ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ponad Turiec krásny letia sokoli,^[85]
že sa Turiec, jasný ten kraj, zatmolí,
hej vahú, vahú, bystrí sokoli!
A pred nimi orol slávny, vzducha kráľ,
mrakom letí, vieti zrakom na šír, diaľ,
hej vahú, vahú, jastorom šír, diaľ.
Šumie vozduch, jastor letom sokolím,
veď tam s orlom každý sokol orolím,
hej vahú, vahú, vzduchom ja skolím:
„Odkiaľže letíte, deti jastora?
Kamže zaletíte, komu do dvora?
Hej vahú, vahú, kde vám zátvora?“
„S nami hybaj, s nami svetom, jastorom,
nemar svojho letu miestom, zátvorom,
sloboda lieta voľným priestorom!“
„Nemôžem, nemôžem, bystrí sokoli,
moja sláva v biede tejto sa tmolí,
sloboda haj váh, moja v nevoli.
Leťte vahú, leťte deti jastora,
tomu jednému tam leťte do dvora,
čo nás vybaví z toho zátvora.
Citže, vtáčik — vrabík domatuliba,
nepiskoruj na ich slávu škuliba,
heš, heš, nevole drobná galiba!
I za teba letia bystrí sokoli,
aj tebe sa jejich slávou rozvolí,
čvrlikaj dotiaľ doma na poli!“

Hore Turcom dubasí tristo chlapov — koní,
zbroj sa jagá vo sloni, na bokoch im zvoní.
A popredku Jánošík v sile kráľa — muža,
ktorému tí bujani ako deti slúžia.
Od boka sa do boka Turiec trasie v drieku,
od Znijeva starého k Sebeslavciam v prieku.^[86]
Idú, a čiže letia, zeme leda tknú sa,
ako chmára nečutým víchroduchom hnú sa.
Po dedinách vstávajú divom všade ľudia,
novým strachom po búri častej srdcia nudia.
Zalomivše rukami mamky, oknom škúlia
nevesty a devojné dcéry k sebe túlia.
Ale mužia — šuhaji, jak náhle húf zočia,
tí tam, tu tí von z izieb na priedomie skočia.
Iní sem-tam po poli, hvizdnú, skričia: „Vahú,
orol, sokol, čiže už za tú mater drahú?“
Hvizdli orli, sokoli, v odvet im čos dali,
dobrí vtáci, tí naši, dobre sa to znali.
Teraz sa tak neznáme, by nám anjel trúbil,
nechceme sa zhromaždiť, tak nás čudák zhubil.
Každý hvízda len svoju, nemáš jednej nôty,
preto marí záľaha cudzinskej nás zloty.
Každý hvízda len svoju, že už sami vrabci
čvrlikajú na strechách našich, že sme chlapci.
Ale tí tam to boli vtedy dobrí vtáci,
orla mali za kráľa, sami boli tací!
Od Kráľovej keď ideš hore Turcom krajom,
na vŕšku sa s laskárskym zídeš krásnym hájom.
Tu je srdce krásoňa tatrofatranského,
toho Turca, chasoňa slovenoľúbeho.
Hore, dolu priezorom odtiaľ vidojasnie,
zhora, zdola slovenským spevom milohlasnie.
Laskársky háj, ten smaragd v lazúrnej oprave
na prsteni všerody krásnie k Božej sláve.
Tuto sadli tí vtáci, radu ráčiť budú,
čo doniesli na krielach svojich v ten deň súdu.
Jánošík
Čas nám viesti nedobro, bo nie svojím časom,
moja verná bratija, medzi vami ja som.
Tri roky som vybudnúť sudby čas mal sväte
zárok sudby určenej, ktože mi ho mäte?
O tri roky, som riekol, zídeme sa spolu
vo Vrátnej, vybavenom všetci po úkolu.
Sám Boh časy určené vije z lona veku.
Beda! Kto ho predstíha činom, idä prieku!
Čomu ste sa strojili bez dovole vlády?
Zabudli ste, že bez nej márne vaše rady?
Ja som vláda, to vládzem, čo vybavím službou,
ale z času spoločnou súdbeného družbou.
Čo som dosiaľ vyslúžil doma, v práci, kríži,
to sa k cieľu osudu môjho, vášho blíži,
ale nenie pri ňom eš, a len bude vtedy,^[87]
keď syn lásky matkinej prejde všetky sledy
a ju samu dostihne v božom svetloloži,
ona jedna k výbave mne i vám osoží.
Dokiaľ nedostihnem ju, neujdeme trestu,
medzi nebom a peklom neskončíme cestu.
Roky tri mi určené, za ten čas sa musí
všahdy času zjaviť vek, spása hriešnych duší.
Za ten čas sa ukáže, či nám v nebi žitia
a národu našemu na tom svete bytia.
A kto dvíha svoju moc pomôcť svojmu rodu,
nesmie kročiť, čím nezvie nebies mocí zhodu.
Bez nej zájde šeredným každý skutok zhynom
a po smrti žalobným ti je duše stínom.
Lež keď sme tak sňali sa, znesme na hromadu
slovo nášho tajomstva v súčasť miloradú.
