ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešiel cez moholice, vŕšok nevysoký,
tadiaľ vojtu chodníček viedol prostokroký.
Pútec úzky pomedzi šušľajúce žitá,
ako stužka na hrudi roľnej poprevitá.
Nad temnavú šľapajen steblá klasohlavé
ovesujú hlávočky žatvopomýšľave,
lupkošustým perejkom jakby priechod hatiac
vojtovi a povážne hlavy za ním klátiac.
Prejdúc vojta chodníkom na cestu sa skiari
vo mračnom čo priesvite po lúke sa šarí.
Cestou príde temnavou do Svätého Ďura,^[144]
kde čnie na moholici veža starotúra,
strážiac pamäť slovenskej pravoslávnej doby,
po nejž už len ostali kde-tu smutné hroby.
Vo sne celá dedina: za únavnú prácu
má tu ešte robotnič samoistú plácu,
čo by viac i nemala ako v také časy,
keď pán svet jej mozole žerie na pospasy.
Vo sne celá dedina: hlásnik, kuruc starý,
počúvajúc hodiny pod oblokom fary
zaspal, inak nemohol zlomozený psotár,
lebo vo dne dedinský háji takže chotár.
Baže i psy zaspali, nekradli tam ľudia,
preto — strážiť odvyklí — hneď sa nezobudia.
Čižné kroky zlodejov sú im nepamätné,
preto psy tam zaspali domadvorovietne.
Na tej strane domov rad, duší-ľudí stánky,
na tejto pak sypárne, jejich zbožia schránky,
na proťajšku podočnom každá proti domu
svojmu slepá, bezoká stojí na vidomu.
Ide vojta dedinou; domy spánkočušné
zavia naňho okále svoje ľudotušné.
Krpcošuchým postupom, podopieroklopne
valaškou a zháraným srdcom myslisopne
príde do stred dediny, ani hlas, ani šust,
len chod jeho hlusnul mu z nemých tíšiny úst.
Zavalený chmárami vozduch sluchom tupel
a vo chmárach ukrytý blesk-hrom čihom čupel,
na dôpustný okamih čakajúc by vrazu
bliskom, lebo úderom zronil iba skazu.
Ale vo stred dediny hambár, múraň stojí,^[145]
čo si ho tam bohatý gazda Široň svojí,
ten, čo v onej múrani naproti hneď býva,
skupáň, hriešny úžerník — práve sa mu sníva,
že mu zlatý obojok dáva ktosi darom,
od radosti potí sa na posteli varom,
obvinúc mu hrdlo ním. „Toto máš — vraj — za tú
ľudišudišvábivosť tvoju na odplatu!“
Závideli ľudia mu, aj ho preklínali,
meny tristorakými prekliatenca zvali.
Lež čo bolo urobiť proti tej ohyde,
museli len počakať, kým na svojho príde.
Vlámali sa zlodeji tejto noci práve
do sypárne Široňov — lúpia v neobave,
že ich dakto vystraší — habom-rabom berú,
každý mal už na chrbte svoju nosnú mieru.
A vtom práve chcejú vyjsť, len čo vojta, tuli,
podlé duše vo dverách strachom ostrnuli.
Stanúc vojta proti nim: „Stojte, ani kroka!“
Títo hľadia na neho hrúzomermom oka.
A vtom práve blysne sa — v sírnorudej žiari
vidí zlodej po známej Jánošíka tvári,
zhíknuc, temným — „Jánošík!“ — zvolá žasom-hlasom.
Ale sotva vyslovil, už tým mihom-časom
do sypárne vronený s kamarátma dvoma
zostal, jakby úderom porazivým hroma.
Vojta dvere prichlopiac, očma sem-tam čihá,
či ho niekto zbudený adaj nevystíha.
Potom s hrúzou pomyslí na to zočivočia,
vrahomysli zúfalé v hlave sa mu točia.
