ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Lutišič narodil sa v hodvábnej posteli, za brokátovými záclonami, ako jeho havranovskí príbuzní, takí ďalekí, že od nich niečo očakávať nebolo možné; konečne, veď sa on a jeho rodina ani s nimi vlastne nepoznali. Stohárovský Lutišič, otec Andreja, len to vedel, že všetky veľké majetky havranovskej línie shromaždily sa v rukách starého Imra, ktorý mal syna. Mal i neter Zuzannu, škaredú, svárlivú pannu, ktorej bála sa celá stolica — okrem toho ďalšiu, dosť početnú krvnú rodinu.

Andrej prvú mladosť a gymnaziálny vek, prvé dva akademické roky prežil v pomeroch veľmi úzkych, hoci mu od detstva vbíjali do hlavy zemiansku pýchu a tak s ním zaobchádzali, ako by sa bol narodil neďaleko kráľovského paláca. Jemu len že cele nepomotaly mladú detskú hlavu čudné kontrasty žitia. No ešte horšie bolo, že najútlejšia mladosť jeho zatemnená bola nešťastnými, rozháranými, ba priamo tragickými, špatnotragickými pomermi a udalosťami. Pravda, on sám sa na ne len temno pamätal, pri prvých osudných úderoch bol ešte malý, neskôr zdržoval sa drahne u rodiny gregušovskej a ešte neskôr po školách.

Otec jeho Ľudovít Lutišič, človek mäkký (niektorí menovali ho dobrým, ale primäkký človek nemôže byť dobrý), vo svojich dielach obozretný, ba až úskočný, keď išlo o jeho hmotný záujem, mal v Stohároch neďaleko stoličného mesta Kotlína dobrú advokatúru, s ktorou si dosť chytro nadobudol slušný majetok. V pokročilom veku (k diplomu neskoro prišiel) vzal si za ženu osemnásťročnú krásavicu Rizu Mališovskú, dcéru upadnutého zemana s chýrnym írečitým menom, ktorý sa i pri írečitom mene spil a zanechal dcéru v krajnej chudobe, no s nárokmi, ktoré nijako nesúhlasily so skutočnými pomermi siroty.

Ľudovít vzplanul k Rize ohnivou, no duševne nehlbokou láskou. Ona ho očarila svojou nádhernou junónskou postavou, ohňom prekrásnych belasých očú, bohatými havranočiernymi vlasmi, ktoré bujnými vlnami česala si až na sluchy, takže pokrývaly jej malé ružové ušká. Nesmelo blížil sa, s trasením a temer istotou, že si utŕži kôš. Aké bolo jeho prekvapenie, keď po prvých nesmelých slovách hodila sa mu na hruď s milou, bezpodmienečnou oddanosťou a pokryla jeho tvár horúcimi bozkmi! On bol ako hromom porazený nečakaným, a ako si myslel, nezaslúženým, ľahko vydobytým šťastím. Veď si často sám hovorieval: ,taká ruža nekvitne pre úbohého dedinského advokáta‘, a hľa, ruža sa mu sama hodila na hruď. Potom už rád znášal posmechy, závisť a nič nedal na kuvičie proroctvá. Jemu otvorily sa brány pozemského šťastia dokorán, pracoval s chuťou až do únavy, vrodená hrabivosť jeho ešte zosilnila sa, aby jeho krásna žena mohla zveličovať a svetu ukázať svoje pôvaby. On dvojmo tešil sa z krásy svojej ženy, keď videl, ako iní pasú na nej oči, jej cena pre neho rástla, keď videl, že ju iní uznávajú a cenia. Ťažko pochopiť takú plytkú márnomyseľnosť, plytkú a pre pokoj domu nebezpečnú.

Andrej mal dva roky, keď zo skromnej, mužom až do smiešnosti zbožňovanej ženy, a ako zdalo sa, príkladnej, milujúcej matere, stala sa razom záletná márnotratnica a svetárka, spravujúca dom a rodinu, vývodiaca rujnosťou a rozpusteným životom v Stohároch, v Kotlíne, v kúpeľoch a vôbec všade, kde sa žilo veselým životom.

