E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Panské šaty

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 53 čitateľov


 

Panské šaty

Medzi domami a záhradami Gombíka a Perličku bol kedysi asi pol druha metra široký výhon. Keď pred dvaadvadsiatimi rokmi pri komasácii urobili pohodlnejšiu cestu do poľa, zabudli ho zapísať do pozemkovej knihy a milý výhon zmizol, akoby ho nikdy nebolo bývalo na svete. Občania sa oň neobzreli a susedia sa nad ním zmilovali a vtopili ho do svojich pozemkov. Na jeho pamiatku zostala len medzierka medzi domami Gombíka a Perličku. Túto upotrebúvali šikovní občania jarabinskí ako smetisko pobitého skla a mrčište pokapaných psov a mačiek, dokiaľ to susedia nezunovali voňať. Keď raz vyhodili ta i mrcinu veľkého cudzieho psiska, zavŕtalo im to v nose, i zabili vchody jedovate veľkými brvnami tak dôkladne, že viac bez rebríka nebolo možno hodiť do nej väčšie kusy. Potkana alebo mača ešte chlapci prefrngli, ale psa? To nebolo možné bez odporu Gombíka a Perličku.

Tento skutok vzbudil zvedavosť ich spoluobčanov, komu vlastne prináleží medzierka a či sú tí dvaja susedia oprávnení vchod do nej zamedziť? Boli presvedčení, že keď si prisvojili pozemok, sú povinní aspoň to voňať, čo občania naň vyhodia.

Z toho povstala dosť tuhá škriepka. Starosta pozrel kataster a pozemkovú knihu. Tam nebolo zaznamenané nič ani o medzierke, ani o tom, komu by patrila. Prisvojovali si ju urbarialisti, obec,[1] dvaja susedia, no a pravda i statkár Jarabinský, ktorý i tam chcel žať, kde nikdy nesial.

Keď videli, že by z toho povstala taká haravara, ktorá by nestála za to, a že by bol výsledok práva veľmi neistý, ukazovali milí Jarabinci Gombíkovi a Perličkovi aspoň päste, že však im „raz“ vytrú kocúra, a nechali celú vec tak. Statkár tiež múdro čušal, lebo nebol zvyknutý vyťahovať pre iných švábku z pahreby.

Tak by bol nastal pokoj, keby ľuďom nerástli nepríjemnosti ako žihľava pod plotmi.

Poctivé meno Michala Gombíka je vlastne Pĺžik. Prezývku Gombík mu dali Jarabinci preto, lebo je tučný a krátky a preto, lebo v dedine je viac Pĺžikov. Je to zámožný človek a má okrem pekného pozemku i baňu na stavebné kamene a kupčí aj s dobytkom. Z jeho štyroch detí Jurko už odbavil vojenskú službu. Katrena, jeho žena, je pyskatá, jedovatá ježibaba, ktorá toľko frfle, že jej ústa i naprázdno melú, keď nemá nikoho na dosluch.

Perlička je tiež dobrý gazda a má odložených i pekných pár tisíc korún. Jeho žena, Zuzka, je osoba ešte dosť šumná, príjemnej tváre. Ale ináč sa ani parom v nej nevyzná, lebo sa jej reči a skutky akosi „negľajchajú“, ako mi povedal raz môj priateľ Pavel Kurtík. Perličkovci majú dve dievčatá, Žofku a Marku.

Gombíkovci a Perličkovci nažívali v najlepšom priateľstve a považovali za prirodzené, že sa Jurko a Marka zoberú. Jurko i Marka sú hodní mladí ľudia a čo sa manželstva týka, plnili statočne vôľu svojich rodičov a pripravovali sa naň horlivým bozkávaním a oblápaním.

V tom ohľade to boli veľmi poslušné deti.

Perličkovci považovali za potrebné, aby sa Marka pred vydajom ešte zdokonalila vo vedení domácnosti a varení, lebo i ona i jej budúci sa ustálili, že keď sa zoberú, nebudú viesť sedliacku domácnosť, ale „panskú“. Gombík i Perlička chodili v roľníckych šatách z valaského, doma tkaného súkna. Perlička i pracoval na svojich zemiach, Gombík len špacíroval so svojím bruchom a dozeral, ako sa iní potia.

