E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Jano Mráz

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný, Veronika Víghová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov


 

Jano Mráz

Sedemdesiatštyriročný človiečik, riedke vlasy popolavej farby po staroslovensky dlhé a hladko začesané na väzy, obstrihnuté a vždy mastné, že sa mu na slnci až tak lisnú. Tvár vyholená, hladká ako zrkadlo. Drobných, zelených, žmurkavých očiek mu skoro ani nevidieť; má ich hlboko pod ryšavým obočím. Ináče na svoj vek je neobyčajne čerstvý, zdravý a červený, zvlášte okolo nosa. Hádali by ste mu okolo šesťdesiat.

Je sedliackeho rodu aj kroja, ale toho nedrží sa prísne dľa módy. Nosí sa vyšnurovaný, ako naši starší voľakedy, a hlavná vec, že je vždy sviatočne oblečený, aby bol svetu kedykoľvek naporúdzi. Pochádza z majetného domu a po bratovi z učenej rodiny. Otec mal ich dvoch: staršieho Ondriša a jeho. Pán farár zbadal chlapca a riešil, že bolo by ho dať vyučiť, hoci i za kňaza. Ondriša totiž.

„Nuž keď za kňaza, nechže by šiel spánombohom,“ povedal otec, a materi sa to celkom páčilo. Slzy sa jej zjavily v očiach, keď si pomyslela, že by ešte tu mohol byť dakedy farárom. Aká by to bola radosť a sláva! Celý svet by jej závidel. Ondriš kňazom a Jano by gazdoval. Aj ten by sa dobre mal, aj tomuto by bolo viac majetku.

Ondríka zaviezol pán farár do latinskej školy, Jano gazdoval. Ondriš učil sa dobre. Už mal byť o rok posvätený, ale prišla cholera, a neúprosná smrť Ondríka skosila. Materi zostaly do smrti slzy, otcovi žiaľ a Janovi hodný majetok a Ondrišove — knižky. Bol chtivejší do nich ako do roboty. Knižky prezeral, čítal a s otcom gazdoval. Potom sa oženil, otec zomrel a Jano si z čoho, z čoho nie, smyslel chytro zbohatnúť. Nie tak robotou, ako rozumom, fígľom. Popustil sedliacku robotu a začal špekulovať, ako sa vraví.

Tým vás ale nebudem dlho molestovať, lebo mi to iba rozprávali a ľudia povedia všeličo, a ja nechcem písať o ňom len od tých čias, ako ho ja poznám, — od dvadsiatich — dvadsiatichpiatich rokov.

To je svätá pravda, že z toho veľkého majetku nemal vtedy už, a nemá ani dnes, iba chyžku, i to hocijakú, že mu práve na hlavu netečie; v poli záhonček, čo ho žaba preskočí. Ostatné všetko prešpekuloval. Ako? Nie ľahko. Trvalo to za tridsať rokov, čo si mozog sušil, trápil sa, ako by chytro zbohatnul a až v päťdesiatom roku veku jeho vyrátali mu fiškáli, že — prišiel o všetko.

Len dva-tri príklady.

Prišla neúroda, obilia sa neurodilo. On svoje posvážal do stohu a dal vysoko asekurovať.

„Ujček, veď vám stoh horí,“ zastavil ho v poli istý človek.

„A či už?“ zarazil sa Jano.

Nedokázali mu, že by sa bol sám podpálil, ale tak mu to vyrátali, že iba škodoval.

Nakúpil tristo oviec, pobral lúky do árendy a aby sa ovce čím lepšie vyplatily, neveľmi ich kázal odvracať od cudzieho. Platil pokuty. V lete prišla suchota; tráva zhorela, nebolo iba na mokradiach. Ovce vydochly.

Nabral poľa do árendy. Nemal však dosť statku, hnoja málo, neurodilo sa, a na árendy musel doplácať. Zadlžoval sa, potom aj odpredával po kuse. Vtedy už taký mával statok, že jeho kone, kravy boly povestne chudé, ako tie v biblii. Nažraly sa iba keď paholok ukradol, či už z gazdovho, či z cudzieho. Ako statku, čeľadi tiež tak uťahoval a keď sa ohlásila, ešte jej aj vynadal, vybil, odohnal.

