E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
Kaplán

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Katarína Mrázková, Peter Šuľaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov


 

I.

Pod starou, košatou hruškou sedela rodina pána učiteľa Lešťana. To jest sedel tam on sám, jeho pani a jeho švagor, pán farár Ostrica.

„Nuž ale toto je už predsa dlho!“ preriekol netrpezlivo starý učiteľ a pozeral na hodinky. „Už päť hodín a ešte ho nieto?“

„Čo sa vlečie, neutečie!“ vetil pán farár. „I vlak mohol zapozdiť sa, alebo dáka nehoda stala sa mu.“

„Keď som ja len sám nešiel!“ vyvolal Lešťan mrzuto. „Nuž ale ako? Ten nešťastný pohreb pokazil mi celý plán!“

Stará pani Lešťanová bola tiež rozčúlená. Keď zahrmotal voz na ulici, vše vybehla k dverciam.

„Moje varivo!“ bedákala. „Chudák Sväto, nebude mu chutnať.“

„No veru po nemeckom koste!“[1] riekol pán farár. „O to sa neboj! Keby len prišiel!“

„Veď to!“ šomral Lešťan.

„Ozaj, aj zabudol som!“ vyvolal pán farár a obrátil sa k švagrinej. „Milka ti odkázala, že sú koláče hotové, ale že pošle ich len potom, keď Sväto príde, aby boli teplé.“

„Dobre, dobre!“ vetila učiteľka. „A ona nepríde?“

Farár sa usmial. „Neviem,“ riekol neisto.

„V tom inštitúte nabili jej do hlavy príliš veľkú slušnosť,“ mrzuto riekla učiteľka. „Konečne je ona ešte len decko a Sväto jej bratranec.“

„Je príliš hanblivá,“ omlúval otec dcéru.

„Nuž ale pred nami, však u nás vyrástla!“

„A viem, že by rada videla ho čím skôr!“ riekol učiteľ.

„Čo sa vlečie — neutečie!“ vetil farár.

Učiteľ sa zasmial. „Ako ten zajac!“ riekol pichľavo.

Farár sa nazlostil. „Zas?“ vyvolal s výčitkou.

Raz totiž boli švagrovia spolu na poľovke. Ukázal sa im podstrelený zajac. Chudák ušiak kríval, len-len že sa vliekol. „Tohto mne daj!“ riekol natešený farár a rýchlo stúpal k biednej obeti. Učiteľ ho nechal. Nech má radosť! Farár napredoval — už bolo len pár krokov od zajaca. „Nože už streľ!“ volal učiteľ. „Čo sa vlečie, neutečie!“ volal nazad farár a natiahol kohútik. Ušiak v smrteľných úzkostiach zobral silu a skočil. Pán farár zažmúril oči (bál sa ohňa) a spustil ranu. Keď však otvoril oči, tak videl len dym — zajac, ten utiekol, bárs sa i vliekol.

Od tých čias nutno pánu farárovi počuť všeličo o zbehlých lovcoch a keď preriekne svoje príslovie „Čo sa vlečie, neutečie,“ to môže byť istý, že replika nevyostane. No zato drží sa svojho príslovia.

„Ba ako vyzerá ten náš Svätko?“ preriekla pani učiteľka.

„Nuž tak ako pred rokom!“ vetil farár.

„Ohó!“ protestoval otec. „A brada, fúzy? Tie predsa museli narásť!“

Farár sa dal do smiechu.

„Človeče!“ vyvolal. „Veď len nemyslíš si, že príde bradatý ako posvätený kaplán!“

„To je pravda!“ mrzuto riekol Lešťan. „Škoda, aké mal pekné fúzy!“

„Sväto je i tak veľmi šumný,“ potešoval farár otca.

Matka ľúbezne usmiala sa. Otec pokojne zašomral: „To verím!“

„Ale Milka nevidela ho už dávno,“ riekla učiteľka.

„Veru čo do inštitútu odišla,“ odpovedal farár. „Je tomu už päť rokov.“

„Vtedy bola ešte len jedenásťročná,“ dumala stará pani.

„Ako tie časy letia, bože! Deti už dorástli.“

„Veru už sa môžu…,“ preriekol farár a usmievavo pozrel na švagra.

