ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[87]

k predsedom a seniorom Loun, keď mal k nim prehovoriť pri preberaní školy

ROKU I557

O DÔSTOJNOSTI A UŽITOČNOSTI ŠKÔL

Pretože viem, veľavážení mužovia, ako vám školstvo leží na srdci, akú lásku prechovávate k výchove útlej mládeže a ako úprimne túžite, aby sa žiactvo vašej školy, ktoré vám riadením božím bolo zverené, rozvíjalo, poviem niečo o pôvode škôl, o ich udržiavaní a o tom, aký veľký úžitok vždy z nich plynul ľudskej spoločnosti. Keď to vypočujete, vzdelaní mužovia, pochopíte, že vaša námaha a vaše úsilie udržiavať školu a živiť a vychovávať žiakov je vec bohumilá a že toto vaše dielo Boh zahŕňa a odmeňuje veľkou odmenou. Povzneste sa preto na duchu ešte viac, aby ste sa nielen viac usilovali, ale aj pričiňovali ešte viac prispievať na školy. Lebo ak sa niekto vážnejšie zamyslí a zváži význam a užitočnosť škôl, zistí takú ich vážnosť a chválitebnosť, akú by žiaden smrteľník v nijakej reči nemohol podľa zásluhy vyjadriť.

Hovorím však o dôstojnosti a chválitebnosti nie tých škôl, v ktorých sofisti^[88] donekonečna zanášajú temnoty do dobrých vecí a dobrých umení, pohrávajúc sa so svojím dôvtipom, páčiac sa pre bystrosť svojho nadania sebe samým, obdivujúc seba samých a stavajúc seba na obdiv, alebo dišputujúc pre i proti, no nedochádzajúc k nijakému určitému záveru. Takí boli akademici,^[89] stoici,^[90] pyrhonci^[91] a skotisti,^[92] ktorým podobných ešte aj dnes často stretáme a ktorí, hoci boli riadne povolaní za učiteľov, predsa nevyučujú nič určitého a pritom sa nehanebne odvažujú nazývať sa kresťanmi. Okrem toho, aby neohrozili svoje príjmy, alebo sa nechcú učiť pravde, alebo predstierajú, že je nepoznateľná, mládež nechávajú dospievať bez úžitku, zamestnávajú ju všelijakými hlúposťami a ako oslňujúcu zámienku svojej bezúhonnosti uvádzajú, že vraj vyučovaním pravdy nechcú rušiť poriadok. Hovoria totiž: Blahoslavení, ktorí pôsobia pokoj.^[93] Ja však neschvaľujem takéto zbory a školy pokrytcov, ale také, v ktorých sa prednáša i počúva bez obojetnosti pravé učenie o Bohu, potvrdené znameniami a zázrakmi, ďalej také, v ktorých sa správne podáva najkrajšia zo siedmich slobodných umení, filozofia, náuka o mravoch a iných užitočných a ľuďom prepotrebných veciach, a kde sa odlišuje pravé od falošného a isté od neistého. Lebo čo je hlúpejšie, alebo čo je bezbožnejšie ako učiť falošné namiesto pravdivého alebo neisté namiesto istého? Veď to je povedať, že Boh je lživý a že Boh nie je Bohom.

Keby prví rodičia boli ostali v tej svojej nevinnosti a zachovalosti, s ktorou boli stvorení, celý náš život by nebol býval nič iného ako akási škola a spoločnosť o Bohu sa učiacich a vyučujúcich, hovoriacich a vzdávajúcich mu vďaku. Nikto by nebol so záprahom volov kypril zem alebo nosil zbraň, nebolo by richtárov a mestských radných, nehľadali by sme radu proti násiliu alebo ľsti, zem by nám sama od seba bola dávala plody a všetci by sme boli vo vzájomnej láske viedli ten najpríjemnejší život. Aké krásne by bolo bývalo z prekrásnej súhry nebeských telies alebo z rastlín a iných tvorov uvažovať o Bohu, spravodlivom, čistom, milosrdnom atď., svietiacom v ľudskej mysli, ktorú stvoril na svoj obraz. Áno, v takej škole by sme boli Bohu prespevovali večnú vďaku.