Nakoniec premyslel si ešte takto. Nechal sedliactvo, árendášstvo, predal skoro všetku zem a postavil mlyn. V dedine nebolo totiž ešte „novotného“ mlyna a ľudia chodili mlieť inam.

Mlyn sa ale nevydaril. Lebo sa sám do toho nerozumel, a svet ho pri mašinách a kadečom oklamal. To ho všetko vtiahlo do pravôt. Nečakal, trovil, chodil po advokátoch a naučený v majetku, síce neopíjať sa, ale — len aj strovil. Pritisnutý už takto k stene, ešte sa chytal rozumu. Premyslel predať mlyn a vrátiť sa k hospodárstvu. Aj skutočne mlyn predal, lacno; nebolo kupcov. Na druhý — tretí deň ale hlásil sa nový kupec. Sľúbil voľačo viac. Jano nepomyslel, či sa to dá tak ľahko odvolať, závdavok vrátiť — predal mlyn druhý raz. Z toho povstala taká pravota, ktorá nielen že ho doniesla o všetko, ale dostal sa aj do áreštu.

Keď mu všetko spredali, zostala mu práve tá chyžka, v ktorej teraz býva a ktorú, keď už zle bolo, stačil dať prepísať na ženu.

On šiel do áreštu, žena do chyžky a deti sa rozišly po svete.

Ozaj, musím vám doložiť, aby ste mi nevytkli stranníctvo, že žena a deti nesmely sa do obchodov otcových starieť. To uznávaly, že dobre chce, majetky, bohatstvá im nadobúdať: „Ktože za to môže, že ide nešťastie za všetkým, čo otec začína,“ vyvrávala mať, ktorá poctivosť mužových úmyslov neskúmala. Ak sa niekedy predsa, od žiaľu za dačím ohlásila, aj ju nabil, aj musela ticho byť. Lebo čím väčšie straty, tým bol Jano horší, zlostnejší, ako blázon dakedy, zvlášte keď od zlosti aj viac pil.

* * *

V árešte sa Jano celkom premenil.

Z dlhej chvíle prosil si nejaké čítanky. Dali mu Písmo sväté a spevník. Zaprosil, že on má ešte aj po bratovi knižky doma, dovolili mu doniesť aj tie.

Tu sa vlastne začína moja rozprávka.

Príduc Jano z áreštu, prvý jeho krok bol do kostola. Iste aby ukázal aj pred svetom premenu svojho smýšľania, dal sa samojediný v nedeľu pred celým svetom — ospovedať.

Ľudia mu razom všetko odpustili a uznali ho človekom ešte i nad seba.

„Veď už ani nefajčí, nepije.“

Lebo v árešte odvykol a sa mu za čas nežiadalo. Ale možno, že by bol, hádam, aj inakším človekom, ale prišiel medzi ľudí, ktorí fajčili, pili, hrešili, vadili sa ozlomkrky, ako driev aj Jano, namáhali sa jedine o to, aby mali domy, zeme, zlatáky, peniaze, slovom bohatstvo.

Jano zvážnel, stíšil chôdzu. Začal chodiť každý deň do kostola, ešte vše nebol ani otvorený. Šiel si sám k zvonárovi po kľúče. Modlil sa, spieval; doma prehŕňal sa v biblii a knižkách po bratovi. Začali ho ľudia ctiť a držať za prvšieho prvých. Z predošlého života svojho dával svetu príklady, ako by robiť nemali. Už ani to ľudí nezarážalo, keď zbožnou tvárou a hlasom kajúcnika chválil sa, že jemu už odpustil Pán previnenia, aby ho prosili aj oni.

„Protož děkuji tomu, kterýž se mne zmocnil, Kristu Ježíši Pánu našemu, že mne za věrného soudil, aby mne v službě té postavil. Ježto jsem prvé byl ruhač, protivník a ukrutník. Ale milosrdenství sem došel.“[1]

Z pobožnosti ale Jano ešte vyžiť nemohol. Bolo sa mu dačoho chytiť. Roboty? Ej, tá ho netešila ani za mladi. Z roboty človek nevyžije (ale z misky), vraví porekadlo.

