Zlatý fond > Diela > Ako sa v P……i divadlo hralo


E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
Ako sa v P……i divadlo hralo

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Ján Gula, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 96 čitateľov

Ako sa v P……i divadlo hralo

Bola pekná ako Vajanského Rybárička,[1] no omnoho hlavatejšia.

Vlastne nebola ona vinou toho. Ju maznal osud, keď obdaril ju pôvabným zovňajškom, peknými vlohami, a maznal ju i svet, keď mlčky klonil sa jej vlastnostiam. Rovno takým spôsobom stala sa teda hlavatou ako dieťa: z ľuľkania, maznania abstrahovala si vôľu pre prípady, keby ono prestalo.

A Oľga Pazovská mohla byť spokojná so svojím osudom: v malom síce kruhu, no absolútne panovala.

No poneváč[2] sú, ako známo, všetci ľudia nie jednakí, vyskytol sa človek, ktorý nijak nechcel uznať jej všemohúcnosť.

A ten jedinák bol jej práve najmilší.

Stalo sa to pred troma rokmi. Svet len oči otvoril, keď počul, že je pomeru Ivana Bóľovského a Oľgy Pazovskej — koniec. Prečo, začo? — hádalo sa po blatnavých dedinkách. Potom sa dozvedeli.

Ivan Bóľovský, dokončil teóriu právnického štúdia, nechcel sa na odvislú[3] štátnu službu dať, a Oľga Pazovská chcela sa len za sudcu vydať.

Nuž a poneváč „kosa padla na kameň“, šiel mladý Bóľovský doktoráty skladať, a Oľga Pazovská pojala si onedlho sudcu za muža.

Teraz sedia vedľa seba.

Bóľovský práve dokončil štúdiá a Oľga je už od dvoch rokoch vdova po kráľovskom sudcovi Horskom.

Komické je to konečne dosť. Starká pani Rezniečková, obom tetka po matkách, zato ironicky poznamenala svojmu mužovi:

„Vidíš, Janko, tých dvoch musím spolu posadiť. Neviem, kedy vypukne požiar; dobre je teda, aby sa pospolu mali, keď si okolo krku padnú, lebo ináč by mi service[4] do nebezpečenstva prišiel.“

K tomu však neprišlo, nie že by snáď na dobrej vôli bolo chýbalo, ale item[5] smelosť bola v malej dóze[6] zastúpená. On nazdal sa, že sa ona hnevá — a ona mala zlé svedomie. Sedela na nízkej chaise longue[7] a nahlas čítala priateľkám vzletný úvodný článok Národných novín[8] „O prostriedkoch šírenia národného povedomia.“

„Vidíš, Ivan,“ riekla k Bóľovskému, keď dokončila čítanie, „i Národnie mi za pravdu dávajú, že sa národné povedomie i divadelným predstavením utužuje a rozširuje.“

„A tvrdil som ja protivu?“ pýtal sa Bóľovský.

„To práve nie, ale keď moje podujatie cieľom zariadenia ochotníckeho predstavenia podporovať nechceš, nuž znamená to málo menej,“ vetila Oľga.

„Znamená práve len toľko, že ho podporovať nemôžem. Však vieš, že otec nástojí, aby som do cudzozemska šiel,“ pokojne odpovedal Bóľovský.

„Nuž ale, keď vieš, že bez teba nemôžeme sa zaobísť, prečo by si tomu cieľu tých pár dní venovať nemohol?“

Bóľovský nevšimol si otázky — preberal sa v albume.

„Snáď láka dačo? Do cudzozemska pôjde sa cez Pešť a tam staré známe, vrelé uvítanie; nie, pán brat?“ škádlila[9] ho mladá vdova.

Bóľovský mrzuto pozeral na ňu.

„Človek sa ta túli kde ho radi majú, a ty bys’ mala najlepšie vedieť, že ma sem nič nepúta. Nudím sa tu!“ odvetil zaklopiac knihu.

Oľginu tvár zalial rumenec.

„Nuž to je isté, že v Pešti hrať nemôžeme a ani tie, čo ťa ,rady majú‘, sem priviesť nelzä,“[10] žartovala.

Bóľovský sa zasmial.

„Poneváč ale hrať musíme,“ pokračovala Oľga „nájdeme i spôsob.“

Oprela hlávku o ruku a rozmýšľa, ani čo by sa pánboh vie o akú vážnu vec bolo jednalo.