Perličkovci mysleli, že bude najmúdrejšie, keď Marka pôjde na vyššiu edukáciu[2] slúžiť do nejakého panského domu. Tam sa všetkému lepšie podučí ako v rodinnej škole. Hlavným dôvodom pre túto mienku bola okolnosť, že v rodinnej škole by sa muselo za ňu platiť, kým v službe si ešte zarobí na šatstvo.

Marka je vrtká osôbka, nie pritvrdej hlavy, a tak našla v meste ľahko dobrú službu u mladého advokáta, ktorého pani kládla veľkú váhu i na mravnosť. Marka ju v tomto ohľade ľahko ubezpečila oznámením, že je zasnúbená a jej potreba lásky je týmto spôsobom dostatočne krytá. Žiadala však, aby sa Marka nemenovala Markou, ale Mary, a aby sa po pansky šatila, čo bola voda na jej mlyn, keďže i trochu obnosené šaty a lanskoročný klobúk jej darovala. Obe dámy sú jednej postavy a šaty Marke stáli ako uliate, čo ju ešte väčšmi presvedčilo, že ona musí nosiť len panské šaty.

Jurko a Marka skončili štyri meštianky a mali celkom iné náhľady o svete ako ich rodičia. Nehľadeli na pánov ako na nejakých iných tvorov väčšej hodnoty, ako boli oni, lebo vedeli, že „pánom“ môže každý byť, keď má trpezlivosť učiť sa. Pravda, vedeli i to, že všetko učenie nezaistí nikomu bezstarostný život a že sa páni svojím duševným ustávaním omnoho viac natrápia ako roľníci telesnou prácou. Obidvaja vedeli veľmi dobre, že by boli často radšej robili hocijakú ťažkú telesnú prácu, ako nejakú školskú úlohu, s ktorou neboli skoro nikdy na čistom, či ju spravili dobre alebo nie. Ale človek nikdy nie je spokojný s tým, čo má, a preto by predsa len radšej boli pánmi.

Marka si v službe nakúpila dosť hodne šatstva a bielizne takého strihu, ako videla u svojej panej. Pravda, na výrobu a na jemnosť látky nemohla veľmi hľadieť, lebo na dobré veci jej peniažky nestačili. Čosi z nakúpeného upotrebila v službe, ale najväčšiu čiastku poslala potajomky domov, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo Gombíkovci nechceli o panskom šatení ani počuť. O jej šatstve vedeli len Jurko a Perličkovci, a tí sa tiež dosť nahmkali a nakrútili hlavami, keď na tú parádu hľadeli. Keď videli košieľky, siahajúce sotva po stehná a nohavičky ako dlaň, z ružového umelého hodvábu, činilo sa im to akýmsi nehanblivým. Najmä keď si predstavili svoju Marku vyobliekanú v nich. Dosiaľ nosila košele, siahajúce do pol lýtok.

— Zuzka, ale by si to ty obliekla! — zvolal jej muž.

— Jój, netáraj také hlúposti! Veď by mi oči vypadli od hanby! — A keď pozerali vrchné šaty, tiež samé také zástavky, zase krútili hlavami.

— Kedy to len bude nosiť tá Mara, keď bude doma? — riekol Jano. — Do roboty? Veď je to ako pavučina, a na sviatok? To by sa musela vydať za pána!

— To sa ti len teraz zdá také divné, dokiaľ sa na to neprivykneš, — vykrúcala Zuzka.

Perlička mal svoj rozum a vedel, že so ženami nič nevykoná, i hodil len rukou a čušal. Pomyslel si: — Nech vás parom uchytí, keď skúsite, zmúdriete!

