ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer ťažko ochorela pani učiteľka, dostanúc veľké bolesti a krvotok. V noci utekali po Rosenzweiga, ktorý prišiel, ako obyčajne, nasršený, že ho vyrušujú, vyspávajúceho cez deň nazbieranú opitosť. Vypil zas pol litra slivovice, ktorú mu teraz ustrašený učiteľ bez najmenšieho boja prepustil, veľmi povrchne pozrel chorú hundrúc, že pre takú starú haraburdu človeka naháňajú, predpísal čosi a pratal sa naspäť na vozík. Celkom mu na tom nezáležalo, či sa učiteľke pomôže; veď načo je na svete taká pred časom ostarená, špatná baba? (So ein Vieh.)

Ráno učiteľke nebolo lepšie a Darina sa rozhodla, že prebehne sama do mesta po iného lekára. Medzi ňou a matkou obyčajne nebolo mnoho príchylnosti, ale jednako zvyk a spomienky, ako sa matka s ňou trápila za jej detstva, ako mali často i milé chvíle, v ktorých ich srdcia cítili spolu, ju napĺňali ľútosťou pri pomyslení, že by sa mala pominúť. I obliekla sa do cesty a prebehla pešo so psom Dunajom cez vrchy do okresného mesta. Vyhľadala dr. Ružiaka, mladšieho lekára, majúceho povesť spoľahlivého a svedomitého človeka. Rozpovedala mu, o čo ide, a poprosila ho, aby šiel s ňou na vozíku, ktorý nájde v meste, do Vlčieho Dolu. Ružiak jej to sľúbil a napísal recept na lieky, ktoré chcel vziať so sebou, a Darina utekala do lekárne, kde našla už hodne čakajúcich ľudí. Oddala svoj recept jednému z troch expedujúcich pánov, ktorý ho pozrel a poznamenal, že na jeho vyhotovenie musí počkať asi hodinu. Darina zvolala:

— Tak dlho! Za ten čas pôjdem objednať vozík do Vlčieho Dolu.

Pán, čo prevzal recept, hľadel na ňu, nespúšťajúc z nej oči. Bol to mužský nízky, tučný, asi štyridsaťročný; mal okrúhlu hlavu s odstávajúcimi ušami a s veľmi svetlými kučeravými vlasmi. Čudné boli jeho malé oči s bielymi mihalnicami a hrubá, trochu ovisnutá dolná pera, ktorú si zavše oblizoval.

— Nemáte stoličky?

I vyšiel k nej spoza pultu. Darina pobadala, že je, ako si on ešte myslel, s vybranou eleganciou oblečený; všetko na ňom bolo drahé a nové, jemné lakové poltopánky, hodvábne pančuchy, ostro vyžehlené nohavice, ako uliaty priliehajúci kabát, hrubá retiazka a brilianty na prsteňoch a kravate.

— Nech sa vám ľúbi, — riekol jej pán s poklonou zdvorilého holiča a otvoril v jednom kúte lekárne pred ňou dvere.

— Ale ja pôjdem radšej vozík hľadať, ďakujem vám, — odmietala Darina milo, pričom pozrela do otvorenej izby.

— I vozík vám zaopatríme, len nech sa vám ľúbi, veď nemôžem nechať takú dámu tu stáť medzi tými ľuďmi — riekol s veľmi sladkou tvárou.

Darinu zviedol pohľad do izby, i vošla. Videla pootváranými dverami celý rad podobných miestností, ktoré boli tak bohato a moderne zariadené, ako to ešte nikdy nevidela. Jej prekvapenie pán pobadal na jej tvári, i usmial sa.

— Ako to tu máte krásne! — zvolala s úprimným obdivom.

— Teší ma, že sa vám tu páči. Ráčte si sadnúť. Ja som lekárnik Géza Turner; to je môj dom.

Darina sa mimovoľne obzrela po izbe, zariadenej s bohatosťou a s prepychom; na všetkom bolo vidieť, že je to solídne a drahé. Všetko sa jej veľmi páčilo, len napáckaným moderným obrazom nerozumela.

— Som Darina Doliaková, učiteľova dcéra z Vlčieho Dolu, — odvetila lekárnikovi a podala mu ruku.

Lekárnik ju lapil, jemne stisol a vypustil, až keď si ju, palcom tisnúc, vyslobodila, pri čom robil takú tvár, ako keby okusoval niečo mimoriadne chutné.

— Ráčte si obzrieť i ostatné izby. Máte na to dosť času, — i chytil ju za rameno a tisol pred sebou.

Previedol ju cez osem-desať izieb, väčších-menších, ktoré všetky boli neobyčajne skvostne zariadené. Keď sa vracali, ukázal jej v menšej miestnosti na garnitúrku nie práve veľmi pohodlných fotelov a ponúkol ju, aby si sadla. Darina sa zdráhala, že teraz už ozaj musí ísť vozík hľadať.