Povedzme si, ako sme, dnes, bo zajtra ráno,
čo si dáme slovom dnes, môž byť skutkom dáno.
Surovec
Zlo sa deje, vojta náš, letí na nás búra,
proti drahej našeti cudzie živly búria.
Rozdvojení vlastíni naši — tam i tuto,
rákóczovskí, cisárski moria ľud náš kruto.
Sila-vršeň cisárskych mocný berie zveľaď,
na Uhorskú, Slovenskú — zovšeľ hrmí čeľaď.
Mäsiarenie onódske kliatbu nám donieslo,
srdce vlasti uhorskej na dvoje rozčeslo.
Smrtným vzdychom otčina do hrobu sa kloní,
háveď drábov nemeckých šabľami jej zvoní.
Nad bezbrannou našeťou vrahovia sa kmášu,
na zúfalé úchyty chvatom krivdy pášu.
Vojny deti stratené, labanci, sa vláčia
po stoliciach a tuly svoje zbojstvom značia.
Naši páni, zúfalí tí tu všeho stratou,
tí tam zasa zbažení Nemca nedostatou,
lúpia našeť jednako, že je hanba peklu
vidieť zúriť pod nebom túto zberbu vzteklú.
Nemohli sme to znášať, spolu sme sa zhŕkli,
veď nad takou by zlobou aj anjeli zbŕkli.
Moríme ju, kde môžme; keď nie, mámime ju,
všetko smejúc za dobro, čo ti za zlo chcejú.
Chýbal nám len Jánošík, hej, kde jeho nieto
neide, nie akosi, dariť sa nechce to.
Do tajnosti života, ako duch do chmáry
skryl si slávu, vojta náš, jasnosť svojej tvári.
Hľadať sme ťa nesmeli, nehľadali sme ťa,
veď nám tvoje rozkazy ako vatry svietia.
Nehľadavši našli sme ťa vo sveta zlobe —
z tisíc miest a časov sa zíde doba k dobe.
Ale chýbalže si nám, že sme zhynúť mali,
lež čo si nám naložil, to sme vykonali.
Už si doma, v národe celom, živom, samý,
tvojou vôľou ide vše, čo je súco, s nami,
dneska, zajtra, kedy chceš — keď Jánošík ide,
lepšie dneska, že zajtra, nech len už raz príde.
Nenechaj nás, vojta, viac ani na hodinu,
rozkáž, už sme hotoví všetci za otčinu.
Čas je teraz, sotva ho kedy viacej bude,
teraz, alebo nikda — tak po mojom súde.
Jánošík
Ale nie tak po mojom. Do tej svetlokráže
darmo sa tvoj, bratina, myslividom hádže:
Nevypáčiš ma ty z nej, mojská sudba je to,
z nej pred časom určeným výbavy mi nieto.
Všetky moci nebeské nad nami sa znôtiť
musia najprv, potom sa možno pekla sprostiť.
Tri roky som dal termín všetkým mociam oným,
v obvete tej ostanem, na nej večne stojím.
Slovo — to je moja krv, ktorú osud pije
zo srdca mi kalicha, dokiaľ neužije
kvapku samú ostatnú. Doma bývať musím,
bo čo verím, to za tú krv len svoju skúsim.
Tak si doľu vydolím v národe i dome,
tak si vôľu vyvolím v šťastí i pohrome.
Dal som seba mociam tým, mňa mi za to dajú,
keď nie, aspoň Slovena nech tak večne znajú.
Teraz počet dajte vy, keď ste tuná všetci —
ako svet náš hýbe sa, ako stoja veci?
Surovec
Kams ma poslal, tam som bol — dôjsť ťažko je ta,
lebo Slovák vypretý z toho tam je sveta.
Tisíc bláznov dôjde ta skôr, lež múdry jeden,
najmä Sloven by múdry za celú bol Viedeň.
Ale ja som olejom kremnickým vše mazal,
do hodvábu slovíčka pekne, rúče viazal,
nuž to podarilo sa. „Ja som doktor, reku,
z Uhár, ja mám olejček proti zrádce vzteku
a chcem na to cisársky patent na storočia,
pustite ma cisárske pred veleboočia!“
Pustili ma, ja kľaknúc, zložiac k prosbe dlane,
poviem: „Ja som poslaný, najjasnejší pane,
od človeka Slováka veľmi bohatého,
čo sú všetky poklady tatranských hôr jeho.
Lebo sám on jediný zemský kľúč na to má,
jemu Tatier komory všade ako doma.
Qd Dunaja zákruhom, ku Dunaju hor, dol
neprelietal Tatry tie sokol ani orol,
jak on poprechádzal ich, jejich všetky skrýše
zodomkýnal, prepátral všetky níže, výše.
Kto vie, ten má — čo iní, čo všetci nevedia,
čo priam na tom vladársky by na vreci sedia.
Vie tvoj Slovák poddaný, že na Tatrách tróniš,
staro-Ríma v oslave šíre diale sloníš,
lenže nemáš peňazí. Preto dá ti, čo má
skryto v Tatier komorách, všetko ako doma.
Ale za to večitým dáš mu, pane, právom
všetku chudež slovenskú, s každým rodom, stavom,
by on nad ňou vladáril vedľa vôle svojej,
všetkým právom všemoci jasnostenskej tvojej.
