ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Staručký Laskár nateraz najväčšiu časť svojej pozornosti venoval pánu Demanovi, aby sa ten necítil zle v spoločnosti, ktorá mu zväčša bola cudzou. Bol síce rodom Slovák odkiaľsi od moravských hraníc, ale životné pomery ho celkom odtrhli od svojho národa, a keby nie Laskárovci, bol by vari úplne zabudol na svoj pôvod. Až teraz, na staré dni, najmä odkedy sa jeho staršia vnučka vydala za Ľudovíta Laskára, prísne dbajúceho na čistoslovenskú domácnosť, i stále styky udržiavané so slovenskými rodinami v okolí Dažíc, Deman sa začal zbližovať so slovenskou spoločnosťou. Celá Laskárovská rodina a k tomu dom Šavelských urobili mu milým toto nájdenie svojeti. Kde je u ľudí skutočná osobná hodnota v mravnom, duševnom ich bytí, tam ľahko pristupujú k nim iní: mimovoľne naklonia sa k nim i z nepriateľského tábora, lebo peknota duševná sama sebou, bez vypočítania a bez namáhania získava prívržencov tej veci, ktorej slúžia ňou vystrojení ľudia. Toto je isteže najkrajší spôsob robenia prozelytov, proti ktorému sotva kto by mohol niečo namietnuť.

Ako sa spoločnosť vytrácala z jedálne, dvaja starí páni na Demanovu žiadosť utiahli sa do vedľajšej izby, kde stál klavír. Deman bol navyknutý pohovieť si v pokoji. V izbe bolo ticho a živý hlahol spoločnosti spod líp predsa oživujúco dorážal dnu pootvorenými oblokmi.

Helena kukla dnu dvermi a ako zazrela starých pánov, hneď sa pobrala k nim. Prišla trochu polichotiť mužovmu starému otcovi, o ktorého lásku zápasili všetci členovia rodiny. Sadla si k nemu a rozprávala mu o svojej maličkej Oľge, aká je milá a múdra, ako už pozná všetkých domácich a ako by si boli priali ukázať ju tatuškovi, keby sa neboli báli, že jej cesta poškodí. Volala ho veľmi nástojčivo, aby ju prišiel pozrieť k nim, i tak nebol tam ešte od ich svadby. On sa i prisľúbil, ale až na jar, ak dožije, ktorú podmienku nikdy nezabudol predložiť svojim predsavzatiam.

„Helenka, mohla by si niečo zahrať a zaspievať — dobre by to padlo nielen nám, ale azda i celej spoločnosti,“ zažiadal Deman, ktorý s hlavou priklonenou k operadlu a s prižmúrenými očami sedel pri nich.

„Hrať budem vďačne, ale do spevu teraz nemám hlas, som prechladnutá…“ riekla Helena s ľútosťou, že nemôže vyhovieť jeho žiadosti.

„Teda nech spieva Fedora, choď po ňu! Ak by nechcela, povedz, že ja žiadam.“

Priestor pod lipami bol jasno osvetlený, priechodné lampy z izby povynášali sa ta. Páni po skupinách besedovali okolo stolov, naložených fľašami, a panie, teplými šatkami opatrené, čiastočne sedeli v altánku a čiastočne prechádzali sa pomedzi blízke kvetinové hrady, vymieňali svoje poznámky, kritizovali spoločnosť a po dlhom, tichom sedení v sparnej izbe s pôžitkom dýchali čerstvé povetrie a vôňu vo večernom chlade tuho páchnucej rezedy. Bolo ticho a dosť vidno, mesačné svetlo predieralo sa cez zástierku ľahkých oblakov.

Na hornej strane pažitnej plochy, na širokom chodníku, stála samotná Fedora Angeličová. Jej jemná postava v bielych, mäkko splývajúcich šatách i v bielom teplom pláštiku jasno odrážala sa od tmavého pozadia; len vlasy, oči a obrvy černeli sa na bielom zjave. Chcela si odtrhnúť jednu z ruží, ktoré v tônistej neurčitosti farieb tajili sa v bujných korunkách na vysokých pníkoch neďaleko pred ňou, ale akosi nedôverovala pažiti: nahla sa, šúchla rukou po nej a, pocítiac mokrý chlad rosy, odstúpila nazad. Ale ružu predsa chcela mať, i zobrala šaty opatrne do ľavej ruky a znovu sa pristrájala pristúpiť k ruži.

