Zlatý fond > Diela > Proti prúdu (Druhá časť)


E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Proti prúdu (Druhá časť)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Libor Kanocz, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková, Ľubica Hricová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov


 

1

Za tých niekoľko rokov, čo sme boli naostatok v Rakytove, máločo sa tam zmenilo. Pribudlo niekoľko nových domov i azda nové dláždenie v niektorej ulici. A ,pokrok‘ je tiež tu: čo rok viac žiactva meštianskych škôl maďarskou rečou napĺňa ulice slovenského mesta. Ale na domorodé obyvateľstvo nemá to zatiaľ ešte nijaký narušujúci vplyv.

Za pekného septembrového dňa zavládlo sviatočné vlnenie myslí u ,vlasteneckého‘ a dusné kvasenie myslí u slovenského obyvateľstva v Rakytove. Vzdelávací spolok hornouhorských vlastencov toho dňa mal v meste svoje výročné valné zhromaždenie.

Po novinách dávno rozhlásili, s akou slávou sa to bude diať, a teraz napli všetky sily, aby to zodpovedalo vzbudeným očakávaniam. Všetko úradníctvo bolo na nohách, štátne učiteľstvo a žiactvo tiež tak, lebo malo pri tejto slávnostnej príležitosti prázdniny. Zástavy v krajinských farbách pestreli sa na všetkých verejných budovách, na bytoch úradníkov a Židov, i na dvojitom improvizovanom stĺporadí od železničnej stanice k mestu. Oslavovaní hostia čo ako neboli by mohli poblúdiť, ale museli nájsť priamu cestu k vlasteneckým srdciam v Rakytove. Ak kde prijali ich s veľkoleposťou, tu tým menej smela vystať — práve napriek tuhoslovenskému meštianstvu.

A toto poznalo cieľ i hodnotu celej tej parády. Správalo sa pokojne, zväčša utiahnuté vo svojich bytoch a s akousi pohŕdavou ľahostajnosťou čakalo, čo sa bude robiť, hoci také pokojné nebolo, akým sa zdalo byť. „Toto všetko je proti nám, úder namierený na nás. Prišli si nás pozrieť a akoby dojednať na zmaďarizovanie…“ toto povedomie sa nevdojak dostavilo u všetkých, hoci ich protivná strana, nakoľko bola aspoň v nevyhnutných slabých stykoch s meštianstvom, horlivo uisťovala, že ten spolok má na zreteli jedine vzdelanostné záujmy na horných krajoch, maďarčinu podporuje len natoľko, nakoľko je potrebná pre každého vzdelaného človeka v Uhorsku a tak podobne, a vôbec že je to spolok taký blahodarný, že každý človek na horných krajoch, bez rozdielu národnosti, vo svojom vlastnom záujme mal by ho všemožne podporovať. Len hlúpi ľudia nevedia ho oceniť a panslávi-podrývači ho zatracujú.

Podvečer pred týmto bolo vidieť po meste, ako ešte tu i tam, povyrážajúc diery do striech, vystrkovali niektorí posledné zástavy, kde si vynútili na to ohundrané, nevďačne dané dovolenie od majiteľa domu.

Ľudia, čo išli ulicou alebo námestím, postávali a spytovali sa medzi sebou, čo toto má znamenať, i vysvetľovali si to rozličnými spôsobmi.

„Že akísi veľkí páni majú prísť — vicišpáni i čajsi grófi…“ bolo základným heslom všetkých domnienok.

„A načo sem prídu? Čo tu budú robiť?“

„Že nás vraj všetkých budú na Maďarov prevracať.“

„Hm — na to ich tu veru treba. Pánboh i Slovákov chce mať na svete, keď ich raz stvoril, nielen Maďarov.“

„A ktože to povedal, že nás budú prevracať?“

„Študenti z polgárky rozprávali, že vraj len potom bude dobre v krajine, keď všetci budeme Maďari, a že čo by Slováci čo robili, že sa tak musí stať.“

„A akože nás to budú? Či nás to vari budú prekrstievať?“

„A pánboh ich tam vie — však sa nahľadíme. Ujdem im pred tou birmovkou.“

„Na mne si veru tiež darmo budú zuby lámať, či malí, či veľkí páni,“ osvedčil sa jeden z rokujúcich, chlap urastený, takým tónom, akoby ľutoval tých, čo sa budú s ním darmo namáhať…

Bol v nádenníckom obleku, fúzy mal spustené nadol a líca sa mu zdravo červeneli spomedzi podrasteného strniska brady.

„Ale že vraj i platia takým, čo sa im dajú za Maďarov. Čo by ste urobili, Kalina, keby vám tak ponúkli tisíc zlatých?“ nadhodil mu ktosi.