A na to mu dáš patent, a to na psej koži,
čo vo stolíc slovenských archíve sa zloží.
K tomu dá ti ten Slovák na útraty svoje
jeden vojska regiment pre všetky tie boje,
ktoré vedieš so svetom a viesť budeš ďalej.
Nech ti stojí ku službe navždy vernej, stálej,
od Dunaja ku Rajne, od Váhu ku Pádu ^[88]
bude konať Slovák ti službu mileradú;
ale doma bude svoj, tak ten chce to za to,
čo ma poslal ku tebe — Tatier striebro, zlato.“
Povedal som všekľačiac. Cisár sa len díval,
potom čudne velebnou hlavou krútil, kýval.
Na to rukou zakynúc na prístalda: „Čo, vraj,
je to za ľud a národ? Čo za slovenský kraj?“
„Jasnosť, to sú drotári, muríni, Cigáni,
na karpatskom pohorí biedni kolibáni.
Za cisára Žigmunda kde sa, tu sa vzali^[89]
ktovie odkiaľ v Európe, v blíži tu, tam v diali,
rozliezli sa by šváby. Tento človek smelý
zatúlal sa medzi nich a je Cigán biely.
Možnože je kráľom ich, lebo zberba taká
nezaslúži kráľa mať, len svojho rodáka.
Blázon, tára do sveta pred jasnosť-cisárom,
cisárovi trón jeho núka bedár darom.
Zem i človek, kraj i ľud, čo je zvonka, zdnuky,
nekonečne vládnu tým cisárove ruky.
Pod trónom je zložené všetko práva mania,
tam je to ten zemský kľúč jeden na všedania.
A kto si ho pre seba len pomyslom svojí,
nech sa trestu na nebi i na zemi bojí.
Idi domov, kolibáň, a povedz tak svojim,
do blázinca sic pôjdeš — to ti za to stojím!“
Pozrel na mňa cisár pán, by otec na syna:
veru tak, byť cisárom nenie jeho vina
Jánošík
Od sveta niet výkupu za to, čo svet blaží,
kto svet za krv vykúpi, na ktorú tak vraží?
Z jednej krvi učinil Boh, vraj, pokolenia
všetky ľudské, čerti krv tú na zlato menia.
Zlato dávam za tú krv, a nechcú ho ľudia,
tak sa bludom satanským svojej krvi hudia.
Ani zlato, ani krv, čože bude za čo?
Ha — keď je nie zo seba, nuž je len ledačo.
Nevyplatíš, nekúpiš kvapku krve jednu,
iba krvou vykúpiš tú krv svoju biednu.
Tak len Boh sám zaplatil krvou za krv svoju,
aby ceny nebolo tomu ducha znoju
nikde tuto na zemi, len v tej ducha vôli,
ktorou dolie i koná proti rabstva doli.
Moja chúdež slovenská, večne nevymení
teba spáse, kto spásu tvoju zlatom cení.
Nechcú ťa dať za zlato, nebudú mať zlata,
z handár tvojich peniaze — to im buď výplata!
Uhorčík
Pri Trnave táborom stáli naši páni,
Nemci od belohorských tiahli na nich strání.
Páni naši s poddaným ľudom ako bratia,
ktorí v súrnej potrebe „baračágom“ platia,
harašili veselo, spevy, tance viedli,
ako daby Nemca tým vypili a zjedli.
Ale prostred bujanských týchto radovánok
Rákócziho zádumný v tábore stál stánok
obklopený hajdúchy, chlapmi ako buci —
stáli oni, či dážď bol, či pal slnca žhúci.
Tam ho bolo sedávať vidno s myšlienkami,
jak syn sedí matkinej nad roztvorom jamy.
Hej, nebol on svojich tak dobrovoľných majster,
ako to bol najatých cudzích drábov Hajster.
Pánov služba — daroba vo vojne i doma,
obom chce len panovať, obom spraví hroma.
Nechceli ma hajdúsi pustiť k nemu ráno,
sprosí, čudní Maďari — čo chceš, vraj, Tóth Jano?
Čože mal som povedať magarcom tým hlúpym,
ani slova — na stranu trocha poodstúpim.
Stana proti šiatru si, čakám do poludnia.
Páni vchodia, vychodia, a mňa mysli trudnia.
Až raz v šiatra otvore on, sám knieža stane,
tu hneď zvolám k nemu ja: „Osvícený pane!“
„Ideš ho ty, Tóth Jano?“ — hajdúsi sa supia
vražným hľadom a slovom pohrdným ma tupia.
Odbyť sa tým nedajúc. „Svetlosť, reku, pane,
jednej prosby milosť mi od vás nech sa stane.“
„Čo chceš prosiť, tótbáťa, pros, vraj, okrem toho
nik ma v Uhriech neprosí, všaký velí mnoho.“
„Práve, reku, Slováci chcú len prosiť všetci
v mojej, k vašej svetlosti, samosobnej reči.“
„Pusťte ho dnu!“ Rozkáže — pustili ma Uhria,
na prostína Slováka bárs i pod nos žuhria.