Keď však ľudstvo upadlo a pre úskočnosť satana, nepriateľa ľudského rodu, sa odvrátilo od Stvoriteľa, stratilo svetlo, ktoré im prebývalo v mysli, a v bahne hriechu pochovalo svoje veľké poznanie sveta. Súčasne upadlo aj všetko tvorstvo, zastenalo nad naším hriechom a trúchli dodnes, a ako hovorí svätý Pavol, odvtedy časť ľudského pokolenia začala obrábať zem, časť vynášať zákony a súdy a časť vyučovať náuku o Bohu. Na počiatku Adam po vykonanej práci často hovoril svojim deťom a manželke o Mesiášovi, ktorého Boh sľúbil ešte v raji, keď povedal hadovi: „Potomok ženy potrie tvoju hlavu!“^[94] Ukázal im aj tvorstvo, kázal im sledovať nebo a zem, aby sa odtiaľ učili božej múdrosti, spravodlivosti a dobrote. Neskoršie to neznačí nič iné ako učiť filozofiu, z ktorej, nakoľko len ľudský rozum stačí, poznáva sa Boh. Aj Ábel a Set patrili do radu kňazov a učiteľov a najmä sám Noe s archou, ktorá, keď potopa všetko zničila, ostala ako jediná škola na oslavu božieho mena a kolíska ušľachtilého štúdia. A toto trvalo celý vek, cez storočie vladárov, ktoré básnici nazývajú zlatým a v ktorom Adamovi potomci, nepostihnutí ešte toľkým zahalením mysle, prijímali učenie o Bohu a príchode Mesiáša bez kníh, takrečeno z rúk rodičov. A preto celý ten čas bol nazvaný prázdnom, pretože bez kníh a písma sa učili o pravom Bohu a jeho uctievaní, ako to v židovských zápiskoch podáva tradícia Eliášovho domu: Dvetisíc rokov prázdno, dvetisíc rokov zákon, dvetisíc rokov Mesiášových dní.^[95] A pretože hriechov je mnoho a sú veľké, budú chýbať do tohto počtu tie roky, ktoré budú chýbať.

Nezadlho, asi 367 rokov po potope, Abrahám,^[96] utečúc pred hladom zo zeme Kanaan do Egypta, učil tam národy náboženstvu, astrológii a matematike, ako to dosvedčuje Jozef^[97] v dejinách Židov. A Jozef,^[98] hoci zaneprázdnený záležitosťami na kráľovskom dvore, predsa učil mnohých a vďaka svojej horlivosti a nábožnosti zaslúžene dosiahol, že Boh neobyčajne zveľaďoval egyptské kráľovstvo a chránil ho pred hladom.

Neskoršie však po odchode Izraelitov z Egypta Boh sám ustanovil stav levitov.^[99] Nariadil ich chovať, dať im osobitné mestá^[100] a majetky a odovzdávať im výdatné desiatky^[101] všetkých plodov, aby oslobodení od všetkých vonkajších prác nerobili nič iné, ako učili a správne odtínali časti a údy obetných zvierat. Odtínať neznamenalo nič iné, než ako to nachádzame u sv. Pavla, ktorý u biskupa vyžaduje znalosť správne sekať a rozdeľovať a vidí v tom pravé učenie, to jest aby učiteľ v cirkvi nebol sofistom, ale normálnym dialektikom, ktorý by hľadal pravdu. Boh zveril levitom aj archu úmluvy,^[102] aby ju dokola nosili. Tam Boh pekne naznačil, že školy zbožných sú nositeľmi a povozmi božej cirkvi a hniezdami učenia o Bohu, lebo súčasne tých istých levitov ustanovil za strážcov a vykladačov obidvoch tabúľ a zákonov Deuteronomia.^[103]

Neskoršie, po levitoch, vznikli v židovskom národe pisári, znalci zákonov a farizeji, ktorí mali svoje synagógy. Vraví sa, že aj Daniel, prorok boží, mal školu v Babylónii a že sa jeho učenie rozšírilo do Perzie a do susedných krajín. Tam sa vraj aj oní mágovia,^[104] ktorí prišli ku Kristovým jasličkám, oboznámili s učením o Mesiášovi a spasiteľovi sveta, ktorý sa mal narodiť z rodu Júdu. Keď títo nábožní, múdri a astrológiu ovládajúci mužovia uzreli novú hviezdu, pochopili, že sa iste narodil, a tak hviezdou sa dali viesť až ku Kristovým jasliam.

