nerestný —
srdce citeľné lomí, kruší, borí.
Ty tuto bývaš v tých času kryštáloch,
všetko vidíš, vieš v pevnom svetle ducha,
ty si pokojný v tom svetovidomu,
máš duchabytnost, lež bez citu rúcha,
bez boležiaľu, bezo smrtistonu,
bez meny mienky, bez blesku a hromu,
bez viery, lásky, daromnej nádeje,
bez všeho všecek, sám a so všetkými,
ty, ty si on z tých, jichž ískam šľapäje
od prvosvitu mojeho svedomu
dumami a všedomysly mojimi.
Na si to srdce — nech sa viac nemučím,
sám so sebou sa pre teba rozlúčim.
Nech tu skamenie toto srdce bôľne,
tu v času všeho skryštálenom svetle,
lepšie mu, než tak, keď sudbou nevoľné
životom biednym len tlie a tlie a tlie.
Prejmi ho, prejmi, ó, ty svetlo vidu,
všetko presiakni kroz-nakroz ho sebou,
v ňomže skryštálej, k vedomia poklidu
staň sa vedomca hlavou okolebou;
len umovidným, vidomným okom,
samosebesným, čírym, jasnovečným,
vovidoviedaj všesvet jedným zrením
a neporušno žiadnym citom chcením
buď samo sebe všetkým časov rokom,
všech dejín, tvorieň, morieň vekotečným.
Tak sa mi duchu zapodej v tom ruchu,
takto mi ruchu staň, stoj byť v tom duchu.

Rozmávam sa, rozmávam
do šírovšesveta.
Už je, už rozdieta,
letí, letí, lieta
svetlolúčami
myseľ do rozvidu
všehomíra klidu.
Už ťa, srdce, nechávam
na tom zemskom svete,
v tvojom vädnom kvete,
už tam si, tam stliete
iskrou života
žalosti, radosti
na pach hynulosti.
Už som si tu všade sám,
bez citu, bez rucha,
bez vôle, bez ňucha
vo vševidu ducha —
som, čo som, to som,
môj je pokoj, vesmír,
môj vekobyt nesmír.

Ticho sa stalo, ticho to nesmíru,
zašli mi slová v tuposť vekočíru;
tak ticho bolo, že som ho počúval,
ako sa samé do seba tíšilo,
ako mi srdce viacej už nebilo.
Ba že som počul ako kamenelo,
ako mi v ume jagavé svetlelo.
V tom tichovidu pohľadím na drusu —
srdce moje mi v rukách svojich tríma
a — vzdychajúc — ho k hrudi svej prižíma,
ako by ho chcel sám do seba schovať.
Ja ani na to netúrnul som málo,
veď sa mi, ako som chcel sám, len stalo.
Ale v tichu tom len tu zrazu potom
čerti sa ozvú halasným hahotom,
že sa mi srdce, drusovi tam v rukách,
desilo, triaslo, by na akých mukách.
A drusa srdce to, čím sa viac chúli,
ku hrudi svojej tým živejšie túli.
Ja si pomyslím: i tak dobre sa mať,
už ani čertov viac sa nebudem báť.
Len treba vedieť, len všetko rozumieť —
to, to je sila, čo sa nedá Bohu,
ešte i s čertom hrá na podvalnohu,
v tej sile srdce musí mi vyšumieť.
Maj si ho, maj tam, môj drahý drusa,
diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa,
mizne mi, mizne radožiaľcit z mäti,
všetko sa ničiac zákrnne mi hlatí
tu v duchobytu, to vo vedovidu
tíchnem a tíchnem už vo vekoklidu.

- - -

Ticho to stojí, ticho to nesmíru,
v nesobu zašiel som už vekočíru.
A drusa môj len ak vzdychá, tak vzdychá,
srdce mi túliac k sebe spieva sticha:

Láska v nesmíru, ó, Ježiši,[22]
všecitu Boha v níži, výši,
otcovo srdce tys, ó, synu,
v tebe sa duchy k Bohu vinú.
Cez tvoje srdce k sebe idú,
nesobenosti svetovidu,
aby tam boli, kde to si ty,
ty v boholáske zjavne skrytý.
Od veku si ty svetlozorný,
na veky z Boha svetotvorný.
Všetci duchovia ponad časy
zahľadeli sa do svekrásy,
do svetovidu, do všeslávy,
zaboli svojej do zábavy,
na stvorocitnosť radožiaľnu,
na radostajnosť smrtivalnú,
na boholásku srdcepálnu.
Ach, zaboli sa na človeka,
na toho z raja ich úteka,
na jeho žalosť lásky túžnej,
na jeho biedu vôle slúžnej,
na jeho veľké svetom bludy,
na bohotrestné nad ním súdy.
Nechali srdce v tej priepasti,
v cudzine trapnej morovlasti:
Zapovrhli ním jak odrodom,
nechali všetkým času zvodom.
Len ty jediný nestvorený,
mäl si, že z Otca si rodzený,[23]
tys to pocítil tam v nesmieru,
čo ono srdce v časomieru.
Tak si sa počal svätoduchom,
tak zosobil sa veko ruchom.
Do srdca jednej sklonil panny,
ó, mužo-panno požehnaný.

Rozhahoce sa satan na tie zvuky,
zo vzdychania tej lásky sa vysmieva —
a moja myseľ sa len šír zadieva
do svetovidu a srdce opúšťa —
ale drusa môj nepúšťa ho z ruky.
On
Keď sa duchovia svetlom vzňali
a zo svej krásy vôľu vzali,
srdce to Božie zapovrhli
a boholáskou tou pohrdli.
Závideli byť i milovať
otcovi Bohu a duchovať;
zachceli Boha zanebožiť,
z trónu milosti otca zložiť.
Len ty si verný a poslušný,
ty srdcorode svätodušný,
a to poslušný z výš do níža
všebolestenstva smrti kríža.
A duchovia tí svetlokrásy
sú a budú vždy besy, ďasy.
Rozhahoce sa na to desúnstvo,
rozhnevosurmie pod nami besonstvo.
Nad jeho peklom, kde sú večné muky
vedarodaných duchov srdceničných,
v neboleradocitu sebepyšných,
drusa nepúšťa srdce moje z ruky.
A moja myseľ sa len v šír rozmáva
vo svetovide a srdce necháva.
Nič ma netúrne z neba ani z pekla,
ni z boleplnej prešlobudúcnosti —
ja sa zavíjam do vekosúcnosti,
um čo skalohlať je už nepreseklá.
Maj si len srdce moje, maj ho, drusa,
diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa,
boleradocit zmizol mi preč z mäti,
všetko sa vekočasom vo mne hlatí,
tu v duchobytu, to vo vedovidu,
ticho si bývam už vo vekoklidu.
On
Ó, či nebude kto mať dosti
bohsynu tvojej na milosti;
a tvoja krv či začervení
tú bledoríšu umných mnení?
A tvoje telo, čo zje a zvie
duch? A zo seba sám vytrezvie?
Šaľ sa len tebe, len zas tebe
srdca ľudského v tej netrebe.
Už ťa človekduch nechcieť mieni,
chce ťa necítiť v utrpení.
Láska v nesmieru, ó, Ježiši.
Všecitu Boha v níži, výši,
svoj do priepasti kríž hodený
na nebi učiň zahviezdený.
Nech sa človekduch vše, kde bieda,
svojeho srdca neodjedá.
Ja
Maj si len srdce moje, maj si, drusa,
diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa.
Boleradocitu nemám žiadneho,
nechcem a nechcem nič zo zeme, z neba,
tu v duchobytu nič mi viac netreba,
človeka, Boha, času, nič ničieho.

„Sláva mu“ — na to skričali satani —
„veru si náš už, už si k nám zavítal,
sám si pre seba z pekla nás vyčítal,
tešte sa z neho, pekelní katani!“
Ja
Čože? Vy biedni dušelovci viete,
že vy po srdci človeka bažiete —
ale ja nechcem nič, a vás vše najmenej.
Vy chcete božstviť, závidiace Bohu —
ale ja nechcem, nezávidím tomu.
Vy si robíte z biedy ľudskej smiechy,
keď sa sypú z nej ako prachom hriechy.
Ja sa nesmejem a z hriechu najmenej.
Svetlo vaše je posmech na cnosť, na zlosť
a duchobyt váš nekoj, hanba, zázrost.
Mňa sa netýka z toho nič, poltroní,
vy ste neroveň mne všetci démoni.
Vám je človek už majstrom, ba že vládcom —
mne ani sám Boh nemôže byt radcom.
Maj si ho, maj, to srdce moje, drusa,
vo mne to žiadne city nepohnú sa.
Kam sa ti páči môžeš ho zaniesti,
nebudú aspoň čerti mať ujesti.
On
Ó, matislavo, ó, Mária![24]
Všemoci teba neprečaria:
Ty svätodušná milostena,
všahdy si panna — matka — žena.
Oroduj za to srdce biedno,
tak jako za vše, za to jedno,
nech sa vo svete nezatratí,
ducha upros mu, nech sa vráti.
Ja
Prírody matky nie som viacej dieťa —
tam do jej tône mysli svietia.
Netreba duchu tej bohorodice —
sám sa plodí on na bytov tisíce.
Sám sebe svojím svetlom v sebe sloním,
do lona matky viacej sa neskloním.

Hlas mojej matky[25]
Kde si, srdce moje, ach, kde si môj synu,
za teba dožívam poslednú hodinu.
Čo som ťa volala, neohlásil si sa,
ach, nad mojím srdcom kameň pohnul by sa.
Kameň, tvrdý kameň, ešte tvrdšie skaly,
nad materskou láskou veru by plakali.
Srdce moje, syn môj, kam sa, tam sa tratí,
ktože mi ho naspäť, ktože mi ho vráti?
A zomrieť nemôžem, dokiaľ nevráti sa,
bo na zlom svete mu zle vodilo by sa.
Zviedli by ho strigy, zloduchovia zviedli —
moje drahé srdce vlkolaci zjedli.
Žiaľ sa matier, žiaľ sa, Bože spasiteli,
že na svete dietky v tej sa pochybeli
a že neostanú naše nebožatá
pod materským srdcom, čo klonkou, kuratá.
Pošliže mi domov mojeho sokola,
veď aj tys mal matku, čo tou matkou bola.
Kde si, moje srdce, ach, kde si môj synu,
pre teba dožívam poslednú hodinu.