„Čože chceš, môj jambore, či — vraj — vaši páni
ešte vždy sú proti nám takí podlí, planí?“
Nedbaj, reku, na pánov, ty si svetlosť svätej
Štefanovej koruny, z Uhier hlavy sňatej,
ty jej svetlom svietiš nám, našský slávorode,
dopomôžeš uhorským národom k slobode.
Tu sa tejto svetlosti zemko tvoj i rodák
navždy sväté pokorí zaznaný ľud — Slovák.
Kľaknúc pred ním vrúcne mu bozkám ruku tri ráz,
bohvie, slzy srdcu mi storý dali výraz,
že ho knieža do ruky svojej žive chytil,
že sa triaslo v ruke mu, tak mi ho sám cítil.
„Segíň jambor, verím ti, verím, vraj, i tvojim,
ale samej slovenskej dôvery sa bojím.
Slovák dobrý človek je, dobrý vojak, roľník,
ale kde ho nenútia — márny roztovoľník,
preto zadá každému ľahko svoju vôľu,
dá si svetu, bláznovi odorávať roľu.
Preto zadá každému ľahko svoju vieru,
kŕmi bláznov koláčom, sebe nechá dieru.
To je síce aj Maďar taký, tento ale
nenávidieť aspoň vie vraha svojho stále.
A to stojí za mnoho proti bažným Nemcom,
čo nám dom náš urobiť chcejú svojím chlievcom.
Čože s vami vyvediem, s vami, jamborákmi?
Ani slova dobrého nieto so Slovákmi.
Keď vám prídu drabanti z Čiech, lebo z Moravy,
hneď sa od nich úfate súrodáckej spravy
a nás máte za cudzích, že cudzo znie naša
reč vám — a tých na vašu že sa tak ponáša.
Ale to sa klamete, lebo nezáleží
v reči voľnosť otčiny, o ktorú tu beží,
ale v moci slobody, práva svojstenného,
samovlasti zákona verne povinného.
Dotiaľ je syn človeka — človek, dokiaľ to má,
inde nenie človekom, ani Boh mu doma.
Deväť rečí za to dám, jedna sa mi dostí,
ktorou žiť chcem a konať, to je reč voľnosti.
Sto národov za to dám, ja som jednorodný
s národom tým, ktorý vie večne byť slobodný.
Nechcú tým byť Slováci, sami zlým sa moria,
páni jejich Nemcovi potvorne sa koria.
A ľud jejich za nimi ide ako stádo
fatranskými prťami, každej paši rado.
Vy ste neľud úbohý v šírom ľudstva kraji,
ktorý s Bohom nevie byť inde, iba v raji.
Hah, a Srbi, Chorváti, slovanská to čeľaď,
Štefanovho dedičstva ničia slávny zveľaď!
Slúžiac tomu molochu ostráckemu verne,
zato, že tak zachodí s nimi detižerne.
Hej, tých keby nebolo, už by Viedeň dávno
bola naša a v Uhriech všetko svoje slávno.
Keby nie rúk slovanských ťažké vrahotepy,
porozrážam nemecké vojská ako črepy.
Ale takto koruny Štefanovej vnuci
proti otcom uhorským stoja v hojnom truci.
Ha syn prvorodený jej, toť Slovák dávny,
tríma s Nemcom proti nám, strojí odpor zjavný.
Lež sám Uhor za svoju otčinu si stojí,
lejúc vo dvestoročnom už krv za ňu boji,
on je len sám v otčine človeka syn verný,
vy ste neľud v otčine darmochlebožerný.
A keď Maďar zvíťazí, jemu pravosláva
krajinská i vlastenská, vy nemáte práva
iba z jeho milosti, jeho menom, slovom,
v poriadku tom, ktorý mať bude, vlasti novom.“
„Ťažké slová — odvetím — ktoré dušu ronia,
pravda, kto sa opúšťa, nech mu vzdychom zvonia.
Ale kto si rodáka svojho, svetlý pane,
v srdci zmarí myslením, ver mu nepovstane
nikdy rodák v otčine, lebo najprv človek,
potom každá otčina pravá, ktorákoľvek.
Ľudia robia otčinu, nie otčina ľudí,
kto chce mimo človeka otčinu — ten blúdi.
Tisíc práv a zákonov, slobôd, vlasti za vek
nestoja to, čo dneska dobrý jeden človek.
Jedno s druhým za jedno. Kto sa mocou delí
ohňom z neba nerestí zemských peklo trieli.
A hľa, to hriech na Uhriech — národom sú sami
medzi ľudom nerodným samosvojskí páni,
z národov sa nerodia, rodia sa len z práva,
i tak od národov ich delí vrava, sprava.
Národ sú len zemani, iní nerod, neľud,
jehož právo toľko je, koľko stádu želuď,
ktoré musí rado byť, že sa mu pásť dajú
tam, kde sami pre seba jedni všetko majú.
Tak je Slovák nečlovek, nenárod a neľud,
bo ho takým učinil samopanský prelud.
A to hriechu na Uhriech ohava zas nová
nenávidieť neľudu toho ľudoslová.
Kto má svoj ľud za stádo, tak mu, pravda, grúli,
že sa jeho reči aj hlúpe hanbí, chúli.