Jano si premyslel. Začal sa ukazovať na ponocovaniach pri mŕtvych. Tešil zarmútených slovami Písma a potom na kare povedal celú kázeň. Domáci ho obdarovali, aj sa za deň-dva prechoval.

„To bude,“ a Jano chytil sa toho po remeselnícky. Najradšej mal, keď sa sišli dvaja-traja jeho ctitelia. Ponalieva najprv on, potom druhý, tretí a tak sa napijú, a nevidieť to tak, ako keby jeden meral. V taký čas mu potom celá biblia, tisíce veršov schodilo na pamäť a od roztúženia sa i poplakal nad vlastnými slovami. Ak sa našiel aj druhý niekto, kto sa do Písma rozumel, povstávaly hádky. Jeho, Jana, pravda, nikto neprekabátil v citátoch. Za poltreťa roka v árešte sa mohol naučiť.

„Ani človeka neuctia, a po dve noci sme tam boli.“

„Aby nás to všade tak prijali, tak by sme zle boli.“ Poškodil mu onedlho tento neopatrný rozhovor s tiež takou ženou „oplakávačkou“. Trocha mu seklo, trocha sa zhačil, spamätal; ale vydržal aj ohováranie, a tak si ho zase ľudia obľúbili, že ho už aj volávali odbaviť ponocnú počestnosť pri mŕtvych a mu dali, aj zaplatili.

Z toho ale vyžiť predsa sa len nedá; lebo so smrťou nespravil sa Jano na dni, a tá ver len aj za dva týždne dakoho skosila.

Ale trafila sa v rodine svadba.

„Keď vy to viete na kare tak pekne odbaviť, vykonáte vy, čo sa žiada, aj na svadbe.“ Pozvali ho za starejšieho a Jano sa vyznačil. Čo on tam navravel, to ani jeden starejší ešte nepovedal, svet nepočul. Toľko veršov z Písma nespomenie druhý ani na piatich svadbách. A len sa mu to tak sypalo: kapitola, verš, kapitola, verš. Staré ženy plakaly nadšením, chlapi ho obdivovali. Len voľaktorí nedôverčive krútili hlavami, či ozaj tie verše sú tam, kde ich Jano udáva. Čo aj neboly všetky, to sláve jeho starejšovskej neubralo. Pozdejšie, keď sa už veršov nasýtili, ľudia zunovali stáť, sedieť, — on nezunoval rečniť.

Znali ho, rozumie sa, aj na okolí.

Šiel a tak počal žiť so svetom svetsky. By ste ho boli videli, keď zahrozil palicou proti muzikantom! Amen, zatíchli, hoci v pol pesničke.

Dosiaľ mal už tri mená: otcovské Jano Mráz, a podľa zamestnania nového — pesničkár, kňazko; teraz dostal ešte jedno pekné, hrdé: „pán starejší“.

Vošiel teda v úrad v našej veľkej dedine a väčšom ešte okolí dosť výnosný a razom zatisol druhých troch-štyroch starejších do tmy na nepoznanie.

Žena bola „pani starejšia“, a prestali jej dávať almužny, lebo Jano „zarobil slovom božím“, ako si sám vravel, keď sa ho spýtali prespolní, ako, z čoho žije,

Mrázovci zadovážili si prasa, svinku a neskoršie kúpili v poli záhonček.

Žena nasadila, čo bolo pre potrebu, zeleniny; on, keď ho „riadne“ povinnosti neviazaly, viac pre vyrazenie, aby lepšie zjedol, spal, — hospodáril, pomáhal žene. Nadobudol si kolieska a vozil, nosil na sebe do poľa i s poľa. Svet ho iba pošanoval, že na starosť „taký gazda ako on bol“ stal sa vlastným koníkom.