„Povedal by som: Zadržte si, ja ich nepotrebujem! Viem, čím mám byť, za Maďara mňa nedostanete…“ odvetil ten s presvedčením.

„Ale s tisíc zlatými by ste si pomohli, to je veľký groš…“

„A čože? Také judášske peniaze jednako neboli by požehnané. Keby mne bolo súdené byť majstrom, mal by som už svojich spravodlivo zarobených tisíc zlatých i viac, ale mne nie je súdené byť majstrom…“

„Však vám je takto lepšie, nemusíte sa starať o druhých, ale druhí sa starajú o vás.“

„A ty si čo: Slovák či Maďar?“ examenoval zámočnícky učeň stolárskeho.

Oba stáli uprostred cesty a pilno sa dívali, ako na náprotivnom dome rozvinujú impozantnú zástavu s veľkými strapcami.

„Čože som: Slovák; ale ak ma spravia vicišpánom, dám sa za Maďara,“ odvetil tento, nespúšťajúc oči zo zástavy.

Nadišla ho akási túžobná chúťka po takejto sláve. Na tvár zámočníckeho druha vystúpilo pohŕdavé opovrhnutie.

„Aj ty si len taká pačmaga, čo ťa dar zvedie!“ vyhlásil netajene a dal ctižiadostivému druhovi frčku do nosa, zanechajúc na ňom zrejmú stopu svojich začiernených prstov.

Strhla sa z toho medzi nimi rezká bitka, ktorej stoličný hajdúch, čo bol zástavu doniesol, čosi-kamsi urobil koniec. Keď ich roztrhol, dôrazne posotiac každého v inú stranu, pohundrával za nimi:

„Aké pliagy! Poškrtili by sa preto, že jeden chce byť Maďarom, druhý Slovákom. A ja som i Slovák i Maďar, kedy ako príde, a s nikým sa nebijem…“ pochválil sa ešte, keď už šiel svojou cestou.

Opretý o uhol svojho domu stál pekár Matejko a čítal čosi z najnovšieho čísla Feldvidéki Hazaöru, ktoré mu jeho chlapec doniesol zo štátnej školy. Tam vraj kolovalo dnes viac takých čísel. Mal ešte červenú tvár od patálie, ktorú pred chvíľou mal so svojím árendátorom, štátnym učiteľom, keď mu nechcel povoliť vystrčiť zástavu na dom, ani mu nepovolil, takže ten, vyhrážajúc sa, že v najbližšom čase vysťahuje sa z Matejkovho domu, musel sa nateraz uspokojiť s tým, že ju vystrčí len nad samý vchod svojho domu.

Okolo Matejku nazhromaždilo sa viacej známych, pred ktorými uľahčil si srdcu. Na jeho počínanie hľadeli ostatní, on bol jeden z najprebratejších i najráznejších mešťanov. Potom im čítal a prekladal (po maďarsky vedel obstojne z časov vandrovky) ,vzdelávajúcich vlastencov‘ vítajúci, frázovitý článok Hazaöru, i náramne lichotivú správu o účinkovaní Vzdelávacieho spolku. Bolo tam so záľubou vypísané, koľko detských opatrovní — rozumie sa maďarských — spolok nastaval po slovenských krajoch, koľkú sumu vydal žiactvu na odmeny za usilovné cvičenie sa v maďarčine, a najmä veľmi bolo prízvukované, ako mnohých, za maďarčinu zvlášť zaujatých učiteľov, honoroval podľa možnosti za tú ich krásnu horlivosť. Nakoniec správa naliehavo vyzýva vlastenecké obecenstvo, aby ochotne skladalo čím hojnejšie obete na tento blahodarný vlastenecký spolok, lebo hoci sú značné jeho hmotné prostriedky, predsa ešte ďaleko nestačia na dosiahnutie predsavzatého cieľa.

Pomedzi čítanie a prekladanie zhusta miešali sa hnevlivé poznámky poslucháčov, ktorých pomaly naprispárala sa hodná skupina.

„A za to im máme my vystrkovať zástavy na naše domy i pomáhať chystať ktovieakú oslavu!“ zvolal rozhorlene stolár Závora, „kde nám pre skutočné, vážne potreby nedovolia ani raz zhromaždiť sa!“

Pravotár Laskár a doktor Boháč šli práve povedľa cestou. Prvý pozdravil sa mešťanom pred Matejkovým domom a posledný, vždy do žartu hotový, volal na nich:

„Čo to za zhromaždenie národov — ha? To nie je s kostolným riadom, treba žandárov upozorniť!“

„Nech sa páči, pán fiškál, ak ste ho ešte nečítali,“ Matejko podával Laskárovi Hazaöra.