„Rosa je veľká a studená, črievičky vám premoknú a prechladnete…“ varoval ju znenazdania ktosi, zastanúc vedľa nej.

Bol to Ivan Laskár. Rýchlo vzhliadla i práve tak rýchlo sklopila zrak.

„Chcela som si len ružu odtrhnúť,“ preriekla, tajac úsilne zachvenie, ktoré ju nadišlo pri počutí jeho hlasu.

Už bol pri ružiach.

„Z ktorých rozkážete?“

„Jednu tmavú a jednu jasnú, prosím, ale i so zeleným lístkom.“

Podal jej podľa žiadosti dve polorozvité, ktorých farby sa i v šere viditeľne líšili. Dýchala z nich jemná, sladkastá vôňa.

„Ďakujem!“

„Prosím!“

Zastal vedľa nej. Nastalo mlčanie. Dnes, ako boli tu spolu, od zvítania sa neboli ešte na slove medzi sebou, čo zaiste bolo by sa pýtalo, lebo veď boli v švagrovstve a i okrem toho boli dobre známi, lebo Ivan Laskár v posledné mesiace pred dovršujúcou skúškou pracoval u Ľudovíta v Dažiciach, a teda býval s Fedorou denne spolu. A dnes tu cítili akúsi neodôvodnenú napnutosť i nenašli si spôsob prelomiť ju. Zraky sa im viac ráz stretli, ale ona svoj vždy náhlo odrazila iným smerom.

„Slečna Fedora, prišli ste radi sem, do našej spoločnosti?“ spýtal sa po chvíli.

Ona akoby v zadivení vzhliadla k nemu.

„Neviem, kedy by som niekam bola radšej prichodila ako sem do Javorca, od samého prvého razu, ako som tu bola.“

„Viem — predtým. Ale za čas môjho pobytu v Dažiciach prišiel som k presvedčeniu, že vaša pravá náklonnosť predsa ťahá vás do iných kruhov, ktoré i tak samými pomermi sú vám bližšie ako naše.“

„V Dažiciach musím sa uspokojiť v tých kruhoch, ktoré tam mám; ale či by som podľa náklonnosti iným nedala prednosť, o tom nemôžete vedieť, a teda ani nemáte pochybovať.“

Zasa dlhšie pomlčanie.

„Slečna Fedora, musíte mi dovoliť otázku, na ktorú, možno, nepriznáte mi práva…“ vzchopil sa zrazu, keď sa pobrala na odchod. „Je to pravda, že kapitán Bollmann, ako počujem, už dávnejšie nemá prístup k vám do domu?“

„Pravda,“ odvetila, hľadiac dolu pred seba.

,Prečo to chce vedieť?‘ myslela si pritom. Išli voľným krokom vedľa seba po chodníku, každý čakajúc od druhého ďalšie slová. No ani jeden nezačínal, len biely piesok škripel im pod podošvami. Až keď zbadali, že zachodia ďaleko od spoločnosti, obrátili sa pomaly nazad. Spomenutý kapitán Bollmann bol veľmi driečny, vychytený, z poprednej rodiny pochádzajúci mladý dôstojník dažickej posádky, a za čias Ivanovho pobytu tam veľmi sa mal okolo Fedory Angeličovej, hľadiac si ju vydobyť všemožným usilovaním. Ona neodmietla jeho zaliečanie, aspoň nezdalo sa, že by jej bolo nepríjemné; bola teda všeobecná mienka, že z toho vykvitne zasnúbenie. Ivan však i odchádzal z Dažíc, i pomer nedospel k takému dovŕšeniu.

„Keď je tak, teda vy ste ho museli odmietnuť, alebo odmietnutie do výhľadu mu postaviť; sám od seba nebol by sa odtiahol…“ odhodlal sa konečne Ivan k ďalšej poznámke.

