ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po strašnom dni skláňalo sa slnko nad ústím valnej Labe tak smutno, tak osirelo, ako by samo želelo nad ľudským poblúdením a kvílilo nad neresťami, ktoré si ľudia sami na šije i srdcia svoje kladú. Husté mraky pohltily horúce a skvelé jeho lúče do svojho vlhkého náručia. Posledné pablesky rozlialy sa trudnomyselne po Travne skôr, ako ich zasiahlo rameno mrakov. Rozmocký, vyprevadiac z domu Daryča, šiel do svojho chrámu, to jest do tichej chyže, ktorá mu slúžila za skrýšu pobožných dumaní a kochaní sa v slove živého Boha.

Skromným okienkom dopadaly do chyže posledné lúče zapadajúceho slnka. Celý uznojený a utrmácaný sadol si na stoličku. Naproti na stene visel obraz Ukrižovaného. Oprel svoje lakte o lipový stôl skvelej bielosti a složil horúcu hlavu do dlaní. Srdce mu bilo nepokojne, dorážaly naň i prístrachy o osoby, ktoré sa nachádzaly v jeho ochrane, i veľké úzkosti a starosti pred veľkou úlohou, ktorú si postavil, keď sa vrátil z kresťanských, duchom znovu zrodených Čiech.

„Ó, osvieť ma!“ vzdychol si Rozmocký, sopnúc ruky, „svetlo drahé, Bože mocný, nauč ma plniť tvoju vôľu! Rozkáž a služobník vyplní tvoje prikázania, daj mi vnuknutie, čo by som mal robiť na pripravenie stánku Pánovi svojmu v Bodriciach!“ Skloniac zasa hlavu svoju do rúk, zamýšľal sa na všetky strany. Po chvíli vstal, vytiahol z tajnej skrýše v múre zapravenej lipový valec, obkrútený remienkom, znovu sa posadil a hovoril k sebe samému:

„Musím jednak ešte raz preskúmať, čo myslí starodávny priateľ Budučič o našej slobode a o jej znovudobytí. Aj podľa náuk evanjelia patrí sa všetko vyskúšať, a čo je dobré, toho sa držať!“ Potom oprel valec o stôl a čítal:

„Ak sa neobráti Gočalko k bohom spásy, ak nebude chcieť uviesť nazpät naše staré bohoslužby, o čom sa ty a Neletyč musíte prezvedieť, potom sa pousilujem ja o dostatočnú pomoc. Všetky naše pokolenia sklonily sa dnes pred Svantovítom, len z krajín Gočalkových nezavítal nikto z domácej znati na Arkonu. Dolenci a Ratari robili pokánie. Celé predné i zadné Pomorie, ktoré už tiež Poľania navádzali k odpadnutiu, spamätalo sa a obnovilo starodávne smluvy so Svantovítom. Komora Svantovítova je zasa naplnená. Zakladám sklady zbrane, peňazí i potravy na území statných Vagrov, ako na Tembre, tak aj na pevnine, a najmä, pravda, na stargradských pobrežiach. Uznoimania a Volyňci obetovali mi k službe sto korábov, hotových odplávať každú chvíľu. Počítam tiež veľmi na skrýše v hájoch Rozmockých blízko mora a Travny. Koráby uznoimanské a volynské tam budú pripravené, a ty si zodpovedný za včasné obstaranie všetkého potrebného. Daryča mi potom pošleš so zvesťami o vašich pokrokoch. Čas k všeobecnému povstaniu určte si sami. Predné kroky však urobte s Gočalkom. K tomu cieľu posielam ti do ochrany dieťa jeho Jarmilu; túto cvič, a najmä daj cvičiť skrze Živoslavu, veľmúdru a horúcu ctiteľku Živy, vašej bohoslužbe. Dieťa môže sa stať v tvojich rukách výborným prostriedkom na získanie slabého a vrtkavého Gočalka. Čo raz mohla vykonať láska k milenke, prečo by to isté nemohla vykonať láska k dieťaťu? Na prvú zvesť o dobrých tvojich pokrokoch u Gočalka pošli i Jarmilu, kňahyňu vašu, ku Gočalkovi, aby potom i ona horúcou svojou láskou, ktorú nosí stále vo svojom srdci, urobila posledný útok na svojho milovaného manžela. Tak som si to vymyslel. Nerád by som zbytočne prelieval bodrickú krv, preto ti dôrazne radím, aby si Gočalka získal a odvrátil ho od cesty, ktorú nastúpil. Ak nebude ináč: pomôže meč Svantovítov. Pomôcť sa vám musí, lebo ináč nás zožerú naši vrahovia. Kedyže sa uvidíme, starý môj priateľ? Potom sa narozprávame! Ty mne o turnajoch, víťazstvách a dobrodružstvách svojich, ja zasa tebe o sviatkoch, nerestiach a víťazstvách našich obetí na Arkone!“

