Zlatý fond > Diela > Gottšalk (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Gottšalk (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Martin Droppa, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 94 čitateľov

I. Úzka brána a okrúhle želiezko

Na pravom brehu Travny, neďaleko jej ústia do Východného mora, prestieral sa častejšie už spomenutý a toho času už dosť preriedený lipový háj Rozmockých. No hoci Gottšalkove novoty veľmi poškodily tiene jeho starých líp, predsa zostalo v ňom ešte dosť tichých, svätotajomných skrýš, v ktorých sa potajme nejedna obeť spálila bohom spásy.

Kristus musí vchádzať do sveta najužšou a najtesnejšou bránou, či nevchádza ňou ešte aj dnes? Viem dobre, že mi nejeden mal za zlé, keď som vystavoval to strašné vzpieranie sa ľudu pohanského proti Kristovým náukám. A predsa, či si to za zlé pokladáme, keď rozprávame o hroznom sne, ktorý sme ustrašení prežili na tichom svojom loži? Básnik sa neľaká prízrakov, ktoré povstávaly v strašnom sne vekov, ani na ne nezabúda. Lebo všetko, čo bolo, on znovu v život vyvoláva, aby sa stalo krajším. On je tlmočníkom ríše duchov, nemôžucich sa ospravedlniť ani sa rozpomenúť na sen života medzi svojimi v dlhom rade pokrvenstva svojich pokolení. Až sa bude písať rok 2861 a niekto bude náš vek maľovať, ako ťažko prijímal Krista, aké uzučké brány otváraly sa jeho kráľovskému sprievodu, ako pohŕdal nový vek Ukrižovaným, potom sotva nájde slabšej moci, v odpor sa kladúcej, ako som ja našiel v Bodriciach roku 1059. V spôsoboch, poňatiach, slovách nájde sa, pravda, rozdiel. Ale v podstate veci sotva. Bodrici stavali proti Kristovi svoje obyčaje, starodávnych bohov; v našom veku stavajú sa proti Kristovi tiež obyčaje, tiež bohovia, lenže dnes sa menujú ináč ako voľakedy. Výsledok je však jeden — urobiť Krista nepotrebným. Starý to boj. Ale osožné je nám vidieť aspoň v duchu na doskách divadla života ľudského tých tesárov, ktorí robia oné úzke, tesné brány, čo nimi musí vchádzať s preťažkým bojom Pán. I Rozmockých háj býval dlho útočišťom tajných služobníkov pohanských, mocne sa proti kresťanstvu spierajúcich.

Ticho vládlo na brehoch zálivu lubického i rieky Travny, v tieňoch Rozmockých hája, keď sa v Lubici tak vysoko dmuly vlny verejného života. Neďaleko pravého brehu Travny stál dom Rozmockého na jedno poschodie zbudovaný, zavrený a opevnený múrmi ako malý hrad, obkolesený aj priekopami, cez ktoré viedly zdvíhacie mostíky. V prípade potreby mohla sa i voda z Travny alebo zo zálivu morského napustiť do priekop. Dve brány viedly do neho. Jedna od Travny, druhá od zálivu. Pri háji stálo viac drevených i murovaných domov, zčasti na bývanie, zčasti pre hospodárske potreby.

Po svojom návrate vyčítal Rozmocký náležitú kapitolu Živoslave. Poukázal na veľké nebezpečenstvo, ktorému vystavila seba i Jarmilu, napomenul ju k trpezlivosti a vystríhal ju od podobných pokusov. Po takýchto raňajkách odišiel, zanechajúc dom opatere a ostražitosti svojho verného Daryča.

Medzitým, čo sa rozvíjajú lubické udalosti, nachádzame Živoslavu s Jarmilou v priestrannej komnate. Ustatá Živoslava klesla na lóži svojom v sladký, príjemný spánok, sbierajúc v ňom sily do dna vyvážené. Jarmila sedela pri nej, slziac a myšlienkami čudnými, sebe samej, pravda, najmenej pochopiteľnými, sa baviac. Ako v hmlách videla v ihravej obrazotvornosti Jarboda naťahovať meč na obranu. Sladučký úsmev preletel po jemných zárezoch karmínových úst a z očí vytlačená slza kvapkala po tvári ako hviezda, padajúca v jasnú noc po blankyte nebeskom. Obraz Jarbodov preletel ako milý obláčik, aby čoskoro zaujal jeho miesto strašny mrak, v ktorom videla zasa hrozné postavy desiatlikov, kyjami a kopijami ozbrojených, rútiacich sa proti prsiam udatného Jarboda. Bolestný výkrik vykradol sa zo súženej hrude a karmínové ústa mihaly sa v úzkostlivom plači. Opäť sa však pochlapí milený hrdina, myseľ a tvár sniaca sa rozjasní; vidí Jarboda, ako údermi víťazne odráža údery a vrahovia padajú neohrabane na zem. I zaskvieva sa tvár väčšmi a väčšmi, ako ruža sperlená žiariacou rosou v blesku ranného slnca: každá kvapka malé slniečko, každý lupeň chválospev!

