E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 159 čitateľov

Naša dedina

Príhody dedinských chlapcov

Naša dedina, od nepamäti Pílou pomenovaná, nevyznamenáva sa krásou, ani len pôvabom okolia, ale ani svojou polohou.

Leží stiesnená medzi dvoma vrchmi: na východ rozložené vysoké Trstie so svojou predhorou Čelom, na západ strmá Ostrá s úbočou Holubovom a inými stranami. Hlbokou dolinou tečie rieka Rimava.

Celá dolina, od Tisovca po Hačavu úzka a tesná, od Hnúšte širšia a úrodná, až po Rimavskú Sobotu menuje sa Rimavskou dolinou.

Úrodná je všade, len chotár našej dediny je neúrodný, skalnatý — a jarnými vodami, letnými búrkami krížom-krážom zjarčený, výmoľami rozrytý…

Naša dedina má meno od píly, ktorá stála tam, kde je teraz nižný „rad“, už od viac storočí. Píla bola majetkom tisovských pánov.

Mala vždy čo píliť, lebo Trstie bolo od vrchu, kde je šíra pláň, až k samej Rimave pokryté hustou prahorou s jedľami a smrekmi, akých teraz nevídať. Brvná, ktoré sa použili na stavbu kostola, a ešte aj dnes vzdorujú storočiam, svojím objemom vzbudzovali obdiv. A tie pochodili z úpätia Trstia.

Celé okolie našej dedinky ukazuje, že ľud, ktorý tu žije, musí sa boriť o každú piaď pôdy s drsnou prírodou, so živelnými pohromami a s neprajnými pomerami.

Úbohý je, vlastne bol donedávna, tento ľud.

Ťažký bol jeho život, mnoho práce, málo úžitku, veľa starostí, málo potešenia.

Okolie dediny nemá príťažlivú krásu, ani len takú nie, čo sa menuje divá krása. Aspoň cudzinec nenachodí v roztrhaných stráňach, skalnatých úbočiach nič pútavého.

Sama dedina je chudobná. Krátko po revolúcii (1848) spolovice vyhorela. Druhá polovica ľahla popolom r. 1895. Robí dojem chudoby a úpadku… Ale kto sa tu narodil, kto žil tu svoju mladosť, zamiloval si túto úbohú hrudu zeme, toto chudobné hniezdo, ako si ju vrele zamilovali tí dvaja, o ktorých je v tejto knihe reč: Danko a Janko.

Milovali svoju rodnú dedinku sprvu nevedome, neskôr rojčivo, vrúcne a naostatok s istým žiaľom a veľkou, neskrotnou túžbou v srdci, keď sa veľké more a veľká časť pevniny položili medzi tento kútik zeme a medzi Dankovo vrelé srdce. Srdce, ktoré tak vrúcne milovalo zúbožený slovenský ľud, nemohlo spočinúť v rodnej zemi, ale tam v diaľnej Amerike.

Danko a Janko skutočne žili životom, aký je tu opísaný. Ich celý život je zaujímavá kniha, z ktorej podávame len ako úryvok časť chlapčenského veku, tak asi od deviateho do jedenásteho roku. A to bolo koncom päťdesiatych rokov predošlého storočia.

Danko bol synom evanjelického farára Imricha Laučeka na Píle. Píľanská fara mala povesť, že je bohatá. Mala dežmu a boli roky, keď veľká murovaná stodola (kolešňa) bola nabitá zbožím a mlátilo sa v nej od Michala do Jozefa.

Podľa toho farára pokladali za boháča. Vtedy sa ešte hovorilo: „penäze u knäze“.

A tak Danko bol synkom panskej rodiny.

Janko bol najmladší zo siedmich detí učiteľa Juraja Vansu. Učitelia vtedy mali meno „rechtor“. Väčšina starých rechtorov boli ľudia „akademicky“ vzdelaní, ako sa dnes povie. Napríklad náš Juraj Vansa vedel dokonale hovoriť a písať v štyroch rečiach; jeho latinčina bola klasická a s pánom farárom, ktorý mu bol aj kmotrom, besedovali po latinsky.

Ale učenosť ho neuchránila pred hmotnou biedou. V tom čase celý plat píľanského evanjelického učiteľa bol „všeho všudy“ ročne asi 360 zlatých. A to najviac v prírodninách.

Do tohto dôchodku patrila i kantácia a menovite blažejácia a gregoriácia, o ktorých hneď na začiatku rozpráva naša kniha. Tieto ustanovizne boli prastaré pozostatky zriadenia školských vecí, najmä platov učiteľa a kantora. Veď len zbory samé udržovali si týchto úradníkov. Možno za dávnych čias aj ľud viac udeľoval; neskoršie sa to zvrhlo a konečne tieto dôchodky nahradili sa iným spôsobom.

Mnohí už nepoznajú ani mendíkov. A to je jedna z tých milých, často dojemných, často komických figúr v živote evanjelických slovenských cirkví, Nemci ich nemajú, tam majú zvonárov, ktorí odbavujú funkcie mendíčkov. V Tisovci mali mendíčkov až deviatich, na Píle bol len jeden a obyčajne spával v škole. Platila ho cirkev, vlastne z toho, čo si vyspieval, čo dostal do „pušky“. Stravovala ho dedina z dom’ do domu. Večer sa šiel pripovedať, kde mal ráno prísť na raňajky (a na obed a na večeru). Jeho povinnosti boli: zvonenie, okrem večer o desiatej a ráno o štvrtej (toto odbavil obecný vartáš a hrobár). Potom: nosenie úradných listov, takrečených kúrensov, do najbližších cirkví, ťahanie mechov pri organe a spievanie (i na pohreboch) a okrem toho iné drobnejšie práce. A, rozumie sa, vysluhoval aj v škole, keď bolo treba niečo doniesť, do pece zakúriť a konať iné drobné práce.

Naši mladí hrdinovia vo svojich rozhovoroch častejšie užívali výrazy svojráznej krajomluvy, ako aj istej len deťom vlastnej reči, ktorá by sa mohla pomenovať „hantýrkou“ dedinskej mládeže. Výrazy ako: „mingať“ (nohami), „boľongá sa“ (zlomená noha), „galanši“ (zvon), akoby zajačal (ten zvuk je neprirodzený, temer žalostný, ale zasa celkom iný, ako keď „bijú na zvon“, t.j. na poplach). Taktiež v našej dedine nepovedia susedovie, ale susedove, Galove, Martinove. Janka zvali chlapci: Janík školove, Danka: Daňo farove. Slovíčko „an“ značí asi: hľa — tu. V Ratkovej povedia „an tu leží“. „Koj“ — keď, „kotor“ — ktorý sú pozostatky rusizmov, lebo na vŕškoch bývali Rusi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.