Rozmocký prestal čítať, položil valec na stôl a vzdychal: „Ó, môj starý Budučič, veľmi si sa zmýlil v Rozmockom, ako sa mýliš v Gočalkovi. Dosť som pracoval pred tvojím upomenutím i po ňom; Gočalko je naveky stratený našej vlasti. Ale aj so mnou sa stala veľká zmena v mohutných premenách času. Na Arkone niet viac spasenia pre náš národ. Dobrý Budučič môj, ty si ešte nebol v prísnej škole duchovného života, ešte ťa ukájajú zvodné Sirény v ihravých, neskutočných sníčkoch, v lživej obraznosti nepravých svetov. ,Bohovia spásy‘ — to je len mŕtvy zvuk, slová síce dobré pre nový smysel, ale nič iného. V starých ústach je to však len starý štrngot využívaného železa. Nový vek, nové svety sa tlačia nezdolateľnou mocou do toho nášho slovanského severu a ,bohovia spásy‘ sami už utekajú pred svetlom Boha Spasiteľa, ukrižovaného od neveriacich. A predsa, kto sú tí, čo zapaľujú v Bodriciach pochodeň evanjelia? Ako by sám diabol chcel prekážať Pánovi, taký ľud sa zaoberá apoštolstvom! Ježiš volá hlasne proti týmto farizejským líškam: „Darmo ma ctíte, učiac učenie ustanovení ľudských!“ Obielené hroby, plné umrlčích kostí, zatieňujú nebeské svetlo. A predsa, predsa ,bohovia spásy‘ utekajú, i ujdú napokon!“

Rozmocký sa zaniesol prorockým duchom do ďalekej budúcnosti v nádejach vierou horlivou obživených a zabudol na údolie Jozafat, do ktorého sľúbil Hospodin sviesť všetky národy, aby sa tam súdil s nimi o ľud svoj a dedičstvo svoje! Zabudol, že i v pohanskej Slávii musí sa prv otvoriť údolie Jozafata a údolie posekania! Uprostred hlbokého myslenia hral sa s vakom, až mu vykĺzol z rúk a padol k nohám.

„Je pravda, isté,“ hovoril potichu, „že sa Gočalko neobráti nazpät do pohanskej tmy. Aj jeho národné smýšľanie veľmi podlomila dnešná schôdzka, takže i s tejto strany sa dá sotva od neho očakávať zmena k dobru drahej vlasti. Tu veru ani láska k dieťaťu, hoci čerstvá, ani stará láska, čo i najhorúcejšia, neosoží nič: ach, ďaleko, ďaleko je už hodená sekera vo vyhúknutom živote. Tak teda, podľa výrokov Budučičových, zasa by sa maly prelievať potoky krvi? Či niet iného spôsobu spasiť vlasť? Pre jedno zlo, pre cudzozemskú úžeru a zdieranie púšťať sa do druhého! To sú zatratenia hodné pohanské bludy. Nie, to je nie pravá cesta! Tak nesmieme robiť. Ako zbavíme vlasť nemeckých ukrutníkov a získame ju Kristu? Či už na to nemyslí, či sa nepotí na rozuzlení tejto otázky aj Vojtech brémsky? Toľko kriku už narobil, a vari jeho činnosť nemá hlbšieho významu?“

Tak hútal náš starec. Potom sa rozhodol: hlasno zvolal, vstanúc a prechádzajúc sa po izbe:

„Pravda, že Vojtech je Slovan. Ale to je prvá i posledná príčina, ktorá by ma bezmála bola zviedla vidieť v ňom apoštola Slovanov. Nie, nad Veserou nezrie cirkev božia, ktorá by prijala ľud môj, zanietený bludom, do svojho samospasiteľného lona! Nie, nie, tie naduté postavy, bez pokory pred Pánom, tí bujní rytieri v kňazskom obleku, tie rozkošami zunované, života sýte tváre necudných lumpov nemôžu byť povolané k apoštolovaniu medzi slovanskými národmi!“ Zasa si sadol, zasa složil hlavu, zmorenú myslením. Zasmútil, že nechcela prísť — ako vravel Daryč — prvá dobrá myšlienka. Slzy kvapkaly po chlapskej tvári a hojne rosily sivé fúzy.

