ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prosto domov, do Slovian, krížom lúk a polí,^[95]
ku rodine Jánošík blízku cestu volí.
Pozamkýnal mysle do silného hrudia,
ktoré dušu jeho rôznym chvatom nudia.
V zlatolesklých ovsoch, v šarlátovom loži,
ukladal sa na spočin krásny jasoň Boží.
Z jastora ho šepty lásky čučíkali,
radošumné vetry šíre tíško stáli.
Válom nebies blikava hviezdozlatohlavým
zakrávala jasoňa čuškom uspávavým.
Vozduch hor, dol dušel tajomstveným tichom,
v umy ľudské rinúc obrazivým snichom.
S hájilkami hájili ľubavohru začnú,
svetluškami mihocúc sem-tam v obnoc mračnú.
A tam, pokraj rieky, z toho priepadliska
háveď svetlonosov klamným jasom blýska.
Nad ním palúk rakytia a v ňom zašušolí
operená čeliadka, penikajúc skolí.
Prihúdne jej bukač zavše na barbore,
z jazeristých nížin brukom zvuknúc hore.
Vo večernej súhudbe tejto domov ide
s túžnym srdcom Jánošík. Kto vie, jak tam príde?
Či ho nezahatí ten osud jeho vlastný,
či ho svetlonos da jakos nevpriepastní?
Má to svoje právo noc, má ich veru trinásť
do toho, kto do neba mocou pekla chce vzrásť.
Ide domov Jánošík, túžnym ide krokom,
čo si svojich nevidel bol čas trudný rokom.
Nesmeli ho vidieť jeho rodní, milí,
lebo tak mu sudci trestu priťaršili.
Rodolásky túžba mu nohy bystrí, krieli,
v mysli sladké svidenie likohrave drieli.
Vedel od Kašubu, že mu všetci žijú,
že sa dobre majú, lenže za ním nyjú.
Baví myseľ predvidným zídením sa rodák,
náhli k cieľu slastnému bystronohý chodák,
len v tú stranu hľadiac Slovany kde ležia,
domácinou milou, len tou dušu vňadiac.
Do blikavy večernej svetlozraky trieliac,
šahom, šmahom cez polia, lúky nohy deliac.
„Čakali ma dneska, nedočkali vo dne,
úfajú sa, veď len ada večer dôjde.
Z rána do poludnia sto ráz vyzerali,
sto ráz popoludní v ústrety sa brali.
V ústrety mi vyšli, nedajbože cestu
aby boli vzali ku Martinu mestu.
Nenájdenia ma tam by ich poľakalo,
mysleli by, že sa horšie zlo mi stalo.
Kašuba, ty zostaň kdes tam vo vidieku,
nechýr o kuruckom nič im koniteku.
Nenavyzerali, nenavystrietali,
spýtať o mňa sveta, to sa nespýtali.
Viazala im jazyk hanba, svetská bázeň,
že im syn a manžel stoličný bol väzeň.
Vrátili sa domov s trápnym, bôľnym citom.
Deň sa minul strasti ročnej s neodbytom.“
Večer sadol na kraj, na dedinu šíru,
o synomužovi nieto slychu, chýru.
Janík sa spať pýta, do belčova mamka
kladúc, huli-beli neprišiel, vraj, ňaňka.
Starká v okno vieti, čosi predsa tuší,
s modlitbou a krížom v srdci zvyčným čuší.
„Domov, domov skorej, večnosť doma dnes mi,
idem, nedochádzam, každý krok je vek mi.
A ja domov dôjdem večerom už samým,
stanem na násyp si pod okienkom známym,
ešte budú čakať, pod kozúbkom svietiť
a ja, nevidený, v nútor milú vietiť.
Žienka pri kolíske sedí zamyslená,
mamka pri stolíku v knižke zamodlená,
obe na mňa mysliac, tá ma dušou stíha,
táto zo mňa neba moci duchom dvíha.