On zbožne poučoval: „V službu podrobil Bůh každé tělo, aby se nechloubilo před obličejem Jeho. Dal ostěn do těla mého, aby se nad míru nepovyšoval. Břímě mé lehké jest a má užitek svůj ku posvěcení, cíl pak život věčný,“ a po ceste spieval, modlil sa a svet ho uctil ani dákeho svätého a kde-kto pomohol mu rád a pri ňom sa zastavil. Iba voľaktorí „bezbožníci“ opovážili sa pochybovať o jeho pravej pobožnosti a naň hrabali. Týchto zavracal slovami Písma: „Tak o mne smýšlej člověk, jako o služebníku Kristovu a šafářu tajemství Božích.“

* * *

Jano Mráz, ako nový hospodár po prvé prišiel do oštary s obcou, richtárom. Zakázali po dedine pažite vypásať pomedzi domy a záhrady, lebo že sa škoda robí. Náš Jano voľakedy nedarmo premýšľal, premyslel si aj teraz. Hnal pomaly svinku na obecný dom. Pri každom schválne sa pristavil, aby prípadne získal dáku „malú povinnosť“, a keď sa ho spýtali, „kde ide“, odpovedal, že na obecný dom, že je svinka „akási nespokojná“.

Keď tak jednou ulicou svinku prepásol, zahol za obecný dom druhou ulicou domov a vraviac, že bol na obecnom dome, že svinka je „nespokojná“, došiel domov práve, keď už bolo načim svinku zavrieť.

Prišli mu na fígeľ a mu to zakázali.

Aj taký starejší má nepriateľov, čo sa on ako pekne a dobre svetu navinšuje.

Vozil teda svinke na kolieskach domov trávu, burinku. Ale keď sa z jeho záhončeka minula, púšťal sa s poľa prázdny domov a dôjdúc, skladal aj trávu, aj ďatelinku, burinku, čo svinky veľmi rady.

Aj za to sa naň nahnevali voľaktorí, hlavne jeho poľní susedia. Pomýlil sa vše aj do jačmeňa susedovho, a ten ho raz dochytil.

„Už je to veľa! Ja vás zažalujem,“ povedal sused. „Aj vlani som ja badal, aj dva roky, že mi na poli kape. Druhým viete dávať príklady z Písma a vy sami na cudzie idete. Iným káže, sám je nešľachetný.“

„Ach, syn môj, nesúď a nebudeš súdený! Hriech máš, ak si myslíš, že som ti vzal, príď ku mne, dám ti aj posledné zrnko, lebo ,Nic jsme zajisté nepřinesli na tento svět, bez pochyby, že také nie odnésti nemůžeme. Chceš-li zbohatnouti, upadáš v pokušení a v osídlo.‘ Večer je a nevidím dobre, starý človek, zmýlil som svoj záhon,“ vyhováral svätou tvárou starý Mráz.

„Vy vše tak: po vašom idete, a do cudzieho vojdete,“ zašomral sused a nechal ho, lebo ho Mráz „zabil“ Písmom.

Dohováraly ženy aj starej Mrázovke, a tá mu to vše povedala. On ju ale vždy slovami Písma uspokojil a ona ho uznala za spravodlivého.

„Hospodine, proveď mne v spravedlnosti své, pro ty, jenž mne střehou, neboť není v ústech jejich žádné úpřimnosti,“ vzdychával na žaloby ženine.

Čím starší, tým viac ale zanechával gazdovanie a oddal sa výlučne Písmu; ponocovaniam pri mŕtvych, karom, starejšovstvu a začal spomínať púť do Jeruzalema.

* * *

Farár ráno na modlitbách oznámil, kto zomrel, starý Mráz sadne si pred dom, aby ho ľahšie našli a večer je už tam, ak ho ešte driev neprišli zavolať. Mäkkou, sladkou rečou sa prihovorí a zostane. Spieva, vykladá Písmo, verše rozoberá a na smrť nebohého spomína. Cez polnoc rád sa obzrie do kuchyne, či sa dačo chystá; lebo keď niekto zomrie, on doma nevečeria.

Ak pozde nosia, ide vážne a pýta „svetu občerstvenia“. — „Dejte jísti zástupům!“ — a keď donesú dačo zjesť, vypiť, tým je nebohý vychválenejší. Mráz rád si zapapká.

„Žena nebola doma, mal som slabú večeru,“ vyhovára sa.