Laskár podíval sa naň, pokývol hlavou a odvetil:

„Čítal som už, aj iné noviny sú toho plné. Kedyže majú svoje zásluhy vypočítavať ak nie pri takejto príležitosti!“

„A my to musíme trpieť tu, v slovenskom meste?“

„Veď im práve na nás záleží. Maďarov vari len nepôjdu pomaďarčovať.“

„Že sem prídu odbavovať svoje valné zhromaždenie, tým samým nás ešte nepomaďarčujú, a tak ani nemôžeme sa im spurne postaviť, len musíme si pozor dať na seba, aby sme boli stáli,“ hovoril Laskár.

„Ale budú sa tu radiť, ako by nás najlepšie mohli dostať, a budú sa huckať do toho! A keď sa my máme radiť, ako by sme sa mali brániť, to nepripustia. Či je to nie ohavnosť?“

„Ale ich rady sú daromné a márne ich huckanie, ak sme my pevní a vedomí svojej povinnosti.“

„Brániť by sme sa mali, lebo toto je útok na nás!“ trval Matejka na svojom.

„Nepoddať sa je najlepšou obranou,“ trval na svojom aj Laskár.

Stolár Závora bol pri Matejkovi, ale neprotirečil z úcty proti Laskárovi.

„Ééj — ja by aspoň týmto zástavám vedel rady…“ obrátil sa zníženým hlasom k Boháčovi.

„To je tak: strhať, podriapať a dolámať — však? Ale potom pokuta — to nestojí za to.“

„Noc je dlhá — keby sme sa pochytili do toho ja s mojimi dvoma tovarišmi — aj viac je takých — ani jednej zástavy by ranné slnce tu nezastihlo. Nech by si hľadali na nižemestí, ak by z pahreby trčali ešte kúsky červeno-bielo-zelených tyčiek…“

„Žart by to nebol zlý, ale pridraho by ste ho museli zaplatiť, ak by vás prezvedeli. Radšej to nechajte, vy ste nám viac hoden ako ten žart.“

„Neprezvedeli by, veď sme nie baby! A keď…“ hodil hlavou, „upiecť by ma len neupiekli…“

Laskár začul, o čom tu bola reč.

„To nerobte, pán Závora!“ obrátil sa s vážnym a srdečne úpenlivým výrazom k nemu. „Tie zástavy nech vás nemrzia. Ublíženie, ktoré mohli by ste si tým pritiahnuť pre ich odstránenie, bolo by nám na väčšiu škodu.“

Závora neochotne počúval; bolo vidieť, že nie je presvedčený. Videl to i Laskár.

„Dajte mi ruku na to, že nič neurobíte, ani druhov nepodnietite na to, aby sa so zástavami niečo stalo.“

Závora, chtiac-nechtiac, vložil svoju ruku do Laskárovej; tento ju priateľsky stisol.

„Len nikomu neublížiť, nikomu neublížiť — a nám vždy ubližujú. Viem, že by nám Šavelský inak kázal, keby tu bol. Keby len všetci naši boli jeho a mojej mysli, však by sa na nás svet inak pozeral!“ pohundral Matejko po odchode dvoch pánov, a ďalej sa rozumovalo o tom medzi meštianstvom.

„Aký to buričský časopis ten Hazaör!“ pokrúcal hlavou Boháč, idúc ďalej s Laskárom. „Mal by som vôľu poslať toto číslo štátnemu zástupcovi s obžalobou, že v Rakytove zapríčinilo kvasenie myslí a temer i zjavnú vzburu, ktorú šťastnou náhodou utlmil len jeden z obozretných a krotkých vodcov rakytovských panslávov.“

„Veru bojachtivosť rastie pomaly medzi naším mužstvom, takže ju my ,vodcovia‘ musíme tíšiť. Naše mužstvo už nie je spokojné s nami, že sme priústupčiví, chce mať bojovnejších vodcov, za ktorými by išlo schuti.“

„Aj si ich stvorí takých a vás starých pekne-krásne dá do penzie.“

„A my s uspokojením zložíme opraty do rezkejších rúk, len nech sú i schopnejšie, a povieme: tu máte, zveľaďte a zvelebte vy, čo sme my cez krušné časy zachovali.“

A druhého dňa ráno zástavy skutočne našli sa nepohnuté na svojich miestach, iba čo ich vietor pomotal okolo tyčiek. Závora, zubmi škrípajúc, dodržal sľub daný Laskárovi.