Na vráskavej tvári dlho spokojne driemajúcej Živoslavy začaly sa zrazu zjavovať strašiace oblaky; po oddychu navštívil ju akiste hrôzyplný sen. Ťažko oddychovala, nepokojne sebou trhala a spínala ruky.

„Ach, to si ty, Jarmila?“ vykríkla napokon, pretrhnúc sa zo sna. a sadajúc na loži. „Či Rozmocký ešte neprišiel z Lubice? Mala som strašný sen. Čože ti je, že si taká uplakaná?“

„Ale nie,“ odpovedala Jarmila, „ja videla som len nášho obrancu z Bodričovca.“

„Pre Svantovíta a Živu životodarnú, kdeže si ho videla? Veď si sa azda neopovážila otvoriť dvere! Vieš azda, ako ostro zakazoval Rozmocký otvárať brány domu!“

„Ach, dobrá Živoslava,“ uspokojovala poľakanú pestúnku Jarmila, „nestrachuj sa o moje šťastie; videla som ho len v mysli, v zrkadle duše svojej, ako práve sekal mečom do našich vrahov!“ Detský úsmev svedčil tak krásne jej líčkam, riasou mladosti ovanutým!

„Ó, deva moja, zabudni na junáckeho hrdinu. Vznášajú sa nad ním ťažké mraky a tebe on nikdy nemôže doniesť šťastie. Ty si naveky svätá panna Živina. Tak sa zaprisahala Svantovítovi tvoja mať!“

„Nikdy! Večne zostane nemožným duši mojej zabudnúť na Jarboda. Ak to nebol sám Jarovít, tak to bol najmenej jeho posol, ten driečny Jarbod, s tým lícom plným zmužilosti a krásy, s tou kučeravou briadkou a tými vnadnými fúzkami. Ó, iste posol Jarovítov pristavil nás na úteku, obránil pred hrôzyplnými desiatlikmi a na božieho posla nesmie zabudnúť ani svätá panna Živy životodarnej. Z rúk nebeského boha nikdy ešte nevyšiel dokonalejší mládenec a hrdina. Sestra brata miluje väčšmi ako seba a ja Jarboda väčšmi… Nie, nie, nikdy na neho nezabudnem!“

Tak plynuly slová túžby a zanietenia z krásnovravných úst Jarmiliných. Živoslava nikdy nepočula hovoriť Jarmilu týmto tónom, v takomto rozkošnom zanietení. Žasla nad výrečnosťou decka. Ale vnútornou hrôzou sa naplnila jej hruď, keď pomyslela na nebezpečný obsah krásnych slov. Sľúbila matke, kňahyni Jarmile, že bude vystríhať jej dieťa pred pohľadom na mužskú tvár a tu vidí naraz, že z útlych útrob jej chovanke celý plápol náruživej lásky šľahá! Robila si v duchu ostré výčitky, že sa dnes vybrala k obetiam na Bodričovec a nešla rovno do prístavu. Znovu sa zamračila, lebo vzápätí tejto výčitky šla spomienka na Daryčovu zradu. Zmätok vtrhol do jej nasnovaných myšlienok. Žalostne opätovala:

„Na Arkone si matkou posvätená, Jarmila, bohyni našej Žive, a musíš verne zachovať panenstvo svojej darkyni života!“

„A či to prekáža mojej láske k Jarbodovi?“ dodala Jarmila v sladkej nevinnosti srdca svojho. „Ó, chcem byť zasľúbená Žive naveky. Potom, keď zahynie zlý Gočalko a Bodrici vystavajú chrám bohyni, panej, matke našej: potom budú plápolať Žive moje ohníky, moje modlitby za junáka, čo sa chlúbi takou okrasou ako Jarbod Neletyč!“