— Ale netrápte sa s tým. Dám vám do svojho vozíka zapriahnuť. I tak musí ísť môj asistent do Ostríkova, a odtiaľ je len kúsok do Vlčieho Dolu, s tým sa odveziete.

Darina si sadla a lekárnik potisol spruhu na stolíku, stojacom pred ňou. Jeho tabuľa sa rozstúpila a ukázali sa krásne brúsené fľašky s rozličnými likérmi, rôznofarebné poháriky a zákusky na krištáľových tanierikoch.

— Nech sa vám ľúbi, — núkal ju, nalievajúc likéru do dvoch kalíškov.

— Veď je to tu u vás ani v začarovanom zámku! — zvolala Darina, berúc kalištek.

— Moderná technika pozná rozličné kúsky, o ktorých sa našim predkom nesnívalo. Mám tu všetko, len pani zámku sa pominula. Možno ste počuli, pred dvoma rokmi sa jej stalo nešťastie s autom.

Darina bola počula, ale ju to vtedy veľmi nezaujímalo.

— Keby vás to bavilo, ukázal by som vám jedno-druhé.

Darina ozaj nevedela, čo má urobiť. Zdalo sa jej to trochu podivným, že jej cudzí človek takto ukazuje svoje bývanie.

— Ďakujem vám, nemôžem si nárokovať, aby ste mi svoju intímnu domácnosť ukazovali.

— Čo je na tom? Veď ku mne chodí mnoho ľudí, ktorým som ju ukázal, a verte, nikomu vďačnejšie ako vám. Ani nebolo tu takej krásavice, ako ste vy, ktorej by tu tak slušalo ako vám.

Darina sa zapálila, vstala z fotela a urobila prísnu tvár.

— Pôjdem už, pán lekárnik.

Turnerova tvár sa zamračila, čo ho robilo veľmi starým; oblizol si peru a vyskočil tiež.

— Nerobte ma nešťastným! Už ani slova nepoviem o vás. Budem trpieť so zaťatými zubmi, — i vzdychol hlboko. — Nech sa vám ľúbi.

Darina sa ešte trochu zdráhala, ale šla s ním. Ukázal jej, ako sa dá urobiť z viacerých menších izieb odsunutím stien jedna veľká, alebo ako sa dajú predeliť na menšie; zaviedol ju k rozličným nábytkom, slúžiacim celkom na iný cieľ, ako sa zdalo; vo veľkom salóne v palmovej grupe pustil fontaine lumineuse,^[12] pričom hrala i muzika akoby zďaleka; mal fonolu,^[13] rádio, gramofón, rozličné športové zariadenia, vôbec všetky možné hračky pre veľké deti. Ale najväčšmi ju prekvapilo, keď v jednej bočnej izbe pritisnutím pera zhrnula sa stena a ona stála pred veľkou výkladnou skriňou a videla pred sebou bohatú garderóbu. Medzi krásnymi a nádhernými toaletami bolo niekoľko veľmi drahých ženských kožuchov. Darina mimovoľne zvolala „ach!“, keď zazrela tie krásne veci.

— To sú toalety mojej nebohej ženy.

Darina sa obrátila a zhliadla sa vo veľkom zrkadle od päty do hlavy: mala dobre ušitý, ale už obnosený kostýmček z lacnej látky. Zahanbila sa pred sebou, keď videla v zrkadle obzerajúceho ju Turnera, ktorý nespúšťal z nej hladné oči, oblizujúc si bez ustania peru.

— Aké je to tu bohatstvo a nádhera! Nešťastná pani, čo musela tak všetko opustiť.

— Myslím, že by vám tie kožuchy veľmi dobre pristali — riekol Turner zachrípnuto a pokročil, aby jeden z nich vyňal spoza skla, obracajúc akúsi kľučku, čím sa sklená šajba vyšinula dohora. — Moja žena bola asi takej postavy ako vy.

Keby bolo okolo nich horelo, Darina i vtedy bola by obzrela kožuchy a pohladila a poťažkala ich, boli mäkké a ľahučké ani páperie. Vzdychla.

— Ach, bože môj, aká je to kožušina a čo to muselo stáť!

— Oprobujte ho, slečna, nech sa vám ľúbi, — núkal jej jeden z nich Turner, držiac ho pred ňou ako úslužný čašník.

Darina sa dala po malom zdráhaní naviesť, aby ho obliekla; stál jej ani uliaty, bola v ňom ani princezná, takže Turner skríkol:

— No, to je ozaj niečo krásne!

Pozrela sa a krútila pred zrkadlom, kývala si hlavou a usmiala sa smutne. Zobliekla kožuch, pohladila ho a vzdychla zas:

— No, to nerástlo pre mňa.