A v belčove Janík, z duchničiek tie líčka
červené mu vidím, priklopené víčka,
riasne, mihalnice k anjelskému sníku
v ticho kolísavom sem-tam vo premyku,
spod kozúbka družný ohník na to svietiť,
moja láska v nútor na to bude vietiť,
tešiaci sa z milých láskožiarnych tvárí,
že to za mnou, za mnou tak sa srdce marí.
Tak sa teší Pán Boh nevidený z túžby
po sebe a z duší svojich vernej služby,
lásky a nádeje z verných duší družby.
A ja, potešne sa nadívajúc, klopnem
raz, dva. — Mamka, žena, otvorte mi — poviem.
Zhíknu, skríknu — on je, tu je, chvalabohu!
Dvermi v ústret schytia srdce, ruku, nohu.
Tu si, Ďuríčko náš, vitaj syn môj, muž môj!
Tak ma v náruč vezme radosť, láska, pokoj.
Tak sa teší Pán Boh, keď sa zjaví s darom
milosti a pravdy nad života zmarom.
Domov, domov skorej, večnosť doma dnes mi,
idem, nedochádzam, každý krok je vek mi!“

„Ha, ha, vojta chýrečný, ha, ha, to je slaha,
nech ti sám pán Asmodej ku nej dopomáha.
Ide domov z áreštu — z blata do kaluže.
Má tam i tú enóno, myslí, že sú ruže.
Ha, ha, vojta národný, ha, ha je to slaha,
hľadať svojho v kaluži kúšte času, blaha.
Pstruhy lapá v močile, žaby v riečke prúdnej,
budeže to chýru mu slávy nezábudnej.
Ha, ha, vojta preslávny, ha, ha je to slaha,
do myšej sa diery pchá, keď mu svetom dráha.
Vahú, vahú, takú slahu
treba len pre slovenského smahu.
Hú, baba, hú, takú dráhu
k svojmu nebeskému blahu
urob pre toho smahu.
Ha, ha, ha, ha,
nech mu sám pán Asmodej k tomu dopomáha!“

Taký Posmech zarazil vojtu nášho mysli,
ktoré z domáceho mu blahožitia išli.
Ľažel nimi šťastlive, budúcnosť si budiac,
v milých lásky zákutiach obrazivo blúdiac.
A hľa — pletku vytrieliť diabol zasa chce mu,
podvalnohú na ceste peknej klásti prejmu.
Nikda naspäť čertovi, vlastno duši vrahu,
na samom ťa pokúšať musí raja prahu.
A tu práve najväčšmi zo samého pyku
na ten dolik nebeský, že v ňom nemá zniku.
Jeho Posmech zarazil domoľubé mysli,
ktoré z raja rodiny Jánošíkovi šli.
Ako keby na krosnách k útku nastrojenú
mečom preťal osnovu, takú sečnú zmenu
do duše to vnorilo blúznivého muža,
jemuž moci vyššieho povedomu slúžia.
Zamkne city nežnejšie v srdci, napne sluchy,
počúvajúc rarášiť znachorivé duchy.
Ha, ha, posmech, hahahá, tristoodozvukom
sem-tam sa to ozýva v Turci nocilukom.
On stál práve na vŕšku, z ktorého sa schodí
na nížiny, po ktorých Turiec tichý brodí.
Po bahnistej slobode, vôľou krivolakou,
márnotratiac životok svoj sem tamto mlákou.
Po tých mlákach, barinách, trasoviskách hrali
svetlonosi blúdiví, v blízi tu, tam v diali.
Hahá, hahá, Posmech ten tristoodozvukom
potákali na vôkol v Turci nocilukom.
Ači vojta zmužilý v mysli neopadá,
ale novú zradu zas pekelnícku badá.
Ač i vie to do seba, že ho neočaní,
lebo láska rodinná jeho srdce chráni.
Vie, že čo by teraz mu nie to jedno peklo,
ale tisíc — svätú tú cestu pozaprieklo,
by z nich všetky Posmechy, hany, škraty, finty
vyryhali naňho sa, všetky fiťmy, finty,
vie to, že ho neznáčia lásky na prítomia,
domorodotúžbami srdce neprelomia.