Fedora sotva pozorovateľne zanovito pohodila strojnou hlávkou.

„Neviem, či vari staviate sa na stranu kapitána a chcete ma karhať pre nestálosť, alebo viniť z márnivej jastrivosti, ale toľko mohli by ste si domyslieť, že, akže odo mňa vyšla pohnútka proti jeho ďalšiemu zbližovaniu sa, iste som mala na to akúsi príčinu…“ odvetila trochu rezko.

„Toľko si i domýšľam — ale rád by som vedieť i viac. No naskrze nie v kapitánovom záujme…“ vyznával Ivan nevdojak.

Na tie slová jej srdce začalo prudko biť. Že si vzal právo takto sa jej vypytovať, v tom väzela príčina, a tá tušená príčina privádzala ju do vlnenia, že musela sa zobrať, aby to nedala na sebe znať. Zobrala sa na odpoveď ako najmenej povážlivú.

„Najkrajnejšiu príčinu toho, že som sa odtiahla, môžem ľahko povedať: presvedčila som sa, že kapitán vidí vo mne iba peňažnú partiu. Pre moje peniaze zaprel náklonnosť, ktorá ho ťahala inam. Neospravedlňuje ma toto dostatočne?“

„Ba áno, hoci neverím, že by kapitánovi i okrem peňazí nebolo záležalo i na vašej osobe…“

„Nakoľko je moja osoba neodlučná od mojich peňazí…“

„Nie tak, ale v krajšom zmysle. No nasilu vás o tom presviedčať nebudem, aby ste si napokon predsa nenamysleli, že hovorím v kapitánovom záujme. Jedine dôležité je: či ste vy pod nevyhnutnosťou tohto kroku trpeli, a či nie?“

„Nebolel ma, a to bezpochyby neslúži mi na pochvalu, lebo dokazuje, že som pripustila uchádzať sa o seba takému mužovi, ku ktorému ma popravde neťahalo srdce. Avšak zo začiatku som myslela, že ma potiahne, ale nesplnilo sa. To je celá vec. Nie je príjemná, ale aspoň bolenie srdca nezanechala ani jemu, ani mne, a pre mňa je natoľko ešte užitočná, že mám z nej poučenie nabudúce.“

„Aké?“

„Že dievča, u ktorého možno počítať so značným venom, nesmie si namýšľať, že by sa niekto o ňu uchádzal čisto zo záľuby pre jej osobu, a má sa uspokojiť s tým, že dostane muža jedine pre peniaze…“ riekla natrpkasto.

„Ak vy o každom, kto sa nabudúce bude o vás uchádzať, už takto zmýšľate, nuž prežitý prípad s kapitánom predsa stal sa vám osudným, lebo otrávil vám dobrú myseľ, vieru v šľachetnejšie pohnútky…“ hovoril on nie bez istej stiesnenosti.

Uhla hlavou.

„Azda si zvyknem podržať si dobrú myseľ i pri vedomí toho, že popri svojich peniazoch som ja sama len vedľajšou vecou,“ odvetila vynútene ľahkým tónom.

„Ak by ste tak mysleli, to radšej odhoďte svoje peniaze, určite svoje dedičstvo na akýsi dobročinný cieľ.“

„A ja čo? S nimi pripravila by som sa o všetku cenu? Kto by sa potom ešte o mňa uchol?“

„Najprv sa ich zbavte, potom však i svoje osobné nároky znížte v každom ohľade na mieru chudobného dievčaťa — a potom už vidíte, či sa o vás nikto neuchne!“ hovoril s presviedčavým dôrazom.

Ona, aby nepriznala, že jeho slová jej až priveľmi dobre padli, dala sa strhnúť k nepremyslenej odpovedi:

„Keby to zbavenie sa ich nebolo takou ťažkou vecou, stalo by to za próbu. No bojím sa, že by som bez nich predsa ostala nepovšimnutou; preto si radšej podržím svoje peniaze, aby som si ich pomocou mohla prípadne vziať za muža toho, koho ja budem chcieť — ak sa vôbec budem chcieť vydať. I to je niečo hodno — však?“

Zasmiala sa nútene.