Tak rozjímal, skľúčene sediac: „Pekný, rozkošný, nevinne veselý je ten náš starý svet slovanský so svojimi bájami, bujnými plodmi hravej obrazotvornosti! Tí životom kypiaci ctitelia bohov starodávnych prenikajú naskrze dušu národa. Ale čože už osoží ten život snársky veľkému národu, keď hrmí celým svetom a dolieha na ostrovy a k všetkým pohanom slovo Boha živého: ,Vzývať ma bude a vyslyším ho, ja s ním budem v súžení, vytrhnem a oslávim ho. Dĺžkou dní ho nasýtim a ukážem mu spasenie svoje!‘ Tak musíš i ty, Slávia modloslužobná, uveriť v tomto údolí Jozafat, lebo nebudeš Kristom nasýtená dĺžkou večných dní. Naše rytierstvo a bohatierstvo nad svetom i peklom nič nie je bez tohto vojvodu: je len vresk na smetišti sveta. Bezbožní vyrastajú ako burina a kvitnú všetci činitelia neprávosti, aby boli vyhladení naveky. Tak, tak sme i my chodili dlho v tejto tme a nevideli svetla, čo vyšlo nad Izraelom. Ó, vy tisíc ráz blahoslavení apoštolovia od Nitry, že ste až do susedstva tohto tmavého severu doniesli pochodne živej viery a svedectvá zákona, aby sme i my mohli byť zahanbení ku svojmu spaseniu; my, čo dúfame v obrazy, čo hovoríme liatym sochám: vy ste bohovia naši.“

„Dobrý, lásky k národu plný Budučič, toto svetlo ti chýba, všetko ostatné máš v hojnej miere. A kto ťa obráti k Pánovi, veľký prorok pohanskej Slávie? Kto iný ťa vykúpi, ako ten, čo urobil zo Šavla Pavla? Ty mocný kazateľ Jezu Kriste, zmiluj sa nad Šavlom arkonským!“ Tu klesol Rozmocký na kolená a modlil sa ticho uprostred hojného prelievania sĺz. Tma pokryla zem, husté oblaky zo západu rozšírily sa po obzore a zastrely rýchlosťou vetra oblohu nebeskú. Blesky začaly križovať nad Lubicou a do zmútenej Travny trepaly hromy tak husto, ako keď perú šaty dievčatá na potoku.

Rozmocký nevidel, nepočul nič; hlasno si vzdychal a po každej modlitbe skrúšene sopäl ruky k tomu, pred ktorým kľačal, a volal: „Hospodine, slyš modlitbu moju a volanie moje nech dôjde k tebe. Neskrývaj tvár svoju predo mnou v deň súženia môjho, nakloň ku mne ucho svoje, keď k tebe volám, chytro vyslyš ma!“ Vstal. Blesk sa zapálil na nebi, ako by sa bol vzňal celý blankyt plameňom a trasúc sa ožaroval okienkom za dlhú chvíľu komôrku Rozmockého. Taká sa zdala nášmu starcovi táto žiara ako slávne amen, Bohom samým v blesku a hrmení s vysokého neba odspievané. Svetlo nebeské našlo v tú chvíľu v zemských tmách dvojaký výraz: tam blesk živlov trhal s neskrotenou silou hustú zemskú tmu, tu, v tejto krásnej duši, žiarilo svetlo zákona a svedectva, s odvahou začať svätý boj proti tmám slovanského pohanstva. Hruď jeho pretekala blahoslavenstvom, naváženým z neprebraných zdrojov písem, ktorých známosť si doniesol z Čiech: tieto mu daly hojného pokoja, hoc sa i vznášaly osudné búrky nad jeho šedinami.

Rozmocký vedel dobre, že Gottšalk neprestane prenasledovať pohanov. A vedel i to, že je nemožné, aby už teraz mohol vystúpiť sám s náukami kresťanskými, lebo nenávisť, zakorenená oproti Gottšalkovi, ľahko by sa preniesla na vlastný obsah kresťanstva. Doterajší boj nebol ešte vlastne, bojom o vieru. Pohanstvo so svojimi náukami tu ešte stálo a nemeckí mnísi nestavali mu oproti bohaté vrchy náuk slova božieho, ale iba vonkajšie mŕtve obrady a, čo najväčšmi urážalo, nenávidené služby, desiatky, podajnice a iné slobodným Slovanom neznesiteľné ťarchy a bremená. Položenie, v ktorom sa nachádzal Rozmocký so svojimi velikánskymi úmyslami uprostred ruchu a pohnutí sveta, veci domáce, lubická vzbura, mrzutosť s desiatlikmi a drábmi na jeho dvore: to všetko ho miatlo, tlačilo myseľ a srážalo ducha, ináč živého a odvážneho. Z labyrintu úzkostí ho vyslobodila spomienka na milých hostí, okrúhlym želiezkom zakliatych. Rozkresal oheň, zapálil smolniačik a šiel ku schodom. Vojdúc do tajnej chodby, potešil sa, že plápolavé svetlo smolniačika osvietilo tvár spokojne spiaceho Jarboda Neletyča. Videl, že raneného sveril dobrým opatrovateľkám: rany boly previazané. Jarmila sedela na drevenom stolci pri lôžku nemocného. Živoslava, na smrť bledá, hľadela nepohnute pred seba, ako by v driemotách, so založenými rukami.