Turner jej riekol úlisne:

— Na svete sa všeličo stáva. Ktovie či nebudete chodiť v onakvejšom. Zaslúžili by ste si to.

— Ďakujem vám za vašu dobrotu. Myslím, že moja medicína už bude hotová, pôjdem.

— Počkajte, rozkážem zapriahať.

I šiel k telefónu a vydal rozkaz.

Darina sa ho pýtala ešte:

— A kde máte bibliotéku? V takom parádnom byte by mala byť.

Turner stisol plecami.

— Prosím vás, knihami sa zabávajú ľudia, ktorým život nič nedáva. Tí lížu med cez sklo. Ja môžem všetko vidieť, čo by ma mohlo zaujímať; môžem cestovať, skusovať, čo sa mi páči; načo sú mne knihy? A ktorá kniha by mi mohla zadovážiť taký pôžitok, ako vaša spoločnosť?

— No-no, pán apatekár, nemôžete všetko skúsiť, o čom knihy píšu.

— Ani som nie zvedavý na všetko. Tak vaša pani matka je chorá; azda nie veľmi?

Darina sa schytila trochu zahanbená.

— Bože môj! Celkom som na ňu zabudla. Bojím sa, že je veľmi chorá. Keby sme už len mohli ísť.

— Sadnite si na chvíľku, pôjdem pozrieť, či je liek už hotový.

Darina šla za ním, a keď zostala sama, tlačila nôžkou hrubé koberce a obzerala s ľútostivou túžbou hodvábne a ťažké zamatové prikrývky a záclony.

Zakrátko prišiel lekárnik a podal jej veľmi malý účet a dosť hodný balík liečiv.

— Ľutujem, že vás už stratím, ale keď sa tak náhlite, oznamujem vám, že vozík už stojí pred domom. Myslím, že vám nebude nemilé, keď pôjdete len sama. Toľko práce máme, že asistent nemôže teraz odísť.

— Ale tak by váš vozík nemal ísť.

— Prosím vás, som vám povďačný, že ho upotrebíte, kone potrebujú prechádzku. Málo ich preháňam, obyčajne chodím len na aute. Keď prídete do mesta, poctite ma zas. Smiem sa u vás ohlásiť, keď prídem do Vlčieho Dolu? Som rybárom, zavše idem tadiaľ.

— Ale rozumie sa samo sebou. Bude nás tešiť.

Podala mu ruku, a keď jej ju privrele stískal, neodtískala mu ju viac palcom, len sa veľmi zapálila. Nemohla byť jednako nevďačná a nedovoliť ani stisnutie ruky!

Keď odišla, Turner prišiel pred zrkadlo a zahľadel sa na seba, hladiac si červenasté, po anglicky obstrihané, fúzy.

— Do hroma, to je dievča! Kde sa to len vzalo, že som nečul o ňom! Haj, haj!

Obrátil sa na podpätku a spukajúc prstami, hodil rukou.

Darina videla pred domom elegantnú bričku a krásny záprah sivkov. Kočiš sa jej úctivo poklonil a pýtal sa, kde rozkáže, ísť. Zašli po lekára, už ju očakávajúceho.

Dr. Ružiak nebol človekom mnohých rečí. Vysadol si na vozík. „Tak poďme!“ bolo všetko, čo riekol. Cez mesto sa viezli bez slova. Darina myslela na matku, čo ozaj bude s ňou a či sa jej pomôže. Želala si, aby bola zas zdravá; veď aké by to bolo nešťastie, keby sa pominula! Myslela, že im vlastne nič nechýbalo, kým neprišla táto choroba na nich. Zdalo sa jej, že by bola celkom spokojná so svojím osudom, keby sa len matka vyliečila.

Vyšli z mesta na hradskú a Darine prišiel na um lekárnik. „Čudný človek, a ako hľadel na mňa! Nebola by som mu mohla pozrieť do očí ani neviem za čo“.

— Aký je to človek, ten apatekár Turner, pán doktor?

Dr. Ružiak bol v myšlienkach zahrúžený, i strhol sa trochu.

— Hej, Turner, Turner! To je vydriduch, oderie každého, ako môže; boháč veľký, kšeftár. Nežičí nikomu nič, len sebe; pôžitkár, ktorému je pre seba nič nie drahé. Človek ani nie polovzdelaný, ale ohromne namyslený.

Darina sa zasmiala krátko.

— Zdá sa, že ho nemáte radi.

— Naskrze ho nemám rád.

I zamĺkol.

Darine sa zdalo, že doktor veľmi prepína vo svojom líčení. Veď aký bol k nej zdvorilý a milý, aj voz jej dal zadarmo. I lieky veľmi lacno počítal. Nuž nemá ho rád.