Kristus sám navštevoval synagógy a v nich sa učil i vyučoval, ako píšu učení mužovia v jeho životopise. Mal školu apoštolov, ktorú vodil so sebou cez najväčšie nebezpečenstvá. Vo štvrtej kapitole Lukáša^[105] je doslovne napísané, že v Nazarete, kde bol vychovaný, vzal do rúk knihu a čítal proroka Izaiáša a vykladal ho atď. A v siedmej kapitole Jánovho evanjelia^[106] Židia, žasnúc nad učením Kristovým, sa pýtajú, ako to, že sa tento vyzná v písmach, keď sa neučil. Neslobodno si myslieť, že Kristus, pretože je opravdivý a všemohúci Boh, sa nevzdelával a neučil podľa ľudského zvyku. Pretože bol totiž aj človekom, musel byť vo všetkom podobný človeku, čo konečne potvrdzuje aj svätý Pavol. Nepochybne jeho panenská matka, ktorá veľmi dobre ovládala zákon Pána, popri iných učiteľoch učila synka písmam.

Neskoršie aj svätý Pavol mal nemálo žiakov, medzi ktorých patril aj svätý Lukáš evanjelista, Timoteus, Titus a iní, ktorých sám vo svojich listoch často menuje. Svätý Atanázius vyučoval v slávnom egyptskom meste Alexandrii, kde bola najkrajšia knižnica sveta a škola v takej vážnosti, že hoci celé mesto bolo zničené, škola a knižnica boli ušetrené. Konventy mníchov čiže kláštory neboli spočiatku nič iné ako akési školy. Keď totiž Julián Apostata,^[107] Maxentius a iní bezbožní cisári príliš prenasledovali kresťanstvo a mnohých nábožných a svätých mužov dali usmrtiť, zbožní a učení mužovia sa utiahli z rušného prostredia na ľudoprázdne miesta a viedli pustovnícky život, aby mohli učiť a zachovať pravé učenie o Bohu. A tu bol počiatok mníšstva ušľachtilý, ako svedčia teológovia v cirkevnej histórii, ale neskoršie diabol, tupiteľ dobrých rečí a skutkov, zaviedol prostredníctvom svojho učenia do kláštorov bezbožnú poveru.

Nehovorím však, že len kresťanské školy sú vážené a užitočné, ale že sú také aj školy filozofické, ktoré by mali byť obyčajne s nimi spojené.^[108] Rozvíjané štúdiá sú ozajstné koše, v ktorých sú uložené úlomky učenia o evanjeliu.

Vo všetkých štátoch a mestách riadne zriadených v každom čase prekvitalo ušľachtilé písomníctvo. V storočí Ptolemajovcov^[109] bola slávna škola v meste Alexandrii, ktoré má pôvabnú polohu v ústí Nílu, kde vraj nerovný tok rieky priviedol k objaveniu geometrie.

Zo svätých kníh je známe, že perzskí a asýrski králi sa vo vážnych záležitostiach často utiekali o radu a proroctvá múdrych mužov, pretože dúfali, že im z astrológie alebo z náuk o veľkých veciach môžu poradiť. Boli teda školy ušľachtilých umení v Perzii, Asýrii a vo Fenícii. Komuže by nebola známa chvála a sláva Fenície pre jej ušľachtilé vedy a umenia? Veď tam vynašli písmená aj aritmetiku a ako niektorí tvrdia, tam sa začala vyučovať aj astronómia. Ľahko by som uveril, že sám Jafet^[110] ju tam učil a neskoršie jeho potomci ju preniesli do Grécka. Sväté písmo totiž dosvedčuje, že Jafet odišiel na západ. A Hesiodova^[111] zmienka o Jafetovi a Prometeovi značí, že Jafet a jeho synovia ukradli Jupiterovi z neba oheň, t. j. prví učili náuku o nebeských telesách a začali ju písomne zaznamenávať, náuku, ktorá u iných bola sťa pochovaná a ďaleko zo zeme vypudená.