Premena s Rizou bola práve taká veľká ako neuveriteľne srázna a nenadála. Za dievčenstva nebolo o nej mnoho počuť; ona pomáhala biednej matke znášať uníženia a často i horkú biedu, zapríčinenú nezriadeným životom Mališovského… Raz rodinu svoju obsypával hojnosťou, vyvážal ženu i dcéru do Kotlína na bály, ba i do Pešti, držal im voz i kone pre zábavu, nabil im plné uši o dedičstve, ktoré už-už malo ich prekvapiť — druhý raz, prehrajúc poslednú stovku, voz i kone, stratil sa na dlhší čas, opustil ich prenasledované veriteľmi, až počala na ich dvere klopať naozajstná bieda. Mať nepreniesla časté zvraty, padla do suchôt a umrela práve v čase, keď Mališovský mal svoju pijanskú štvrť. Riza uchýlila sa na čas k tetke, a keď spredali ostatnú škvarku Mališovského, prišiel Ľudovít a zachránil Rizu od osudu najväčšieho uníženia. Podľa všetkého Riza nemohla ináč hľadieť na Ľudovíta než ako na zbaviteľa. Aká duševná hádanka tu skrsla, bez vidnej príčiny, bez zadaného príkladu, ba temer bez príležitosti (Riza si bola sama príkladom i sama utvorila príležitosť), to zostalo nevysvetliteľnou tajnosťou i pred synom, ktorý po čase, s rozorvaným, krvácajúcim srdcom pátral po vzpruhách a príčinách strašnej rodinnej tragédie, tragédie bez poézie, bez nejakého vzletu, bez ingerencie búrnych náruživostí, ktoré akosi zmiernia i zločiny… Otupná, otupná tragédia…

Svojho času povrávalo sa všeličo; spomínali, že úspešné dvorenie ulánskeho nadporučíka, baróna s talianskym menom (v Stohároch a okolí ležala konnícka eskadróna), bolo prvým nárazom, ktorým rozbila sa tak skoro slabým, mäkkým Ľudovítom založená rodina. Dosť na tom, fascinujúcou krásou, nevšedným, povrchným, často pre ženské ústa a uši riskantným vtipom, bezstarostnou veselosťou skvejúca sa pani podmanila si susedov bližších i ďalších a všetky „fashionabl“ kruhy Kotlína. Ako hviezda prvej veľkosti utvorila okolo seba celý dvor veselých dám dobrého i strakatého chýru, celý rákoš provincionálnych levov a ctiteľov. Voľný tón, ktorý zaviedla a ktorý prepúšťal i dvojsmyselné žarty, priťahoval malomestských „žuerov“. Skoro začala si vyberať z dvorného svojho rákoša i favoritov, majúcich isté nadpráva. Ich rad zakončil krivý podsudca s červeným nosom a veľkou bradovicou naprostred čela. Zlostníci a iste i závistníci volali ho „princom s hviezdou“. No on bol všade okolo Rizy, a ona s naivnou otvorenosťou, ako by to bola vec cele nevinná, prijímala ho v dome sama, jazdila mimo sezóny do sírneho kúpeľa Pachoviska, kde sa náhodou v ten čas vždy naďabil i princ s hviezdou… Taká krása — a taký satyr! Hja, „les extremes se touchent“, hovorili posmešníci, „krivý bol i Vulkán, a dostal Venušu“, dokladali kotlínski klasici a znatelia mytológie.