Lebo — hejže, zlodej ten Turiak to bol — hejže,
čo ho vojta vyhodil z bandy pre krádeže,
ktoré iba činili hanbu kamarátom,
čo si samodostili vojtovým len zlatom.
Stojí vojta pri dverách, vrahomysli točí.
Lebo nikto nesmie ho znať na vidomoči,
iba mať a manželka v domabytnej dobe —
a tie mlčia tajomstvom svetohrozným obe.
A len kňaz ho musí znať, lebo ten len povie
Bohu vševedúcemu všetko, v ľuďoch čo vie.
Bo keď sám Boh všetko vie, kňaz to skúsiť musí,
čo pod ťarchou vedomu Božieho sa dusí.
Krem tých nikto nesmie mu „Jánošík“ riecť v oči,
lebo tisíc smrťami hneď ho roznivočí.
Stojí vojta vo dverách, vrahomysli točiac:
„Hejže Bože, na mňa sa satan takto sočiac,
tak mi domov zapriečil cestu zasa tuto,
tam mi svetom odvätil ten pút svätý kruto.
Tak som dôjsť mal z áreštu domov celosvätý,
ako bych som z kríža bol rukou Božou sňatý!
A hľa — aký dojdemže? Ako pozriem v oči
matisvätoslave tej, čo mi večnosť ročí!
Musím týchto, hej, musím — preč, preč — vidom vedia
v podobe tej toho mňa — nechže čerta zjedia!“
Stojac vojta pri dverách také mysli točil,
do sypárne k zlodejom — nešťastníkom vkročil.
Kresol blysné valaškou svetlo na rozvidno
po sypárne hustotme; potom, ač mu hydno,
kopne koncom poriska do pŕs až do treťa,
koniec — už ich nebeské svetlá neosvietia.
Zronili sa pod seba ako snopy sotom,
koniec — vojta zahasiac svetlo, chce preč potom.
Tíško dvere odklopí; lež čo na prah kročí,
tuli Široň vezme sa proti nemu v oči.
Zo sna sa vzal vzbudený, skupáň čujnospalý,
oným buchom v sypárni, ktorým zazúfalý
vojta vsotil zlodejov; tuli mu ho, tuli,
proti sebe stojaci oba ostrnuli.
„Zbojník! Stoj, že zabijem ťa, vraj, v tomto razu!“
Skríkne Široň, sekeru zdvihnúc ku dôrazu.
Ale bárs i zámahom tristo ramien napne,
na vojtovu valašku dôraz leda ťapne.
Sila vojtu nemýli, mýli ho len znania.
Lebo Široň môže ho poznať na ozvania,
tobôž ale na vidom — Vrátňanského Ďurka,
Slovian obyvateľa, zná ten lapikurka.
Svetla bojí vojta sa; hustá noc ho šlári,
pátral Široň, predsa ho nedovidel v tvári.
Myslí vojta, že sa mu po susedsky zjaví,
ale čože o tých tam v sypárni mu spraví?
Ale či že márne sa hanbe nevystaví?
Toto bleskom pomysliac, skočiť mieni práve
vohrúziť sa do noci, utiecť tejto bave.
Skočiť, utiecť, horšie zlo aby nepričinil,
dokiaľ vidomočím ho Široň nepriklínil.
Skočiť mienil, neskočil, nebolo mu stihu,
lebo vtom sa zablysne práve v okamihu;
protisebných ovistí, v sírnorudej žiari
vidí Široň po známej Vrátňanského tvári.
„Tys to, Ďuro! kéhože! hore, hore ľudia,
tuto máme zbojníka!“ — Na ten krik sa vzbudia
ľudia i psy, krik a brech, trma-vrma, svetlo
v očiach domov tu i tam hneď sa poroznietlo.
Ale viacej nestihol Široň hlasnúť krikom,
za partačky Vrátňanský schvatne chlapa mykom.