Pomyslela si vzdychajúc, akí sú oni len chudobní! Dosiaľ bola toho presvedčenia, že žijú celkom slušne. Namýšľala si, že z knižiek pozná život, a nemala ani predstavy, že jestvuje také pohodlie, akým bol obkolesený čo len lekárnik v neveľkom meste! Pomyslela si, aká bola spokojná a pyšná na šaty, na ktoré dostala látku od Prusa, a — bože môj! — aká je to zástavka v porovnaní s tými toaletami, čo mala apatekárka! Tie drahé látky, výšivky, pravé čipky! A tie kožuchy a celý byt! Pravda, ona by si ho v mnohom inakšie zostavila, ale jednako je len neslýchane bohatý a krásny. Akou biednou sa jej zdala jej izbička, s ktorou bola taká spokojná! Zahanbila sa za svoju biedu a že bola na ňu taká namyslená. Prišiel jej na um Prus — i pichlo ju v srdci. Čo by ju čakalo pri jeho boku? Dedinská pani notárka, sedliacka spoločnosť, najviac ak farárovci, učiteľovci. A Prus by ju naháňal po dedinách k páchnúcim deťom a chorým babám. Aký by to bol život? Prus je dobrý chlap, ale ako nedrží na seba! A jeho spôsoby; veď je to skutočný sedliak! Apatekár je iste nie taký udatný, ale aký zdvorilý a aký gavalier!

Darine sa celou cestou motali takéto predstavy hlavičkou. Pomyslela si, že keby sa tak Turner pýtal, či by šla zaňho, či za Prusa, nebolo túto otázku len tak ľahko rozlúštiť, láska alebo panský život! Chvíľami sa jej zdalo, že by bolo smiešne myslieť na opustenie Prusa, a zas chvíľami, že by veľmi-veľmi ľutovala, keby tak, ako skromná pani notárka, zazrela Turnera na parádnom aute.

Lekár pozrel učiteľku a ustálil, že je potrebné, aby bola ihneď prevezená do okresného mesta do nemocnice, lebo je súrna operácia potrebná; nie veľká, ale jednako, tá jediná jej môže pomôcť.

Turnerov vozík mal znamenité sedadlo a prvotriedne spruhy, a tak usúdil lekár, že bude najlepšie, keď sa hneď teraz s ním prevezie do nemocnice. Matka žiadala, aby i Darina šla s ňou, lebo ona tam bez nej nebude.

Cesta ich viedla cez Hornú Dubovú a Darina rozmýšľala, či sa má u Prusa ohlásiť, či nie. Keby bola u Turnera nebývala, bola by to pokladala za vec, ktorá sa rozumie samo sebou. Teraz si myslela, že môže sa ospravedlniť pred sebou, že náhlia s matkou, a tak bude lepšie, keď nebudú postávať. Ale keď prišli pred malý drevený sedliacky domec, na ktorom bola tabuľa s nápisom „Notársky úrad“, jednako sa mimovoľne strhla a kázala zastať.

Zišla z vozíka a vošla. V pitvore počula z kancelárie hovor. Trochu postála rozmýšľajúc, a zatým zaklopala. Vstrčila hlavu do dverí a zvolala:

— Dobrý deň!

Prus, sediaci za stolom, písal; okolo neho bolo niekoľko gazdov. Ako zazrel Darinu, zvolal milo prekvapený: „Ahá!“ a kývol jej s úsmevom hlavou. Skočil, vyšiel k nej a trochu ju privinul k sebe, ale ona ho odtisla trochu nervózne.

— Mama je chorá, ideme s ňou do nemocnice.

Prus vôbec nebol mienil Darinu oblápať a bozkávať — v pitvore. Zdalo sa mu to takého dievčaťa nehodným. Ale keď ho odtisla, jednako ho to urazilo. Zamračil sa trochu a voviedol ju do svojej obytnej izby; bola to malá komôrka, možno riecť, s pustovníckym náradím. Keď sa dievča obzrelo po tej kričiacej skromnosti, mimovoľne jej prišiel na um byt apatekárov.

— Čo je s mamou?

Darina mu chytro vyrozprávala a podotkla, že zostane niekoľko dní pri nej v meste, kým nepríde chorá do poriadku.

— Oznámim, kedy pôjdeme naspäť, — povedala a napravila na stole knižku, ležiacu blízko kraja, takže mohla ľahko spadnúť.

Prus riekol:

— Hm, to je veru chyba. Ale azda sa jej pomôže nadobre. Želám vám mnoho šťastia. Je to smutné s tými chorobami.