Jarmile sa uľavilo po týchto slovách, odľahlo jej z preťaženého srdca. Vyslovila prvú slasť lásky. Dnes jej ešte nebolo tak slobodne pri srdci, dnes si ešte nevydýchla tak ľahko, ako si vydýchla teraz. Oči jej zalietly do okna, z ktorého sa otváral výhľad na Travnu. Zdalo sa, že čaká odtiaľ tvár milého, za ktorého sa má raz modlievať pri večných ohníkoch chrámu Živinho. Živoslava naproti tomu ťažko oddychovala, so stisnutým srdcom hľadela do budúcnosti, robiac si vždy ostrejšie výčitky. Slnko sa už nachyľovalo s najvyššej okrúhliny bane nebeskej. Jeho blesky padaly na loďku, letiacu dolu Travnou s troma plavcami. Jarmila zatlieskala radostne rúčkami a začala poskakovať po komnate tak, že vytrhla svoju varovkyňu z hlbokého, trápneho rozmýšľania.

„Čože sa ti stalo, dieťa nešťastné? Čože ti je v tejto chvíli do skákania?“ okrikovala Živoslava rozradovanú Jarmilu.

„On ide, on ide,“ opakovala Jarmila, nedajúc sa mýliť mrzutou Živoslavou; „on ide, nesie ho svätá Travna! Živa vstala z hlbín Travny a vedie Jarovíta, vedie hrdinského mládenca. Iste ho vedie ku mne. Poďakujem sa mu, že nás obránil pred desiatlikmi!“

Živoslava chytro priskočila k oknu, ale nepozorovala buchot na bránu. Jarmila, položiac si prstík na ústa a zastanúc si na palcoch v prostriedku chyže, naslúchala chvíľu, potom ako šíp z kuše vystrelený skočila k dverám a srními krokmi bežala dolu schodmi k bráne. Darmo chcela uľakaná Živoslava zastaviť ľahkomyseľné dievča, darmo volala, aby sa pre všetkých bohov vrátila: Jarmila bola preč, na schodoch, na dvore, pri bráne.

„Bohovia spásy!“ vykríkla Živoslava. „To je buchot práve na tej strane, na ktorej Rozmocký zakázal otvárať! On sľúbil zaklopať tri razy slabo na travnianskej bráne!“

Buchot sa premenil v trieskanie. Živoslave od strachu krv sadala; čakala oddane nové nešťastie.

Jarmila zostala stáť pri bráne, veľkým brvnom podopretej. Zdalo sa jej, že čuje známy hlas: „Aj od Traviny je brána; líška má dve diery do svojej diery!“ Jarmila sa náramne zľakla, ledva sa držala na nohách; skoro sa však spamätala a pozerala na bránu, aby sa presvedčila o jej pevnosti. Ako tak pozerá, spozoruje železný klin, vyčnievajúci z hrubej brány. Pohla ním tíško a tenká zátka odokryla dierku, cez ktorú sa mohla jedným okom podívať pred bránu. Potichu odstránila zátku. Skoro však porozumela, so strachom zapchala znovu dierku a ponáhľala sa na prstoch k Živoslave. Videla pred bránou množstvo drábov a desiatlikov, medzi ktorými poznala Pliesniča. Blížiac sa však ku bráne travnianskej, počula aj na tejto jemné klopanie. To ju zmorilo, musela si sadnúť. Na šťastie zbadala o chvíľu, že Živoslava vychádza z domu, aby otvorila dvere v bráne travnianskej. Ledva vládala i Živoslava odstrčiť ťažkú závoru na dverách. Aký úžas ju schvátil, keď videla Rozmockého, ako sa neobyčajne ponáhľa, bledý, upotený a vedie Jarboda s poviazanou hlavou i ramenom, ako sám veľmi úzkostlivo dvere zamyká. Samé veľké nešťastie hľadelo obom príchodzím s tvárí.