Ale kto je vina tu? Samopanská pýcha,
ktorá chce raj pre seba, na ľud peklom dýcha.
V takom pekle nechce byť Slovák ani v raji,
práve že on je človek, obého sa háji.
To mu môžu odpierať len tí nečloveci,
čo nie v srdci otčinu nosia, lež vo vreci,
či to vrece je z handár, z papieru, psej kože,
to je jedno — otčinu človek len mať môže.
A čo národ, to človek a čo človek, to reč,
bez toho my, ale aj vy, ste bez toho preč.
Za to Slovan s Maďarom tak sa nezrovnáva,
že sa Maďar za pána samého len dáva
mnejúc, že je sám dedič Štefanovej vlasti
a že Slovan do Uhier prišiel leda krásti.
I tak ako s loptošom mieni so Slovanom,
nechce bratom doma byť, ale čírym pánom.
Na to večne zabúda, že tu Slovan dávny
štefanskej je koruny dedič jednoprávny,
neprestajne výbojom svojím sa len chlúbiac,
špejnú bratom potupu, sebe zášť len trúbiac.
S takým zhoda nemožná, bo kto sám chce pániť,
ten i proti bratovi sám sa musí brániť.
A kým Štefan založil národom vlasť túto,
tomu kladie uhorská pýcha hanby puto.
Bez Slováka Uhra niet na zemi ni v nebi,
to je národ Štefanov večne jednožrebí.
Tvoja svetlosť dobre vie, že keď Uhor Turkom
nedávno toť ešte bol biednym čalmočurkom,
že len Slovák s Chorvátom, Srbom boli vtedy
sami Uhria, čo Uhra vymanili z biedy,
s nemeckými, českými drabanty a vojmi
svoje svojským hájili — či nebudú svojmi?
Chcú byť, ale maďarstvo nechce svojeť vlastnú,
volí radšej tureckú háveď lupostrastnú.
Proti Bohu i ľuďom sám tak hrozne zhrešil,
to je ten hriech po Uhriech, čo sa rozpelešil.“
— „Hej, kto si ty, človeče, čo chceš?“ — Knieža zvolá.
„Študent, reku, z Liptova, v Paludzi mi škola,
meno mi je Chajda, kompan Luby — Ďurka,
čo v Turíku posekal toho lapikurka
nemeckého, čo kňazov luteránskych moril
potom, keď sa na druhú vieru prepotvoril.
Luby, Suhaj, Ohajda — traja kamaráti,
všetci číri Slováci, každý Nemcov mláti.
Jeden Slovák, čo vládze všemohúcim slovom
nad všetkými Slováky v kraji Štefanovom,
s jedným slovom poslal ma svätým k tebe, pane.
Jestli ono v Uhriech sa svätým činom stane,
len tak bude národom v otčine ľud každý,
len tak znikne cudzinskej krajna naša vraždy.
Abys ráčil pozorom vážiť milostivým
reči môjho posolstva, nejsa podozrivým,
tu ti záloh oddávam, prsteň Rákóczeho ^[90]
Jura, tvojho poklesu deda víťazného,
ktorým deda Slováka nášho obdaroval,
keď s ním Viedeň na Linec bojom preharoval.“
Knieža prsteň prijal mi, znalčím zrakom skúmal,
hlavou pravdu prisvedčiac, ťažko v mysli vzdúmal.
Potom riekol: „Povedz, vraj, Slovene to slovo,
ale menuj človeka, od nehož je ono.“
„Nezáleží na mene — reku — svet naň sočí,
povie ti ho, keď s tebou stane zoči-voči.
Svetlosť pane, počuj len teraz, čo vyslovím,
poďme jedným chodníkom spolu, ale novým.
Zrodiňme sa, s panstvom ľud proti tej cudzine,
jednoprávni synovia buďme si v otčine.
Buďme všetci zemania, jak otcovia boli,
každý sebou i spolu na vlastnej si roli.
Každý jedným všeprávom za všetkých jednako,
za jedného všetci tým právom len rovnako.
To je pospolitá vec, i reč naša, vaša,
tá sa božský na parsún jediná ponáša.
A ni kde sa niektorí, všetko sebou sami,
a ostatní háveď len, ničibydlá, chámi.
Pánom na to panstvo je, aby šli popredku,
kadiaľ cesta jediná práva i poriadku.
Všetko pôjde za nimi, radi idú ľudia
za tým, kto tú cestu vie, lebo nepoblúdia.
Hotové stotisíc chlapov v Tatrách za tú
pozdvihnúť sa bojovne voľnosť právosvätú,
za poddanstvo svoje nie, nikdy, na vekvekov,
lebo to je pre pánov a nie pre človekov.
Storáz lepšie jedného cisára mať pána,
než stotisíc v otčine, na každom tyrana.
Lebo právu, čo nám je všetkým vyše práva,
berie svoje zo všetkých, zas ho všetkým dáva.
A v tom všetci jedného vo Viedni či v Ríme,
skôr než jeden tisícim doma zadostíme.
Slobodná zem, slobodná práca rodia voľných
duchov ľudských, v otčine živoradospolných.