* * *

Ticho prestalo: búra hrozná vstáva,
hejže, či azda chce sa duchu vzbúriť?
Obzoru môjho svetlistá záplava
sama zo seba začína sa núriť?
A v času skalách kryštálových blesky
v nesmiere diaľnom a v blízu, tu v oku
mihať sa počnú jako mysli v skoku
a jako city ruchnú hromu tresky.
Pod nami hahot démonov ozve sa
zavše a v búre dunotu zájde sa.
A drusa môj tu len tým väčšmi vzdychá
a vzdychom každým búrky množí silu,
zrazu vyleje sa z hnevu kalicha
svetlopal uzný na myseľ zavilú,
na sebedušnosť jej to všenecitnú,
na zanovitosť jej to duchobytnú.
A času skaly
praskom sa pukali
v rozruchu
do vozduchu,
v rozbrydu
do divovidu,
v druzgotu,
v chropotu.
Do zahluchu
zašlých vekov skalochlumy
váľajú sa v truchlé rumy;
rumy sa krušia na kruchy —
z nich bezsrdcé tu neduchy
hávedie sa vynárajú
vo svetlopal ten hádzajú.
„Chladno, chladno
a neladno
v duchabytu
bez pocitu;
zima, zima vo vševidu,
vo svetlokryštálnom klidu.
Von, von z toho ladu, von sa, tam do toho svetlopalu,
to je lásky oheň žhúci v radoteche, v radožiaľu.
Ta sa, ta sa,
len jedno mženia,
jedno pocítenia
života!
Nech si zájde večnosť naša v jednom okamihu,
len si môžme ešte zažiť lásku, čo raz stihu.
Čo raz, to raz, to umrieme, len aby sme žili,
žili, žili a cítili, milovali a plakali,
a na večnú Božiu lásku vďačne umierali.“
To Božej lásky súd, či tam obstojím?
Ha, to var aj mňa začína už páliť?
Ale pokoj len — tak sa v duchu kojím
a jako skala nerozrušná stáliť.
Ach, moje srdce, tamto v drusa rukách,
zažlo sa svetlom, horí v lásky mukách;
v hrúze tej súdu, v surme vekov časov,
odduchovených tôní hromohlasov,
v halase pekla, jak pod nami ruchá,
rozzavujúc sa na tie tône ducha,
vo všerozvratu chaosného ďasu,
kde počať musí doba duchotrasu.

Môj drusa srdce moje do mňa lúči —[26]
na ti ho naspäť, vraj, ty si nie súci,
na to ni hoden, aby si bremeno
Kristovo nosil, nosil jeho meno.
Ale ten oheň lásky Božej žhúci,
nímžto je toto srdce zapálené,
nechže ho strávi na ducha záživu —
choď domov a skús — tak ti je velené
z milosrdenstva odvečného divu.

- - -

„Materské srdce vezmi si, vezmi si,
na tom len tých svetov ťarcha ľahko visí.
Materské srdce znesie to bremeno,
ktoré je, slabúch, tebe naloženo.
Materské srdce zosobnieva menom,
čo tvojej duši mĺkvej dal ON venom.
Ono je neba — zeme samospona,
ním sa len koná zákon do neskona,
Slávo-Mária ty si naša Ona
vo vekoslnnom jase nebosklona,
daj toho drusu do matkinho lona!
Keď mi ho prídeš sem, by sa ukojil,
príďže jak treba, všetek v celoživu
a nerozlučuj, čo Boh Otec spojil
v jednotu Ducha Svätého na veky,
v boho-človeka živote na veky.“
A to povediac — preč ma mihom svojím
vysotil odtiaľ — a tu som, tu stojím.

- - -

Medzi Poludnicou a medzi Kriváňom[27]
stojí pahor milý, šumné lesy na ňom.
Tam som si ja zastal po tom Božom súde,
stojím v šírocitu, v myslí bôľnom trude.
Okolo roznášam po Liptove zraky,
vidím nad Kriváňom státi búrne mraky.
Lež nad Poludnicou jasný deň si leží,
pod ňou zrkadlivý Váh si šumom beží.
Ale nad Kriváňom rauchá to hromami,
milý mocný Bože, čo to bude s nami!
Liptove, Liptove, tatranské doliny,
v úvaloch na rovni rozsiate dediny
a v dedinách tých ľud, milosrdný Bože,
ak mu nespomôžeš, nik mu viac nemôže.
Dolu Váhom Slovač až tam do Komárna,
čiže má byť úfnosť naša všetka márna?
Hej, bude — nebude: ako chce pánboh dá,
veď sme aj my tuná, i pre nás niečo má.
Dolu Váhom rieka, slzy riekou tečú
a luny tej rieky srdcia naše nesú.
Nesú ich, nesú ta dolu do Dunaja,
a tam ich, vraj, dajú lapať kupci dvaja.
Jeden za turáky, druhý za grajciare,
budú sa z nich hostiť na našom, vraj, kare.
Ale skorej Váhom prestane tiecť voda,
než-li srdcia nášho vylapajú roda.
Na tých našich srdciach ešte sa Váh spätí,
zatopí tých kupcov, srdcia naše vráti.

- - -

Liptove, Liptove, kraju horošťasný,
keď na seba vezmeš kepeň letojasný,
pekne vyšívaný Rusalkou, Kvetenou,
blisky vykladaný Klnkou rozslonenou,[28]
a keď si zaspievaš hlasom horozvučným,
a keď si zavýskaš jaskom riekohlučným,
a keď si zahvízdaš vtáčkov pištekami,
a keď si zanôtiš srdceslovenkami,
hej, čiže si krásny, ty nebeský mladoň,
veselo si skáčeš samý živoradoň.
Ale to si len dnes, a čože od včera?
Za klobúkom nemáš od tej Slavky pera.
Tuším, že ťa nechce tá pyšná dievčina,
veru z toho, braček, nebude hostina.
„Chcela by ma, chcela, ale jej zbraňujú,
za kéhos cudzieho pána ju hotujú.
Ale ja, veď ja tým, veď ja im vykážem:
ukradnem si milú, nech len žitko zviažem!“
(Topograf., etnograf — história — potom moja postať,
povolania… — pieseň: Liptove, Liptove, slovenská otčizeň,
u teba mi náděl veku .... trýzeň)[29]

- - -

Pochválen pán Kristus. Akože sa máte?
Ja som posol z Turca — veď ma vari znáte?
Viete, keď sme spolu barance pásali
a na laziech seno voňavé zrábali.
Prinášam vám smutnú od vašich novinu —
mamka ide zomrieť vám každú hodinu.
Všetci vás pozdraviť srdečne kázali,
a že by ste, vraj, prísť čím skôr nemeškali.
Že nemôže zomrieť, dokiaľ neprídete,
len vás ešte vidieť žiada si na svete.
To mi ona sama, chudinka, kázala,
a to mi povedať veľmi dotúšala.
Úbohá tá stvora dobrá, či sa trápi!
Ako deti plačú všetci u vás chlapi.
Pán Boh jej daj skoro zosnutie spokojné,
bolo že to srdce milé, bohabojné,
koľko razy mne tá, mne biednej sirote,
dobre narobila v zime, hlade, psote.
„Naže, na, Ďuríčko, veď si ty, vraj, tiež náš,
keď na svete takto nikoho už nemáš!“
Ach, Bože môj milý, srdce sa mi krúší,
že tá dobrá duša toľko trpieť musí.
Porazená vám je a na oko pravé
oslepnutá, málo vidiac na to zdravé.
Nikdy moja duša toľme neplakala,
ako nad ňou, keď ma tak sem vyprávala.
Ale čože robiť — proti Božej vôli
žiaden človek na tom svete nevydolí.

Prídem, veru idem, ďalej nemeškám,
čo mi Boh nasúdil, niesť si netäžkám.
Na sä vezmem všetky srdceboľné muky
od Boha a potom z mojej matky ruky.
Skusovať mi tedy takto prichádza,
od toho duch darmo srdce odvádza,
z kalicha piť toho už veru len musím,
veď čo viem, že verím, verím, že to skúsim.
Abych letel zorou, srdcu neujdem,
od kríža Kristovho ďalej nezájdem,
nie ďalej, nie ďalej na tom márnom svete,
ale tam za krížom čo je, ľudia, viete?
Viete, či neviete — vedieť vám žičím,
tamtomu to šepcem, tomu zas kričím.
Aspoň len sám seba počujem v tom hluchu,
aspoň si pričujem srdce k vekoduchu.
A to si nevolím, aby sa slávil,
lebo prázdnorečím márne sa bavil,
myslím to, čo myslím, bo som uderený
od Slavína Boha, vše v ňom uverený.
Nemôžem to inak, nedá to nikam,
nech viet mojich márnym dám to dolikám,
moje mysli zrú len na Božie šľapaje,
moje city prú len krvavé kropaje.
Kladiem si to perom čierno na bielom,
zalievam si písmo slzavým kveľom,
ach, vari nebudem práci tej pri cieli,
už moje písmená budú snáď zotleli!
Na modlitbe vzdychám za mojeť drahú,
slovanskú to mojeť, jej spásu blahú,
ach, vari kým dôjdu neba moje vzdychy,
už tu nás pochoval všetkých osud lichý!
Dúfam, túžim, horím, žehraja prosím,
znojom si a slzou kus chleba rosím,
ach, vari padne to všetko do nezdaru,
zalkne mi trúchlym sa citom do všezmaru.
Nebude to darmo, pevne to verím,
bude to žiaľ — radosť, a viem i kterým,
ó, vy, bratské srdcia slovenských mladoňov,
vám ten zápal srdca môjho bude vôňou.
Aspoň srdce k srdcu tak si počujme,
na smrť odsúdení tak sa calujme;
príde kazár, ktorý pobije tie stráže,
z väzby tej nevinných nás vyniesť rozkáže.
A tam kvitne lipka, tam sú včeličky,
potomstva našeho sú to dušičky,
na srdcebolikvet môj ten snáď len sadnú,
azdaže v ňom nájdu smočku medovnadnú.
A keď z toho predsa len nič nebude,
aspoň tak som v tom žil po Božom súde,
aspoň si pokojný môj hrob v tom vychránim,
samým sa potešiac Božím zmilovaním.