Lešťan položil obe ramená na plecia farárove a skúmavo díval sa mu do očú. „Rozmýšľal si už o tom?“ pýtal sa ho citne.

„Čo sa vlečie, neutečie!“ vetil farár a štrngol svoj pohár o švagrov.

Lešťan vypil víno dúškom.

„Len nech nebude daktorý z nich tým povestným zajacom,“ riekla matka, no bolo vidieť po usmievavej tvári, že neverí tomu.

Z ulice zahrmel voz.

„To je môj batár!“[2] riekol farár pyšne.

O chvíľu vskutku vošiel otvorenou bránou voz, to jest batár, ako nadával mu pán farár.

Z koča skočil vysoký mladý muž a vrelo objímal svojich rodičov. Matka mienila, že jej Sväto narástol, čomu sa pán farár však smial.

„Narásť v dvadsiatom šiestom roku!“ riekol veselo. „Nuž ale vitaj, reverendissime! Podľa pravdy mal som ti byť prvým, lebo ja som ti principálom.[3] Nuž ale dobré nechodí nikdy pozde. Zohni sa kus, chlape, a pobozkaj ma!“

Sväto objal starého ujca. Tvár jasala mu radosťou.

„A kde je Milka?“ pýtal sa potom, obzrúc sa vôkol.

Starí prišli do rozpakov. Nechceli povedať mu pravdu.

„Nazdali sme sa, že neprídeš už dnes,“ riekla mu matka. „Milka má prácu už teraz podvečer.“

„Tak? Teda už je gazdinou!“ riekol veselo mladý muž. „Zvedavý som na ňu. Musí byť veľká.“

„Je veru!“ svedčila matka. „Dievča už na mieste!“

„Skutočne? Škoda, že niet jej tu!“

Starí zaviedli syna do domu. Z izby do izby kráčal mladý kaplán a blaženou tvárou hovoril: „Všetko je tak ako pred rokom.“ Radostne omakal všetko, akoby chcel vítať sa i s mŕtvymi predmetmi. Pri otcovom pipatóriu zastal, napadla mu premena.

„Ejha, apík! Ako vidím, obnovil si sa,“ riekol a chytil do ruky peknú tajtíčku.[4]

„To mi Milka doniesla pred dvoma mesiacmi, keď prišla z ústavu.“

„A mama má nový čepiec! Aký skvostný!“ kritizoval ďalej syn.

„To mne tiež Milka doniesla,“ vetila učiteľka.

„Všetko Milka — a Milky niet!“ riekol Sväto nádychom nevôle.

„V svojej izbe nájdeš i pre seba dary od nej!“ chlácholila ho matka.

Syn vošiel do svojej izby a prezrel ju tiež. Pokraj postele ležali pekne vyšívané papuče. Na stene viselo vešadlo na hodinky. Na stole stála krásna vyšívaná mapa[5] pre listové papiere s nápisom „Na rozpomienku.“ Popri nej porcelánová nádoba na černidlo s jemnou miniatúrnou ručnou maľbou.

To boli dary od Milky. Mladý Lešťan s úľubou díval sa na vzácne dary.

Sluha so slúžkou vniesli veľký kufor do izby.

Sväto hneď dal sa do vypakovania. Starí zvedavo stáli okolo. On vyňal predmet po predmete. Navrchu boli samé dary. On podával ich svojim jedno za druhým.

„Toto tebe, mama — toto tebe, apík — toto tebe, ujco.“

„A to?“

Sväto držal hodný pakeľ v rukách.

„To je Milkino,“ riekol veselo a potom ukazoval im pri okne obsah pakľa.

A tie malé, necenné darčeky vďačného syna doniesli rodičov i s ujcom až k slzám — od radosti.

„Môj holúbok!“ riekla matka. „To všetko musel si snáď odhladovať!“

„Ale ba, však som mal veľké štipendiá v Nemecku,“ odmietol syn tvrdenie.

„Pôjdeš so mnou, Sväto?“ pýtal sa ho ujec.

„Hneď, áno, len donesiem sa kus do poriadku,“ vetil Sväto.

Starí vyšli z izby a on obliekol sa pozorne.