„Viem, všetko viem,“ krátko a šeptom hovoril Rozmocký, kynúc rukou Živoslave a Jarmile, keď mu chcely rozprávať, čo sa deje pri morskej bráne. Jarmila, zmietaná nekonečným morom vzbúrených citov, sa striasla, keď naozaj uvidela to, čo si jej snivá myseľ tak živo predstavovala. Rozmocký neotáľal. Siahol do skrytého vrecka svojho plášťa, vytiahol okrúhle želiezko s drevenou rukoväťou a tuho ho pritlačil na jeden z mnohých klincov, ktorými boly pribité rámy schodov do horného poschodia. Päť schodíkov oddelilo sa od ostatných a otvoril sa tajný vchod do skrytých siení. Všetkým trom svojim hosťom velil Rozmocký nemými posunkami vstúpiť do tohto útočišťa. Chvatne ho poslúchli. Rozmocký zostal von. Zatvoril potichu schody, pritisol perá a sklapol vonkajší klinec. Okrúhle želiezko ukryl zasa do plášťa, plášť zaniesol do svojej chyže a ponáhľal sa na dvor, robiac veľký krik, aby vzdialil od seba podozrenie.

„Čože je to za nezbedný hrmot? A odkiaľ sa to kto dobýja do môjho domu? Dvanásť rokov ledva kto tadeto vošiel!“

„Bránu rozdrvíme na triesky, ak skoro neotvoríš,“ ozvaly sa nepokojné hlasy za bránou.

„Ohó, chlapi, tá sa nedá tak ľahko rozdrviť, ako by sa zdalo. Už sa o ňu inakší borci rozrazili. Ale treba len trošičku pozhovieť!“ Rozmocký pretvárajúc sa posunkami i rečou, chytro odomykal bránu, zatarasenú niekoľkými ťažkými závorami.

„Hohohó! Čo tu vidím desiatlikov!“ vykríkol v dobre hranom zadivení, keď sa brána, vŕzgajúc, otvorila dokorán.

„A to ako sa mi zdá i známych,“ dodal posmešne Pliesnič sipľavým hlasom.

„Tým lepšie,“ rovnakým zvukom odpovedal Rozmocký; „lebo známosť je známosť a často stojí viac ako hotový peniaz. Len ktovie, kedy a pri akých skutkoch sme si ju zadovážili?“

„Na zážinkách iste nie,“ posmieval sa Pliesnič Rozmockému ako domnelému pohanovi. Upravoval si pritom šatku, ktorou mal obviazanú hlavu a ktorá sa mu neustále sošuchovala na oko.

Rozmocký sa usmial a dodal štipľavo: „Azda teda pri žniach, ktoré si mával na mojom majetku za mnoho rokov, alebo pri prísahe, ktorou si sa mi na Svantovíta zaviazal k vernosti — Pliesnič zradný!“

„Ty pohan ohavný, ty ma budeš volať zradcom? Počkaj, skoro príde čas, keď ty budeš žať za mzdu u Pliesniča!“ škľabil sa Pliesnič dobrodincovi svojmu. Prvé pozdravenie naozaj nič dobrého nepredpovedalo.

Niekoľkí z tých, čo prišli s Pliesničom, ostýchali sa prekročiť prah brány a stydlivo sa schovávali za múr. Ostatní vstúpili s Pliesničom do dvora. Príchodzí desiatlici boli zväčša niekdajší Rozmockého sedliaci, ktorým on dával zadarmo zeme a zval ich iba ako priateľov ku skromnejším prácam. Desiatlici povstávali v Bodriciach zo sedliakov na mizinu vyšlých, ktorí sa podľa zákona bodrického stávali otrokmi svojich veriteľov. Dlžníkov svojich mal veriteľ právo darovať, prepustiť, predať komu a kedy chcel. Rozmockého sedliaci nevyšli nikdy na mizinu, lebo im u dobrého gazdu dobre bývalo. I vlastní jeho desiatlici boli ako by za sedliakov považovaní, a vždy sa s nimi šľachetne nakladalo. Hodnovernú zvesť o veciach, ktoré sa udaly pri Rozmockého návrate, podal kniežaťu Pluso. O tom sme už prv hovorili. Tu len toľko musíme podotknúť, že medzi desiatlikmi a sedliakmi, čo práve stáli v bráne, bolo mnoho z tých, čo počas Rozmockého pobytu v cudzine, pelešili na jeho majetkoch a ktorých on po návrate vlastným palcátom rozprášil na všetky strany sveta. Najmä Pliesnič a Stolbec si namýšľali, že prídu ľahkým spôsobom ešte k väčšiemu majetku. Pokrstiac sa naoko, dostali nádej, že im zostane imanie, ku ktorému prišli pri násilnom prevrate verejného poriadku krajinského. Pamätáme sa na sedliakov, čo čakali v hradnej dvorane lenčínskej. Nuž boli to sedliaci Rozmockého. Z toho si môžeme vysvetliť bezočivosť a opovážlivosť Pliesniča, aj jeho kresťanskú horlivosť. Aj ranná udalosť na Bodričovci má tu svoju najväčšiu príčinu. Najpoctivejší zo sedliakov bol Jaroš. Jeho reči, ak ste ich len povrchne prečítali, môžete si zopakovať, lebo pomáhajú vysvetliť obraz, ktorý máme teraz na dvore Rozmockého pred sebou.