- - -

Idem, idem, tamto vedie cesta[30]
do Svätého Mikuláša mesta.
Ľudia idú hore-dol po práci.
Sú to deti práce, sú Slováci.
A pomedzi tie lunisté žitá
vedie hradská cesta koľajitá,
z potu našich sa to žitko zdobí,
z mozoľov tých táto hradská robí;
hej, či dobre tešiť sa tej pláci,
keď po svojej chodíš takto práci.
Práca, práca — toho je tu zdravo,
ale kde je našeti tu právo?
Kto to ide tamto z mostu toho?
Idú húfom, ide ich to mnoho.
Vpredu jejich zástavy sa vlajú,
za nimi tam Cigáni im hrajú.
Do maďarsko-cigánskej muziky
„vivat, vivat!“ miešajú sa kriky.
Ľudia v práci na diváky stali,
jakoby sa veľké veci diali.
A v tom húfe — tanec, dobrá vôľa,
hejže im je na tom svete „hola“.
Hajsky v rukách, chvojky za klobúky,
výskot, vrava, hrmot tristozvuký.
Medzi nimi samej od dobroty
váľajú sa jedni do priekoty,
opilá tá čeliadka nevládze
skričiac ešte „vivat!“ — bác do hrádze.
Ktože je to? — povedzte Slováci,
čo idete tu po svojej práci.
„Kristova nech ruka nás tu chráni —
korteši to, zemania sú, páni.
Do stolice idú, reštavrujú,
čerti nech sa s tou zberbou radujú.“
Hrčia koče a v nich sedia páni,
čo chcejú byť slúžni, vicišpáni,
asesori, súdni preceptori,
všetko sa to húfu tomu korí,
sníma dolu kučmy a kalpaky,
pred spitými klaniac sa bobáky.
A — „služebník“ — páni bratia naši —
uvidíme sa vraj v Mikuláši!
„Vivat, vivat — kto dá najviac píti,
musí prvším vicišpánom býti!“
Ide, ide bližej háveď celá —
vystupuje sedľač neveselá
s ťarchou, s vozmi na kraj cesty samej,
bojac sa tej samopaši známej.
„Vystúp, sedliak, hrmen bohov sa ti —
lebo zle ti môj buzogáň splatí;
vieš, že idú tuto tvoji páni,
ani Boh ťa od nich neobráni!“
Ale jeden dosť sa usiloval,
veľkou ťarchou koníčky si znoval,
vystúpiť im lež nedalo mu sa:
Kolo neho zemani zhŕknu sa,
strhnú na zem, palicami lomia,
ruky, nohy, hlavu hrozne chromia.
„Udri, zabi huncúta sedliaka —
veď je naša zemianska moc taká,
homágium dáš len zlatých meru —
zabiť môžeš koľko chceš ich veru.“
A muzika v tom palíc lupkotu
vyhrávala Rákocziho nôtu.
„Ale páni, pre Boha živého,
nebiteže toho úbohého,
veď ste ho už na úmor dobili,
lebo len čo života schromili.
Veď som videl, že vám nič nezvinil,
vystúpiť sa vám veru pričinil,
lež nemohol pre ťarchu po vôli
a koníčky ustaté mu boli.“
Tak sa počne k zemanom ohlášať,
ďalej už to nemohúc prenášať,
jeden mešťan z pltníckej Vrbice —
zložiac ruky, prosil ich velice.
„Keď sa miešaš — nech ťa to pripáli!“
Jeden zeman lievčom ho ovalí.
Úder. Chrupne — noha je zlomená.
Zbledne chudák Vrbičan jak stena
a padajúc na zem ako tmola
pomstu Božiu na tú krivdu volá.
„Niet ti práva — sami ho my máme,
práva toho pánov si staviame.“
Potom išli cestou k Mikuláši,
hrdo dvoriac si v tej samopaši.
Sedliak zomrel a mešťan vyzdravel —
ale ani jeden nič nevravel.
Hovor za nich pomsta Božia tedy,
bude, bude už raz naposledy.
To sú páni, uhorskí zemani,
Kristova nech ruka vás tu chráni —
už vás teraz len tuto prežehnám,
ach, pomoci žiadnej inej neznám.
Ale páni, uhorskí zemani,
kamže to, kam, tak húfne zabraní?
„Do stolice“ — reknú na to oni —
budú sa tam vynášať zákony,
uložené na tejto diete —
pane pansláv — či o tom neviete?
Tu stukajú poranených stony,
v Okoličnom tam mních honu zvoní.
Tu veselá cigánska muzika
Rákocziho nôtu len trliká.
Poďme tedy — počuť tie zákony,
uvidíme, čo budú za ony.

- - -

Osemnásť sto štyridsaťštyri sa písalo,[31]
po slovenskej otčine toto sa hlásalo:
V krajine tej, ktorá sa uhorskou menuje,
kde Sloven od dvetisíc už rokov bytuje,
že, vraj, nieto národa iného, len jeden,
a to že je uhorský národ, iný žiaden.
Keď by sa kto priznával k inému národu —
pod pokutou to nesmie i nemá slobodu.
Keď je národ len jeden i jedna reč bude,
a to síce po Božom i po ľudskom súde.
Práva nieto verejne vravieť inšou rečou,
a tá bude krajiny reč, vraj, hlavnou péčou,
aby čím skôr súkromne sa tiež hovorilo,
ako je to uhorskej vlasti slušnô, milô.
A toto je zákonom sväte uložené,
aj kráľovskou pečaťou navždy utvrdené.

- - -

Jeden vicišpán vo stoličnom zhromaždení
Slávne stavy a rady — to uznajte všetci,
že sa tu nastavené preveliké veci.
Teraz sme už len, čo sme, keď máme reč vlastnú,
len tak môžme uvidieť tú vlasť našu šťastnú,
lebo národ, čo svojej reči nemá, taký
na svete je povrheľ, pribyš ledajaký.
A trebárs len slovensky tuto najviac vieme,
nie sme predsa Slováci, nimi byť nesmieme —
lebo zákon káže tak, a zákon je svätý,
proti tomu je odpor každý vinovatý.
A práv našich zemianskych krajina je matka,
tej sa verne pridŕžať je povinnosť sladká.
Mimo lona jej nieto inšieho nám neba,
a kreme jej štedrosti nikde kúštik chleba.
Kto je a pije od nej, žije z jej ústavy,
nechže aj tak jak ona po jejsky len vraví.

Jeden zo zemanov po slovensky
Ale páni, čo toľko všetko hovoríte,
nože nám to slovensky teraz vysvetlite!
(Odporná vrava, harma)
Ver je to neslobodno! Von s ním — to rozumu —
to tlupa — to somára; preč s ním — akciu mu!
(Hlasy spomedzi zemianstva)
Eh, čo máme daromné tu slúchať mondoly,
urobíme si sami jak chceme po vôli.
Poďme sa radšej napiť; počkajte maňtáči,
budete ho tak vravieť, ako sa nám páči.
Čo nás tam do zákonov, to je pre sedliaka,
nech si frakoš tam pyšný ako len chce kváka.

Idú s harmou do krčiem — a ja ku pohrebu,
ku slobode smrti ja — a tí na potrebu.

- - -

Do Liptova rodného jasnej letokrásy,[32]
ľútohnevu bôľneho vytúžam si hlasy.
Bože, tejto hávedi si môj ľud podčinil,
oh, čímže proti tebe, prosím, tak zavinil?
Tak-li dávaš do prachu našu ľudoslavu,
púšťaš na ňu červotoč túto srdcežravú!
Zoželej sa nad nami, Bohčloveče pravý,
veď sa i v tej biede len duša naša slávi.
V oných svetských pačmagách dávno duše zhnili,
vo svojej sa poháre pašmy utopili.
A ty telu spustlému dáš tú dušu moriť,
Bože, keď to zvrchuje, kto sa ti má koriť?
Ale nechceš popraviť telu tomu cestu,
ináčej by utieklo ešte svojmu trestu.
Z očú tvojho rozhnevu slncoplameň horí,
v jeho svetle inakšia sa mne cesta zorí.
Idem a dôjdem za ňou, všetkou uplakanou,
Malinovie Aničkou z Nehajoviec pannou.
Na chrbáte batožtek a v ňom všetko, čo má,
ide šírym svetom, vraj, cesty nevedomá.

- - -

Dolu Považím šla, plakala,[33]
na mimoidúcich volala:
„Otec, matka, bratia, sestry, deti,
dobre vám, ach, milej ku svojeti.
Ale beda je mne, sirote,
kam sa podiem v tejto samote?
Ach, či sa viac ešte stalo komu?
Vyhnali ma z mojej matky domu!
Vdovička nás dcéry dve mala,
za otcom sa skoro pobrala:
Prišiel šuhaj z Dolnian, priženil sa,
sestru mladšiu vzal si, usadil sa.
A teraz, jajbože, nastania,
prístupník ma z domu vyháňa;
chodila som dosť už na žalobu,
nikto nechce zastať za mňa, robu.“
„Poď, Anička, poďže ty so mnou,
predstúpime spolu s poklonou
pred svätého Štefana tam kráľa,
čo na nebi i zemi ho chvália.“
Modliaci sa, šli sme deň spolu
k Horám Starým, Šturcom ta dolu
Hungárie jasnej patróne
túžili sme sa, prú v poklone.
A zas ďalej išli sme spolu,
svätý Štefan zavolal dolu:
„Moje deti, sám som synov dvoch mal,
staršiemu však mladší život odňal.
Teraz idú trestať Kaina,
preto sa tak zdurne napína,
neodpustí mordárovi brata
spravodlivosť Božia, večná, svätá.
Keď ja želiem v nebeskom raji,
čo by vy nie na zemskom kraji?
Počkaj, dieťa moje, príde ti čas,
tvoja otčizeň sa ti vráti zas.“
Človeku-li verím hriešnemu,
hej, uverím sväte svätému:
Hanka vstúpi v Bystrici do služby
a mňa ďalej vedú moje túžby.