„Ozaj, ako vyzerá?“ myslel si a opatrne delil kučeravé, čierne vlasy pred zrkadlom. „Bude istotne krásavica,“ plietol ďalej myšlienky. „Už vtedy dalo sa to zatvárať, keď videl som ju posledný raz.“ Rýchlo natiahol čierne rukavice — a ešte raz obzrel sa v zrkadle. Bol skutočne šumný chlap. Mal silnú mužskú postavu a peknú pravidelnú tvár.

Zobrali sa s ujcom k fare. Nemali ďaleko, lebo školu len kostol delil od fary. No i tá cesta trvala dlho mladému Lešťanovi. Na ceste stretli sa s ľuďmi, nuž každý chcel privítať nového kaplána.

Konečne dorazili. Lešťan netrpezlivo vkročil do izby.

Pri stole sedela mladá dáma. Na jeho kroky vstala zo stoličky a šla mu v ústrety. Jej biela tvár začervenala sa úplne, keď tíško preriekla:

„Vitaj, Sväto!“

On srdečne objal ju a pritiahol k oknu. Tu chytil jej hlavu a vydvihol ju hore k sebe.

„Aká si, Milka naša…“

„Aká?“ pýtala sa ho ona.

„Pekná!“ riekol on a vrelo pobozkal jej čerstvé pery.

Ona vymkla sa mu z rúk a ponúkala ho stoličkou. Sadol si, no nespustil oka z nej, ona ale zato sklopila oči k zemi.

„Veru by ťa nebol poznal!“ riekol.

„Ani ja teba, Sväto!“ vetila ona a bojazlivo pozrela naňho.

Potom oddal jej dary.

„Vaše ženské dary sú omnoho vzácnejšie, poneváč samy robíte ich!“ omlúval sa, spolu ale i ďakoval Milke.

„Cena je pobočná pri daroch!“ vetila ona. „Maličkosť, keď je ona znakom lásky, stojí viac než nádherné predmety, dané len z nutnosti.“

„Máš pravdu, Milka; posudzuj teda i moje darčeky podľa toho!“

Potom prešli na iné predmety. Však mali dosť čo vyprávať si: mali spoločné známych a čiastočne i spoločné rozpomienky.

Starý pán nerušil ich, až keď oznamoval sa mu hlad.

„Tetka riekla, že by sme večerali dnes u nich.“

Milka sa zapýrila.

„Ale však ja už mám tiež hotové!“ namietla.

„Nuž ale keď dnes prišiel Sväto,“ riekol s výčitkou otec.

Ona zapýrila sa ešte lepšie.

„Ale, apík…“

„Hej, hej!“ skočil jej otec do reči. „Tetka hovorila i to, že prílišné šetrenie prázdnej slušnosti medzi rodinou je skoro neslušné.“

Ona sklonila hlavu.

Lešťan porozumel, prečo Milka nebola u nich pri jeho príchode.

Pristúpil k nej a chytil jej ruku.

„Teda zato si nebola u nás?“ pýtal sa jej s výčitkou.

Ona zdvihla hlavu a prosebne zrela naňho.

„Zato!“ riekla úprimne. „Ale uznám, že som preháňala.“

„Viac ale nebudeš, všakže? Však sme my brat a sestra!“ riekol on a nemohol odolať, aby nevzal si hneď jeden bozk z tých bratských.

„Veď ale ty tiež preháňaš, Sväto náš!“ preriekla ona s úsmevom a bránila sa od jeho bratskej lásky.

Potom dali sa na cestu. Mladí šli vopred popod ruku; za nimi kráčal pán farár.

„Bol by to párik!“ šomral si starec a s rozkošou díval sa za mladými.

„Pamätáš sa, Milka,“ preriekol Lešťan, „ako utekala si predo mnou, keď som prišiel domov ako maturant?“

Milka sa zasmiala.

„Keď si bol taký veľký a kosti vystávali ti!“ vetila.

„Hja, duša moja, to bolo po alumnickom koste!“[6] smejúc sa odpovedal on. „Nuž ale však veľkým som i teraz.“

„Ale si nie chudý, si…“

„Istotne predstavovala si si ma inak.“

„Veru krajšieho!“ vetila ona žartovne.