„Kam s ním?“ — hrúzopomyslí, ten mi v ruke skoná,
zhodím tu ho, utečiem, ale svet ma pozná
na úteku dedinou!“ — Teda v ruke s chlapom
do sypárne vroní sa, zavrúc dvere kvapom.
V neoddole dôpustnej tejto nude, súre
Široňovi ľavicou, jakby slabej kure
stisne hrdlo úžerné: koniec — už je po ňom,
v obojku tom ostatným zadýchnul sa stonom.
Po dedine medzitým zovrie lárma, zhon, krik:
„Lapaj, nepusť, sem sa, sem, tu je, tu je zbojník!“
S lampášmi a fakľami, s kyjmi, sekerami,
s dvojzubými vidlami, drúkmi, ožehami,
všetko beží k sypárni Šironovie valom,
lajúc títo, jačiac tí v strachu rozospalom.
„Kde je? tu je! lapajte! drž ho, lebo zabi!“
Ostatný sa spod fary hlásnik doťarabí
a hneď vezme vojenskú húfu toho spravu,
vopredok sa s kopijou staviac v hluku davu.
Pred sypárňou zhluknú sa — hlučí rada, vrava,
do zemského halasu nebo zamumráva.
Chmára ústa rozzaviac bleskom divu híka.
Hejže, vojta, beda ti! Nemáš odtiaľ znika!
Stojí on tam v temnote hustej ako v rohu,
pevne tisnúc na dvere podopiernu nohu:
lebo už sa dobývať do nich počínali.
Ale sto rúk podopier jeho neprervali.
Stojí v hustej temnote, obločkom tu i tu
dá mu nebo premižným bleskorázom svitu,
ovistiac mu morútne usmrtencov tváre
povalených, oných štýr, sem-tam po hambáre.
Stojí, dumie v rozdoli, maní zbavu spasu,
jednu, druhú, desiatu, ale niet mu z prasu
toho inej výbavy, len tá jedna, ktorú
už bol vo vek zažehnal v dusnom rozodporu.
Živý, mŕtvy nechce sa hanbe svetskej vydať,
vie, že tá sa na jeho dom, rod musí skydať.
A zas pomoc zloducha! — Či niet z neba rady
domov cez kríž idúcky obísť tie úklady?
Hejže, niet jej pre neho, komu Boh má radiť,
ten sa musí nebom len jeho zaohradiť.
Stojí, dumie v rozdoli — dobyv, doryv z vona,
smrti spolná temnota a boj duchov z dona.
V cezobločnom prieniku bleskomižnej žiare
zázria naňho škaredé usmrtencov tváre.
Ale ešte hroznejšie v duši sa mu blýska,
pekelná tvár zloducha do mysli sa vtíska.
A tým spľahne svetovid jeho prečistený,
matilásky lúčami sväte presvietený —
akože sa ocitne taký v svetle jejom?
Čože taký vybaví domoslavodejom?
Ale darmo, pod krížom sa mu prvé stalo,
už mu druhé, desiate inde je vše málo.
Stojí, dumie v rozdoli — doryv, dobyv z vona,
smrtispolná temnota a boj ducha z dona.
Dolí, dolí, znedolí, s kým sa večne polí,
zas len toho v rozvoli svojou doľou volí.
Za opasok chytí sa ľavou, pravou zdvihnúc
valašku tú osudnú, ku čelu ju prihnúc
vračí vračboslovami; rauchnú hromy z vona,
vypeklí sa postava Raráchova z dona.
Ako škriatok neveľký, domakrútny vzniknúc,
očiďasom temnotu rozosvetloliknúc,
Široňovi na prse tam si kvakne čupom,
tri ráz prsnúc posmechom, tri ráz lusknúc chrupom.
„Čo sa ľúbi pánovi?“ — Rečie, zuby škeriac,
z oči v oči páľavé jagoligy pieriac.
Laktipikúl náčerný, kosmáč opiruký,
s kozobriadkou šedivou po pás chruchoruký.