- - -

Neďaleko Bystrice, na obvyšnom Sliači,[34]
stojí starec Jozeffy, na dolinu páči,
páči okom meravým na kraj utešený,
stojí stĺpkom vzdychajúc všetek rozželený.
Vlasy biele ako sneh, tvár srdcezoristá,
sedemdesiat rokov má ten služobník Krista.
A v doline žatva, spev, pekný ľud zvolenský,
čo ho pyšne ohrdil Nemčisko viedenský.
Keď mu kládol na cestu dumiek svojich kvietky,
odkopol ich, ten hrdoš, ako sprosté pletky.
Keď mu spieval na slávu a za zdravie výskal —
„nerád vidím Slovákov“ — Nemec ten vybrýzgal.
Tam stojí náš Jozeffy, bôľom srdce kruší.
Za čímže takto žialiť tento starček musí!
Azda želie za svojím minulým životom?
Nie — bo samá po svete je slávoreč o tom.
Museli mu synovia odrástli pomrieti?
Nie — lebo žiadnych nemal ani nemá detí.
Čože sa mu len stalo, panebože milý,
keď mu hnev, žiaľ i horest srdce tak znietili?
„Vitaj, mladoň z Liptova, mocne objími ma,
bo mi srdce truchnaté staré bôľ rozdýma.
Pomysli si, čo mi tí zúriví oplani
zrobili za ostudu, maďarónski páni!
Všetky škreky a vresky a tresky a plesky,
miauky, krky a vrky a brech havopeský,
rapot, rachot a hrmot, huk, buk, ryk a harmu,
a čvrliky a škripy, všetku sveta lármu,
včera večer robili pod mojím oblokom,
neslýchanej, potupnej ostudy nárokom —
vo vzdelanom terajšom svete sa to vari
menuje — jak som počul v Pešti — šarivari.
Potom zrazu prestanú surmovať, halasiť
a „chváľ každý duch…“ začne na to jeden hlásiť.
Nakoniec jednoryčne všetci hahotali,
že sa tie zúkol-vúkol hory ozývali.
To je za to, čo sme, vraj, u cisára boli,
by nás nedal uhorských pánov sebevôli.
Za Slovenstvo sme boli spolu vrúcne prosiť.
Za to musím potupy, hany a kríž nosiť.
I vďačne to prenesiem, prenášam ho s Kristom,
nemám už na svete tom čakať viac šialistom.
O moju starú hlavu ale tu neide —
sám som dnes-zajtra v hrobe, lež môj ľud v obide.
Akože si ho nechám medzi vlkmi tými,
a s jeho duchovnými, beda nám, otčimy!
Zohavili mu vodcov, čože s ním urobia,
rozsápajú mu dušu, do zniku znezdobia.
Bo keď sa na zelenom deje toto stromu,
čože sa má na suchom stávať ľudu tomu?
Ó, pastieri národov, Spasiteli drahý,
vij palicou tvojich úst nad takými vrahy!
Tam sa pyšne prechodia oni, posmešníci,
s paňou alebo s kurvou každý po pravici.
Slyšíš, jak sa chichocú, prstom ukazujú
na nás a zo zločinu svojho sa radujú.
Ó, prekliata v mrzkostiach týchto ľudí sláva,
jaj nám, že medzi nimi Boh nám tu žiť dáva.
A tamten, čo s tou sajhou tak si vykračuje,
pôvodca je ostudy tej, na -ansky sluje.[35]
Nešťastník, slávne meno na sebe zohrdil,
keď súverca rodáka svojho tak ostudil.“
„Už to ďalej netrpím“ — ja rcem a chmárami
čiernymi rozum myseľ zastrela pomsta mi.
Zaletím do Bystrice, dve mordárky kúpim,[36]
prída medzi oplanov tých bezbožných vstúpim.
Všetko sliačsko hosťovstvo v chládku tam sedelo,
v žarte, smiechoch a pletkách besediac veselo.
Zašipelo im hrúzou, keď medzi nich vkročím
a na správcu ostudy -ského zúrne očím.
Ty si, reku, tá prošťa panskomaďarónska,
ktorej posmech je vážna tá hlava staroňská!
Ty si to tá potvora, čo na svoj ľud špiny,
hanbu, zradu a brydu kydáš tak nevinný.
Teda, besní zločinci, nie vám je dosť na tom,
odpadnúť od svojeti, ešte kydať blatom?
Čo vám Slovan zavinil, či to, že prenáša
zradnú vašu perepúť, i vás, psi Judáša?
Máte ho nenávidieť za to, že je taký,
ani zbojník, podpaľač, lotor ledajaký?
Nuž vy tak si vážite kornosť nášho ľudu,
že vám jeho dobrota je len na ostudu?
A keď jeho kňazovia prosia zaň u kráľa,
nuž im vaši na čelo biľag zrady pália?
Vy ste, vy, tí zradcovia našej ľudoslavy,
ošemetní hnusníci, zderci, kazimravy.
A ty ešte bohochválu nočnú nášho ľudu
vziať si smel, ledačina, na takú ostudu?
Vystaviť sa ohavným starca potupníkom —
tu máš za to!“ A strelím. Tu on padne nikom.
Krv sa čierna vyvalí, ako z vlkolaka —
nieto inšej pomoci, len tá pre Slováka.
Divohrúzou skapali všetci, čo tam stáli,
s krikom panie a kurvy sa rozutekali.
A mne letí v ústrety moja mladá žena,
mojím škrekom vražedným celá vynáčená.
Päť mesiacov len tomu, čo sme sa zobrali.[37]
„Buď mi zdravá, mojenka!“ — rieknem v tupom žiali
a strelím si do srdca. Padnem, duša vzdychne
a v náručí starcovom srdce mi utíchne.
Čože som to urobil? „A nič, brate milý,
len tie mysli a city tak ťa zadumili.“
Ale myseľ a vôľa a skutok je v duchu,
to len ľudia nevinia tela nedotuchu.
Avšak zohnem si ducha, ó, pred tebou, Bože,
odpusť, ak nám ty nechceš, nik nám nespomôže.
Len ty ducha zabiješ týchto bezbožníkov,
telo ich je dnes-zajtra už jedza červíkov.
Načo bych tým odberal hosťom tú ženuchu
a hnusníkov krvou tých škvrnil sa na duchu?
Nech si len nahromadia na onen deň hnevu,
veď už len raz ver spáli Bohčlovek tú plevu.
Maj sa dobre, milý môj staroň, ó, buď mi zdráv,
buď tvoje meno drahé nám — Starožalislav.
Hodens’ našej pamiatky, hodens’ tej veleby,
za tú zemskú pohanu Boh ťa osláv v nebi.
Tade hučí vozíkov a pyšných kočov šum,
že idú do Bystrice, vraj, na prírodoskum.
I ja idem za nimi, abych skumcov skúmal,
o bezumí odľudov sebehrdých dumal.
Všetko vedia o všetkom, ale nič o sebe,
že im upír márnosti krv života strebe.
Sú tu mnohí, čo chodia sem-tam po tých miestach,
z prírody nič nevedia, vedia o nevestách.
Hoď im kameň mudrcov by Jakubskú skalu,
myslíš, že snáď zmúdrejú? Iba ak z ošiaľu!
Ale čo ma tam po nich, ja len srdce hľadám
ku mojemu všade nájsť — a tu jedno badám.
Jedno citoperlisté, čulé, svetlokvetné,
svätoduchom zmužilé, Kristom bohadetné.
V bytu leží hlboko a do výše pne sa,
kde v očiach Božej slávy šťastný anjel plesá.
Nesie kríž svoj úzkostným života údolím
a nad horami vznáša letom sa sokolím.
Vy ho nevyskúmate hore ani dolu,
ale ja ho dobre znám, bo žijem s ním spolu.
A to by sa vám zišlo poznať srdce živé,
lepšie veru ako len panstvo nemoclivé.
Lebo srdca nemajúc duchom sa trápite,
zháňajúc sa za pravdou — tôňu jej lapíte.
Všetky perly, ktoré sa z toho srdca lunia
na života vašeho tuzemka výslunia —
ale vy, vy tie perly nohami šliapate,
lebo srdca nemáte a toto neznáte.
Ach, môj milý srdcebrat, ale si mi schodil,
veru si tie pred svine perly svoje hodil.
S radožiaľom ťa tisnem k srdcu, môj Kuzmány,[38]
či vieš, braček, kde sme to spolu boli vlani?
„Hej, bolo, boli že sme, ešte svet mi treští,
na tom chýrnom konvente v tej bohovskej Pešti.
Ale sa len nazdajú, že nás zahrabali,
tak to treba tej zberbe, nech len seba šiali.
Lebo keby zmúdrela len na okamženia,
videla by pod nosom priepasť zatratenia
a obrátila by sa, aby zasa žila —
to by Bohu nemilosť, diablom škoda byla.
Lebo komu raz rozum Pán Boh tak zaviazal,
zlé by bolo, ak by sa z trestu sám vyhádzal.
Tak nám múti rozumieť diabol to Kristovo
o zatratení ľudskom ťažké, hrozné slovo.
Ale tak to, kto sväté svoje tým psom dáva,
slušné sa mu za takú nehájnosť to stáva.
Keď sa kňazia chválami za štít panský kryjú,
čo divu, že vinicu rylonosy zryjú!
A keď naši pastieri takto hlúpo čušia,
čo budú pásť, keď ovce vlci potantušia?
Pastieru duší našich, nebeský biskupe,
verím, dlho nenecháš ľud náš v tomto lupe!
A ty si sa tak smútil, že sa v Pešti tmilo,
tak, že ťa ľúto samým tým odporcom bylo.
Tam ide smutný Slovák, segíň, čože robiť,
dokiaľ vraj klinec trčí, musí sa len hlobiť.
Nevidel som na tvári človeka žiadneho
tak vysadlý zármutok ako, vraj, na jeho.
Nemožno za materou v žiaľ sa väčší hrúziť,
nemožno za milenkou žalostnejšie túžiť,
nemožno za rodinou, by komu docela
jedným smrtným návalom do hlavy vymrela,
v temnejšom sa oblačiť žalosmútku šlári,
ako sme to videli na Hodžovej tvári.
Bodaj by ťa, aby ťa, s konventom nešťastným,
zle sa, zle sa to stalo našim bratom vlastným.
Hej, veď i ja som Slovák, ale čože robiť,
tu medzi tými vlky nedá sa to zdoliť.
Ale musím povedať pod uškou vám, bratia —
hrozné sa to tým ľuďom toľké krivdy splatia.“
Ale, braček, naozaj nestojí to za tú
srdce trápiť zločinnú bohapuscov škratu.
Oni nás ukrivdujú a my sa tresceme,
keď za jejich zločiny smútkom sa hryzieme.
Preto aj uverujem, že mi bolo ľúto,
že sa tak rozľútilo tvoje srdce kruto.
„Nehnevaj sa, brate môj, vôľa mi v tom žiali,
proti ľudu neresti všetko sa mi máli,
čo by sa na tom svete márnom týkalo ma,
bo nikde nie je dobre, ak ho nieto doma.
Vôľa mi je v tom žiali, bo myslím, že viacej
ničím dostáť nemôžem láske mojej spiacej,
láske vernej k národu, ktorá dejstva horu
trebuje — a ja nemám nič, len sĺz pokoru.
Vôľa mi je v tom žiali, ó, kebych vybavil
ťažký osud národa tým a ho oslávil,
nech by žiaľom sa rozlial na tú rieku Hrona
a za to si tak tiekol, tiekol do neskona.
Bo tomu, koho vrúcnou láskou milujeme,
jednu radosť za tisíc žiaľov kupujeme.
A to vďačne činíme, srdcom, žive, radi,
lebo na dne horkosti tým viac sa to sladí.
A tys práve ako ten jeden v tej potrebe,
rád bys druhým s pomáhal — a nemôžeš sebe.
Každý svoj kríž nesieme — to len na to povedz,
bo ťa vlci obstali tuto miesto oviec.
Dojedajúc do teba divožúrnym vztekom,
driapu milé svätyne tvoje zubosekom.
Ale vidím, čo vidím, v mysli mojej oku,
nebudeš ty v Bystrici dlho mať zároku,
hlava, prse a ruky, ako holub biely,
vieti, letí do neba voľnými si kriely.
A pre tých darebákov tuto necháš hada,
čo ich niekdy bánosti žihadlom pobáda.
Maj sa dobre, milý môj, i na tejto stani,
nezabúdaj, čo sme si povedali vlani.
Že čo je dogma naše historické pevné
a stále ako Urpín, slávne techyvlevné.
Maj sa dobre, Bystrica, ty pestúnka moja,[39]
