ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podávajúc slovenskjemu obecenstvu „Slovopieseň“, dodávam k něj to osvedčeniä, že je to len ukážka a pruoba reči vyššej, budúcej, všeslovenskej, ktorou ja nemienim teraz bežný spuosob písania náhle zrušiť: lebo k tej plnosti slova, ktorej dennica vychodí, je eště ďaleká púť. Nateraz tedy i Slovopieseň i toto samuo vysvetleniä k nej, podávam len ako semä a prípravu budúcnosti, ako hádku duchôm, a zábawku dušam precítěnším. — Zahádam vám tedy hádku Bratia a Sestry Slova! a takoj toľko s něj vyzradím, že to bude tak vyzerať ako tá otázka: koľko rokow trvala sedemročná vojna? — No, ale na môj prawdu to len tým bude hádka tak krátka, ktorí zedli a zažili to Pavlovo: „vierou rozumieme.“ Nuž a ostatním? — Ostatním ak sa bude páčiť nach sprobujú sami orieštěk rozhryznuť, alebo ak si myslia že je to prázdny hvizdák aspon si na ňom pre zábawku zahvizdnuť. — A tak tedy k veci! —

Slovopieseň tak spieva o zjavenom Slove Božom akoby to hlavně bolo pre Slováka, Sloväna od Boha danuo: ale ako my, tak má právo a povolaniä každý národ v tom sa nájsť, a preto je povedanuo Slovänu: „S tebou vernye Christorody.“ Všetko čokoľvek je povedanuo, všetko je len slovo zo slova Biblie v duchu viery a nauky celjemu kresťanstvu spoločnej. Znatelia Biblie snadno nájdu zodpovednye svedectvá písma, a to hlavně v prvých trach kapitolách Mojžišových, v kapitolách znejúcich o Noemu a potope, v Evanjeliach, v listach Pavla Apoštola a v zjavení Janovom. Všetky tyeto knihy a celá Biblia svedectvo vydávajú Trojjedinjemu Bohu a vtělenjemu slovu Bohu Synu. Trojjediný, trojosobný Buoh ako duch svrchuvaně mocný, múdry a dobrý stvoriu svet v trojičnej blahoslave a kráse a povedau o ňom, že je všetko dobre. Preto všetky nauky filosofow, rozumkárow a prírodníkow zavierajúcich z terajšieho stavu padlej prírody na spuosob prvotnjeho tvorenia, — pripisujúcich Bohu stvoreniä nedokonálô, z protivy dobra a zla sosnuvanuo sú bez rozumu a bez Boha. — Lebo gdě je Buoh tvorcom, tam sa nepotrebuje príroda tisícimi vekamí sama zo seba bez vedomia k vedomiú, bez rozumu k rozumu, bez príčiny k následku plaziť — ale Buoh povie a postaví sa — a gdě je Buoh dobrý, tam svet len dobrý povstať muože. Odkial tedy zluo? Zo slobody danej duchôm stvoreným, ktorí odrazu z vlastnej samovole chceli sa stať bohamí, trebas k účastnosti bozstva mohli podľa Božej vuole cestou stálej dobroty, slobody a blahoslavy prísť. Ale Buoh ím dau slobodu a možnosť jeho vuoli sa sprotivit? Tak je, ale tým stále dobrým, preuprimným úmyslom, žeby slobodně cestou stálej dobroty a radosti ku vševyššej účastnosti bozstva kráčali. Buoh bez odboju satana i bez pádu človeka chceu a muohou vyviesť svet dokonále blahoslavený ako ho vyviedou v krajně duchow anjelských, nigdy nepadnuvších; stále slobodných a blahoslavených. On nema účastnosti na zradě hriechu, smrti, peklu — ale predvidevší všetko toto zluo už pred vekmí umieniu stať sa sám svojim stvorením, stať sa malosvetom človekom a nevinně všetko pretrpieť za všesvet, žeby všetkým slobodně padlým a zasi z mocimilosti ducha jeho slobodně veriacim duchôm spomuohou. Ale Satan a tyí; ktorí samovoľně chcú byť spurní a satanskí, neprijímajú vykúpeniä a preto ím nemôže byť spomoženuo pre ích vlastnú zatvrdilosť kýmkoľvek v něj trvajú. — Prvotná príroda pred pádom človeka tiež bola istotne z protisíl svetla a tmy, z moci od — a dosredivej, z pohlavia muzskjeho a ženskjeho atď. sosnuvaná. V každej pramoci bola moc, protimoc i súmoc, všetko vo všetkom bolo len dobre a dobre. Len po pádě človeka vymkla sa osoblívá