E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Kúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 99 čitateľov


 

Kúra

Krátky, pohyblivý lekár doktor Ženička ponáhľal sa celým telom za neobyčajne vysokým a silným pánom, ktorý si vykračoval ľahučko z nohy na nohu. Keď bol za ním asi tridsať krokov, začal kričať, rozťahajúc za ním ruky.

— Hej, Paľko, Paľko, ehe, hej, Paľko!

Paľko zastal a ani sa neobzrúc, sklonil hlavu.

Lekár dobehol celý zadychčaný.

— Ehe, človeče, ale… mhm, — cmúľal si spodnú peru, — ale ty utekáš, strašne utekáš, — ubezpečoval ho, pričom ho chytil za rukáv.

— Šiel som veľmi pomaly, — odvetil mu ospalo inžinier Paľko Remenár.

— Hí, ťúj, nehovor, neklam! Trieliš, nemožno ťa, ehe, ani dochytiť.

Paľko na to neodvetil nič, len kráčal rovnomerne ďalej.

— Počul som, hm, že si toto, ako sa volá, onô, keď mi nechce na um zísť. Ťúj, a teraz som len na to myslel, — trápil sa doktor, hrýzol si spodnú peru a nervózne sa škrabal po hlave.

Paľko pozrel naň zvysoka a jednoducho nezvedavo.

— Tisíc! Ehe — zamilovaný, no!

Paľko odvetil o krátku chvíľku:

- Hej.

— A síce, hehehe, počul som, že hmhm, hahaha, s pechom.

— Mne sa tiež tak zdá.

— Ohó, zdá sa ti! To je dobré, — rečnil Ženička a vykrútil celý fúz na jeden ukazovák, potom ho chytro rozvinul. Tento manéver opakoval niekoľko ráz, škúliac naň.

— Skoro by som povedal, že iste, — odpovedal ticho Paľko a zhlboka — ani čo by vzduch z trenčianskej studne čerpal — vydýchol.

— A, ehe, hej, pravda, ako sa ti prihodilo to nešťastie?

— Ako?

— Hej, pravda, ako?

— Ako?

— Ako sa ti prihodil ten „štráges“,[1] že si predal a nič za to nedostal, hej?

— Nuž počúvaj. Moje názory poznáš. Manželstvo a tomu podobné veci, to je starý lom. Ak neveríš, prečítaj si len napríklad Nordaua[2] a sto iných. Láska je zastaralá šarapata, na ktorú nedám nič. To je chorobný stav, to je fakt. Zapríčiňuje jednoducho také telesné úkazy, ako rýchle sťahovanie a trepanie srdca. Iný raz zase naopak, srdce takmer prestane biť. Toto všetko je zapríčinené akýmsi nie fyzickým, ale povedzme duševným éterickým jedom. Dakedy jed neúčinkuje tak silno, žeby uviedol srdce do mimoriadneho pohybu, hoci človek cíti jeho „sladkobôľne“ účinkovanie. Celkový účinok vidieť aj na vonkajšom držaní človeka. Človek bledne, červená sa, smúti alebo raduje sa bez akejkoľvek zvláštnej príčiny. Konečne pacient stratí chuť na jedlo, spánok a možno i chuť do života. Druhé jedy vyvolajú tiež rôzne premeny v „psyché“, v „duši“. To ty ostatne budeš vedieť lepšie ako ja. Nuž prečo by i ten jed, ktorý sa nazýva „láska“, tak neúčinkoval? Ja aspoň cítim jeho účinok, tak ako som ti to vyrozprával.

Túto teóriu lásky vyložil Paľko doktorovi, tak ako sme ju tu opísali, za krátku štvrťhodinu.

Všetky doktorove výkriky, každé jeho hryzenie úst, jeho neobyčajné posunky nemožno pospomínať. Palica mu za tú chvíľu len šestnásť ráz vypadla z ruky, a odhliadnuc od toho, že jednej dáme prerazil roztvorený slnečník a za ním kráčajúcemu okresnému sudcovi dokrvavil ňou nos, nestalo sa nijaké nešťastie.