Bóľovský sa prechádzal po izbe.

„Počuješ, Ivan! Pristaneš na čaru?“ pýtala sa ho zrazu Oľga.

„Na akú čaru?“

„Nuž — ja prevezmem na ten čas, kým predstavenie uskutočníme, starať sa o to, aby si sa ,nenudil‘ u nás. Treba je teda, aby si sa len ,túlil‘,“ vysvetľovala Oľga.

Celá spoločnosť sa dala do smiechu, i sám Bóľovský nevedel sa zdržať.

„A akože počneš povinnosť plniť? V čom dáš tú svoju nekonečnú lásku najavo?“ pýtal sa jej trochu rozčúlene.

Oľga bola v zmätku.

„Rozumej ma. Nie nekonečnú, ba v deň predstavenia končiacu lásku ti núkam. Potom máš zas Peštianky,“ odpovedala uštipačne.

„Ako vidím, si o tú vec veľmi zaujatá; ohromné obete donášaš,“ úsmešne hovoril Ivan, prechodiac sa po izbe.

O chvíľu zastavil sa pri Oľge.

„Vieš čo, Oľga. Budem vám teda riaditeľom, šepkárom, hercom a čím len chceš, ale pod výnimkou.“

„A tá znie?“

„Ak ma po predstavení pred celým publikom pobozkáš!“

Spoločnosť sa smiala nápadu a Oľga váhala.

„Tak, to je teda tá obetavosť národná? Inak neostaneš?“ pýtala sa ho pritlmeným hlasom.

Bóľovského bodla výčitka — no neustúpil.

„Nie — neostanem. Voľ si!“

Hlavatá národovkyňa povzniesla sa nad slušnosť.

„Teda ťa bozkám,“ riekla pevne a podala mu ruku.

Bóľovský takmer z kože vyskočil, a prirodzená vec, rád by bol hneď i závdavok na zmluvu dostať. Toho sa mu však nedostalo.

„Ja ti neujdem do cudzozemska,“ odpovedala mu položartom, polovážne.

(„Veď sa žena nehnevá na mňa, ako som si myslel.“)

Druhý deň počala sa práca. Úlohy sa odpisovali, robilo sa javisko a ozdoby do neveľkého teremu[11] Slamkovho hostinca.[12]

Mohlo sa to síce všetko dať remeselníkom — potom by ale nemalo vraj tej ceny. Obrazy, zrkadlá požičala inteligencia a pekné biele ruky robili vence a kokardy[13] na ne. Bóľovský upotrebil slobodného času k využitkovaniu patentu.

Sedeli pri piane a hrali. Ivan pretrhol hru a chytil Oľginu ruku.

„Vidíš, Oľga, nič si mi nezdelila. Bola si šťastná za ten rok?“ (Myslel rok jej manželstva.)

Oľga kývla plecom a ľavou rukou silno brala basové akordy. Do očú vkradla sa jej slza.

Bóľovský čakal na odvetu.

Potriasla hlavou.

„Nie! Nešťastná som bola,“ vetila zvlneným hlasom.

Na to slovo bozkal jej pravicu.

„Teší ťa to?“ pýtala sa s výčitkou.

„Áno!“ odpovedal a pritisol ju k sebe, zľúbal jej smutnú tvár.

Slzy jej vyhŕkli. Pružne vytrhla sa mu z ramien.

„To som ti nedovolila; ponechaj si to pre Pešť,“ riekla zlobne a vyšla von.

Bóľovskému sa ale vzdor podobným zlobám páčil svet; bol by ho celý objal.

Večer pred predstavením našiel ju v záhrade.

Sedela s mračnou tvárou na lavici, držiac v ruke svoju úlohu.

Bóľovský si sadol k nej.

„Oľga, vieš že neľutujem, že som ostal?“ pýtal sa jej posmešne.

Ona mlčala.

„A ešte zajtra, po predstavení. Budú že mi závidieť ten bozk…! Alebo si snáď oľutovala daný sľub?“

„Nie, — splním ho. Veď ho musím splniť — ale potom…,“ nedokončila vetu.

„Čo potom?“

Neodpovedala mu.

„Vidíš, Olinka, zaslúšiš ten trest. Vieš, čo to znamená, tri roky žiť v tme, keď predtým žila si v svetle? A ja som tak! Tri roky si mi zo života vyrvala — a i ty si bola nešťastná. A prečo?“ pýtal sa jej s bôľnou výčitkou.