Meštianstvo málo sa ukazovalo na ulici; koho povinnosť volala z domu, hľadel to vybaviť čím rýchlejšie, čím menej zdržiavať sa von. Akýsi tlak zaľahol na mesto, i keď okamžité nebezpečenstvo nehrozilo nikomu. Rakytovské meštianstvo cítilo celú tiaž tejto špatnej pohromy, bolestnú i potupnú. Cítilo dusenú stiesnenosť, akú vždy vyvoláva útisk moc majúceho proti bezbrannému, ktorá je ľahko náchylná hľadať si pokútne zadosťučinenie, keďže priame nijako nedostáva.

Pri tejto slávnej príležitosti všetko žiactvo štátnych meštianskych škôl v Rakytove komandovali ku stanici na uvítanie prevzácnych hostí. A medzi týmto žiactvom, hoci prevažne židovským a maďarónskym, bolo jednako i mnoho domorodých meštianskych detí. Po prvom prirodzenom vzpieraní sa meštianstva proti školám, ktorých hlavnou úlohou je maďarčenie, začali niektorí uvažovať o veci z inej strany a našli nasledovníkov. Kde v Uhorsku nájdeš inakšiu školu? Či nájdeš takú, ktorá by maďarčiacou tendenciou nebola naskrze presiaknutá? Nič nenapreberáš. Svojskú potravu nesmieš mať, ak nechceš hynúť hladom, musíš prijať potravu cudziu — ak nechceš ostať bez školy, musíš prijať školu odnárodňujúcu. Inú ti nedajú, to ti už všemožným spôsobom ukázali. Tak teda len zahryzni do trpkého jablka; ak si zdravý, strovíš ho, čo sa neotráviš. A tak slovenské meštianske deti vstupujú do polgárok, berúc na seba možnosť pomaďarčiť sa, hoci v srdci rodičov hlodá vedomie ukrivdenosti, že nesmú mať školu svojskú — svojskú rečou i duchom.

Žiaci z niektorých povedomých slovenských domov nešli na profesorské komando ku stanici na rozhodný zákaz otcov, ktorí na seba brali zodpovedať to pred profesormi. Iní však, bojac sa pre svoje deti nasledovných školských sekatúr od učiteľstva, nedržali sa tak rozhodne, ale s pocitom malomocnej protivne pustili synov za rozkazom učiteľov. I to sa však stalo, že niektoré matky urobili svojich chlapcov chorými už deň predtým, zadržiac ich zo školy.

Po uliciach a po námestí od samého rána preháňali sa koče a vozíky, čo páni poprichodili na nich. Kto mal koľko-toľko poriadnejší povoz, dostavil sa s ním, aby i tým napomohol impozantnosť oslavy.

Kedy-netedy, dobrú pol hodinu po prijachaní čakaného osobitného vlaku (vítacie rečňovanky pri stanici zaujali veľký kus času, hoci prichádzajúci vraj s ohromným Eláll! nechceli ich ďalej počúvať, ako jednému z vítajúcich podarilo sa povedať: „Vítam vás na starodedičnej zemi panslávov!“), začali sa objavovať prvé skupiny hostí; ale tí dávno s hrdosťou oznamovaní župani, podžupani a iní hodnostári i snemoví poslanci priviezli sa priamou cestou od stanice na najparádnejších povozoch a voviedli ich do stoličného domu. Ostatný príliv, akoby sa už nemal kade pratať, prichodil bočnými uličkami, po viacerých oddeleniach, hoci priamou cestou bol by mal miesta dosť. Rozličné zjavy: páni inteligentného výzoru, vyholení i bradatí, pochmúrne, nepriateľsky hľadiaci, i figúry karikatúrne, vyzývavo pozerajúce, akoby už svojím vzhľadom chceli znázorniť svoju výbojnú vlasteneckú misiu. No nebolo nikoho, kto by sa im bol náležite poprizeral.

