E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Obchod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov


 

Obchod

Všetci poznáme Pavla Bundíka, nápadne statočného mäsiara. Má hodnú ženu, dve deti a dosiaľ ešte len dva domy. Je hrdý na to, že je znamenitý nákupník.

Bundík hovorieval, že prút zmäkne, keď ho „močä“, teda treba ho močiť, keď má byť mäkký. Jeho rozum mal rozhodne logický ťah v sebe, a preto u „legionára“[1] rumom „močil“ Jura Tomčíka a jeho priateľa Števa Kršku, aby Tomčíkovi jalovicu za slušnú cenu vydostal. „Ludä“ sú takí dokuční, teda by zadarmo chceli mäso. Kdeže im ho teda zadarmo dáš, keď ti teda sedliak siedmu kožu zoderie. Musí sa teda statočný mäsiar kadejakých fígľov chytať, aby teda mäso mohol dávať lacnejšie.

Bundík sa držal za takého chlapa, ktorého hocikto len tak mne nič, tebe nič pod stôl nespije, i nalieval veselo Jurovi a Števovi, ktorí sa obaja honosili dlhoročným tvrdým tréningom v tomto odbore ľudského účinkovania. Zavše im Bundík znovu nalial, mrkli významne jeden na druhého, mysliac si: „No len nalievaj, nalievaj, keď sa ti tak páči.“

Bundík, cítiac oťažievať hlavu, myslel, že bude dobre ísť tú jalovicu pozrieť, čo aj Juro aj Števo držali za primerané. Šli do Jurovej maštale. Juro mal dve jalovice, jednu peknú a druhú, no, nie peknú. Obe boli rysavé. Bundík chcel kúpiť tú peknú a núkal za ňu osem stovák, strčiac potajomky Števovi päťdesiat korún, aby si získal v ňom spojenca. Juro začujúc slová: „osem stovák“ zhíkol, ako keby mu nôž do brucha vrazil. Števo sa tiež opovržlivo usmial, ktovie prečo?

Bundík myslel, že bude dobre teda prúty ešte ďalej močiť, i šli nazad k legionárovi. Jednanie trvalo ešte zo dve hodiny, lebo Juro s ukrutnou tvrdošijnosťou bránil svoju pozíciu, že jalovicu pod tisícku nedá, lebo by mu „i sám pán boh do sssomárov nadal“. Števo chválil jalovicu, že v nej „palce v masti uväznú“, ale že je deväť stovák za ňu dosť, takto strieľajúc naraz i napravo i naľavo, ako je to zvykom obozretného Slováka. Konečne jalovicu po treťom litri rumu dojednali a Bundík vyplatil za ňu z hrubého pudilára 930 rímskych. Na to Bundíka rúče vyložili na jeho mäsiarsky vozík a pustili na cestu, spoliehajúc sa na koňovu múdrosť a na milosť božiu. Oboje sa osvedčilo. Kôň večer šťastlivo prišiel domov a doviezol so sebou i vozík i Bundíka. Lenže tento nesedel na sedadle, ale ležal dolu v plechom vybitom zadku vozíka, iba nohy v čižmách mu holengali na sedadle, lebo ich nevedel nijako v krátkom vozíku zrepetiť.

Pani Bundíčka spolu s tovarišom milého Pavla vyslobodila z neobyčajného položenia a všikovala do izby. Aby pred tovarišom dokázala bystrosť svojho mravného citu, prevádzala s milým manželom všelijaké čary a zariekania, o ktorých a o ich následkoch Pavol nikomu nič nepovedal ani druhý ani iný deň, lebo dobrý muž sa s takýmito vecami nikdy nechváli.

