Zlatý fond > Diela > Láska a hrach


E-mail (povinné):

Stiahnite si Trikrát o láske ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ladislav Nádaši-Jégé:
Láska a hrach

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov


 

Láska a hrach

Mara rúbala vo dvore drevo. Mladej, strunistej osobe len tak fŕkali triesky na všetky strany. Jej Ondro, paromvie, kde sa vláči, obluda akási, tu ona musí končiť i jeho robotu.

Potvora, niežeby doma sedelo, ale najskorej v krčme robí nezdoby, šomrala a zatínala do hrubých polien s tou chuťou, s ktorou by najradšej bola mlátila Ondrovi po chrbte. Zo susedného dvora vyzeral na ňu, pokurujúc zo zapekačky, Juro Majda, i Videla sa mu tá rúča osoba.

„Má tá za boky,“ myslel si pozerajúc na krátku riasnatú suknicu, „a prsia, sto striel sa do nej páralo! Tá by ťa veru stisla, že by sa ti týždňovou kašou odgrglo. Hm!“ i zohol sa a zdvihnúc hodnú hrudu, vyhodil ju do nej tak, že sa jej na chrbte rozprskla.

Mara sa šikovne obrátila i zazrela ešte za plot sa ukrývajúceho Jura.

— Čože stváraš, človiečku, čo mátaš. Daj poriadnemu človeku pokoj! Ono nie že by ti pomohlo, ale ešte ti nezdoby činí, mátoha akási!

— Ty, Mara, a ozaj ti porúbať to drevo?

— Nuž, pravdaže porúb, veď mám toho robotiska, že neviem, kde mi hlava stojí.

Juro preskočil pocvičeným spôsobom plot a už bol pri nej. Uštipol ju na tvrdé rameno, že zhíkla a bez mnohého premýšľania ho fukla po ruke, že mu odkväcla.

— No, na to ťa tu nebolo treba.

— Ty, Mara, a kde je ten tvoj Ondro? Kde sa tlčie? Iste bude u legionára. Videl som ho ísť s Treskáňom, a tí veru inde nešli ako do krčmy.

— Bohdaj ho tam porazilo! Všetko preženie cez ten gágor.

— Vidíš, ja som ti hovoril, nechoď zaň, ale kdeže by jedna hlúpa ženská osoba vzala rozum!

— Ty si tiež nie lepší! Jeden je za groš a druhý za dva grajciare. Všetci ste na jednom brde tkaní.

Juro jej už vychytil sekeru z ruky a rúbal to drevo. Išlo mu to od ruky, lebo jej chcel ukázať, že čo chlap, to chlap. Mara zložila ruky pod zásterou a prizerala sa na jeho prácu.

— Ty, Mara, a máš už nakopanej švábky?

— Ale horký, nemôžem sa roztrhať.

— Vieš čo, príď pri západe slnca do Vrbín, mám ti čosi súrne povedať. Veľmi súrne!

— A čo by ja do Vrbín chodila. Keď mi chceš niečo povedať, to môžeš i tu urobiť, — riekla Mara trochu ostýchavo a zohnúc sa, odtrhla púpavy a šklbala ich lístky.

Juro sa medzi rúbaním odvrátil od práce a hľadel horúcim pozorom na ňu. — Ty, Mara, tú švábku ti prehodím, keď dorúbem. Vieš, čo urobila Katra Rolkovie?

— Neviem ja nič, — odvetila Mara odhodiac potrhané kvety.

— Nuž príď podvečer, poviem ti. — Vtom bolo počuť volať: — Mara, Mara, poďže už, čože tam toľko stváraš. Už si mohla celý Čremoš porábať. I dieťa ti vyrevúva-a-á!

— Juj, už mater vrieska, musím ísť, — zvolala Mara a odvrátiac sa, bacla Jura po zohnutom chrbte.

— Počkajže, neutekaj. Nuž prídeš?

— Ani mi nenapadá. — I odbehla, ale naraz sa obrátila: — A kedy to, keď zájde slnce?

Juro prikročil k nej a chytil ju za ruku. — Hej, Marienka, keď zájde za osnicu.

— Do dolných, či horných Vrbín?

— Do dolných. Nuž prídeš?

Mara drgla plecom. — Možno. Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú.

— No, len príď iste, uvidíš, že neobanuješ.

Naši gazdovia lásku veľmi nepestujú. Ženia sa bez nej a žijú poväčšine celkom dobrý manželský život bez nej a pán boh ich pritom požehnáva i hojnosťou detí. Kdeže, keď od včasného rána do neskorého večera drhneš, veru nemáš času na kadejaké fígle. To je len pre pánov. Lenže Kozinčania, to vám je iná fajta. Tí si vedia oceniť boží dar a neodhadzujú sa od hodnej ženičky, a najmä nie od cudzej. A šumné Kozinčianky tiež vedia pozrieť na človeka, že veru i svätý príde na hriešne myšlienky, ako toť náš pán rechtor.