Šli napred so znechutenými, neoživenými tvárami, ako ľudia, ktorí nevedia, načo vlastne prišli, kam sa majú obrátiť a čo si počať. Hovorili medzi sebou, niektorí čosi hundrali — iní i kliali potichu. Ľudí na uliciach nebolo, ani len obyčajná nevdojaká zvedavosť ich nevítala, tým menej akési éljenovanie. Iba čo si oni sami zaéljenovali pri vchádzaní do mesta, a či domáci, oficiálni ich vítači, ale vynútenosť toho nedala sa zmôcť. Len zástavy pestreli sa im oproti, znamenia umele nastrojenej vďačnosti. Šťastie, že Závora bol pomýlený vo svojom včerajšom zámysle s nimi. Pozorujúci seriózny človek nemohol nájsť zmysel toho, že títo ,vzdelávajúci vlastenci‘ prišli sem v takomto počte a spôsobe, keď z domorodého obyvateľstva v mene priateľstva a pohostinnosti nik ich nežiadal, a pre ten cieľ, za ktorým prišli, každý musel pozerať na nich ako na nepriateľov i žiadať ich čím ďalej preč od seba. Bol to zástup ľudí pre vystatovačnosť pozháňaný úradným nabádaním a nalákaný použitím lacného cestovania, ubezpečený, že všetko musí mu dobre dopadnúť, keďže drží s vládnucimi. Do veci nezasvätený pozorovateľ bol by ich mohol pokladať za akýchsi turistov, na to však bol ich počet priveľký. Obzerali sa síce po Rakytove, veď Rakytovo je jedno z vykričaných panslávskych hniezd, tým samým teda pamätné, ale jednako len preto, aby Rakytovo videli, neboli by sa sem ustávali. Čože i vidieť na ňom: malomestské domky, väčšie-menšie, niektoré i len s dvoma oblokmi. Bolo by to predsa čudné, žeby tieto a podobné chatrné príbytky mali skrývať v sebe nebezpečenstvo pre celý panujúci, v palácoch si hovejúci národ… Rakytovo obzreli skoro, hlavná starosť bola, aby prichádzajúci dostali sa do akéhosi príchylku a k akémusi občerstveniu po obetavej vlasteneckej púti. Hostinský Bieleho havrana mal dnes horúci deň, i po iných hostincoch robili sa prípravy.

Žiactvo, ktoré s celým zborom vyrukovalo ku stanici, teraz sa roztratene vracalo domov.

„Milo, poďže sem!“ volala pani Šimúnka, hodinárka, na svojho asi štrnásťročného synka, ktorý s druhými žiakmi prišiel na preddomie a tam ešte spolu besedovali o práve prežitých veciach.

Dostavil sa pred matku.

„Ale si nekričal s druhými éljen?“ prezvedala sa ho a pritom do svedomia prenikajúco pozerala mu do očí.

Šuhaj pokrútil hlavou, z jeho jasného pohľadu bolo vidieť, že má čisté svedomie.

„Z nás ani jeden nekričal,“ odvetil, mieniac druhov, stojacich nablízku, v čom mu i prisviedčali.

„Chvála pánubohu!“ vyriekla uľahčene, zložiac spolu zacestované ruky.

Mala opásanú zamúčenú bielu zásteru, vybehla pred dom od váľania chleba, so žeravým nepokojom čakajúc synov návrat.

Keď žiaci už boli odišli, dozvedela sa, že suseda svojho syna nepustila, a bolo jej krušno, že i ona neurobila tak. Ona, i mnohá druhá matka s ňou hlboko cítili, aká v tom podlosť, keď kto vrahovi svojho národa volá na slávu, preto že mu je vrahom, ale zjavne postaviť sa na odpor proti nátlaku, na to nemala odvahy. Dobrí ľudia zväčša bývajú nevládnymi, akokoľvek bolestne cítia neprávosť, proti ktorej mali by sa postaviť. Tu slovenské deti boli nútené na slávu volať tým, ktorých úhlavnou snahou je odnárodniť ich.

„Rudassy, Fercska a Blumenthal budú nás profesorom udávať, že sme neéljenovali,“ pripomínali si slovenskí šuhajci, mieniac tým niektorých vlasteneckých spolužiakov, ktorí nad iných robievali si zásluhy udavačstvom.

Slovenskí žiačikovia vedeli, že si zle ustlali, že dostanú štvorky do klasifikácií, no od mlada učili sa trpieť za svoju pravdu.

Po ulici prechodila sa väčšia skupina sedliakov v kroji tých krajov, kde slovenský živel tesno susedí s maďarským. Široké gate, vysoké čižmy, vygombičkované lajblíky a malé klobúky. Pekné, oku lahodiace postavy. Sprevádzali ich traja ,kabátoši‘, jeden v prechvievajúcom sa širokom kepeni, druhý v zvrchníku prehodenom cez plecia a tretí v pléde. Nemálo zakladali si na svojom peknom dôvtipe priviesť sem na zhromaždenie maďarizačného spolku práve slovenských sedliakov a predstaviť ich tým v svetle účastníkov a napomáhateľov toho spolku. Aká v tom mravnosť, nech súdi každý zdravej duše človek. Ich vlasteneckí vodcovia znášali bedlivú starosť, aby akosi neprišli do styku s tunajším slovenským obyvateľstvom.

Cestou vedľa nich na košinovom ťažkom vozíku viezol sa dedinčan v tmavosivej halene. Pridŕžal kone a bystro sa prizeral skupine v neznámom kroji, načúvajúc, akou rečou hovoria.

„Odkiaľ ste, zemkovia?“ prihovoril sa im, keď sa presvedčil, že sú Slováci.