Zamĺkli a hľadeli chvíľku na zem. Prus nebol citlivý človek, ale sa ho, ako bol presvedčený, od milujúcej ho osoby bôľne dotklo, že nešetrne odvrhla jeho skromný láskajúci ju posunok. Darina očakávala, že ju teraz privinie k sebe a bozká, ale Prus sa jej nedotkol. Zrazu zdvihla naňho oči, i okolo úst jej trochu potrhávalo, ako keď dieťa chce plakať.

— Zbohom, — riekol Prus a stisol pery.

— Zbohom, — odvetila Darina a odišla so sklonenou hlavou.

Vyprevadil ju do dverí, vedúcich na dvor, a zostal v nich stáť. Darina išla pomaly podstenou, a keď už bola pri dverách cestových, usmiala sa mu tak milo a zvodne, že keby to bola urobila prvej, bol by ju možno udusil bozkávaním. Prus nezbadal jej milú dobrotu, zahľadel sa smutne na ošarpanú slivku, stojacu vo dvore pri pováľanom chlieviku…

Chorú v nemocnici prijali a hneď i šťastlivo operovali. Lekári ubezpečili Darinu, že sa matka vylieči zakrátko, ale musí zostať v nemocnici zo dva týždne. Na jej žiadosť — bola nervózna, kapriciózna a ukrutne bojazlivá, ako bývajú ženy s nepatrným vzdelaním — Darina sľúbila, že zostane celý čas pri nej.

Turner sa dozvedel od svojho kočiša, že slečna doviezla matku do nemocnice. Čím viac myslel na dievča, tým väčšmi túžil za ním. Jeho prvá žena — bola to pekná a elegantná dáma — sa mu zdala byť strašiakom v porovnaní s Darinou. Stále mu bola pred očami jej vysoká, krásne vyvinutá postava, jej, ako sa mu zdalo, sladké ústa a čarovné oči. Na ľavom líci sa jej pri úsmeve robila jamka, čo jej dodávalo šelmovského výzoru.

— Do zblaznenia! — zvolal, oblizujúc si peru a hádžuc rukami.

Na druhý deň ráno doniesli Darine do nemocnice košík krásnych exotických kvetov. Prekvapenej Darine, ktorá bola na koridore prevzala kvety od sluhu, zatrepotalo srdce, keď našla medzi nimi kartičku s nápisom: „Lekárnik Géza Turner“. Zastala, chvíľku rozmýšľajúc, predo dvermi, zatým vošla, lebo nevedela, kde by umiestila kvety. Nechcela ešte zoslabnutú matku rozčuľovať, ale neostalo jej iné i povedala jej tichučko:

— Mamička, pozri, aké krásne kvety sme dostali!

— A kto to poslal? Ukáž! Azda Prus? — pýtala sa učiteľka ticho, ale od záujmu svietili jej oči.

Darina sa nechcela hneď priznať; myslela, že prisvedčí, že Prus. Ale, kráčajúc k posteli, riekla náročky nedbanlivo:

— Nie Prus, kde by on na niečo takého myslel! Apatekár Turner.

— Apatekár Turner! — vygúlila pani učiteľka oči.

— A ako on k tomu príde? Nikdy som nepočula, že by si ho poznala.

Darina jej vyrozprávala, ako ju včera vľúdne prijal. Keď bola s rozprávaním hotová, zamĺkli obe na chvíľu.

— Počuješ, on si ťa najskôr chce vziať, — zvolala učiteľka, ako keby bola nejakú neočakávanú múdrosť vynašla.

Darina sa zapálila a zasmiala rozpačito.

— Ale, ako môžeš na niečo také myslieť, taký boháč, mňa, takú žobráčku!

— No-no-no, ani raz nerečiem. Hocikomu nepošle také kvety, veď to musí ísť do peňazí!

Pravdaže, matka neprestala viac hovoriť o Turnerovi. Aké by to bolo pre nich šťastie! Už by sa popri dcére aj im niečo ušlo z toho blahobytu. Cítila sa takou povýšenou, ako keby už bola testinou boháča-apatekára.

Darine zas ležalo celé pokračovanie Turnerovo ťažko na duši. Pomyslela si, aká by bola bývala blažená, keby sa nebol zamiešal do jej osudu. Sľúbila sa Prusovi, a bola by zaiste nekonečne šťastná s ním, keby ju nebolo nadišlo toto pokušenie. Že ju rodičia budú za neho nútiť, to bolo celkom isté a bolo to pre ňu nebezpečné, lebo predstava prepychového života ju samu veľmi lákala. Mohla by sa krásne šatiť, mohla by cestovať, do divadiel, na zábavy chodiť; aký to vábny život! Všetky jej priateľky by jej závideli!

Ale keď si pomyslela na Prusa, padol jej ťažký kameň na srdce. Aký je to mužský, treba ho hľadať, a iste ju má veľmi, veľmi rád. Aký bol zronený, keď odchodila z jeho dvora. Keby sa mu nebola aspoň sľúbila! „Ale čože, veď to vlastne bol viac žart ako naozaj“, začala si nahovárať.