— Potvory ste vy všetky, len posmech robíte z človeka, — hovorieval vše, vysukujúc si obidvoma rukami dlhé fúzy pán rechtor, — samá faloš, sam-má faloš.

— A kohože to našli minule pri Róze Matuľovej, keď bol jej muž v meste, há? — pýtala sa ho jedna vysmiata nevesta.

— To ho borovička zaviedla, však, pán rechtor? — smial sa starý Jurámik, vyjmúc z úst zapekačku.

— Vy ste bezbožná čvarga, keď robíte posmech z poriadneho človeka, skoro by som riekol cirkevného, ba svätého, — odsekol pán rechtor a ušiel z toho osieho hniezda. (Parom vie, čo bolo pravdy vo veci.)

Mara cez deň niekoľko ráz pomyslela, že pôjde, a zasa, že nepôjde do tých Vrbín. Ak Ondro príde do toho času rúče domov, tak nepôjde, ale ak by prišiel nazad i načas, ale podnapitý, tak nech ho tam pán boh skára, nech sa potom robí, čo chce.

A veru, slniečko už pekne zachádzalo a Ondra kde niet — tu niet. Nebolo o ňom ani slychu-chýru. Ani u legionára ho nebolo.

Milá Mara vybehla z domu a obzerajúc sa na všetky boky a strany, zakrádala sa medzi kríkmi a skupinami stromovia do Vrbín. Bývali v roztratených kopaniciach a najviac ak dvaja-traja gazdovia na hŕbke. Keď išla popri Trnovcovie humne, videla, že je jeden záčin naplnený hrachovinou a zároveň zazrela spoza jedného rohu i Jura, ktorý nesúc prázdne vrece na pleci, smelo vykračoval, akoby šiel do poľa nabrať trávy pre kone. Juro ešte zavolal na ňu: — Kdeže, kde, Mara?

— Idem len plátno pozrieť do Vrbín, či ho niekto nepojal.

— No len choď, dievčička, choď.

Mara teraz už utekala celkom odhodlane k potoku, ktorého brehy boli zarastené husitým vŕbovým krovím. Sadla si medzi kríčie a verabože viac myslela na potáraného Ondra ako na Jura. Veď ten Ondro ani nie je taký nanič, len dnes kde sa to tlčie? Takto odísť a ani nehlesnúť, kto to len slýchal!

Počula zašušťať v kríčí i strhla sa mysliac, že to prichádza Juro. Obzrela sa. Ale hľa, to len mladý zajačik zašramotil. Zatlieskala a zajačik, ani nie veľmi chytro, odskakoval. Vyhodila skalku za ním. — Ideš ho, ty mátoha. — Zajačik sa stratil. Mara spomedzi krovia vyzerala, kde je už ten Juro? Ak má ísť, nech ide, ona veru ani za desať vreciek švábky nebude tu vysedávať do noci. Pomyslela si, že ho počká, dokiaľ sa slnce celkom stratí za vrchom, a potom pôjde domov.

Juro neprišiel. Juro mal súrnejšiu prácu, ako behať teraz za Marou. On tiež prechádzal pred tým otvoreným humnom Trnovcovie a zazrel tam ten hrach.

„Dočerta, čo ten starigáň má toho hrachu,“ pomyslel si, „a ja veru hrach raz rád mám.“

I poobzeral si humno zôkol-vôkol a zavolal: — Hou, Jano, a ste tu ktorôsi? — Nečul nič, i zastal. Pomyslel si: „Mara, tá ma počká, a keď nie dnes, tak tá veru aj iný raz bude z ruky žrať, tá príde aj zajtra, alebo aj inokedy, sťa ovca za soľou.“

I obzrel sa a škrabal sa za uchom. „Veď je pravda, že je len diabolsky hodná tá Mara, bodaj ju uchytilo, ale zasa kedy ja prídem tak lacno k hrachu ako teraz? Zajtra — pozajtre ho Jano vymláti a potom fuk, môžem si hubu od neho utrieť. A ľaľa, i to vrece ako som vzal, ani keby mi bol niekto rozkázal. Ja si ho, isťu, naberiem. Veď Mara počká.“

Nuž milý Juro hybaj do humna, vyliezol pekne do záčina a tam sa ulebedil do hrachoviny a začal ju potichu pchať do toho vreca. Keď ho už mal asi spolovice naplnené, zišlo mu na um, že by lepšie bolo oberať len struky, lebo hrachoviny naberie síce hodne, ale v tom bude málo strúča. I vyprázdnil vrece a trhal struky s takým chvatom, že zabudol na všetko na svete a najprv na švárnu Maru.

Slnce zašlo za vrch, už len jeho blýskavé lúče ožiarovali hájiky, lúky, zbožím pokryté polia a vysoké končiare susedných vrchov.

Mara sa obrátila a šla z kroka na krok domov. Bola by najradšej všetkých chlapov v lyžici vody utopila. Teraz bola na Jura taká zlá, že by ho bola v zuboch roztrhala! — Potvora akási, takýto posmech zo mňa urobiť. No veď ma ty môžeš druhý raz volať, prídem ti; oj, hej, tam budem najprvšia!