Bo tá láska rodinná i cez peklo čiaha,
duše milé k sebe si cez priepasti tiaha.
Vie to iste Jánošík, to mu pevným citom,
tkvelo v duši patornej diamantovým nitom.
V mysli pevnom vedomu niet mu o to strady,
prešiel on už inakšie skusy, rady, zrady.
Vie to — predsa dôpustu neodbytnú v sluchu
nosiť musí v rozumnom myslidejnom duchu.
Hej, čo raz sme počuli, čo v nás domiac domie,
duchostasom živým to v nás aj osvedomie.
Ako iskra behutná ďalepisným drótom
v nesmier letí po čuvách, dušebodným hrotom.
Ach, len keď nám Boží prst zapchá smrťou uši,
a keď nesmier nad nami sveta pozačuší,
potom jedno budeme mať v tom večnom sluchu,
to, čo si kto zaslúžil v tomto časoduchu,
lebo pletky nebeské, lebo pekla stony,
tak to večne zákonie život dejeskonný.
Vie to takže Jánošík, predsa napne sluchy,
počúvajc’ rarášiť znachorivé duchy,
rozvažuje doumom priekorivé reči,
ktorými mu priepastník cestu domov prieči.
Vpotroší ten satanský Posmech do útroby,
hej, veď čože z posmechu si aj láska robí!
„Idem domov“ — vysloví — „večnosť doma dnes mi,
idem, dôjdem ešte dnes, každý krok je vek mi.“
Pravdaže by bolo, veruže by bolo,
domaradosláva, voľnosť naokolo.
Bolo by nám doma, bolo veru bývať,
na tie Božie divy na svete sa dívať.
Ale moci ľudskej div to na nás pleští,
úrekom si to z nej krivda na nás treští.
Slovom jedným zrazí a druhým ťa sputná,
môžeš ako chceš byť, chlapina ty zrutná.
Môžeš aký chceš byť dobrý na svete tom,
ale v bujnom žite budeš planým snetom.
Môžeš byť aj múdry bárs i za celý svet,
od nosa viac nesmieš bystrý rozum vystrieť.
Div to ľudskej moci, právnej sebevôle,
čo nám oči, uši, hlavy, srdcia kole.
Keby inak bolo, veruže by bolo,
domaradosláva, voľnosť naokolo.
Hlas Posmecha
Haha, vojta velebný, hajže prevelebý,
seba s celým národom obesil na — keby!
Čo by každé prestalo na tom svete, keby
vy by ste ním večitým boli, darmotrebý.
Hahá, vojta národný, „kebská“ je to snaha,
komu svet je „kebyšte“, tomu h--—- siaha.^[96]
Dosť mu na tom, za zlato bude mať ho čisté,
lebo bárs je „onôci“, nech mu je len isté.

Boliže by, boli, naše kraje rodné,
veď sú ľudí hodné, ale neslobodné.
Boliže by, boli, tieto naše hory,
domaradovôle keby boli dvory.
Skaloprievorný ten tatrohorský parkan,
by ho nepreletel cudzej moci šarkan.
Tatrofatromatry živoskalohrudia,
by v ňom žili-tyli voľní bratia, ľudia.
Z neba svetla by krv zdravodúžu sali,
z dúžej matky hrudia dúže telo brali.
Z úst jej by ich krištáľ rozvlažený sviežil,
z očí jej by jasoň duše jejich nežil.
Z kvetistých jej obŕv med by pili slastný,
čo by každý trud ich rozoháňal strastný.
Riasnité jej vlasy v zime by ich hriali,
milou chládzou v znoji letnom ochládzali.
Medzi sebou jej by hovorili spevom,
ale s nepriateľmi len jej hromohnevom.
Keby takto bolo, bolo by nám bolo,
domaradosláva, voľnosť naokolo.
