E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Okolo pravdy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 59 čitateľov


 

Okolo pravdy

Terku Hlavajovie každý pozná ako najstatočnejšiu a najústupčivejšiu osobu v celej dedine. Pred rokmi slúžila v krčme u Singerov, i poslali ju s husou na zárez k mäsiarovi do mesta. Cesta ju viedla hájikom, v ktorom ju bezbožný financ pripravil o poctivosť. Bola by sa mohla brániť u dievčat obvyklým spôsobom a vyškriabať mu oči, ale to by musela pustiť hus a tá by jej bola ušla. Tá statočná osoba obetovala radšej svoju poctivosť, ako jej zverenú hus, a tak prišla nevinne k dievčatku, ktoré pokrstili na meno Hanka. Singerovci sa cítili touto nehodou čiastočne vinní, keďže išlo o ich hus, a preto podržali Terku v službe i s dieťaťom a poslali ju, keď toto trochu dorástlo, do babickej školy[1], aby jej zaopatrili kúsok chleba.

Tak sa Terka stala obecnou babičkou. Keďže sa z toho remesla nedalo vyžiť, naučila sa časom s dcérou i šiť, a tak pri usilovnej práci ako-tak vyžili. Postavili si domček, pri ňom maštaľku, chlievik s kurníkom; chovali kravičku, prasiatko a sliepky. Pred domom mali lavičku, na ktorej podvečer sedávali s dobrými susedkami a klebetili si v pokoji.

Lenže život je taký ako mrcha človek, ktorý bez príčiny zaparuje do ľudí. Hanka vraj raz prechladla a začala kašlať a mávala vše malú horúčočku, len takú, práve že, ale pritom jej nechutilo jedenie a chudla. Obvodný lekár ju obzrel a ustálil, že sa jej chytajú suchoty, že má pľúcny katar, aby sa brala do Tatier, ale už! Pravdaže u Terky vypukol náramný nárek. I ona i Hanka sa hádzali ako ryby na udici, že tak i onak, že i Marka Hlavajovie i Jurko Čižmárovie boli práve takí chorí a že užívali len psie sadlo a pľúcovník a prešlo im to. Lenže najmä Betka Singerovie, ktorá držala s nimi verné priateľstvo, im nedala pokoj a len ich durila a durila zasa k lekárovi. Pravda, teraz už k druhému, lebo ten jeden im nehovoril po vôli. Teraz išli k okresnému lekárovi, ktorý potvrdil rozpoznanie obvodného a zaopatril Hanke miesto v ozdravovni Masarykovej ligy, kde ako očistomok platila Terka za ňu mesačne len niekoľko korún.

Keď už bola Hanka zo tri mesiace v tom ústave, písala domov, že sa cíti už celkom dobre, že je taká ako pec a že by ju mamička s pani Betkou mohli prísť navštíviť. I veru sa tie osôbky jedného dňa vybrali a šli. Terka, hoci bolo leto, si obliekla zimný plášť, lebo ten bol o moc kaľavnejší ako letný; Betka jej vytresla starý klobúk na hlavu, takže ju susedky napochytre nepoznali. Rišánka, napríklad skríkla, keď sa najprv na ňu nadívala:

— Terka, ale si to ty? Veď som si myslela, že je to pani učiteľka z Búrova! No, bohdajže ťa, takto človeka oklamať! Veď som sa ti skoro chcela pozdraviť! No, no, ale by si to človek myslel?

I Betka i Terka boli s Hankou veľmi spokojné. Bola vykŕmená a červená ako túz, a veselá, že len samé fígle vyčíňala. Lekár im povedal, že ju o týždeň-dva už pošle domov, kde nebude potrebovať nijaké medicíny, len čistý vzduch a dobrú stravu. Najmä mlieka nech hojne pije.

I tak sa pobrali veselo domov a tešili sa, že to všetko tak dobre vypálilo, kým neprišli do Kútov na stanicu, z ktorej mali ešte asi kilometer domov. Zazrela ich Zuzka Páleníkovie, a tá zďaleka kričala na ne, že im má čosi povedať, aby ju počkali.

Keď jej len bolo tak pilno zarmútiť tú biednu Terku!

— Terka, Terka a vieš čo sa stalo? Len čo si odišla, pribehol pastier, že si krava zlomila nohu. Padla do akejsi jamy, nuž tak sa to stalo. Keď to tí ľudia nikdy nedajú pozor! Brnčiak hneď utekal s chlapmi, čo ju dorezali a doviezli do dediny. Už ju i rozsekali pre obec. Nuž tak!