Lanštiakové rožky dva týčia mu nad hlavou,
pravou nohou kopytník, ratičník je ľavou.
Začudí sa Jánošík a — vraj — čože tchore?
„Raro sa mne nezjaví v takom hnusotvore.
Ako ty smieš postavu jeho hrúzovidú
slovolyžne na seba mániť na ohydu?
Fujže, škrata, keď má byť so zlým, maj to zdobu,
veď tak svetu vychodí všetko na spôsobu,
nespôsobnú ani čert nevystrojí zlobu!“
Rarách na to: „Vyvoláš takého len ducha,
akého si: keď ti je vôľa neodtuchá
domov, domov; tu ma máš, tak som v domotôni,
keď ma nechceš vo sveta dejoslavosloni.
Takto v každej ja tvoj duch domotôni kútniem,
takto s tebou pre teba v každej i pokutniem.
Na kej tebe sláve dosť, taká sa mne dostí;
čože chceš mať vernejšej služby ochotnosti,
než tá s tebou skloniť sa zo sveslavosloni
do prošťanskej takejto domaškratnej tôni?
Ani ten syn jediný lepším nebol sluhom,
on i doma pánom ti, a ja slúžnym druhom.
No vrav, čo chceš; ináčej v tomto slavohrade,
v sypárni toť slovenskej, staneš na psom rade.“
Stojí, dumie Jánošík, doryv, dobyv z vona,
špejný posmech zloducha na domarod z dona.
Dolí, dolí, znedolí, s kým sa večne polí,
zas len toho v rozdoli pomoc ducha volí.
Potom povie: „Zakry ma, nech tá dedinčina
neuvidí v tom vidu domarody syna!“
Na to Rarách posmešne: „Skryť sa pýta skrytý,
hejže, mi to slávosyn svetočistonitý.
Ten sa skryje sprostači, kto vo svetle žije:
Vrátňanského domára Jánošík len skryje!“
V okamihu Vrátňanský tom sa preosobí,
Považan sa na vojtu popreslávozdobí,
akého to vídala banda jeho v Tatrách,
tu vo slovni nebeskej, tam pri nočných vatrách.
Kalpak zlatokrajený, košeľa zelená,
na širokých rukávcoch zlatom olemená;
a dolomán červený zlatomajcozvisný,
nohavice červené, po nich zlatoblysný
ide nohou pasomán dolu šíropriamy,
až sa tratí v topánkach štrngných ostrohami.
Pod tou slávy nátvarou Vrátňanský sa vidí,
skromný domár svojho sa sebeslava stydí.
Ale darmo minúť chce hanby domazjavnej,
preto berie náodev hanby svetoslávnej.
Prsnúc tri ráz posmechom zmizne odtiaľ Rarách.
Pred sypárňou burcuje dverolomný harách,
odzávoriac dokorán dvere rozotvorí —
sebedobný Jánošík ľuďom sa spozorí.
Blysnú zdvihom sekery, vidly už-už bodnú,
hlásnik starý kopijou roní ranu škodnú;
ale zrak im prestihne sily napriahnuté,
stanú razom sekery, vidly nepohnuté.
Akoby im ruky tam boli skameneli
z divu skape v nemote harovný húf celý.
Hlásnik starý kopiju v hrúze na zem pustí,
zdvihnúc ruky — „Jánošík!“ — hlasným žasom zustí.
„Kto? Čo?“ — všetci — „Jánošík!“ — zhíknu hrúzou zadiac,
okom stĺpkomeravým nemo naňho hľadiac.
Ženy prvšie: „To je on? Marin Holešovie
vo Slovanoch pobožnej matky? Ktože to vie?“
„Ach, ach! Keby bola tu, či by sa, chudina,
vynáčila, že ho má, takéhoto syna!“
„Mlčte, švandry dedinské, veď mám vari oči,
to je ten kráľ hôr našich!“ — hlásnik v reč im skočí.