Po stoliciach našich dediny a mestá,
po nich um by chodil, jasný vedovesta,
čo by svetlonápoj z kalicha lial viery
jednosvätovšechnej, vedľa pravej miery.
Čo by slovočinom skumný národ učil,
že by z ľudu sa mrav slávokvetne pučil.
Ovocnel by z neho život radočinný,
úživok by duše blažil odpočinný.
Svätá viera kojná, svätá práca strojná,
dostač živnohojná, šata milokrojná,
vrava myslivietna, ľubocitodetná,
družba každostretná, ženba detikvetná,
služba detnovoľná, s gazdom vednostolná,
domacina s obcou živoradospolná,
čo dom, to slobody pevnosť nerozborná,
národ, obec, jedna celá, nerozdorná.
Keby bola, to by bola naša sloveň,
hej, ach, bola že by sebeslávoroveň.
Hej, ach, keby bolo, veru by nám bolo,
domaradosláva, voľnosť naokolo.
Hlas Posmecha
Hahá, vojta velebný, je to prevelebý,
seba s celým národom obesil na „keby“.
Dosť ti na tom, za slávu maj to sebe istú,
môžeš trebárs samému v tom byť rovný Kristu.
Hahá, vojta národný, „kebská“ je to snaha,
komu svet je „kebyšte“, tomu h------ slaha.
Dosť máš na tom, za zlato máš ho sebe čisté,
„onôci“ máš ho v noci, ale ti je isté!

Slovany, Slovany, dedina otčinná,
čakajže ma moja, čakaj nevoľná rodina.
Z nevole temnice idem, zo stolice,
do dediny domarodnej samej nevoľnice.
Keby jej už niesol voľnosť roztomilú,
čiže by som vúbožil sa v čeľaď radožilú.
Nenesiem, nenesiem, len seba samého,
i to bohvie, či ma prijmú, svetom skváreného.
Štítiť sa ma budú ako pokutníka,
či som vina, či nevina, nikde niet ni znika.
Vina som, vina som, ale len jednému,
čo by som bol archanjelom, budem vina jemu.
Vina som, vina som, žene a materi,
keď ma moji radi vidia, nech svet čo chce verí.
Vina som, vina som, za voľnosť národu,
keď nemožno za ňu svätieť, hreším za slobodu.
Komu inak možno, nech ho sám Boh tresce,
keď nerobí, ako môže, keď sa bojí, nechce.
Idem do dediny, neprijmú ma ľudia,
otroci sú, otroka sa káraného hudia.
Prijme ma, prijme ma milosť domarodná,
čo by vesmír otrokom bol, ona je slobodná.
Za slobodu túto niet mi viny ľúto,
šírosvetské, čo ju väzí, hej, veď skruším puto.
Potom za tisíce prídem z rozbojnice
do tých Slovian, do dediny rodnej, slobodnice.
Hlas posmecha
Ide domov z áreštu, z blata do kaluže,
má tam i tu enóno — myslí, že sú ruže.
Myslí, nedomýšľa sa, že mu k žene cesta,
u ktorej pán Asmodej má s ním spolu miesta.
Nerozumieš rozume, láskou omámený,
aké svorky sú, keď niet doma muža, ženy.
Hú, baba hú, vysvetli mu dráhu
ku spolomanželskému blahu,
tomu blahovi, smahovi,
Jánošíkovi vojtovi,
hú, baba hú, vysvetli mu tú dráhu!

Vtom od Slovian priletí na ohreble striga,
čo tam doma slúžila, Reksa, tá stariga,
čo jej dala príchylu starká Holešovie,
bárs aj Reksu celý svet starou strigou zovie.
Matka Jánošíkova, žena bohosmelá,
na tie reči potvárne dati nič nechcela.
Prichýlila k sebe ju, dala ku posluhe,
bárs i dve-tri počestné mala slúžky druhé.
Ona to, hľa, priletí od Slovian a zmaka
ometlochvost svieti jej, súpraž peklozraká
spozorí sa vojtovi. Na ohreble ona
a ten zmak jej na hlave — kurča, tá sotona.