Jemu nalejú prvému. Pozdvihne oči k nebesiam, a tenkým, ženským, plačlivým hlasom, a podľa toho, ako bolo zvečera trúnku, tým skrúšenejšie, sladšie zavinšuje nebohému večnú slávu, šťastlivé vzkriesenie, živým zdravia, vdove, napríklad, potešenia, synovi hodnú ženu, dievke muža, deťom chleba, statku od škody zachovania, na poli úrodu a nič nevynechá, čo živé, alebo mŕtve je: „Ako čítame v evanjeliu Jána, v XV. kapitole, verši piatom: ,Neboť ty jsi, Pane, ten vinný kmen a my tvé ratolesti.‘“ a vyprázdni pohár. Ak aj pred polnocou donesú do skleničky, pretrhne modlitbu, spev, chlipne si a ďalej spieva, lebo káže slabuškým, trasľavým hlasom.

Býva takým zdĺhavým v svojich výkladoch a modlitbách a zvlášte v speve, že neprestane, až mu povedia, že dosť, „oddýchnime si“.

Stane sa, že ho aj málo počúvajú, a čo mladší začínajú sa šeptom shovárať v jeho reči. Tu vzplanie hnevom spravodlivých a: „Ticho! Neboť né já mluvím, ale Duch Boží, kterýž přebýva ve mně.“

Mladým zaťom a nevestám hneď po vere skladá veršované odobierky. Má za to, podľa toho komu, zlatku, dve. Za zlatku vítanka vyzerá napríklad takto:

„Žalosťme, radosťme v tomto dni znamení,
v ktorom sa mi zmení môj vienok zelený.
Z úprimného srdca sa k vám Apovka nový nyní prihováram
a od Pána Boha všetko dobré žiadam.
Od tejto hodiny chcem vám priateľom byť
a vo vašom žiali, ktorý je tu s nami, vás vždycky potešiť.
Nebo ste zármutok, zármutok veľký skúsili,
když ste mému manželovi Matku, a vašu manželku do hrobu složili.
Každý rok vám je pamätný, ostatný deň v roku,
v ten čas ste sa rozlúčili s premilú manželkú…“

A tak ďalej ešte za pol hodinu.

Vítanky za dve zlatky sú rozdielne tak, že je neraz do plaču nevestám: lebo aby sa odobierku hneď po sľuboch začala učiť, ak nechce obísť s posmechom.

Či na kare, či na svadbe, dá si pozor, a nikdy sa tak neopije, že by nevládal svoje povinnosti starejšovské vykonať. Radšej dva razy ako ani raz.

Tak sa mu tu i tam bolo prihodilo, že ho víno tak zmiatlo, že sa na jednej svadbe po každom jedle modlil, zabudnúc či sa už a či nie. Vtedy aj tancoval a začínal spievať pesničky nechvalného obsahu. Ľudia si to však vyhovorili, že dobre, tak má byť na svadbe a čo je v piesni, nech sa kliesni. A že sa štyri razy modlil, tým nehrešil. Ale starý Mráz pamätá na zadné kolesá. Keď vidí, že je toho ponúkania už vyše hlavy, má slušný spôsob, že ak chcú dať „v mene božom“ aby dali starejšej, jeho žene, ktorá na svadbe vďačne nosila krčah s „osobášeným“ hriatym a koledák (koláč) na chrbáte.

Ako starejší, z povinnosti delí radostníky, mäso a nadelí najprv seba stehienkom a čo najlepšími kúsky, potom podá družbovi, aby ponúkal. Čo zostane, zakrúti do papiera, ručníka a celkom vážne zavolá družbu, aby podal pani starejšej s citátom: „Dávejtež nuzným, aby odmena vaša hojná byla v nebesích.“ Ak jej nebolo hodno prísť, na chudobnejšom veselí, popchá sám do vrecák: „Tej mojej starej, aby aj ona pamätala na túto úctu, ktorú nám domáci v tak hojnej miere preukázali; občerstvili nás ,mlékem a strdí.‘“

Na pohrebe rád sa pripojuje k pánu farárovi, učiteľovi a vedie s nimi sväté rozhovory. Rád ich aj obslúži a je ich veľkým ctiteľom, chváliteľom.

Najväčšiu radosť má, keď im môže peniažky — plácu, oferu, dary zaniesť.