Keď ráno Bundík roztvoril jedno za druhým opuchnuté oči a zachrákal, aby si oslobodil zaľahnuté hrdlo, pani majstrova v zariekaní ďalej pokračovala. Pavol jej plačlivo vykladal, že je on obeťou rodičovskej lásky a svojho povolania, a že sa teda musel takto „dorädiť“, keď chcel tých lotrov opojiť, lebo že prút len vtedy zmäkne, keď ho „močä“, a tak teda kúpil jalovicu o dobré tri stovky lacnejšie, ako je hodná. A toto jeho Milka nechce teda uznať, i pohladil sa zadivene po lícach, ktoré boli následkom Milkiných čarov zapuchnuté. Milka dojato uznala svoje prenáhlenie a keďže boli v izbe sami, nuž ho urobila účastníkom svojej manželskej nežnosti a lásky, čím sa mu jej čarami zapríčinené rany zahojili.

Poobede doviedlo chlapčisko v roztrhanej haliene kravu, postavilo ju do dvora, zakričalo: „Majster, tu vám posiela Tomčík tú jalovicu“, a zmizlo ako gáfor, lebo mu Tomčík povedal, aby sa Bundíkovi podaromnici pod nohy neplietol, lebo je to človek prchký.

Bundík s manželkou vyšiel z izby a vybehol aj tovariš Jožko z maštale, kde zo starých klobás vyrábal nové.

Krava vo dvore smutne zabučala. Bola chudá ako oné často spomínané egyptské.

Bundík, zazrúc jalovicu, zaklial, že sa mu len tak z úst parilo. Jeho Milka sa neopovážila ani hlesnúť, lebo z očí mu hľadela neukojená krvilačnosť. Čo Pavol na Tomčíka a na jeho drahého priateľa nahovoril, za to by ho bol aj ten najmilosrdnejší sudca odsúdil na doživotný, týždenným pôstom zostrený žalár. Ale zo svojho stanoviska mal pravdu. Tomčík mu totiž poslal nie zjednanú tučnú, ale tú chudú jalovicu.

Keďže ani socialisti nevynašli dosiaľ na vyrovnanie týchto ťažkostí iný spôsob, bol v dôsledku tohto nešeredného Tomčíkovho pokračovania súd.

Pri súde svedčil Števo Krška v prospech Tomčíka tak, ako keby čítal, ako keby potôčik bublal. Tomčík so slzami v očiach hral ťažko urazeného poctivca. Naň niečo takého vymyslieť! Juj, veď by sa mu otec (väčší loptoš ako jeho zdarný syn) v hrobe furt krútil. Števo aj to povedal, že ho Bundík chcel päťdesiatimi korunami podplatiť, ale on ako človek poctivý sa mamonou zakúpiť nedá, a päťdesiat korún, pravdaže, neprijal. Poučil tiež Bundíka, že keď chce človek kupčiť, nemá piť, lebo v opitom stave ani to nevie, čo robí. Kdeže taký človek, čo ho musia ani brava na vozík vykladať. Veď je to hanba pre jedného majstra tak sa dorúbať.

Bundíka toto poučovanie tak rozpaprčilo, že mu sudca musel pokutou krv tíšiť, ináč by bol hádam Števa zaškrtil.

Následkom takéhoto pokračovania tých dvoch nestatočných ľudí, nápadne statočný Bundík prehral právo a musel poplatiť aj trovy. Samozrejme, že klial na republiku a na Čechov. Nešťastný človek si pomáha, ako vie.

Na základe takého výsledku práva sa pani Milka nezľakla ani tých najkrvilačnejších pohľadov svojho muža a zase čarovala. Tentoraz takým spôsobom, že mu hodila hrniec s kyslým mliekom o hlavu.

V dôsledku takéhoto pokračovania Milky Bundík viac nikdy neupotrebúval alkohol ako prostriedok napomáhajúci kupovaniu.

A následkom tohoto všetkého zastihol Števa Kršku boží trest, lebo on znôtil celú túto záležitosť.

Boží trest bol zvláštny, aký, tak sa zdá, extra preň vymyslel ktorýsi, všetkými masťami natretý svätý. Ale to je už zase iná záležitosť, o ktorej si porozprávame iný raz.



[1] u „legionára“ — po prevrate dostávali licencie na krčmy bývalí legionári




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.