Doletevše pred vojtu stanú v pekloliku,
čiernožlté uškúliac oči v ľúbobliku.
Reksa zuby vyškiera žmeňou šuchoravou,
bozky z úst si vyberá, kývnuc zavše hlavou,
zdúbnelému vojtovi cmukave ich hádže,
zmak jej čiapa na hlave, potom letom kráže
kolo neho pustia sa: „Čiap, čiap!“ tento a tá —
„Chi, chí, vojta Jánošík!“ — smiechom vreští škrata:
Hi hí, čihí, hota, slota, to tá nôta,
každá svojho, keď chce šrota,
a tá mladá, tak je rada,
kto ju žiada, tomu sa dá.
Hihi, čihí, tade chlapom cesta,
mihi mihá, sem-tam číha,
v roz-—-- líha, dvíha,
hihí, mihí, to ti je nevesta,
komu tomu — veď muž je preč z domu,
kto je šuhaj, tomu, tomu,
čo je jej, neveste,
vždy jej je na mieste.
Hihí, čihí, hotá, slota, to je nôta,
Jánošík je chýrny vojta,
do roka bol z domu,
žena jeho tomu —
mihi, čihi, komu, tomu —
aha, mhm, nejednému,
a predsa neveste bude tej na mieste.
Haha, hahaha, to je tá slaha.
Čip, čiap, chichichi — ženské pletichy.
Vypekliac tie s chichotom brechy srdcehrazné
v mraku nočnom ohavná súpraž vrazu zmizne,
ku Znievu starého zrúcaninám letiac,
svetloleskou v ďalekej roztme žižou svietiac.
Ponad bezdné bazdury výšavný let brali,
v níži svetlopatvarní svetlonosi hrali,
tristohlasým chichotom posmech odsmechujúc,
v tanci sem-tam mihavé svetlá rozvechujúc.
Zdubnie v mysli Jánošík takú na potvaru,
srd a strach mu po celom tele roní varu.
Záhavy cit v útrobe škripcujúc mu vrždí,
samoláskou žiarlivou duša sa mu hrždí.
To len ešte chýbalo k jeho znebyteniu,
aby padol na nivoč lásky k bezcíteniu.
Z tej mu vrela svätyne všetka jeho viera,
to mu bola všeducha v tomto tele miera.
V rodolásky posvätnej sebesvojskom spolu,
ako vo svätodušnom nebosvetlokolu,
v čistomravnej spolitbe duší jednotelých,
v jednomysli dvoch duší súbytoscelelých,
v tom mu pevne utkvelo nesmierneho ducha
povedomie rozdušné, vôľa svetoruchá.
V tejto hájnej svätyni rodolásky, vôle,
záslužný chcel vybúdnuť vôkol svojej dole,
v tom sa volil uprávniť službou domakornou,
aby národ vybavil silou vrahobornou.
V tom, syn lásky matkinej, chcel prejsť všetky sledy,
aby prejdúc všetky je, prišiel k cieľu vtedy,
keď ju sama dostihne v Božom svetloloži,
túto sama k výbave národnej osoží,
bo len v nej sa zásluha činov na vek zloží.
V tom chcel moci pekelné spotrebiť, im doliac,
v tom chcel moci nebeské spriazniť si, im voliac.
Tadiaľ konal v modlitbe, v práci, v kríži cestu,
medzi nebom a peklom chcejúci ujsť trestu.
A hľa, toť hľa z tejtože svätohájnej skrýše
zvod, klam, zloch, mam, vierolom, škvrna naňho dýše.
Hej, kamže sa podeje v rozdoli tej ducha,
keď už ani u seba sebe neprislúcha,
keď mu cudzí pokváril hájeň jeho dušnú,
keď mu druhý rozdružil dušu jeho družnú.
Zhudí sa tej paskudy, hrúza, srd ho nudí,
kliatbu dvíha zátratnú na Boha i ľudí.