— Lenže, ehe, pekne, ale dnes choroby nevysvetľujeme účinkami jedov, toxínov[3] atď., ale mhm, bacilami. Tvoja teória a hypotéza o povstaní a účinkovaní lásky sa mi veľmi, preveľmi ľúbi, ehe. Len toto, ako sa volá, meno bacila by som rád vedel, pravda, hé?

— Neviem, prečo pravda a prečo nie. A neviem, či ťa dobre chápem. Ale, hm, myslím, že to myslíš. Volá sa teda Žofinka Gärtnerová.

— Achachachach, nonono, hmhm.

Počas doktorových výkrikov vzdychol Paľko raz, ale výdatne. Pomaly vystúpila temná červeň do jeho tváre — i vzdychol druhý raz.

— Žofinka Gärtnerová, — vyslovil tichučko Paľko s nevýslovnou nežnosťou a usmial sa málinko, ale blažene.

Doktor pozrel naň veľmi vážne a hladil si čiernu riedku bradu dohora, že mu mala až oči vypichnúť, a podotkol:

— Prípad, hm, zdá sa mi, toto, veľmi vážny. To je tá, čo si sa na poslednom bále s ňou poznal, čo?

— Tá!

— Čo má ten noštek taký, čo povedal o ňom kolega Perašín, že by ho mala veru — ehe, iba vo sviatky nosiť, pretože jej ho nebude dosť na — ehe, každý, toto, deň, čo?

— Tá!

— Čo si jej, onô, na bále na nôžku stúpil?

— Tá!

— Hej, už viem, hehehe, čo si jej potom v bufete limonádu na šaty vylial, pre čo potom musela z bálu domov ísť. To je tá, čo?

— Tá!

— No teraz už viem, to je — veľmi dobre. A čo si od tých čias podnikol, aby si si ju, onô, povedzme teda, vydobyl? Vlastne v akých detailoch javila sa u teba táto choroba?

— Chodil som pod jej oblokmi a vzdychal, hoci som sa tomu bránil.

Ale jed je jed.

— Veľmi dobre, veľmi dobre. A ďalej?

— Bol som s ňou pár ráz u Malinských a pozeral som na ňu.

— Pozeral si? Výborne, ehe, skutočne výborne. A ďalej?

— Napísal som jej dva listy, z ktorých ani na jeden neodpovedala.

Ako toto Paľko hovoril, vošli do jeho bytu. Tu si zapálili po cigarke. Paľko si ľahol na diván a Ženička behal hore-dolu po izbe, pričom sa často aj na také miesto tisol, kde sa menej dobre špacíruje, ako napríklad medzi kanapu a stôl.

— I listy si jej písal, ach, ach, ty si už veru veľmi otrávený. A čo si jej písal?

— Napísal som jej, že napriek tomu, že má veľmi mnohé a velikánske chyby — ktoré som jej vyrátal — a hoci sa tomu bránim rukami a nohami, že ju predsa mám veľmi rád.

— Hahaha, znamenite napísal. A ona — bacil — neodpovedala?

— Nič.

— A druhý, ono, list? Tvoja cigara je nanič. Hé?

— Druhý list som písal vo zvláštnom záchvate. Nemohol som účinok jedu nijako premôcť. Prisahal som jej, že ju mám nesmierne rád, ach!

— Ehe, chcel si jedným slovom „otravu“ dostať do svojej moci.

— Bojím sa, že som bol natoľko slabý.

— A to si jej nepísal, že nemáš apetít. Ha?

— Nie.

— Ani, hm, že nespíš, čo?

— A mal som?

— Hm, hm, neviem, neviem.

— Aj to ti musím povedať, že som veľmi túžobne čakal odpoveď. Keď neprišla prvý deň, myslel som, že príde druhý, a keď neprišla ani tretí, myslel som si, iste ju musia zuby bolieť lebo také niečo. Štvrtý deň som sa tešil, že si iste ruku zlomila, a preto nepíše. A keď som si predstavil, že sa jej skutočne niečo také stalo, nuž mi jej bolo nesmierne ľúto. Hádam som rozum stratil a skúšal si medzi dverami „trochu“ ruku zlomiť, ako to asi môže bolieť. Ale nepodarilo sa mi, — hovoril Paľko veľmi zronene.