Jánošíka oškrelo toto zapoznania,
lebo zlý znak pre jeho je to domastania:
zlovesť mu to pre jeho domaradoslavu,
že tým činom ledákym prišiel na odhavu.
Zlý mu to znach pre jeho službu domakajnú —
slávy svojej ukázať vinu neodtajnú.
Kľaje zradnú náhodu — ale čože robiť,
aká komu doba je, takou sa mu zdobiť.
Rečihlasia premeniac hlásnikovi rečie:
„Hejže, stará klebeta, smrti neutečie,
kto mi povie pred svetom v oči, že som ja on,
i ty zomrieť musel bys, kebys nebol blázon.
Touto rukou hynie svet — zločin zlovedúci,
tys nie ani na dobré, ani na zlé súci.
Ty si biedna žimôra, ktorá svet ten triesni,
ty aj všetci, čo sa tu tebe zarovesní.
Otrč klobúk, chalane, tu máš plno zlata,
do smrti sa vypi zaň, dedinčinská špata.
Ale to ti nakladám, že tu neosvitneš,
pôjdeš, až sa za horou sto míľ neocitneš.
Žes ma videl — ani sám nevrav svojej duši,
lebo zápäť za tebou smrť sa všade ruší.
Ako povieš, že si ma videl v tomto dome,
koniec tebe, odvisneš na najbližšom strome.
A vy ľudia, dedinci, nehlúpte, že ada,
že vám vaše sypárne Jánošík okráda!
Ja mám za svet bohatstva, za pár ľudí platím
tisícami; buďte to — i vás obohatím.
A ja trescem zločincov, kde ich diabol pletie
v chalupách či palotách, doma, lebo v svete.
Všade horší domáci nežli svetobludní,
zvlášť kde sedia v súdnici zbojci právosúdni.
Varujteže sa ľudia zbojstva domáceho,
nepríde v um nikomu dať sa do svetského.
Že ste ma tu videli — o tom ani muku,
kto len čuchne slovíčkom — skúsi moju ruku.
Ani mojej materi, ani tvojej duši,
lebo slovo to sa ti smrťou oddotuší.
Veď ja v každej dedine ako doma bývam,
i v každej sa na ľudí mnohoočím dívam.
Mužia, ľudia, čo máte mojej vlády heslo,
toto vám sa prívetia môjho vidu skreslo.“
„Ja som. — Ale ide čas, že sa uvidíme
tam, kde naša bratija do boja sa sníme.
Dotiaľ ticho — dokiaľ Boh nám to nedovčasí,
aj on svojím časom len ľudí tratí, spasí.“
Povediac to pomedzi nich šiel krokom slávnym,
hľadom naňho hľadiacich ústa- očizavným.
Ida všetkých za sebou vliekol umy, zraky,
dokiaľ fakle cez čierne dali dovid mraky.
Žltozlatoligavý, nachočervenavý,
dával odzor vo rázsvit fakieľ mihotavý.
Ešte stoja — dúbnejúc dívajú sa za ním,
nebo do ich rozzoru mihá blyskotaním.
Už je konča dediny, ešte v nebobliku
raz, dva jeho postavu zočia hrúzolikú.
A vtom zrazu zúrňava vyroní sa z lona
noci hrozbodumavej, víchorica oná,
vyburcujúc zo spania vozducha si brata,
náramnými rukami na schvaty ho skriata.
Vo víchorovírivom dažďoprchošprihu
jagoblesno zarauchne: ešte v ohnimihu
obkolivom ďaleko vidieť Jánošíka,
potom v búrnej šmárave on i svet zaniká.
Ľuďom svetlá zahasí dujná víchrozruta,
matmomanom do svojho každý lezie kúta,^[146]
doma kúta družného;
Jánošík tiež ide
cez tú búru-zúrnavu domov. Čiže príde?

- - -