Znechutene pozrel na ňu. I v šere bolo vidieť, že mu na tvár sadla nevôľa.

„Ak vám bude po chuti taký, ktorý len pre vaše peniaze dá sa vám vziať, tak nemám viac čo povedať…“ preriekol s akousi rozdráždenou pohŕdavosťou.

Z jeho tónu bolo počuť, že sa mu veľmi chcelo ešte doložiť: ,— ale ja tým bedárom nebudem‘. Potom mlčky kráčali vedľa seba i mlčky obrátili sa na určitom mieste nazad. Len piesok zaškripel za každým ich krokom. Hlahol spoločnosti sa ich nedotýkal, boli úplne do seba pohrúžení. Ona bola zahanbená jeho zavrátením, a predsa i cítila akési tajné zadosťučinenie, z ktorého azda sama nebola by sa vedela zodpovedať. ,Hnevaj sa, nedbám: hnevaj sa len!‘ myslela. On zasa dumal: ,Viem iste, že to nemyslí naozaj, ale jednako ma hnevá, že sa vystatuje nepeknosťou.‘

Nestačili akýmsi novým predmetom podchytiť rozhovor, lebo chodníkom išla im oproti Helena.

„Akúsi veľmi mlčanlivú prechádzku konáte, vari iba zo zdravotného ohľadu?“ poznamenala, keď došla k nim.

„Slečna Fedora povedala naposledy niečo, čo ma odstrašilo od ďalšieho rozhovoru…“ vyhováral sa Ivan.

„A dostala som náležite nezdvorilú odpoveď, akej nechcem sa viac vystaviť, preto tiež radšej mlčím,“ odvetila.

„Teda prišla som vám, ako vidím, veľmi vhod. Teba hľadám, Fedora: grospapa ťa cituje do izby…“ obrátila sa Helena k sestre. Fedora bez odporu išla s ňou osvetleným priestorom pomedzi spoločnosť. Každý sa podíval na dve zrejme podobné si sestry, ktorých zovňajší zjav vynikal vždy istou rozdielnou jemnosťou viac než krásou a mimovoľne upútal zraky.

Ľudovít stál so svojím švagrom Antónym, mútňanským, pri stolíku, okolo ktorého sedeli sedliacki členovia spoločnosti. Zhovárali sa veľmi živo o akejsi inšpektorskej voľbe, Ivan sa im pripojil, ale nemohol sa hneď zapojiť do ich predmetu. Hľadel za odchádzajúcimi sestrami. Jeho tvár sa pritom vôbec nerozjasňovala. Oľga, zhovárajúca sa s Vlaszthom a mladým Radóczim, usmiala sa im, ako prešli popri nej, ale ony sa nepristavili. Helena nechcela nikomu nadštrknúť, prečo sa dnu ponáhľajú; chcela, aby spoločnosť bola spevom prekvapená. A to sa jej podarilo.

O chvíľu zaznela z izby hra na klavíri a spolu s ňou vzniesol sa spevom príjemný, cvičený ženský hlas:

V spoločnosti razom zmĺklo i najhorlivejšie besedovanie; u všetkých sa javil jediný mimovoľný pohyb: každý načúvajúc zdvihol hlavu. Niektorí i povstávali zo svojich miest a obstali dva polootvorené obloky klavírovej izby. Ľudovít a Ivan stáli tvárou práve proti nim. Izbu síce nebolo možno prehliadnuť, lebo obloky boli dosť vysoko; ale keďže klavír stál blízko obloka, bolo celkom dobre vidieť, že Helena sedí pri klavíri a Fedora stojí pri nej chrbtom do izby a spieva.

„Veď ja nebanujem, že tvoja nebudem…“ vznášalo sa ďalej, dojemne-ľúby hlas neodolateľne obsnúval srdcia a každé mäklo v tom čarovnom obsnovaní. Ivan Laskár hľadel na ňu, upierajúc zrak na speváčku, tvárou k obloku obrátenú. I ona práve pozrela von — rovno do jeho očí. Jej zrak naskutku zrazil sa nadol a do líc nahlo vystúpila živá farba.