Videli to všetci, vedeli o tom všetci, celý okres, celá sociéta stoličná, súdna, finančná. Hovorili o čudnom pomere šeptom i hlasne, zlostne i dobrodušne po hostincoch a kaviarňach a krčmách Kotlína. Len jeden človek nič nevidel, nič nevedel, a to bol pán Ľudovít Lutišič, potomok starých Lutišičovcov de genere Botond, ktorých predok neprijal hodnosť palatína, lebo, ako sa vyslovil, palatín je len námestník kráľa, ale on, Lutišič, že je kráľom vo svojej stolici. Áno, potomok toho Lutišiča, ktorý i s kráľom Matiašom korešpondoval. V ich archíve zachoval sa list, ktorý i charakterizuje starých Lutišičovcov. On zneje: „Si ecclesias devastaveris, vicos combusseris, armata manu te aggredior. Mathias rex.“ A potomok takých predkov má nosiť parohy? Nevedel o tom Ľudovít, ktorý musel o všetkom vedieť, čo sa stalo, ktorý pri všetkej svojej mäkkosti a slabosti bol skúmavý, rýpavý, nedôverčivý a hodne žiarlivý a hrdý na svoju krásnu a duchaplnú, vtipnú ženu… On tešil sa, keď jej slovcia, vtipy, anekdoty a epigramy kolportovaly sa v okrese, ba i v celej stolici.

Nevedel nič, nevidel nič, a keď i videl, neveril — vlastne priveľmi veril tomu obrazu, ktorý si utvoril o svojej Rize v prvé, blahé dva roky manželstva…

Ale predsa niečo videl: usporené kapitáliky tašly dolu Kotlinkou, všetko, čo zarobil, niekdy i opovážlivými obchodmi, strovilo sa a dlžoba za dlžobou začala podrývať jeho blahobyt. To ho začalo mrzieť… Mrzelo ho neustále drankanie ženino o peniaze, mrzely ho dlhé účty, časté listy s požiadavkami, odporné vizity veriteľov.

,Tak to ísť nemôže,‘ pomyslel si a cvičil sa, ako dupne nohou a stane sa hrozným. Hneval sa, búrilo sa v ňom čosi… Pilno sa chystal: smraští sa, povýši hlas, hodí rukou — povie ,nie, a nie!‘ ,Milostivá pani,‘ povie, a to pomaly, s dôrazom, a istým chladom, ,myslím, že karussel je vecou zbytočnou v živote nebohatej rodiny… Áno, a poneváč… poneváč… syn…‘

Vtom všumela k nemu Riza, vybratá do Kotlína v elegantných cestovných šatách; vbehla, zapínajúc si mantilku, svieža, rozochvená… Veselím a radosťou svietily jej belasé, hlboké oči.

„Milostivá pani!“ začal Ľudovít a oprel sa pravou rukou o stôl, ľavou smelo hodil; začal naozaj s dôrazom, chladom, kladúc prízvuk na každú slabiku.

Ako blesk skočila Riza k nemu a sovrela ho do strunistých a pri tom všetkom mäkkých ramien. „Ľulíček, môj milý, sladký Ľulíček, prosím ťa, nemrašť sa, to ti nepristane,“ a začala ho štekliť pod briadkou svojim ružovým, pečlivo krojeným nechtíkom ukazováčika. Ľulíček sa ešte statne mraštil (veď pýtala v hotových peniazoch 500 zlatých na karussel, ktorý podľa jej idey a na jej návrh chystali uláni v Kotlíne), mraštil sa ešte, keď mu pritisla na ústa tuhý, hlasný bozk; no pod zamraštenou maskou už-už rodil sa blažený, smyselný úsmev, vylúdený mámivou blízkosťou krásneho tela, elektrinou ružových prštekov a voňavých úst… Od nej vialo i teplom i pačulím, i omamujúcou sviežosťou. On plával, tonul, topil sa v blaženosti nad nežnosťou Rizinou, ktorá vedela, kedy ju má pustiť do behu a kedy ňou ekonomicky sporiť.