Aká však pozornosť sa venovala chválitebným vedám v Grécku, Korinte a Aténach, vo vlastnom sídle múdrosti, netreba už spomínať, lebo je to všetkým všeobecne známe. Čokoľvek totiž máme významnejšie v literatúre a správnejšie vo filozofii, to všetko sme, priznávam to, spolu s Latinmi a Talianmi čerpali z gréckych prameňov. Aj v Ríme kvitli vedy, kým Cacus,^[112] tá dvojhlavá aventínska ohava, nepošliapal Herkula. Tam starovek veľmi múdro zaviedol a zákonmi upevnil toľko výhod pre učiteľov a členov kléru, rozmnožil výživu a tzv. prebendy, doma i vonku, na cestách ich oslobodil od poplatkov, čo všetko je pre tých, ktorí čítajú zákonníky práva, jasnejšie, než aby bolo treba o tom znovu hovoriť. Z tohto súvislého jestvovania škôl, bez ktorých nijaký dobrý štát nemohol nikdy existovať, usúďte, veľavážení mužovia, už sami, aký význam majú a ako vznešene sa zasluhujú o ľudstvo tí, ktorí ich podporujú.

No aby som vás príliš dlho nezdržiaval, poviem ešte niečo o užitočnosti škôl. Riadenie hospodárstva, je skutočne veľkou ozdobou ľudského pokolenia, súdy sú slávne, vojenstvo je nevyhnutné, obchod je užitočný a poľnohospodárstvo je nielen užitočné, ale v každom ohľade i čestné a nevyhnutné, pretože je jediné najspravodlivejšou a najlepšou živiteľkou ľudí. No ani poľnohospodárstvu nepatrí taká chvála, ani súdom taká sláva, ani vojenstvo nie je také nevyhnutné, ani obchod taký užitočný, ani konečne poľnohospodárstvo tak nesmierne užitočné, žeby toto všetko užitočnosťou, ozdobou a nevyhnutnosťou ďaleko neprevyšovala výchova slobodnej mládeže. Zdá sa totiž, že tamtie veci podporujú, ozdobujú a hľadia si len vecí vonkajších a telesných, ona však ozdobuje samého ducha, zjemňuje mravy, učí pravde a zbožnosti a podáva ušľachtilé umenia a okolo ich skúmania sa predovšetkým točí školská úvaha. A ak by sa niekto už od mladosti nebol naučil rozoznávať čestné od nečestného, slušné od neslušného, čo je neraz skryté pod povrchom, a nenaučil sa pravdu ani poznať ani milovať, ako ten, prosím, bude dobrým mužom, ako bude viesť hospodárstvo a súdiť v mieri? Čo bude robiť v zbrani ten, ktorého duch sa neopiera o cnosť a o zápalisté oslavy cnosti? S akouže statočnosťou alebo dômyslom bude sa plaviť alebo pochodovať po mnohých končinách a navštevovať rozličné národy? A veru, ak bude chcieť byť roľníkom, bude špinavý a lenivý, nevyzná sa v pôde, počasí a kalendári a často sa pre svoju zaostalosť sklame vo svojej nádeji.

Odkiaľ, prosím, by sme mali vykladačov nebeského učenia, ak nie z nábožných škôl, kde sa učí zbožne a v rôznych jazykoch? A potom, odkiaľ by sa učil úbohý ľud? Nepochybne by dával najavo anabaptistické^[113] šialenstvo a bláznivosť záhaľčivých entuziastov, ktorí vravia, že majú božské vnuknutia a sú nadprirodzene osvecovaní, takže nepotrebujú výklad Svätého písma.

Po druhé, odkiaľ by sme mali nejakého múdreho zákonodarcu, správcov a juristov? Všetci by sme žili bez zákonov a poriadku ako stádo. V dejinách často čítame, koľko dokázala rečnícka skúsenosť nielen v mieri, ale aj vo vojne, ako aj Vergílius^[114] píše o vzbure: Ak náhodou uvidia dákeho muža, stíchnu a napnute počúvajú.

Po tretie, nemali by sme ani žiadneho lekára, ktorý by nám svojím umením uzdravil ťažko postihnuté telo. Vlastnou vinou by sme zanedbávali svoj život, ktorý nám Boh zveril, aby sme sa oň náležite starali, a boli by sme príčinou svojej smrti.

Ďalej, po spôsobe epikurejcov^[115] by sme tvrdili, že nič nie je isté a všetko sa deje náhodne. Hoci totiž ľudský duch má v sebe niečo svetla, predsa, keby sa nevzdelával, celkom by zhasol a zvrhol by sa čo najskôr na zvieraciu prirodzenosť. Takáto veľká pohroma by postihla ľudstvo, keby sa zanedbávali učitelia. Pochopil to cisár Julián Apostata, keď zakázal kresťanským chlapcom chodiť do škôl. Takto by totiž diabol ľahko vykorenil učenie o evanjeliu, keby mohol mládež zapudiť od vzdelanosti, a do cirkvi by zaviedol kimerskú^[116] tmu, ktorú zaviedol medzi Tamijky^[117] — tak ich totiž radi volajú — nepoznajúce umenie ani gramatiku.