Prišla potichu k Trnovcovie humnu a pozrela doň. I zazrela v tom záčine chrbát chlapa, ktorý trhal struky hrachu, ako keby ho desaťnásobne platili za tú prácu. Mara sa trochu prikradla k záčinu a prehnúc sa, hľadela, kto je to tam. I veru videla, že to Juro šklbe hrach, len sa mu tak kečka parila.

Tu ho máš, toho ošemetníka. No počkaj, ja tebe dám hrachu, ja ti ten hrach omastím! I odbehla v ľahučkých krpčekooh do Trnovcovie dvora, kde starý Jano sedel na prahu chalupy a ešte pri ostatnom svetle slnca vystruhoval liesky na opálku. Trnovec bol chlapisko ako hora, nebol už mladý, ale sa nezľakol ani troch parobkov, ak bolo treba päsťou alebo kolom udrieť. Tvár mal červenú ako krv, silne naľavo zahnutý nos ako zobák a oči ostré ako šidlá.

— Strýko, — zvolala naň polohlasne pribehnuvšia Mara, — nože si vy vezmite liesku, ale čo hrubšiu, a poďte pozrieť, čo to máte vo vašom hrachu za tchora.

Trnovec sa s Marou dlho neradil; také drobné krádeže boli medzi Kozinčanmi na dennom poriadku. Veď ani starý Trnovec nemal svedomie celkom čisté, ono sa len pojalo, pojalo, čo nechcelo samo ísť za človekom. Vyskočil, vytrhol čo hrubšiu liesku z hŕby a utekal i s Marou k záčinu. Mara si tiež nevdojak bola uchmatla jednu liesku. V behu k záčinu si obidvaja tie prúty prilomili, aby sa dali lepšie upotrebiť.

Tnnovec sa prikradol k záčinu potichučky a potom naraz zavolal:

— No, vtáčku, teraz ťa mám. Poďže sem, poď, čo ťa vyplatím za tvoju prácu.

Juro sa obrátil a zazrúc Trnovca a za ním Maru, roztvoril oči-ústa ako vráta a potom zvolal: — Ťuháj, bohdaj vás, toto je veru zle-nedobre.

— Čoby zle, len ty poď sem, Juríčko, čo ťa vyplatím za tvoju prácu. A dones hneď i to vrece so sebou. Ako vidím, pekne si sa usiloval.

— Ja vám veru nejdem na takú hostinu.

— Nejdeš?

— Nie ja, bohuprisám, — zvolal Juro a zúrivo pohrozil Mare päsťou: — To si ma ty prezradila, ty mršina.

— Veru som ťa hľadala a nie je moja vina, že som ťa tu našla. Ja som ťa sem neposlala.

Trnovec už vliezol na záčin a začal Jura tisnúť do kúta. Medzitým ho ktorýsi raz i šuchol tou lieskou, ale to nestálo ani za reč, Juro bol na onakvejšie údery natrénovaný. V hrachovine sa ťažko pohybovalo, nemohol sa k nemu dostať a mladší a obratnejší Juro už bol pri kraji záčina blízko rebríka. Už vložil i nohu na ktorúsi priečku, keď Mara naraz odtrhla rebrík a Juro zostal visieť, držiac sa rukami za trám.

Mara možno ani nemala taký pevný úmysel ho vypráskať, ale keď mala už tú liesku v ruke a Juro k nej tak pekne obracal svoju slepú stranu, nuž ho už len poriadne vymlátila po nej. Juro švingal a kopal nohami a kričal na ňu, ako vládal, nadával jej a prosil ju, aby ho neprala tak nemilosrdne. Ale aký je už človek, keď sa raz rozohreje v práci, mnoho nerozmýšľa. Nakoniec, keď sa i Trnovec privliekol k nemu, pustil sa i odpadol na šúpu slamy, na ktorej sa prevalil. Vyskočil však chytro a trhal Mare palicu z ruky, chcejúc jej vrátiť aspoň čiastku toho, čo mu ona vyplatila.

Bola by možno i dosť zle obišla, keby sa Trnovec nebol zošplhal zo záčina… Keď videl Juro, že to bude zle, hodil Mare chytro jednu päsťou na chrbát a ušiel. Mara dva týždne omykala chrbtom následkom tej buchty, keď niesla nošu.

Ondro prišiel večer domov. Zajal kone z paše a zaviezol mlynárovi zbožie do mesta. Opýtal sa Mary, čo robila celý deň. Ona mu vyrátala všetko: bolo toho dosť. Večer vraj pomáhala Trnovcovi hrach mlátiť. — Tam, hľa, je na mise, čo mi dal za to. Uvarím ti ho na nedeľu.

— Ty si už raz jedna podarená osoba, Mara. Ani som si ťa nezaslúžil.

— Veru, hádam, že nie, — odvetila Mara. Čo si pri tom myslela, to Ondrovi nikdy nepovedala.

Mne sa zdá, že kozinský rechtor dobre pozná svoje Rozinčianky. Otázka je len, či všetky Kozinčianky bývajú v Kozinskej?




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.