v lone tvojom, parobček, pil som z umien zdroja.
Vo tvojich hôr vekových dúhovom opasku,
čakáš tu ako panna na ženícha lásku.
Bodaj prišiel zo súsed, a nie z tej cudziny,
by sme spolu do milej mohli prísť rodiny.
Potom s tebou bude len šťastný deň za živa
a po smrti v nebi tak ako sa len sníva.
Hej, ale ak ťa zvedie čudák ledačina,
beda nám, beda tebe, het naša rodina.
Keď som chodil v Bystrici do škôl, chlapec malý,
na hospode mi jeden obraz ukázali,
ktorý domu syn toho sám vraj vymaľoval,
keď kdesi v Debrecíne tam júra študoval.[40]
Naučil sa uhorskej ako treba reči,
i tomu, na človeka čo nikda nesvedčí.
Na tom obraze bolo ako Svätopluk kráľ,
za sivka, vraj, krajinu Maďarom zapredal.
Domáce mi to deti do očú strkali
a pritom sa proti mne jaskom chichotali.
Hej, ty Slovák, kde ti je, vraj, tvoja krajina,
nemáš ani smetiska svojho, ako psina.
Zakrvavím sa studom v dušebytu celý,
zalknúc horest vantrobný v úpor hnevu vrelý.
Hospodin je poctivý Nemec, človek starý,[41]
toho sa ja opýtam, či to pravda vari.“
„To sú pletky cigánske, cigo, ligo, kapsa,
koňa si dal a kúpil, vraj, ho naspäť za psa.
Nedbaj na to, synu môj, tvoj otec a ja sme
oba ľudia, priatelia, kresťania — kto viac chce?
A vy ste naše milé všetci spolu dietky,
nerobte si mrzutosť pre daromné pletky.
Videl si tu vonehda tu u nás Kollára,[42]
toho v Pešti celý svet tou pletkou prekára —
predsa je slávny Slovák a človek veliký,
buď ty taký a nechaj trúpom sprosté kriky…“
S citom vďaky úctivej idem vedľa tebä
domku v hámre úpustnom pri Bystrici žlebe.
Kollárovou i mojou ty si bol príchylou,
v útlej našej mladosti pohostinskou, milou.
Na vankúškoch nádejí, túžob a modlenia,
pod koberčok domácim detinského snenia,
pri chudinkej stravičke, kúsku suchochleba,
učiac sa, posluhujúc, žili sme do neba,
keď nám už odmalička tak sa svet priekoril
a života prvšiu stať národnú spotvoril.
Ach, kto neskúsil, nevie jak srdce krepenie,
keď ho hneď od mladosti trápi také škrenie.
Žiaľ sa, Bože, nad biedou tej slovenskej mlade,
ktorej duša musí rásť v týchto potúp klade.
Všade na ňu sa posmech zo všetkých strán cerí,
takže skoro ľudskosti svojej si neverí.
Kliatba na tú cudzotu chová nás posmechy,
a keď nás vychovala, zovie nás neplechy.
Ale sa len zahrdaj do seba, mladíku,
zdurom pozri do očú tomu potupníku.
Pre pokoru slovenskú niet viacej ústupu,
ži, mri, musíš zabiť už raz všetku potupu.
Ale teba nevidím, dome pohostinný,
ty si mnohé odhrdil hriechov cudzích viny.
Minuli sa už starkí tí tvoji vlastníci,
ale tu v mysli mojej vždy sú mi v zrenici.
Bohabojných pár ľudí - Baucis a Phylemon,[43]
ona bystrá Slovenka, povážny Nemec on.
Dva svety im bolo žiť by anjelom spolu,
ja som u nich kresťanskú mal života školu.
A čo táto rôznila, to ten šťastne spojil,
jednoľudným mladícke citom srdce kojil.
Tak, hľa, v jednom usrdí dva svety sa zmestia,
v bohaľudskom dvobytu majú jedno štestia.
Komu Pán Boh dal zmladi také duše užiť,
toho iste k životu chcel tou krmou zdužiť.
Žehnám ťa, dom, ku mojej mladosti príchyla,
prítulka nevinnosti pohostinská, milá.
Minuli sa už starkí tí tvoji vlastníci,
verím, že sa veselia v nebeskej svetlici.
Idem ďalej. Vozíky a koče ma minú,
idú prírodoskumci obzerať dolinu
Harmaneckú chýrenú a Túfnu jaskyňu,
a pri tom, vraj, budú mať tamže i hostinu.
V Harmaneckej doline nad vyšným Harmancom
dávali skvostný obed slávnym skumozvancom.
Rákocziho muziku bystrickí túrnici
vyhrávali, z mažiarov strieľali baníci.
Krik, vysk, lárma na každé zdravknutie zdvihne sa,
tisícrakým odzvukom dolina ozve sa.
Ľud po stráni stojaci divom ústa závi,
na tie nové postavy, zvyky, mravy, vravy.
Na valašku podpretý stojí bača starý,
čuduje sa s úsmechom na úprimnej tvári:
„Kýže sa to paromy tuto, za čudáci,
veď sme vari tu všetci od Boha Slováci,
to len páni z Bystrice niekdy handrkujú,
ale čože za rečou títo hurtajujú?
Načo je to len Bohu tej mnohej čeliadky —
do sveta si len žijú a robia nestatky.
Ale, trebárs čo chcejú, keby sme len znali,
vari by sme im ani tak za zlé nemali.
Ale tak odkundesky do sveta halasia,
namojpravdu, to sú ti len takí mamlasia!“
A vtom lárma povstane, mládež urobí hluk:
„Hľaďte, hľaďte, tam cvála na koni Svätopluk.“
Ja pozrem ta a vidím na škape kohosi,
na pozrenie to slza oči mi zarosí.
Mladý človek z Liptova, kňazovského stavu,
do tých prírodoskumcov dajúc sa tiež davu,
do doliny Harmanskej vyjazdí veselo,
bohvie, ako a prečo sa mu len zachcelo.
Oblek na ňom otrelý, smiešna mu podoba,
za klobúkom choriastlo paliny, ozdoba.
Prosto letí na škape a pak uzdy mikom
zakeruje si nabok proti posmešníkom
a smejúc sa hahotom bôľnym na ničigu,
ukáže jej posmešnú na odvetu figu.
Kto vie, či sa hanbili a či sa hnevali,
ale tí posmešníci razom zamlčali.
Čože je to za človek, čo ten posmech znáša?
To je Slovák z Liptova, tam od Mikuláša.
Na Liptákov celý svet vrie, že sú panslávi,
preto aj kydá na nich ten posmech špejavý.
Musí to byť voľačo v tom Liptove našom —
javer — aspoň zádrapka tým bláznivým jašom.
Nech sa len smiechom driapu, poznať, že ich to škrie,
dušežravá nevôľa v nich ako peklo vrie.
Zaduste sa tým svojím vztekom, vy ohavy,
krem toho nieto pre nás už inšej pozbavy.
Ale prečo umĺkli, posmešníci oni?
Či sa posmech posmešným rukohnutím zroní?
Ach, nie — preto neštekli — darmo čerta čertom
vyháňaš a nestudu nezaslepíš žartom.
Oni preto utíchli, že ma tam zbadala
táto chasa posmešná — za mnou hrúza stála,
roniac na nich rozhnevu srditého blesky,
stĺpkookým pohrdom mlčiac na ich vresky.
„Pst, pst — tam s tým žartu niet“ — ide šuškom vrava,
„ten sa hneď do nás oddá, hľaďte ho, pansláva,
s celým svetom sa kání — a to by nám iba
teraz tu sa s ním stala len samá galiba.“
Riekli a pak zatíchli. Smeľ sa, cnosti zore,
vtokániť sa do očí tej hriecha potvore.
Ty si svetlo a sila Božia, jedným zrením
zahanbíš a druhým zabiješ ju chcením.
Smeľ sa, brate slovenský, rodolásky zorom
strachu takým naháňaš posmešníckym tchorom.
Hejže, tchorom, lebo keď naši sa nedadia
kurolovné ostudy potom nechže smradia.
Nepadneme od toho, akže nie sme kury
bezdušné, zrnojedné, číre harabury.
Smeľ sa, brate slovenský, Boh je s tebou silný!
Varuj z cesty, satanotchoru posmešilný!
Tí utíchli, lež druhí, starší, spoza stola,
zdravice si rečňujú uhorské dokola.
Všetko Maďar a Maďar, na maďarskú slávu,
tokajčina im hodne túžila už hlavu.
Medziiným povie tu jeden: „Páni moji,
duch vedy nevídané svetu divy strojí.
Nikda tuto maďarské nehlučali hlasy,
len spevy robotníckej tej slovenskej chasy
a pastierskej fujary zvuk darmoštebotný,
alebo ples hrabáčok tunajších vyskotný.
A teraz, hľa, hrdinský jazyk našich otcov
preniká do tých temných dolín práva mocou.
Tak je pravno i slušno, kto ich vybojoval,
svedčno by aj nad nimi len on sám panoval.
Pravdaže, túto Slovač zmaďarčiť nie snadno,
ale to maďarskému duchu nie je vadno.
Keď len zem je uhorská, čo je tam po ľudu,
keď sú páni na svete, aj poddaní budú.
Len ho vtáčka do klietky, veď ho my po psote
naučíme, by spieval ju, i našej nôte.
A teraz, páni moji, duch uhorskej vedy
tuto vtlačil naveky do skál svoje sledy.
Hory, doly fatranské tým sú zmaďarčené,
duchom vedy uhorskej navždy posvätené,
a to vo meno Boha maďarského, amen,
zabil Maďar Slováka ako babu kameň.“
Krik a jaskot sa ozve a tuš a hrajhura,
v odrodilých, prievratných srdciach kypí zdura.
Vtom sa ozve zo skaly zrázistej náš bača:
„Hej, páni, páni, páni!“ Všetci hore páčia.
„Hej, či ste všetci páni?“ „Všetci“ — ktosi sekne.
„No, teda všetci…“ — odsekne.[44]
Všetci blázni sa smejú ako páni na tom.
„Slovák, vraj, plať blatom, keď nemôžeš zlatom.
Ale mne sa nechutí ni maďarské zlato
a veľmi sa mi hudí i slovenské - blato.
Jedno horšie že druhé, to sprostá nátura,
a tam to hnusná pýcha, faloš, krivda, zdura.
Ale to si vyslúži všahdy ľudská pýcha,
ktorá na ľud úbohý morným peklom dýcha,
že sa tento proti tej svojím smradom bráni,
keď mu vôľu ľudskosti vzali takí páni.
A tak rozlúčme sa už, viac vás neuzriem ja
nikda, lež vy mňa áno v oblakoch súženia
ísť s anjely, bratmi to môjmi a priateľmi,
potom, keď potrpíme od vás mnoho veľmi.
Beda vám, že vás súdi už dobrota sama,
trpezlivosť vás súdi Slovákova známa,
súdi večná vás láska už Božieho Syna,
lebo vy, vy ste samá číra, holá vina.
Vy a vaši rovestní v slovenskej otčine,
v chátre abo v kaštieľoch, v úradov výšine.
Slovák bol prvší Uhor už od tisíc rokov,
a vy ste tí poslední, bez chvály, bez sokov,
ani si vás nechcejú, čo sa k nim plichtíte,
národ sa vás odkľaje, z nehož pochodíte.
Beda, trikrát beda vám, v bolestiach zájdete
a pak nik vás nevzkriesi na tom šírom svete.
Jak žimrivé múmie, bez deju, bez ceny,
bez všetkého zveľadu, v dušiach zakrpení
a v bruchu majúc Boha a v srdciach hryzotu,
vyjdete v tej dobrote nesmiernej na psotu.
Vy ste králi, lepšie vám veru ako kráľom,
lež v nevôľu vdruzíte s týmto vaším šiaľom.
Bo sloboda je všetka povinnosť na svete,
a vy to v sebevôli uznávať nechcete.
Bo sloboda je človek dejný, dobrý, svätý,
a vám ten skapal z duší samopašných mäti.
Bo sloboda je doma len kde ste vy doma,
a vám to zmizlo cele z vidoma, z vedoma.
Sloboda je Bohčlovek, človek, národ každý,
a vy svojmu národu hotujete vraždy.
Boli ste, už vás niet viac na života stráni,
povedz na nich Slovene — boli moji páni.
Boli časy vaše, hej, boli, už im amen,
zavalil ich už večnej kliatby, hanby kameň.