Na dom i rod s národom, na krv, na vše telo —
krvopotné kropaje zalejú mu čelo,
ducha znojom červeným zabehnú mu oči,
stonom vzdychá škrípajúc, žiali, úpi, zočí.
Majster satan našiel mu žilu živocevnú,
ktorou vdušil môrizeň doňho jedovlevnú.
Lebo kto si vyvolil samosvojnú cestu
medzi nebom a peklom — do toho má trestu
právo večný pokútnik, vraziac z nenazdaja
naňho, chytro zbaví ho svezdajného raja.
Vpravo nebo zamknuté, nič mu nechce zjaviť,
vľavo ducha priepasť mu všade musí zäviť.
V bohaľudskom obmedzí kto si nezadostí
vystupujúc z koľaje bohavoľnej cnosti,
musí hynúť v bezmedzí priepastného ducha,
ktorý jeho živobyt potvárkami krúcha.
Hrúzie v duchu priepastnom Jánošík a hádže
ďasomysle do šírej neba, pekla kráže.
Tu hneď švihne valaškou ostrím do mrákavy,
ako da-by chcel preťať obor nocitmavý;
švihohvizdnú zátiny naprázdno patvarné,
blesky roniac do vzduchu iskrorozohárne.
Zas hneď búši obuchom na zem, nevoľnicu,
matku bijúc úbohú starosvetolícu.
Ona hlučným zastenúc zavše boľa vzdychom,
dunie strachom útrobným ducha pod prepichom.
Na dovŕšeň toho ten Posmechu hlas ešte
rozjatrené na srdce zapína mu kliešte.
„Hahá, vojta velebný, či ti došumelo?
To ti zato, čo proti duchu srdce smelo!
Nevešaj ty rozum svoj na „keby a keby“,
síc ti striga napľuje na um prázdnolebý.
Hanba ti to — od strigy prijať zjavy musíš,
a čo v svete nevedels, v posteli to skúsiš.
Hanba ti to, vedomec, behy sveta vedieť,
a chcieť doma na sráči by na tróne sedieť.
Veruže ho za slávu máš tam na tom tróne,
ledaže tú vyondieš svoju biedu v clone.
Hanba ti to nevedieť, duchom sila-junas,
že sú ženy len ženy, ako inde — u nás,
jablko radojadné, z úst ho lecikoho
čerta vezme, zje — a muž ohryzok má z toho.
Hanba ti to, vedomec, pod sukňu sa tisnúť,
keď si celý ľudosvet v pästi mohol stisnúť.
Tak ti treba, znáčenec rodinkársky sprostý,
cez dom chcels ísť ku sláve, máš v ňom príšichvosty.
Pripni rohy baranie, švagrov po rubáši,
ktorých s tvojou ženou čert v pekle zosobáši.
Ešte ti čas — na kole sedí krielozložno,
chyť sa jeho rozumu, bo hneď bude pozdno.
Prijmi zaraz bohovskú pána môjho radu —
nechoď domov, do hanby nízkorodej smradu!
Ty, čo môžeš anjelov súdiť, zahanbovať,
či ťa môže domáca hanba lúdiť, schovať?
Ty si hanbu pred Bohom každú zodhanobil,
tys tej hanbe oslavu ducha priosobil,
to je tvoja osoba v božstve satanovom,
živá duchom svojetným — a nie márnym slovom,
ktoré, vraj, z úst pochodí kýchsi Božích, veru,
lenže ústy jednu má, druhú zadkom dieru.
Nech ich sám Boh kŕmi ním, ako holub mladé,
bez ducha sú, zjediac ho, neklúdia len všade.
Hriešikami malými, ako mušacínci,
všade — v obci, v kostole, doma, v berecínci.
Predsa chcú byť svätými, keď tie z neslobody,
z nemoci a nehody ducha robia plody.
Ale keď duch sverodý z moci, vôle vlastnej
hádže činov zázraky z túni ohnistrastnej,
hej, tu kričia na peklo, brnčia tieto muchy,
že hriech im je ohavnosť, keď je veľkoduchý.