Pravdaže Terka lamentovala a vinila seba, že je príčinou nešťastia, lebo odišla z domu. Čím už len bude teraz dcéru kŕmiť, keď nemá peňazí na druhú kravu. Zuzka ju daromnými rečami len väčšmi dráždila, takže ju nakoniec Betka zahriakla, aby už išla svojou cestou. Keď zostali samé, celkom rozumne jej povedala, aby toľko nenariekala, väčšie nešťastie by bolo bývalo, keby sa Hanka nebola vyliečila. Zaplať pánboh, že len krava zdochla, to sa nahradí. Za kožu a mäso dostane pekný groš, čosi len bude mať a čosi jej zozbierajú občania. I vytiahla svoju peňaženku a obzerala sa, čo má v nej. Našla ešte štyridsať korún, čo jej zostalo z cestovného, tie jej vtisla do dlane.

— Tu máš, Terka, veď ak ti bude chýbať, ešte nejakú tú korunku len nájdeme.

Terka s veľkým poďakovaním odišla do svojej ulice. Neďaleko svojho domčeka našla na ceste ošumelú peňaženku. Zdvihla ju, hoci sa nezdalo, že by bol v nej nejaký poklad. Otvorila ju a našla v nej pätnásť korún v striebre, niekoľko šestákov, jednu prederavenú železničnú kartičku a akési staré písmenko. Pomyslela si, že ráno zanesie nález starostovi a za ten čas si uložila i tých štyridsať korún do peňaženky a dávala ju do vrecka na plášti. Vtom jej razom chytilo ruku chlapisko ako hrom a zadudralo: — Hop, sem tú peňaženku, to som ja stratil. Práve som ju hľadal!

Terka, chúďa, skoro z nôh spadla, keď zazrela pri sebe zvolenského voštinára[2] v krátkych zafúľaných gatiach, v krpcoch, s malým kabátikom nad batohom na chrbte a s klobúčikom ako groš na vrchu hlavy.

— Jáj, preboha, ako som sa vás zľakla! Tu máte vaše peniaze! — i dala mu v prvom ľaku peňaženku.

Ale sotva ju voštinár schvatol, skríkla: — Ale mi dajte moje peniaze, čo som si teraz do nej odložila, svojich štyridsať korún som tam vložila!

— Čo tárate do sveta, to sú všetko moje groše!

Vtom pristúpil k nim mladý, asi tridsaťročný človek v ošúchanom športovom obleku, veľmi prísnej, rozhodnej tváre.

— Pani, neokrádajte toho chudáka, dajte mu, čo mu patrí! Videl som všetko, čo sa tu robilo, lebo som šiel z kroka na krok za vami.

Potom sa prísne obrátil na voštinára: — Vy chudobný človek, vy otrok kapitalizmu, dajte sem tú peňaženku a povedzte, čo je v nej.

Voštinára, hoci bol starý vybiják, trhlo vystúpenie Klanicu, oddal mu peniaze a odrecitoval, že je v nej štyridsať korún v dvoch papierových dvadsaťkorunáčkach, pätnásť v troch strieborných päťkorunákoch, 60 halierov, jedna stará železničná karta a akási kartička, o ktorej už ani neviem, čo je za jedna.

Pravdaže sa počas tohoto pojednávania zozbierala okolo nich hŕba ľudí, ktorí boli zvedaví, čo sa stalo. Hŕbka každú chvíľu rástla.

Terka sa zozbierala a kričala: — V pudilári je i mojich štyridsať korún! Tie mi dajte!

Prísny pán Klanica ostro pozrel na ňu: — Pani, hanbite sa! Vy, i keď ste nie nejaká boháčka, žijete v blahobyte a máte všetkého dostatok a nehanbíte sa chudobného človeka poškodzovať o jeho po biede zarobené halieriky.

Terka plačúc rozprávala niekoľkým ženám okolo nej, ako jej dala Betka štyridsať korún na kravu a ako si ich schovala do peňaženky, ktorú včasráno chcela zaniesť starostovi.

Klanica bol presvedčený, že pudilár so všetkými peniazmi patrí voštinárovi, lebo bol svojím socialisticko-komunistickým cítením predpojatý v jeho prospech, voči, ako si on myslel, zámožnej Terke. A voštinár bol v porovnaní s Terkou boháč.