Všetci sa obzreli na neho.

„Z Nongrádskej!“ odvetili ochotne viacerí.

Dobre im padlo, že sa im niekto tunajší prihovoril.

„A vari ste sa už i vy dali za Maďarov?“ prezvedal sa domáci halenkár z voza.

„Prečo?“ pýtal sa jeden z nich v nedorozumení.

„Nuž lebo tí všetci, čo sa teraz sem poschodili, sú takí, čo sa zo Slovákov na Maďarov poprevracali a prišli sa radiť, ako by ešte i druhých na to dostali,“ vysvetľoval halenkár.

„To nie je pravda, to len panslávi vymýšľajú a ľudí tým mámia!“ ozval sa náhlivo vodca v širokom kepeni. „My, čo sme sem prišli, sme všetko dobrí vlastenci, či sme Maďari, či Slováci, a sme dobrí bratia Maďarov, našich na svete najlepších priateľov!“

„Tak sa ešte i skamarátime,“ mienil halenkár, „lebo i my tu, hoci sme čistí Slováci, sme dobrí vlastenci a chceme byť Maďarom i dobrými bratmi, ak sa oni nebudú špatne držať k nám — len Maďarmi nechceme byť. A vy, zemkovia, tiež sa tak držte, nedajte si svoju reč za cudziu — lebo je to predsa tak nastrojené, že vás chcú o ňu oklamať.“

„To je pansláv, hoci je v halene! To sú panslávske povedačky, neverte mu! Panslávi ho napravili!“ ozývalo sa od všetkých panských sprievodcov sedliackej skupiny a ich nepriateľské pohľady oborili sa na uvedomelého halenkára.

„Ak vy každého pravého Slováka voláte panslávom, nuž nechže som vám i ja pansláv. Ak ma panslávi napravili, nuž ma na dobré napravili — viem, čo viem. A vy, zemkovia z Novohradu, keď ste sa dali na to prísť sem teraz, ľutujem vás, lebo z toho nič dobrého nebudete mať. Ale urobte vy takto: cestu už znáte, príďte sem po druhý raz, keď budeme sami doma. Azda sa to niekedy stane, že panslávi budú tu mať zhromaždenie. Potom sa vám tu lepšie zapáči ako teraz — potom len budete vedieť, že ste medzi svojimi. A môžete prísť bez týchto pánov, medzi nami sa vám nič zlého nestane. Budem tu i ja; viem, že mi do cigánov nenadáte.“

Páni v kepeni, zvrchlíku a pléde zlostne posunkujúc obrátili sa proti smelému halenkárovi, ktorý sa nedal pomýliť ich zlostným výstupom. Až keď dopovedal svoje, dostali sa k slovu oni.

„Čo sa to opovažujete? To je buričstvo, idem vás zažalovať!“

„Buričstva v mojich slovách niet, ani čo ho s lampášom budete hľadať. No ak chcete, žalujte: som z Krajčian, moje meno je Ján Sekerka. Poznajú ma dobre i v Rakytove, a vy sa spýtajte, či poznajú ma po dobrom a či po zlom,“ odvetil sebavedome halenkár, a pán v kepeni naozaj poznačil si jeho meno do knižočky.

Chlapi novohradskí pre rýchlosť výstupu neboli by mohli prejaviť, ku ktorej z dvoch o nich zápasiacich strán sa klonia, ba iste ani sami to nevedeli, ale bolo vidieť, že slová Jána Sekerku neobyčajne vzrušili ich pozornosť. Pozerali na neho a hovorili si čosi medzi sebou, ale tichým hlasom, aby to ich vodcovia nepočuli. Takéto reči od halenkára mocnejšie zaúčinkovali na nich, ako by boli zaúčinkovali čiernokabátnikove.

Medzitým, čo sa na námestí odohrávalo toto, na kraji hornej ulice začínalo sa čosi nové. Šavelský práve prišiel do mesta, a ako jeho dobre známy povoz — biele čiernohrivé kone — objavil sa pri prvých domoch, zrazu ozvali sa odkiaľsi asi dva silné hlasy: „Sláva Šavelskému!“ a akoby na dané heslo zrazu začala ožívať zatíchnutá ulica. Z najbližších domov vyšli dosiaľ utiahnutí obyvatelia a zo stiesnených pŕs ako výkrik vyslobodenia zaznievalo jedným hlasom: „Šavelský — nech žije Šavelský!“

On sprvu trochu prekvapene hľadel na búrlivo pozdravujúcich ho mešťanov, naddvihoval klobúk, ďakujúc za pozdravy, až konečne ho už ani nepostavil na hlavu, ale stále ho držal naddvihnutý. Ďuro, s nesmierne hrdým pocitom, ktorému dal výraz ešte neobyčajne vzpriameným držaním sa, dobre musel zadržiavať kone do pomalého kroku, lebo čím diaľ viac ľudí zbieralo sa vôkol povozu. On bral toto búrlivé vyznačenie akoby i jemu platiace, lebo, už najmä keď viezol svojho pána, pokladal sa neodlučne zajedno s ním.