- - -

Majte sa dobre! Ach, lepšie vám žiada [45]
moje srdce, ako vaše mne
a mojej rodine!
Takto zloduch nás, nás, bratov, rozriada,
rozsobuje otčinu temne,
kope hrob otčine:
krv našich otcov darmo volá z hrobu,
bratského sváru neprehromží zlobu.
Majte sa dobre! Veď sme sa úfali
dobre sa mať doma pospolu,
a vy ste rozkolu,
hejže rozkolu sebehrdú sňali,
a nás, leda čo márnu tmolu,
hodili ste dolu:
ach, bratovi brat najhorším je vrahom,
hriech je najhorší, keď leží pred prahom!
Majte sa dobre! Srdcia sa vám lunia
vrelým citom k tej nesvojeti
a na vaše deti
hromy a hnevy vše z úst vašich dunia;
hej, veď vám ten zápal podsvieti,
peklo vám zanieti:
ach, beda láske bez pravdy a viery,
hej, beda duchu bez kresťanskej miery.

Harmaneckým vrchom cesta kamenistá,
moja láska verná, moja láska čistá.
Harmaneckým vrchom cesta krivolaká,
moja doľa našská, slovenská, len taká. [46]
Bystrica potôček, ručajná to voda,
aleže, nás bratia, v takej doli škoda.
Hej, škoda-neškoda, každý z nás miluje,
keď má šuhaj milú, nič mu nechybuje.
Milá si mi, milá, bár si ma ubila,
veď si to zo samej lásky urobila.
Neľutujže, milý, nebuď taký blázon,
to sa stalo keďs ma bozkal prvším razom
V záhradke mámilej ruže i ľalie,
pre ňu ma, pre milú, tá rodina bije.
Neľutujže, milý, rád buď láske našej,
čím ťa väčšmi bijú, tým ma vidíš radšej.
Skorej tá bystrina všetky vody stočí,
než ja teba nechám, radosť mojich očí.
Šumie mi, šumie mi, môj milý, Bystrica,
srdce mi garajkom oplakuje líca.
Garaj srdce moje, žiaľami vyviera,[47]
že sa do nás takto zlostný svet zadiera.
Čože koho do nás, veď sme sami svoji,
nechajte nás, ľudia, na milom pokoji.
Vredy vám, vredy vám, na zlostné jazyky,
že robíte toľké všahdy na nás kriky.
Vdovička mi mater, otca som neznala,
ach, veď bež šuhaja bola by skapala.
Šuhaj sila-junas, veru ma obráni,
počkajte, zle bude s vami, naši páni.
Tie panské byvoly spásli našu lúčku,
nenechá ma milý, dal mi na to rúčku.
Rúčku, srdce, hlavu i celého seba,
dúfam v Boha, svete, nebojím sa teba.

- - -

Hore vodou, hore bystrou pluje pstrúžik malý,
pluje, letí, schováva sa do podmoly skaly.
Skala veľká a podmola široká, ďaleká,
tajnošumné, perlolunné pleso tam vyteká.
Tam je doma rybka malá, lovca sa nebojí,
tam si dvorí v kryštálovom mäkuškom pokoji.
A s družkami tam s rybkami hrajká si, vrzgunká,
že sú spolu voda tichá od radosti žblnká.
Skala — pevnosť hen do neba tvrdou hlavou strmí,
ani nemkne sa, čo tisíc striel sa do nej zhrmí.
Hej, rybôčka, sivoočka, počkaj, dostrežiem ťa,
vyjdeš mi ho na slniečko, veru dochytím ťa.
Strežiem, strežiem, rybka malá ku mne príde sama —
čo sa dívaš, šuhajko môj, veď som ti ja známa.
Veď som tvoja a moje sú kryštálne paloty,
neboj sa ty viacej biedy, nebojže sa psoty.
Poď, poď so mnou, duša moja, budeš tam panovať,
večne dušu-krásu moju vďačnú tú milovať.
Nestojí to na tom svete ani za vzdychnutia,
poď, poď so mnou do pevného stvorenstva zákutia.
Tam je dobre, tam je milo, jak sa ti nesnilo,
srdce v očku, ja pri bočku, milotka svietilo.
A to vraviac pannou sa mi stane pred očima,
rusalka ma, krásna, dobrá, mámilá objíma.
Idem, idem, panna moja, veď sme všade svoji,
na tom svete za vzdychnutie veru to nestojí.
Všade dobre, kde sveta niet, len teba, len teba,
duša-krása moja vďačná, s tebou som bez seba.
Rozlúňaj sa mysľou mojou, rozteč tým potokom,
moje srdce jedným lásky skalej citom, okom.
Hej, bude mi, hej, bude ti, byť nám neprestane,
mne mužovi, tebe jasnej, samej všahdy panne.
Do lún, do lún kryštálových slzy, city vreli
a v mäkuškom lone všetky krásne skryštáleli.
Sám sa vidím v každom cite a vidí ma ona,
bo nie to ja, ale ona, len ona do skona.
Tam ju vidím v každom cite, v každom tom kryštále,
tam ju vidím v každom vide, všade, jednu stále.
Idem, idem, krása moja, veď sme tuto svoji,
na tom svete za vzdychnutie veru to nestojí.
Tak sa hrúžim s ňou v náručí do mäkkého lona,
hyniem sladko v jednom cite — a ten samá ona.“
„Ona? Kto to? Čo to je? Čože sa ti sníva?
Čože oko do vody stĺpkom sa tak díva?
Čože si sa vyumil tak, mužu môj milý?“
Tak reči mojej ženy ma zo sna vzbudili.
Eh — čože by to zo sna, ja som nespal nikam,
práve ku spaniu smrti vždy ťažko privykám.
Nie zo sna ma zbudili, živo-bdivo dbal som,
ju, ju v tomto náručí takto pekne mal som.
Z jej náručia ma vzali, vyrvali — nebože —
ona skleslá od žiaľu v kryštálové lože
a ja som tu. Kde je to? Nuž, veď vari viete,
na tom, čo mi vzal milú, krutom, zbojnom svete.
Moja drahá ženička, keby tej nemal mať,
veru by ani teba nikda nevidel rád.
„Tej? A ktorej? Kto je to? Čože sa ti sníva?
Čože oko na ten svet stĺpkom sa ti díva?“
Ha, vieš, to je to, len to — tak, tak, duša moja,
neboj sa, veď som ja tu, daj si len pokoja.
Skala veľká a podmola široká, ďaleká,
tajnošumné, perlolunné pleso tam vyteká,
tam je doma rybka malá, lovca sa nebojí,
tam si dvorí v kryštálovom, v mäkuškom pokoji.
Tam sa moje slzy, city, tam je láska moja,
neprerazia tvrdú skalu žiadne strely boja
a rybôčku, sivoočku, nik mi neutopí,
ani vidieť, keď zas príde ku mne, neuťapí.

- - -

Ručaju Bystrica, kryštál tekúci [48]
dolu Harmaneckou dolinou,
šumíš, hučíš skalnou zvalinou,
ručaju, šumaju, haj, raj, teč, hraj!
Posteľou, šúteľou, tokaj revúci,
rulíš, rinieš žuloskalinou,[49]
v nej si svojou výskaš bystrinou,
pramenoprúdenec ty nehynúci,
garaju, bystrica, haj, hraj, garaj!

Šum šumom, duň dunom, jarok jarota!
Rozvrav nemé tieto doliny,
nech počujem dávne dejiny,
šumaju, Dunaju, gúľ, šum, duň, hraj!
Nech sa mi voduší duchov krásota,
zalknutých v tej nemej doline,
v nádejnej tej našej otčine,
nech sa mi rozjarí prameň života,
jartoku, všetoku, šum, duň, jar, hraj!