Oľginou tvárou zrkadlili sa city: sprvu radosť — potom žiaľ. Plesala, že muž, ideál jej lásky, nezmenil svoje city, a žialila za rokmi, ktoré svojmu malichernému vrtochu obetovala.

Chytila mu ruku a milostne, žiaľne zrela do jeho očú.

„A či ďalej tak?“ pýtal sa Ivan, „Dala si lehotu dozajtra. Prečo nie i naďalej — donekonečna. Veď v láske môžeš u mňa len seba samu zastupovať; ja nepremenil som svoje city. A ty, Olinka?“

Položil svoje ruky na jej ramená a tak čakal jej odvetu. Jej tvárou tiekli slzy.

„Nie, — nie som ťa hodna,“ štkala[14] bolestne a túlila sa k jeho prsiam.

„Že či hodna?!“ vykríkol Ivan a náruživo zľúbal krásne žieňa.

* * *

A druhý deň hralo sa divadlo. Poslucháči boli prekvapení rutinou, ktorou pani Horská svoju úlohu hrala; bedliví pozorovatelia mohli však badať, že čím ďalej ku koncu, tým horšie hrá.

Chudera mladá žena mnoho vytrpela počas predstavenia. Ona ľúbila celým ohňom svojej náruživej povahy Bóľovského, a práve preto obanovala sľub svoj.

„Veď ho musím splniť — — ale potom…,“ vravela včera Ivanovi. Doplnok by bol „… potom ťa nechcem, lebo dovolil si, aby som sa znížila, aby sa doživotný terč dedinských pletích postavila.“

Čas bežal, prišiel i koniec krátkej veselohry.

Opona spadla a zas sa vytiahla.

Na javisku stál Bóľovský a čakal na odmenu.

Oľga spoza kulís zopäla ruky k nemu, potom neistým krokom, s bledou tvárou vystúpila na dosky.

Bóľovský sa usmieval, ona sa na celom tele triasla.

Obecenstvo napnute pozorovala.

Bóľovský poloomdletú chytil za ruku.

Spoza kulís ako na znak vystúpili ochotníci.

Jeden z nich postavil sa k Bóľovskému a nahlas hovoril:

„V mene ochotníckeho družstva mám česť veľactenému obecenstvu zdeľovať, že“ — pozrel na bledú Oľgu, — „sme sa uzhodli pred sňatkom nášho ochotníckeho riaditeľa, pána Bóľovského s pani Horskou, a síce dňa 24. októbra ešte jedno predstavenie zariadiť — ku ktorému sa veľactené obecenstvo týmto ústne povoláva!“

Opona rýchlo padla.

Obecenstvo bolo náramne prekvapené, lebo veď sľub Oľgin presiakol i do verejnosti.

Jedni, poťažne jedny robili dlhé tváre; druhí volali ochotníkom „živili!“

Za oponou ovila mladá vdova svoje biele ramená okolo šije pána direktora a povďačne bozkala jeho úsmešné pery — a to nielen raz, ako to sľúbila.

Takto, hľa, hralo sa u nás divadlo!



[1] Ako Vajanského Rybárička, Adela Rybárička, hrdina románu Suchá ratolesť od Svetozára Hurbana-Vajanského.

[2] poneváč (čes.) — keďže, pretože

[3] odvislý (zastar.) — závislý

[4] service (franc.) — služba

[5] item (lat.) — tiež, takisto, práve tak

[6] dóza (nem.) — dávka

[7] Sedela na longue chaise (franc., vyslov. long šéz), na pohovke (lenoške).

[8] Úvodný článok Národných novín, Národnie noviny vychádzali v Martine. Boli orgánom národnej buržoázie. Nedalo sa zistiť, či ide o skutočný úvodný článok.

[9] škádliť (čes.) — dráždiť, pokúšať

[10] nelza, nelzä (z rus.) — nemožno

[11] terem (maď.) — dvorana, sien, sála

[12] Slamkovho hostinca. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, minulého storočia divadelní ochotníci v Petrovci hrávali divadelné predstavenia v hostinci Karola Slavku.

[13] kokarda (franc.) — ružica zo stužiek v národných farbách, odznak

[14] štkať (čes.) — usedavo plakať





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.