Desiatlici, ktorým tiekly sliny na majetok Rozmockého, boli horliví v hľadaní vín oproti nemu. Lebo keby ho mohli dostať do čiernej komory, mali by nádej, že im neujdú polia tohto znatného Bodrica. Našli sa však medzi nimi i takí, ktorí, ako Jaroš, boli tajní pohania, nedôverovali okamžitému Gottšalkovmu víťazstvu a mysleli, že ešte i Rozmocký príde k moci, ktorú mával kedysi. Preto to váhanie, tá bázeň a to hanbenie sa prísť Rozmockému na oči.

Keď Rozmocký počul Pliesniča hroziť, že ešte Rozmocký, bodrický znatný, bude u neho, u svojho desiatlika žať za mzdu a zárobok, všetka horkosť, akú môže vzbudiť len nevďačnosť naproti dobrodincovi, liala sa mu prúdom po žilách a vrážala sa mu do tváre i do rúk. Už chcel ako rozzúrený lev hodiť sa celou silou na nevďačného zradcu; ale vtom sa vzbúrilo šľachetnejšie povedomie v jeho znovuzrodenom a nebeským svetlom osvietenom duchu; i zadržal prirodzenú náruživosť, hodil jej uzdu toho vyššieho zápalu, ktorým sa plní srdce a myseľ pravých kresťanov:

„Pliesnič, Pliesnič, povedzže tu všetkým do očí: či si nebýval u mňa i s ostatnými desiatlikmi plnoprávnym bodrickým sedliakom? Povedz, či som ťa čo len raz poháňal k desiatlickým povinnostiam? Či som užil čo len raz práva postaviť teba alebo niektorého z vás pred súdom na snop slamy?[1] Bral som od vás svadobné peniaze?[2] Sdieral som z vás na trhoch alebo doma predajné poddasy?“[3]

Rozmocký meral všetkých podbehnutým okom, ktoré sypalo žeravé výčitky na nevďačníkov. Pliesnič sa zapálil. Ale nestydatosť sa vie povýšiť nad šľachetnejší cit, ktorý sa začína budiť. Vie ho vše potlačiť dôvodmi rozumu alebo výhovorkou na okolnosti.

„Čože nás po tom; prišli sme teraz za celkom inakšou robotou,“ odvrkol Pliesnič, ťahajúc za sebou drábov a ochotnejších desiatlikov. Desiatlici, čo zostali úctivo za bránou, urobili vravu, prisvedčujúc Rozmockého rečiam. Hlavný veliteľ kniežacích drábov, ktorý dosiaľ nemo stál a počúval, postavil sa zrazu s kopijou pred Rozmockého a povýšeným hlasom prehovoril: „Na kniežací rozkaz máš odovzdať dom i všetok majetok pod správu pána Pliesniča, vydať cudzie, u teba schované osoby a potom ísť s nami do starej kontyny, kde sa zodpovieš kniežaťu zo svojich buričských skutkov a zo svojho pohanstva.“

Rozmocký sa nahneval; ale, nedajúc znať na sebe pohnutia, riekol chladne:

„Nuž, keď už došlo tak ďaleko, že ani Rozmocký nie je v Bodriciach istý pred zbojníckymi útokmi na svoje majetky a keď sa sväté právo domu znatného Bodrica takto môže šliapať nohami, vojdite a hľadajte si v mojom dome cudzie osoby. Ak ich nájdete, pôjdem spolu s nimi pred vaše knieža! Ale ak nenájdete, čo potom?!“

Pliesnič popredku, za ním drábi a niekoľkí desiatlici hrnuli sa do dvora. Rozmocký podišiel k desiatlikom, čo zostali pri bráne. Pomaly blížili sa aj oni bojazlive k nemu. Privítal ich dôverčivou rečou:

„Vy ste už všetci kresťania?“

„Všetci, pán Rozmocký!“ zvolali jedni.