„Ale len banujem, ako ťa zabudnem…“ dospievala hlasom o malé poznanie neistejším.

„Ešte raz! Ešte prosíme! Opakovať — opakovať!“ ozývali sa zvonku naliehavé prosby.

Speváčka opakovala, ale za ten čas von oblokom nepozrela. Zatým ďalej spievala trávnice v ich rozmanitých nápevoch, ale jedna nado všetky sa jej núkala, práve tú nemilosrdne umlčala.

„A tvoju najmilšiu: ,Bože môj, otče môj, čože ma tak tresceš‘?“ napomenula jej ju Helena, keď Fedora už chcela prejsť na iné piesne.

I Deman tú žiadal. Fedora počúvla s divným vnútorným vzpieraním, aké dosiaľ nikdy nepocítila.

Spievala ju, usilujúc sa opanovať svoju rozháranosť. Cítila, že sa jej slzy natisli do očí i nepozdvihla zrak. Opravdivá, dojemná žaloba znela z tohto spevu a preniesla sa na každého poslucháča.

„To, hľa, je umenie — toľko citu vyraziť tým krátkym nápevom, v tých niekoľkých slovách!“ čudovali sa jej tamvon šeptom.

„A to je naša prostá pieseň!“ pochvaľoval si iný.

„Tu, hľa, vidíme, aké sú naše piesne krásne, len keby mali viac takýchto pestovateliek…“ mienil tretí.

„Moja žena a jej sestra náruživo milujú naše piesne; azda najviac tie urobili ich Slovenkami. V nijakej hudbe sa toľko necvičila ako v týchto piesňach,“ hovoril Ľudovít, nemálo zakladajúc si v tom.

Ivan sa kamsi podel; keď Fedora, dospievajúc letmo pozrela von oblokom, nevidela ho na predošlom mieste. Zašiel do tône, za peň ostatnej lipy, lakťom sa oprel o ňu a hlavu uložil do dlane. Odtiaľto chcel počúvať spev, ktorý jeho inakšie dojímal než ostatných. Často bývalo v Dažiciach, že Fedoru počul spievať — ba i sám spievaval s ňou — a predsa jej spev ho dosiaľ ešte nikdy takto nevzrušil.

doliehalo k nemu zdráhavé vyznanie skrúšeného srdca, v ktorom zápasila chúlostivosť s úprimnosťou, k akej láska nútieva. Akokoľvek sa bránil domýšľavosti, jemu vnukalo sa presvedčenie, že tento spev k nemu je namierený, spoločnosť je len vedľajším poslucháčom. Toto je zavŕšenie ich rozhovoru na chodníku; je mimovoľným prejavením, čo sa skrývalo pod jej posmešnou trpkosťou, ktorá tak nemilo účinkovala na neho. ,Syn chudobnej matere, chudobného otca‘ je narážka na jej peňažitosť, o ktorej bola reč na chodníku. Divné: aké to vrenie pocitov rozprúdilo sa v ňom! Od svojho pobytu v Dažiciach dobre vedel, že jemne vzdelaná, trochu premaznaná a svojhlavá, ale vždy z ušľachtilých pohnútok vychodiaca a vždy pôvabná Fedora až veľmi mu zaviazla do mysle. Že i on jej nebol ľahostajný, to tiež dalo sa zbadať, hoci to vedela zručne maskovať. Predsa však dosiaľ nemohol sa odhodlať, aby si ju skutočne vydobýval. Idealistické chápanie týchto vecí bolo v ňom také zakorenené, že sa mu priečilo uchádzať sa o dievča, ktoré je proti nemu nepomerne bohaté — iste všetci známi a ľahko i ona sama by si mysleli, že ide mu práve iba o jej peniaze, a to by mu znechutilo celú vec — a potom i jej utvárajúci sa pomer s kapitánom Bollmannom nakazoval mu držať sa stranou a nepovoľovať vznikajúcej náklonnosti. Teraz, pravda, ukázalo sa mu to v inom svetle: Fedora iste nielen tým netrpela, že urobila koniec pomeru, ale bezpochyby bola rada, keď si i navonok našla na to platnú zámienku. Keby on, Ivan, prv bol prišiel do Dažíc, pomer s kapitánom vôbec by sa nebol ani vyskytol, lebo Fedora bola by prv zbadala, že nie je to Bollmann, ku ktorému ju ťahá náklonnosť.