Domácim hovorí, aby neskúpili, ale dali dělníkovi, lebo že: „hoden jest mzdy své“. Ale vediac čo je štóla, dal len toľko, koľko prichodilo.

„A vďačný manželský pár posiela pánu farárovi — korunu.“ Ťažko tam bolo badať vďačnosť, keď dali len, čo museli. Neraz ho iba dopáli.

Ale stalo sa mu „zo zabudlivosti, moja hlava už stará“ že čo dali navyše štóly, to zadržal. To mu veľa pokazilo na dôvere, keď to od farára alebo od učiteľa vyšlo.

Ale starý Mráz nie preto špekuluje od mladi, aby sa vyvravieť, očistiť, nevedel… „Nečiním dobrého, kteréž chci, ale činím to zlé, jehož nechci. Bídný já člověk! Kdo mne vysvobodí z toho těla smrti?“

Pred dvoma rokmi aj predtým raz-dva, tak už mu bol zárobok seknul, že nevedel sa inde reparovať, iba na v svätej zemi. „Nyní pak beru se do Jeruzaléma, službu čině svatým.“

„Pár zlatákov mám a pár dajú dobrí ľudia, a pôjdem vo meno božie. Lebo my sa to tu od týchto židov pravdy nedozvieme. V Písme svätom to čítame, učíme sa, ale ja by to chcel na vlastné oči vidieť: Svätú zem, hrob, to drevo, na ktorom Kristus pán bol ukrižovaný; aby sme sa to presvedčili na vlastné oči, kde to telo spočívalo… Ak mi milostivý boh bude na dobrej pomoci.“

Jedni mu nadali do neveriacich Tomášov, že chce prsty klásť v rany Krista; druhí ho pobožne počúvali a skladali sa mu na cestu. On keď sa vráti odtiaľ, bude im rozprávať, čo na vlastné oči videl, lepšie porozumejú, ako čo len tak od kňazov z Písma, ktorí tam neboli, počujú. Ako vravím, niekde mu uverili, niekde si aj dočkal.

„Ja chodím na šichtu, môj muž slúži a vy si pôjdete három-fárom.“ On ale s tichou pokorou niesol všetko: „Nebo tak za to mám, že nejsou rovná utrpení nynější oné budoucí slávě, kteráž se zjeviti má na mne.“

Začal si to tak bol sbierať podjeseň. Zašiel si aj po susedných dedinách a celú jeseň sa preživil a na fašiangy doniesol vyše tridsať zlatých. Potom cez fašiangy odbavil ešte voľaktoré svadby, odobral sa od všetkých a že sa môže aj nevrátiť, plakal a prosil, aby ho prepustili v pokoji, lebo oči jeho chcú vidieť spasenie… Šiel na spoveď a rozhlásil, že ide do Svätej zeme. Svet ho vyprevadil až za dedinu a plačom sa s ním lúčili.

Starý Mráz v Svätej zemi síce celkom nebol, ale šťastlivo obišiel dve stolice, čo ho nechytili. Pravda, nezačal s najbližšou dedinou, ale držal sa tej piesne: „Poďme, šuhaj, k Dunaju, kde nás ľudia neznajú…“

O tri mesiace sa vrátil, cele zduchovnelý a — prepáčte — zavšivavený. Ale mešec a kapsa plná. Na kuse šiel vo svojich čižmách, potom ale našiel na ceste bačkory.

„Aho, to mne mama Dora podhodila, pánboh jej daj zdravia,“ zvolal vraj, vzal ich a preobul miesto čižiem. V tých že šiel potom ako mladý, ustatosti celou cestou nepocítil.

Baba Dora má byť striga. Má s ňou tajné spolky a ja nemôžem vám viac o tom napísať. I to som sa len v poslednú chvíľu dozvedel. Ale keď je niekto ťažko chorý, alebo sa dievka nemôže vydať, za koho by sa chcela, načim s tým teraz už len jemu sa zdôveriť, na dva-tri dni sa stratí a potom už „pomáha“, dakedy aj s dobrým výsledkom, menovite v druhom prípade.