„Nuž nie tak, nie sme všetci kresťania, ja prvý nie som kresťan; ja sa ešte vždy klaniam domácim bohom spásy!“ kričal mladý, asi tridsaťročný chlap, usmievajúc sa dôverne na Rozmockého.

„Zabite ho, zradcu, prečože šiel s nami!“ kričali tí, čo vošli prví a zostali na dvore na rozkaz Pliesničov.

„Jadoš jadošský, tak si ty stdážil na Boddičovci? Pdeto nám ušly tie pdekliate pohanky!“ ozval sa Kvasnec.

Rozmocký pozrel na Jaroša a upamätoval sa, že je to syn starého desiatlika, ktorý obrábal dlhé roky jeho role. Prihovoril sa mu prívetivo:

„A vitaj, Jaroš, ledva by som ťa bol poznal. Tak ty si ešte stále ctiteľom Živy a nechodil si za biskupom žobrať o moje role?“

Jaroš sa dôverne priblížil k Rozmockému.

„Nuž, pán Rozmocký, všelijaké to bolo; každý bral, čo mu z tvojich majetkov dávali noví páni. O tebe boly povesti, že už nikdy neuzrieme tvoju tvár, i mňa nadchádzala taká chuť ako ostatných. Ale predsa som sa lepšieho domyslel a povedal som si: Milý Jaroš, čo ti raz bohovia nedali, to im násilne z rúk neber! Rozmockých háje, role, lúky nedali bohovia ani tebe ani rárožskému biskupovi, a preto, milý Jaroš, ani sám neber, ani od biskupa neprijímaj ničoho z majetku Rozmockých.“

Jaroš by bol ešte rozprával, keby ho nebol Rozmocký prerušil novou otázkou:

„Povedzte mi však, Bodrici, najmä vy, čo ste prijali kresťanstvo, či vám to Ježiš Kristus rozkazuje napádať takto svojho bývalého dobrodincu?“

„Pán biskup dovoľuje, pán knieža rozkazuje,“ odpovedali chytro tí istí, čo skôr kričali na Jaroša.

„Dobre, dobre; ale veď ste vy Bodrici, či je tak alebo nie?“ pýtal sa zasa Rozmocký a dodal: „A po Bodriciach som ja predsa známejší znatný ako váš biskup a aspoň taký známy ako Gočalko.“

„To je pravda, to je pravda, sto bohov paromov!“ skríkla veselo tlupa bodrických sedliakov, ktorí sa boli pomaly shromaždili okolo brány a teraz spolu s osmelenými sedliakmi vrútili sa do dvora.

„Hej, viem ja dobre, ako to bývalo v Bodriciach za časov baťka Rozmockého,“ zavolal z plného hrdla vysoký, mocný, starší chlap. Pohrozil obrovským kyjom a spýtal sa: „Nuž a reku, či sa budeme dlho dívať na toto gazdovanie?“

„Ej ba tak,“ vykríkol Daryč, skočiac do dvora. Buchol kyjom Kvasneca, ktorý práve čosi brblal, že sa zatackal a padol na zem. To bolo heslo; i ostatní, vyberúc si každý svojho chlapa, začali búchať a mlátiť Pliesničovu družinu. O chvíľu nebolo ani jedného nepriateľa na dvore Rozmockého. Vtom sa vrátil Pliesnič a jeho sprievodcovia zo svojho vyšetrovania. Prišli už však po stratenej bitke a boli náležite privítaní bodrickými sedliakmi.

Pliesnič, nenájduc nikoho v komnatách Rozmockého, pýtal sa pánovite:

„Kdeže sú tie dve ženské, s ktorými si sa dnes ráno odplavil z Bodričovca po Travne? Skryl si ich sem do svojho brloha, vieme to dobre!“

„Ja som vám proti všetkým bodrickým obyčajam otvoril znatný dom a vy ste mohli v ňom hľadať, čo ste chceli; teraz sa ťa, desiatlik, pýtam, kto ti dal právo zvať znatný dom brlohom?“

„Tu máš brloh!“ vykríkol Daryč a rozohnal sa šabľou po druhom uchu Pliesničovom, takže mu i toto odletelo spolu s preťatou šatkou, ktorou mal zaviazanú raňajšiu, od Jarboda utŕženú ranu. To zavinilo nekonečný smiech; Pliesnič tu stál bez oboch uší; drábi sa začali chytať zbrane, ale bodrickí sedliaci urobili s nimi krátky poriadok, zaženúc ich až ku Travne.