Čo ja zrábam, moje buď, alebo buď spolné,
tam ho mám, tu dajú mi, obom je mi voľné.
Týmto právom rodina slovanská sa zmohla,
od Volgy až ku Rajne zemou touto pohla.
Týmto právom ako brat v otčine tej slúžil
vladár, tak ho s nami tu svätý Štefan združil.
A tou mocou koruna štefanovská svieti —
tys tej svetlosť koruny a my sme jej deti.
Prelom kliatbu kuruckú, sním ju ľudu z hlavy,
zdvihni slávozástavu našej ľudosprávy —
všetko k tebe pritečie, všetko sa ti skloní,
mahom jedným cudzinu ruka tvoja zroní,
na veky jej v otčine šabľami odzvoní.
A duch svätokoruny štefanskej ti povie,
kam ťa tvorca národov uhorských sám zovie.
Duch ten zjaví cestu ti, tú na vidomočia,
ktorou svojím životom prejdeš tisícročia,
uzákladniac otčinu na tej živej skale,
na človeku — na ktorej stane vekostále.“
„Hlboko som do mysli kniežaťu to vdrúzil,
vo hlbokom pozore on to slovo hrúzil;
dlho nedal odvety, z hlboka ju ťahal,
už ju na jazyku mal, predsa riecť ju váhal.
Sama z úst mu vyvrela, povie: „Synu slova,
ty si takže boja syn. Znám ťa od Žibova,
kdes mi život obránil spolu s tvojmi druhy,
keď ma zovšaď obkolil srbský náron tuhý.
Krv ti z čela ronila jasnými sa pruhy,
plačúc, kľačiac pred mnou výskal si v radosti,
že som zniknul záhuby vrahovalnej zlosti.
Keďs mi ruku bozkával, mečom poranenú
srdnatého Srbína — chovám pamäť menu
tvojmu: ty si Uhorčík; moja krv sa s tvojou
pomiešala v osudných ohňozúri bojov.
I tak sme si pokrvní, v krvi tejto spoji
ako v svätej prísahe, vedzte, verní moji.“
A vtom nahne ku mne sa zavše kľačiacemu,
vezme hlavu do rúk mi svojich v obojemu,
skloniac tvárnosť velebnú až na moje čelo,
šrámy tieto pobozká otcovsky mi vrelo.
Potom uši držiac mi obe obdlanené
naklonený hovoril slová tajomstvené,
by ich nikto nepočul, ani ja sám, tuším,
len sám duch náš, a v tom jak hovorím, tak čuším.
Pod ústami jeho to teraz počuteje,
tajnejšie jak pod ružou Zrínskeho to zviete;
povedal mi: „Slovene, slovo tvoje moja
myseľ je to, námera, dejna môjho boja.
Tak to bude, musí byť, keď dá Pán Boh štestia,
či vieš, že sa v Erdieli všetky duchy mestia?“
Od Sápoľu doteraz sedmohradskí kňazi
nesklonili pred žiadnym duchom ešte väzy.
Bo sú sami duchovia dávnej sebeslavy,
Štefanovej koruny vyvolené hlavy,
všetkým bohom, národom pohostinstvo dajú,
sami seba v slobode kráľoľudskej majú.
Tak to bude, musí byť kráľoľudsky u nás
vo slobodnej otčine, keď ten príde mu čas.
Ale teraz medzi mnou a vami sú páni,
vravia, že vraj otčinu — každý seba chráni,
aby len sám slobodu prvší mal a druhý
dosť mal na tom, že mu dá miesta medzi sluhy.
Každý chce byť za kráľa pre seba, nie pre ľud,
to je všade večitý pánovlády prelud.
Buď si — ja ho užijem ku slobode ľudstva,
rozdám darom panského práva nadobudstva.
Páni ľudia pristanú, čo sa páni, páni,
nebudú mať rozumu ľudského v tej stani.
Tak to bude, musí byť kráľoľudsky u nás
vo slobodnej otčine, keď ten príde mu čas.
Ale teraz nečasom, avšak abys vedel,
že na vaše slovo mám i krom času zreteľ —
prednesiem to uhorským pánom snemovne tu,
vyniesť na to zákona ústanovnú vetu.
A čo ty sám počuješ pri tom rokovaní,
povedz tvojim Slovákom: to sú naši páni!
Bude vedieť i jeden i stotisíc bude
vedieť ich, čo po takom robiť majú súde.“
Za šesť dní sa radili o tom slove jednom,
hovorili za-, proti o tom samom vednom,
bez dorady účinku rozišli sa v siedmom.
Hovorili, že načo na svete byť majú,
keď si svetu celému svoje panstvá dajú.
Hovorili, že panstvo z milosti je Božej
zapísané na blane zaistene kožej.
Ako Boh dal, nech bude tak na veky vekov,
a čím koho stvoril on, nieto na to priekov.
Hovorili — sedliackej netreba im zbroje,
sami páni vstave sú viesť, vraj, všetky boje.
Hovorili, že kto tú zamaniť si mohol
myšlienku, vraj, skorej by tvrdý kameň zohol,
ako jejich panovnú pravomyseľ tvrdú,
zmaril by tak ničponič jejich slávu hrdú.