A jednako prosila pánaboha, aby dal Turnerovi rozum, nech jej dá pokoj. Tak by, či chce, či nie, šla za Prusa, uspokojila by sa a bola by šťastná.

Bolela ju hlava, i šla sa prejsť. A ako naschvál, ako keby ju všetko zvádzalo s Turnerom, stretla ho práve na hlavnej ulici. Stál pri elegantnom aute — iste jeho vlastnom — a zhováral sa s dvoma veľmi bohato vyobliekanými paniami. Zbadal Darinu a poklonil sa jej veľmi zdvorilo.

— Ruky bozkávam, ruky bozkávam, — a kývol klobúkom hlboko.

Darina sa hnevala na seba, že sa zapálila, keď utekajúc chytro ďalej, mu ďakovala za pozdrav. Naplnilo ju jednako hrdým uspokojením, že ju v takej nádhernej spoločnosti tak úctivo pozdravil. A aké má krásne auto!

Darine nepomohla ani prechádzka; bola taká rozčúlená, že sa nemohla uspokojiť ani cez noc. I naplakala sa pre Prusa. Zdalo sa jej, že jej je celkom ľahostajný, len to ju zožieralo, čo si bude o nej myslieť, keby ho opustila. Veď akú má vo všeobecnosti zlú mienku o ženách! Ženy nemajú vraj dobrého srdca, len k sebe samým. V skvostoch, drahých prámoch chodia medzi chudobnými matkami, ktoré nemajú ani čím živiť svoje deti. Celé rodiny by mohla taká pani zachovať od biedy kožuchom, ktorý ju teší mesiac-dva, a ani tú svoju márnivosť neobetuje, aby zachránila ľudské životy. Čo si pomyslí o nej, keď ho opustí — zas len pre svetskú márnivosť — ako ňou bude opovrhovať!

Ale má celý život tráviť na dedine, nezažiť nič, len svoje a cudzie starosti? Byť len skromnou notárkou, ktorú každý všade medzi svetom tisne do kúta?

Namýšľala si, že je iného osudu hodna.

Na druhý deň pred obedom Turner poslal kytku krásnych ruží a klincov a popoludní prišiel i sám. Dal prosiť Darinu, aby ho ráčila prijať, a prešiel s ňou do kabinetu lekárovho, ktorý im ho prepustil na chvíľku.

— Prišiel som vám urobiť poklonu a spýtať sa, ako sa pani matke darí, — riekol, keď si sadli.

Darina bola vo veľkých rozpakoch, zajakala sa, skákala z predmetu na predmet, čo Turnera napĺňalo zvláštnym uspokojením. Poďakovala sa za kvety a prosila ho, aby už viac neposielal, lebo veď je to spojené s veľkými výdavkami. Turner sa jej len usmial.

— To nestojí za reč, len či máte kvety radi? Ak áno, pošlem vám čerstvé každé ráno.

— Ale prečo sa tak kvôli mne ustávate? Veď som vám ja úplne cudzia osoba.

— Nehneváte sa, keď vám poviem pravdu?

Darina sa usmiala.

— Závisí od toho, čo myslíte pod tou pravdou.

— Pravdu. Veľmi sa mi páčite. Chcel by som, aby sme sa bližšie zoznámili. Možno, že časom nájdete i trochu sympatie ku mne a že — že môžeme svoj osud — spojiť.

— Bože môj, ako sa náhlite! — zvolala stiesnene, stískajúc si ruky. — Vidíte ma druhý raz a už prichádzate s takýmito rečami. Veď vás ja naskrze neznám.

— Práve preto vám chcem dať na to príležitosť, aby ste ma poznali. Poďte popoludní na malú autovú prechádzku. Zabehli by sme do kúpeľov, tam by sme olovrantovali a prišli naspäť podvečer. Deň je krásny. Viem, že nemáte so sebou primeraný plášť, tak by som sa i o to postaral.

Darina sa nemohla rozhodnúť. Ukrutne rada by bola šla, ale s cudzím mužským — a sama!

— Bojím sa, že je to nie možné, mama ma potrebuje.

Turner vstal.

— Dovolíte, aby som sa pani matke predstavil. Lekár mi povedal, že by tým jej zdravotný stav nebol ohrozený.

— A kto by ešte šiel? — pýtala sa Darina odvrátená; vedela, že jej matka nebude robiť námietky.

— Kto by ešte šiel? Chcete ešte niekoho? Je tu moja sestra Blanka z Pešti, tá pôjde tiež. Je vydatá za veľkoobchodníkom z obilím Forraym.