Daryč sa vrátil po malej chvíli a smejúc sa, pomáhal svojmu gazdovi zavierať dvor a zakladať závory na bránu. Zamkli dom, ako sa patrí. Rozmocký hovoril:

„Ty si dnes môj opravdivý anjel-strážca, Daryč môj! Poslal mi ťa sám Kristus Pán!“ A stisol mu srdečne ruku.

„Ale Živoslava a Gočalko mi budú dnes zlé želať; tamtá Svantovíta tento Krista Pána bude prosiť, aby mi dal poriadny výprask,“ odpovedal Daryč, sebavedome, ale obojetne žartujúc.

„Ďakujem ti srdečne za verné služby, čo si mi dnes preukázal. Ale o Ježišovi Kristovi sa ešte musíš naučiť slušnejšie hovoriť. Ten trpel a umrel za nás a za naše hriechy a nie je prístupný nikomu, len ľudskému pokániu a viere, že on sám je spasiteľ a mimo neho že niet nijakého druhého boha.“

„No, nech je už tak alebo tak, ja vás mám rád; lebo vy máte rád Bodricov a ctnosti a mravy naše. Ale Živoslava smýšľa o vás zle-nedobre. Ak sa kedy dostane k Budučičovi, beda mi; veľžrec ma iste vydá v kliatbu Svantovíta a na zážinky budú chcieť miesto Nemca mňa obetovať, čo sa mi Živoslava nažalovala, že vás nevída klaňať sa bohom spásy. Nuž ale žart nabok, je to predsa osoba s chovaním našich otcov a matiek!“ Tak hovoril Daryč; pri posledných slovách mu zaihraly slzy v očiach a vzal na seba takú vážnosť, že sám Rozmocký bol preniknutý hlbokým citom verného služobníka, áno, priateľa svojho.

„Všetko pomôže zniesť, nado všetkým zlým zvíťazí Boh náš všemohúci. Úbohá Živoslava je krásneho citu, ale je hlboko pohrúžená v bludoch!“

„V toho i ja verím,“ vetí Daryč na utešujúce slová Rozmockého; „lebo nebeský Boh náš je väčší a mocnejší od všetkých ostatných bohov našich. A tak predsa len blúdi Živoslava? Či blúdili i otcovia z matky naše?“

Rozmocký nepokladal však prítomnú chvíľu za príhodnú, aby s Daryčom rozprával o týchto veciach; preto chcel teraz predniesť, čo ho i tak najväčšmi pálilo.

„Povedz mi však, ako si vykonal toto, dnes už druhé majstrovské dielo?“

„Dobre; len si človek musí vždy povedať: nech je tak alebo tak, budem konať podľa prvej myšlienky a budem mať na mysli svoju vlasť pri každej práci! Prvá myšlienka býva najlepšia a robí človeka sebavedomým, nedajúc mu váhať a kolísať sa; myšlienka na vlasť nedá mu zasa v tom divom prúde boja odbehnúť za vlastným ziskom!“

Rozmocký držal ruku Daryčovu vo svojej a tisol ju srdečne. Obdivoval náuku tohto pospolitého človeka, ktorý vlastne ešte neokúsil z kalicha kresťanských právd, hoc ho už sám častejšie upozornil na niektoré rozdiely kresťanstva a modloslužby.

„Ó, aký schopný je tento národ, aký pripravený prijať Ježiša pod strechu srdca svojho! Príď, ó, príď skôr, nebeské svetlo!“ zvolal v duchu a objal priateľsky Daryča.

Daryč vysvetľoval ďalej svoje dnešné konanie:

„Jaroš je dobrá chlapina,“ vravel; „sám mi pribehol oznámiť všetko, čo sa stalo v Lubici. Od neho som sa dozvedel, ako sa Jarbod dostal k rannému dobrodružstvu. Ale hlavné, čo mi vdýchlo prvú myšlienku, bolo, že mi Jaroš oznámil i tajné búrenie a najímanie desiatlikov na prepadnutie tvojho domu. Fundátorom bol Pliesnič. Hneď som vedel, že bude treba kyjov. Zahvízdal som na svojich priateľov, naviedol som ich, aby sa pripojili medzi pliesničovcov a pri prvej príležitosti vyvolali hádku a zadržali pre nás neprajné udalosti. Ale najlepšie som mal prihotovené v hájiku! Reku: nech je už tak alebo tak, ale chrbty im musíme vyprášiť. No a to je celé tajomstvo; mám radosť ako dieťa, že sa to tak podarilo!“