Že sa divia kniežaťu, že to, také slovo
mohol, vraj, vziať ledáke do úst — otrokovo.
Že či vari kuruckým kráľom Dózsom chce byť,
sedľač ozbrojenú chtiac valom upotrebiť,
a to teraz, vo vojne takej, čo len páni
proti Nemcom v zákonnej vedú samobrani.
Ešte by nám háveď tú cisár na nás zrotil
a práv našich z výšiny nás tým skorej sotil.
Hovorili všeličo na protivu toho,
práve bolo ledačo, že ho bolo mnoho.
Povedali šuhaji, páni, ľudia za to,
sypali sa slová im ako perly zlato.
Nedajbože do prachu, do blata by padlo,
božedaj by na srdcia skorej, pozdej sadlo!
A tam zišli k životu, kedy bude tedy,
keď nie teraz, lež bude všetko naposledy.
Luby Ďurko jediný, Lipták, sila-junas,
čo ho pozná po dobrom každé dieťa u nás,
za to slovo pozdvihol slovo svoje vrúco,
na srdcia i na duše prenikavé trúco.
Zbor
Buď mu za to chvála, česť, Lupták, Slovák meno,
až do konca Uhorskej krajný velebeno,
potom s koncom Uhorskej nech mu sama Sláva
meno večné Slaviana časne, večne dáva!

Za ním druhí povstali. Jeden Podtúrňanský,
Košút a Just, Turčania, jeden Svätojánsky,
z Oravy tiež Abafy Savér, uina-hlava,
akej nemá na šír, diaľ uhorská dŕžava.
Zmeškal, Kvetoň Kubínsky, čo sa pribratali
k otčiňanom našinským, za to mocne stáli.
Zo Zvolena Radvanský s Benickým, tým Lajom,
čo tak ľudsky naložil vonehda s tým krajom,
neobesil nikoho v Turci, bárs i s plukom
Rákóczovským tadiaľto prešiel veľkým hlukom.
Vraveli mu: vešaj ich; nie, vraj, to len vešia,
kto sám galgan; vešala nech, vraj, Nemcov češia.
Zbor
Buď mu za to chvála, česť, ľudský Ľudovít meno,
až do konca Uhorskej krajny velebeno.
Potom s koncom Uhorskej nech ho v onú dobu
vzkriesi Sláva na radosť z jeho živohrobu!

A z Trenčína Koršický, možný Marcibáni,
a Kubica slobody slovo slovom bráni.
Ostrolúcky výborný, Déči, Otlík verný,^[91]
a Dohnány, našinec mladý, predsaberný.
A sto iných Maďarov z Uhorskej, z Erdiela,
hovorilo na slávu, pravdu toho cieľa.
Zbor
Buď im za to chvála, česť, hodných Uhrov meno,
až do konca Uhorskej krajny velebeno.
Potom s koncom Uhorskej nech im sama sláva
meno večné Slavianov časne, večne dáva!

Za šesť dní sa radili o tom slove jednom,
hovorili za-, proti o tom samom vednom,
bez dorady účinku rozišli sa v siedmom.
Zbor
Nedaj, Bože, by slová do prachu tie padli,
Bože, daj, by na srdcia skorej, pozdej sadli,
a tam vzišli k životu, kedy bude tedy,
keď nie teraz, veď bude všetko naposledy.

A ôsmy deň som tábora skúmal, ňátral duchy,
hejže, Bože, šípil som zrady špatnej čuchy.
Oznámil som kniežaťu. Neveril mi, chudák,
za ten oznam odbyl ma, ako bych bol bludák,
chceš, vraj, hráti na husliach, predsa si len dudák!
V deviaty deň uderil na nich Nemec Hajster,
rozbil Uhrov, bo zrada bola jeho masjter,
ktorú Očkaj spelešil. Komu sukňa vonia^[92]
lepšie ako otčina, nech ho suky honia,
a keď vyhonili ho, nech mu hrnci zvonia.
Už-už boli víťazmi Uhria, na rozhadu
spáchal sukniar pľuhavý pľuhavejšiu zradu.
S plukom svojím husárskym prešiel k Hajterovi,
hanba, posmech a nečesť tomu nestvorovi.
Zaľúbil sa do dcéry nemeckého sluhu,
v očiach jej sa zamoril, ako žaba v kruhu.
Pre dve hviezdy počerné zadal krajny nebo
so všetkými slncami, sebepašný chlebo!
Zbor
Hanba, nečesť, potupa, zradcom kliatba večná
a po smrti s Judášom kára nevyrečná
v samom žriedle pekelnom; komu sukňa vonia
lepšie nežli otčina, tam ho drndy honia
vekorázne, kde noci večnej hanby tonia.
Jánošík
Tak sme teda vypretí, bratia, z toho neba,
preto samých povinnosť nás je — i jej treba.
Samých nás i právo je, niet nám neba, zeme,
len tam, kde čo môžeme, čo máme a chceme.
Proti telu a krvi niet nám viacej boja,
ale proti mocnostiam, čo si nebo svoja
a nás majú za podnož, ani toho Boha
nechcem, čo mi na väzy stúpa jeho noha.