Gombík i Perlička bývali v starých, drevených chalupách na spadnutie. Už sa dávno priberali, že si postavia rúče, múrané domy, a to ako dobrí susedia s jednou spoločnou stenou. Kto bude najprv stavať, ten si bude môcť vziať dve tretiny medzierky, za to však musí postaviť múr aspoň na dve tehly. Gombík mal už všetok stavebný materiál na hŕbe, i začal so stavbou. Fundamenty už vyzerali zo zeme a ešte nemali nijaké písmo, ako sa ujednali.

Perlička vše spomínal, že by bolo treba napísať zhodu, ale Gombíkovi akosi nebolo náhlo.

Jedného dňa vošla Gombíčka v celkom nezvyklom čase po čosi do Perličkov a zachytila Zuzku prekladať akési čudné šatstvo. Otvorila v tichosti dvere a zastala za Zuzkiným chrbtom a hľadela na tie parády.

Naraz zvolala: — Jój, Zuza, čože sú to za zázraky! To azda pre Žofku chystáte do preparandie![3]

Zuzka sa strhla a mala z nôh spadnúť od ľaku, že ju Katrena tak dolapila. Pomyslela si, že z toho bude pekná trma-vrma. A bola.

— Hej, pre Žofku, — prisvedčila a chytro zhrnula šatstvo a chcela ho hodiť do otvorenej truhlice. Ale kus Gombíčka zachytila.

— Čože to tak upratúvaš, akoby si to bola ukradla! Veď ukáž, čo je za jedno?

I roztriasla jedny nohavičky.

— Ty, veď je to pre Žofku priveľké! To bude akiste pre Marku! — skríkla zadivene.

Zuzka videla, že sa bude darmo vykrúcať, i priznala sa.

— Z toho, Zuzička, nič nebude. Môj muž o takých haraburdách nechce ani slýchať! Aby si vedela!

Zuzku tá reč pichla do živého.

— No, veď sa pomaly i na to naučí, nechápe tak ťažko, — odsekla Zuza ostrým jazykom.

Gombíčka zarapčala, že jej muž, Michal, sa nebude od kadejakých hlúpych a ľahkomyseľných dievčíc veru učiť.

Zuzka, rozpálená ako fakľa, odvetila, že jej Marka skončila školy a nie je sprostá ako ľudia, čo málo chodili do škôl!

Gombíčka na to povedala, že to každý vie, že Marka skončila školy, lebo sa i so študentmi dosť navláčila. Pamätá sa, že ju raz v Červených smrekoch našli s mladým Záhorom.

Na to Zuzka musela odpovedať, že dobrým dobre, ale že za to z ich rodiny nikto nesedel v áreštoch.

To bola narážka na to, že Gombík za mládenca jedno leto na salaši valašil a pridalo sa mu, že s dvoma kamarátmi nevedel, kde sa im podeli dva barany, za čo tri-štyri dni pílili drevo na dvore okresného súdu.

Takto dalo jedovaté slovo ešte jedovatejšie a dve babky sa hneď pri prvej zrážke tak hlúpo pourážali, že to prešlo i na chlapov, hoci sa tomu sprvu bránili.

Z toho povstal krik, zvada, hnev.

Marka nechcela o tom ani počuť, že by už prišla domov zo služby a zriekla sa panských šiat. Ona si s Jurkom zariadi panskú domácnosť. Tak jej to kázala márnivosť a ženská hlavatosť. Vrieskala, že ak sa jej budú protiviť, radšej sa kdesi podeje, alebo napije lúhu. Juro, naštvaný i priateľmi, musel držať jej stranu. Starí ľudia sú len zadubenci a každý má za svoje peniaze tak žiť, ako sa mu páči. Ak mu neurobia po vôli, pôjde do Francúzska.

Gombíčka sa, ako hluchý dverí, držala porekadiel, že pýcha pred úpadkom a kto zbytočne kupuje, potrebné predáva a Gombík zase namietal, že to nie je šatstvo do roľníckej práce. Keď sa taká panská handrička trochu ošúcha, robí v nej ženská dojem šlajfiarky a na parádu nosiť panské šaty je pridrahé, lebo ich treba často meniť, ináč sa zdáš byť strašidlom v poli. Pre chlapa ešte ujdú v lete šaty i panského strihu a z kúpeného súkna, ale v zime zamrzneš v nich a potom je to tiež omoc drahšie, lebo sa chytro derie. V horách, kde sa počasie stále mení, sú či tak, či onak, istejšie šaty z valaského súkna.