— Tak, opýtajte sa mamy. Ak ma pustí, pôjdem, — riekla a škrabala nechtíkom po stole, hľadiac na túto prácu, ako keby bola veľmi vážna.

Pani učiteľka, pravdaže, dovolila dcére ísť na autovú prechádzku. Urobila to tak chtivo, že sa Turner mimovoľne usmial. Pre istotu sa dva razy spýtala, či ozaj na aute.

— Mamička, pán apatekár má svoje auto, a to veľmi elegantné, — poučila ju Darina.

Nuž išli na vychádzku a zabavili sa veľmi dobre. Pán apatekár bol nekonečne pozorný a sypal peniaze na všetky strany. Bol by všetko kupoval, na čo Darina len okom hodila. Darina sa držala celkom taktne, nehľadiac sa robiť alebo ukazovať inou, akou bola. Svoju chudobu oproti Forrayčke ani neprízvukovala. Blanka bola driečna, veľmi milá, život užívajúca pani. Zdalo sa, že pozná bratove úmysly a ukazovala sa, ako keby nemala proti nim nič čo namietať. Skamarátili sa veľmi, čo bolo ľahko, keď Forrayčka chcela Darine imponovať svojou znalosťou sveta a veľkopanskými spôsobmi, a Darina bola veľmi pozorná a obdivujúca žiačka.

Turner posielal každý deň kytku a každý deň prišiel po Darinu na prechádzku či na aute, či pešo. Niekedy šli sami a niekedy ich sprevádzala Blanka. Turner robil v priateľstve Dariny veľké pokroky, takže posledne pri rozchode na koridore jej horúce bozkával jej rúčky a privinul ju k sebe bez akéhokoľvek odporu z jej strany. Pravda, vbehla ku matke rozpálená ako fakľa.

Darine bolo divné, že teraz, keď sa už asi odhodlala ísť za Turnera, prečo jej bolo tak smutno a nepokojne okolo srdca. Nemohla sa tomu sobášu nijako tešiť. Skoro stále myslela na Prusa, nahovárajúc si, že ho nemiluje, ale že sa ho bojí. Aký je to násilný a prchký človek, bohviečo môže urobiť!

Boli v nemocnici už asi desať dní, pani učiteľka už dávno bola vstala, keď popoludní prišiel zas Turner po Darinu. Vyobliekaná šla s ním koridorom, keď zo schodišťa predstúpil pred nich Prus. Bol počul, že Darina chodí s Turnerom na prechádzky, že sa s ním preváža, i umienil si, že sa presvedčí, čo je s ňou. Do Vlčieho Dolu chodil dosť často a vždy sa ohlásil v škole, kde počul od Doliaka, že sa jeho žena už má dobre a že zakrátko príde domov. Keď bol tam deň pred týmto, odtrhol v záhrade niekoľko ruží a klincov, chcejúc Darinu potešiť kvetmi, ktoré sama bola vypestovala. Niesol skromnú kytku v ruke, keď sa stretol s Darinou a Turnerom, ako vždy elegantne vyobliekaným. Prus bol prišiel na koni i bol v čižmách a zafŕkaný, zdal sa pri Turnerovi veľmi nevýhodne. Darina nevidela jeho mužnú postavu a vystúpenie, ale len jeho skromný odev a — bože môj! — tú nešťastnú dedinskú kytku z obyčajných ruží a drobných klinčekov! Také dávajú dedinské dievčatá svojim frajerom pri tanci!

Zapálila sa a srdce sa jej rozbúchalo; mimovoľne sa chytila ramena Turnerovho.

Prus sa usmial, keď videl, ako sa Darina zachovala.

— Slečna Darina (prvý raz ju pomenoval slečnou), doniesol som vám pozdrav od otca a tieto ruže z vašej záhrady, — i podával jej ich.

Darina pozrela na Turnera a videla posmešný údiv na jeho tvári, i nevedela sa odhodlať prevziať kvety.

— Prosím vás, pán notár… Ale páni sa nepoznajú: notár Prus — apatekár Turner… Pán notár, dajte kytku mojej matke, veď ju iste navštívite. Teraz idem na prechádzku a nemôžem ju so sebou vziať, to nahliadnete.

— Sú to ozaj krásne ruže! Takých nevidieť široko-ďaleko. Kde ste to len vzali, azda v Ostríkove, alebo v Dubovej? — smial sa Turner.

Prus urobil krok k apatekárovi a zazrel na neho tak, že Darina i Turner razom zbledli. Dievča chytro povedalo, vystrúc ruku:

— Alebo dajte ich sem, jednu ružu si vezmem a ostatné zanesiem sama. Ďakujem vám srdečne za vašu dobrotu, — i podávala mu ruku s milým úsmevom.

Turner si oblizol peru a hľadel zboka na Prusa, neodvážiac sa mu pozrieť do očí.