Duchvoda, kde tvoja že je deloha?
Čis ty slza matky prírody?
Či znoj smrti? Či pot náhody?
Tokaju, tečaju, plač, teč, jaj, haj!
Pod bremenom ruky ťažkej Všeboha?
Tys krv v tajnej sveta prerode,
vozduch vtelesnený v tuhode;
tu moja v tebe sa plie myj úbohá,
čistota, bystrota, jar, hraj, garaj!

Rodíme sa, vodíme sa z ducha vody tej,
do kráľovstva slávy vnídeme,
urobíme, ako zachceme,
rodina Slavína, haj, raj, huraj!
Vražine do duše nám tu zarytej,
vo svojskom sa milom nájdeme,
čo má byť z nás, veru budeme,
v návode, sprôvode vedby spolitej,
Slávia, slunija, haj, raj, haraj!

Škoda ťa, šuhaju, bežíš do Hrona,
z Hrona do Dunaja valného,
z Dunaja do mora Čierneho,
bystrina, mizina, nechaj, nehraj!
Do mora, do toho ideš do skona.
„Sám som spolu, bežím do svojeho,
valom lásky letím do diaľneho
do mora, materi mojej do lona;
človeče, bratina, haj, raj, vyhraj!“

Či sa ty, šuhaju, kedy navrátiš?
Ach, veď ťa v tom nesmiernom mori
ako krupaj jednu zamorí,
tečaju, bežaju, jaj, čaj, nehraj!
Tam sa ty naveky, hej, tam zaratíš:
„Mater moja zas ma pastvorí,
z lona svojho syna vynorí,
nezbudou pobudu i ty zaplatíš,
človeče, mrelina, hej, raj, gluj, hraj!“

- - -

Idem i ja k mamojke pomedzi úvaly,
popri ceste stojace vekovité skaly,
nový krokom zakaždým výzor sa mi smeje,
letný Jasoň z kalicha krás mi slasti leje;
drevanky si s kvetenou plesovodne hrajú,
do vonného náručia vábne mi mihajú;
vzduchohudbou šumí les, spieva javorina,
chór je každé úbočie, chór každá dolina
a tam z jedle strnádka spevotúžne vieti,
zavše si prízvukujúc — zle, zle, zle bez detí!
Hej, zle, veru, zle bez nich i v radosti neba,
to znamená, slovenská mater naša, teba.
Jednohlasé krásy mi na srdce sa ronia,
stozvukými citami v jemnej duši zvonia.
Ach, bár v žiaľov hlbine mojich i zalknú sa,
predsa mi aj na radosť raz odtiaľ vymknú sa.
Radostnie sa radosti v srdci bolecitnom,
ako zore raňajšej v polomraku svitnom.
Lej mi, letný Jasoni, lej z toho kalicha,
čím túžnejším žiaľom si srdce moje vzdychá.
Vy, moje hory, doly, grúne, stráne milé,
údy, články vy matky Tatry slavobylej,
do môjho dušezoru sem sa, sem sa mi,
ešte si ja deň dočkám môj radostný s vami.
A keď by ho nedočkal, dočkáte vy za mňa,
predsa naša nádeja nebude daromná.
Idem si ja ku matke v sprievode hôr, dolín,
z výšin radosť a vzdychy zo skalných podmolín.
Hej, čujem i vás, čujem, to mňa ľutujete,
s čím idem, na čo idem, to vy dobre viete.
Dobre vy moju mamku drahú, milú, znáte,
čujné srdce i myseľ do všerody máte.
Tadeto to som chodieval ako chlapec malý,
tu ma duše materskej lásky sprevádzali.
Tu som do lona vášho vyplakal jej meno,
aby v súcite vašom bolo rozoznenô.
A vy, verné družičky každej vernej lásky,
ozývali ste sa mi odvetnými hlásky,
pridružili ste sa mi zavše húfom celým,
že som, chlapec, mužom bol medzi vami smelým.
Ani medveď, ani vlk nezastal mi cestu,
keď som tade chodieval ku Bystrici mestu.
Verné srdce detinské chráni Pán Boh iste,
veď on je tvojím otcom, verný pane Kriste.
A, hľa, kraju tohoto duše radohájne,
mojej mladej doumy družky zjavotajné,
s vami sa po prvý raz vítam, čo zo sveta
idem len teraz domov, pres tak mnohé letá,
hej, zo sveta veľkého, čo ho vy neznáte,
bo srdca na odrodu čujného nemáte.
Preto nepristúpi k vám svojím sebazmarom,
vy ho nechcete za svet celý ani darom.
Pozdravenie moje vám! Pokoj nebežičný
od našej Matislavy! A deň svetloličný!
Prijmite ma zo sveta s mysľou rozmorenou,
s duchovedou a vidmou umu znestvorenou,
s rozsarachteným duchom, srdcom pochrámaným,
s celým vozom života môjho dolámaným
a s bremenom velikým pritom od Slavína,
že sa celý do prachu pod ním duch zohýna.
Hej, lepšie mi to bolo s vami, lež vo svete,
vy v lone matky svojej milo si žijete,
a mne svet je otčimom, bije ma, trápi ma,
darmo matka vlastná si synáčka objíma.
Ó, sem sa, sem kolo mňa, družky, spomocte mi
s rodoradomilými radôstkami všemi.
Mysli moje tekavé všetky polapajte,
svetlotelé postavy úbožiatkam dajte.
Rozducha mi zajmite, nech sa mi votvári
svetloličnou postavou šuhaj živojarý.
Zneste všetky z týchto hôr liečivé balzamy,
priložte ich na srdca môjho bôľne rany!
„Priam, priam to vykonáme, lež nedokonáme,
vyše seba učiniť možnosti nemáme,
to len môže materské srdce, choďže poň si,
čo ti nik nemôže dať, veru, nájdeš v ňom si.
A to čím skôr, nemeškaj, dokým si ho duchy
nepodelia nebeské na svojetné kruchy.
Ono tebe náleží celé, Pán chce tomu,
ty si nedaj matictva svojeho nikomu.
Potom, keď sem so srdcom prídeš materinským,
budeme ťa milovať my citom sestrinským.
Tvoju milú z kryštálnych palôt dovedieme,
verné družky a slúžky s vami žiť budeme!“

- - -

Na Bystrickom vrchu dvanásť chlapcov stojí. [50]
„Hej, čože robíte ru, šuhajci moji?“
V košeliach zelených, v bielych nohaviciach,
kalpaky na hlavách, valašky v praviciach
a flinty na pleciach a za opaskami
po dve im pištole i s dvoma nožami.
Sila i zdravota im z tváre vyzerá,
smižnosť i bystrota nohami preberá.
Chlapi ako jedle, mocní ako duby,
všetci ako jeden, krásni, herskí, ľúbi.
„Hoj, bysťu prabohu, čo sa to spytuješ?
Či vieš, že sa smrti svojej doveduješ?
Idi svojou cestou, s nami ani slova,
bo zvieš, čo valaška je Jánošíkova!“
„Už ide Jánošík!“ — len to poviem na to,
hej, beda, čo stála ma výpoveď táto.
Ako strely jasné hneď ma obskočili,
so sebou do grúňa do húšti schytili.
Vedú ma, vlečú ma na jednu poľanu,
tam ku jednej jedli priviažu ma na ňu.
„Teraz — Bohu dušu, chlape prostoreký,
tuto skapať musíš, amen ti naveky.
Pomodli sa ešte otčenáš a zdravas,
lenčo sa pomodlíš, je tvoj posledný čas!“
Čože som to zvinil tými slovmi dvuma?
Čože sa vám robí? Či ste zišli z uma?
Veď ste nie Tatári, psohlavci, ledáci,
ale ste len naši, dobrí ste Slováci!
„Pravdaže sme oni, a ty slovmi tými
sám si smrti výrok povedal si trími —
— už ide Jánošík — ten, kto to nám povie,
v tú minútu synom smrti sa nám zovie!“
To ja nerozumiem, bračekovci moji,
len to viem, že za to, zomrieť, ver, nestojí!
„To je viac ako smrť jedna, to je málo,
za to, čo sa s nami celé veky dialo.
A to, že sme boli, že ešte žijeme,
a načo sme spolu a čo všetci chceme,
to chceš zradiť svetu tými slovmi tvými,
lepšie ti onemieť tu do smrti s nimi.
Poruč Bohu dušu!“ — povediac, namieria
všetci flinty do mňa; strach mi dušu zviera,
od zbojníckej ruky pre tri slová skapať,
nie, to je nie možné mysli mojej chápať.
Toto je ostuda, dôpusta osudná!
Táto mi smrť bola súdená obludná?
Mať moja, mať moja, bolestná rodica,
už viac neuvidím tvoje drahé líca!
Veď si ma už dvakrát z hynu vyvolala,
azda si už teraz smrťou zamlčala?
Na slovo „mať moja“ chlapci z cieľa zniknú
a pák všetci jedným dychom zrazu zhíknu.
Na slovo „mať moja“ z oblakov hrozivých
blysne sa a rauchne v úderoch dunivých,
hadité rozblesky po poľane mihnú,
na jedle vysoké zôkol-vôkol švihnú
a víchor sa zopne svistošumodunom,
rozrydne les celý chvojopraskolunom.
A zem sa zatrasie, v hrúze tej zastene
vzduchom a úžasom do prsú sa ženie.
A vtom na blízkeho grúňa tam obvýši
záhvizd prenikavý v búri sa preslyší.
Na ten sa v tú stranu do húšťavy dali
a mňa vetrosilnej búre tam nechali.
Šibe ma, šibe ma, bodaj ma prestala,
veď mi celého už ducha rozduvala.
Chu! — do teba víchor, i ja by to vedel,
keby na tom tvojom šarkanovi sedel.
Ale na nevolu sedím s mojou vôľou,
tu dolu sa s mojou musím doliť doľou.
Chu! — tebe povetrie, proti tvojej sile,
nemá túžby mojej vzdych ani len chvíle.
Predsa dýcham z Boha, v jeho vekotichu,
víchor svetov všetkých je len šepot vzdychu.
Vzdor ti búra sveta, vzdor do môjho ducha,
on sám si je búra, dosť má protirucha.
Sotva dohovorím a všetko utíchne,
pohoda si lesná s úľubkou vydýchne.
Zastanú si jedle, veľmi sa čudujú,
že ich bláznivetry tak darmo kečkujú.
Spomedzi oblakov slnko sa vyhúli,
prívetivým jasom k zemi sa pritúli,
a medzi smaragdy na jej hrudi súce
sype vďačne perly, diamanty skvúce.
Tisíce dúhových bleskov mi do oka
blysne sa mi zníza, blýsky mi z vysoka.
Stromy chválorečou tichou si šepocú,
na nich operenci hlasne zajaskocú.
Hej, po búri jasoň, mojej duše krásoň,
ten mi zaistený mojej dole chason!
Vtom sa gajdy ozvú z grúňa obvýšneho
Hnúc milozvuky do vzduchu čerstvého.
Od zeme gajdujú, chlapci pohvizdujú,
z húšti na poľanu ku mne sa zbližujú.
A po predku bača, starý, ale jarý,
pozerám, ktože si? Veď je to ten vari,
čo prírodoskumcom tak ozaj vytrielil,
keď ich zbor nad smrťou našou sa veselil.
A veru je to on! Bodaj ťa i s bačom!
No ver ty nemyslíš, tuším, o ledačom.
Od zeme gajdujú, chlapci hajduchujú,
od zeme, od zeme, šuhajci, ujujú!
Vysoko je nebo a kráľ je deľako,
tak je nám, tak je nám, chlapci, len voľáko.
Hej, čo nás do toho, keď sme si len známi,
čože nás do koho, zostaňme si sami,
hora mi, hoľa mi, hore sa mi ratí,
veru sa nám ešte slnce naše vráti —
a keď sa nevráti, vrátime ho sami,
veď sme si, var, bratia, všetci dobre známi.
Známosť, dobrá známosť, priateľstvo hotovo,
ešte po známosti bude jedno slovo.
Bude jedno slovo a jedna i vôľa,
jedno všetko dobré, hej, hora nám hoľa.
Na to jedno slovo prídeme Slováci,
hora nám, hoľa nám, beda vám, čudáci.
Bača ma od stromu odviazať rozkázal,
ku sebe do kola šuhajcov ma privzal.
Rozveseľ sa s nami, dieťa materino,
napi sa z kulača môjho, to je víno.
Keď sa rozveselíš — s nami pohoduješ,
potom, čo máš vedieť, od nás vypočuješ.
Hore hu!, šuhajci, zas máme jedného,
a trebárs i toho, nechže len verného.
Pripovedzme si ho po našom spôsobe,
dve sú cesty na vrch — vedú hore obe.
Komu sa nevidí s nami držať hoľu,
nechže za Slovákov má len dobrú vôľu.
Zídeme sa v ostrí tej valašky jednej,
vyrúbame mater z kliatby našej biednej.
Hoľa nám, vôľa nám, jednako Slováci,
hore hu, hore hu! dolu vy, čudáci.
Od zeme gajdujú, chlapci hajduchujú,
hore hu, hore hu! šuhajci ujujú!