„Veľké nešťastie nás zastihlo!“ vravel potichu Rozmocký, strkajúc smolniačik do vysokého svietnika v kúte; „ako sa vám tu vodilo, moji milí?“

„Prečo si nám radšej nedovolil plaviť sa širokým morom divou búrkou; väčšie nebezpečenstvo a strašnejšia búrka by nás nebola zachvátila!“ vykríkla Živoslava, sypúc oheň náruživého hnevu z tváre a očí svojich.

„Živa, matička životodarná, odmení Rozmockého, že zastavil náš nebezpečný krok!“ ozvala sa Jarmila milým, prenikavým hlasom: „Jarbod by bol celkom iste omnoho viac vytrpel; krv bola sadnutá, rany boly nečisté. Vymyla som rany, previazala rameno i drahú hlavu. Ach a aký múdry gazda zakladal túto skrýšu! Všetko bolo prihotovené, čistá voda, ešte i len hojivé zeliny, ktorým rozumela Živoslava! Všetko, všetko bolo zariadené tajnou rukou tak, aby bol úbohý Jarbod opatrený. Ó, ako ti mám ďakovať, ochranca náš?“

„Nuž, dievka moja zlatá,“ odvetí Rozmocký, „to už tak ide s nami! My, chlapi, musíme mať údy vždy hotové pre údery mečov a kopijí; ale múdry junák pamätá i na svoje rany. U mňa to vždy tak bývalo, kyj a šabľa vedľa hojivých zeliniek. A akože sa má náš hrdina? Pravda, dlho bol bez obväzu a tí čertovskí Dáni rúbu hlboko.“

„V túto chvíľu spokojne drieme; pred chvíľou mykal sa búrlivo a zatínal kŕčovite päste,“ rozprávala Jarmila.

Živoslava si zhlboka vzdychla.

Rozmocký sa zasmial: „No, aký div, že zatínal päste a že búrlivo sa mykal; po takom lome a po takej pračke môže sa veru i v spánku všeličo dobrodružného snívať!“

„Ó, Jarmila nešťastná, to je tvoje cvičenie v bohoslužbe Živinej?“ zvolala žalostným, vyčítavým hlasom Živoslava, gániac zlostne po Jarmile.

„Ach, uspokoj, sladký ochranca, moju Živoslavu!“ prosila Jarmila, sopnúc ruky oproti Rozmockému. „Myslí si o tebe strašné veci. Vraví, že si kresťan! Že si sa zriekol ako Gočalko rodných bohov, ó, povedz, povedz, drahý ochranca náš, Živoslave, že si sa nezriekol bohov domácich!“

„No povedzže, ak máš smelosť, do očí tomu svätému dieťaťu, že si sa nezriekol našich bohov!“ iskriac očami vykríkla Živoslava z plného hrdla, takže sa Jarbod strhol zo sna a posadil sa na loži: „Sem kopiju, sem moju šabľu!“ vykríkol.

Jarmila skočila k Jarbodovi, prihovárajúc sa mu, aby sa neľakal. Rozmocký mu pomohol s lože a odovzdal ho Jarmile. Potom utrel dohorievajúcu fakľu, vzal popod pazuchu omdlievajúcu Živoslavu a kázal všetkým ísť hore. Schody zavrely sa za nimi a klinec skočil na svoje miesto.

Búrka na nebi, taká nepokojná, priniesla pokojnú noc. Veľmi ju potrebovali naši unavení pútnici. Ktože by sa opovážil ísť cez rozbúrenú Travnu pri oslepujúcom blesku a divom hrome z Lubice do hája Rozmockého? Keď zakrvavení kniežací drábi a desiatlici doniesli na starú kontynu zväčšenú povesť, že v Rozmockého háji sa pohania húfne sbierajú a že sa azda stroja prepadnúť samého Gottšalka, celá kniežacia rada uzavrela, aby sa toto povstanie udusilo všetkými prostriedkami. A tu sa celú noc hotovila proti domu a ľudu Rozmockého búrka o nič nie menšia, ako bola tá, čo sa chystala z oblakov, za ktorými sa bolo schovalo slnko, čo tak krásne celý deň svietilo. Len rozpenená Travna a v oheň rozpustené nebesá kládly všetkému neprechodné záseky.