Nechoď domov, nehodno je to tvojho ducha,
Jánošík tam nebudeš, len tá serimucha.
Nechoď domov, do hanby domarobskej smradu,
prijmi teraz bohovskú pána môjho radu:
Vráť sa k duchu-výbohu, na tejto len ceste,
inakšie lež neveste bude ti na mieste.“

Vostlpený do divu toľkej hanby stojí
nemým dubkom Jánošík v peklovrúcom znoji.
Majster satan našiel mu žilu živocievnu,
ktorou vdušil môrizeň doňho jedovlevnú.
Prvoráznu vysopiac zúru, obratavel
žasným hnevom, v mysleniach rôznych rozhútavel,
či ísť domov? Načože? Ale išiel by ta,
v tôni hanby domácej niet mu radosvita.
Ľahu, sťahu nemá tam, nikdy ani brahu,
kde mu svojeť skvárili jednosamoblahú.
Nenie už tam u seba, sebe neprislúcha,
hej, kamže sa podeje v rozdoli tej ducha?
Neísť domov? Nesmie to, lebo chybí cestu
medzi nebom a peklom, neujde tak trestu.
Nespomôže, komuchce spomôcť, lebo tomu
dá sa spomôcť jediným svätoprútom domu.
Inde nezvie nad sebou nebies moci zhodu,
či smie zdvihnúc svoju moc, pomôcť svojmu rodu.
Vie, že bez tej zhody čin jeho zájde zhynom,
po smrti mu žalobným bude duše stínom.
Zasa k duchu-výbohu vrátiť sa? Už na to
samým ním je pripyšný; lebo tak je často,
komu boli učnia sme, toho premajstríme,
keď sa všahdy len toho, čo nás učil, tríme.
A len Bohočloveku všahdy učňujeme,
lebo keď nás prepustil, vtedy práve mrieme.
Nechce ducha-výboha Jánošík, bo chlúbil
sám sa pyšne majsterstvom nad ním, ba mu trúbil
hanbu, posmech pred svojmi kamarátmi slávne,
ohavníka zohaviac slovom preohavne,
že sa z neho dozvedel, že je číry groldúň,
bedár, niktoš daromný, babkolovný koldúň,
že vraj on ho premajstril, ľudia, nebojte sa,
márne vrzgy všetky sú čertove kolesá.
Jednu slzu že mu dal Boh, kvapku jedinú,
tou že všetku premohol pekla horúčinu,
jednu iskru že mu dal Boh a tou ho pálil
tak, že sa vraj z rozumu zo samého šialil.
On že čerta premohol, že tak vyšiel z boja,
teraz je, vraj, života moc i vôľa moja.
Že tak odňal seba mu, ba i svojich ľudí,
hvizdom blázna vyplatil, čo do neba trúbi.
Tak sa chlúbil Jánošík — vysvetlilže mu to
zloduch tisícnásobne teraz ľúto, kruto.
Slúžičerta Posmecha jedného naň poslal,
jedným biednym posmechom pekelnému postlal.
Tak i múdrosť terajšia sveta pyšnorohá,
čerta koľúc posmechy — uráža len Boha.
Nože, každý pamätaj, kto sa z diabla smeješ,
či sám sebe olovo strašné nepreleješ.
Čert sa na „žert“ rymuje — ale žart si robil
len ten z neho, komu sa Boh v ňom nezobdobil.
I tak vyšiel na posmech v bytu bohaprázdnom,
tu bol svetský šaliga, v pekle dvorným bláznom.
Hej, ty múdrosť terajšia sveta pyšnorohá,
čerta koľúc posmechy, urážaš len Boha.
Veď ti to čert vyvetil, bo už na poslednú
svätyňu ti spotvoril móru čemovrednú.
Hej, i Jánošíkovi vyvetlilže mu to
zloduch tisícnásobne teraz ľúto, kruto.