Keď učiteľ Klanica videl okolo seba zhluk ľudí, pokladal príležitosť za vhodnú, aby spustil prednášku o rovnosti a spoločenskej spravodlivosti. I vzal pudilár do obidvoch rúk a otvoril ústa, aby vykladal svoje múdrosti. Lenže voštinár s tým nesúhlasil. On by bol najradšej vzal svoju peňaženku a šiel ďalej svojou cestou.

— Počujete, pre mňa melte, čo chcete, ale dajte mi moje peniaze, — zahučal hlbokým basom.

— Počkajte, milý priateľ, ešte raz sa vás spýtam, čo je v tej peňaženke. Povedzte to pred celým zhromaždením.

Voštinár zase začal recitovať, čo je v nej. Ešte nedokončil svoju reč, keď ho pretrhol starší gazda, Šimko Záhora.

— Dobre, dobre, ale najlepšie bude, keď odovzdáme tie peniaze starostovi, nech ten urobí poriadok medzi nimi, lebo Terka hovorí, že štyridsať korún z nich jej prináleží.

Klanica zvolal: — Voštinár by nemohol vedieť o tých štyridsiatich korunách, keby neboli jeho.

Záhora a ostatní volali: — Poďme k starostovi alebo k četníkom. Voštinár mohol vidieť, keď Terka kládla peniaze do tobolky. — Klanica sa zasa postavil do rečníckej pozitúry a začínal rečniť, keď priskočil k nemu Mišo Kontúr, ktorý pred chvíľou prišiel a počúval, čo sa robí, a vytrhol mu tobolku z ruky.

Pritom zakričal: — Čo vy tu tárate! To je môj pudilár! Pred chvíľou som pomerkoval, že mi chýba.

— Vy ste luhár a klamár, peňaženka je voštinárova. Povedzte, čo je v nej? — zvolal Klanica.

— Dajsamibože, fígľa! Pätnásť korún, niekoľko halierov a železničná karta, — vrieskol Kontúr.

— To povedal i Voštinár, — odpovedal Klanica. — Ale okrem toho bolo v nej štyridsať korún, o ktorých vy nič neviete.

— Nebolo — odsekol Kontúr. — Ale nech povie ten lotor a vy s ním, čo je na tej železničnej karte vytlačené, kedy sa viezol s ňou a kde?

Klanica sa obzrel za voštinárom: — Povedzte im to, nedajte sa!

Voštinár drgol plecom: — Parom ho tam vie, odkedy sa tá karta tam koprcká a čo na nej, ja sa veru nepamätám.

— Aha, vidíte loptošov, — zakričal Kontúr. — Na kartičke je, že som sa včera viezol s ňou zo Šútova do Sučian. Pozrite, tu je to. Bol som v Sučanoch po teľce. Záhora tiež vie o tom.

Chlapi zvolali: — To je peleš akási, to sú lotri. K četníkom s nimi!

Keď sa vec takto rozuzlila, bežal voštinár už hore kopcom nad cestou a Klanica si tiež chytro rozmyslel, že bude múdrejšie zmiznúť, ako mať vytriasačky s četníkmi, i zaberal za ním. Niekoľko mládencov pobehlo za ním hore kopcom, ale cestou si to rozmysleli a veľmi sa nepreháňali. Pomysleli si, že čert tam po nich, nehodno sa s takými ľuďmi zapodievať. Človek tam len niečo nájde, čo nehľadal. I zastali na kraji vrchu kopca. Počuli, že obďaleč vykračujúci Klanica a voštinár sa vadia. Voštinár nadával svojmu zástancovi, že ho všetci diabli dovliekli a čo sa mieša do vecí, do ktorých ho nič nie je a Klanica mu vyčítal, že je nestatočný človek. Koniec bol, že keď sa nevedeli presvedčiť slovami, prehovárali sa päsťami. Klanica bol šikovnejší a zasiahol svojho odporcu i tri-štyri razy, kým ho ten raz, lenže údery voštinárove boli ťažké a učiteľove skoro ani nepocítil. Chudák Klanica napokon celkom zhrbený odkrívkal z bojiska, kým voštinár išiel, vystretý a vyhrážal sa mu päsťou. Taká bola vďaka za jeho dobrú vôľu.

Jednako Klanica v kruhu svojich súdruhov rozprával celú udalosť tak, že vystúpenie Kontúra úplne zamlčal a predstavil ako ukráteného voštinára, ktorého sedliacka a meštiacka luza očividne okradla v prospech bohatej obchodníčky.



[1] babická škola — škola pre pôrodné asistentky

[2] voštinár — voskár




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.