Dav ľudí rýchle rástol a volanie na slávu Šavelskému ozývalo sa tak, že vnikalo do všetkých okolitých domov a ľudia tým viac hrnuli sa z nich na ulicu. Po biede došiel povoz na námestie, ale tam už nikam ďalej. Ďuro koniec koncov musel pristaviť kone. Šavelský chcel zísť z koča, ale ľudia boli tesno natisnutí okolo neho, takže musel ostať hore.

„Predovšetkým vám ďakujem za neobyčajné privítanie — rozumiem, čo vás k tomu primälo!“ prehovoril zvučným hlasom, takže ho všetci počuli.

„Blahorodý pane, nejeden raz mohli ste už spozorovať, že nám je vždy veľkou radosťou vidieť vás tu, teraz stonásobne vám ďakujeme, že ste prišli k nám v tomto našom ťažkom navštívení. Vy ste s nami a vy sám jediný máte väčšiu váhu ako tí všetci dohromady, čo tamto kujú rady proti nám!“ odvetil mu Matejko plný ohňa a mnohí hlasno prisviedčali.

„Mne dnes práve tak bolo potrebné vidieť vás, ako azda vám vidieť mňa, a upokojený som, že som vás našiel v takomto rozpoložení mysle, lebo z toho najlepšie vidím, že zamýšľané násilie už nemôže dôjsť úspechu, akého žiadajú si páchatelia. V tom, že sa oni pri svojom úmysle nazdávajú, že dosiahnu taký ľahký a istý úspech, je veľká potupa pre nás; držia nás za hlúpu a nevoľnú masu, ktorá je len na to, aby ju ako materiál pre svoj osoh mohli použiť: ale na nás je ukázať im, že sa základne mýlia - a vidím, že ukázať im to sme i hotoví — vďaka vám, bratia moji!“

„Veľkomožný pane, povedzte, čo treba robiť: my sme hotoví na všetko, čo nám vy poviete. Kážte do ohňa: pojdeme do ohňa; kážte do vody: skočíme do vody. Povedzte len slovo, že týchto (kynúc ku stoličnému domu a hostincu) treba vyhnať z nášho mesta a uvidíte, že ich vyženieme. Chuti do toho máme stonásobnej. Ba ani slova nám nepovedzte, lebo to by vám mohlo zle poslúžiť, len znak nám dajte. My chceme len vaše odobrenie, vina nech je všetka na nás!“

Bol to Závora, čo takto hovoril v nezadržateľnom rozohnení. Ponad hlavy ostatných hľadel na Šavelského, pre nich nemohol sa dotlačiť bližšie k nemu.

Šavelský obrátil k nemu pohľad, v ktorom nevdojak zračila sa záľuba, no potlačovaná vážnosťou položenia.

„Vaša rozhorčenosť je oprávnená, len tupý človek mohol by vám ju zazlievať. Keby v našej vlasti panovala aspoň najmiernejšia rovnoprávnosť medzi národnosťami, vtedy takýto spolok, aký teraz tu ide mať svoje valné zhromaždenie, nesmel by nájsť strpenie v nej — iba ak by, ako zvláštny výrastok mnohorečovosti Uhorska, každá jednotlivá národnosť vystavila taký svoj spolok pre zápolenie medzi sebou, čo, pravda, urobilo by našu vlasť hotovým blázincom rečového zápolenia. To si nežiadame a ako ľudia, vedomí si svojej ľudskej a národnej hodnosti, máme nielen právo, lež i povinnosť z celej sily postaviť sa proti takým špatným nástrahám, akou je i tento takzvaný ,Vzdelávací spolok hornouhorských vlastencov‘ proti nám Slovákom — práve preto, že nastrojený je zo strany vládnúcej, ňou podporovaný všetkými prostriedkami, a teda i uchránený od toho, aby sme ho cestou a prostriedkami rovnoprávnosti pre seba neškodným urobili. A tak opakujem: vaša rozhorčenosť a pobúrenosť je celkom na mieste, zaiste mali by ste právo vyhnať ich zo svojho mesta, tak ako gazda domu nielen smie, lež i má v samej nevyhnutnosti sebaobrany vyhnať škodcu, ktorý sa natisol a ktorý ho chce olúpiť o drahocennosti domu!“