Ľudovít bol hluchý a slepý, až keď už nemal temer nič a domácnosť pohybovala sa tým istým tempom ďalej, silou zotrvačnosti. I na smrť postrieľaný vták ešte krídlami máše, ako by letel, ale on neletí, ale padá, keď i nie kolmo na zem. Slepota a hluchota ho zanechala, až keď po veľkom škandáli v Kotlíne, na ktorom sa Riza zúčastnila v prvej línii a ktorý nemohol neprísť i jemu do ušú, milá Riza ušla i krivému podsudcovi i zákonnému manželovi s tretím šťastným smrteľníkom, do stolice dosťahovavším sa pruským junkerom. To, čo nikoho nemohlo prekvapiť v celej stolici, prekvapilo a omráčilo slaboduchého Ľudovíta Lutišiča… Padol bez seba rovno na dlážku svojho dvora na tom punkte, kde ho došla zpráva… Padol ako kus dreva, hlava mu nadskočila na babuliciach dláždenia, krv valila sa z rany… Zodvihli ho, poviazali… Dvaja priatelia, s ktorými hrával denne tarok, prišli ho i teraz nejako tešiť. On sa utíšil… Priatelia už mali nádej, že prenesie ťažký úder… Ticho hovoril s nimi, na ženu ako by bol už zabudol… Sadli ku kartám, s nimi do kasína nechcel, bol bledý, roztržitý, no neukazoval zvláštne rozčúlenie. Keď Ľudovít rozdal karty k piatej partii, vyšiel. Priatelia pozreli jeden na druhého a pokrútili hlavami. „Uspokojí sa,“ riekol prvý. „Nesmieme odísť!“ dotvrdil druhý. Keď dlho nechodil, vyšli za ním so sviečkou. Našli ho schúleného pri chodbových dverách… obesil sa na kľučku, meter od dlážky. Nik si nevedel vysvetliť, ako mohol takým spôsobom zmárniť sa vysoký, mocný chlap. Jedni hovorili, že to nebolo vlastne obesenie, ale že sa mu srdce puklo. No stohárske babky tvrdily, že človeku, ktorý sa chce obesiť, pomáha sám diabol tak výdatne, že sa mu to podarí s najslabšími pomôckami. Veď, ľa, Kapustová zmárnila sa konopnou niťou. Nepretrhne sa ani pavučina, keď ten čierny (Bože, buď s nami!) čaká na dušu.

Ďalší osud Rizin nelíšil sa valne od obyčajného osudu silno a hlúpo poblúdených žien. Bol všedný a desne prozaický, sostavený z periód prepychu a periód mizérie. Konečne oslobodila ju milosrdná smrť od života pustého, bludného a nepokojného. Krátko pred ostatným vydýchnutím smyslela si na svoje dieťa, tak strašne ňou opustené. Silným, zúfalým hlasom volala jeho meno. Doktor špitála v D. nahol sa nad umierajúcou. „Andreja chcem, Andreja, preboha, dajte mi ho,“ šeptala už zhasínajúca. To bol hovor duše, už očistenej od trosiek zemných. Doktor pohladil si plešinu a pokrčil ramenami.

Syn jej Andrej bol ďaleko! Stará mať Andrejova, Júlia, pochádzala z majetnej nezemianskej rodiny gregušovskej; po jej bratovi zostal syn Ján Greguš, notár v Havranom, a prichádzal teda Andrejovi druhostupňovým ujčeným bratom; bol asi o dvanásť rokov starší a prevzal opeku nad mladým študentom hneď po strašnej smrti otcovej. Ján Greguš bol od detstva oddaný národnej slovenskej myšlienke: ona žila podaním v gregušovskej rodine vôbec. Hneď vzal Andreja z drahého, cudzieho penzionátu, v ktorom vychovávali viac-menej nezdarených synkov boháčov a nadstrednej šľachty, a oddal popanšteného, zadumaného, ako zdalo sa, vzdorovitého chlapca na našu slovenskú strednú školu, ktorej o niekoľko čias hrozila známa pohroma. Ján Greguš videl celú vinu rodinného nešťastia stohárskych Lutišičovcov v ich odrodilstve, v bezideálnom, telesnom živote, neohrievanom ničím vyšším, a preto zaumienil si zachrániť nešťastného šuhaja mravne výchovou, vozvýšenou ideálmi národnými a kresťanskými, dôkladným dozorom a… chudobou, ako to ani ináč byť nemohlo po stohárskom úpadku.