Keď ho z trónu nezhodím, aspoň vymknem sa mu,
aspoň že mu odstúpim zemskej biedy jamu.
Tých sa moci nebojím svetských, čo sa silia
vtedy len, keď národu mozole ich tylia.
Môj je národ, to ja viem — ktorí nechcú stánia
zvodného s ním v otčine, nech si v pekle pánia.
Ale u nás nebudú o rok, lebo dvesto,
jedno je to, nájde si voľnosť čas i miesto.
A tých miesto nepozná jejich, zájdu časy
jejich ako znievskych múrov slávohlasy.
Tých sa moci nebojím — s inšími sa rátam
mocmi, s bohočlovekom ja sa merám, bratám.
Čo som za to zaslúžil doma, v práci, kríži,
to sa tejto ku zmiere pre vás, pre mňa blíži.
Ale nenie pri nej eš, a len bude vtedy,
keď syn Božej všelásky prejde všetky sledy
a ju samu dostihne v svetloslávoloži,
ona jedna k výbave národu osoží.
Dokiaľ nedostihnem ju, neujdeme trestu,
medzi nebom a peklom neskončíme cestu.
Len tej láske sa korím, pred jej tichým súdom
chcem len obstáť tu i tam s mojej cnosti bludom,
čo sa z hriechu vyronia k pravdoslavy činu,
čelom prúc sa do neba, nohou pätiac vinu.
Tú si milosť zaslúžiť, to nám, bratia, treba,
pre náš národ väčšieho netreba nám neba.
Za tú samých povinnosť nás je i jej treba,
samých nás i právo je; niet nám neba, zeme,
len v nej, čo ňou môžeme, čo máme a chceme.
Ozviže sa, národu duša, lásky sluchu,
vyslovže sa národný na vôličin duchu!

Surovec
Desaťtisíc Liptov stojí tatrodický,
sprúdilo mu duchy, ako jeho nicky.
Ilčík
Sprúdili sa duše duchom Svatoboja,
za tých desaťtisíc aj v Orave stoja.
Adamčík
Rozumejú duchy v Turci, čo to má byť,
idú šesťtisíci za to sa biť, zabiť.
Rajnoha
Zvolen to chce silou, preto zdvihne ruku,
osemtisíc našich za to v bojnom hluku.
Podstavčík
Do tej mlatby na svoj rovnoprávny výmer
s telom, dušou dáva deväťtisíc Hymer.
Uhorčík
Nevymrela ešte čeľaď Matúšova,
pätnásťtisíc Trenčín vyrojí z domova.
Kovalčík
A nad hrobom matky Nitry žiaľne ničia,
dvadsaťtisíc surmou na jej voskres skričia.
Garaj
Vojtu nášho rod si jasný Tekov svojí,
za svoj rod si za ním šesťtisíc tam brojí.
Garko
Takže šesťtisíc Hont, Maďar so Slovákom,
po štefanskej sláve matke súrodákom.
Ďurica
Novohrad šesťtisíc, Maďar so Slovákom,
po tej matke zemi rodák za rodákom.
Mucha
Bratislavský vidiek Nemec mešťan stráži,
koľko len tam našich, každý naňho vraží.
Michalčík
Vo Spiši pán Poliak, v mestách roztrasenec,
berie životizeň našim bažný Nemec.
Až do Košíc na nás vlkolačky sedí,
a keď nás vyšmočil, šprihami nás vredí.
Kto nechce byť našským, žijúc medzi nami,
všahdy sa potkýňa na hriech pred vrátami.
Koľko len tam našich, každý naňho vraží,
tak je u nás Nemec na stratenej stráži.
Surovec
Tak si doma v národe celom, živom samý,
tvojou vôľou ide vše, čo je súco, s nami.
Dneska, zajtra, kedy chceš, keď Jánošík ide,
lepšie dneska, že zajtra, nech len už raz príde.
Jánošík
Tak sa svedčí na synov slova velikého,
tu je, teraz, alebo nikde, telo jeho.
Ja som Sloven, i vy ste, tým do slavobytu
postavíme rodinu v tôni vekov skrytú.
Vosloníme našu tvár do života jasu,
zastúpime vekostať dejinného času.
Prelomíme ťarchavú kliatbu našich otcov
svojej vôle oddoľou, svojich ramien mocou.
Nebies moci sklonia sa k tomu, kto sám volí,
pekla moci spotrebí len ten, kto im dolí.
Sveta moci kolo nás chabnú, pľasnú, hynú,
omdlenými žilami sebezmaru rinú.
Tak Boh upriestranil nám — na priestraň tú, rode,
teraz, alebo nikdy, maj sa ku slobode!
Tým som Sloven — slovo sám teraz z toho zdvihu
budúcnosť má bohčlovek len sám na dostihu.
Slovom tým si rod i vás vhviezdim na roznebí,
potom zájdem ako blesk ducha v rozbezsebí.
Na jar tu sa zídeme. Z Turca skalohrudia
surkoryké halasy stíny otcov zbudia.
Srdce tatrofatranské uderí tu prvou
rozľudenej slobody dušelunnou krvou.
Do toho dňa držte si činom vôle ruky
a ja skončím obvetné doma sebemuky.

- - -