V kapse, ako som spomenul, doniesol starý Mráz zo „Svätej zeme“ celý šiator drobností — darov svojim známym, ktoré po púťach nakúpil: obrázky, figúrky z vosku, dreva; halúzky, olivy, kvety i palicu; kde čo odlomil, zodvihol, a všelijakých neobyčajných kamienkov a rozdával rozprávajúc, kde čo odkiaľ je: z hrobu, z kostola, Getsemanskej záhrady, Olivetskej hory atď. Ľudia to brali do rúk ako posvätné veci; niektoré ženy iba cez obrúsok lebo zásterku. Na krku doniesol na stuhli drevený krížik a v ňom drobulinký drobný krížiček. To že je z toho, na ktorom Kristus bol ukrižovaný. Svet ho bozkával, menovite nemocní a deti, ktorým matere kázaly.

Mráz nosil kríž na svadby na belasej, na pohreby na čiernej stuhli.

Doniesol aj tabatierku, zvláštnu, vykladanú (ako áreštanti robievajú). To bolo z libanonovej cédry. Lebo vraj zpät idúc, aby sa mu skorej čas minul, naučil sa smrkať a doma potom, kto sa nemohol nádchy zbaviť, dával mu z tejto škatuľky tabaku do štipky. Doniesol aj kus hrubej voskovej sviece, ktorá od dvoch rokov ešte nezhorela, lebo ju starý Mráz vše doleje a keď sa niekto dlho trápi, zomrieť nemôže, Mráz podá mu ju horiacu a nemocný ožije alebo zomrie.

O Svätej zemi rozpráva (sprostejším) celý vo vytržení, ako by blúznil. Vie toho veľa z Písma a bratových kníh. S múdrejšími, neznámymi sa nerád púšťa do reči a hovorí len všeobecne: sú tam vrchy, hory, skaly, roviny, vody. Šiel ta a odtiaľ peši, na voze, na železnici, na lodi a (niekedy dokladá), že bola búrka celkom taká, ako keď Kristus zaspal na lodi, že im plachty len tak chytalo. Že už tam myslel, oddaný bohu, nájsť svoj hrob; ale ho Otec nebeský zachránil, aby svetu mohol zvestovať, čo tam videl, zažil. Toto klamanie ľudí stalo sa mu už takým remeslom, do ktorého sa už tak vžil, tak ho verne a často koná, že už ani sám nevie, čo je z jeho reči pravda a čo klam. Bol by už vari náchylný uveriť sám sebe, že ozaj, hádam, možno, bol aj v tej Svätej zemi; lebo že veď bol veľmi ďaleko.

„Sláva, sláva, sláva! Stotisíckrát sláva!“ vzpína ruky, že videl Svätú zem. Múdrejším zase, že tam nevedia po slovensky a tak že len chodil, prizeral sa, modlil, ale nevediac sa dohovoriť, len čo si z Písma pripomínal, že je to vskutku tam všetko tak, ako čítame.

Starý Mráz ako sa vrátil odtiaľ, viac pije. Prvej sklenke odvinšuje on, ale z radu sa potom nevytratí. „Stotisíckrát bohu sláva!“ že bol v Svätej zemi, rozkladá potom v slzách, plači. Tak sa rozcíti od spomienok (či trúnku), že sa mladší aj zasmejú. Pri speve teraz už oči celkom zatvára, spieva hlasom ešte slabším, trasľavejším a začína vše tak ticho, že ho nepočuť a vyjde z toho vše taká falošná nota, že sotva majú z toho v nebi radosť.

Ako sa vrátil zo Svätej zeme, starejšovstvo mu veľmi dobre ide. Len by stačil, keď sa svadby začnú. Trhajú sa oň. Lebo aj pri tej najveselšej príležitosti tak vie ľudí rozplakať, že staré ženy, ktoré veľa pamätajú, hovoria, že takého starejšieho už nikdy u nás nebude!

Možno, že aj nie. Lebo mladý svet už tak sa oddal teraz na novinky, knižky, spolky, že z hlúposti a poverčivosti ľudí bude už ťažko vyžiť ešte i figliarskejšiemu človeku, ako je starý Jano Mráz!



[1] Protož děkuji tomu,… tieto i ďalšie slová, ktoré Jano často hovorieval, sú citáty z Biblie. (Preklad bol písaný v starej češtine, v takzvanej bibličtine.)




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.