protimoc, nastau v duchu i v prírodě na zemi buoj medzi dobrým a zlým, ktorý Buoh sám vedie k víťazstvu dobrjeho a dobrých a k sláve svojej. Jeden veliký, uprimný vidomec a prírodník upozorniu mä na tú pravdu, že ako trojičně vo trých živloch: vzduchu, vody a zeme Buoh vyviedou živye tvory, tak že hlavně vtáctvo vzduchu, ryby vodě, zvery a človek zemi náležia, trebas kazdjemu živoku všetky živly sú potrebnye; ako hovorím tvorstvo hlavně podľa trých živlow je roztrieděnuo: tak i duch protistvoritelský a protispasitelský, duch satanský vo všetkych trých živloch svet a zvedených duchow spotvoruje. Tak nám to svedčí historia a Božie slovo v Zjav. sv. Jana k. XII a XIII. — No zase v jednomkaždom živle sú obsaženye všetky try, tak že k. p. i medzi ľudmí a národmí na zemi try hlavnie triedy podľa živlow sa rozoznať dajú a v historii vše najprú vzdušnye a tak len vlastně zemskye národy vystupujú podľa poriadku prvotnjeho stvorenia. — Ľahkomyselný, svobodnícky, chytrolstivý, bystroumný, vojenský, ctipachtivý Francúz (a s ním vary napospol Roman) je vraj národ vozdušný, povetrný. Nečudo, že tak pachtiu po najvyššej Belhore Ewropy (po Montblanc). Nečudo, že sa tak dá zavodiť zloduchu v podobe anjela svetlosti a povetrnjemu dráku. — Angličan zase priemyselný, v pohybnosti vytrvalý, kupecký, neočatný, lakomý, je národ vodní, morský, missionár prawdy i lži, vydaný za nástroj onej potvory z mora vystúpiwšej a mesta toho, ktorjeho kupci sú kniežatá zemskí. Zjav. Jana XIII. a XVIII. kap. Či a kedy sa ten hrozný odsúd na tomto už národe naplní, Bohu vedomuo, ale hrozí mu ten odsúd! — Napokon Rus a Slovän napospol je národ robotný, trpiaci, poslušný, nábožný, sedliacky, zemský; vydaný zvodôm a násilnosti dvojrohjeho barana zemskjeho, ktorý ho núti klaňať sa dráku a potvore a v rúchu owčom divamí priemyslu zvádza k životu nekresťanskjemu a neslovanskjemu. Zjav. J. XIII. kap. ku koncu. — Kto nám spomuože? Spomuože nám Buoh skrze vládu uprimně kresťanskú, lebo človek zemský, slovanský potrebuje i slobodu ako zákon a rozkaz bohaľudský, ktorý ho vychová k synovstvu božiemu na zemi. Spomuože nám svrchuvaně len sám zemskohorní baránok, po nasky: barko na horách. — Čítaj Slovän v Zj. sv. J. XIV. kap. — Slovopieseň ide i ďalej až ku zjaveniú sa v historii človeka — satana, ktorjeho i podľa Janovho zjavenia, i podľa Pavla Apoštola 2. ep. k Tessalonicenským sám osobný Buohčlovek premuože, aby s vernými vládnuw za čas (predstavený ako tisícletiä) ešte na starej a potom večně na novej zemi. — V živle povetrnom sa už viacrazí zosobniu človek — satan, ale nigdy nie splna, lebo sa vždy konečne poddau Bohu ako ten na Heléně. Ani strana Kristova ani strana protikristova sa posiaľ nezosobňuje čisto a splna; ale kedykolvek vystupuje akýkolvek predchudca toho protikresťanskjeho genia svetodějstva, vždy ho hlavně Slovän roní — kedykolvek drák vyryhne rieku proti žene, vždy hu pohltí zem a pomôže žene t. j. cirkvi kresťanskej. — Zj. sv. J. XII. kap. ku koncu. — Čoby sa zdalo, že svet ide v rumy, vždy na to konečne vynde. — Kto čítaš, rozumej a konaj! — Cirkev kresťanská skutočná, positívna na čas trých živelných potvuor živlôm podmanená, na try hlavnie vyznania rozdělená na spev hornieho baránka sa sjednotí a zvíťazí. Každjemu národu trebas v ktorom živle ducha a prírody pohrúženjemu, trebas ako zavedenjemu, ba i zabitjemu a pochovanjemu muože a chce spomuocť jediný, všetrojživelný: na hore premeněný, po morí chodivší, na zemi pracuvawší a smrť svoju prežiwší, z hrobu zeme vzkriesený a v nebovstúpiwší Buohčlovek večný. — Príď tedy Pane Ježiši!