Robili si všetko na protiveň a rozvadili sa za krátky čas tak, že pre nové príkoria i zabudli, prečo sa vlastne povadili a ich priateľstvo sa rozpadlo.

Gombíkovci boli s Markou hotoví. Nemali pre ňu ani dobré slovo a i tie najoplzlejšie nadávky boli Gombíčke pre ňu pridobré. Čím najrozhodnejšie sa vzpierali proti tomu, aby si ju Juro vzal za ženu.

Následkom toho žiadali teraz Perličkovci tiež čo najrozhodnejšie, aby Gombík vypratal fundament, ktorý postavil na ich pozemku. Gombík sa proti tomu ohradil, lebo veď je ten pozemok práve tak nie jeho ako Perličkov. Perličku do toho nič, čo Gombík s ním robí. I pustili sa do pravoty, od ktorej si fiškáli mnoho sľubovali, keďže nikto ani to nevedel, komu patrí pozemok. Mohli to pliesť, ako chceli.

Dva mesiace mudrovalo nad pozemkom a fundamentom asi päť-šesť komisií len preto, aby ustálili, že musia znova vyjsť na „tvárnosť miesta“. Páni advokáti boli veľmi milí a priateľskí, ale z povetria nemohli žiť, a tak Gombík a Perlička platili trovy, že im v ušiach cvendžalo. Juro konal pas do Francúzska. Veľmi sa mu nesladilo motať sa po cudzom svete, keď mohol doma pohodlne vyžiť, ale čo mal robiť? S Perličkovcami bol taký spletený, že či chcel, či nie, musel robiť rodičom protiveň, ako vedel. Keď bol ostatný raz v meste po pas, zišiel sa v Roľníckej vzájomnej pokladnici s jej predsedom Matúšom Zelencom. Juro tam vošiel vybrať si peniaze už na tú cestu.

Zelenec ho poznal a počul i o nezdobe, čo si pre hlúpu nespratnosť narobili.

— Ty, synku, poďže ty na slovo do tejto izby, — i voviedol ho do riaditeľne.

— Počúvam, že chceš ísť do Francúzska na roboty. Máš ty rozum? Opustíš pekné gazdovstvo a chceš ísť do baní drhnúť! To ti je, synku, slabá objedza. Pri tom remesle skorej nájdeš choroby a hoci i smrť, ako výživu. Pritom budeš sluhom a tu by si bol svojím pánom!

— No, nebude to tam tak zle, — usmial sa Jurko, — ako ma strašíte, sváko Matúš. Na fotografiách, čo odtiaľ poslali kamaráti, sú všetci i so ženami, po pansky zašatení. Už len nebudú v takej biede, keď im stačí i na také šaty. A od nás sa tam tiež ešte nikomu nič zlé neprihodilo.

— Dobrým dobre, ale nech sa dajú odfotografovať pri práci a čítaj noviny, uvidíš, že sa skoro každý týždeň stane nejaké nešťastie v niektorej bani. Ja nikomu nebránim ta ísť, keď sa tu nemá čoho chytiť. Ale ty s tvojou Markou by ste boli tí najväčší blázni, opustiť krásne gazdovstvo len pre hlúpu ženskú hlavatosť a hlúposť!

— Možno hovoríte i pravdu. Ale čo mám robiť, keď mi iné nepozostáva?

— Jurko, ja viem iste, že keby ste urobili vašim rodičom po vôli a zriekli sa panských šiat a panskej domácnosti, dali by vám taký podiel z majetku, že by ste sa mohli zobrať a dobre vyžiť.

— Možno, že by to i urobili.

