ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žiu voľakode voľaďe edom vešťec a ťem vešťec mau enu velkú knihu, v kerej poveky čítavau, kod voľakto o poradu k ňemu prišou.

Raz stúpeu do jeho domu sused a prosiu ho, čibe mu om takto pri kravách ňeveďeu voľačo pomocti, lebo že mu one mlieko potratile.

„V tom vám ja pomôžem,“ vraveu vešťec a vezmúc knihu do ruke, čítau v ňej a na ostatok poviedau:

„Sused, ve máťe vo vašej staji duch pekeľníkov Jufa a Galgínu; zato vaše krave ňemajú mlieka. No ale niš to. Vykúrte ve ľem dobre pec a takem drevom, čo ste ho ňenarúbali, iba nahľadali, — a ja vám tech pekelnech odstránim. Potom buďeťe môcti dojievati tej vaše krave aj s trema šochtárej.“

Sused nahľadau dreva, zakúriu pec a vešťec medzitem, stiahou sa pod podmostinu, hľadau a duriu tech pekelníkov. Po chvíle príde do chyže zahnojenej a zaváľenej ako sviňa, držiac v rukách eno zaviazanô vrecko.

„No, sused,“ hovoriu om, „niš sa nebojte; tu je Jufo a Galgína v tomto vrecku; chytiu som jich, ale dos tvrdo. Nebudú vám tej už viac škoditi.“

A vtom vrhou vrecko do rozpálenej pece, kerô tak strašne sfučalo a praslo, že dobre pec nerozhodilo. — Ale vraj sused predca nedojiu krave s tréma šochtárej; ľem vtode mu mlieka pojavile, kod ich začau ďatelinou chovati.

*

Ťem istej vešťec veďeu aj peniaze a poklade od pozemnech duchov vyčariti a dostáti.

Raz na Zelenej štvrtok vyvábiu do hôr na Hrádok gazdov z tretej ďedine, že jim vom touko nadelí, čo dos buďe aj jich ďetnem ďeťom.

Gazdovia prišli tatam v noci, ako jim bou prikázau, na duch vozech; kerí ale od Hrádku, kod si už tam z vozov prázne láde poskladali, ďelako státi museli, abe sa pri vyčáraní žiadna prekážka ňestala. Vešťec sám ale tašou na Hrádok; mrmlau tam voľačo, štrngau voľačím, akobe sa bou s duchej zhovárau. A po dlhej chvíle prišou ku gazdom, abe si láde s pokladej naplnenej na voze pobrali a iba doma otvorili a opáčíli; inak žebe mesto pokladov inšie v nich najti mohli.

Gazdovia urobili tak a odišli, kod skôr dobrú vynáhradu dali vešťecovi za ustávania. A vom majster predišou jich, skeďe mali iti a skovau sa na edneho duba.

Horáme bejva mrcha a drgľavá cesta, najme v noci, kod je tma ako v rohu. A taká bola aj táto záskauná púť. Práve kod popri dube, na kerom ťem vešťec čušau, išli, tak sa dbejriu vôz zospúd do eneho kämeňa, že sa hneď ena ťažká láda rozpukla a z ňej sa samô kamenčia vyrútilo.

Gazdovia, kod to viďeli, čo sa stalo a čo je vo veci, počali híkati, za uši sa škrabati a homrati:

„Ej či me zriadiu, — kobe sme ti ho mohli voľaďe jati!“

Om sa jim ľem rozchechotau ako dákej kôň a skočiu z duba a skapau jim vo tme. Boli be za nim bežali, ale kďeže po tme?

*

Edom raz prišlo ti mu zas do hlave, že ho zlej duch trápi. Išou tode k susedovech Ďuru a zazvau ho k sebe do svojho domu, že už sám nijako nemôže ubraniti sa pred tem zlem duchom. Žena vešťecova práve tode vypálila bola edom sládok a čiernej súdok s pálenem za stou na lavicu položila, — pri kerom títo dvaja chlapi pekne zabavili sa až do edonactej.

K pounoci povie vešťec susedovi:

„Ďuro, musíme už iti!“

„Ďe?“ pejta sa ťem.

„Do cinterína,“ odrečie mu veštec.

„Ja, bouprisám, do cinterína nepôjďem, čo be mi čo chto dávau na sveťe. Ale čajdok, kod sťe ma od večera tak po priateľsky vo vašom pribetku mali, tajdem ja pre Brncíkovech bačíka, žebe išou s nami a tode sa nebudem niš báti.“

Ďuro tajšou a prišou zas hněd aj s bačíkom.

Cinterín bou za dedinou, za širokem jarkom. Zobrali sa oni tode tatam. Vešťec išou popredku, džáňajúc sa od sameho domu až po cinterín na enej nohe a tí dvaja za ním na šťeroch. — Ako ta prišli, prikázau vešťec ťem dum, abe zďemvo za ohradou stáli; von ale že pôjde do cinterína.

Kod už bou v cinteríňe, zastáu nad enem hrobom a počau sa s voľakou stregou vaditi:

„Te ma nepokojíš! Te ma trápiš! Te taká a taká fľandra!“

Tí dvaja za ohradou čakajúci počuli aj plieskania, akobe ju bou zauškovau.

„Jajda bačík,“ hovoriu Ďuro, keremu už širák na hlave počau riasti, „je tu ňebuďem; ja ujďem domov.“

„Neboj sa, blázom; chyc sa ma!“ dodávau bačík smelosti Ďurovi. „Mám hodnej popenok v rukách!“

Medzitem vyšou vešťec z cinterína, džáňau sa domov zas na enej nohe a títo ho nasledovali za samej chyžnej prah, ďe s nim potom do bieleho dňa zotrvali.

Rano žena, — kod už tí dvaja domov odišli a vešťeca sôm bou obklíčiu, — páči súdok s pálenem — a súdok prázom! — No, mau sa tem od čoho so stregame vaditi!^[164]