Prvoráznu vysopiac zúru, obrútavel,
až keď stíchli posmechy potom vyhútavel,
okom hľadí meravým do mrákavy nočnej,
z vŕšku pátra do níže turcotichotočnej,
kde po bezdných bazdurách, trasoviskách hrali,
svetlonosi blúdili v blíži tu, tam v diali.
Tisícmilným blyskotom sem-tam pospechujúc,
rôznoblikofarbisté svetlá rozvechujúc.
Myslí, dumá to i to a nič nedomyslí,
na tom háku posmechu myšlienky mu zvisli.
Celé srdce pripäté na tom háku trnie,
každá žilka pocitu na ňom tŕpne, brnie.
Na tom háku zavisnul celý, nevie skázať
so sebou nič, nemôže napred ani nazad.
Ani len sa nespýtal seba — či to pravda —
lebo ten vraj všetko vie, koho zloduch navdá.
Veriť, lebo neveriť, tomu viac sa nedá,
komu ducha-výboha v čom raz svitla veda.
Bo to ten duch kritický, čo vše na to nická,
čo je i lož, nech je len sprava historická.
Nespýtal sa Jánošík ani seba preto,
akože sa spýtať ho, keď ho doma nieto.
Nedomyslel na to sa, nijak nedocítil,
bo ho zloduch s myslením citom každým schytil.
Hrúznie v duchu priepastnom z ducha toho hádže
ďasomysli do šírej neba, pekla kráže.
A v tom divu, keď sa už sebezmarom lomí,
blysne láska v ostatnom, rodná vo svedomí,
diabol muža očaril, zmanil, splanil, ranil,
ale lásku rodinnú ktože tú v ňom bránil?
Sama ona boženskou láskou ľudská sila,
matiláska sama sa sebou ochránila.
Zrazu skríkne Jánošík:
„Mater moja drahá,
ty si môjho anjelská domu obostraha.
Akože sa mohol mi prameň toho blaha
zmútiť, z nehož ešte mi jedna tiekla slaha?
Anjel tvojej modlitby, ó, mať moja drahá,
ako mohol na mojej hľadieť lásky vraha?“
Akoby mu okovné niekto snímal putá,
tak ho na to necháva myslimôra krutá.
Zem sa pohne radosťou svetostarolíca,
dobrých i zlých duchov to matka nevoľnica.
Vzduchom hnevy zasypia, jakby ohnižavú
lejou z výše nebeskej zalial sopky lávu.
Príde k sebe zúfalec, zomkne k citu mysli,
čo mu boli na háku Posmecha tom zvisli,
sám si z ducha rodinnej vierolásky zavdá,
svetošírym spýta sa slovom: „Či to pravda?
Nie, bo viem, že neverím, čo mi nevrie z citu,
inak vedieť neverím, nedrží to nitu.
Nezmámi ma potvora viacej záštibledá,
lebo láska pravdivá potvárať sa nedá.
Jasný srdca samorod tento svojím svetlom
svieti v svete vnútornom, radoverou skvetlom.
Kto si ho dal potvoriť, ten ho nemal v duchu,
bárs i ním sa nasládzal, nemal ho len v bruchu.
Ó, nie, ó, nie, neverím, na nevernosť lásky,
medzi nebom a peklom tá je bez otázky,
sama jedna odveta na vše strany ducha,
pod nimž krušnie živostať táto teloruchá.
Tak ju musím dostihnúť v Božom svetloloži,
ona jedna k výbude mojej poosoží.
A len pred ňou sa korím, pred jej tichým súdom
chcem len obstáť tu i tam s mojej cnosti bludom,
čo sa z hriechu vyráňa k pravdoslavy činu,
čelom prúc sa do neba, nohou pätiac vinu.“
Vysloviac to — spustí sa z vŕšku do nížiny,
ide domov do Slovian, rodnej do dediny.
Myslí, že je po všetkej priečnej už obide.
Z jednej vyšiel, do druhej ale zasa príde.