— Urobte takto: aby ste ich presvedčili o vašom úprimnom úmysle zriecť sa kadejakého panštenia, nech Marka predá kupcom nazad tie háby, čo ľahkomyseľne nakupovala a dosiaľ nosila, čo i za pol ceny. Neboj sa, vezmú ich vďačne. Keď vás rodičia vydelia, môžete si život tak zariadiť, ako sa vám bude páčiť. Kupci vám radi predajú panských šiat, koľko len budete chcieť.

Juro chcel ukázať svoju múdrosť i povedal:

— Predať, predajú, ale iste nie za tie groše, čo oni Marke dali za ne.

— Dobre, utratíte na nich niekoľko sto korún. Ale iste menej, ako by ťa len cesta do Francúzska stála. Moc toho nemôže byť, lebo veď Marka len za vyslúžené peniaze mohla nakupovať a za tých niekoľko mesiacov toho toľko nebolo.

— To je pravda, — prisvedčil Juro.

— Len to ti prikazujem, nalož Marke, aby ani najvernejšej priateľke nevyzradila, že sa načisto nezrieka panštenia a že len majetok chcete od rodičov vylúdiť, lebo tá to celkom iste vyfrfle, a keď sa vaši rodičia o tom dozvedia, že ich chcete oklamať, tak sa nahnevajú na vás, že sa ani neobzrú o vás! To si zapamätaj. Ja by som to tiež urobil, keby moje deti urobili taký fígeľ so mnou a ja som človek mäkkého srdca!

— Veru by to iste tak bolo. Nuž teda nevyberať groše na tú cestu? Marke to prikážem, na to sa môžete spoľahnúť.

— Ešte jedno ti poviem na rozídenie. Buď chlapom a maj rozum! Nie podľa háb ťa budú ľudia uctievať, ale či si rozumný a statočný človek. Ja, vidíš, chodím len v šatách, v akých i moji rodičia chodili, a predsa som predsedom našej krásnej pokladnice a páni si vďačne posedia u mňa v mojom sedliackom príbytku, i tykajú si so mnou možno radšej ako ja s nejedným.

Juro odišiel s ľahším srdcom, ako prišiel.

S Markou predal kupcom šaty nazad, hoci im ani polovicu toho nedali za ne, čo od nej vzali. Nadávali na nich, ale si to veľmi nepripúšťali k srdcu.

Keď povedali rodičom, ako odpeľali daromné háby skoro zadarmo, nahliadli i tí, že svojou daromnou pravotou väčšiu hlúposť urobili, ako ich deti svojimi výmyslami, a vyrovnali sa s výskokom a vydelili ich z majetku a z peňazí, že by im to i na aký-taký panský život stačilo.

Ale keď boli v svojom a mali i domec, ktorý pre nich Gombík na licitácii šikovne kúpil, akosi sa nepoberali do panského zariaďovania a do kupovania panských šiat. Prešlo už niekoľko týždňov, čo spolu nažívali, a Marka len nespomínala, kedy pôjdu panské šaty kupovať. Juro jej to raz spomenul, ale Marka odvrkla, že teraz nemá kedy. Treba švábku presekávať. Potom jej to zavše nadhodil, na čo ona vždy dávala vyhýbavé odpovede. Až raz, keď ju zase pichol, čo bude s tým panstvom, odsekla mu, aby jej dal pokoj s tými handrami a že ona nebude nikomu kvôli zo seba maškaru robiť.

Juro sa usmial.

Sváko Matúš iste vedel, že sa celá vec takto skončí a nie inak!



[1] urbarialisti, obec - urbarialisti boli obyvatelia obce ako držitelia tzv. urbárskeho majetku (obyčajne lesov a lúk), v ktorom mal každý taký podiel, aký majetok vlastnil; obec — myslí za tzv. politická obec, na čele so starostom

[2] vyššia edukácia — (lat.) výchova; kedysi posielali rodičia deti na výchovu tam, kde sa mohli niečo naučiť (napr. inú reč); tu myslené ironicky

[3] preparandia — (z lat.) učiteľský ústav, pedagogická škola




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.