Búrlivý súhlas a výkriky rozhorčenosti pretrhli na chvíľu Šavelského reč. Mladší ľudia, všetko z remeselníctva, prichodili do pohybu, obracali sa proti námestiu a niektorí, hroziac, dvíhali päste proti stoličnému domu, z ktorého oblokov hľadeli zvedavé i užasnuto napnuté tváre najznámejších pánov Vzdelávacieho spolku. V oblokoch Bieleho havrana bolo tiež plno hláv s napnutým pohľadom. I na námestie schádzali sa skupiny ,vzdelávajúcich vlastencov‘, ktoré si dosiaľ ešte po uliciach roztratené obzerali Rakytovo. Rozšírilo sa po celom meste, že na námestí deje sa čosi, všetko sa ta náhlilo, domáci i cezpoľní, Novohradčania, proti námahám svojich vodcov, už boli sa tesne vbili do zástupu, obtáčajúceho Šavelského povoz, a pozorovali i počúvali zvedavo i v začudovaní. I richtári z niektorých blízkych dedín, pre štafáž úradne nazháňaní, i niekoľko zástupcov najnižšej zemianskej vrstvy tiež tak cítili sa pritiahnutými k zástupu. Príliv rástol sám od seba, nikto ho nerozširoval vypočítavo.

Šavelský pozeral na zástup, jeho neohrozený pohľad dotkol sa každého i každého si podmanil. Potom, zdvihnúc ruku k utišujúcemu posunku, pokračoval:

„No jednako vás rozhodne prosím, aby ste svojej oprávnenej pobúrenosti nedali výraz spôsobom násilia, lebo by to pre nás samých malo zlé následky. Nám…“

„A ako sa teda brániť?“ ozval sa strmý hlas, v ktorom bola zjavná nespokojnosť nad posledným obratom Šavelského reči.

„Dokedy mám trpieť násilie od nich? Radšej nech ma zavrú, a predsa im chcem ukázať, že to nestrpím!“ dodal ešte strmšie z druhej strany.

„I na to príde, i taká skúška nás nájde, i našla už nejedného z nás. Ale v tomto prípade netreba sa nám brániť násilím, do akého máte chuť; jedinou platnou obranou nám je nepoddajnosť proti ich úmyslom s nami. Že na takú obranu sme dosť silní a už pripravení, dokazuje i vaše terajšie správanie. Nebojte sa, my už nepodľahneme nijakému odnárodňujúcemu náporu, keď máme takýto povedomý odpor proti nemu! Vy samým svojím dnešným správaním dali ste dostatočnú mravnú porážku tamtým — už či sa jej priznajú, a či nie. Keď svoj odpor proti každému ich útoku vždy takto dáme najavo, o krátky čas vymôžeme si to, že utiahnu sa so svojimi útokmi.“

„My sme hotoví! Nás nič neskláti! Keď ste vy s nami, my sme odhodlaní na všetko!“ privolávali mu a rozjasané tváre všetkých obracali sa k nemu.

Ani Kalina tam nechýbal, jeho privolávania boli najsmelšie. Bol vo vytržení, oči mu žiarili. Chcel ku Šavelskému, sám nevedel načo, ale nemohol sa predrieť, lebo všetci po krajoch stojaci ho odtískali, keď sa chcel vovŕtať medzi nich. Pritom, rukami i tvárou posunkujúc, opakoval: „My sme všetko samí čistí Slováci, aj budeme — my sa im nedáme!“ Podarilo sa mu konečne dostať sa ku Šavelského koču, vyliezol na kozlík a začal Ďura objímať.

„Ďurík môj, i ty si ešte náš statočný človek, keď u takého pána slúžiš…“ uľavoval svojmu návalu nežnosti.

Ďurovi to lahodilo, usmieval sa, poškuľujúc na strany, či sa ľudia dívajú na to. Bol by si i ďalej dal tak podvoriť, keby pána nebol čul za chrbtom, takto však začal sa vystatovačne brániť:

„Ale čože sa vám robí? Dajte mi pokoj, veď sa mi kone zduria!“ odtískal Kalinu.

„Ale nieže, nie — veď my sa dávno poznáme. Veď ja iba to chcem povedať…“

No Ďuro ho teraz bez žartu odsotil a celú pozornosť obrátil na kone, zaťahujúc opraty. Odsebný začal znepokojene prestupovať a zlostne pohadzoval hlavou. Toho neobyčajného pohybu a hluku okolo seba bolo mu priveľa. Vtom však už chytil ho za ohlávok Ján Sekerka z Krajčian, ktorý tu stál od začiatku objavenia sa Šavelského. Potom i desať iných pomocných rúk sa vystrelo, chytili i druhého koňa a nehoda bola znemožnená.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.