O reči a pravopise Slovopiesně aspon toto: Je to reč z úst ľudu vzatá, slovenčina samosvoja, samorodná, vsebepravá, ale i z vlastnjeho pňa všesvobodně ku všeslovenčině rastúca. Nediwte sa Bratia a Sestry Slova! že tam nájdete k. p. vzduch i vozduch, vzniesť i vozniesť, lebo máme v živote obojaký spuosob, vravíme k. p. vozvysok, tedy muožme i vozvysoký, voznesený atď. Nediwte sa, že nájdete mnohye slová, ktorye ste nepočuli z úst ľudu, ale ja som ích počuw a dnes zajtra moužte ích počuť i vy. Nediwte sa, že nájdete i novotvorenye slová, i tye som netvoriu ja sám, ale zo samej reči ony samoriečně těčú, duch reči ích sám tvorí. Nediwte sa, že nájdete akúsi nezgodu či smesicu mnokých rozličných nárečí — lebo všetky tye nárečia sú len jeden predivný, prekrásny, súmerný celok vo všereči slovenskej, ktorej tuto pravda len slabye počiatky nájdete. Len všečlovek plnosti prerečie tou rečou splna. Žeby som vám i túto hádku z čiastky prezradiu a objasniu, poviem vám k čomu som prišieu považujúc tvrdye, nehláskuvanye pně slovenčiny k. p. strk. Prečo sa to k voli maznavjemu uchu a jazyku nesmie hláskuvať a povedať sterkalebo strek?Preto, že každá premena zvuku mení význam slova, a čo aj v rozličných nárečiach jedna hláska druhú odmeňuje, predcaj je to už iný tvar slova. Keď hláskujeme strkdo strik, strek, strak, strok, struk, stryk— a stirk, sterk, stark, stork, sturk, styrk— alebo: strndo strin, stren, stran, stron, strun, stryna stirn, stern, starn, storn, sturn, styrn;— keď tak hláskujeme vysvetlí sa nám z jednej lebo z druhej reči čo ktorý zvuk na tej sedmohlasnej zvučimeně či škále značí. Tak k. p. v našej slovenčině, ktorá najradčej hláskuje za stržen toho pňa, poznáme že strkje strknutiä v homotě či v materii zavretuo, púhô, tvrduo, temnuo; strikstreknutiä tenkuo, z homoty vozdĺž či vozvýš vyslanuo ako i strekdrobnookrúhlô ako e; strakstreknutiä eliptickuo, obokrúhlô ako a; strokstrekrutiä okrúhlô ako o, tak k. p. v slove Orawskom stroka, čo značí vätšiú, okrúhlejšiú dierku na boku krpca; strukznačí streknutiä podlhovatuo, širokuo ako u, čo na každom struku vidno; strykje streknutiä ako styk, ako gréckô v, v ktorom sa hlásky i, u, ba vlastně všetky zvuky škály stýkajú. Je to hlas ku hlasu, rod ku rodu nastýkaný, lebo i hrachu jednoho struka je druhý struk strýk a hlasu jednej struny je druhá struna stryna. — Keď povážime v tých pňoch kláskuvaniä pred stržeň, tu nám viac němčina ako slovenčina vysvetlí, čo je stark, stirn, sternatď.