„Lenže, milý braček, iba teraz hrozí opravdivé nebezpečenstvo,“ vravel Rozmocký; „Gočalko bude besnieť a my tu neobstojíme; čoskoro sa na nás dovalí väčšia moc!“

„Hm!“ rozmýšľal nahlas Daryč, „keby len Živoslava nevymyslela nejaký prostriedok a neoznámila Budučičovi zmenu, ktorá sa stala vo vašej viere; tam by bola pomoc, a to veľmi výdatná!“ Po chvíli dupol mrzute nohou a zakričal, celý zmenený v tvári: „Eh, predsa, predsa, že i vy, pán Rozmocký, sklonili ste sa k tým Nemcom. Sto bohov paromov, sto bohov paromov, predsa škoda, škoda, škoda!“ Jeho tvár, rozihraná k plaču a strasti, poskytovala žalostný pohľad. Rozmocký videl svojho priateľa skľúčeného starosťou a netušiaceho inej pomoci, len čo im Arkona môže dať. Tú však videl zmarenú vážnymi príčinami.

„Zachovaj Boh, Daryč môj, nesklonil som sa ja utláčateľom našej vlasti. Sklonil som sa pred Kristom Pánom, ktorý i mňa premohol a získal si ma. Sloboda našej vlasti, sláva Bodricov vykvitne iba pod Spasiteľovým krížom! Ó, keby poznali Bodrici čo najskôr, koľko trpel Kristus pre nich!“ vravel Rozmocký.

„No, no; nech je už ako chce,“ odpovedal uspokojený Daryč, „ale sa tu dlho bez mocnej pomoci neudržíme. Čo teda rozkážeš, pán Rozmocký? Nemám bežať sám na Arkonu a žiadať o pomoc, kým sa Budučič dozvie o tvojom pokrstení?“

„Nechaj to tak; len Boh dáva národom víťazstvo a má právo i smrťou trestať ľudské hriechy. Keď sme však z jeho ruky mnohé dobré veci prijali, patrí sa, aby sme vďačne i zlé prijímali. Nesužuj sa, Daryč môj, priveľmi. Ako ráči Boh s nami nakladať, tak je dobre. Jeho vôľa dej sa medzi nami. Urobíme, čo bude v našej moci, ale k modle, ktorá je nie ničím, nepôjdeme o pomoc! Ty ochraňuj svojím bystrým zrakom dedičstvo Rozmockých, ktoré náleží vlasti! Ak sa v tomto prúde niekde stratím, vyhotovím listinu a urobím ťa vladárom svojho majetku, kým sa vrátim. Príde čas a ukáže sa pomoc. Len do času drž v tajnosti: o mojom kresťanstve nech ľud ešte nezvie. Vieš podľa seba, ako je ťažko pochopiť telesnému človeku veci ducha božieho! Vlasti by škodilo, keby sme toto tajomstvo vyzradili pred časom ľudu. Ľud nevie ešte rozoznať svetlo od tmy; lebo aj tma sa odieva ako svetlo tam, kde svetlo duší nesvieti vo vnútri!“

„Nech je už tak alebo tak,“ odvetil Daryč, „ja som s vami až do smrti a po smrti s našimi otcami u Boha nebeského. Sto bohov paromov, tam u Boha nebeského!“

„Toho trojjediného!“ dodal Rozmocký.

„Triglava víťazného!“ opravoval Daryč.

„Tam sa uvidíme iste u Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, amen,“ zavŕšil pohnutlivý rozhovor Rozmocký.

Daryč sa zamyslel.

„Mám už čas odísť k junákom, lebo mi tam všetko vypijú; prichystal som im čohosi na posilnenie a musím za nimi!“ vravel odchádzajúc.

Rozmocký urobil za ním znamenie kríža a dal mu požehnanie: „Odprevádzaj ťa milosť Pána nášho Jezu Krista!“



[1] Dlžníka, nemôžuceho zaplatiť dlh, postavili na snop slamy a sotili ho s neho dolu, čím sa stal navždy otrokom svojho veriteľa.

[2] Desiatlici nesmeli svoje dcéry vydávať prv, kým nedali veriteľovi daň z nej.

[3] Nesmel predať nič zo svojho gazdovstva prv, kým nedal z toho „poddas“, ako súvekí spisovatelia volali tieto dane národným menom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.