„Krajšieho? To som teda teraz tiež nie špatný?“

Ona sa začervenala. „Vykrúcaš slová!“ riekla ticho.

„Nie. Veď nezáleží mi na kráse!“ vetil on. „Ale nedal by to za nič, keby predsa páčil sa tebe.“

Ona zadivene pozrela naňho. „Prečo práve mne?“

On zdvorile pustil ju vopred otvorenými dvercami.

„Aby sme sa vyrovnali,“ odpovedal potom, „lebo ty okúzlila si ma celého. Ja neviem, ale…“

Ona spešne šla od neho, akoby nechcela počuť pokračovanie jeho lichotivých slov.

„Ach, tu je teda i pyšná!“ vítala srdečne pani učiteľka svoju neter.

V izbe postavili ich vedľa seba a dívali sa na nich s usmievavou tvárou.

„Akú mám radosť, bože!“ riekla blažene. „Však som vás oboch ja vychovala.“

„A my?“ protestovali švagrovia.

Pani učiteľka nemala sluchu pre námietku.

„Ale sa mi i musíte radi mať!“ hovorila a skúmavo dívala sa na Milku.

Milku zalial rumenec.

„A znakom toho sa pobozkáme!“ riekol sviatočne pán kaplán.

„Dobre máte!“ posmeľoval učiteľ.

Sväto chytil Milku a bozkal ju raz, dva tri razy.

„Ale ona ma predsa nebozkala!“ riekol potom mrzuto.

„Ba som!“ bránila sa Milka.

Starý pán Lešťan chytil ju a bozkal ju na čelo. Hlásilo to tak, ako keď skalu hodíš do vody: cuplo.

„Takto si ho mala bozkať!“ riekol žartovne. „To by nebol odtajil. Ale vy len dýchnete a už to voláte bozkom.“ Spoločnosť so smiechom sadla si k prikrytému stolu.

Chvíľa minula sa výborne. Pán farár ešte i zarečnil.

Milkina zdržanlivosť, vyvolaná prítomnosťou bratranca, minula tiež.

Veď oni boli skutočne viac než bratranci. Jej matka, sestra pani učiteľkina, umrela pri pôrode posledného dieťaťa. To dieťa bola ona a tetka nahradila nemluvniatku matku. Dom učiteľov aj farárov bol jeden, nakoľko farár nemal žiadnej domácnosti po smrti svojej ženy, ale kostoval sa[7] u švagra. Dcéra ale, Milka, bola vychovaná vôbec u Lešťanov, a rodina smiala sa, keď Milka pomenovala dom Lešťanov „naším“, dom svojho otca ale „farou“. Mnoho ráz prihodil sa nasledovný rozhovor:

„Kde si bola, Milka?“

„Na fare.“

„A kam ideš?“

„Domov.“

Pomer tento premenil sa až po príchode Milkinom z ústavu. Tetka rýchlo naučila ju potrebným domácim prácam a ona prevzala kormidlo v dome starého otca.

„Ako ti chutnajú koláčiky, Svätko?“ pýtala sa pani učiteľka.

„Veľmi dobre!“

„To Milkin remek!“[8]

„Ej, to mi ešte sto ráz lepšie!“ vetil Sväto.

Milka sa zapýrila. Švagrovia sa smiali.

„No, no, odpusť, maminka!“

„Veď je nič, len žart,“ uspokojila ho matka.

„Očuj, Ondrej!“ preriekol farár k švagrovi. „Na konci nášho Podhoria stojí krásny kaštieľ, naokolo žírne zeme. Čo myslíš, čarovali by sme?“

„No nie!“ sekol učiteľ a štrngol pohárom. Ešte i matka priložila pohár k ústam.

„Aby tak bolo, ako má byť!“ vyvolal učiteľ a dúškom vypil nápoj.



[1] kost (nem.) strava

[2] batár (franc.) staromódny krytý koč

[3] principál (lat.) predstavený

[4] tajtíčka fajka

[5] mapa (lat.) obal na listiny alebo kresby

[6] alumneum (lat.) študentská stravovňa

[7] kostovať sa (nem.) stravovať sa

[8] remek majstrovský kúsok





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.