Terajšie reči človečenstva nehrajú celou zvučimenou všetkymi písmenami sedmohlasně prevedenou, ale prareč a tobuož budúca slavoreč veku plnosti Kristovej obsahuje všetky možnye spojby zvukow a roznárodně i jednoduchorodně vyslovuje vesmier tvarow a vecí. Podľa tejto zvukoškály by sa mau usporiadať srovnávací slovár všeslovanský, indoewropejský a tak všeľudský — a tu by sa poznalo pri každom zvuku, že všetky reči vychodia z jedneho prvotnjeho významu prarečnjeho. Rozveďme škálu i na medzihlásky a srovnávajme k. p. peň mr, mir, mer, mier, mar, mär. mor moer, mur, myratď. A tu sa nám ukiaže ako z jedneho pňa ide mírt. j. pokoj a svet, smiereniä, zmareniä, umoreniä, mor, moreatď. ako syn Marya zmarit. j. zmareniä, ktorým sám sebä zmariua zmoriu, u — so — mr — tiu, usmieriu— ako ten mieri, meriaa mírit. j. svet a pokoj tvorí, ako v ňom je mírt. j. pokoj i svet. Prediwně to v reči našej vtělená svrchuvaná mysel kresťanstvia! — Keď zájdeme do druhých rečí, poznáme ako ten peň mrsložený zo zvuku m a r, značiaci v jednote mäkosť a tvrdosť, život a smrť, hmotu a ducha (v hebrejčine maina ruach, voda morská a duch, u nás myja ruch), barvu počernú, mieru prvotnú, silu tvornú, i boriacu všade vyznamenáva. Srovnaj: merusa meravý, miera a mehr, more, marea Meer, mara a Mähre, Mojra a Kiki — Mora, Morena, Muriena, Mars, mors, Murín a Mohr; v hebrejčině peň marznačí horkosť, ľútosť, vládu, zburu; po latinsky je amarushorký atď. — Ale prestať mysím, myslomyseniú ostatnie nahávajúc, len na to upozorňujem, že naša slovenčina majúc prvotnye tvrdo — a čiernopně a k tomu rozmanitosť hlások velikú i v prvotnej jednotě umu i v rozmanitosti rozumu a tvaru o mnoho viacej vysvetluje ako inye reči, ona muože urobiť prvý krok ku všeslovenčině slavianskej a ku všereči človečenskej. Tak k. p. v samých rozrečiach slovenčiny máme v jednoráku druhý pád prídavných: dobreho, dobrého, dobrjeho, dobrjahoi dobrýho. Vo viaceráku prvý pád v trých rodach: dobryi(dobrí), dobrye, dobrya. Máme slabýi slabej, tedy i živý, živej, živaj, živoj. Len živý, živá, živuoje vlastne prídavnno; živej, živaj, živojatď. je prídavnuo už k podstatě vyrástlô; tak k. p. živojznačí zosobněně, v plnosti živý. Muožme písať a povedať rozvláčně: krásnuoi krásnôs driemajúcim uo. Muožeme povedať: jasnuo, jasno, jasně, jasniea jasnye, jasy, jasí; krásnô, krásno, krásně, krásné (či krásnye), krásy, krásia v nich krasie, krasnie, krasněje, krasnije, krasňuje, krasnáatď. Šibalso šibalom, šibau, šiby, šibalôm. Nedbal s nedbalom, nedbau na nedbya nedbalôw. Umožil, umomžiuabo umožiu. Buoh nemožnjeho umnožiu atď. Dobrýv dobre dobría dobriea dobryi dobria a dobrejú. Dobruo samo sa chváli a dobrjemu čas neujde, i tam gdě ho nezasejú vzíde, gdě ho zničia vznikne, gdě ho usmrtia vzkrsne.—