— Ty si skutočne veľmi chorý a, onô, chceš, žeby som ťa podľa tvojej teórie lásky kuroval, čo? Však asi, hé?

— Budem ti veľmi povďačný, ak mi pomôžeš od toho trápenia.

— Dobre. Len daj, hehe, sem papier, napíšem ti recept. Hm! Vieš, na čo je digitalín? strofantus? kofeín? konvalária? atropín, muskarín?[4] atď. Hé?

— Zdá sa mi, že nie.

— To sú srdečné jedy, ehe, všetko. Tými budeme bojovať proti onomu bacilu. Hé? Hm? Čo vravíš?

— Nič.

— Dobre teda. Tvoja teória lásky, pekne. Hmhm, hahahahá. Nemáš inú cigaru?

— Tam máš na stolíku zopár „kanonikov“. (Cigary špeciality s červenou páskou.)

— Hej, máš pravdu, nono! Aj brómové preparáty vyskúšame. Čo?

— Ako chceš.

Dva týždne doktor Ženička predpisoval Remenárovi všetky spomínané lieky, ktoré „bacila“ nemohli nijako premôcť. Nešťastná láska len stále trvala. Avšak za ten čas Ženička a Perašín vyfundovali, že jedno s druhým Žofinke je Palinko ani nie tak strašne protivný, len keby svoju teóriu lásky odložil a „veci“ vážne chápal.

Jedného dňa zase prišiel Ženička ku Paľkovi.

— Hm, dešperátna[5] choroba, nešťastná teória. Len jedna pomoc je, ale to je veľmi, onô, vážna vec. Život alebo smrť, — vykladal doktor, behajúc po izbe, pričom sa raz šťastne udrel píšťalou o stolicu.

— Tisíc, ako to bolí, — i šúchal si rukou nohu. — Hej, nič iné neviem proti láske, len hm, ťúj, bodaj ťa i s koštiaľom — onen starý, chýrečný, vyskúšaný liek — no, jaj, ako sa volá, ožeň sa. Juj, no.

Paľko odvetil o chvíľku s vyjasnenou tvárou:

— Dobre, keď už inej pomoci niet, tak poručeno pánubohu!

Na ulici stretol doktor Ženička doktora Perašína.

Perašín priložil ruku k čelu a potom pokrútil ňou vo vzduchu, na znak toho, že Remenár nebude mať všetkých päť doma.

Dvaja augurovia[6] pozreli si do očí a Ženička obrátiac svoje kdesi dnu do hlavy, takže mu len bielko z nich bolo vidieť, zahryzol si do spodnej pery a vyriekol žiaľne:

— Škoda ho. Darmo je, poznáš, že „Láska a arzenik“…[7]

— Hja. To sú dve mocnosti.

— Jedna kazí srdce.

— A druhá vnútornosti.



[1] ako sa ti podaril ten štráges — veľmi zlý obchod

[2] M. Nordau — maď. lekár a spisovateľ, písal po nemecky; v 80. rokoch min. st. veľmi obľúbený. Písal štúdie, romány, drámy. Preslávilo ho najmä pseudovedecké dielo Die Entartung (Úpadok) z r. 1892, kde na literatúru a umenie aplikoval prírodovedné metódy a dokazoval, že všetci veľkí autori sú psychopati. Vyjadroval sa aj k otázkam lásky, erotiky a manželstva.

[3] toxíny — jedovaté látky

[4] digitalín, strofantus, kofeín, konvalária, atropín, muskarín — jedovaté výťažky z rastlín (napr. digitalín z náprstníka, kofeín alkaloid z kávových zŕn, atropín z ľuľka a pod.), ktoré sa používajú na výrobu liekov, väčšinou na srdcové choroby.

[5] dešperátna — zúfalá, beznádejná

[6] augurovia — rímski kňazi, veštiaci budúcnosť z letu vtákov.

[7] arzenik — jed




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.