Hej, keby to Pán Boh dal,
že diabol čerta vzal,
bolo že by nám, bolo,
všade dobre okolo.
Hej, šuhajci, od zeme,
diabol čerta nevezme,
vezmeme ich za rohy,
poviažeme im nohy.
Len šuhajci okolo,
kto je čudák — do toho!
Keď nás bijú, nedajme sa,
keď nás viažu, ťahajme sa;
rohami, parohami,
doľme sa s čudákami.
Hej, doliny otčiny,
kto vie vaše tajiny?
A my vieme, nepovieme,
a to v Tatrách my strežieme,
hej, slovenská otčina,
príde tvoja hodina!

Keď bolo tancu dosť i spevu — tu zvolá
bača nás sadnúť si ku vatre dokola.
Syrom, chlebom, mäsom počastujeme sa
a nápojom rezným tiež potúžime sa.
Potom bača sníme klobúk ošumelý,
spod neho sa buré vlasy rozochveli.
Zostarosvätujúc v tvári, páčiac okom
rozjastrenozorným po nebi širokom,
privetiac sa potom ku mne milovážne,
takto dávne viesti rozprávati začne:



[1] Iniciály možno dešifrovať ako úvodný modlitbový povzdych: Ve jménu Boha Otce, Syna, Ducha Svatého. Amen.

[2] M. M. Hodža vo výbere veršov z Matory do Concordie dal tejto úvodnej časti názov Moje Fanuel s odvolaním sa na biblický zápas Jakuba s izraelským bohom podľa knihy Mojžiša I, 32, 30; porov. Z, s. 374

[3] Dolija či dalija — bojovník; od sl. dol, doliť (Autor, Z, s. 375)

[4] Túto časť odpovedí Hodža neskôr oddelil výrazom: To slovo (Z, s. 376)

[5] Boh-byst, slovensky bystu-bohu-prabohu; t.j. ten, ktorý je, opravdivý, pravodejinný: lebo „sú bohovia a páni mnohí, ale my máme toho jediného“. Apoštol. (Z, s. 373)

[6] Hodža nazval túto časť neskoršie názvom Rozdolä (Z, s. 377)

[7] Žmeň — hrsť; priežmeň — priehrštie; vo Zvolene tak (Z, s. 381)

[8] T. j. racionalisti, supranaturalisti, teisti — a koľko ich je všetkých (Z, s. 382)

[9] Plúžil — toľko čo osožil si; slovo našské (Z, s. 382)

[10] Chcel som povedať: hovniváli; i tak je v pravde (Z, s. 382)

[11] Rozbomia — rozozvonia, bombať — cengať (novotvar)

[12] Týmto veršom — „kruškám“ — dal Hodža neskôr samostatný názov: Spev obnociara v ľudosvetskej noci (Z, s. 387)

[13] Aeon — v starej gréčtine — duchovia sveta; teda večnosť

[14] Neskorší autorov názov: Danajok ozembuchov osvetárskych na obnoci svetskej; danajok — pieseň pri tanci alebo pri pasúnkoch (Z, s. 390)

[15] Neskorší názov: Pejan na voznesenie svätoslavy; pejan, pejanok — to jest pieseň vážna (Z, s. 391)

[16] Hodžova poznámka pre neskoršie dopracovanie textu

[17] Neskorší názov: Môj svetohyn a vyvolanie z neho (Z, s. 392)

[18] Davalagora, Davalagiri — nepálsky názov himalájskeho vrcholu na rozmedzí Tibetu a Nepálu; 25 171 stôp nadmorskej výšky (v Hodžovej dobe sa pokladal za najvyšší štít Himalájí a sveta!)

[19] Slita - zliatina (Z, s. 393)

[20] Hodžove náčrty ďalšieho dopracovania skladby

[21] Týmito veršami o roku 1844 (vznik Tatrína) začal Hodža svoj citovaný výber veršov z Matory (Z, s. 373 — 374)

[22] Neskorší názov: Pejan skalného ducha (Z, s. 396)

[23] Mäť, miam — viem samorodne; mäť samovedomia subjektívne, prvé; ostatné je všetko pa-mäť. Na Orave, v Turci sa používa: Či miaš? Maj mäť — Rozumieš, vieš? Maj rozum (Z, s. 397)

[24] Neskoršie ako záver Pejana skalného ducha (Z, s. 397)

[25] Neskôr názov: Volanie mojej matkino (Z, s. 397 — 398)

[26] Hodžov neskorší názov: Vydumalec (Z, s. 398 - 402)

[27] Poludnica — vrch nad Liptovským Mikulášom od strany poludnej (Z, s. 3.)

[28] Klnka — toľko ako rodica slnka, nebosklon (Z, s. 400)

[29] Hodžove náčrty ďalšieho dopracovania (nerealizované). Ďalšie verše vo výbere autor uviedol so spresneným názvom Posol od matky (Z, s. 400)

[30] Hodžov perfektný portrét feudálnych kortešačiek; (porov. Z, s. 455 — 459)

[31] Nová pripomienka časopriestoru: liptovsko-tatrínsky rok 1844…

[32] Neskorší Hodžov názov: Vyvlastnená (Z, s. 403 — 404)

[33] Ide vlastne o vsunutie svojskej Hodžovej balady!

[34] Skonkrétnenie básnických vízií do slovenskej reality 40. rokov v predstavení známeho národovca, superintendenta Pavla Jozeffyho („Starožalislav“). „Mladoň z Liptova“ je sám autor básne M. M. Hodža, spoluúčastník Jozeffyho, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka pri slovenskom prestolnom prosbopise vo Viedni 1842

[35] Zámerne zamlčané priezvisko „-ansky“ — Anton Radvanszky

[36] Mordárka — dobový názov zbrane, vlastne druhu pušky

[37] Hodža v súvise s časovými údajmi tejto vízie pomsty nepíše len „báseň“, ale i „pravdu“: naozaj bol vtedy len päť mesiacov ženatý s Kornéliou Kellnerovou (1820 — 1906)

[38] Karola Kuzmányho, vtedajšieho banskobystrického farára, neskoršieho superintendenta evanjelického Prešporského dištriktu, spomína Hodžu s pripomienkou účasti na generálnom konvente evanjelickej cirkvi v Pešti roku 1843

[39] Banskobystrické reálie (Urpín, Hron, Harmanec, Túfna, potom Bystrica) evokuje M. M. Hodža so spomienkou na svoje vlastné štúdiá v tomto meste a vôbec geografickom regióne.

[40] Júra - jurisdikcia; štúdium práv v Debrecíne

[41] Hospodin — Hodža používa slovo vo význame gazda

[42] Jána Kollára autor tu pripomína aj ako svojho rodáka — Turčana, ktorý zhodou okolností tiež ako Hodža študoval v Bystrici

[43] Baucida, Phylemon — legendárna manželská dvojica z Frýgie; symbol dobrosrdečnosti a pohostinnosti

[44] Autor len naznačil bačovu nadávku, ale ju priamo nezapísal (na rozdiel od skoršieho i neskoršieho priameho používania a nezamlčania aj takýchto slov vo veršoch, napr. kurva atď.)

[45] Neskôr názov: Harmaneckým vrchom. 1842 rozluka s tými (Z, s. 404)

[46] Doľa - los, sors, osud (Z, s. 405)

[47] Garaj — česky: vodotrysk; aj vôbec bystrina, jarok (Z, s. 406)

[48] Neskorší Hodžov názov: Bystrica (Z, s. 406 - 408)

[49] Rulíš — lunovito, lunisto tečieš v zatvorenom; rinieš — v otvorenom žľabe (Z, s. 406)

[50] Bystrický vrch — Hodža má na mysli asi Urpín; „dvanásti chlapci“ — jánošíkovská zbojnícka družina vzbudená po poldruhastoročí




Michal Miloslav Hodža

— básnik, publicista, jazykovedec, organizátor slovenského národného hnutia, stúpenec a kodifikátor spisovnej slovenčiny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.