Nech bude na teraz dosť na týchto náveštiach — prikročíme k vysvetleniú daktorých slow takým poriadkom ako v Slovopiesni nasledujú. Prapúťznačí púť či cestu prvotnú, jedině pravú; vzmoruvať sa, do mora sa zamoriť a vymoriť, skrze úmor k životu prísť. Bystje ten, ktorý je, bou i bude; prekliatny, čez kliatbu prechodiaci; pradbezděm, prvotná prepasť bez dna bez dňa a bez děnia t. j. bez povedania, bez slova a dějania. Toľkoraký smysel sa dá svinuť v jedno slovo! V Slovopiesni mnoho takých svitkow. — Vekomír, večný svet, po grécky aeonči ajon. Orosvetloje svetlo horiace, prvotnuo, v hebrejčině ór; pravoztok, prvotný východ. Prabohje Buoh v tej prvotnej, výhradnej duostojnosti bozstva predstavený, podľa ktorej len on sám je Bohom jediným a prvým, Bohom všetkých bohow pabohow večným. Prebohje Buoh v Kristu, ktorý prejdúc človečenstvím sám sebä i svet prebožiu. Júriť sa, znamená prvotnou silou sa jariť; zmatorieť, matkou sa stať; zelkvetieť, zeliä a tak kvet vydávať; tajovietiť, tajomstveně sviatostně vietiť t. j. pozerať a radiť; toruvaťprvotnou silou do okrúhla túriť; otje po staroslovensky otec; vioriť, v plnosti zaokrúhlenej veriť; vymariona, v plnosti okrúhlej z mora a z mary t. j. mysli a fantázie vymorená; pramariny, prvotnye marenia či mysli; vlunorojná, luny či vlny rozrývajúca, lelo ruojaznačí koľaj po sánkach na sněhu, kolaj je vlastně len po kole či kolese. Koráb vekonoráb, ktorý sa po vekoch norí, zamára. Túrje prvotný býk. Božimisú osoby Trojice svatej ako v hebrejčině Elohim je tiež vo viaceráku. Nepostižimý, nepostihlý, nepostižitelný; vyslaviali, slávne vyslovuvali; viehlasný, múdry a vedomým hlasom obdarený; umhorava, velebná hora umu; milojady, milye jedlá, od jasť, jesť; vieveleba, vedomá veleba; nedolek, človek nedolíčený; šumojak, šumotný jak, zvuk; bohozrok, boží zrok, zrek, rada; snojí, snuje do okrúhla; javostas, zjavná nahá postava; zdatá, stvorená; malžena, malženka, tak bolo prvotně terajšie manželka. Sobáš praví, tolko ako koná, nastavuje a vraví. Oba čleka, je dvojný počet či dvojnák, člekamiesto človekaje skráceně po poľsky; člek sa tu berie ako článok človeka celjeho vo dvúch pohlaviach. Uvierena, je tiež dvojnák od uvierenýt. j. sverený, sobášený. Svatýje majúci svatosť osobně sám v sebe a pre sebä, po latinsky sanctus; svätýje zas v tajomstvenom spojení so svetom sviatostný, po latinsky sacer. Nojí, obnovujúc sa nyje a zvučí. Živaz hebrejskjeho chava, čo s naším Chuovaa Živajedno je, obyčajně Eva. Rarohje čert. Viemohje vedúci a mohúci. Ždať, ožidať,očakávať a žiadať. Bohovít, bozský radca a těšiteľ; carosemia, cárska rodina; v těmozlosti, vo tme a temeni či vrchovisku zlosti; sozdaťje po staroslovensky stvoriť; vekojonje vekojuný či večně mladý svet; pravoztočná, provotně východnia; svätrojičná, sväto a všetrojičná; zvezdoslava, hviezdoslava; horhorona, okrúhla hora huor, hora nad hory. Davortúr, v jednotě Davor i Túr, staroslovenskyi bohovia vojny; dalijaod daliť, dolieť, víťaz; slavoděj, slávny deň, slávnô slovo i děj; novozděm, novuo zděnie stvoreniä atď.

Pravopis Slovopiesně je zvätša už v Hodžovom Vetíně užívaný, v ktorom sa dvojactuo wmá vyslovuvať ako u. Čo sme tomu Vetínskemu duchu všetci podlžní z ohľadu reči i veci, ukiažu len stoletia. — Duokladnejšie ospravedlneniä ducha, myšlienok, reči a pravopisu dáli Buoh života a míru podám budúcně. Teraz len končím s tou žiadosťou, žeby sme sa pre obyčajnú potrebu usilovali písať čím najprostejšie, ľudu nášmu srozumitelně a len v pravom nadchnutí časom sa vznášali v budúcnosť vyššú slova a Slovenstva. Duch večnjeho Slova odpočiň na všetkych nás!

Dokonanuo v Sielnici, Liptově, dňa 14. listopadu 1860.

Samo Bohdan Hroboň