Prusovi sa zdala Darina razom takou cudzou, ako keby ju prvý raz videl v živote. Pripadla mu, ako keby sa celá jej povaha bola úplne premenila; činilo sa mu, že je to akási namyslená veľkopanská osoba, nemajúca vôbec nijakého srdca. I pozrel na ustrašeného lekárnika, usmial sa a odstúpil spred neho, uvoľniac cestu jemu a Darine na schody.

— Nie, slečna Darina, škoda by sa bolo ustávať. Tieto kvietky som nedoniesol vašej matke, ale vám. Teraz urobím s nimi takýto poriadok. (Chodbou šla práve ošetrovateľka). Sestra, prosím vás, vezmite si tieto kvety! — i oddal ich staršej osobe v bielom plátennom plášti.

Sestra obzrela si skupinu, vzala kvety s milým poďakovaním a odišla.

Prus sa poklonil pred Darinou a Turnerom a ukážuc na schody, riekol:

— Nech sa ľúbi!

Párik odišiel so sklopeným zrakom bez slova. Prus vošiel k pani učiteľke a rozprával jej o domácnosti, o mužovi, sliepkach, kravách, vôbec o všetkom, čo ju mohlo zaujímať, takým spôsobom, že jej ani na um neprišlo, že ho mohlo pred chvíľou niečo rozrušiť. Videl v izbe viac kytiek a bez pýtania vedel, od koho pochádzajú. Pochválil ich, veru hádam, že sú celkom iné, ako jeho skromnušká bukréta. Pani učiteľka mu v radosti srdca svojho vyrozprávala, aké šťastie sa trafilo Darine. Aký si ju to berie ukrutný boháč a že by jej i to belasé z neba zniesol. Tá veru robí veľké šťastie. Prus sa tomu všetkému veľmi tešil a odišiel, žičiac celej rodine mnoho šťastia.

Turner vyzvedal sa od Dariny, kto je to ten Prus. Darina mu chladne rozpovedala, že dedinský notár z ich obvodu a že často chodil po úradnej práci i do Vlčieho Dolu. Svoj pomer k nemu úplne zatajila. Z prechádzky tentoraz nemali nijaké potešenie. I Turnerovi zaľahlo na dušu, že sa Prusa tak naľakal a že sa nie veľmi po chlapsky zachoval pred Darinou, od pohľadu zbledol a zmĺkol. A kto vie, čo ešte môže taký divoch vykonať? Darina sa vôbec utajovaným rozčúlením triasla na celom tele. Čo z toho všetkého bude? Začalo sa jej zdať, že by jednako lepšie urobila, keby si Prusa vzala. On by sa Turnera iste nebál, ako sa tento bojí notára. Veď aký je to mužský! Takú povahu nemožno kúpiť za nijaké peniaze. A ako sa opanoval, slova urážlivého nepovedal, ale ťažko by bolo viac opovrhnutia ukázať, ako to urobil on.

Keď prišli domov skôr ako iné razy, Turner jej pri rozchode zabudol i ruku bozkať, keď bola taká čudná, nesvoja. Matka ju privítala s rozprávkou, že ju navštívil Prus a o čom spolu rozprávali. Hovorila, že Prus bol neobyčajne milý a veselý, že žartoval a jej veľmi srdečne blahoželal k šťastiu dcérinmu. Darina, počujúc to všetko, nepocítila uľahčenie; naopak, duša jej tak osmutnela, že sa nemohla zdržať vášnivého plaču. Keď prekvapená matka sa vyzvedala, prečo narieka, napokon jej vyjasnila svoj pomer k Prusovi a že si myslí, že jej je omnoho milší ako Turner. Matka jej vyhovárala lásku k Prusovi a donášala mnoho príkladov, že láska je nie trváca bylina, ale bohatstvo bude mať celý život. Veľmi by neskoršie oľutovala, keby šla za Prusa. Spomenula jej i to, že Prus akiste veľmi nestojí o ňu, keď mohol byť taký veselý, počujúc, že sa vydáva za iného. Ale to sú už tí „mužskí“ raz takí, to sa ti chytro poteší.

Darinu týmito rečami len v malej miere potešila, bolela ju Prusova ľahostajnosť.

Ale napokon sa, hoc i s bôlnym srdcom, jednako upokojila, najmä keď ju Turner na druhý deň vyzval, aby šla na dva týždne s jeho sestrou do Pešti k Forrayovcom. Uvidí veľkomestský život a zabaví sa. Keď príde naspäť, môžu sa zasnúbiť, keď už i mamička bude úplne zdravá. Pritom jej oddal prsteň s krásnymi butónmi.

Darina skríkla od divu a radosti, keď zazrela šperk a hodila sa Turnerovi na prsia, ktorý ju blažene privinul k sebe.