Židovský štát a cirkev stáli tak dlho, kým trval stav levitov a kým sa knihy božieho zákona spolu s archou úmluvy starostlivo opatrovali a strážili. Po ich strate a zanedbaní padlo všetko.

Dodám ešte jeden Kallimachov^[118] výrok, odporúčajúci školské štúdiá v gréckych veršíkoch, ktoré som ja takto preložil:

Týmito slovami Kallimachos tvrdí, že všetko šťastie na zemi kvapká z vlasov Apolóna, ktorého básnici predstavujú ako vlasatého a nestrihaného predsedu múz; z jeho vlasov kvapkajú slávne a blahodarné kvapky, na veci verejné aj súkromné, totiž na diela múdrosti a učenia. Hovorí teda, že blažené sú tie obce, kde padli také kvapky.

Tento taký užitočný, potrebný a blahodarný učiteľský stav chce Syn Boží zachovávať a prikazuje to na mnohých miestach Svätého Písma.^[119] A keď hovorí: „Nechajte maličkých ku mne prísť!“ nielen prikazuje, aby sme neprekážali blahodarnej náuke, ale aj aby sme ju podporovali a aby sme učili nevedomých. A v 6. kapitole Deuteronomia hovorí Boh:^[120] „A budú tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, na tvojom srdci. A budeš ich snažne učiť svojich synov a budeš o nich uvažovať, keď budeš sedieť vo svojom dome“ atď. Podobne v 1. žalme:^[121] „O jeho zákone bude uvažovať dňom i nocou.“ A u sv. Pavla je vážna myšlienka v 1. liste Timoteovi, kap. 4:^[122] „Buď bedlivý čítania, napomínania a učenia.“ Toto naučenie by si mali osvojiť všetci učitelia.

Veľmi nesprávne a nespravodlivo teda usudzuje nevedomý ľud o učiteľoch, pretože si ich neváži viac ako pastierov kôz alebo kráv, mysliac, že ich práca je niečo také ako hra v kocky a že si preto nezaslúžia ani do dlane vody alebo skyvu chleba.

O koľko väčšiu chválu si zasluhujete vy, ušľachtilí mužovia, pretože milujete učiteľský stav a s krajnou obetavosťou ho podporujete. Toto vaše čestné mesto malo na čele svojej školy mužov vynikajúcich cnosťami i vzdelaním, s ktorými sa ja nemôžem vôbec porovnávať.

Ozdobujte teda a podporujte aj naďalej, ako to robíte, tento učiteľský zbor vo vedomí, že vaša námaha nebude márna pred Bohom. Podívajte sa len, vzdelaní mužovia, dozadu na uplynulé storočia a zistíte, že Čechy nikdy viac neprekvitali a neboli blaženejšie, ako keď sa pevne ujalo a starostlivo podporovalo pestovanie krásnych umení a zbožnosti. Naozaj zlaté storočie Čiech to bolo, ktoré malo Karla IV., otca vlasti, keď bolo postavených toľko kolégií s takým obrovským nákladom a keď sa učeným mužom udeľovali pocty a odmeny za ich prácu.

Pripomenul som to, aby som vás ešte viac podnietil a aby som vás potešil, vás, ktorí pracujete v službách cnosti, pripomienkou vôle a príkazu božieho k výchove a k pestovaniu chvályhodných seminárov a konečne pripomienkou odmien v tomto živote za takú starostlivosť voči kresťanskej mládeži.

Prosím však Pána Ježiša Krista, ochrancu a vodcu svojej cirkvi, aby ráčil toto mesto spolu s vami, vznešení mužovia, nadlho zachovať zdravé a bez pohromy a celé Čechy urobiť osožným domovom svojho svätého slova, aby ich chránil pred mocou diabla a nepriateľov evanjelia. Nech na slávu svojho svätého mena ráči podporovať a viesť tiež moje snahy a úsilia tohto ctihodného učiteľského zboru, ktorý mi je zverený.

Skončil som.