Toto všetko prechodilo mu mysľou, keď stál opretý o lipu a načúval spev. Teraz už prešla z trávnic na iné piesne a jej hlas stával sa vždy pevnejším, zbavil sa rozochvenosti. ,Či som ja nie filister nemiestny,‘ začal sa obviňovať, ,že som vec sťažil svojimi prehnanými ohľadmi a všetku ťažkosť preboriť sa cez ne ponechal som jej! Ona musí premôcť svoju chúlostivosť i hrdosť a uchádzať sa o mňa — a nie ja o ňu. Či nemala príčiny k tým oželeným slovám na chodníku?…‘ Zrazu skrsla v ňom vrelá žiadosť poskytnúť jej čím skôr náležité vyrovnanie veci.

Vtom počul z viac strán volať svoje meno: Oľga ho vyhľadúvala, aj iní jej pomáhali. Dostavil sa trochu neochotne, nerád sa rozlúčil s nasnovanými dumami. Ale vec bola v tom, že pán Deman dal ho prosiť, aby prišiel pomáhať spievať. To nemohol odoprieť.

Veľká časť spoločnosti, prilákaná spevom, bola sa zhrnula do veľkej a do klavírovej izby. Keď Ivan prišiel, pán Deman ho priateľsky karhal, že dá sa takto prosiť k spoluúčinkovaniu, i prosil ho, aby spieval s Fedorou tak, ako to v Dažiciach robievali. Oni totižto spievali každú pieseň, ktorá sa na to hodila, nie razom spolu, ale v prívetoch a odvetách, na spôsob dueta.

On sa cítil divne, akosi chúlostivo, avšak nie preto, že mal spievať pred spoločnosťou. Viac ráz upieral zrak na Fedorinu tvár, ale ona nehľadela na neho, nijakého posmelenia od nej nedoznal. Práve prijímala od niektorých pánov pochvalu za svoj spev a privoniavala pritom ruže, ktoré jej v záhrade bol odtrhol. Pristúpil k nej, aby sa dohovorili o spoločnom spievaní. Videl, ako jej ťažko padlo pozrieť mu teraz do očí, stále im vyhýbala, akoby mala zlé svedomie — i videl na jej bledej tvári potlačovanú vzrušenosť, čo ešte viac išlo mu k srdcu. No nič z toho nevyrazilo sa na povrch, všetky na nich namierené zraky nič nevysliedili na ich tvárach, len niekoľko pochvalných poznámok sa pošepkávalo na driečneho, hodného mladého Laskára, i na jemnú, bieloodetú Fedoru.

„Kde si bola, kde si bola, Anulienka moja…“ začal svojím pekným mužským hlasom, z ktorého znela miernená sila. Keď vyspieval prvú slohu, v nasledujúcich dvoch mu odpovedala svojím nežným, ľúbezným. V posledných troch v každej on spieval otázku a ona odpoveď, ako prichodilo. Keď dospievali, nastalo tlieskanie a útočili na nich, aby opakovali. Počúvali, celkom seriózne berúc svoju spevácku úlohu. Pán Deman mal z toho najväčšie potešenie, pekný spev ho vždy rozjaril.

„Prosím: ,Plače dievča…‘!“ zažiadal, keď si po prvej trochu oddýchli.

Prvú slohu:

vyspievali spolu, i tak vedeli svoje hlasy priviesť do súzvuku. A potom už opytovanie a odpovedanie striedavo, ako prichodilo, a dovŕšenie sám Ivan.

Za tou žiadal si pán Deman: „Zo suchého javora voda kvapká…“ a potom ešte viac svojich obľúbených, ktoré Ivan s Fedorou zvlášť dobre spievali. Každú pieseň museli opakovať, úľuba vďačných poslucháčov neznala hraníc. Konečne Fedora vystala a šla si sadnúť; potom niektoré Ivan spieval sám.